Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 24. október 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/154/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7116214028
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7116214028.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Jarmily Čabaiovej v spore žalobcu: GC - trans s.r.o. , so sídlom Na
rožku 9/342, Košice, IČO: 36 578 576, zastúpený JUDr. Viktorom Sásfaiom, advokátom, so sídlom
Fejova 4/12, Košice, proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach, Kuzmányho
1449/8, Košice, IČO: 00 151 866, o vydanie motorového vozidla, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Košice I z 26. októbra 2017, č. k. 24C/172/2016-148

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcovi 100% trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým
rozsudkomuložilžalovanémupovinnosťvydaťžalobcovimotorovévozidlozn.J.(ďalejtiežlen„motorové
vozidlo“) a priznal žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania.

2. V celom rozsahu tým vyhovel žalobe, vystavanej na skutkovom tvrdení žalobcu, že motorové vozidlo,
ktoré nadobudol kúpou, bolo dňa 2.12.2011 zaistené organizačným útvarom žalovaného (Okresným
riaditeľstvom Policajného zboru, odborom kriminálnej polície), pretože vzniklo podozrenie, že táto vec

súvisí so spáchaním trestného činu alebo priestupku, a na jeho argumentácii, že dôvody na zaistenie
veci podľa ust. § 21 zákona o Policajnom zbore už pominuli a že žalovaný je povinný motorové vozidlo
vrátiť práve jemu, ako osobe, ktorej bolo zaistené a ktorá je jeho nesporným vlastníkom.

3. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení, že žalobca dňa 18.10.2011 v Spolkovej
republike Nemecko uzavrel kúpnu zmluvu so spoločnosťou DEKVA GmbH, so sídlom Hellersdorfer
Weg 35, Berlin, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k motorovému vozidlu na žalobcu za

kúpnu cenu 29.500,- Eur, ktorú spoločnosť DEKVA GmbH vyúčtovala žalobcovi faktúrou č. 72598,
že v súvislosti so zápisom motorového vozidla do evidencie motorových vozidiel na území Slovenskej
republiky bolo dňa 2.12.2011 motorové vozidlo zaistené Okresným riaditeľstvom policajného zboru
v Košiciach, z dôvodu zistenia, že v Schengenskom informačnom systéme SIRENE (ďalej tiež len
„SIRENE“) je záznam, že po motorovom vozidle bolo vyhlásené pátranie. K okolnostiam, za ktorých k
tomuto záznamu v SIRENE došlo súd prvej inštancie zistil, že po motorovom vozidle bolo vyhlásené
pátranie pre podozrenie zo spáchania trestného činu sprenevery, ktorého sa podľa oznamovateľa -

spoločnosti Transolver Servise S.A mala dopustiť spoločnosť Friopedag SLU, Carboneras, tým, že si
motorové vozidlo od spoločnosti Transolver Servise S.A., ktorá sa v oznámení prezentovala ako jeho
vlastník požičala, avšak za požičanie neplatila a motorové vozidlo nevrátila. Trestné oznámenie urobila
spoločnosť Transolver Servise S.A dňa 22.11.2011 na policajnom orgáne v Španielsku - Komisariade Distrito de San Blas (Madrid) pod č. 21532/11. Súd prvej inštancie mal za preukázané tiež, že
po zaistení motorového vozidla bol prostredníctvom slovenskej národnej ústredne SIREN španielsky
policajný útvar, ktorý vyhlásil pátranie, o tejto skutočnosti vyrozumený, avšak motorové vozidlo si

doposiaľ ani španielska polícia a ani iná oprávnená osoba neprevzala. Súd prvej skutkovo uzavrel
tiež, že žiadna z ním zistených skutočností nenasvedčuje tomu, aby či už spoločnosť DEKVA GmbH,
alebo žalobca, pri uzavretí kúpnej zmluvy konali protiprávne. O dobromyseľnosti žalobcu podľa jeho
skutkového záveru svedčia aj ďalšie skutočnosti; pri kúpe na úrade v Nemecku mu boli vystavené
prevozné značky (č. značiek R.) a dodané doklady k vozidlu, pre účely absolvovania technickej kontroly

si dňa 27.10.2011 nechal v servise opraviť technické vady, s motorovým vozidlom úspešne absolvoval
kontrolu originality a technickú kontrolu a napokon inicioval správne konanie, v ktorom rozhodnutím
Obvodného úradu pre cestnú dopravu a pozemné komunikácie v Košiciach sp. zn. 2/2011/06528-KSM
zo dňa 29.11.2011 bolo uznané schválenie individuálne dovezeného motorového vozidla z členskej
krajiny EU a pridelené mu osvedčenie o evidencii č. TA 193447. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti
poukázal tiež na to, že podľa pokynu Okresnej prokuratúry Košice I č. 2PN176/11 zo dňa 24.1.2012,

prokuratúra nezistila dôvod na postúpenie veci (oznámenia o podozrení zo spáchania trestného činu
urobeného žalobcom) do cudziny, s odôvodnením, že konateľ žalobcu Ing. V. E. je jedným z viacerých
poškodených, zrejme prvým je nemecká spoločnosť, od ktorej vozidlo nadobudol, pričom zo spisového
materiálu nevyplývajú skutočnosti, nasvedčujúce tomu, že by zo strany nemeckej spoločnosti došlo vo
vzťahu k oznamovateľovi pri nadobúdaní vozidla k nejakému protiprávnemu konaniu.

4. Na takto zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 126 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb.,
Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 409 ods. 1 a 2, § 411, § 443 ods. 1,
§ 446 zák. č. 513/1991 Zb., Obchodný zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov, § 21 ods. 1
až 4 a 6 zák. č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich

základe vyvodil záver o vlastníckom práve k motorovému vozidlu žalobcu a záver, že žalovaný motorové
vozidlo zadržiava neoprávnene. K záveru o vlastníckom práve žalobcu súd prvej inštancie podľa
odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel na podklade úvah, že žalobca nadobudol motorové vozidlo
kúpou od spoločnosti DEKVA GmbH na základe kúpnej zmluvy podľa ust. § 409 a nasl. Obchodného
zákonníka, a že nakoľko nedobromyseľnosť žalobcu ohľadne vlastníckeho práva predávajúceho v

čase predaja nebola v konaní preukázaná, so zreteľom na ust. § 446 Obchodného zákonníka došlo k
nadobudnutiu vlastníckeho práva k motorovému vozidlu žalobcom i v prípade, ak by predávajúci v čase
predaja nebol jeho vlastníkom. Záver súdu prvej inštancie o neoprávne-nosti zadržiavania motorového
vozidla žalovaným formovali podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku úvahy, že zaistené motorové
vozidlo nebolo odovzdané príslušnému orgánu činnému trestnom konaní alebo orgánu príslušnému

na prejednanie priestupku, pretože vykonanými úkonmi nebolo zistené, že vec súvisí s trestným činom
alebo priestupkom, výrazom čoho je skutočnosť, že uznesením Okresného riaditeľstva policajného
zboru v Košiciach zo dňa 1.2.2012 bola vec podozrenia zo zločinu podvodu odmietnutá. Motorové
vozidlo nebolo odovzdané ani španielskej polícii, ktorá po motorovom vozidle vyhlásila pátranie, a to
i napriek tomu, že bola vyrozumená o zaistení motorového vozidla a vyzvaná na jeho prevzatie ešte

v roku 2011. Za tohto stavu, podľa názoru súdu prvej inštancie, mal žalovaný postupovať podľa ust.
§ 21 ods. 2 veta tretia zák. č. 171/1993 Z. z. a v súlade s ods. 3 až 12 tohto zákonného ustanovenia
mal vrátiť motorové vozidlo osobe, ktorej bola zaistená, teda žalobcovi. Súd prvej inštancie odmietol
argumentáciu žalovaného o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu založenú na jeho domnienke
o možnom vlastníckom práve k motorovému vozidlu spoločnosti ČSOB Leasing a.s. Vyšiel pritom zo

zistenia, že spoločnosť ČSOB Leasing, a.s. ako leasingový prenajímateľ a žalobca v hmotnoprávnom
postavení leasingového nájomcu síce uzavreli dňa 13.10.2011 leasingovú zmluvu č. LZF/11/52739,
predmetom ktorej bolo motorové vozidlo, táto zmluva však bola dohodou zo dňa 29.12.2011 zrušená
a spoločnosť ČSOB Leasing a.s. sa podľa jej výslovného vyjadrenia za vlastníka motorového vozidla
nepokladá. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal tiež s výhradou

žalovaného k uplatneniu slovenského práva na úpravu kúpno-predajného vzťahu žalobcu a spoločnosti
DEKVA GmbH. Uzavrel v tomto smere, že prípadná uplatniteľnosť nemeckého právneho poriadku na
tento záväzkový vzťah by na spôsob právneho posúdenia veci nemala dopad preto, že ust. § 366
ods. 1 Nemeckého obchodného zákonníka poskytuje dobromyseľnému nadobúdateľovi veci totožnú
právnu ochranu ako slovenské právo. Prvoinštančný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku napokon

odmietol argumentáciu žalovaného, že motorové vozidlo sa stalo majetkom štátu podľa ust. § 21 ods.
6 zák. č. 171/1993 Z. z., so záverom, že v danom prípade nedošlo k naplneniu hypotézy tejto právnej
normy. Podľa jeho úvahy totiž v konaní nebolo preukázané a ani z vyšetrovacieho spisu nevyplynulo,
aby policajný útvar vykonal úkony, na základe ktorých by zistil, že vozidlo nepochybne patrí inej osobe aak áno, akej a ani aby písomne vyzval túto inú osobu na prevzatie veci. Rozhodnutie o trovách konania
súd prvej inštancie odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom
žalobcu v spore.

5. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací
súd zmenil tak, že žalobu zamietne, eventuálne aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. V odvolaní žalobca nesúhlasil so spôsobom právneho posúdenia otázky vlastníckeho
práva žalobcu k motorovému vozidlu a odvolacími námietkami v tomto smere prakticky zopakoval

svoju argumentáciu, prezentovanú už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Poukázal
v tejto súvislosti opäť na skutočnosti, majúce zrejme ukazovať na vlastnícke, alebo iné právo k
motorovémuvozidluspoločnostiČSOBLeasinga.s.,upriamilďalejpozornosťnarozportvrdeniažalobcu
o nadobudnutí motorového vozidla v Nemecku s údajom v žiadosti o zápis motorového vozidla do
evidencie, podľa ktorého bolo motorové vozidlo dovezené zo Španielska, nesúhlasil so skutkovým
záverom súdu prvej inštancie o uzavretí kúpnej zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou DEKVA

GmbH, dôkazne sa opierajúcim len o faktúru, predloženú žalobcom, a to len v nemeckom jazyku a
napokon sa nestotožnil so spôsobom, akým sa súd prvej inštancie vysporiadal s otázkou rozhodného
práva, akcentujúc pritom, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku jednoznačne
neurčil, právo ktorého štátu vo svojom rozhodnutí aplikoval. Žalovaný svojimi odvolacími námietkami
polemizoval tiež so záverom súdu prvej inštancie, že v okolnostiach prípadu je povinný motorové vozidlo

vydať žalobcovi ako osobe, ktorej bolo zaistené podľa ust. § 21 ods. 4 zák. č. 171/1993 Z. z. Zastával
názor, že v prípade vzniku pochybností o vlastníckom práve nemožno vec takto vydať ale je namieste
postupovať podľa ust. § 21 ods. 9 uvedeného zákona a teda dať zaistenú vec do úschovy a vydať ju
len na základe rozhodnutia súdu o vrátení zaistenej veci. Pripustiac odlišný výklad týchto zákonných
ustanovení by podľa odvolateľa za istých okolností musela byť vec získaná trestným činom vrátená jeho

páchateľovi. Na podporu tejto svojej argumentácie žalovaný odkázal na závery formulované NS SR v
jeho rozsudku sp. zn. 4 Cdo 60/2003 zo dňa 26.11.2003 a v uznesení sp. zn. 4 Cdo 87/2011 zo dňa
26.7.2012, v zmysle ktorých ak nastanú pochybnosti o práve k veci je treba vec uložiť do úschovy, a tým
zabrániť, aby sa s vecou až do objasnenia práva k nej disponovalo a policajný orgán nemá právomoc
odstraňovať pochybnosti o práve k zaistenej veci. Odvolateľ sa nestotožnil ani so záverom súdu

prvej inštancie, že pre nadobudnutie motorového vozidla štátom neboli splnené zákonné predpoklady,
nesúhlasil v tejto súvislosti so skutkovým záverom, že nedošlo k ustáleniu nepochybného vlastníka
motorového vozidla a ani k vyzvaniu takejto osoby na jeho prevzatie a poukázal na to, že oznamovateľ
spáchania trestného činu v Španielsku bol vyzvaný na prevzatie veci prostredníctvom národnej ústredne
SIRENE. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe

vykonaných dôkazov a na nesprávne právne posúdenie veci, žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa
ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p.

6. Žalobca sa vo svojom vyjadrení k odvolaniu stotožnil so skutkovými závermi a tiež aj so spôsobom,
akým súd prvej inštancie vec posúdil z hľadiska právneho. Nesúhlasil s názorom odvolateľa, že kúpna

zmluva uzavretá medzi ním a spoločnosťou DEKVA GmbH podlieha úprave nemeckého právneho
poriadku; upriamil pritom pozornosť na to, že tento názor žalovaného pramení len z jeho subjektívnej
pochybnosti, pričom objektívne vzaté v konaní sa nestala zrejmou skutočnosť, ktorá by záver, že
rozhodným právom je právo nemecké a nie slovenské, ako to žalobca v konaní tvrdil, spochybňovala.
Akcentoval v tejto súvislosti tiež záver súdu prvej inštancie, že posúdenie vlastníckeho práva k

motorovému vozidlu je podľa rozhodujúcej úpravy oboch štátov i tak rovnaké. K spôsobu aplikácie
rozhodujúcich ustanovení zák. č. 171/1993 Z. z. žalobca vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznil, že motorové
vozidlo nezískal trestným činom, práve naopak, pri jeho nadobúdaní konal v dobrej viere. Zastával názor,
že vzhľadom na odstup času, skutočnosť, že slovenská národná ústredňa SIRENE informovala národnú
ústredňu v Španielsku o motorovom vozidle a so zreteľom tiež na fakt, že jedine on si po celý čas k

zaistenej veci uplatňoval vlastnícke právo, je záznam v SIRENE o pátraní po motorovom obsolentný a
mal byť podľa presvedčenia žalobcu z iniciatívy žalovaného zrušený.

7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je

prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v
rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadísk odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa
ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok
konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie sa vo svojomrozhodnutí nedopustil skutkovej vady a vec tiež správne právne posúdil; preto odvolanie žalovaného
z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol
verejnevyhlásenýnaKrajskomsúdevKošiciachdňa24.10.2018popredchádzajúcomoznámenímiesta

a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní
lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v
súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých

podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez
akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových
otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387
ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň
na podstatné tvrdenia žalovaného v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:

9. Len ak vzniknú pochybnosti o tom, či zaistená vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, alebo ak si na
zaistenú vec uplatní právo iná osoba, útvar Policajného zboru uloží zaistenú vec do úschovy a odkáže
tieto osoby, aby si svoj nárok na zaistenú vec uplatnili v občianskoprávnom konaní (§ 21 ods. 9 zák.
č. 171/1993 Z. z.). Pokiaľ takáto pochybnosť nie je daná, je povinnosťou útvaru Policajného zboru po
pominutí dôvodov vrátiť vec osobe, ktorej bola zaistená. Existenciou pochybností ohľadne vlastníckeho

práva k motorovému vozidlu žalovaný odôvodňoval svoje odmietavé stanovisko k vydaniu motorového
vozidla žalobcovi po tom, čo uplynula zákonom určená doba trvania zaistenia veci ( § 21 ods. 1 posledná
veta zák. č. 172/1993 Z. z. ), bez toho, aby došlo k potvrdeniu súvislosti s trestným činom a k jej
odovzdaniu príslušnému orgánu činnému v trestnom konaní (§ 21 ods. 2 veta prvá zák. č. 172/1993
Z. z. ) alebo k jeho odovzdaniu polícii Španielskeho kráľovstva, ktorá vniesla cez svoju národnú

ústredňuúdajopátranípoňomdoSchengenskéhoinformačnéhosystémuSIRENE.Záveryvykonaného
dokazovanie celkom jednoznačne smerujú k záveru, že pochybnosť o vlastníctve motorového vozidla
bola u žalovaného vyvolaná len skutočnosťou, že po motorovom vozidle bolo vyhlásené pátranie po
tom, čo spoločnosť Transolver Servise S.A. urobila dňa 22.11.2011 na policajnom orgáne v Španielsku
- Komisaria de Distrito de San Blas (Madrid) urobila oznámenie o podozrení zo spáchania trestného

činu sprenevery, ktorej sa mala dopustiť spoločnosť Friopedag SLU, Carboneras, tým, že za prenájom
motorového vozidla neplatila a po skončení nájmu ho nevrátila. Žiada sa v tejto súvislosti poznamenať,
že žalovaný nedisponuje informáciou, či vôbec prebehlo a pokiaľ áno s akým výsledkom skončilo
preverovanie tohto oznámenia a nemá ani len základné podklady, ktoré by mu umožnili zorientovať
sa v otázke vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Pochybnosť o práve k motorovému vozidlu za

tohto stavu pretrváva u žalovaného i napriek tomu, že ani španielska polícia ani subjekt, o ktorom
sa domnieva, že by mohol byť vlastníkom a ani žiadna iná osoba sa napriek vneseniu informácie do
informačného systému SIRENE o motorové vozidlo už bez mála 7 rokov neuchádza a ani v priebehu
tohto konania nevyšla najavo skutočnosť, ktorá by nasvedčovala vlastníckemu právu inej osoby, alebo
ktorá by vlastnícke právo k motorovému vozidlu žalobcu spochybňovala. Zjednodušene možno povedať,

že pochybnosť žalovaného o vlastníckom práve žalobcu je tak vystavaná len na predpoklade, že
žalobca nenadobudol k motorovému vozidlu vlastnícke právo od spoločnosti DEKVA GmbH preto, že jej
vlastníkom bol v tom čase niekto iný - zrejme spoločnosť Transolver Servise S.A. Tento predpoklad však
podľa názoru odvolacieho súdu nie je založený na konkrétnych faktoch, ale opäť len na domnienkach,
že spoločnosť Transolver Servise S.A. bola skutočne jej vlastníkom a že spoločnosť DEKVA GmbH

nemala právo vo svojom mene motorové vozidlo žalobcovi odpredať. Práve v tom odvolací súd vzhliadol
rozhodujúci nedostatok právneho nazerania na vec žalovaného. Vo svojich úvahách si totiž dostatočne
razantne neuvedomil, že pochybnosť o tom, či vec patrí osobe, ktorej bola zaistená, odôvodňujúca podľa
ust.§21ods.9vetaprvázák.č.172/1993Z.z.uloženievecianiejejvydanieosobe,ktorejbolazaistená,
musí mať objektívny základ a spočívať na preukázaných skutočnostiach a nie len na domnienkach,

či nepodložených alebo nepreukázaných tvrdeniach. Spravidla pochybnosti o práve k veci podľa ust.
§ 21 ods. 9 veta prvá zák. č. 172/1993 Z. z. nastávajú vtedy, keď právo k zaistenej veci uplatňuje
ďalšia osoba, prípadne viac osôb, ako formuloval NS SR vo svojom uznesení sp. zn. 4Cdo 87/2011
zo dňa 26.7.2012. Žiada sa doplniť, že NS SR v zmienenom rozhodnutí, na ktoré paradoxne vo svojej
odvolacej argumentácii odkazoval tiež žalovaný, nepovažoval za dostatočne spochybňujúcu vlastnícke

právoosoby,ktorejbolaveczaistená,lenskutočnosť,ževecbolazaradenádomedzinárodnéhopátrania
ako odcudzená, pokiaľ nebolo preukázané, že by vozidlo súviselo so spáchaním trestného činu a pokiaľ
domnelý vlastník, ani orgán, ktorý pátranie inicioval nepredložili žiadny relevantný doklad preukazujúci
vlastnícke právo k tomuto vozidlu osoby, odlišnej od žalobcu. S oporou aj v tomto názore odvolací súduzavrel, že pokiaľ v okolnostiach prípadu, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovanému vznikla
povinnosť vrátiť zaistené motorové vozidlo žalobcovi postupom podľa ust. § 21 ods. 3 zák. č. 172/1993
Z. z., jeho spôsobu právneho posúdenia veci niet čo vytknúť.

10. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok v jeho vyhovujúcom
výroku i v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu
žalobcu v spore.

11. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

12. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

13. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne
úspešnému žalobcovi nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je

prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v

ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak

je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,

osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)