Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/313/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115218155
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2115218155.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej vo veci žalobkyne: A. D., rod. H., nar. XX. E. XXXX,
trvalo bytom E. F. XXX/X, B., zastúpená splnomocnenkyňou: In Medias Res, s.r.o., Sladovnícka 13, 917
01 Trnava, IČO: 36 863 351, proti žalovanej: K. Y., rod. D., nar. XX. C. XXXX, trvalo bytom E. F. XXX/X,
B., zastúpenej advokátkou: JUDr. Lucia Sukopová, Františkánska 5, 917 01 Trnava, o vrátenie daru, o
odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 20. júla 2017 č. k. 10C/336/2015-95, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanej náhradu trov konania
nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 3 ods. 1, § 123 a § 630 O.z. (Občianskeho
zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení nesk. predpisov).
Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou z 13.7.2015, podanou na súde 16.7.2015, doplnenou podaním
doručeným súdu dňa 30.7.2015, domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd rozhodol o povinnosti
žalovanej vypratať jej nehnuteľnosti v katastrálnom území B.. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 11.1.2008
uzavrela žalobkyňa ako darkyňa so žalovanou (svojou dcérou) ako obdarovanou a zároveň povinnou z

vecného bremena, darovaciu zmluvu, na základe ktorej bezodplatne prijala žalovaná dar od žalobkyne,
a to nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. B. - parcelu registra C pod č. 2183/223 - vinice vo výmere 463
m2, parcelu č. 2183/292 - záhrady vo výmere 444 m2, parcelu č. 2183/293 - zastavané plochy a nádvoria
vo výmere 429 m2 a rodinný dom s. č. XXX na parcele č. 2183/293, všetko zapísané na LV č. XXX
Okresného úradu v V., katastrálny odbor (ďalej aj „predmetné nehnuteľnosti“), žalovaná sa súčasne
zaviazala v článku III, aby mohla žalobkyňa ako darkyňa bezplatne, doživotne a bez akýchkoľvek
obmedzení bývať v rodinnom dome č. XXX ako aj užívať dotknuté pozemky, ďalej sa žalovaná zaviazala,

že v prípade choroby nevládnosti bude žalobkyni z jej strany poskytnutá všetka potrebná pomoc a
starostlivosť, vrátane zabezpečenia lekárskej starostlivosti. Žalobkyňa tvrdila, že vzájomné vzťahy sa
stali neakceptovateľnými, tieto už nemožno do budúcna napraviť, žalovaná o žalobkyňu neprejavuje
žiaden záujem, o jej osobu, potreby, zdravotný stav, absentuje akákoľvek starostlivosť. Tým, že ju
žalovaná ignoruje, nekomunikuje s ňou, čo negatívne vplýva na žalobkyňu, ktorá trpí a nepriaznivo
to vplýva na jej zdravotný stav. Uvedené pociťuje ako nevďak a formu ubližovania, čo viedlo k strate
dôvery žalobkyne voči žalovanej. Súčasne uviedla, že nemá prístup do celého domu, ale užíva len jednu

miestnosť, bez akéhokoľvek prístupu do kuchyne, prípadne zvyšku nehnuteľnosti, čo podľa jej názoru
nenapĺňa charakter ničím nerušeného užívania nehnuteľnosti bez akéhokoľvek obmedzenia. Súčasne v
prípade nevyhnutnosti je odkázaná len na pomoc syna Y. a vnučky L.. Žalobkyňa vyjadrila ten záver, že
dochádza k hrubému a sústavnému porušovaniu dobrých mravov, a preto vyzvala žalovanú na vráteniedaru. Žalobkyňa uviedla, že späťvzatie pôvodného žalobného návrhu nevykonala žalobkyňa z vlastnej
vôle a poukázala na závery rozhodnutia 14C/84/2011, kde obrana žalovanej bola vyhodnotená ako
účelová. Z obsahu zápisnice o trestnom oznámení zo 17.6.2015 vyplýva, že žalobkyňa podala trestné

oznámenie na žalovanú pre uvedenie do omylu ohľadne podpísania späťvzatia pôvodnej žaloby. Z
uznesenia OR PZ v Trnave č.l. 47-48 plynie, že trestné oznámenie žalobkyne bolo odmietnuté, nakoľko
skutok nie je trestným činom. Žalobkyňa pri výsluchu uviedla, že má jednu izbu, potrebovala by
kuchyňu, pričom tam už nemôže ani žiť, nemôže variť ani spávať. Žalovaná povedala, že na kuchyňu
nemá peniaze, nech ju postaví syn, potom syn dostal úraz na nohu, nemohol voziť materiál. Žalobkyňa

chodí na nákupy s dvomi taškami, chcela platiť poplatky (dane) u starostky, pričom dcéra uvedené jej
neumožnila a platila poplatky ona. Žalobkyňa uviedla, že žalovaná s rodinou ju obchádza, netrávia s
ňou Vianoce, syn ju na štedrý deň príde navštíviť a následne ide domov.
Žalovaná žiadala žalobu zamietnuť, nakoľko z jej strany neprišlo k hrubému porušeniu dobrých mravov
voči žalobkyni. Uviedla, že matka k nej nemá dobrý vzťah, pričom sa však snaží s matkou komunikovať,
volá ju do domácnosti, niekedy to robí prostredníctvom dcéry H.. Vzťahy sú dlhodobo konštantné, pričom

k zásadnej zmene pomerov nedošlo v roku 2013, žalobkyňa odmieta komunikovať s rodinou žalovanej a
zvýhodňuje svojho syna Y. D., ktorý ju chodí pozrieť a s ktorým požívajú alkoholické nápoje. Žalobkyňa
sa dokáže o seba postarať sama, pričom žalovaná jej opakovane ponúkla pomoc, o čo však žalobkyňa
nemala záujem. Rok 2013 bol označený účelovo, nakoľko pôvodne prebiehalo konanie na Okresnom
súde v Trnave pod sp. zn. 14C/84/2011, v ktorom žaloba bola vzatá späť a konanie bolo zastavené.

Žalobkyňa sa snažila, aby jej žalovaná vyhovela a súhlasila s tým, aby mal Y. D. (brat žalovanej) trvalý
pobyt v nehnuteľnosti, s čím žalovaná nesúhlasila, nakoľko brat požíva alkoholické nápoje a nemá s
ním dobrý vzťah, jednak kvôli alkoholu a skutočnosti, že brat zneužíva pohostinnosť matky. Žalovaná
má za to, že jej správanie nie je v rozpore s dobrými mravmi, pričom rešpektuje postoj žalobkyne, ktorá
nemá záujem o jej spoločnosť, čo ju síce mrzí, ale nie je schopná s tým nič urobiť. Do nehnuteľnosti

investovala 80.000-90.000 eur, keď predala byt v V., aby mohla zhodnotiť dar od žalobkyne, pričom
žalobkyňa o zámere žalovanej vedela a aj preto sa rozhodla nehnuteľnosť darovať jej. Žalovaná a jej
rodina opakovane volali žalobkyňu do svojej domácnosti, avšak táto to odmietla. Žalovaná uviedla, že
zo začiatku to nebolo zlé, ale žalobkyňa neskôr v roku 2009 povedala, že chce postaviť kuchyňu pre
Y., ktorý je roky rozvedený, aby mal kde bývať, bojuje za to, aby tam syna dostala. Zo začiatku to

nebolo zlé, ale keď do toho vstúpil brat, tak to začalo, bolo to v roku 2009. Brat žalovanej (syn
žalobkyne) a jeho deti chodia za žalobkyňou, pričom žalovaná im v tom nikdy nebránila. V dome nebolo
kúrenie, nebola dobrá elektrika, od podlahy to žalovaná všetko spravila, robila jej to firma. Na Obecnom
úrade bez súhlasu žalovanej nezapísali jej bratovi trvalý pobyt a odvtedy sú problémy. Žalobkyňa užíva
nehnuteľnosť bezplatne, pričom vodné a stočné si ide zaplatiť a nekomunikuje so žalovanou, vzadu

má svoju izbu a zvlášť kúpeľňu a má prívod na automatickú pračku. U lekára žalovaná s matkou
nebola, lebo matka sa od žalovanej dištancuje. K otázke, či plní osobný záväzok žalovaná uviedla,
že by ho plnila, pričom keby žil otec, bolo by to inak, za problémy môže brat, žalobkyňa chodí
s nákupmi a je pravda , že varí, a to aj pre brata, ešte aj cigarety mu kúpi. Žalovaná by žalobkyňu
odviezla k lekárovi, ale ona nechce.

Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že darovacou zmluvou z 11.1.2008
darovala žalobkyňa žalovanej predmetné nehnuteľnosti a zároveň bolo zriadené vecné bremeno, ktoré
spočívalo v práve žalobkyne a jej manžela Y. D. bezplatne, doživotne a bez akéhokoľvek obmedzenia
bývať v rodinnom dome s. č. XXX, a bezplatne a doživotne užívať predmetné pozemkové nehnuteľnosti.
Touto zmluvou sa žalovaná zaviazala aj k poskytovaniu všetkej potrebnej pomoci a starostlivosti, vrátane

zabezpečovania lekárskej starostlivosti bezplatne a doživotne, v prípade choroby alebo nevládnosti
svojich rodičov. Žalobkyňa od doby darovania bývala v jednej miestnosti, v rámci ktorej spáva aj varí, má
tu zriadený sprchovací kút aj WC. Súd mal ďalej výpoveďou strán a svedkov preukázané, že žalobkyňa
so žalovanou a deťmi nekomunikujú, nenavštevujú sa a žalobkyňa okrem svojej miestnosti ďalšie
miestnosti rodinného domu neužíva, neužíva ani kuchyňu žalovanej a v podstate sa zdržiava iba vo

svojej časti, ktorá sa nachádza vzadu. Tiež mal preukázané, že žalobkyňa vyzvala žalovanú na vrátenie
daru listom, z ktorého je nepochybné vrátenia ktorých konkrétnych nehnuteľností sa domáha, z akého
dôvodu, a v akej lehote, keď žalobkyňa považovala správanie sa žalovanej za nevďak a ubližovanie.
Súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná, nakoľko
sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že sa žalovaná o žalobkyňu žiadnym alebo primeraným

spôsobom nezaujímala alebo jej nepomáhala, a to z dôvodu, že tento stav fakticky vyvolala a udržiava
sama žalobkyňa svojím vlastným rozhodnutím a konaním. Vykonaným dokazovaním mal preukázané,
že žalobkyňa vedome odmieta pomoc od žalovanej a jej rodiny, čo potvrdila aj vo svojej výpovedi,
rovnako uvedené potvrdili aj svedkovia. Konštatoval, že z obsahu svedeckej výpovede H. D. (ktoránebola rozporovaná) má preukázané, že žalovaná a jej rodina sa snažili obnoviť vzťahy a ponúkali
pomoc žalobkyni, ktorá to však odmietla, a teda ide o jej vlastné rozhodnutie, ktorého dôsledky nemôže
prenášať na žalovanú. Celý stav, ktorý medzi stranami nastal bol vyvolaný konaním žalobkyne a jej

osobným rozhodnutím odmietať pomoc od žalovanej, pričom súd mal za to, že správanie žalovanej v
danej situácii nemožno hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko keď niekto vytrvalo
odmieta pomoc, nekomunikuje s druhou stranou, môže si za svoj stav sám. Súčasne mal preukázané z
výpovede Y. D. v konaní 14C/84/2011 (č.l. 80 uvedeného spisu, druhý odsek výpovede), že žalovaná K.
Y. umožňovala užívať kuchyňu žalobkyni A. D., táto to však odmietla. Súčasne mal súd z predmetného

konania - výpovedí preukázané, že žalovaná nebráni v užívaní pozemkov podľa úvahy žalobkyne, a
to aj rodinnými príslušníkmi (bratom Y.), čo nebolo sporované. Konštatoval, že považuje za nespornú
skutočnosť medzi stranami, že žalovaná bola obdarovaná aj z dôvodu, že nehnuteľnosti zachová a
zhodnotí (často uvedené býva primárnym motívom darcov v záujme zachovania majetku, ktorý celý
život budovali), pričom vzhľadom na okolnosti mal súd preukázanú vedomosť žalobkyne o následnom
spolužití so žalovanou (o jej presťahovaní). Momentom ako žalovaná nadobudla nehnuteľnosť, získala

právo užívať nehnuteľnosť a požívať z nej plody, pričom toto právo jej prislúcha. Uvedené bolo známe aj
žalobkyni, a teda tak ako je oprávnená z vecného bremena, je súčasne povinná rešpektovať vlastnícke
právo svojej dcéry a tým aj užívacie právo a súčasne jej osobnostné práva (poukázal na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 3Cdo 130/94). Argument, že žalobkyňa nemôže užívať nehnuteľnosť bez obmedzenia
teda neobstojí, nakoľko právo žalobkyne má obmedzenie v podobe práva žalovanej na užívanie

nehnuteľnosti, ktoré nebolo zriadením vecného bremena obmedzené. Ak by súd pristúpil k takému
výkladu, že žalobkyňa môže kedykoľvek vstupovať kamkoľvek v súlade so závermi o neobmedzenom
užívaní, tak by takýto výklad neprimerane a v rozpore s dobrými mravmi zasiahol do práva druhej
osoby, o ktorej vedela, že sa do nehnuteľnosti nasťahuje. Rovnako argumentácia a dokladovanie
skutočností, že žalobkyňa si hradila určité náklady sama neobstojí, nakoľko tak robila predčasne pred

žalovanou s cieľom vyvolania stavu, ktorý by bol spôsobilý pre rozhodnutie o vrátení daru. Súd na
základe vykonaného dokazovania (svedecké výpovede, vyjadrenia, doklady o úhrade) dospel k záveru,
že žalobkyňa vyvíja úsilie tak, aby boli splnené podmienky pre vrátenie daru (nekomunikuje s dcérou,
odmieta pomoc a potom poukazuje na to, že dcéra pomoc neposkytuje) a snaží sa navodiť tento
stav. Súd prvej inštancie bol názoru, že nemožno takémuto konaniu priznať právnu ochranu, nakoľko

je to konanie vedomé, a práve toto konanie je v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa poukazuje
na sústavnosť situácie, v ktorej sa nachádza. Súd konštatuje, že áno stav je taký, že žalobkyňa s
dcérou nekomunikuje (ani s jej rodinou), túto odmieta, ale robí tak vedome s cieľom domôcť sa vrátenia
daru, pričom však tento stav vyvolala sama žalobkyňa (v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS
SR sp. zn. 2Cdo 81/97, podľa ktorého nenavštevovanie darcu pri príležitosti sviatkov a jubileí nie je

hrubé porušenie dobrých mravov). Ďalej žalobkyňa argumentovala osobným záväzkom, ktorý žalovaná
neplní. Súd konštatoval, že žalovaná neplní tú časť záväzku, ktorú žalobkyňa odmieta, pričom nemožno
od žalovanej spravodlivo žiadať plnenie, ktoré sa pre marenie z druhej strany nedá splniť a súčasne
nemožno od žalovanej žiadať, aby každý deň skúšala plniť nesplniteľnú úlohu, ktorá je marená pre
správanie druhej strany. Súčasne súd v konaní nemal preukázané, že by žalovaná vedome neposkytla

pomoc v prípade ohrozenia života a zdravia žalobkyne, pričom bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa
ani o žiadnu pomoc dcéru nežiadala. Ak by súd pristúpil na argumentáciu žalobkyne a schválenie jej
správania a postoja, tak by musel byť prijatý záver, že keď sa darca rozhodne na základe subjektívneho
zhodnotenia, že určitú osobu odmieta, nekomunikuje s ňou a odmieta od nej pomoc, tak by vždy na
základe subjektívneho rozhodnutia boli splnené podmienky na vrátenie daru a uvedená situácia by sa

nedala zvrátiť, postačil by len dostatok času. Súd prvej inštancie však bol názoru, že uvedený názor sa
nemôže presadiť, nakoľko je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá vždy žiada skúmať aj
postoj a podiel darcu na situácii, ktorá predchádza prípadnému vráteniu daru (poukázal na rozhodnutie
NS SR sp. zn. 2Cdo 5/97, z ktorého citoval: „Z citovaného zákonného ustanovenia (§630) vyplýva, že
predpokladom úspešného uplatnenia práva darcu na vrátenie daru nie je akékoľvek nevhodné správanie

sa obdarovaného alebo len samotná jeho nevďačnosť, ale také správanie sa, ktoré s ohľadom na
všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Pri
posudzovaní, či určité konkrétne správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie
dobrých mravov, treba pritom vychádzať z princípu vzájomnosti. To znamená, že treba brať do úvahy
a hodnotiť aj správanie sa darcu, zistiť, či tento sám sa nespráva voči obdarovanému v rozpore s

dobrými mravmi a či práve jeho správanie sa nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného
voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade by sa totiž nemohol darca úspešne domáhať
vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného i keby bola taktiež nevhodná, nebolo by možné kvalifikovať
ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky nežiaducu vzájomnúkomunikáciu medzi darcom a obdarovaným, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé
porušenie dobrých mravov zo strany obdarovaného“.). Súd prvej inštancie bol názoru, že žalovaná
sa snažila dostáť svojmu záväzku, ktorý nemohla splniť pre postoj protistrany. Ďalej dospel k záveru,

že konanie žalobkyne je skutočne vyvolané záujmom o zabezpečenie trvalého bývania pre syna Y.,
prípadne na revíziu pôvodného rozhodnutia o darovaní a nového usporiadania vzťahov dedičov, pričom
takéto snahy nemôžu požívať právnu ochranu, nakoľko uvedené nie je dôvodom na vrátenie daru
bez splnenia zákonných podmienok, bez ohľadu na možný dobrý úmysel žalobkyne, prípadne možno
voči ostatným deťom predchádzajúceho nespravodlivého darovacieho aktu. Uvedenému svedčí aj

podané trestné oznámenie na žalovanú, pričom toto podanie bolo odmietnuté. Súd konštatuje, že
samotné trestné oznámenie nemožno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov (poukázal na
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo 53/2006). Súd v súvislosti so späťvzatím žaloby (vo veci vednej
na súde prvej inštancie pod sp.zn. 14C/84/2011) tento procesný úkon nevyhodnotil ako skutočnosť v
rozpore s dobrými mravmi, nakoľko žalobkyňa sa mohla domáhať zmeny uvedeného úkonu, ako aj
riešiť procesnými prostriedkami v danom čase a nie s odstupom štyroch rokov v rámci iného súdneho

konania, pričom uvedený dôvod nebol dôvodom na výzvu na vrátenie daru. Súd uvedené opätovne
vyhodnotil ako účelovú snahu žalobkyne. Za daného skutkového stavu súd vyvodil, že v konaní nebolo
zistené také správanie sa obdarovanej (žalovanej) voči darkyni (žalobkyni) a členom rodiny, ktoré by
bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, alebo menej závažné správanie
sústavného charakteru, ktorý by zavinila. Právne vzťahy založené prevodom vlastníctva darovacou

zmluvou zakladajú právny stav, ktorý má právnu istotu, požíva ochranu s tým, že skutočne až naplnením
skutočností uvedených § 630 O.z. môže dôjsť k zrušeniu uzavretého zmluvného vzťahu a k navráteniu
vlastníctva darcu, ktoré však v tomto konaní neboli splnené. Súd k argumentácii žalobkyne, že je viazaný
názormiazávermivyjadrenýmivkonaní14C84/2011(rozsudkomvoveci),konštatuje,žesuvedenýmsa
nestotožňuje, nakoľko toto rozhodnutie bolo zrušené, pričom v tomto konaní bolo vykonané samostatné

dokazovanie, pričom súd dospel k iným skutkovým záverom, pričom právne posúdenie vychádza z
rovnakých ustanovení, len závery sú s iným výsledkom.
V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 257, § 262 ods. CSP
a tým, že náhrada trov konania by prináležala žalovanej, avšak vzhľadom na sociálnu, ekonomickú
situáciu žalobkyne aplikoval § 257 CSP, v ktorom je zakotvené moderačné právo súdu zmierniť

dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania, keď prihliadol na osobné, majetkové a
zárobkové pomery na strane žalobkyne, ktorá je poberateľkou starobného a vdovského dôchodku a
teda nachádza sa v nepriaznivej finančnej situácii a dôchodok jej postačuje len na úhradu najnutnejších
životných nákladov (na základné životné potreby ako strava, lieky). Súčasne zohľadnil ako dôvod hodný
osobitného zreteľa skutočnosť, že už jedno konanie prebehlo, pričom v tom konaní bola žalobkyňa

úspešná, čo ju viedlo k predpokladu, že aj v opakovanom konaní bude úspešná. Tiež vyhodnotil ako
dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť, že aj keď žalovaná neporušila hrubým spôsobom dobré
mravy, mala by sa podľa názoru súdu vo vzťahu k žalobkyni snažiť viac, pričom si musí uvedomiť,
že žalobkyňa jej poskytla hodnotný dar, ktorý žalovaná s vďakou prijala, za čo by sa mala odmeniť
žalobkyni láskavosťou, trpezlivosťou, toleranciou a porozumením, aj keď niekedy to môže považovať za

nespravodlivé voči nej samej. Preto súd prvej inštancie v danom prípade s poukazom na sociálny aspekt
na strane žalobkyne a už aj tak narušené vzťahy (aj keď vyvolané žalobkyňou) ako aj predchádzajúce
súdne konanie, žalovanej ako úspešnej strane náhradu trov konania nepriznal. Súčasne vychádzal z
toho, aby neboli zhoršené vzťahy medzi stranami z dôvodu náhrady trov, pričom vzťahy vinou žalobkyne
a tretej osoby sú už narušené. Záverom súd žalovanej pripomenul, že naďalej musí konať v súlade so

svojimi záväzkami, na ktoré sa zaviazala tak, aby nevyvolala nové skutočnosti, ktoré by viedli k záveru
o dôvodnosti obdobného návrhu v budúcnosti, pričom musí dostáť svojím záväzkom pre prípad choroby
a nemohúcnosti žalobkyne, pokiaľ to táto bude schopná prijať.

2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom na

jeho zmenu vyhovením žalobe v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnila ust. § 365 ods.
1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázala na to, že napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie neobstoja v
kontexte objektívne ustáleného dôkazného stavu. Tvrdenia žalovanej treba aj hmatateľne podložiť
a nie sa s nimi len nekriticky stotožniť, pričom súd prvej inštancie do určitej miery vystupuje v
postavení „advokáta“ žalovanej, keď svojimi vyjadreniami dopĺňa viaceré žalovanou nezodpovedané

a nepodložené tvrdenia. Žalobkyňa za účelom preukázania svojich tvrdení predložila súdu v rámci
dokazovania všetky dostupné a pre merito veci zásadné dôkazy (listinné dôkazy, judikáty) objektívne
potvrdené i vykonanými svedeckými výpoveďami. Žalovaná naopak neprodukovala žiadne relevantné
dôkazy, ktoré by hodnoverným spôsobom preukázali jej tvrdenia, resp. rozporovali tvrdenia a nárokžalobkyne uplatňovaný v tomto konaní. Napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie je založený na
viacerých vyvrátiteľných domnienkach súdu, ktoré však nevychádzajú z relevantne vykonaného
dokazovania v tomto konaní, nemožno ich tým pádom aplikovať na individuálne prejednávanú vec a

v prípade ak súd pri odôvodnení rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods.
2 CSP, dochádza k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich
nezrozumiteľnosť, ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.
Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 6/0 z 13.3.2003. Nedostatočné
odôvodnenie rozsudku treba preto aj s ohľadom na uvedené skutočnosti považovať podľa ustáleného

názoru Ústavného súdu za porušenie základného práva účastníka konania podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou uvedených práv je tiež nepochybne aj požiadavka, aby
sa príslušný všeobecný súd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so
skutkovými okolnosťami prípadu, ale aj s vlastnými právnymi závermi, ktoré ho viedli ku konkrétnemu
rozhodnutiu. Objektívne však postup a predmetné rozhodnutie súdu prvej inštancie uvedené atribúty
nespĺňa a je v rozpore so základnými princípmi CSP, konkrétne s čl. 2, čl. 3 ods. 1 a čl. 15 ods. 1

CSP. Žalobkyňa skutočnosťami obsiahnutými v podanej žalobe, predloženými listinnými dôkazmi, jej
výpoveďou v spojitosti s výpoveďami Y. D. a L. D. dostatočným spôsobom preukázala, že aktuálne žije
čo do otázky bývania v neprijateľných podmienkach (užíva len jednu miestnosť, v ktorej nielen býva,
ale aj varí a zároveň vykonáva osobnú hygienu), ktoré si v žiadnom prípade nezaslúži ako darca vo
vzťahu k osobe žalovanej (obdarovanej). Žalovaná sa k nej sústavne správa systémom „ignorácie“

jej osoby, nekomunikuje s ňou, rovnako ani členovia rodiny žalovanej, nezabezpečuje jej ani žiadnu
starostlivosť, ku ktorej sa zaviazala (alibisticky prenáša zodpovednosť na doposiaľ mobilnú žalobkyňu),
čím koná vedome a preukázateľne v rozpore so záväzkami, ku ktorým sa zaviazala v rámci uzavretej
darovacej zmluvy a zmluvy o zriadení vecného bremena medzi stranami. V správaní žalovanej voči
žalobkyni absentuje akákoľvek vďaka, či úcta k nej za to, že v podstate bez ďalšieho jej darovala majetok

v nepatrnej hodnote. Táto skutočnosť podstatným spôsobom dolieha na žalobkyňu, nesmierne trpí a
zásadným spôsobom to negatívne vplýva na jej súčasný psychický stav, kedy sama po racionálnom
zvážení všetkých okolností považuje takéto spolužitie „pod jednou strechou“ za neznesiteľné a do blízkej
budúcnosti za nepredstaviteľné. Postoj žalovanej a sústavné odmerané správania zo strany žalovanej
pociťuje žalobkyňa nepochybne ako nevďak a určitú formu „ubližovania“. Žalobkyňa stratila k žalovanej

akúkoľvek dôveru, či pocit istoty domova s možnosťou spoľahnutia sa na žalovanú v prípade potreby jej
pomoci a v konečnom dôsledku o presvedčenie intenzívneho charakteru, že si uvedený dar žalovaná
nezaslúži. Poukázala na to, že žalovaná a jej dcéra H. Y. v priebehu celého konania neuviedli ani len
jeden konkrétny moment, či skutočnosť, ktorou by hmatateľne podložili svoj záver, že žalobkyňa odmieta
akúkoľvek komunikáciu a pomoc z ich strany a členov ich rodiny. Nie je tiež pravdou, že dohoda so

žalobkyňou mala byť taká, že kuchyňu budú užívať spoločne. Žalobkyňa mala od počiatku mať pre
účel varenia zriadený kuchynský kút v miestnosti na to určenej, ktorú aj v súčasnosti ako jedinú užíva.
Žalobkyňa v dome bývala značne dlhý úsek jej života a neexistoval teda žiaden dôvod, prečo by mala
mať akúsi obavu vziať si od žalovanej kľúče od vchodu do domu alebo ich odmietať. Poprela to, že
ohovára a očierňuje žalovanú. Žalobkyňa poprela i to, že celý spor je len kvôli osobe jej syna Y. D. ako

dôsledok toho, že mu žalovaná nepovolila ohlásenie trvalého pobytu, keď to bol práve syn žalobkyne,
ktorý sa ponúkol žalobkyni, že jej pomôže so stavbou kuchyne fakticky i finančne, o ktorú žiadala
žalovanú od obdobia realizácie darovania avšak neúspešne, čo znamená, že syn žalobkyne vlastne
plnil povinnosti vyplývajúce z čl. IV darovacej zmluvy namiesto samotnej žalovanej a ohlásenie trvalého
pobytu synovi potom zo strany žalobkyne malo byť zjavne len prejavom vďaky, keďže sa v rozhodnom

období nachádzal v zložitej životnej situácii. S poukazom na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu
SR z 21.8.1997 sp. zn. 3Cdo 191/96 dôvodila, že z vykonaného dokazovania v predmetnom konaní
vyplynulo, ale predovšetkým v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/84/2011, že zo
strany žalovanej sa jedná objektívne o správanie, ktorým dochádza k porušovaniu dobrých mravov vo
vzťahu k osobe žalobkyne dlhodobo, resp. sústavne (ustálené nevhodné správanie sa žalovanej, ktorá

so žalobkyňou nekomunikuje, nenavštevuje ju, neprejavuje o ňu absolútne žiaden záujem). Rovnako tak
neposkytnutiepotrebnejpomocidarcovibolovtomtokonanídostatočnýmspôsobompreukázané.Počas
daného skutkového a právneho stavu je potom zrejmým i postup súdu v rozpore s ustanovením § 220
ods. 3 CSP, keď sa v tomto konaní súd prvej inštancie odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, pričom
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia takýto svoj postoj (odklon) žiadnym spôsobom nezdôvodnil

a nepodložil. Súd prvej inštancie sa v podstate stotožnil v otázke obsahovej zhody s dokazovaním
obsiahnutým v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/84/2011, avšak prekvapivo
a nepredvídateľne dospel podľa jeho vyjadrenia k iným skutkovým záverom. Takýto postup súdu je
nepresvedčivý, nepreskúmateľný a v rozpore s čl. 2 CSP. Súd postupoval v rozpore s ust. § 191 ods. 1CSP, kedy hodnotenie vykonaných dôkazov z jeho strany možno hodnotiť ako svojvoľné a nepodložené,
v rovine jeho vyvrátiteľných domnienok, bez odkazu na čo i len jeden konkrétny hmatateľný dôkaz, o
ktorý by bolo možné ním vyslovené závery oprieť. Bez akéhokoľvek dôvodu súd úplne otočil pohľad na

merito veci a začal skúmať a hodnotiť bez jediného dôkazu predloženého zo strany žalovanej správanie
žalobkyne v tomto konaní ako darcu v predmetnom právnom vzťahu, a to či sa žalobkyňa nespráva v
rozpore s dobrými mravmi a či práve jej správanie nie je príčinou nevhodného správania sa žalovanej
ako obdarovanej k nej a členom jej rodiny. Svoju nesprávnu a nezákonnú úvahu súd dokončil doslova
absurdným záverom v tom zmysle, že žaloba je nedôvodná, nakoľko stav medzi stranami fakticky

vyvoláva a udržiava samotná žalobkyňa svojím vlastným rozhodnutím a konaním. Takýto záver možno
jednoznačne a bez ďalšej pochybnosti hodnotiť ako v rozpore s čl. 2, čl. 3 a čl. 15 CSP. Po dôkladnom
preštudovanísvedeckejvýpovedežalovanej,svedkovY.aL.D.podľažalobkynemožnoustáliťabsolútne
protichodný záver k tvrdeniam súdu, podporujúci nárok uplatňovaný žalobkyňou v konaní, keď obaja
uvedení svedkovia výslovne potvrdili súdu, že sa žalovaná ani jej členovia rodiny o žalobkyňu žiadnym
spôsobom nestarajú, nenavštevujú ju, je sama, nie je jej dovolené, čo by chcela a má kritické podmienky

na bývanie a nikdy neboli svedkami poskytnutia pomoci zo strany žalovanej, nepomôžu jej ani v prípade
choroby. Pritom treba dodať, že obaja spomínaní svedkovia navštevujú žalobkyňu omnoho častejšie
(každý týždeň) ako samotná žalovaná, ktorá býva so žalobkyňou v tom istom dome. Deklarovaná
snaha žalovanej alebo jej dcéry o pomoc žalobkyne zostáva v ničím nepreukázanej a nedôveryhodnej
rovine, bez jediného odkazu na akýkoľvek dôkaz v konaní, čo zakladá zrejmú nepresvedčivosť a

nepreskúmateľnosť tohto záveru súdu. So svedeckou výpoveďou Y. D. a L. D. sa vysporiadal súd
neurčito a nejednoznačne. Pri výpovedi svedka Y. D. v konaní 14C/84/2011 súd prvej inštancie účelovo
vytrhol z kontextu časť jeho výpovede, ktorá ani v takomto znení nikdy nebola uskutočnená, keď sa tu
rozporne uvádza aj slovo navrhovateľka umožňovala užívať kuchyňu a nie je ani zrejmé, ako a kedy to
mala žalobkyňa odmietnuť. Žalovaná jednoznačne a preukázateľne podpisom darovacej zmluvy vedela,

do akého právneho vzťahu vstupuje, k čomu sa priamo osobne zaväzuje a teda aké obmedzenia jej
z takéhoto vzájomného dojednania vecného bremena vyplývajú. Preto neobstojí argumentácia súdu v
tom zmysle, že právo žalobkyne pri užívaní dotknutých nehnuteľností je obmedzené užívacím právom
žalovanej a súčasne aj osobnostnými právami. Tvrdenie súdu o účelovosti či úmysle žalobkyne úhrady
nákladov na bývanie z jej strany za tým účelom, aby cielene vyvolala stav, ktorý by bol spôsobilý

pre rozhodnutie súdu o vrátení daru sa javí skutočne absurdné a zarážajúce. Žalobkyňa predložila
súdu listinné dôkazy preukazujúce platby žalobkyne v období po uzavretí darovacej zmluvy a zriadení
vecného bremena (stočné, elektrina, rozhlas, TV, odpad) t. j. v roku 2008 až 2011, čo znamená v období
pred podaním ešte prvej žaloby o vrátenie daru (6.6.2011). Žalovaná 10.4.2017 sama potvrdila, že sa
snaží platiť všetko, pokiaľ to stíha platiť a žalobkyňa si platí stočné a k ostatným nákladom sa nevedela

jednoznačne vyjadriť. Súd prvej inštancie sa jednoznačne nekriticky stotožnil s vykonštruovanými
tvrdeniami žalovanej bez akéhokoľvek odkazu na konkrétny dôkaz vykonaný alebo predložený v konaní,
napr. v tom, akým spôsobom súd preukázal úmyselné alebo vedomé konanie žalobkyne, z ktorého ju
obviňuje. Žalobkyni nie je zrejmé, akú časť záväzku reálne plní samotná žalovaná, keď od samého
počiatku nepostupuje ani v súlade s čl. III ani s čl. IV darovacej zmluvy uzavretej medzi stranami a

neplní si žiadnym spôsobom povinnosti (záväzky) vyplývajúce z tejto zmluvy. Pokiaľ súd v odôvodnení
konštatuje, že nemal za preukázané, že by žalovaná vedome neposkytla pomoc v prípade ohrozenia
života a zdravia žalobkyne, pričom bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa ani o žiadnu pomoc
žalovanú nežiadala, považuje tento záver žalobkyňa za vrchol miery nezákonnosti celého rozhodnutia,
keď spomínané úvahy súdu sú v absolútnom rozpore so skutkovým stavom a zisteniami, ktoré vyplývajú

z vykonaného dokazovania, keď žalovaná a rovnako jej dcéra, výslovne súdu uviedli, že ani raz od
roku 2008, t. j. od uzavretia darovacej zmluvy nebola žalovaná ani členovia jej rodiny so žalobkyňou,
keď potrebovala u lekára a rovnako neuviedli ani jednu konkrétnu skutočnosť, akým spôsobom jej
poskytli lekársku starostlivosť v prípade jej choroby alebo zhoršenia zdravotného stavu. Pri tejto otázke
je dôkazné bremeno jednoznačne na žalovanej, ktorá ho preukázateľne neuniesla. Taktiež tvrdenie

súdu, že bolo nesporne preukázané, že žalobkyňa ani o žiadnu pomoc žalovanú nežiadala, možno
považovať za bezpredmetné, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní. Keď nie je zrejmé, akým
spôsobom súd opodstatnil takýto svoj záver, ktorý označuje bez ďalšieho ako „nesporne preukázanú“
skutočnosť. Článok IV. darovacej zmluvy v spojitosti s výpoveďou žalobkyne a svedkov Y. D. a L. D.
svedčí nepochybne o opaku vo vzťahu k tvrdeniam súdu. Súd prvej inštancie nezisťoval v priebehu

konania správanie sa žalobkyne ako darcu v tomto konaní v takej miere, aby bol spôsobilý následne
hodnotiť a ustáliť tak rozporuplné a sporné závery ohľadne jej miery zavinenia na aktuálnom stave
majúcom za následok vedené predmetné súdne konanie. Konštatovanie súdu, že žalovaná sa snažila
dostáť svojmu záväzku, ktorý nemohla splniť pre postoj protistrany je v zrejmom rozpore s úvahou súdu vbode 27 rozhodnutia. Rovnako tak úvaha súdu v tom smere, že konanie žalobkyne je skutočne vyvolané
záujmom o zabezpečenie trvalého bývania (v spise sa nachádza zmienka o trvalom pobyte, žiadne
bývanie tam spomínané nie je) pre syna Y. D., prípadne na revíziu pôvodného rozhodnutia o darovaní,

takúto konšpiráciu dôveryhodným spôsobom nepodporil a nepodporuje ani jeden vykonaný dôkaz v
priebehu tohto súdneho konania a nevyplýval ani z vyjadrenia žalovanej podaného k žalobe. Nepotvrdil
ju ani samotný svedok Y. D.. Do určitej miery dokresľuje nejednoznačnosť argumentácie a záverov súdu
prvej inštancie jeho úvaha obsiahnutá v bode 27 odôvodnenia, keď pohnútka súdu k takejto úvahe
do určitej miery svedčí len o tom, že návrh v tomto konaní bol zo strany žalobkyne podaný dôvodne

a len nesprávnym ustálením skutkových zistení zo strany súdu došlo k takémuto nespravodlivému
rozhodnutiu nie v súlade s príslušnou zákonnou úpravou. Správanie sa žalovanej v rozpore s dobrými
mravmi bolo nielen v tomto konaní, ale i v predchádzajúcom konaní preukázané nielen svedeckými
výpoveďami v prospech žalobkyne, ale v podstate ani samotná žalovaná nepopierala a nepopiera, že
sa so žalobkyňou nerozpráva, nenavštevuje ju, nepomáha jej, že žalobkyňa nemá oprávnenie v zmysle
darovacej zmluvy užívať celú nehnuteľnosť nerušenie bez akéhokoľvek obmedzenia (užíva len jednu

miestnosť) a bezodplatne (platila za odvoz odpadu, stočné, za televíziu). Žalovaná naopak súdu do
dnešnéhodňanepredložilaanijedendôkaz,nenavrhlasúduanijedendôkaz,ktorýmbypreukázalasúdu
užívanie predmetu daru spôsobom upraveným v predmetnej darovacej zmluve. Rozhodnutie súdu prvej
inštancie tak možno považovať za rozhodnutie, ktoré trpí množstvom skutkových i právnych vád, bolo
vydané ako prekvapivé v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, keď súd na základe vykonaných

dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. V konečnom dôsledku možno konštatovať, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza objektívne z nesprávneho právneho posúdenia veci, ktoré
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

3. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná tak, že navrhla napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. Záverečné odporúčanie súdu žalovanej ohľadne jej správania
k žalobkyni považuje žalovaná za snahu súdu o predchádzanie možným ďalším konfliktom medzi
stranami do budúcna a zároveň o snahu zlepšenia aktuálnych vzťahov medzi stranami (matka a dcéra),
nakoľko vzťahy medzi nimi v čase rozhodovania súdu neboli dobré (napriek tomu však žalovaná
hrubo voči žalobkyni dobré mravy neporušila). Po vydaní napadnutého rozsudku prišlo k zásadnej

zmene situácie medzi stranami sporu, žalobkyňa začala žalovanú navštevovať, takmer denne sa u nej
zastavila v domácnosti, zostala u nej na kávu a podobne, jednoducho obnovila sa komunikácia medzi
žalobkyňou a žalovanou a jej rodinou a žalovaná je toho názoru, že podanie odvolania bolo unáhlené
(je jej samozrejme jasné, že ho bolo nutné urobiť v zákonnej lehote). Nakoľko však zlepšené vzťahy
pretrvávajú, je žalovaná názoru, že je pravdepodobné, že na pokračovaní konania na odvolacom súde

majú záujem iné osoby ako žalobkyňa. Je toho názoru, že za súčasnej zlepšenej situácii medzi stranami
sporu, podané odvolanie zbytočne zaťažuje súd druhej inštancie.

4. Žalobkyňa v jej podaní z 26.2.2018 vyjadrenie žalovanej k žalobe označila ako nadbytočné a bez
akejkoľvek váhy či už v skutkovej alebo právnej rovine. Žalovaná bez ďalšieho uvádza len, že nesúhlasí

s odvolaním a podľa jej názoru je napadnutý rozsudok správny a predmetné odvolanie zbytočne
zaťažuje odvolací súd. K takémuto vágnemu konštatovaniu nie je v podstate ani čo uviesť a len
potvrdzuje to, že vzťahy medzi stranami neboli vonkoncom v čase rozhodovania súdu v súlade s dobrými
mravmi, resp. povinnosťami vyplývajúcimi pre žalovanú z darovacej zmluvy a z vecného bremena
zriadeného v prospech osoby žalobkyne. Skutočnosti uvádzané žalovanou v podanom vyjadrení možno

označiť ako bezpredmetné, bez objektívnej dôkaznej podstaty vo vzťahu k meritu veci a najmä
vykonanému dokazovaniu obsiahnutému v príslušnom spisom materiáli. Nemožno sa potom zrejme
stotožniť s účelovými hodnoteniami žalovanej typu „obnovenia komunikácie“ resp. „unáhlene podaného
odvolania“ v tejto veci opätovne s ohľadom na preukázanú dlhodobo nepriaznivú situáciu medzi stranami
deklarovanú z ich strany, ako v tomto konaní, tak i v predchádzajúcom súdnom konaní 14C/84/2001.

Rovnako v tomto kontexte možno považovať tvrdenie žalovanej v tom smere, že je pravdepodobné,
že na pokračovaní konania na odvolacom súde majú záujem iné osoby ako žalobkyňa, za výslovne
nepodložené a špekulatívne.

5. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený

zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „O.s.p.“),
keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu
prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané

odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné
odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných
rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné
vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný
skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho

pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam
odvolateľky považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre
rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke.

6. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje,
že rozsudok súdu prvej inštancie zamietajúci žalobu žalobkyne zodpovedá požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho
rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán v prejednávanom spore, výsledky vykonaného dokazovania a citoval

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný spor a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Zistenia
súdu prvej inštancie majú vecné i logické zakotvenie vo vykonaných dôkazoch a prijaté skutkové a
právne závery sú odôvodnené zrozumiteľne a v súlade s ustálenou súdnou praxou, pri súčasnom
zohľadnení ochrany subjektívneho práva oboch sporových strán, ich rovnosti v uplatnení práv, ochrany
ich oprávnenej dôvery v právo, ako i predvídateľnosti súdneho rozhodnutia.

Nedôvodnou tak bola námietka odvolateľky o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
Odvolacísúdnemal(napriekopačnémunázoruodvolateľky)dôvodnesúhlasiťsargumentácioupoužitou
súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia (tak ako táto - rozumej
argumentácia - vyplýva z odôvodnenia rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie

dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť
a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí
učiniť zadosť tiež povinnosti vyporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods.
3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie
dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine) nasledovné:

7. Podľa § 630 O.z. darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo
členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.
K uplatneniu práva na vrátenie daru dochádza vždy požiadavkou darcu smerovanou k obdarovanému,
pričom za splnenia zákonom ustanovených podmienok pre vrátenie daru k zániku právneho vzťahu

z darovania a teda i k obnoveniu právnych vzťahov existujúcich tu pred uzavretím darovacej zmluvy
dochádza už samotným dôjdením prejavu darcu obdarovanému. To platí samozrejme len vtedy, ak
požiadavka na vrátenie daru bola reakciou na také správanie obdarovaného, ktoré vykazuje znaky
definované v ust. § 630 O. z. a vyriešenie otázky, či k zániku právneho vzťahu z darovania skutočne
došlo, prislúcha obvykle súdu rozhodujúcemu o príslušnej žalobe (o vrátenie daru).

Formulácia žaloby (žalobného návrhu alebo tzv. petitu) v prípade vrátenia daru závisí vždy od
konkrétnych okolností prípadu a to nielen vo vzťahu k forme možného vrátenia daru, ale i s prihliadnutím
na súvis právneho vzťahu z darovania s prípadnými inými právnymi vzťahmi účastníkov, ako aj
faktickým stavom. Požiadavka darcu na vrátenie daru predstavovaného hnuteľnou vecou alebo súborom
hnuteľných vecí je preto v procesnej forme štandardne vyjadriteľná žalobou o vydanie takejto veci alebo

súboru vecí a u nehnuteľností zásadne žalobou na vypratanie nehnuteľnosti (ktorej fyzické odovzdanie
neprichádza do úvahy). Tento záver je však bez ďalšieho uplatniteľný len v tých prípadoch, v ktorých
darovacou zmluvou došlo k prevodu vlastníckeho práva k celej veci, resp. tiež vtedy, ak sa tak stalo
prevodom väčšinového spoluvlastníckeho podielu k veci na obdarovaného; pričom ďalšou logickou
podmienkou úspechu žaloby o vydanie (vypratanie) je to, že predmet darovania obdarovaný má aj vo

svojej faktickej moci (teda že hnuteľnú vec drží alebo nehnuteľnosť spôsobom obvyklým pre tieto veci
užíva).
Správaním obdarovaného, zakladajúcim dôvodnosť požiadavky na vrátenie daru podľa § 630 O.z. je len
také správanie, ktoré dosahuje určitú intenzitu (definovanú zákonom ako hrubé porušovanie dobrýchmravov). Ak podľa ustálených záverov relevantnej judikatúry (rozhodovacej praxe súdov) v príslušnej
oblasti hrubým porušením dobrých mravov treba rozumieť len ich porušenie značnej intenzity alebo
ich sústavné porušovanie (por. R 88/1998) a naopak za hrubé porušovanie dobrých mravov nemožno

považovať prejavy prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi ani menej významné porušenia
dobrých mravov (tu por. i R 31/1999), tieto závery tunajší odvolací súd už v minulosti doplnil i v tom
smere, že za hrubé porušovanie dobrých mravov zakladajúce právo darcu domáhať sa na obdarovanom
vrátenia daru treba zásadne považovať len také správanie obdarovaného voči darcovi alebo členom
jeho rodiny, ktoré spočíva v konaní jednej osoby voči druhej a nie aj v prípadnom opomenutí konať

určitým (predpokladaným či dokonca dohodnutým) spôsobom. Je to totiž práve konanie proti záujmom
darcu alebo členov jeho rodiny, ktoré si vyžaduje vyššiu mieru „vkladu“ obdarovaného do správania
spôsobilého darcovi alebo členom jeho rodiny škodiť, kým dôsledky jednoduchého opomínania niečo
konať sú spravidla menej závažnými a často môžu mať rôzne, samotným obdarovaným nezavinené
príčiny (okrem dnes nezriedka prítomného nedostatku času napr. nechuť prichádzať do rôznych
konfliktov v prípade nezhôd medzi rôznymi príslušníkmi či dokonca skupinami príslušníkov početnejších

rodín).
Čo treba považovať za porušovanie dobrých mravov vyplýva z judikatúry k ustanoveniam § 3 a §
39 O. z.. Nakoľko však pre naplnenie ustanovenia § 630 O. z. sa vyžaduje „hrubé porušovanie dobrých
mravov“, je potrebné zohľadniť predovšetkým intenzitu, dĺžku a dôsledky porušovania dobrých mravov
obdarovaným. Pre toto posúdenie sú rozhodujúce objektívne okolnosti a nie prípadné subjektívne

okolnosti na strane darcu, spočívajúce napr. v jeho predstavách, ako mal obdarovaný s darom naložiť.
Porušovanie dobrých mravov iných osôb, napr. príslušníkov rodiny obdarovaného, nie je pre vrátenie
daru významné.
Všeobecne možno za hrubé porušenie dobrých mravov považovať porušenie značnej intenzity alebo
porušovanie, ktoré možno označiť ako sústavné. Môže ísť napr. o fyzické násilie, hrubé urážky, ale aj

neposkytnutie potrebnej pomoci a pod.. Ako sústavné je podľa judikatúry možné považovať najmenej
trikrát opakované porušenie dobrých mravov. Nie každé správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky
uznávanými pravidlami slušného správania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi, však napĺňa znaky
§ 630 O.z.. Hoci kvalifikovanie správania obdarovaného je treba posudzovať podľa objektívnych
morálnych pravidiel, vrátane hodnotenia podľa objektívnych hľadísk, toto porušenie však nemožno

posudzovať bez zreteľa na konkrétny vzťah, ktorý tu je v danom mieste a čase a aj so zreteľom na
vzájomné správanie darcu a obdarovaného v ich vzájomnom vzťahu. Pre posúdenie dôvodnosti vrátenia
daru môže však byť v zásade považované iba správanie obdarovaného po poskytnutí daru. To však
nevylučuje, že takýmto dôvodom môže byť aj správanie obdarovaného v čase pred uzavretím darovacej
zmluvy, ak o tomto správaní darca v čase uzavretia zmluvy nevedel. Nevyžaduje sa však, aby negatívne

správanie obdarovaného v čase doručenia žiadosti o vrátenie daru trvalo.
Z formálno-právneho hľadiska, žiadosť o vrátenie daru, ako jednostranný adresný právny úkon majúci
dôsledky odstúpenia od zmluvy, má doručením obdarovanému za následok zrušenie zmluvy od začiatku
(§48ods.2O.z.).Toplatíajvtedy,akpredmetomdarubolanehnuteľnosť,ktorejprevodpodliehalzápisu
v katastri nehnuteľností. Obsahom žiadosti na vrátenie daru musí byť dôvod jeho vrátenia. Absencia

uvedenia dôvodu má za následok neurčitosť uplatnenia práva a teda jeho absolútnu neplatnosť.
Uvedenie dôvodu je významné aj pre posúdenie včasnosti uplatnenia tohto práva. Uvedené právne
dôsledky nastávajú ako dôsledok jednostranného právneho úkonu (požiadavky na vrátenie daru) bez
zreteľa na to, či darca právo na vrátenie uplatnil na súde alebo nie. Rozhodujúce je iba to, či žiadosť
o vrátenie doručil obdarovanému. Dôvody na vrátenie môže darca úspešne meniť (za predpokladu

doručenia tejto zmeny), iba do uplynutia premlčacej doby. Toto právo sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe (§ 101 O.z.). Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
28Cdo 4038/2013 na platnosť právneho úkonu vrátenia daru je nevyhnutné, aby v ňom boli uvedené
konkrétne skutočnosti, v ktorých darca vidí hrubé porušenie dobrých mravov voči nemu alebo členom
jeho rodiny. Aj pre tento jednostranný adresný právny úkon totiž platí, že musí spĺňať náležitosti

požadované Občianskym zákonníkom pre právne úkony, teda aj náležitosti prejavu vôle v zmysle jeho
určitosti.

8. V predmetnej veci z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa darovala žalovanej
Darovacou zmluvou a zmluvou o zriadení vecného bremena z 11.1.2008 predmetné nehnuteľnosti, v čl.

III a čl. IV. takejto zmluvy sa dohodli na zriadení vecného bremena a osobného záväzku obdarovanej
v prospech darkyne a jej už t.č. nebohého manžela (Y. D., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.X.XXXX),
spočívajúceho v ich práve bezplatného, doživotného a neobmedzeného bývania v rodinnom dome s.
č. XXX, v ich práve bezplatne a doživotne užívať predmetné pozemkové nehnuteľnosti a v povinnostižalovanej ako aj jej prípadných právnych nástupcov, toto ich právo rešpektovať a umožniť jeho
nerušené plnenie a v osobnom záväzku žalovanej v prípade choroby alebo nevládnosti jej rodičov týmto
poskytovať všetku potrebnú pomoc a starostlivosť, vrátane zabezpečovania lekárskej starostlivosti, a

to bezplatne a doživotne s tým, že rodičov riadne dochová a doopatruje a po smrti im vystrojí dôstojný
pohreb. Vklad do katastra na základe uvedenej zmluvy bol povolený pod č. V 618/08 dňa 28.3.2008.
Žalobkyňalistomzo17.6.2015vyzvalažalovanúnavráteniedaru(predmetnýchnehnuteľností)zdôvodu
hrubého a sústavného porušovania ňou dobrých mravov a nedodržiavania ňou povinností vyplývajúcich
jej zo zriadeného vecného bremena v prospech žalobkyne, konkrétne dôvody vo výzve špecifikovala.

Výzva bola žalovanej doručená 22.6.2015.
Následne sa žalobou z 13.7.2015, doručenou súdu prvej inštancie 16.7.2015, po upresnení jej petitu v
podaní z 30.7.2015, domáhala vypratania predmetných nehnuteľnosti na základe uvedenej výzvy.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že konania žalovanej vytýkané žalobkyňou
vo výzve na vrátenie daru a v žalobe nenapĺňajú znaky hrubého porušenia dobrých mravov v zmysle
ust. § 630 O.z..

9. K tvrdeniam odvolateľky, že býva v neprijateľných podmienkach (užíva len jednu miestnosť, v ktorej
býva, varí i vykonáva osobnú hygienu), ktoré si nezaslúži, že je nesprávna zo strany súdu argumentácia
o účelovosti zo strany žalobkyne úhrady nákladov na bývanie v r. 2008-2011 aby cielene vyvolala stav,
ktorý by bol spôsobilý pre rozhodnutie súdu o vrátení daru, ďalej že neobstojí argumentácia súdu, že

právo žalobkyne pri užívaní predmetných nehnuteľností je obmedzené užívacím právom žalobkyne
a k jej tvrdeniu, že nie je pravdou, že dohoda so žalovanou bola taká, že kuchyňu budú užívať
spoločne, odvolací súd poukazuje najmä na Darovaciu zmluvu a zmluvu o zriadení vecného bremena z
11.1.2008, v ktorej bolo zriadené v prospech žalobkyne a jej t.č. už nebohého manžela vecné bremeno
- právo bezplatného, doživotného a neobmedzeného bývania v rodinnom dome s. č. XXX a právo

bezplatného, doživotného užívania predmetných pozemkových nehnuteľností, s povinnosťou žalovanej
a jej prípadných právnych nástupcov toto ich právo rešpektovať a umožniť jeho nerušené plnenie (viď čl.
III zmluvy). Zo zmluvy nevyplýva dohoda strán o presnom spôsobe užívania predmetných nehnuteľností
(ani dohoda o výstavbe novej kuchyne pre žalobkyňu, ani dohoda o spoločnom užívaní kuchyne v
rodinnom dome), užívanie pozemkových nehnuteľností nebolo sporné (rovnako ani skutočnosť, že tieto

užíva aj syn žalobkyne Y. D.). Zo zhodných výpovedí strán v predmetnom konaní i v konaní vo veci
vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn. 14C/84/2011 (č.l. 63 a 76 spisu) vyplýva, že žalobkyňa užíva
1 izbu (v rámci ktorej má aj elektrický sporák, má tam zriadený aj sprchovací kút, prívod na práčku a
WC) vzadu v dome, so samostatným vchodom, zostávajúcu časť rodinného domu užíva žalovaná, jej
manžel a deti. Žalobkyňa netvrdila, že by bola obmedzovaná v užívaní jej izby so samostatným vchodom

v rodinnom dome, nedomáhala sa ani užívania celého domu (svedok Y. D. vo výpovedi na pojednávaní
10.4.2017 uviedol, že mu matka nespomínala, že by chcela užívať celý rodinný dom), zo zhodných
tvrdení žalovanej a svedka Y. D. (č.l. 80) vyplýva, že žalovaná žalobkyni navrhovala, že si môže ísť k
nim do kuchyne niečo uvariť, príp. že jej budú variť, čo žalobkyňa neprijala. Je potrebné sa stotožniť
aj so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa je síce oprávnená z vecného bremene, ale zároveň

je povinná rešpektovať vlastnícke právo žalovanej k predmetným nehnuteľnostiam a jej právo užívať
predmetné nehnuteľnosti vzhľadom na preukázanú vedomosť žalobkyne v čase darovania o následnom
spolužití so žalovanou a jej rodinou, keď nebolo dojednané výlučné užívanie predmetných nehnuteľností
žalobkyňou a jej neb. manželom. Odvolací súd ďalej uvádza, že ani jedna zo strán netvrdila, že by
žalobkyňa za bývanie v dome alebo užívanie pozemkových nehnuteľností žalovanej čokoľvek platila,

prípadné platby žalobkyňou dodávateľom energií alebo poplatkov súvisiacich s užívaním nehnuteľností
v r. 2008-2011 (bez ohľadu na ich pravidelnosť, výšku a súhlas žalovanej) neboli pre rozhodnutie v
predmetnej veci relevantné, nakoľko neboli predmetom dohody strán v zmluve, právo bezplatného
bývania v rodinnom dome a bezplatného užívania pozemkov bolo dojednané zmluvne vo vzťahu strán (t.
j. že žalobkyňa nebude nič platiť za bývanie a užívanie žalovanej) a nie vo vzťahu napr. k dodávateľom

energií a pod..

10. Vo vzťahu k odvolacím námietkam o sústavnom odmeranom správaní, ignorácii žalobkyne
žalovanou, o nezabezpečení žalobkyni žiadnej starostlivosti, absencii úcty a vďaky za dar, neposkytnutí
lekárskej starostlivosti v prípade choroby a zhoršenia zdravotného stavu žalobkyne žalovanou, a k jej

tvrdeniu, že žalovaná nepreukázala, že žalobkyňa odmieta akúkoľvek komunikáciu a pomoc zo strany
žalovanej a jej rodiny, odvolací súd v plnom rozsahu poukazuje na závery súdu prvej inštancie, s
ktorými sa v plnom rozsahu stotožňuje a ktorých podstatou je, že je potrebné skúmať aj postoj a podiel
darcu na situácii, ktorá predchádza výzve na vrátenie daru, že žalovaná sa snažila splniť svoj záväzok(osobný záväzok uvedený v č. IV zmluvy - v prípade choroby a nevládnosti žalobkyne jej poskytnúť
všetku potrebnú pomoc a starostlivosť, vrátane zabezpečovania lekárskej starostlivosti, a to bezplatne a
doživotne, dochovať a doopatrovať ju a po smrti jej vystrojiť dôstojný pohreb), ktorý však nemohla plniť

pre odmietavý postoj žalobkyne. (porovnaj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 5/1997 a sp.
zn. 2 Cdo 108/2007). Nie je totiž možné považovať správanie sa jednej strany k druhej za konanie v
rozpore s dobrými mravmi, keď táto druhá strana takéto správanie vyvoláva. V danom prípade nemožno
hovoriť ani o neposkytnutí potrebnej pomoci žalobkyni, pretože táto nie je na ňu zo strany žalovanej
zatiaľ odkázaná, keďže je zatiaľ sebestačná, mobilná, o pomoc žalovanú nežiadala s tým, že sama

uviedla, že v prípade potreby jej starostlivosť zabezpečuje syn Y. a vnučka L..

11. Námietku odvolateľky, že súd prekvapivo a nepredvídateľne dospel k iným skutkovým záverom ako
v konaní 14C/84/2011, odvolací súd posúdil ako nedôvodnú, nakoľko v predmetnom konaní súd prvej
inštancie vykonal samostatné dokazovanie a na návrh strany žalobkyne na pojednávaní dňa 29.6.2017
vykonal dokazovanie i dôkazmi vykonanými pôvodne v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp.

zn. 14C/84/2011, nebol však viazaný skutkovými ani právnymi závermi súdu z konania 14C/84/2011,
keď rozsudok súdu prvej inštancie z 11.4.2012 pod č.k. 14C/84/2011-45, bol v dôsledku späťvzatia
žaloby žalobkyňou v celom rozsahu právoplatným uznesením Krajského súdu v Trnave z 19.3.2013 č.
k. 9Co/245/2012-66 zrušený a konanie bolo zastavené.

12. K námietke, že úvahu súdu v tom smere, že konanie žalobkyne je skutočne vyvolané záujmom o
zabezpečenie trvalého bývania pre syna Y. D., prípadne na revíziu pôvodného rozhodnutia o darovaní,
nepodporuje ani jeden vykonaný dôkaz v priebehu tohto súdneho konania, nevyplýva ani z vyjadrenia
žalovanej podaného k žalobe a nepotvrdil ju ani samotný svedok Y. D., odvolací súd uvádza, že
žalobkyňa na pojednávaní 10.2.2012 vo veci 14C/84/2011 vypovedala, že žiadala od žalovanej, aby dala

súhlas svojmu bratovi Y. D. k tomu, aby sa mohol prihlásiť k trvalému pobytu do tohto rodinného domu,
o súhlas žalovanej k trvalému pobytu syna Y. požiadala preto, že nie je teraz hlásený k trvalému pobytu
nikde, čo žalovaná v jej výpovedi na rovnakom pojednávaní potvrdila s tým, že nesúhlasila, svedok Y. D.
na rovnakom pojednávaní vypovedal, že žalobkyňa mu povedala, že by tam mohol mať trvalý pobyt (na
pojednávaní dňa 29.6.2017 v predmetnej veci boli výpovede oboznámené ich prečítaním), vo vyjadrení z

5.2.2016 k žalobe žalovaná uviedla, že aj po späťvzatí žaloby vo veci 14C/84/2011 sa žalobkyňa snažila,
aby jej žalovaná vyhovela a súhlasila s tým, aby mal v jej nehnuteľnosti trvalý pobyt syn žalobkyne Y. D.,
s čím žalovaná nesúhlasila, nakoľko jej brat Y. požíva vo väčšej miere alkoholické nápoje. Na základe
uvedeného bol záver súdu prvej inštancie správny a námietka odvolateľky nedôvodná.

13. V konaní zistené správanie žalovanej voči darkyni nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých
mravov vo vyššie uvedenom zmysle ani z hľadiska intenzity, ani z hľadiska sústavnosti. Výsledkami
dokazovania súdom prvej inštancie (ktoré i odvolávajúca sa žalobkyňa považovala za vykonané
dostatočne) totiž nebolo preukázané žiadne konanie žalovanej (obdarovanej) voči žalobkyni (darkyni)
napĺňajúceintenzituhrubéhoporušeniadobrýchmravov.Sosnahouvydávaťzasprávanieodôvodňujúce

požiadavku na vrátenie daru neposkytovanie žalobkyni (zo strany žalovanej) potrebnej pomoci
a starostlivosti v prípade choroby a nevládnosti žalobkyne, vrátane zabezpečovania lekárskej
starostlivosti, dochovania a doopatrovania, a to bezplatne a doživotne (ako bol príslušný záväzok
vymedzený v zmluve v jej čl. IV), nebolo potom možné uspieť z dôvodu taktiež správne ustáleného už
súdom prvej inštancie, teda preto, že príčina aj žalobou namietaného opomínania žalovanej v plnení tu

diskutovaného záväzku bola na strane žalobkyne (ktorá ho odmietala).

14. Ak preto neexistoval, resp. presnejšie nebol preukázaný zákonom aprobovaný dôvod vrátenia daru,
tomu zodpovedajúca požiadavka žalobkyne tak v skutočnosti nemohla spôsobiť zánik právneho vzťahu
zdarovania.Ztohopotommuselovyplynúťtiež,žedarkyňasataktoopätovnouvlastníčkoupredmetných

nehnuteľností nestala a žaloba požadujúca vypratanie predmetných nehnuteľností bola bezzákladnou.
Súd prvej inštancie tak rozhodol správne, ak takúto žalobu zamietol. Skutočnosti uvedené v odvolaní
žalobkyne neboli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel
súd prvej inštancie a vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolanie žalobkyne z hľadísk
uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené.

Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3.7.2003: "Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutiavšeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces."
Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie preto napadnutý

rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a
odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.

15. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Podľa § 257 CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.
Pritakomtovýsledkuajvodvolacomkonaníbolaplneúspešnoužalovanáabolatotakona,komuvzniklo
právo aj na náhradu jeho trov (podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP). Odvolací súd jej
však náhradu trov odvolacieho konania nepriznal prakticky z rovnakého dôvodu ako to pred ním urobil
súd prvej inštancie, aplikoval ust. § 257 CSP, prihliadol na osobné, majetkové a zárobkové pomery na

strane žalobkyne, dôvody hodné osobitného zreteľa videl v tom, že žalobkyňa má takmer 81 rokov, je
vdova, poberá starobný a vdovský dôchodok, okrem 1 role nevlastní žiaden nehnuteľný majetok ani
hnuteľný majetok a úspory väčšej hodnoty, a teda nachádza sa v nepriaznivej finančnej situácii, keďže
dôchodok jej postačuje len na úhradu najnutnejších životných nákladov (napr. strava, ošatenie, obuv,
lieky, hygienické potreby). Súčasne zohľadnil ako dôvod hodný osobitného zreteľa aj skutočnosť, že už

jedno súdne konanie o vrátenie daru medzi rovnakými stranami, týkajúce sa rovnakých nehnuteľností
prebehlo, pričom v takom konaní bola žalobkyňa v prvej inštancii úspešná, čo ju viedlo k predpokladu, že
aj v predmetnom konaní bude úspešná. Tiež vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť,
že aj keď žalovaná neporušila hrubým spôsobom dobré mravy a neboli splnené zákonnom ustanovené
podmienky pre vrátenie daru, mala by sa aj podľa názoru odvolacieho súdu vo vzťahu k žalobkyni snažiť

viac, žalobkyňa je jej matka, vychovala ju a poskytla jej hodnotný dar, čo by bolo namieste žalovanou
žalobkynioplatiťláskavosťou,trpezlivosťou,toleranciou,porozumenímasnahouoodstránenierozporov
medzi nimi bez ohľadu na to kto a prečo ich vyvolal.

16. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP)
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP)
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§
426 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1
CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde. (§ 427 ods.2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 ods.2 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.(§ 430 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)