Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 31. október 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/131/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913212744
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Deáková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6913212744.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu, v spore žalobcu Taper, s.r.o.,
Hurbanova 23, Košice, IČO: 31 701 515, zast. Advokátskou kanceláriou IURISTICO, s.r.o., Štefánikova
26, Košice, IČO: 36 588 041, proti žalovanému H.. G. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XX, zast.
Advokátska kancelária Legal Cases, s.r.o., Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, IČO: 36 720
097, o ochranu dobrej povesti a ospravedlnenie, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Rimavská Sobota č.k. 9C/320/2013-79 zo dňa 03.10.2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu o ochranu dobrej povesti
a ospravedlnenie (prvý výrok) a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu
(druhý výrok).
Z jeho dôvodov vyplýva, že žalobca sa domáhal po úprave žaloby uložiť žalovanému povinnosť verejne
sa ospravedlniť za neoprávnené zásahy do dobrej povesti žalobcu zverejnením ospravedlnenia v
periodickej tlači, vydávanej pod názvom SME, zverejnením na internetových stránkach www.sme.sk

, www.teraz.sk a www.netky.sk do 15
dní od právoplatnosti rozsudku s nasledovným obsahom: H.. G. W. sa ospravedlňuje spoločnosti
Taper, spol. s.r.o. za svoje nepravdivé výroky ohľadom pomoci štátneho podniku Lesy SR pri znižovaní
pohľadávok spoločnosti Taper, spol. s.r.o. voči spoločnosti Smrečina Hofatex, a.s., ktoré predniesol na
tlačovej konferencii, ktorá sa uskutočnila dňa 03.06.2013 v Banskej Bystrici a ktoré boli zverejnené v
denníku SME pod názvom „W. zisťuje, či Lesy dotovali G.“, na internetovej stránke www.sme.sk pod
názvom „W. obvinil Lesy, že dodávali drevo krachujúcej firme“, na internetovej stránke www.teraz.sk pod

názvom „Lesy SR majú podľa W. pomôcť I., tie to odmietajú“ a na internetovej stránke www.netky.sk pod
názvom „Lesy: Lesy SR podľa W. na svoj úkor pomáhali súkromnej firme“. Išlo najmä o výroky, ktorých
obsahom boli vyjadrenia H.. G. W., že „vonku sa rozpráva“, že za dodávkami dreva zo štátneho podniku
Lesy SR do spoločnosti Smrečina Hofatex, a.s. bolo znižovanie pohľadávok spoločnosti Taper voči
spoločnosti Smrečina Hofatex, výroky naznačujúce, že spoločnosť Taper bola zvýhodňovaná z dôvodu
jej vzťahu s ministrom životného prostredia H.. V. G. a výroky, že štátny podnik Lesy SR sa zneužíva
na cudzí prospech evidentne spájajúce tento „cudzí prospech“ so spoločnosťou Taper. Uvedené výroky

boli nepravdivé a hrubo zasahujúce do dobrej povesti spoločnosti Taper a Ing. G. W. zároveň vyslovuje
ľútosť nad neoprávneným zásahom do dobrej povesti spoločnosti Taper.
Žalovaný žiadal žalobu žalobcu zamietnuť z dôvodu jej nedostatkov vzhľadom na nekonkrétnosť
výrokov, ktorými sa žalobca cíti byť dotknutý a za ktoré konkrétne výroky sa má žalovaný ospravedlniť.Zo samotných názvov článkov nemožno vyvodiť, akým spôsobom žalovaný zasiahol do povesti žalobcu.
Žalovaný žiadne články nezverejňoval, neboli zverejnené ani na jeho podnet, neboli ním autorizované,
autori článkov ho nekontaktovali. Názvy článkov nie sú vyjadreniami žalovaného na brífingu. Žalovaný

nie je pasívne legitimovaný. Na tlačovej besede sa žalovaný vyjadroval k Štátnym lesom a k spoločnosti
Smrečina, s ktorou v zmluvnom vzťahu je aj žalobca, kde zámerom tlačovej besedy bolo nastoliť verejnú
diskusiuospôsobenakladaniasmajetkomštátu.LesySRakoštátnypodniknapriektomu,žespoločnosť
Smrečina už v minulosti mala pozastavené dodávky kvôli neplateniu dodávok v rozpore s platnou
smernicou a zmluvou, dodali spoločnosti Smrečina enormné množstvo dreva nad stanovený úverový

limit pre Smrečinu 220.000,- Eur. Štátne lesy dodali spoločnosti Smrečina drevnú hmotu za hodnotu viac
ako 1.200.000,- Eur, z ktorých 1.000.000,- Eur zostal neuhradený. Išlo o legitímnu otázku, prečo Štátne
lesy napriek neplateniu dodávok Smrečinou jej naďalej dodávali drevnú hmotu. Žalovaný smeroval tieto
otázky priamo voči štátnemu podniku, kde tento napriek neplneniu dohody Smrečinou a napriek platnej
smernici jej dodával drevnú hmotu, a či Štátne lesy takýmto plnením spoločnosti Smrečina neprispeli k
plneniu záväzkov Smrečiny voči žalobcovi. Ak Smrečina neplnila Štátnym lesom, komu potom Smrečina

z výnosov za dodanú drevnú hmotu Štátnymi lesmi plnila; táto otázka na brífingu bola legitímnou otázkou
poslanca Národnej rady o spôsobe nakladania s majetkom štátu.
Žalovaný zároveň poukázal na to, že majiteľom žalobcu je minister životného prostredia, žalobca je v
zmluvnom vzťahu so Smrečinou, s ktorou v zmluvnom vzťahu sú Štátne lesy a tým sa stali súčasťou
verejnej diskusie. Vyjadrenia žalovaného nesmerovali ku kritike voči žalobcovi, ale k nastoleniu otázok,

ako bolo naložené s majetkom štátu, komu Smrečina uhradila záväzky, keď nie Štátnym lesom. Žalobca
je povinný znášať kritiku vo väčšom rozsahu.
Okresný súd vychádzal z ustanovení §19b) ods. 2, 3 zákona č.40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej v texte aj „OZ“), z Ústavy Slovenskej republiky - článku 19, 26 ods.1,2, veta prvá, ods.4 a
konštatoval skutkový stav, že žalobca sa domáhal ochrany pred neoprávneným zásahom do dobrej

povesti spoločnosti vyjadreniami žalovaného jednak na verejnom brífingu, ktorý sa uskutočnil dňa
03.06.2013 v Banskej Bystrici a tiež tými, ktoré boli zverejnené v denníku SME a na internetových
stránkach www.sme.sk, www.teraz.sk, www.netky.sk. Žalovaný bez znalostí rozhodujúcich skutočností
uvádzal mylné, vyfabulované a nepravdivé informácie o obchodných vzťahoch medzi žalobcom a
spoločnosťou Smrečina, kde intenzitu tohto zásahu do dobrej povesti žalobcu zvýrazňuje tá skutočnosť,

že sa tak stalo prostredníctvom príspevkov, uverejnených v periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve
s celoštátnou pôsobnosťou.
Žalobca po spresnení petitu svojej žaloby žiadal, aby žalovaný bol povinný verejne sa mu ospravedlniť
za neoprávnené zásahy do jeho dobrej povesti zverejnením ospravedlnenia v periodickej tlači a
na internetových stránkach. Text samotného ospravedlnenia bol formulovaný tak, že žalovaný sa

mal ospravedlniť za svoje nepravdivé výroky o pomoci štátneho podniku Lesy SR pri znižovaní
pohľadávok spoločnosti Taper voči spoločnosti Smrečina Hofatex, ktoré predniesol na tlačovej
konferencii, uskutočnenej dňa 03.06.2013 v Banskej Bystrici a ktoré boli zverejnené v denníku SME a na
internetových stránkach. Ide najmä o výroky, ktorých obsahom boli vyjadrenia žalovaného, že vonku sa
rozpráva, že za dodávkami dreva zo štátneho podniku Lesy SR do spoločnosti Smrečina Hofatex bolo

znižovaniepohľadávokspoločnostiTapervočispoločnostiSmrečina,výrokynaznačujúce,žespoločnosť
Taperbolazvýhodňovanázdôvodujejvzťahusministromživotnéhoprostrediaavýroky,žeštátnypodnik
Lesy SR sa zneužíva na cudzí prospech evidentne spájajúci tento cudzí prospech so spoločnosťou
Taper, s.r.o.. Podľa žalobcu tieto výroky boli nepravdivé a hrubo zasahujúce do jeho dobrej povesti.
Okresný súd uzavrel, že domáhať sa základného práva na súdnu ochranu možno iba spôsobom

predpísaným príslušnými zákonmi. To sa vzťahuje v plnej miere aj na toho, kto sa domáha ochrany
dobrej povesti ako žalobca. Žalobca ako dominus litis - pán sporu určuje predmet súdneho konania,
čo znamená, že zo žalobných tvrdení a z požadovaného znenia rozhodnutia - petitu musí byť celkom
nepochybné a jednoznačné, čoho sa žalobca domáha. V prípade ochrany osobnosti - dobrého mena
právnickej osoby v súvislosti s výrokmi žalovaného a výrokmi uverejnenými v médiách je povinnosťou

žalobcu v žalobe uviesť, ktoré konkrétne difamujúce výroky považuje za zásah do osobnostných práv.
Zo žalobcom formulovaného petitu s uvedením textu „...výroky na tlačovej konferencii ...,zverejnené
v denníku SME..., na internetových stránkach..., výroky, ktorých obsahom boli vyjadrenia..., výroky
naznačujúce, že žalobca bol zvýhodňovaný...a výroky, že štátny podnik sa zneužíva na cudzí
prospech..., prípadne s označením názvu článkov v médiách, nemožno jednoznačne považovať za

formulovanie konkrétnych výrokov, ktoré predniesol žalovaný na tlačovej konferencii a ktoré podľa
žalobcu by mali byť nepravdivé a nimi mal byť spôsobený neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti.
Súčasťou súdneho spisu je záznam z tlačovej konferencie v trvaní takmer 10 minút, v ktorom sa
žalovaný vyjadroval ku rôznym otázkam; boli zaznamenané aj otázky prítomných novinárov a odpovedežalovaného na tieto otázky, ako aj vyjadrenie žalovaného ku priebehu finančných tokov medzi štátnym
podnikom Lesy SR a spoločnosťou Smrečina. Tým, že žalobca v petite neuviedol konkrétne výroky,
uspokojil sa len s uvedením všeobecných formulácií ako výroky na tlačovej konferencii, prípadne

s uvedením názvu článkov, pod akými články, informujúce o tlačovej konferencii žalovaného, boli
uvedené v jednotlivých médiách, prípadne s označením výrokov žalovaného ako výrokov obsahujúcich
vyjadrenia, naznačujúcich výroky, že štátny podnik sa zneužíva na cudzí prospech, nemožno hodnotiť
ako uvedenie konkrétnych výrokov, ktorými podľa žalobcu bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho práva
na dobrú povesť.

Žalobca žiadal ospravedlnenie žalovaného nielen za výroky, ktoré odzneli na tlačovej konferencii, ale
aj za nepravdivé výroky, ktoré boli zverejnené v denníku SME a na internetových stránkach; v petite
uviedol len názvy článkov v týchto médiách. Okresný súd uzavrel, že tieto články v jednotlivých médiách
žalovaný nezverejnil, ani ich neautorizoval, nijakým spôsobom nekonzultoval s autormi článkov, ani
nijakým spôsobom nezasahoval do znenia týchto článkov. Články samotné obsahujú aj úvahy autorov
článkov - novinárov, ktoré nemožno presne vyčleniť, nejde len o citáciu výrokov žalovaného, prednesené

na tlačovej konferencii. V tomto smere nebolo navrhované stranami sporu žiadne dokazovanie.
Hoci žalobca predložil v konaní mailovú komunikáciu s novinármi G. S. a P. B., z ktorej vyplýva, že
v prípade verejnej tlačovej konferencie nie je dôvod na autorizáciu vyjadrení respondenta, nie všetky
informácie v článkoch musia pochádzať z jedného brífingu a autor článkov niekedy vyjadrenia z brífingu
mení, prípadne spája viac vyjadrení, tento dôkaz svedčí len o tom, že ak žalobca neuviedol konkrétne

výroky v článkoch, zverejnených v médiách, nie je možné vyšpecifikovať, ktoré konkrétne výroky boli
výrokmi žalovaného a ktoré výrokmi autora článku. Preto nie je jednoznačné, ktorými výrokmi z týchto
článkov mohlo byť zasiahnuté do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu a nie je teda zrejmé, ktorým
výrokom sa má venovať súdna ochrana v prípade, keby sa preukázalo, že tieto výroky sú neoprávneným
zásahom do práva na dobrú povesť žalobcu.

Žalobca bol v spore zastúpený advokátom; súd v zmysle §160 ods. 1 a 3 písm. d) C.s.p. nemal voči
nemu všeobecnú poučovaciu povinnosť. Preto vychádzal z petitu žaloby v takom znení, ako ju žalobca
podal na súd a upravil v priebehu konania.
Napriek uvedeným úvahám súd žalobu prejednal aj meritórne, vychádzajúc z toho, že možno pripustiť aj
takývýklad,ževpetitežalobynemusiabyťuvedenépresnekonkrétnevýroky,keďževprípadevyhovenia

žalobesuvedenímpetitutak,akohonavrholžalobca,by boldostačujúcilenprávepretenokruhčitateľov
a ľudí, ktorí sa oboznámili s tlačovou konferenciou žalovaného a s článkami, zverejnenými v médiách;
tieto osoby sú oboznámené s celkovým kontextom problematiky, z ktorého potom je potrebné vychádzať
a pre tento okruh ľudí je postačujúci aj takýto petit s uvedením len názvov článkov v médiách, v ktorých
mali byť uvedené aj výroky žalovaného z tlačovej konferencie, prípadne by išlo o výroky žalovaného, na

ktoré odkazuje druhá časť žalobcom navrhovaného ospravedlnenia. Ide o výroky, ktorých obsahom boli
vyjadrenia žalovaného o dodávkach dreva zo štátneho podniku Lesy SR do Smrečiny, naznačujúce, že
spoločnosť Taper bola zvýhodňovaná z dôvodu jej vzťahu s ministrom životného prostredia a výroky, že
štátny podnik Lesy SR je zneužívaný na cudzí prospech; pre tento okruh ľudí, oboznámených pôvodne
s problematikou buď tým, že si vypočuli záznam z tlačovej konferencie, alebo si prečítali články v

médiách, by bol postačujúci aj petit, ktorý navrhol žalobca. Pre okruh ľudí, ktorí sa s pôvodnými článkami
neoboznámili, by nebol dostatočný ani petit s uvedením konkrétnych výrokov, ktoré odzneli na tlačovej
konferencii, prípadne ktoré boli uvedené v článkoch v médiách, keďže vzhľadom na ozrejmenie celých
finančných tokov, na ktoré poukazoval žalovaný na tlačovej konferencii, by bolo potrebné uviesť v petite
celé vyjadrenia žalovaného z tlačovej konferencie, prípadne do petitu žaloby prevziať znenie takmer

celých článkov, čo by spôsobilo celkovú neprehľadnosť, nejasnosť a ťažkú pochopiteľnosť takéhoto
petitu žaloby, a vzhľadom na rozsah takéhoto petitu by sa strácal zmysel prípadného ospravedlnenia,
pokiaľ by bolo žalobe vyhovené.
Z tohto pohľadu súd pristúpil k posúdeniu, či výroky žalovaného v rozsahu, uvedenom v petite žaloby,
mohli spôsobiť neoprávnený zásah do práv žalobcu na ochranu dobrej povesti. Zameral sa na prieskum

vyjadrení žalovaného, uvedených na tlačovej konferencii, ktoré boli prevzaté aj do článkov v médiách
a sú označené v petite žaloby. V rámci vykonania dôkazu prehratia DVD nosiča so záznamom tlačovej
konferencie súd zistil, že žalovaný na tlačovej konferencii uviedol skutkové tvrdenia, týkajúce sa jedine
hospodárenia štátneho podniku Lesy SR v súvislosti s ich hospodárením s obchodných partnerom
spoločnosťou Smrečina Hofatex, kde napriek tomu, že táto spoločnosť neplatila za dodávky drevnej

hmoty, bolo jej naďalej dodávané drevo v rozpore so smernicou Štátnych lesov a v rozpore s kúpnou
zmluvou, ktorú uzavreli Štátne lesy so Smrečinou, kde bol dohodnutý úverový limit vo výške 220.000,-
Eur, a po prekročení tohto úverového limitu mali byť zastavené dodávky Štátnych lesov pre spoločnosťSmrečina, čo sa v skutočnosti nestalo, keďže celková pohľadávka Štátnych lesov voči spoločnosti
Smrečina pri zastavení dodávok bola vo výške vyše 971.000,- Eur.
Tieto skutočnosti potvrdil aj súdom vypočutý svedok W. Z., ktorý pracoval v čase ukončenia dodávok

pre Smrečinu vo funkcii generálneho riaditeľa Štátnych lesov. Uviedol, že na základe zistených
nedostatkov, keďže mu nebola jeho podriadenými včas avizovaná skutočnosť prekročenia úverového
limitu spoločnosťou Smrečina, odvolal riaditeľa odštepného závodu. K prekročeniu úverového limitu
mohlo dôjsť tým, že bola dohodnutá splatnosť faktúr pre Smrečinu 45 dní a kúpna zmluva sa týkala len
dodávky dreva, nie dodávok štiepky, pričom dodávky sa účtovne sledovali len ku koncu mesiaca.

Naproti tomu ďalší vypočutý svedok, predchádzajúci riaditeľ Štátnych lesov H.. H. B. uviedol, že otázky
neplatenia dodávok za drevo sa riešili každodenne a bol o tom každodenne informovaný, hlavne čo sa
týka centrálnych zákazníkov, akým bola aj Smrečina.
Takto uvedené skutkové tvrdenia zo strany žalovaného v celom kontexte problému dodávok Štátnych
lesovprespoločnosťSmrečinaajnapriektomu,žeSmrečinazadodávkydrevaneplatila,možnohodnotiť
ako skutkové tvrdenia, zakladajúce sa na pravdivých skutočnostiach, keďže bolo preukázané, že Štátne

lesy dodávali drevnú hmotu pre Smrečinu v rozpore so smernicou Štátnych lesov, v rozpore s uzavretou
kúpnou zmluvou, kde bol dohodnutý úverový limit. Toto skutkové tvrdenie treba hodnotiť aj z toho
pohľadu, že žalovaný nemal priamy prístup ku relevantným informáciám prípadu. Podstatné však je,
že v základných rysoch vystihol to, že Štátne lesy nemali dodávať drevnú hmotu odberateľovi, ktorý
za dodávky neplatil, čo bolo preukázané aj tým, že pri ukončení dodávok zostala pohľadávka Štátnych

lesov voči Smrečine titulom nezaplatených faktúr vo výške viac ako 971.000,-Eur, čo vysoko prevyšuje
minimálne úverový limit, dohodnutý v zmluve vo výške 220.000,- Eur. Preto oprávnene žalovaný vzniesol
na tlačovej konferencii otázky, týkajúce sa hospodárenia štátneho podniku, keďže ide o hospodárenie so
štátnymiprostriedkami,leboLesySRsúštátnympodnikom,hospodáriasoštátnymmajetkomažalovaný
nastolil legitímnu diskusiu o veciach verejného záujmu.

Ďalšie vyjadrenia žalovaného možno hodnotiť ako kritiku, prípadne hodnotiace úsudky, či výzvy
kompetentným orgánom za účelom preukázania, či štátny podnik nie je zneužívaný na súkromné
účely. Výzvy Smrečine, aby ozrejmila, aké mala pohľadávky voči spoločnosti Taper v jednotlivých
obdobiach, výzvy na to, nech sa preukáže alebo vyvráti, či za dodávkami Štátnych lesov pre Smrečinu
bolo zníženie pohľadávky žalobcu voči Smrečine, výzvy na ministra pôdohospodárstva na ozrejmenie,

prečo bolo dodaných 800 kamiónov dreva do Smrečiny, aj keď Smrečina nezaplatila za dodávky,
konštatovanie,nechsatopreukážealebovyvráti,keďžeindícienasvedčujú,žecieľomdodávokŠtátnych
lesov pre Smrečinu bolo zníženie pohľadávky Smrečiny voči Taperu, nemožno charakterizovať ako
skutkové tvrdenia, ale len ako hodnotiace úsudky a kritiku príslušných orgánov a pracovníkov štátnych
organizácií v súvislosti s nehospodárnym nakladaním so štátnym majetkom. Žalovaný priamo voči

žalobcovi neuviedol žiadny konečný verdikt na úrovni skutkového tvrdenia, kde by priamo obvinil
žalobcu s definitívnou platnosťou, že za dodávkami zo Štátnych lesov pre Smrečinu je cieľ znížiť
pohľadávky Taperu voči Smrečine. Vyzýval kompetentných, aby ozrejmili rozhodujúce skutočnosti, aby
sa podozrenia buď vyvrátili, alebo potvrdili a zároveň konštatoval, že by to bol „prúser“ pre Štátne lesy
tak či tak, i keby sa to preukázalo alebo vyvrátilo, keďže dodávali drevo spoločnosti, ktorá za drevo

nezaplatila a už v minulosti jej boli viackrát pozastavené dodávky.
Takéto hodnotiace úsudky vo forme kritiky zo strany žalovaného nemožno hodnotiť ako neprimerané,
osočujúce, vulgárne či zavádzajúce. Žalovaný žalobcu priamo neobvinil, že za dodávkami zo Štátnych
lesov pre Smrečinu bolo znižovanie pohľadávok žalobcu voči Smrečine, nastolil len diskusiu k problému
pre verejné prejednanie veci v súvislosti s nakladaním s verejnými prostriedkami, čo sám žalovaný na

tlačovej konferencii viackrát zdôrazňoval. V súvislosti so žalobcom sa vyjadril len v tom smere, že sa to
rozpráva medzi ľuďmi, že sú také indície, že za dodávkami dreva bol cieľ znížiť pohľadávky žalobcu voči
Smrečine s tým, že zároveň vyzval kompetentných, aby sa to preukázalo a buď sa to vyvráti, alebo nie.
Hlavný problém, ktorý v podstate rezonoval na tlačovej konferencii, bol problém v súvislosti so Štátnymi
lesmi, ktoré dodávali drevo firme, ktorá zaň neplatila.

Vychádzajúc z informácií, ktoré mal žalovaný k dispozícii, možno hodnotiť jeho kritické úvahy formou
hodnotiacich úsudkov ako primerané, náležité, sledujúce účel preskúmať hospodárenie so štátnymi
prostriedkami a nastoliť legitímnu diskusiu o veciach verejného záujmu. Túto kritiku súd hodnotí
ako primeranú a nespôsobilú zasiahnuť neoprávnene do dobrej povesti žalobcu, keďže skutkové
tvrdenia, ktoré žalovaný uviedol, týkajúce sa Štátnych lesov, boli v podstate pravdivé a kritika vo forme

hodnotiacich úsudkov nebola namierená priamo voči žalobcovi s definitívnym hodnotením zo strany
žalovaného, že za dodávkami zo Štátnych lesov pre Smrečinu bol jednoznačne cieľ znížiť pohľadávky
žalobcu voči Smrečine. Miera kritiky u žalobcu, ktorú musí tolerovať, je podstatne širšia vzhľadom
na to, že spoločníkom žalobcu bol vtedajší minister životného prostredia, ktorý titulom svojej funkciemôže ovplyvňovať nakladanie s verejnými prostriedkami a z tohto pohľadu nastolenie otázok zo strany
žalovaného a jeho kritika pomerov hospodárenia v štátnom podniku bola v plnom rozsahu primeraná a
oprávnená a súd ju nepovažuje za neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu.

Aj po meritórnom preskúmaní žaloby okresný súd nevidel dôvod žalobe vyhovieť.
O trovách konania okresný súd rozhodol tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na plnú náhradu
trov konania s poukazom na §255 ods. 1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej v
texte aj „C.s.p.“); o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením súdny úradník (§262 ods. 2 C.s.p.).

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie
žalobca. V súlade s ustanovením §355 a nasledujúcich Civilného sporového poriadku z odvolacích
dôvodov podľa §365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ C.s.p. navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného
súdu zrušil podľa §389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie, prípadne, aby
odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil, žalobe v plnom rozsahu vyhovel a priznal mu náhradu

trov konania.
Argumentácia rozsudku okresného súdu, pokiaľ ide o určitosť a správnosť formulácie žalobného petitu,
je vnútorne rozporná a výsledkom je popretie vlastných argumentov a v konečnom dôsledku zmätočnosť
a nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozsudku, pretože nie je zrejmé, či súd zamietol žalobu z dôvodu
formálnych nedostatkov alebo nie. Žalobca má za to, že ním formulovaný petit, upravený zmenou

návrhu zo dňa 10.06.2014, je dostatočne určitý a zrozumiteľný. Vymedzenie výrokov, ktorými malo
dôjsť k neoprávnenému zásahu do dobrej povesti žalobcu, nemusí byť nevyhnutne vo forme presnej
doslovnej citácie každého jednotlivého výroku žalovaného. Postačujúce je zhrnutie obsahu a podstaty
difamujúcich výrokov, ako to urobil žalobca. Ak okresný súd považoval podanú žalobu za neurčitú alebo
nezrozumiteľnú, mal postupovať podľa §43 zákona č. 99/1963 Z.z. Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej v texte aj „O.s.p.“) resp. podľa § 129 C.s.p. a vyzvať žalobcu na doplnenie alebo opravu podania.
Tvrdeniesúdu,žemuselvychádzaťzpetitužalobcuvzmysle§160ods.1,3písm.b/C.s.p.jenesprávne,
pretože konanie v tejto právnej veci začalo v roku 2013. Aj za účinnosti civilného sporového poriadku
ostáva zachovaná povinnosť súdu vyzvať žalobcu na odstránenie vád podania, ak sú k tomu dané
dôvody.

Ak súd zamietol žalobu z dôvodu formálnych nedostatkov, čo vzhľadom na nezrozumiteľnosť
odôvodnenia rozsudku nie je žalobcovi jednoznačne zrejmé, vychádzal z nesprávneho právneho
posúdenia veci, avšak aj v prípade, ak by súd správne vyhodnotil, že petit žaloby nie je dostatočne určitý
a zrozumiteľný a nevyzval žalobcu na odstránenie vád podania, ide o taký nesprávny procesný postup
súdu, ktorým znemožnil žalobcovi uskutočňovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu

práva na spravodlivý proces, resp. odňal žalobcovi ako strane sporu právo na prístup k súdu.
Z vykonaného dokazovania (prehratia zvukovej nahrávky brífingu žalovaného) vyplýva, že žalovaný
hneďvjehoúvodeskonštatoval,žebolovyvezených800kamiónovdreva,zaktorénebološtátnymlesom
zaplatené. uviedol nasledovné tvrdenie: „ja si myslím a vonku ľudia o tom rozprávajú, že za tým bol iný
cieľ a nie cieľ dodať drevo do Smrečiny, ale pomôcť znížiť pohľadávky spoločnosti Taper, ktoré mala vo

vzťahu k Smrečine“. To znamená, že zo strany žalovaného padlo jednoznačné obvinenie, jednoznačné
skutkové tvrdenie, že dodávky dreva pre Smrečinu Hofatex zo strany Štátnych lesov boli urobené so
skrytým zámerom ponížiť pohľadávky žalobcu voči Smrečine Hofatex.
Aj z otázok prítomných novinárov je zrejmé, že skutočnosti prezentované žalovaným pochopili ako jeho
obvinenie spoločnosti žalobcu z toho, že si prostredníctvom dodávok dreva zo Štátnych lesov uhrádza

svojepohľadávky.Poukázalnaotázkynovinárovnabrífingu.Ženabrífingupadlojednoznačnéobvinenie
žalobcu, je zrejmé aj z novinových článkov, ktoré novinári na základe vystúpenia žalovaného na brífingu
napísali. Ak to takto pochopili novinári, je nutné vychádzať z predpokladu, že to rovnako pochopil aj
priemerný čitateľ, resp. divák. Nie je preto pravdivý a správny záver súdu, že žalovaný uviedol len výzvy,
aby sa preukázalo, či nedošlo k zneužívaniu štátneho majetku. Žalovaný sám za seba na brífingu uviedol

aj svoj vlastný záver, že on si myslí, že to tak je a zároveň uviedol, že túto informáciu majú aj iné osoby,
že sa to rozpráva ako verejné tajomstvo. Teda žalovaný najprv podsunul verejnosti záver o tom, že došlo
k takémuto konaniu a následne predkladá aj výzvu, nech sa to potvrdí alebo vyvráti, čo už ale nemožno
chápať inak, ako len akúsi rečnícku otázku z jeho strany.
Súd vyhodnotil výroky žalovaného ako hodnotiace úsudky a podľa jeho názoru jediné skutkové tvrdenia

žalovaného sa týkali hospodárenia štátneho podniku Lesy Slovenskej republiky a tieto boli v zásade
pravdivé. S takýmto názorom odvolateľ nesúhlasí. Hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor autora
k danému faktu, zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to nazáklade vlastných subjektívnych kritérií. Na druhej strane skutkové tvrdenia sa opierajú o fakt, objektívne
existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania.
Keď žalovaný uviedol, že on si myslí a vonku ľudia o tom rozprávajú, že dôvodom dodávky dreva do

Smrečiny zo Štátnych lesov bolo pomôcť znížiť pohľadávky spoločnosti Taper voči Smrečine, to nie je
hodnotiaci úsudok, ale prezentovanie konkrétnych faktov, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť sa dá
overiť. Žalovaný tým produkuje nové tvrdenia o konkrétnych skutočnostiach. Pre posúdenie pravdivosti
týchto výrokov žalovaného bolo nevyhnutné zistiť, či skutočne v období júl až október 2012, t.j. obdobie,
kedy Štátne lesy obnovili dodávku dreva pre Smrečinu Hofatex, mal žalobca nejaký neobvyklý príjem

od spoločnosti Smrečina. Takto to prezentoval aj žalovaný na brífingu, kedy verejne vyzval Smrečinu
Hofatex na zverejnenie informácií.
Žalovaný v priebehu konania predložil súdu všetky relevantné účtovné doklady, ktoré mal k dispozícii,
ako aj účtovné doklady správcu konkurznej podstaty spoločnosti Smrečina Hofatex, z ktorých vyplynulo,
že nič výnimočné, neobvyklé, podozrivé sa z hľadiska platieb Smrečiny pre žalobcu, prípadne dodávok
dreva žalobcu pre Smrečinu v rozhodnom období od 1. júla do 30. septembra 2012 neudialo. Saldokonto

otvorených faktúr k 30. júnu 2012 predstavovalo 526.842,01 Eur, z toho neuhradené faktúry po lehote
splatnosti boli v hodnote 276.985,11 Eur. Saldokonto otvorených faktúr k 30.09.2012 predstavovalo
524.180,77 Eur, z toho neuhradené faktúry po lehote splatnosti boli v hodnote 360.370,51 Eur.
Do konkurznej podstaty úpadcu spoločnosti Smrečina Hofatex si napokon žalobca musel prihlásiť
pohľadávku z titulu neuhradených faktúr vo výške 523.566,37 Eur.

Žalovaný v priebehu konania argumentoval tým, že v rozhodnom období uhradila Smrečina Hofatex
žalobcovi platby v sume 185.000 Eur, čo predstavuje uhradených 101 % pohľadávok vzhľadom na
výšku vyfakturovaných dodávok dreva žalobcom 182.338,76 Eur pre Smrečinu Hofatex v rozhodnom
období. Žalovaný to porovnával s platbami uhradenými Smrečinou štátnym lesom v rozhodnom období,
ktoré predstavovali 141.180 Eur. Takéto percentuálne vyčíslenie však neobstojí, pretože je potrebné

si uvedomiť, že uvedená suma, ktorú uhradila Smrečina Hofatex v rozhodnom období žalobcovi,
predstavovala úhradu starších nezaplatených faktúr, na druhej strane štátnym lesom bola uhrádzaná
cena za aktuálnu dodávku dreva, uskutočnenú v rozhodnom období (staré pohľadávky po lehote
splatnosti boli Smrečina Hofatex vysporiadané pred obnovením dodávky dreva zo strany Štátnych
lesov). Okrem toho platby spoločnosti Smrečina Hofatex, ktoré v tomto rozhodnom období zaplatila

žalobcovi, pokrývali hodnotu dodaného tovaru (rozdiel medzi prijatými platbami a vystavenými faktúrami
v období od 01.07.2012 do 30.09.2012 bolo 2.661,24 Eur). Navyše je faktom, že spoločnosť Smrečina
Hofatex mala viacero ďalších dlžníkov, preto vytrhnutie z kontextu a porovnanie údajov len dvoch z nich
neposkytuje reálny a neskreslený obraz o tom, ako Smrečina Hofatex, prípadne naložila s výťažkom z
dreva, dodaného štátnymi lesmi.

Z vykonaného dokazovania výsluchom svedka XXX., bývalého generálneho riaditeľa Štátnych lesov,
ktorý zastával funkciu v období inkriminovaného obnovenia dodávok dreva vyplynulo, že k obnoveniu
dodávok dreva štátnymi lesmi pre Smrečinu Hofatex došlo z dôvodu, že to bola bežná prax, kedy po
vyrovnaní dlžných pohľadávok po lehote splatnosti dlžníkom sa pristúpilo k obnoveniu dodávok dreva,
pričomvprípadeSmrečinyrokovalisodborármiaprihliadalinafakt,žeoprácubyprišlo260ľudí.Svedok

priamo poprel, že by poznal firmu Taper alebo jej konateľov (strana 4 zápisnice o pojednávaní zo dňa
18.05.2015). Rovnako z výpovede svedka H. C. na pojednávaní konanom dňa 03.10.2016 vyplynulo,
že to bol de facto automatický proces, kedy po úhrade pohľadávok po lehote splatnosti sa pristúpilo k
obnoveniu dodávok dreva, a to nielen u Smrečiny Hofatex, ale aj u ďalších veľkých odberateľov.
Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že tvrdenie žalovaného o tom, že by zámerom obnovenia

dodávok dreva štátnymi lesmi pre Smrečinu Hofatex bolo zníženie pohľadávok žalobcu voči Smrečina
Hofatex, sú nepravdivé. Žalobca nemal z obnovenia dodávok žiaden osobitný prospech a nedošlo k
žiadnemu neobvyklému zníženiu jeho pohľadávok voči Smrečine Hofatex v rozhodnom období. Bolo to
preukázané údajmi, na predloženie ktorých žalovaný na brífingu vyzýval.
Okresný súd nesprávne vyhodnotil, že výroky žalovaného boli postavené na pravdivých údajoch, pričom

za tieto pravdivé údaje považoval fakty o porušení smerníc o úverovom limite zo strany Štátnych lesov
pri obnovení dodávok dreva pre Smrečinu Hofatex. Okolnosti nehospodárneho nakladania so štátnym
majetkom v štátnom podniku nie sú pre toto konanie rozhodujúce. Fakt, že došlo k nehospodárnemu
nakladaniu so štátnym majetkom, nemá žiaden logický súvis a prepojenie so žalobcom. To, že tvrdenia o
nehospodárnom nakladaní s majetkom v štátnych lesoch sú pravdivé, nedáva žiaden relevantný základ

pre posúdenie, či kritika žalovaného vychádzala z pravdivých skutočností.
Pre posúdenie či výroky žalovaného sú pravdivé, resp. vychádzajú z pravdivých skutočností, bolo
potrebné skúmať, či žalobca skutočne nedosiahol nejaký osobitný prospech z obnovených dodávok
dreva v rozhodnom období. Súd namiesto toho vychádzal z nepodstatných (z hľadiska tohto konania)skutočností (nehospodárne nakladanie s majetkom v Štátnych lesoch) a ignoroval podstatu veci, teda
fakt, že bola preukázaná nepravdivosť tvrdení žalovaného o tom, že zámerom obnovenia dodávky dreva
bola úhrada pohľadávok pre žalobcu.

Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Žalovaný v priebehu konania nepredložil nič na vyvrátenie toho, že si svoje obvinenia nevymyslel
a že nešlo o obyčajný politický boj, s cieľom diskreditovať politického oponenta. Motivácia konania
žalovaného je pochybná aj vzhľadom na skutočnosť, že hoci na brífingu deklaroval na niektorú z otázok

novinárov, že mu nejde o nič iné, len sa dopátrať pravdy, nech sa potvrdia alebo vyvrátia jeho obvinenia,
tak v momente, keď sa na základe čísiel, po ktorých na brífingu volal, preukázalo, že to nebola pravda,
tak už nemal potrebu vyjsť pred verejnosť ospravedlniť sa a uviesť veci na pravú mieru tak, aby sa
verejnosť dozvedela pravdu.
Keďže samotný žalovaný nie je ochotný dobrovoľne poskytnúť žalobcovi morálne zadosťučinenie vo
forme ospravedlnenia za nepravdivé výroky, je úlohou súdu priznať žalobcovi takúto morálnu satisfakciu

azaviazaťžalobcukpovinnostisaverejneospravedlniť.Uvedenievecinapravúmierunapokonniejelen
v záujme žalobcu, ale aj v záujme verejnosti, ktorá by nemala byť „kŕmená“ nepravdivými informáciami
bez možnosti dotknutého subjektu sa voči tomu brániť.
Odvolateľ mal preto za to, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Žalovaný sa k odvolaniu nevyjadril.

4. Predmetné konanie začalo pred 30.06.2016. Dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok, ktorý v §470 ods. 1 ustanovuje, že tento zákon platí aj na konania, začaté pred nadobudnutím

jeho účinnosti. Podľa §470 ods. 2 C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

5. Krajský súd, ako súd funkčne príslušný podľa §34 C.s.p., vec preskúmal v rozsahu určenom §380 ods.
1, 2 C.s.p., bez nariadenia pojednávania v zmysle §385 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie

podľa §387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny v plnom rozsahu potvrdil.

6. Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Krajský súd preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie; pretože je rozsahom
a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami, uvedenými v odvolaní
a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z

hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
(§380 ods. 2 C.s.p.). Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval
správne ustanovenia právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil.

8. V zmysle platnej právnej úpravy, neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie,

zasahujúce práva právnickej osoby, chránené v zmysle §19b) ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, môže
ním byť aj kritika, ak táto presiahla rámec oprávnenej kritiky. Občianskoprávna sankcia za neoprávnený
zásah do dobrej povesti právnickej osoby je založená na objektívnom princípe, teda sa nevyžaduje popri
neoprávnenosti zásahu aj zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu.
Občianskoprávna ochrana právnickej osoby prichádza do úvahy iba pri takých zásahoch do

dobrej povesti, chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené - protiprávne.
Neoprávneným je zásah do dobrej povesti právnickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j.
s právnym poriadkom. K vzniku občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do dobrej povesti právnickej
osoby musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie zásahu objektívne
spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu, spočívajúcu buď v porušení, alebo len v ohrození dobrej povesti

právnickej osoby a v jej fyzickej alebo morálnej integrite, tento zásah musí byť neoprávnený a musí tu
existovať príčinná súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach
právnickej osoby.Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena
(článok 19 Ústavy SR). Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (článok 26 ods. 1 Ústavy
SR). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom,

ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu
(článok 26 ods. 2 veta prvá Ústavy SR). Sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno
obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a
slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (článok
26 ods. 4 Ústavy SR). Pri neoprávnenom použití názvu právnickej osoby sa možno domáhať na súde,

aby sa neoprávnený užívateľ zdržal jeho užívania a odstránil závadný stav; možno sa tiež domáhať
primeraného zadosťučinenia, ktoré sa môže požadovať aj v peniazoch (§ 19b/ ods. 2 Občianskeho
zákonníka).
Články 19 a 26 Ústavy vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku Slovenskej republiky ako
demokratického právneho štátu. Pre demokraciu je životnou nutnosťou šírenie informácií, myšlienok a
názorov, či už pochvalných alebo kritických preto, aby bola verejnosť zásobená všetkými dostupnými

faktami, nevyhnutnými pre vyvolanie kvalitnej debaty vo veciach celospoločenského záujmu a
následne utvárania názorov jednotlivcov alebo pre dosiahnutie konsenzu o konaní a obstarávaní vecí
celospoločenského záujmu. Sloboda prejavu nie je bezbrehá, ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje
názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami, uvedenými v článku 19 Ústavy SR,
kolízia oboch práv sa realizuje napríklad pri aplikácii § 19b) ods. 3 OZ v súvislosti s uplatňovaním

občianskoprávnej ochrany dobrej povesti právnickej osoby.
Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu dobrej povesti právnickej osoby treba dbať na to, aby
s prihliadnutím k okolnostiam konkrétneho prípadu jednému z týchto práv nebola neodôvodnene daná
prednosť pred právom druhým.
V konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru tvrdeného porušenia základného práva na

ochranu dobrej povesti právnickej osoby, a to práve v kontexte so slobodou prejavu a s právom na
informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Príslušný zásah
musí bezprostredne súvisieť s porušením chráneného základného práva, t.j. aby tu existovala príčinná
súvislosť medzi nimi, pričom musí ísť o zásah neoprávnený. K takému zásahu dochádza iba vtedy,
ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitou prípustnou intenzitou takú mieru, ktorú už v

demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.
Ak k porušeniu základného práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby došlo slovami, treba pri
skúmaní primeranosti konkrétneho výroku v prvom rade odlíšiť, či sa jedná o skutkové tvrdenie alebo
o hodnotiaci úsudok - kritiku.
Skutkové tvrdenia sa opierajú o fakt, objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou

dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná, v zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie
nezasahuje do práva na ochranu dobrej povesti právnickej osoby, pokiaľ tento údaj nie je podaný
skresľujúco. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale
je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde. Porušenie práva na dobrú
povesť môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť

ujmu na dobrej povesti v očiach ostatných fyzických a právnických osôb, čo treba posúdiť nielen podľa
použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a
okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo.
Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora k
danému faktu, zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti, a to na

základe vlastných subjektívnych kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať, je potrebné
skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či
zásahdoosobnostnýchprávjenevyhnutýmsprievodnýmjavomkritiky,toznamená,čiprimárnymcieľom
kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby, kde treba rozlišovať medzi kritikou prípustnou a
medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia práva na dobrú povesť. Ak má byť

kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky
vyžaduje, aby kritika vychádzala z pravdivých skutočností. Konkrétnosť kritiky znamená, že hodnotiaci
úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti a primeranosť kritiky znamená, či nevybočuje z medzí
nutných k dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu.
Práva na ochranu osobnosti sa môžu domáhať aj politici a iné verejne činné osoby, no kritériá posúdenia

skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkšie v prospech pôvodcov
týchto výrokov. Je to dané skutočnosťou, že osoba vystupujúca na verejnej scéne musí počítať s tým,
že ako osoba verejne známa bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny,
ako aj súkromný život a súčasne ho hodnotí, zvlášť ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti.9. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že žalovaný svojimi výrokmi, prednesenými na
tlačovej konferencii dňa 03.06.2012 a uverejnenými v označených médiách, vzhľadom na ich obsah

i formu nepresiahol hranice vecnej a prípustnej kritiky. Zo strany žalovaného išlo o nestrannú analýzu
priebehu kritizovaného postupu, celkové vyznenie výrokov žalovaného nepovažuje krajský súd za
difamačné a v bežnom čitateľovi, divákovi, či poslucháčovi nevzbudzujú dojem, že žalobca sa dopustil
uvedeného konania.

10. V danom prípade nie je sporné, že spoločníkom žalobcu je bývalý minister životného prostredia ako
osoba verejne činná a keďže ide o majetok tohto verejného činiteľa, musí znášať vyššiu mieru kritiky aj
samotný žalobca, vychádzajúc z toho, že nie je možné oddeliť v prípade vlastníckeho vzťahu verejného
činiteľa jeho osobu ako takú a jeho majetok, ktorý je súčasťou právnickej osoby.
Výroky žalovaného, uvedené v bode 1 tohto rozsudku, neprekračujú hranice toho, čo je možné tolerovať
v politickej diskusii; nebola podľa názoru odvolacieho súdu presvedčivo preukázaná nevyhnutnosť

obmedzenia slobody prejavu voči žalovanému. Neboli splnené podmienky na ochranu dobrej povesti
žalobcu, a to neoprávnený zásah i jeho objektívna spôsobilosť narušiť alebo ohroziť chránené práva
žalobcu. Krajský súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu, že difamujúce útoky sa dotkli jeho
dobrej povesti.

11. Okresný súd odôvodnil svoje rozhodnutie s poukazom na ochranu dobrej povesti právnickej osoby
podľa §19b ods.2, 3 OZ; namieste je aj použitie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej „ESĽP“) s tým, že vzhľadom na uvedené zásady,
konštantnú judikatúru súdov SR i ESĽP bolo nutné v konaní posúdiť, či žalovaný, využívajúc slobodu
prejavu a právo kritiky, zasiahol do práv žalobcu, chránených ustanovením §19b ods. 2, 3 OZ.

12. Ustálená súdna prax pri rozhodovaní sporov o ochranu osobnosti podľa §11 a nasl. OZ a ochranu
dobrej povesti právnickej osoby podľa §19b ods.2, 3 OZ vychádza z nasledovných zásad: predpokladom
vzniku zodpovednosti za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, resp. do práva právnickej osoby
na ochranu jej dobrej povesti je, že došlo k zásahu do týchto práv, že tento zásah je neoprávnený,

protiprávny a je objektívne spôsobilý vyvolať negatívne následky, teda privodiť ujmu na chránených
právach. Konštantná judikatúra za neoprávnený zásah do práv chránených v §11 a nasl., §19b/ ods.2,
3 OZ považuje zásah spočívajúci v nepravdivých, pravdu skresľujúcich tvrdeniach alebo obvineniach.
Oneoprávnenýzásahnejde,akexistujeokolnosťvylučujúcaprotiprávnosťzásahu,napr.vtedy,akzásah
jezároveňvýkonominéhosubjektívnehopráva,okreminéhoajprávanasloboduprejavuavyjadrovania.

Do takejto kategórie patrí aj výkon práva kritiky. Súdna prax zaujala stanovisko, že kritika - vyslovenie
hodnotiacich úsudkov, nie je neoprávneným zásahom vtedy, ak ide o kritiku svojím spôsobom, formou
i okolnosťami primeranú kritizovanej skutočnosti. Kritika nepredstavuje neoprávnený zásah vtedy, ak
neprekračuje medze kritiky vecnej, t.j. opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a vyvodzujúca z nich logicky
odôvodnené závery. Za neoprávnený zásah do chránených práv nemožno považovať ani podnety,

upozornenia robené primeraným spôsobom. Kritika osoby, ktorá zastáva verejnú funkciu, nie je v zásade
zásahom do práva na ochranu jej osobnosti za podmienky, že kritika je svojou formou primeraná. Súdu
neprislúcha zhodnocovať činnosť, ktorá v rámci politického, hospodárskeho diania je kritizovaná; táto
činnosť patrí vládnym orgánom, vrátane miestnej, regionálnej samosprávy (rozsudok Najvyššieho súdu
SR, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod číslom 26/1996).

13. Pri zásahu do osobnostných práv na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, súkromia a dobrej
povesti písomným alebo ústnym prejavom dochádza ku konfliktu s právom na slobodu prejavu, ktoré
zaručuje článok 26 Ústavy SR a článok 10 Dohovoru. Česká a Slovenská Federatívna Republika pri
ratifikácii Dohovoru uznala na základe vzájomnosti právomoc ESĽP podľa článku 46 Dohovoru, ktorého

právomoc podľa článku 32 Dohovoru zahŕňa všetky otázky, týkajúce sa výkladu a aplikácie Dohovoru
a jeho protokolov.
ESĽP v rámci všeobecných princípov, obsiahnutých v článku 10 Dohovoru, ako ich stanovuje
judikatúra, zdôrazňuje, že právo na slobodu prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov existencie
demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok pre rozvoj tejto spoločnosti i rozvoj každého

človeka. S výhradou článku 10 ods.2 Dohovoru sa vzťahuje nielen na „informácie“, alebo „myšlienky“,
ktoré sú prijímané priaznivo alebo sú považované za neurážlivé alebo neutrálne, ale aj tie, ktoré útočia,
šokujú, či znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Také sú požiadavky plurality, tolerancie a ducha
otvorenosti, bez ktorých niet „demokratickej spoločnosti“.Táto sloboda podlieha obmedzeniam, stanoveným v článku 10 ods.2, ktoré ale musia byť chápané
striktne. Potreba akýchkoľvek obmedzení musí byť presvedčivo zistená (napr. Nilsen a Johnsen proti
Nórsku sťažnosť č.23118/93, Lingens proti Rakúsku, rozsudok z 08.07.1986). Zásah do práva osoby

na slobodu prejavu predstavuje porušenie článku 10, pokiaľ nespadá do jednej z výnimiek stanovených
v ods.2 tohto článku. Je preto nutné skúmať, či zásah bol „ustanovený zákonom“, či „sledoval jeden
alebo viacero cieľov, ktoré sú podľa článku 10 ods.2 legitímne“ a či bol „nevyhnutný v demokratickej
spoločnosti“ z pohľadu vyššie uvedených cieľov (napr. Sunday Times proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 26.04.1979). Prídavné meno „nevyhnutný“ v zmysle článku 10 ods.2 zahŕňa existenciu

„naliehavej spoločenskej potreby“. Zmluvné štáty majú určitú voľnosť v úvahe, či taká potreba existuje,
avšak táto ide ruka v ruke s európskou kontrolou, týkajúcou sa aj rozhodnutí, vydaných nezávislým
súdom (napr. Janowski proti Poľsku sťažnosť č. 25716/94). ESĽP zdôraznil, že sloboda tlače tiež
zahŕňa podporu určitému stupňu nadsádzky alebo dokonca provokácie (napr. rozsudok vo veci Prager
a Oberschlick proti Rakúsku z 26.04.1995, rozsudok vo veci Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku
sťažnosť č.21980/93). Právo na slobodu prejavu, vyjadrovania treba využívať tak, aby nebolo porušené

právo podľa článku 6 ods.2 Dohovoru, teda prezumpcia neviny platí až do momentu zákonného uznania
viny (napr. Du Roy a Malaurie proti Francúzsku sťažnosť č.34000/96, Worm proti Rakúsku, rozsudok z
29.08.1997). ESĽP zdôrazňuje nutnosť rozlišovať medzi vyhláseniami faktov a hodnotiacimi úsudkami.
Existenciu skutočnosti (faktu) možno dokázať, pravdivosť hodnotiaceho úsudku nie. ESĽP opakovane
uviedol (napr. rozsudok De Haes a Gijsels proti Belgicku z 24.02.1997, vo veci Pedersen a Baadsgaard

proti Dánsku sťažnosť č.12697/01, rozsudok vo veci Feldek proti Slovenskej republike z 12.07.2001), že
klasifikácia vyhlásenia ako skutočnosti alebo ako hodnotiaceho úsudku je záležitosťou, ktorá v prvom
rade patrí do rámca voľnej úvahy vnútroštátnych orgánov, najmä vnútroštátnych súdov. Avšak aj keď
je vyhlásenie hodnotiacim úsudkom, musí existovať dostatočný skutkový základ, ktorý takýto úsudok
podporuje, inak bude tento úsudok neprimeraný. Aj keď určité konštatovanie je hodnotiacim úsudkom,

proporcionalita zásahu môže závisieť od toho, či existuje dostatočný faktický základ pre namietané
konštatovanie, keďže dokonca aj hodnotiaci úsudok bez skutočností, ktoré ho podporujú (odôvodňujú)
môže byť prehnaný (Jerusalem proti Rakúsku, rozsudok z 27.02.2001). Vo veci Pedersen a Baadsgaard
proti Dánsku ESĽP okrem iného uviedol, že ak sťažovatelia nenechali divákom otázky otvorené alebo
aspoň nepoložili vhodnú otázku, ale divákom posunuli záver o tom, že istá osoba sa dopustila závažného

trestného činu, takéto obvinenie nemožno, ani pri najliberálnejšej interpretácii, chápať ako hodnotiaci
úsudok. Je pravdou, že hoci jednotlivec, ktorý sa zúčastňuje verejnej diskusie o veci všeobecného
záujmu, nesmie prekročiť určité hranice najmä vo vzťahu k rešpektovaniu dobrého mena a práv iných,
môže si pomôcť istou dávkou preháňania alebo dokonca provokácie alebo inými slovami použiť trochu
neprimerané vyhlásenie (napr. Mamere proti Francúzsku, rozsudok zo 07.11.2006). ESĽP opakovane

zdôraznil, že hranice prijateľnej kritiky sú širšie vo vzťahu k politikom ako takým, než vo vzťahu k
súkromnej osobe. Na rozdiel od súkromnej osoby politik sa nevyhnutne a vedome vystavuje prísnej
kontrole každého jeho slova a skutku tak zo strany novinárov ako aj celej verejnosti a následne musí
preukázať vyššiu mieru tolerancie (napr. Lingens proti Rakúsku rozsudok z 08.07.1986 a mnohé ďalšie).
Existuje malý priestor podľa článku 10 ods.2 Dohovoru pre obmedzenie slobody prejavu v oblasti

politickej reči alebo diskusie, kde sloboda prejavu je najdôležitejšia (napr. Brasilier proti Francúzsku,
rozsudok z 11.04.2006), alebo vo veciach verejného záujmu (napr. Sűrek proti Turecku sťažnosť
č.26682/95). V rozsudku vo veci Lindon, Otchakovsky - Laurens a July proti Francúzsku zo dňa
22.10.2007 pri posudzovaní hraníc toho, čo je možné tolerovať v politickej diskusii, ESĽP konštatoval,
že bez ohľadu na silu politických potýčok je legitímne pokúsiť sa zabezpečiť, aby sa dodržiavala určitá

minimálna miera zdržanlivosti a slušnosti, najmä, ak dobré meno politika dokonca aj kontroverzného a
zastávajúceho extrémistické postavenie v politickom spektre, musí podliehať ochrane podľa Dohovoru.
Tieto rozhodnutia a z nich vyplývajúce závery mal na zreteli krajský súd pri posudzovaní prejednávanej
veci.

14. Pri rozhodovaní o žalobách na ochranu osobnosti (ako vo väčšine žalôb) je súd viazaný žalobným
návrhom. Z tohto hľadiska bolo potrebné posudzovať len tie výroky, ktoré sú predmetom žaloby a ktoré
žalobca posudzoval ako zásah do jeho práv na ochranu dobrej povesti podľa § 19b ods.2, 3 OZ. V
prípade neoprávneného zásahu do dobrej povesti právnickej osoby možno použiť osobitné prostriedky
súdnej ochrany, ktorými sú zdržovacia žaloba, smerujúca k tomu, aby sa subjekt zásahu zdržal zásahov

do dobrej povesti právnickej osoby, odstraňovacia žaloba, ktorá smeruje k odstráneniu trvajúceho
závadného stavu a prípadne satisfakčná žaloba, ktorou sa možno domáhať náhrady nemajetkovej ujmy
primeraným zadosťučinením, a to v podobe morálnej napr. ospravedlnenie sa, ako aj v peniazoch.Zo strany žalobcu nebolo dostatočne konkretizované, v čom vidí neoprávnený zásah do dobrej povesti a
či tento zásah do dobrej povesti bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu ako oprávnenému subjektu.
Zo žaloby ani z konania nevyplýva, že by žalobcovi v rozsahu zásahu do dobrej povesti bola privodená

taká ujma, ktorá by spôsobila negatívne následky, vyžadujúce primerané zadosťučinenie, či už v
morálnej podobe (v ospravedlnení sa) alebo v peniazoch.

15. Žalobca v odvolaní prezentuje, že skutkové tvrdenie opiera o fakty, objektívne existujúcu realitu,
ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je teda overiteľná.

V zásade platí, že oznámenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ
tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť, či nie je natoľko intímny, že by odporoval
právu na ochranu súkromia či ľudskej dôstojnosti. Z hľadiska pravdivosti skutkových tvrdení nie je
nevyhnutné trvať na ich úplnej presnosti, ale je postačujúce, aby celkové vyznenie určitej informácie
zodpovedalo pravde, teda stačí, aby pravdivá bola podstatná časť tvrdenia (oznámenia). Porušenie
práva na česť, resp. dobrú povesť, môže byť spôsobené len takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú

objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti, resp. dobrej povesti dotknutého subjektu, v očiach ostatných
fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Či je určité tvrdenie difamujúce, treba posúdiť nielen podľa
použitých výrazov a formulácií, ale podľa celkového dojmu s prihliadnutím ku všetkým súvislostiam a
okolnostiam, za ktorých k tvrdeniu došlo.

16. Na rozdiel od skutkového tvrdenia hodnotiaci úsudok vyjadruje subjektívny názor svojho autora,
ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj tak, že ho hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti,
a to na základe vlastných (subjektívnych) kritérií. Hodnotiaci úsudok nemožno akokoľvek dokazovať,
je však potrebné skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je
primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom kritiky, to znamená,

či primárnym cieľom kritiky nie je hanobenie či zneuctenie danej osoby. Treba teda rozlišovať medzi
kritikou prípustnou (oprávnenou) a medzi kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia
práva na česť (dobrú povesť). Ak má byť kritika prípustná, musí byť vecná, konkrétna a primeraná
(zodpovedajúca) čo do obsahu, formy a miesta. Vecnosť kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala z
pravdivých skutočností (podkladov) ako premís pre hodnotiaci úsudok. Hodnotiaci úsudok musí byť totiž

záverom, ktorý možno na základe uvedených skutočností logicky dovodiť. Konkrétnosť kritiky znamená,
že hodnotiaci úsudok sa musí opierať o konkrétne skutočnosti. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy
a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami), znamená, že nevybočuje z medzí nutných k
dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa).

17. Žalobca sa domáhal po úprave žaloby „uložiť žalovanému povinnosť verejne sa ospravedlniť
za neoprávnené zásahy do dobrej povesti žalobcu zverejnením ospravedlnenia v periodickej
tlači, vydávanej pod názvom SME, zverejnením na internetových stránkach www.sme.sk , www.teraz.sk a www.netky.sk do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku s nasledovným obsahom: H.. G. W. sa ospravedlňuje spoločnosti Taper, spol. s.r.o. za svoje

nepravdivé výroky ohľadom pomoci štátneho podniku Lesy SR pri znižovaní pohľadávok spoločnosti
Taper, spol. s.r.o. voči spoločnosti Smrečina Hofatex, a.s., ktoré predniesol na tlačovej konferencii, ktorá
sa uskutočnila dňa 03.06.2013 v Banskej Bystrici a ktoré boli zverejnené v denníku SME pod názvom
„W. zisťuje, či Lesy dotovali G.“, na internetovej stránke www.sme.sk pod názvom „W. obvinil Lesy, že
dodávali drevo krachujúcej firme“, na internetovej stránke www.teraz.sk pod názvom „Lesy SR majú

podľa W. pomôcť Taperu, tie to odmietajú“ a na internetovej stránke www.netky.sk pod názvom „Lesy:
Lesy SR podľa W. na svoj úkor pomáhali súkromnej firme. Išlo najmä o výroky, ktorých obsahom boli
vyjadrenia H.. G. W., že „vonku sa rozpráva“, že za dodávkami dreva zo štátneho podniku Lesy SR
do spoločnosti Smrečina Hofatex, a.s. bolo znižovanie pohľadávok spoločnosti Taper voči spoločnosti
Smrečina Hofatex, výroky naznačujúce, že spoločnosť Taper bola zvýhodňovaná z dôvodu jej vzťahu

s ministrom životného prostredia H.. V. G. a výroky, že štátny podnik Lesy SR sa zneužíva na cudzí
prospech evidentne spájajúce tento „cudzí prospech“ so spoločnosťou Taper. Uvedené výroky boli
nepravdivé a hrubo zasahujúce do dobrej povesti spoločnosti Taper a H.. G. W. zároveň vyslovuje ľútosť
nad neoprávneným zásahom do dobrej povesti spoločnosti Taper, spol. s.r.o..“

18. Okresný súd správne uzavrel, že v prípade ochrany dobrého mena právnickej osoby v súvislosti
s výrokmi žalovaného a výrokmi uverejnenými v médiách je povinnosťou žalobcu v žalobe uviesť,
ktoré konkrétne difamujúce výroky považuje za zásah do osobnostných práv, pričom zo žalobcom
formulovaného petitu nemožno jednoznačne považovať za formulovanie konkrétnych výrokov, ktorépredniesol žalovaný na tlačovej konferencii a ktoré podľa žalobcu by mali byť nepravdivé a nimi mal byť
spôsobený neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti.
Žalobca žiadal ospravedlnenie žalovaného nielen za výroky, ktoré odzneli na tlačovej konferencii, ale

aj za nepravdivé výroky, ktoré boli zverejnené v denníku SME a na internetových stránkach; v petite
uviedol len názvy článkov v týchto médiách. Krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to,
že tieto články v jednotlivých médiách žalovaný nezverejnil, ani ich neautorizoval, nijakým spôsobom
nekonzultoval s autormi článkov, ani nijakým spôsobom nezasahoval do znenia týchto článkov. Články
samotné obsahujú aj úvahy novinárov ako autorov článkov, ktoré nemožno presne vyčleniť, nejde len

o citáciu výrokov žalovaného, prednesené na tlačovej konferencii. Tieto skutočnosti potvrdzuje v spore
predložená mailová komunikácia s novinármi Y. S. a P. B., z ktorej vyplýva, že v prípade verejnej tlačovej
konferencie nie je dôvod na autorizáciu vyjadrení respondenta, nie všetky informácie v článkoch musia
pochádzať z jedného brífingu a autor článkov niekedy vyjadrenia z brífingu mení, prípadne spája viac
vyjadrení. Nie je preto jednoznačne zistiteľné, ktorými výrokmi z týchto článkov mohlo byť zasiahnuté
do práva na ochranu dobrej povesti žalobcu, a ani, ktoré výroky by mali byť predmetom preskúmavania

súdom, ak by bolo preukázané, že tieto výroky sú neoprávneným zásahom do práva na dobrú povesť
žalobcu.
Okresný súd nepochybil, keď žalobu prejednal meritórne z dôvodov, rozvedených podrobne v
odôvodnení rozsudku (bod 18 odôvodnenia).
Ani v rámci vykonaného dokazovania prehratím DVD nosiča so záznamom tlačovej konferencie, či

výsluchmi svedkov D. Z. a H.. H. B. nevyplynuli skutočnosti, ktoré by bolo možné vyhodnotiť inak, ako
skutkové tvrdenia, kedy žalovaný vzniesol na tlačovej konferencii otázky, týkajúce sa hospodárenia
štátneho podniku, keďže ide o hospodárenie so štátnymi prostriedkami a žalovaný nastolil legitímnu
diskusiu o veciach verejného záujmu.
Ďalšie vyjadrenia žalovaného okresný správne vyhodnotil ako kritiku (hodnotiace úsudky) príslušných

orgánov a pracovníkov štátnych organizácií v súvislosti s nehospodárnym nakladaním so štátnym
majetkom. Žalovaný priamo voči žalobcovi neuviedol žiadny konečný verdikt na úrovni skutkového
tvrdenia, kde by priamo obvinil žalobcu, že za dodávkami zo Štátnych lesov pre spoločnosť Smrečina
je cieľ znížiť pohľadávky spoločnosti Taper voči Smrečine. Takéto hodnotiace úsudky vo forme kritiky zo
strany žalovaného nemožno hodnotiť ako neprimerané, osočujúce, vulgárne či zavádzajúce; žalovaný

žalobcuneobvinil,žezadodávkamizoŠtátnychlesovpreSmrečinuboloznižovaniepohľadávokžalobcu
voči Smrečine, nastolil len diskusiu k problému pre verejné prejednanie veci v súvislosti s nakladaním s
verejnými prostriedkami, čo sám žalovaný na tlačovej konferencii viackrát zdôrazňoval.
Kritické úvahy žalovaného formou hodnotiacich úsudkov možno hodnotiť ako primerané, náležité,
sledujúceúčelpreskúmaťhospodáreniesoštátnymiprostriedkamianastoliťlegitímnudiskusiuoveciach

verejného záujmu, nespôsobilé zasiahnuť neoprávnene do dobrej povesti žalobcu. Miera kritiky u
žalobcu, ktorú musí tolerovať, je podstatne širšia vzhľadom na to, že spoločníkom žalobcu bol vysoko
postavený politický funkcionár - vtedajší minister životného prostredia, ktorý titulom svojej funkcie
môže ovplyvňovať nakladanie s verejnými prostriedkami a z tohto pohľadu nastolenie otázok zo strany
žalovaného a jeho kritika pomerov hospodárenia v štátnom podniku bola v plnom rozsahu primeraná a

oprávnená. Ani krajský súd ju nepovažoval za neoprávnený zásah do dobrej povesti žalobcu.

19. Odvolanie žalobcu je nedôvodné; okresný súd nepochybil, jeho rozhodnutie je úplne správne a
odvolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi jeho rozhodnutia. Okresný súd vykonal vo veci dostatočné
dokazovanie, dôkazy vyhodnotil jednotlivo i súhrnne a dospel ku správnym skutkovým a právnym

záverom.

20. Žalobca namietal odvolacie dôvody podľa §365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ C.s.p., v konkrétnostiach
ich však nešpecifikoval. Podľa týchto procesných ustanovení odvolanie možno odôvodniť len tým,
že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b/), konanie má inú vadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d/), súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f/), rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádzaznesprávnehoprávnehoposúdeniaveci(h/).Celéodvolaniepodradilvpodstatelendôvodom,
uvedeným v §365 ods.1 písm. f/ a h/ C.s.p..

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (uznesenie Najvyššieho súdu sp.zn. 1Cdo 222/2009
zo dňa 26.02.2010). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu
pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, akévyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom,
že súd použil nesprávnu právnu normu alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne
interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne

aplikoval (citované z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR 2MCdo 4/2009).
Podľa názoru krajského súdu okresný súd nepochybil v prejednávanom spore ani v právnom posúdení
veci, ktoré mu vytýkal v odvolaní žalobca.

21. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v plnom

rozsahu potvrdil (§387ods. 1, 2 C.s.p.), a to aj vo výroku o trovách konania, odvolaním osobitne
nenapadnutým, lebo nezistil dôvody na jeho zmenu (§388 C.s.p.) ani zrušenie (§389 C.s.p.).

22. Žalovaný bol v odvolacom konaní nečinný; hoci bol úspešný, nárok na trovy odvolacieho konania
mu nevznikli, lebo mu zo spisu nevyplývajú a ani si ich neuplatnil. Krajský súd rozhodol o nároku na
náhradu trov odvolacieho konania v zmysle §255 ods. 1, §262 ods. 1 C.s.p. v spojení s §396 ods. 1

C.s.p. tak, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

23. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).
Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0 (§393 ods. 2 druhá veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie v prípadoch uvedených
v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a)
až n) C.s.p. (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).