Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/201/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117225132
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6117225132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
M. G., nar. XX. O. XXXX, A. XX, XXX XX N. N., zastúpený Podhorský & Partners, s.r.o., Zámocká 36,
811 01 Bratislava, IČO: 46 962 000 proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., Pribinova 25,
824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o.,
Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o zaplatenie sumy 746,25 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. 9Csp/156/2017-123 zo dňa 18.
apríla 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%, ktoré
mu je žalobca p o v i n n ý zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie
o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd" alebo „súd prvej inštancie") odvolaním
napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu zamietol (prvá výroková veta). O nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%

(druhá výroková veta).

1.1 Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na
vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko uzatvoril so žalovaným dňa 30.4.2014 (správne má byť
30.4.2004) zmluvu o revolvingovom úvere č.39632-44182, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver v
sume 692,23 Eur. Následne boli žalobcovi poskytnuté revolvingy v celkovej sume 2.076,88 Eur. Žalobca
mal za preukázané, že na účet žalovaného zaplatil sumu vo výške 2.822,93 Eur. Nakoľko žalobca

preplatil pohľadávku, ktorú mal žalovanému uhradiť, žiadal od žalovaného vrátiť navyše poskytnuté
prostriedky titulom bezdôvodného obohatenia, ktoré na strane žalovaného vzniklo vo výške 726,48 Eur.
Pokiaľ ide o premlčanie žalobca uviedol, že v danom prípade je potrebné aplikovať 10 ročnú objektívnu
premlčaciu lehotu.

1.2 Súd prvej inštancie vzhľadom na vznesenú námietku premlčania uviedol, že pre počiatok plynutia
trojročnej objektívnej premlčacej doby podľa ustanovenia § 107 ods.2 Občianskeho zákonníka na

vydanie bezdôvodného obohatenia je rozhodujúci deň, keď ku získaniu bezdôvodného obohatenia
skutočne došlo. Z vykonaného dokazovania, karty klienta, vyplýva, že posledná úhrada bola zo strany
žalobcu na účet žalovaného vykonaná dňa 29.7.2008, čo znamená, že k získaniu bezdôvodného
obohatenia došlo najneskôr v tento deň, t.j. 29.7.2008. Žalobca podal žalobu na okresnom súde dňa26.7.2017, teda oneskorene. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo v trojročnej
objektívnej premlčacej lehote. Z uvedeného dôvodu sa súd prvej inštancie nezaoberal otázkou plynutia
subjektívnej dvojročnej premlčacej lehoty, ktorá musí spadať do objektívnej.

1.3 Ak žalobca tvrdil, že v danom prípade je potrebné aplikovať objektívnu 10 ročnú lehotu, nakoľko
na strane žalovaného ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, súd prvej inštancie zdôraznil, že nebolo
preukázané, že by k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo úmyselným konaním žalovaného. Pri
úmyselnej forme sa vyžaduje, aby úmysel obohatiť sa na úkor iného bol daný v čase obohatenia.

Občiansky zákonník pojem úmyselného konania neupravuje, preto sa vychádza z právnej úpravy
zavinenia obsiahnutej v Trestnom zákone. V prípade priameho aj nepriameho úmyslu je rozhodujúcim
znakom predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa bezdôvodne obohatil o tom, že svojím konaním
získava alebo môže získať plnenie, ktoré mu nepatrí. Okresný súd mal zato, že v spore nebolo
preukázané, že v čase uzatvorenia zmluvy o revolvingovom úvere existoval úmysel žalovaného
smerujúci k bezdôvodnému obohateniu. Z uvedených dôvodov okresný súd neaplikoval na posúdenie

plynutia objektívnej premlčacej lehoty 10 ročnú lehotu.

1.4 Okresný súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že vznesenie námietky premlčania zo
strany žalovaného je výkonom práva v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvej inštancie v tomto smere
uviedol, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak niekto namieta premlčanie práva uplatňovaného

voči nemu, lebo inštitút premlčania prispieva k istote v právnych vzťahoch a je inštitútom zákonným
a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Okresný súd
okolnosti prípadu nepovažoval za tak výnimočné, kde by bolo možné vznesenie námietky premlčania
považovať za zneužitie práva na úkor druhého účastníka. S poukazom na závery Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vyslovené v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo/148/2004 uzavrel, že dôvodné vznesenie

námietky premlčania v občianskom súdnom konaní nemožno považovať za konanie, ktoré je v rozpore
s dobrými mravmi.

1.5 Okresný súd žalobcu v celom rozsahu zamietol, nakoľko považoval námietku premlčania vznesenú
žalovaným za dôvodnú a žalobcom uplatnený nárok za premlčaný. Z uvedeného dôvodu sa tiež

nezaoberal ďalšími tvrdeniami strán, nakoľko žaloba bola zamietnutá z dôvodu premlčania.

1.6 O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodoval s poukazom na ustanovenie §
255 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.") podľa zásady úspechu v
spore a nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému v rozsahu 100%.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal odvolanie žalobca s poukazom na
ustanovenie § 365 ods.1, písm.f) a h) C.s.p. a tvrdil, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zdôraznil, že ak žalovaný predložil formulárovú zmluvu o

úvere, ktorej obsahom boli neprimerané úroky a poplatky za poskytnutie finančných prostriedkov, ako
aj neprijateľné zmluvné podmienky, žalovaný ako dodávateľ musel vedieť, že keď spotrebiteľ splní svoj
záväzok v zmysle zmluvnej dokumentácie, žalovaný sa obohatí na úkor žalobcu ako spotrebiteľa. Je
zrejmé, že žalovaný tak robil od samotného vzniku zmluvného vzťahu minimálne s nepriamym úmyslom.
Záver okresného súdu, že konanie žalovaného nebolo úmyselné, je v rozpore so skutkovým stavom.

Okresnýsúdsanevysporiadalsoskutkovýmiargumentmi,ktorépreukazujúúmyselžalovanéhoobohatiť
sa na úkor spotrebiteľov; skutkové okolnosti preukazujú úmyselné bezdôvodné obohatenie žalovaného,
aj keď nepriamo.

2.1 Žalobca v rámci odvolacej argumentácie poukázal na závery Súdneho dvora Európskej únie

vyslovené v rozsudku C-618/10 Banco Espaňol, v ktorom konštatoval, že „v zmluve uvedený úrok vo
výške 22,38% nemá žiadne opodstatnenie v demokratickej spoločnosti, nemožno ho označiť inak ako
úžerný a odporujúci dobrým mravom, a odvolaciemu súdu neprináleží ho upravovať tak, aby zodpovedal
zákonnej požiadavke súladu s dobrými mravmi". Poukázal aj na rozhodnutia iných európskych súdov a
zároveň na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v rozhodnutí sp.zn. 1 MCdo/1/2009

zo dňa 31.7.2009, podľa ktorého: „Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty) za užívanie požičanej
finančnej čiastky pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. Dohoda o výške úrokov
totiž musí byť v súlade s ustanovením § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrýmmravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde spravidla
vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzatvorenia
zmluvy". V tomto smere žalobca uzavrel, že v zmluve dohodnutá úroková sadzba úveru viacnásobne

prevyšuje priemernú úrokovú sadzbu uplatňovanú bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek;
dohodnutá úroková miera tak podstatne prevyšuje obvyklú úrokovú mieru. Z uvedeného dôvodu je
potrebné hodnotiť konanie žalovaného v rozpore s dobrými mravmi.

2.2 Neprimerane vysoké poplatky za poskytnutie úveru, uplatňovanie pohľadávok nad rozsah prípustný

zákonom,dlhodobéignorovanieprávnychpredpisovjemožnépovažovaťzakonanievrozporesdobrými
mravmi a takúto praktiku si možno ťažko predstaviť len v rovine nedbanlivosti. Aj keby žalobca pripustil,
že žalovaný nemal priamo úmysel uzavrieť so žalobcom zmluvu v snahe získať neoprávnený prospech,
ťažko uveriť, že žalovaný nevedel, čo môže spôsobiť takýmto konaním a pre prípad, že sa tak stane,
že s tým nebol uzrozumený.

2.3 Žalobca tiež poukázal na závery Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré
prostredníctvom Odboru ochrany spotrebiteľa posudzovalo množstvo spotrebiteľských zmlúv
spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o., pričom dospelo k záveru, že viaceré zmluvné podmienky
zakomponované v zmluvách spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. sú neprijateľné, spoločnosť
využíva finančnú situáciu spotrebiteľov a je potrebné podať podnet združeniam na ochranu spotrebiteľov

na zváženie žaloby proti spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. na súd.

2.4 Žalobca tiež namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu k objektívnej
premlčacej dobe; mal zato, že na konanie žalovaného je potrebné aplikovať objektívnu 10 ročnú
premlčaciudobu.Tvrdil,ženastranežalovanéhodošlokvznikuúmyselnéhobezdôvodnéhoobohatenia,

v dôsledku čoho sa inak trojročná objektívna premlčacia doba predĺžila na 10 rokov odo dňa, keď
k bezdôvodnému obohateniu došlo. Uviedol, že počiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby nie
je možné stotožňovať so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby, t.j. momentom vzniku
bezdôvodného obohatenia. V danom prípade bol medzi žalobcom a žalovaným zmluvou založený
spotrebiteľský záväzkový vzťah. Princíp „vigilantibus iura scripta sunt" tu ustupuje dôležitejšiemu

princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa, čo vyslovil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v
rozhodnutí vo veci 6 MCdo/9/2012. Konanie žalovaného pri uzatváraní zmluvy nebolo súladné s
dobrými mravmi, žalovaný nerešpektoval povinnosti stanovené zákonom o spotrebiteľských úveroch
a ustanoveniami Občianskeho zákonníka zameranými na ochranu spotrebiteľa. Jeho konanie tak
nemožno hodnotiť inak, ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho

dôvodu, minimálne s nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Možno uzavrieť, že úmysel
žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobcu bol daný už od uzatvorenia zmluvy, ktorej návrh
koncipoval žalovaný a predložil ho na podpis žalobcovi.

2.5 Žalobca v podanom odvolaní navrhol, aby v prípade potvrdzujúceho rozsudku v jeho výroku I., zmenil

výrok II. (o nároku na náhradu trov konania) a aby žalovanému náhradu trov konania nepriznal vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca už poukázal žalovanému viac, ako mal a nebolo by spravodlivé ho zaviazať k
ďalšiemu finančnému plneniu v prospech žalovaného spočívajúceho v náhrade trov konania. Domáhal
sa aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p.

3. Žalovaný sa k podanému odvolaniu v súdom prvej inštancie stanovenej lehote nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní, vec preskúmal v rozsahu určenom
§ 380 ods. 1, 2 C. s. p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. a rozsudok súdu
prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, ods.2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

4.1 Podľa § 387 ods. 1,2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

5.Odvolacísúdpreskúmalvšetkypodstatnéodvolacienámietkyžalobcu,akoajpredchádzajúcekonanie
spolusnapadnutýmrozhodnutímsúduprvejinštancie.Súdprvejinštanciedospelksprávnymskutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právneposúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci
sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý
predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali za

následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C. s. p.).

6. Odvolanie v danom prípade nie je dôvodné.
Rozsudok súdu prvej inštancie je riadne a v súlade so zákonom odôvodnený, je z neho zrejmé, akými
úvahami a právnymi názormi sa súd prvej inštancie riadil pri svojom rozhodovaní, je preskúmateľný a

zrozumiteľný. Právne závery sú súladné s vykonaným dokazovaním, čo je zistiteľné z obsahu spisu.
Odvolací súd sa stotožňuje so záverom a argumentáciou súdu prvej inštancie.

6.1 Konaniu vo veci samej predchádzalo konanie vedené pred Okresným súdom Banská Bystrica pod
sp.zn. 10C/161/2014, v ktorom žalobca PROFI CREDIT Slovakia s.r.o. uplatnil proti žalovanému M.
G. nárok na zaplatenie sumy 828,85 Eur s príslušenstvom, z právneho vzťahu založeného Zmluvou o

revolvingovom úvere č.39632 zo dňa 30.4.2004. V konaní 10C/161/2014 súd prvej inštancie konanie
uznesením č.k. 10C/161/2014-52 zo dňa 12. mája 2015 zastavil, navrhovateľovi vrátil súdny poplatok a o
trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Na odvolanie
vedľajšieho účastníka (VŠEOBECNÁ OCHRANA PRÁV SPOTREBITEĽOV) odvolací súd napadnuté
uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým okresný súd rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá

právo na náhradu trov konania zrušil a v tomto rozsahu vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Následne okresný súd uznesením č.k. 10C/161/2014-65 zo dňa 13. apríla 2016 odporcovi právo na
náhradu trov konania nepriznal a zaviazal navrhovateľa povinnosťou nahradiť vedľajšiemu účastníkovi
na strane odporcu trovy konania spočívajúce v trovách právneho zastúpenia. Vzhľadom k späťvzatiu
žaloby (a následnému zastaveniu konania) sa súd prvej inštancie v konaní 10C/161/2014 vecou samo

a dôvodnosťou uplatneného nároku nezaoberal.

6.2 V prejednávanej veci bolo súdom prvej inštancie zistené, že žalobcovi bola vyplatená suma 2.076,68
Eur z titulu zmluvy o revolvingovom úvere a že žalobca uhradil čiastku 2.822,93 Eur. Posledná úhrada
zo strany žalobcu bola pritom na účet žalovaného vykonaná dňa 29.7.2008 a súd prvej inštancie

konštatoval, že k získaniu bezdôvodného obohatenia tak došlo najneskôr 29.7.2008. Tieto skutkové
zistenia v podanom odvolaní spochybnené neboli.

6.3 Súd prvej inštancie potom svoje rozhodnutie, ktorým žalobu zamietol, založil v dôsledku podanej
námietky premlčania zo strany žalovaného na právnom závere, že došlo k premlčaniu nároku, nakoľko

žaloba bola podaná na súd dňa 26. júla 2017, a teda po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej lehote.

6.4 Skutkové zistenia okresného súdu žalobca nenamietol. Za správne ich považuje aj odvolací súd.
Uzavretie zmluvy o revolvingovej pôžičke č.36932 zo dňa 30.4.2004 je preukázané predložením jej
kópie (v spise 10C/161/2014). Medzi tvrdeniami účastníkov o dobe splácania úveru žalobcom nie sú

rozpory. Dôležité bolo zistenie okresného súdu, že posledná splátka úveru bola zo strany žalobcu
realizovaná 29.7.2008 a žaloba na súd podaná 26. júla 2017. Okresný súd v napadnutom rozhodnutí
žalobcom tvrdený spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi ním a žalovaným nespochybnil,
správne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka na posúdenie námietky premlčania vznesenej
žalovaným. Podľa § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie bezdôvodného obohatenia

sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Ustanovenie § 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka stanovuje pre vydanie bezdôvodného obohatenia
dvojitú kombinovanú premlčaciu dobu: subjektívnu, ktorá je dvojročná a objektívnu trojročnú, resp.

desaťročnú. Ich začiatok je stanovený vo vyššie uvedených ustanoveniach Občianskeho zákonníka a
ich vzájomný vzťah je taký, že sú na sebe nezávislé, čo do svojho plynutia, jeho začiatku aj konca.
Ak skončí plynutie ktorejkoľvek z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na plynutie druhej premlčacej
doby. Premlčanie ako právny inštitút je následok kvalifikovaného uplynutia času, ktoré spôsobuje zánik
súdnej vymáhateľnosti práva. Pre začiatok behu dvojročnej subjektívnej premlčacej doby je rozhodný

deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že došlo na jeho úkor k
získaniu bezdôvodného obohatenia a kto ho získal. Žalobca pre prípad podanej námietky premlčania
tvrdil, že je potrebné aplikovať 10 ročnú premlčaciu lehotu vzhľadom na konanie žalovaného, ktoré je
potrebné posúdiť ako úmyselné. Okresný súd sa zaoberal okamihom, kedy k tvrdenému bezdôvodnémuobohateniu na strane žalovaného došlo a uzavrel, že z karty klienta vyplýva, že posledné plnenie
zo strany žalobcu bolo realizované 29.7.2008. Objektívna premlčacia doba v prípade majetkového
prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu začína plynúť okamihom získania bezdôvodného

obohatenia. Odvolací súd v zhode so závermi okresného súdu je toho názoru, že v súdenej veci sa
tak malo stať poslednou úhradou žalobcu v prospech žalovaného. Dňom úrady posledného plnenia je
29.7.2008.

6.5 Občiansky zákonník podstatu úmyselného konania nevymedzuje, preto sa pri skúmaní úmyslu

konajúcej osoby vychádza z právnej úpravy zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa §
15 Trestného zákona je vybudované na dvoch zložkách - vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej
zložky sa rozlišuje úmysel priamy alebo nepriamy. O priamy úmysel pri bezdôvodnom obohatení podľa
Občianskeho zákonníka ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil vedel, že svojim
konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne, že ho získať chcel. O nepriamy úmysel ide ak ten,
kto sa na úkor iného obohatil vedel, že svojím konaním môže získať bezdôvodné obohatenie a pre

prípad, že sa tak stane, bol s týmto následkom uzrozumený. Na preukázanie úmyslu konajúcej osoby
získať bezdôvodné obohatenie však nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi žalovaného pri
uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ale bolo by nutné v každom jednotlivom prípade s poukazom na
okolnosti uzavretia konkrétnej úverovej zmluvy preukázať, že žalovaný v čase uzavretia zmluvy a prijatia
plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo aspoň bol uzrozumený s tým, že sa bezdôvodne

obohacuje. Žalovaný uzavrel so žalobcom zmluvu o úvere podľa jej obsahu v zmysle § 497 a nasl.
zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na
požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Žalovaný skutočne chcel získať odplatu vo forme
úrokov za poskytnutý úver, táto skutočnosť ale nedokazuje jeho úmysel získať bezdôvodné obohatenie.

Spôsob uzavretia zmluvy medzi žalobcom a žalovaným nepreukazuje úmysel žalovaného bezdôvodne
sa na úkor žalobcu obohatiť. V pripojenom spise sa nachádza zmluva o revolvingovej pôžičke č.39632,
v ktorej je uvedená výška úveru, výška mesačnej splátky a ročná úroková sadzba. Pre záver, že u
žalovaného nie je preukázaný úmysel bezdôvodne sa na úkor žalobcu obohatiť, postačilo zistenie, že
o povinnosti žalobcu platiť úroky z úveru žalovaný žalobcu informoval. Trojročná objektívna premlčacia

doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť úhradou jednotlivých splátok na zaplatenie
úveru (premlčiavala sa každá splátka osobitne) a všetky splátky boli zaplatené viac ako tri roky pred
podaním žaloby na súd. Posledná splátka bola žalobcom realizovaná 29.7.2008 (a žalobca netvrdil inak)
a žaloba na súd bola doručená dňa 26. júla 2017, po uplynutí trojročnej objektívnej premlčacej doby.
Uplynutím jednej z premlčacích dôb sa nárok žalobcu premlčal, preto nebolo potrebné osobitne skúmať,

kedy sa žalobca skutočne o vzniku bezdôvodného obohatenia dozvedel, kedy začala a kedy uplynula
subjektívna premlčacia doba.

6.6 Pokiaľ teda súd prvej inštancie vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania aplikoval trojročnú (a
nie 10 ročnú) premlčaciu lehotu, tento záver nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenie.

6.7 Žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie C-618/20, resp. Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky vo veci 1 MCdo/1/2009. Tieto rozhodnutia (ako aj žalobca poukázal) riešia výšku
úrokovej sadzby a nie otázku premlčania, plynutia objektívnej premlčacej lehoty, na ktorej súd prvej
inštancie založil napadnuté rozhodnutie.

6.8 Žalobca považoval za podstatné spravodlivé riešenie prípadu, ktoré má pred princípom právnej
istoty prednosť a tvrdil, že kým nezačne plynúť subjektívna premlčacia doba počas plynutia objektívnej
premlčacej doby, súd nemôže prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalovaným. Odvolací súdu
uvádza, že námietkou premlčania a dobrými mravmi sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky v

rozhodnutí 1Cdo/148/2004 a uzavrel, že „Dôvodne vznesenú námietku premlčania voči uplatňovanej
pohľadávke nemožno pokladať za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi". Zároveň konštatoval,
že: „Základným účelom inštitútu premlčania je pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby
v primeraných dobách uplatnili svoje práva (nároky) a zároveň zabrániť tomu, aby povinné osoby
neboli po časovo neprimeranej dobe nútené splniť si svoje povinnosti. Inštitút premlčania tým zabraňuje

dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. Ak uplynula zákonom ustanovená
premlčacia doba a oprávnená osoba v nej určeným spôsobom na príslušnom orgáne svoje právo
nevykonala, vzniká povinnej osobe oprávnenie vzniesť námietku premlčania, a tak spôsobiť stav, že sa
oprávnená osoba nemôže s úspechom domáhať na súde svojho práva. Dôvodné vznesenie námietkypremlčania v občianskom súdnom konaní má totiž za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe
právo (nárok) priznať (§ 10 ods. 1 tretia veta OZ). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť
konajúci súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na

to, že v prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej,
bez potreby vykonávania ďalších dôkazov na zistenie napríklad výšky zostatku pôžičky, bezdôvodného
obohatenia, škody a pod". Rozhodovacia prax Ústavného súdu Slovenskej republiky pripúšťa aj odlišný
záver, ktorý ústavný súd vyslovil v Uznesení č.k. II. ÚS 176/2011 zo dňa 20. apríla 2011, podľa ktorého:
„Vovšeobecnostiniejevylúčené,abyvznesenienámietkypremlčaniažalovanýmmohlobyťpovažované

za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s
dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť
však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto
práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže
o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a
voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom. Pre

posúdenie tejto primeranosti je potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu, najmä vziať do
úvahy charakter uplatneného práva, jeho rozsah a dôvody, pre ktoré právo nebolo uplatnené pred
uplynutím premlčacej doby".

6.9 Ústavný súd sa v rámci svojho rozhodnutia zaoberal aj žalobkyňou namietanými rozhodnutiami

ESĽP (Stagno v. Belgicko a Zehenter v. Rakúsko), ktoré sú vybudované na myšlienke, podľa ktorej je
potrebné v občianskom súdnom konaní osobitne chrániť osoby, ktoré z objektívnych dôvodov nemôžu
efektívne brániť svoje práva, a v prípade, ak dôjde ku kolízii požiadavky právnej istoty a práv takejto
osoby, je nevyhnutné osobitné charakteristiky takejto osoby zohľadniť. Vedomosť o bezdôvodnom
obohatení je relevantná vo vzťahu k plynutiu subjektívnej premlčacej doby a nemôže byť dôvodom

pre právny záver o tom, že vznesenie námietky premlčania bolo šikanózne a tak v rozpore s dobrými
mravmi. Na strane žalobcu neboli tvrdené žiadne také skutočnosti, ktoré by mali objektívny charakter
a mali za následok nemožnosť efektívneho bránenia svojich práv žalobcom. Ak žalobca tvrdil, že súd
nemôže prihliadnuť na námietku premlčania vznesenú žalovaným až do času, kým nezačne plynúť
subjektívna premlčacia lehota počas plynutia objektívnej premlčacej lehoty, toto tvrdenie je v rozpore

s ustanoveniami Občianskeho zákonníka, ktoré dotknutú osobu nijako neobmedzujú v práve namietať
premlčanie. To, či bola námietka premlčania dôvodná, posudzuje súd v rámci svojej rozhodovacej
činnosti. V konečnom dôsledku táto odvolacia námietka je v rozpore s obsahom žaloby, v ktorej žalobca
tvrdil, že k bezdôvodnému obohateniu došlo (a teda subjektívna vedomosť žalobcu nepochybne nastala
pred podaním žaloby) a obsahom spisu, z ktorého vyplýva, že premlčanie žalovaný namietol až v

priebehu konania.

7. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd odvolaním napadnuté rozhodnutie podľa § 387 ods.1,
ods.2 C.s.p. vo veci samej ako vecne správne potvrdil.

8. Žalobca podal odvolanie aj proti výroku rozsudku okresného súdu, ktorým nárok na náhradu trov
konania priznal žalovanému, v rozsahu 100% a domáhal sa aplikácie ustanovenia § 257 C.s.p.. Súd
výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 C.s.p.).
Ustanovenie § 257 C.s.p. možno aplikovať, keď sú naplnené predpoklady pre priznanie náhrady
trov konania. V súdenej veci podľa princípu úspechu vo veci nárok na náhradu trov konania patril

žalovanému, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, nakoľko súd prvej inštancie žalobu zamietol.
Pre aplikáciu ustanovenia § 257 C.s.p. musia však byť dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí ísť
o celkom výnimočný prípad. Zo súdnej praxe vyplýva, že pri posudzovaní okolnosti hodných osobitného
zreteľa je potrebné prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery strán sporu, a okolnosti,
ktoré viedli strany spory k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Je pravidlom, že v súdnom

konaní sa uplatňuje nárok na plnenie (zaplatenie, vydanie bezdôvodného obohatenia), a teda nárok
na zaplatenie určitej sumy vyplývajúcej z určitého právneho vzťahu, nárok na vrátenie finančných
prostriedkov, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podstatou konania pred súdom o zaplatenie
finančného plnenia je spor účastníkov o tom, ktorej strane sporu finančné prostriedky patria. Nie je
neobvyklým tvrdenie, že nebola zaplatená (vrátená, vydaná) celá čiastka, ktoré vyplýva z právneho

vzťahu medzi stranami sporu. Aj v predmetnej veci je podstatou sporu tvrdenie, že žalovaný v dôsledku
bezdôvodného obohatenia disponuje finančnými prostriedkami, ktoré mu nepatria. Okolnosti, ktoré sú
meritom veci medzi stranami sporu nemôžu byť zároveň považované za dôvody hodné osobitného
zreteľavovzťahukrozhodovaniuotrováchkonania.Aniskutočnosť,žežalobca,zastúpenýadvokátskoukanceláriou, v konaní uplatnil premlčané právo, nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý
by prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p.. Iné dôvody, ktoré by prípadnú aplikáciu
ustanovenia § 257 C.s.p. odôvodňovali, žalobca sám a ani prostredníctvom právneho zástupcu v konaní

neuviedol. Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil aj vo výroku o nároku na
náhradu trov konania.

9. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1
v spojení s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez

návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí". Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval
zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. V
predmetnom prípade bol v odvolacom konaní plne úspešný žalovaný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu odvolací súd priznal proti
žalobkyni v rozsahu 100%.

10. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)

až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).