Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. november 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/110/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208222303
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 11. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1208222303.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a členiek

senátu a JUDr. Ľubici Kriškovej a JUDr. Ľubici Břouškovej v právnej veci žalobcu: ČD Cargo, a.s.,
Jankovcova 1569/2c, 170 00 Praha 7, Holešovice, Česká republika, IČO: 28 196 678, zast. advokátskou
kanceláriou Balcar, Polanský & Spol. s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti žalovanému:
Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921, zast.
Advokátska kancelária RELEVANS s.r.o., Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, o zaplatenie
1.474.969,75 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava
II č.k. 24Cb/262/2009-1413 zo dňa 26.11.2014 a proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k.

24Cb/262/2009-1437 zo dňa 19.2.2015 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/262/2009-1413 zo dňa
26.11.2014 a uznesenie Okresného súdu Bratislava II č.k. 24Cb/262/2009-1437 zo dňa 19.2.2015 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v Bratislave návrh žalobcu na prerušenie konania zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava II napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť
zaplatiť žalovanému sumu 106.251,59 eur titulom náhrady trov konania pozostávajúcich zo súdneho
poplatku za podaný odpor proti platobnému rozkazu v sume 33.193,50 eur a z trov právneho zastúpenia
v sume 73.058,09 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku na účet právneho zástupcu žalovaného.

2. V odôvodnení súd uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 3.11.2008 sa žalobca domáhal, aby súd
určil povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 1.474.988,28 eura s príslušenstvom predstavujúcim

zákonný úrok z omeškania z titulu neuhradenej dane z pridanej hodnoty za použitie nákladných
železničných vozňov. Písomným podaním zo dňa 2.3.2009, doručeným súdu faxom dňa 3.3.2009 a
následne podaným na súd dňa 4.3.2009, žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu zobral
žalobučiastočnespäťzdôvodunesprávnychvýpočtov,atovčastiozaplatenieistinyvovýške18,53eura
s príslušenstvom s tým, že v ďalšom konaní sa žalobca domáhal, aby súd určil povinnosť žalovaného
zaplatiť žalobcovi istinu 1.474.969,75 eura s príslušenstvom predstavujúcim zákonný úrok z omeškania.

3. Súd po vykonanom dokazovaní vypočutím právnych zástupcov účastníkov konania, oboznámením
sa s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah spisu a obsahom CD nosiča predloženého žalobcom dospel k
jednoznačnému záveru, že nároky žalobcu uplatnené v konaní sú neopodstatnené.4. Súd uviedol, že žalobca svoje nároky uplatňované v danom konaní predstavujúce neuhradenú DPH
z poplatkov za používanie železničných nákladných vozňov a z administratívnych poplatkov súvisiacich
s používaním železničných nákladných vozňov odvodzuje od Dodatkovej dohody k AVV o vzájomnom

používaní nákladných vozňov uzavretej v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovaným dňa 4.1.2007 (ďalej len „Dodatková dohoda“). V súvislosti s predmetnou Dodatkovou
dohodou súd uviedol, že nezakladala typický zmluvný vzťah, v ktorom jedna zmluvná strana poskytuje
vecné plnenie druhej zmluvnej strane, ktorá za poskytnuté vecné plnenie platí druhej zmluvnej strane
peňažnú protihodnotu, ale v danom prípade išlo o dohodu o vzájomnom používaní nákladných vozňov,

t.j. obidve zmluvné strany si navzájom mali poskytovať vecné plnenia totožného charakteru a obidve
zmluvné strany mali následne za poskytnuté plnenia platiť peňažnú protihodnotu. S poukazom na
uvedenú skutočnosť nie je možné jednoznačne určiť rozhodné právo v zmysle ustanovení článku 4,
ods. 1 a ods. 2 Rímskeho dohovoru, ktoré upravujú voľbu rozhodného práva pre zmluvu ako takú, a
nie pre jednotlivé plnenia poskytované na základe zmluvy. V prípade predmetnej Dodatkovej dohody
mali obidve zmluvné strany poskytovať plnenie charakteristické pre zmluvu. V každom prípade však s

odkazom na článok 7 ods. 1 Rímskeho dohovoru je v prípade dane z pridanej hodnoty uplatňovanej
žalobcom potrebné aplikovať ustanovenia českého právneho poriadku, čo však neznamená priamo
aplikáciu českého právneho poriadku na uplatňované úroky z omeškania, keďže daň z pridanej hodnoty
nebola v danom prípade samostatným nárokom, ale bola pripočítavaná k vyúčtovaným poplatkom
za používanie nákladných vozňov. Žalobca nepredložil súdu žiadnu zmluvu, z ktorej by jednoznačne

vyplýval prejavený úmysel zmluvných strán uzavrieť zmluvu o nájme dopravných prostriedkov (v danom
prípade železničných nákladných vozňov) a ktorá by obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy o
nájme dopravných prostriedkov. Dodatkovú dohodu podľa názoru súdu nie je možné považovať za
platnú zmluvu o nájme dopravných prostriedkov, nakoľko z nej nevyplýva úmysel zmluvných strán
smerujúci k nájmu nákladných vozňov, čo jednoznačne vyplýva zo samotného článku II, bod 2.1 a

článku III, bod 3.1 Dodatkovej dohody, v zmysle ktorých zmluvní partneri uzavreli túto dodatkovú
dohodu s cieľom zaistiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov
a dohodli sa, že od 1.1.2007 naďalej zachovávajú komerčné princípy stanovené v RIV 2000 v znení
platnom k 31.12.2005. Z uvedenej dikcie predmetných článkov Dodatkovej dohody podľa názoru súdu
jednoznačne vyplýva, že zmluvné strany prejavili úmysel aj v ďalšom období, t.j. v období, v ktorom

už nebola účinná Dohoda o vzájomnom používaní nákladných vozňov medzi železničnými podnikmi
RIV 2000 (ďalej len „RIV 2000“), naďalej zachovávať princípy a pravidlá vyplývajúce z RIV 2000. Tento
úmysel jednoznačne potvrdzuje jednak formulácia úvodných ustanovení Dodatkovej dohody, ako aj
taxatívny výpočet ustanovení RIV 2000, ktoré budú vo vzájomných vzťahoch zmluvných strán platiť a
medzi ktorými nebolo uvedené ustanovenie RIV 2000 upravujúce nájom vozňov. Okrem toho predmetnú

Dodatkovú dohodu je podľa názoru súdu potrebné vnímať aj v kontexte Zmluvy o spoločnej preprave
č. 2156/2154/2006 uzavretej v písomnej forme medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným
dňa 16.1.2007, ktorá obsahovala dohodu zmluvných strán o konkrétnych podmienkach realizácie
spoločných prepráv. Žalobca nepredložil súdu žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca, resp.
jeho právny predchodca odovzdali predmetné nákladné vozne žalovanému v pohraničných staniciach

za účelom ich využitia žalovaným ako nájomcom na základe vlastného uváženia žalovaného, ale
naopak je nesporné, že k prevzatiu predmetných nákladných vozňov žalovaným v pohraničných
staniciach došlo vždy v súvislosti s vykonávaním spoločných prepráv tovaru, t.j. žalovaný neprevzal
v pohraničných staniciach predmetné nákladné vozne za účelom ich nájmu, ale výlučne za účelom
vykonania spoločnej prepravy tovaru. V tejto súvislosti súd uviedol, že príslušné ustanovenia RIV 2000,

ktoré boli prevzaté do Dodatkovej dohody veľmi presne upravovali práva a povinnosti železničných
podnikov pri vzájomnom používaní nákladných vozňov, včítane dispozície vlastníckeho železničného
podniku k vozňom nielen v čase realizácie prepravy tovaru, t.j. určenie prepravnej cesty, ale aj v
čase po odovzdaní tovaru príjemcovi. Vzhľadom na znenie článku II, bod 2.1 predmetnej Dodatkovej
dohody definujúceho cieľ tejto dohody súd považoval za potrebné poukázať aj na znenie úvodu RIV

2000, z ktorého vyplýva, že v nej uvedené technické a prevádzkové pravidlá majú slúžiť k zvyšovaniu
efektívnosti a konkurencieschopnosti železničnej dopravy, s čím podľa názoru súdu súvisí aj možnosť
čiastočnej dispozície žalovaného ako železničného podniku vracajúceho nákladné vozne žalobcovi ako
vlastníckemuželezničnémupodnikusnákladnýmivozňami,t.j.vrátiťnákladnévozneopätovnenaložené
alebo počas spätnej cesty k vlastníckemu železničnému podniku realizovať ďalšiu prepravu, avšak aj

to za dodržania podmienok vyplývajúcich z RIV 2000 a prevzatých do predmetnej Dodatkovej dohody.
Zmeny právnej úpravy medzinárodnej železničnej nákladnej prepravy tovaru zrealizované v priebehu
roku 2006 podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nemenili charakter a obsah vzťahov železničných
podnikov pri vzájomnom používaní nákladných vozňov a v žiadnom prípade z nich nie je možnéodvodiť, že v roku 2007 bez ďalšieho malo byť vzájomné používanie nákladných vozňov pri realizácii
spoločných prepráv tovaru považované za nájom nákladných vozňov. Samotný žalobca potvrdil, že
poplatky za používanie vozňov boli zahrnuté do prepravného účtovanému zákazníkovi žalobcu, resp.

právneho predchodcu žalobcu, ktoré bolo celé zaťažené daňou z pridanej hodnoty. Na základe vyššie
uvedených skutočností dospel súd k jednoznačnému záveru, že v prípade používania nákladných
vozňov vo vlastníctve žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu žalovaným v roku 2007 nešlo o nájom
nákladných vozňov, ale o poskytnutie služby priamo súvisiacej s prepravou tovaru medzi členskými
štátmi, pričom miestom uskutočňovania tejto služby nebolo územie Českej republiky, v dôsledku čoho

nejde o plnenie zaťažené daňou z pridanej hodnoty v zmysle príslušných ustanovení zákona Českej
republiky č. 235/2004 Sb. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom k 31.12.2007. V tejto súvislosti súd
zdôraznil, že rozhodné ustanovenia českého zákona o dani z pridanej hodnoty v znení, v ktorom boli
účinné v roku 2007, boli rovnako účinné aj v roku 2006, v ktorom právny predchodca žalobcu poplatky za
používanie nákladných vozňov a s tým súvisiace administratívne poplatky neúčtoval žalovanému s DPH,
pričom tento postup právneho predchodcu žalobcu nebol napadnutý príslušnými finančnými orgánmi

Českej republiky. Na uvedenú skutočnosť súd poukázal z dôvodu tvrdení žalobcu o tom, že súd musí
prihliadať na rozhodnutia finančných orgánov Českej republiky o priznaní vrátenia DPH odvedenej v
roku 2007 železničným podnikom z iných štátov odlišným od žalovaného. Súčasne súd považoval za
potrebnéuviesť,ževdanomprípadeideospordvochobchodnýchspoločností,vovzťahuktorýchnebolo
vydané žiadne právoplatné rozhodnutie správneho alebo súdneho orgánu týkajúce sa predmetu daného

sporu, pričom súd svojím rozhodnutím žiadnym spôsobom nehodnotí správnosť alebo nesprávnosť
postupu finančných orgánov Českej republiky vo vzťahu k iným železničným podnikom. Vzhľadom na
vyššie uvedenú skutkovú a právnu kvalifikáciu súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa žalovaným
uplatnenou námietkou premlčania. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na znenie
v rozsudku citovaných ustanovení súd kvalifikoval žalobcom uplatnené nároky ako skutkovo i právne

irelevantné a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Súčasne súd v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. určil
povinnosť žalobcu nahradiť žalovanému trovy konania.

5. Uznesením č.k. 24Cb/262/2009-1437 zo dňa 19.2.2015 súd prvej inštancie s poukazom na § 148
ods. 1 OSP uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť do 3 dní od jeho právoplatnosti na účet súdu sumu 557,64

eur titulom náhrady trov konania platených štátom, a to ako odmenu za preklad žalobcom predložených
listinných dôkazov v nemeckom jazyku.

6. Protirozsudkuaprotiuzneseniupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca.Odvolanieprotirozsudku
žalobca odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, v konaní došlo k vadám uvedeným
v § 221 ods. 1 písm. f) g) a h) OSP, a súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.

7. V súvislosti s inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, žalobca

namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku a jeho nepreskúmateľnosť v zmysle § 157 ods. 2 OSP,
keď rozsudok má 54 strán a vlastná právna úvaha súdu a právne posúdenie len 2 a pol strany. Súd
podľa žalobcu nepodal odpovede na podstatné otázky žalobcu ohľadom povahy nájmu ako zdaniteľného
plnenia. Súd sa v rozsudku nevyjadril k otázkam, či vzhľadom na predostretú judikatúru Súdneho dvora
EÚ alebo Európskeho súdneho dvora (ďalej len SDEÚ) nie sú splnené znaky nájmu ako zdaniteľného

plnenia. Súd nedostatočne právne argumentoval, keď neposudzoval, či sú splnené podmienky nájmu
ako zdaniteľného plnenia v zmysle daňovej legislatívy. Žalobca ďalej namietal nepreskúmateľnosť
vzťahu medzi skutkovými zisteniami a právnymi úvahami súdu, čo predstavuje inú vadu konania, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z odôvodnenia rozsudku nie je žalobcovi zrejmé,
ako sa súd vysporiadal so stanoviskom Finančného riaditeľstva pre hl. m. Prahu zo dňa 17.7.2012,

ktorým žalobca okrem iného preukazoval svoju povinnosť odviesť DPH z poplatku za používanie vozňov.

8. Žalobca ďalej v odvolaní namietal porušenie procesných predpisov pri dokazovaní, pretože napriek
tomu, že súd vykonal 4 pojednávania, ani na jednom nevykonal zákonom predpísaným spôsobom
listinné dôkazy, ani dôkaz oboznámenia účastníkov s obsahom CD nosiča, čím zaťažil rozsudok inou

vadou konania. Súd nerešpektoval spôsob vykonania dôkazu v zmysle § 126 až 130 OSP.

9. Žalobca ďalej namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď nárok žalobcu súd posúdil ako
skutkovo a právne nedôvodný z dôvodu, že poskytovanie vozňov zo strany žalobcu v prospechžalovaného považuje za poskytnutie služby priamo súvisiacej s prepravou tovaru medzi členskými
štátmi, a nie za nájom dopravného prostriedku. Žalobca poukázal na to, že súdu preukazoval, že
poskytovanie vozňov medzi účastníkmi je nájmom, pričom túto argumentáciu oprel o viacero rozhodnutí

SDEÚ vykladajúce obsah smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH (tzv. šiesta
smernica). Súd sa však vôbec v rozsudku nezaoberal tým, či nie sú splnené znaky nájmu v zmysle
daňovej legislatívy a judikatúry SDEÚ, a ak by mal súd výslovne za to, že na danú vec sa nevzťahuje
ani jeden rozsudok SDEÚ, mal sa obrátiť na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou, či poskytovanie vozňov
medzi účastníkmi nie je nájom dopravného prostriedku v zmysle šiestej smernice.

10. Žalobca považuje závery súdu, ktoré oprel o výklad článku II, bod 2.1 a čl. II, bod 3.1 Dodatkovej
dohody k Všeobecnej zmluve o používaní vozňov na rok 2007 zo dňa 4.1.2007 (ďalej len Dodatková
dohoda) za nesprávne. Žalobca poukázal na to, že od 1.7.2006 vstúpila v platnosť novelizácia Dohovoru
COTIF, ktorá neobsahuje zvláštne ustanovenia v oblasti vzájomného používania vozňov medzi jej
členskými štátmi, ale predpokladá uzatvorenie bilaterálnych zmlúv. Medzi právnym predchodcom

žalobcu (ČD, a.s.) a žalovaným tak bola dňa 4.1.2007 uzatvorená Dodatková dohoda k VSP na rok
2007, ktorá výslovne stanovuje v čl. 3.2, že poplatky za použitie vozňov uvádza bez DPH. Povinnosť
odviesť DPH z poplatkov za používanie vozňov žalobca odvodzuje z európskej legislatívy, judikatúry
SDEÚazákonaoDPH,sktorýmipredpismimuselabyťnesporneajsamotnáDodatkovádohoda,inakby
bola absolútne neplatná. Zákonom o DPH bola do českého právneho poriadku implementovaná šiesta

smernica, preto aj z tohto dôvodu je potrebné vykladať jeho jednotlivé ustanovenia v súlade s touto
smernicou a judikatúrou SDEÚ. Žalobca dal za pravdu súdu, že pojem nájom či dopravný prostriedok
šiesta smernica neupravuje, avšak nariadenie rady ES č. 1777/2005 (ďalej len Nariadenie) stanovuje v
čl. 10, že dopravnými prostriedkami sú aj železničné vagóny. Uvedený článok odpovedá zneniu čl. 56
ods. 1 písm. g) šiestej smernice, ktorým upravuje miesto poskytnutia služieb v prípade nájmu hnuteľného

hmotného majetku. Železničné vagóny je tak podľa názoru žalobcu možné pre účely DPH považovať
za dopravné prostriedky aj v zmysle šiestej smernice. V prípade vozňov žalobcu bola teda miestom
plnenia Česká republika a poskytnutie takejto služby je predmetom DPH v súlade s § 2 ods. 1 písm.
b) zák. o DPH.

11. Žalobca v tejto súvislosti upozornil, že pokiaľ by prenájom dopravného prostriedku vždy súvisel
s prepravou, príslušná legislatíva (smernica EÚ a český zákon o DPH) by nestanovila odlišné kritériá
pre miesto plnenia pri prenájme dopravného prostriedku a pri službách priamo súvisiacich s prepravou.
Súd tak podľa názoru žalobcu nesprávne uzavrel, že poskytovanie vozňov predstavuje službu priamo
súvisiacu s prepravou tovaru. V predmetnej veci sa s poukazom na judikatúru SDEÚ malo poskytovanie

vozňov a preprava tovaru posudzovať ako dve oddelené a samostatné plnenia. Ak súd uzavrel, že
poskytovanie vozňov a preprava tovaru nie sú samostatnými a oddelenými plneniami, mal takýto záver
riadne odôvodniť.

12. Pre posúdenie charakteru poskytovania vozňov z daného hľadiska z pohľadu zdaniteľného plnenia,

SDEÚ vymedzil jeho základné znaky nasledovne:
a) dôležitosť pohľadu konečného zákazníka (spotrebiteľa), ktorému je plnenie poskytované pri
zohľadnení všetkých okolností prípadu
b) priama súvislosť medzi poskytnutou službou a obdržanou odplatou
c) reciprocita zmeny - odmena získaná poskytovateľom služieb predstavuje skutočnú hodnotu služieb

poskytnutých príjemcovi.
K pohľadu konečného spotrebiteľa žalobca poukázal na to, že zákazník vždy nakupuje od železničnej
spoločnosti len službu prepravy tovaru a v žiadnom prípade si nenakupuje prenájom či trakciu vozňov,
preto žalobca postupoval v súlade s platnou legislatívou DPH a v priznaniach k DPH jednoznačne
deklaroval, že je voči zákazníkovi poskytovateľom prepravy tovaru po celom fakturovanom úseku.

Zákazníkovi je tak fakturovaná len preprava tovaru, ktorá je jedným plnením poskytovaným dopravcom
zákazníkovi. Aby plnenie (preprava tovaru) medzi dvoma subjektmi mohlo byť predmetom DPH, musí
platiť reciprocita zmeny (plnenie je zmenené za rovnakú hodnotu v podobe odplaty dohodnutej medzi
stranami).

13. Žalobca ďalej v odvolaní poukázal na právnu definíciu prepravnej zmluvy v hlave II., čl. 6, § 1
CIM a na skutočnosť, že dodaním tovaru je prepravná zmluva naplnená a ukončená. Prepravné sa
upína na tovar ako taký. V zmysle týchto kritérií je používanie vozňov medzi žalobcom a žalovaným v
zmysle judikatúry SDEÚ samostatným plnením ako nájom a nemôže byť súčasťou prepravnej zmluvy,pretože nie je uskutočňované z rovnakého zmluvného vzťahu. Používanie vozňov a plnenie z prepravnej
zmluvy nie sú realizované medzi rovnakými subjektmi; poplatky za používanie vozňov sú fakturované
oddelené, prepravné je fakturované medzi skupinou dopravcov a zákazníkmi a poplatky za používanie

medzi dopravnými podnikmi, bez ohľadu na konkrétnu prepravnú zmluvu; poplatok sa uhrádza za celú
dobu pobytu vozňov na území SR, t.j. za naloženú dopravu ako aj za prázdny beh vozňov, ako aj za
pobyt vozňov v železničných staniciach. Keďže používanie vozňov napĺňa znaky samostatného plnenia,
z hľadiska DPH ide o nájom.

14. Žaloba nesúhlasí s tvrdením súdu, že Dodatkovú dohodu nemožno považovať za nájomnú zmluvu,
ktorá by obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy, keďže z nej nevyplýva úmysel strán uzavrieť
nájomnú zmluvu. Žalobca svoj nesúhlas oprel o skutočnosť, že v Dodatkovej dohode bol inkorporovaný
čl. 51 RIV 2000, ktorý upravuje podmienky a spôsob prenájmu vozňov v zmysle § 665 Obč. zák. Bez
ohľadu na to, či došlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme dopravného prostriedku z daňového hľadiska
vzniká žalobcovi povinnosť odviesť DPH z plnenia, ktoré vykazuje znaky nájmu v zmysle judikatúry

SDEÚ.

15. Žalobca ďalej poukázal na to, že daňovú povinnosť žalobcu potvrdili aj vecne príslušné daňové
orgány ČR. Rozhodnutia FÚ a stanovisko FR súčasne v zmysle judikatúry ÚS ČR dotvorili české právo
z materiálneho hľadiska. Žalobca má za to, že súd v rozsudku nerešpektuje a porušil výkladové pravidlá

pri aplikácii noriem českého práva, kde bolo úlohou súdu vykladať zákon o DPH tak, ako sa vykladá
a aplikuje v krajine pôvodu, a to s poukazom na § 53 ods. 1 zák. č. 97/1963 o medzinárodnom práve
súkromnom a procesnom.

16. Žalobca má za to, že v danom prípade, keďže spor vznikol v súvislosti s poskytovaním vozňov

žalobcu žalovanému, má sa uplatňovať české právo ako rozhodné právo, a to najmä pri výpočte úrokov
z omeškania.

17. Žalobca ďalej namietal odňatie možnosti konať pred súdom tým, že súd neprerušil konanie a
nepredložil prejudiciálnu otázku, a z dôvodu nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku.

18. Žalobca považuje za nepochybné, že vzhľadom na dôležitosť posúdenia povahy poskytovania
vozňov ako zdaniteľného plnenia, nejednoznačnosť názoru na aplikáciu DPH z poplatkov za
používanie vozňov v zmysle dokumentu „Používanie vozňov v medzinárodnej preprave a DPH“,
absenciu rozhodnutia SDEÚ, ktoré by túto otázku upravovalo, sa mal Okresný súd obrátiť na SDEÚ

s prejudiciálnou otázkou a za tým účelom prerušiť konanie. Nepoloženie prejudiciálnej otázky aj s
poukazom na rozhodnutie ÚS SR 90/05 je odňatím možnosti konať pred súdom.

19. Žalobca za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj nepreskúmateľnosť rozsudku, keď
žalobcovi bola odňatá možnosť náležite skutkovo (súd nevykonal dokazovanie) a právne (súd sa

nevysporiadal s podstatnou právnou argumentáciou žalobcu) argumentovať.

20. Žalobca má ďalej za to, že nepredložením prejudiciálnej otázky bol naplnený i odvolací dôvod podľa
§ 221 ods. 1 písm. g) OSP , t.j., že vo veci nerozhodoval zákonný sudca.

21. Súčasne má žalobca za to, že súd nesprávne právne posúdil vec tým, že vyhodnotil poskytovanie
vozňov ako službu priamo súvisiacu s prepravou tovaru, a nie ako nájom, a vzhľadom na absenciu
riadneho vykonávania dôkazov súd nedostatočne zistil skutkový stav veci. Taktiež nevykonal navrhnuté
dôkazy a preto neúplne zistil skutkový stav veci. Súd sa nevysporiadal s faktúrami francúzskej
spoločnosti SNCF č. 91388172, 91293372, žiadosťou žalobcu o vrátenie DPH vo Francúzsku,

rozhodnutím francúzskych finančných orgánov o vrátení DPH žalobcovi.

22. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby v zmysle § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil konanie a
obrátil sa na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou, či je poskytovanie vozňov medzi železničnými prepravcami
pri realizovaní medzinárodnej železničnej prepravy tovaru zdaniteľným plnením nájmom dopravného

prostriedku v zmysle čl. 56 ods. 1 písm. g) šiestej smernice v znení platnom v rozhodnej dobe, alebo či
ide skutočne len o súčasť prepravnej služby, resp. vedľajšie plnenie, ktoré nie je zdaniteľným plnením.23. V prípade, ak by odvolací súd rozsudok potvrdil, žalobca navrhol pripustiť dovolanie v otázke
právneho posúdenia povahy poskytovania vozňov medzi účastníkmi konania, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu.

24. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie, alebo aby ho zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu trovy konania.

25. Žalobca s poukazom na to, že napadol rozsudok, podal odvolanie aj proti uzneseniu o trovách štátu,

pretože toto uznesenie je závislé od rozsudku.

26. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa 1.12.2015 a v doplnenom vyjadrení zo dňa 7.12.2015
navrhol rozsudok a uznesenie ako vecne správne potvrdiť a priznať mu vyčíslené trovy odvolacieho
konania.

27. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie postupoval pri dokazovaní v súlade s § 129 ods. 1
OSP, a ak by aj námietky žalobcu v tomto smere boli opodstatnené, nemajú za následok nezákonnosť
rozhodnutia, pretože súd oboznámil listinné dôkazy a oboznámil sa aj s obsahom CD nosiča a účastníci
konania boli so všetkými listinnými dôkazmi oboznámení. CD nosič bol prílohou vyjadrenia žalobcu zo
dňa 2.12.2011 a údaje z neho boli predložené aj vo forme sumarizácie ako súčasť vyjadrenia. Obaja

účastníci boli tak s obsahom CD nosiča oboznámení.

28. Žalovaný považuje rozsudok v súlade s § 157 ods. 2 OSP, pretože odôvodnenie záverov, ku
ktorým súd dospel, je obsahovo i rozsahovo primerané a dáva odpoveď na všetky otázky relevantné
pre konanie. Z rozsudku je zjavné, že dochádza k poskytovaniu vozňov zo strany vlastníka (žalobcu)

v prospech spoločného zákazníka, pre ktorého sa vykonáva preprava a súd v rozsudku vymedzil
dôvody, pre ktoré sa medzi žalobcom a žalovaným nemohlo jednať o nájom, a súd zreteľne uviedol,
že o nájom nemôže ísť predovšetkým preto, že vozne sa žalovanému neodovzdávali za účelom
ich využitia žalovaným ako nájomcom na základe jeho vlastného uváženia. K týmto záverom súd
dospel predovšetkým na základe medzinárodných dohôd, bilaterálnych zmlúv a právnych predpisov

upravujúcich organizáciu medzinárodnej železničnej prepravy tovaru.

29. Súd prvej inštancie konštatoval, že nie je naplnený znak exkluzivity užívania (spoločný tak pre
civilistické ako aj pre daňové hľadisko), teda už z toho je zrejmé, prečo súd dospel k záveru o neexistencii
nájmu. Prvostupňový súd tak judikatúru SDEÚ, ktorá vychádza z predpokladu exkluzivity užívania,

posúdil.

30. Žalovanýďalejpodrobnepoukázalnapovahuposkytovaniavozňovpredrokom2007avroku2007a
zdôraznil, že na povahe poskytovania vozňov pre účely prepráv sa v období pred 1.7.2006 a po 1.7.2006
nič nezmenilo, o čom svedčí i to, že do Dodatkovej dohody boli inkorporované ustanovenia Dohody RIV

(bod 51 a nasl.) upravujúce poskytovanie vozňov a povinnosti s tým súvisiace, ako aj ustanovenia (bod
71) upravujúce poplatky. Uzatváranie bilaterálnych zmlúv za daných okolností nemalo dopad na zmenu
náhľadu na fakturovanie DPH. Tak, ako poplatky neboli nájomným pred 1.7.2006, neboli nájomným ani
po 1.7.2006, a teda ani v r. 2007.

31. Z Dodatkovej dohody nevyplýva úmysel účastníkov konania, aby ich vzťahy boli považované za
vzťahy nájomné, táto Dohoda ani nemá náležitosti platnej nájomnej zmluvy a Dohoda ani neprevzala
bod 54 Dohody RIV upravujúci nájom vozňov. Podľa názoru žalovaného vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným nejde o nájom vozňov ani v prípade zohľadnenia ekonomickej a organizačnej podstaty
transakcie.

32. Žalovaný má za to, že v konaní bolo preukázané, že vozne žalobcu sa na území SR nachádzali
vždy v priamom súvise s konkrétnymi prepravami tovaru v intenciách CIM a pri aplikácii bodov 51
až 53 Dohody RIV, kedy bol žalovaný jedným z viacerých dopravcov podieľajúcich sa na spoločnej
preprave. Žalovaný mal pri prvotnej preprave zabezpečiť trakciu týchto vozňov na svojom území a tým

plniť svoj záväzok z prepravnej zmluvy. Vracanie vozňov po ich vyložení (či prázdnych, alebo opätovne
naložených) vždy súviselo s určitou prepravou. Pokiaľ vozne u žalovaného stáli (čakali na naloženie),
vždysaužalovanéhonachádzalivsúvislostisnejakouprepravou.Žalovanýplatilpoplatokajzaobdobie,
kedy vozeň žalobcu čakal na naloženie iba preto, aby bol motivovaný čo najskôr vozne opatriť tovaroma zabezpečiť ich trakciu v smere k žalobcovi. Žalovaný neplatil poplatok ako protiplnenie za to, že by
mohol tento vozeň užívať sám pre svoje potreby podľa svojho uváženia.

33. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že poskytovanie vozňov je zdaniteľným plnením
(nájmom) medzi žalobcom a žalovaným s miestom plnenia v ČR. Jediné zdaniteľné plnenie sa
uskutočňuje medzi dopravcom a zákazníkom, keďže ide o plnenie z prepravnej zmluvy a služby
súvisiacej s prepravnou službou, ktorou je poskytnutie vozňov pre potreby zákazníka. Aj keby
poskytovanie vozňov nemohlo byť považované za službu súvisiacu s prepravnou zmluvou, ani tak by

poskytovanie vozňov nemohlo predstavovať nájom medzi žalobcom a žalovaným, ale nanajvýš medzi
žalobcom a zákazníkom, nakoľko žalobca poskytuje vozne pre potreby zákazníka, nie pre potreby
žalovaného. Poskytovanie vozňov nemôže byť teda zdaniteľným plnením medzi žalobcom a žalovaným.

34. Žalovaný sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že poplatky neuhrádza zákazník. Aj keď ich zákazník
priamo nepoukazuje vlastníkovi vozňov (tieto mu v rámci vnútorného rozpodielovania príjmov z prepravy

poukazujú nadväzujúci dopravcovia), zákazník platí sumu zodpovedajúcu poplatkom, ktorá je zahrnutá
do ním hradeného prepravného.

35. Žalovaný ďalej zdôraznil, že trakciou vozňov sa realizuje samotná prepravná zmluva a vozne
poskytuje vlastník vozňov zákazníkovi ako čiastkové plnenie súvisiace s realizáciou prepravnej zmluvy,

pretože bez premiestnenia vozňov by sa zákazník nikdy nedočkal tovaru. Zákazník v sume prepravného
platí aj sumu zodpovedajúcu poplatkom práve za poskytnutie vozňov.

36. Žalovaný má za to, že súd nebol povinný pri posudzovaní povahy poskytovania vozňov vychádzať
z posúdenia tejto otázky orgánmi správy daní ČR, ktoré nedisponujú právomocou na to, aby túto otázku

mohli posúdiť s konečnou platnosťou. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že súd nevykladal ZDPH (ČR)
tak, ako sa aplikuje v krajine pôvodu (ČR).

37. Žalovaný zdôraznil, že pri totožnosti právnej úpravy ZDPH (ČR) v r. 2007 a 2006 a pri totožnosti
organizácie medzinárodnej prepravy tovaru právny predchodca žalobcu sumy poplatkov v r. 2006 o DPH

nenavyšoval.

38. Žalovaný sa nestotožňuje ani s odkazom žalobcu na § 665 ods. 1,2 Obč. zák. v súvislosti s ust.
bodu 51.2 Dohody RIV, pretože žalovaný nevyužíval úžitkovú hodnotu vozňov žalobcu pre svoje potreby
a plnenie povinnosti žalovaného pri spoločnej preprave - t.j. prevziať vozne od žalobcu, ťahať ich na

svojom území presne stanoveným spôsobom po presne stanovenej prepravnej ceste, nie je možné
považovať za užívanie veci v zmysle § 665 Obč. zák.

39. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c) OSP a iniciovať pred SDEÚ konanie o predbežnej otázke, pretože by nešlo o výklad (interpretáciu)

úniovéhopráva,navyšebysajednalooposúdenieskutkovýchanieprávnychotázok.Podľažalovaného,
z rovnakých dôvodov návrhu žalobcu na prerušenie konania by nemal vyhovieť ani odvolací súd.

40. Žalovaný zároveň vyslovil názor, že odvolanie, ktoré podpísala JUDr. Helga Maďarová v
postavení substitučného zástupcu, je podané neoprávnenou osobou, keďže z obsahu substitučného

plnomocenstva nevyplýva, že advokátska kancelária Helga Maďarová advokátka s.r.o. je oprávnená
zastupovať žalobcu. Z obsahu plnomocenstva vyplýva, že je oprávnená zastupovať spoločnosť Balcar,
Polanský & Spol. s.r.o.

41. Na vyjadrenie žalovaného k odvolaniu reagoval podaním zo dňa 24.2.2016 žalobca. Uviedol, že v

záujme hospodárnosti konania nereaguje na mylnú interpretáciu žalovaného a súdu prvej inštancie o
povahe poskytovania vozňov, a v tomto smere v celom rozsahu odkazuje na odvolanie a stanoviská a
vyjadrenia uplatnené pred súdom prvej inštancie.

42. Žalobca zdôraznil, že žalovaný odvádza pozornosť odvolacieho súdu od najpodstatnejšej

skutočnosti, že ide o posúdenie povahy poskytovania vozňov ako zdaniteľného plnenia, pričom
zdaniteľné plnenie sa musí vykladať v zmysle zák. č. 235/2004 Sb. platného v ČR v rozhodnom období a
v súlade s cieľmi smernice Rady č. 2006/112/ES a nariadením rady ES č. 1777/2005. Daňová legislatívaje určujúca pre posúdenie povahy poskytovania vozňov ako nájmu, a nie primárne právna úprava
predpisov medzinárodnej železničnej dopravy ani právna úprava civilného práva.

43. Absencia bližšej definície pojmu nájom dopravného prostriedku v zákone o DPH, v šiestej smernici
a nariadení musí nevyhnutne viesť súd k vysporiadaniu sa s aplikáciou cudzieho práva a judikatúrou
SDEÚ, ktorá vymedzuje znaky nájmu. Súd prvej inštancie mal povinnosť vykladať zákon o DPH
eurokomformne.

44. Žalobca trvá na tom, že rozsudok nespĺňa náležitosti § 157 ods. 2 OSP a dôkazy neboli vykonané
v súlade s § 129 ods. 1 OSP. Žalobca poukázal na to, že jeho právny zástupca dňa 23.1.2015 riadne
a platne udelil advokátskej kancelárii Helga Maďarová s.r.o. všeobecné substitučné plnomocenstvo.
Rozsah plnomocenstva pritom neprekračuje rozsah plnej moci udelenej žalobcom a neodporuje jeho
záujmom, keďže žalobca vyslovene súhlasil s tým, že jeho právny zástupca sa môže nechať substitučne
zastúpiť iným zástupcom. Navyše, aj súd prvej inštancie substitučné plnomocenstvo akceptoval a

žalovaný ho v priebehu prvostupňového konania nenamietol.

45. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 11.7.2016 v podstate zotrval na svojej argumentácii prezentovanej v
predchádzajúcich podaniach, preto odvolací súd obsah tohto vyjadrenia bližšie neuvádza.

46. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP
bez nariadenia pojednávania v zmysel § 385 ods. 1 CSP, keďže súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a odvolací súd nepotreboval zopakovať
alebo dopĺňať dokazovanie, ani to nevyžadoval dôležitý verejný záujem. Termín verejného vyhlásenia
rozsudku bol oznámený v súlade s § 219 ods. 3 CSP dňa 31.10.2016. Po preskúmaní obsahu spisu a

oboznámení sa s odvolaním žalobcu, s vyjadrením žalovaného k odvolaniu ako i s replikou žalobcu a
duplikou žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť, ani nie
je dôvod na prerušenie konania odvolacím súdom.

47. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením

veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými pre
vec podstatnými skutočnosťami a na správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku odvolací
súd s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a
k podstatným vyjadreniam strán prednesených v konaní na súde prvej inštancie, ako aj k podstatným
tvrdeniam uvedených v odvolaní odvolací súd v zmysle § 387 ods. 2,3 CSP uvádza nasledovné:

48. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolanie bolo podané za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku,
pričom od 1.7.2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa prechodných ustanovení
upravených v § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia účinnosti. Podľa odseku 2 veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

49. K námietke nedostatočného odôvodnenia a nepreskúmateľnosti rozsudku, ktorý žalobca namietal
v bode II. 1. odvolania, k námietke nepodania odpovede na podstatné otázky žalobcu v bode 1.a, k
námietke nedostatočnej právnej argumentácie (bod 1.b), k námietke nepreskúmateľnosti vzťahu medzi

skutkovými zisteniami, vykonanými dôkazmi a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov (bod 1c) odvolania)
a k námietke nedostatočného odôvodnenia rozsudku ako inej vady majúcej za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, odvolací súd uvádza, že uvedené námietky považuje za neopodstatnené, a to z
nasledovných dôvodov.

50. Medzi základné prvky práva na spravodlivé súdne konanie (spravodlivý súdny proces) patrí
podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko), Ústavného
súdu Slovenskej republiky (napr. I.ÚS 226/03, I. ÚS 344/10), ale i rozsiahlej judikatúry Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky právo na riadne a vyčerpávajúce odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
dáva odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na rozhodujúce (relevantné)

argumenty jednotlivých strán. Požiadavka riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia vyplýva nielen z
potreby účastníkov mať možnosť dozvedieť sa o dôvodoch a príčinách, pre ktoré súd rozhodol určitým
spôsobom, ale aj z prípadnej potreby skutkovo a právne argumentovať proti vydanému rozhodnutiu
súdu v rámci využitia riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, pričom Ústavný súd Slovenskejrepubliky v tejto súvislosti už vyslovil, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď
na všetky otázky nastolené účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých

detailov sporu uvádzaných účastníkmi (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 76/07, I. ÚS 241/07). Podobný záver zaujal
i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vyslovil, že od súdov sa nevyžaduje, aby na každý argument
strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako vyplýva aj z judikatúry
Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania v konaní pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v
súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

51. Odvolacísúdsanestotožňujesnámietkouodvolateľa,žesúdprvejinštanciesavôbecnevysporiadal
s jeho argumentáciou ohľadom povahy nájmu ako zdaniteľného plnenia. Súd prvej inštancie v rozsudku

jasne uviedol, že žalobca nepredložil žiadnu zmluvu, z ktorej by jednoznačne vyplýval úmysel zmluvných
strán uzavrieť zmluvu o nájme dopravných prostriedkov (železničných nákladných vozňov), ktorá by
obsahovala všetky náležitosti platnej zmluvy o nájme dopravných prostriedkov. Z Dodatkovej dohody
nevyplýva úmysel zmluvných strán smerujúci k nájmu nákladných vozňov, čo jednoznačne vyplýva z čl.
II. bod 2.1 a čl. III. bod 3.1 Dodatkovej dohody, v zmysle ktorých táto dohoda bola uzavretá s cieľom

zaistiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti hospodárenia nákladných vozňov a strany dohodli, že
od 1.1.2007 sa naďalej zachovávajú komerčné princípy stanovené v RIV 2000 platnej k 31.12.2005.

52. Súd prvej inštancie taktiež aj v kontexte na Zmluvu o spoločnej preprave č. 2156/2154/2006 zo dňa
16.1.2007, ktorá obsahovala dohodu o konkrétnych podmienkach realizácie spoločných prepráv, dospel

k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal, že žalobca resp. jeho právny predchodca odovzdali
predmetné nákladné vozne žalovanému v pohraničných staniciach za účelom ich využitia žalovaným
ako nájomcom na základe vlastného uváženia žalovaného, ale naopak, je nesporné, že k prevzatiu
nákladných vozňov žalovaným došlo vždy v súvislosti s vykonávaním spoločných prepráv tovaru a
žalovaný tieto vozne neprevzal v pohraničných staniciach za účelom ich nájmu, ale výlučne za účelom

spoločnejprepravytovaruzákazníkovivintenciáchbodov51až53DohodyRIV,atátoskutočnosťpriamo
vyplýva aj z Dodatkovej dohody obsahujúcej ustanovenia bodov 51 až 53 Dohody RIV.

53. Odvolací súd zdôrazňuje, že v žiadnom zmluvnom dokumente žalobca a žalovaný neprejavili
vôľu uzavrieť nájomnú zmluvu, čo vyplýva aj z toho, že do Dodatkovej dohody neprevzali bod 54

RIV, upravujúci nájom vozňov, a ani Všeobecná zmluva o používaní nákladných vozňov (VSP) zo dňa
1.7.2006 nehovorí o nájme vozňov.

54. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal, či nie sú splnené
znaky nájmu ako zdaniteľného plnenia v zmysle daňovej legislatívy v spojení s judikatúrou SDEÚ, k

tomu odvolací súd uvádza nasledovné:

55. Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie sporu bola otázka, či je právny vzťah medzi účastníkmi
konania nájmom dopravného prostriedku, z ktorého vznikla žalobcovi povinnosť odviesť DPH, alebo
či išlo výlučne o plnenie v rámci medzinárodnej prepravy tovaru, ktorá nepodlieha povinnosť odviesť

DPH. Žalobca svoje tvrdenia o tom, že poskytovanie vozňov nájmom je, oprel o rozhodnutia SDEÚ
vykladajúce obsah smernice Rady č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(tzv. šiesta smernica). Poukázal na rozsudky SDEÚ, a to napr. C-108/99 Cantor Fitzgerald, C-275/01
Sinclair CoPPis, C-326/99 Goed Wonen C116/10, C 349/96 Card Protection Plan, C-425/06 Part Service
C572/07 RLRE Tellmer Property, z ktorých má vyplývať, že používanie vozňov je vždy nájmom a

samostatným plnením, ktoré nie je spojené s prepravnou zmluvou a súčasne nepredstavuje len vedľajšie
plnenie k hlavnému (preprave tovaru).

56. K tomu odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie, pokiaľ došiel k jednoznačnému záveru
o neexistencii nájmu poskytovaných vozňov medzi žalobcom a žalovaným, čo oprel o Dohovor o

medzinárodnej železničnej preprave v znení protokolu zo dňa 3.6.1999 (Dohovor COTIF), Dodatok D-
CUV Jednotné právne predpisy pre zmluvy o používaní vozňov v medzinárodnej železničnej preprave
(CIM), Všeobecnú zmluvu o používaní nákladných vozňov (VSP), Dodatkovú dohodu a ustanovenia
RIV 2000, a pokiaľ súd prvej inštancie uzavrel, že v danom prípade poskytovanie vozňov a prepravatovaru nie sú samostatnými a oddelenými plneniami, odkaz žalobcu na rozsudky SDEÚ neobstojí,
keďže z nich nevyplýva, že by poskytovanie vozňov v danom prípade malo byť vzťahom nájmu medzi
žalobcom a žalovaným. Navyše, súd prvej inštancie poukázal vo vzťahu žalobcu a žalovaného na

absenciuexkluzivityužívaniavozňovžalovanýmakojednéhozoznakovnájmuspomínanéhojudikatúrou
SDEÚ. Zo šiestej smernice, ani zo zákona č. 235/2004 Sb. (ČR) a judikatúry SDEÚ nevyplýva, že za
službu spojenú s prepravou tovaru nie je možné považovať poskytnutie nákladných vozňov pre potreby
zákazníka. Zabezpečenie vozňov predstavuje doplnkovú službu žalobcu k samotnej trakcii vozňov pre
zákazníka. Poskytovanie vozňov v danom prípade, ku ktorému dochádzalo zo strany žalobcu, vždy

súviselo s konkrétnou prepravou tovaru, nikdy sa neuskutočňovalo bez súvisu s konkrétnou prepravou
tovaru zákazníkovi. Keďže žalovaný pri plnení záväzku z prepravnej zmluvy mal iba prevziať vozne
žalobcu a zabezpečiť ich trakciu na svojom území, v súvislosti s poskytovaním vozňov sa medzi
žalobcom a žalovaným neuskutočňovalo žiadne zdaniteľné plnenie.

57. Je nepochybné, na čo správne poukázal súd prvej inštancie, že medzi právnym predchodcom

žalobcu (ČD, a.s.) a žalovaným bola dňa 4.1.2007 uzavretá Dodatková dohoda k VSP na rok 2007.
Uvedená Dodatková dohoda výslovne v bode 3.2 stanovuje, že „Zoznamy sadzieb úhrad za použitie
vozňov a odškodnenia za nekryté prázdne behy sú uvedené v prílohe 1 k tejto dodatkovej dohode a
tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. V týchto sadzbách nie je započítaná daň z obratu, eventuálne iné, v
zmysle platných národných predpisov počítané dane.“ Dodatková dohoda teda aj podľa odvolacieho

súdu výslovne stanovuje, že poplatky za používanie vozňov sú bez DPH. Neexistuje preto žiaden dôvod,
aby žalobca odvodzoval svoju povinnosť odviesť DPH z európskej legislatívy a zákona o DPH, keďže
v danom prípade sa nejednalo o zdaniteľné plnenie. Rovnakým spôsobom (poplatky bez DPH) sa
postupovalo aj v období pred rokom 2007, bez ohľadu na to, že žalobca tvrdí, že právna úprava DPH v
ČR vychádza zo šiestej smernice a že poskytovanie vozňov medzi železničnými podnikmi je z daňového

hľadiska nájmom, z ktorého sa musí odvádzať DPH.

58. Uvedené tvrdenie je teda irelevantné, pretože bez toho, aby medzi rokom 2006 a 2007 došlo k
akejkoľvek zmene organizácie medzinárodnej prepravy tovaru, žalobca v roku 2006 poplatky o DPH
nenavyšoval. Súd prvej inštancie správne poukázal na uvedenú skutočnosť v kontexte na rozhodnutia

FÚ a stanovisko FR. Prvostupňový súd jasne uviedol, že v danom prípade ide o spor dvoch obchodných
spoločností,vovzťahuktorýchnebolovydanéžiadneprávoplatnérozhodnutiesprávnehoalebosúdneho
orgánu. Súd prvej inštancie na str. 35 odôvodnenia rozsudku jasne uviedol, že pri analýze stavu neboli
prílohou dopytu žiadne doklady súvisiace s danou problematikou, t.j. zmluvy, dohody, nákladné listy,
faktúry s prílohami atď., na základe ktorých by FR mohlo pred podaním stanoviska samo posúdiť

skutkový stav danej veci. Odvolací súd zdôrazňuje, že posúdenie otázky, či sa jedná o vzťah nájmu
alebo nie, patrí do právomoci súdov, nie orgánov správy daní ČR. Preto ani obsah rozsudku nemohol
byť ovplyvnený rozhodnutiami FÚ, ktoré nemajú právomoc posudzovať s konečnou platnosťou povahu
poskytovania vozňov medzi žalobcom a žalovaným.

59. Osobitná úprava vzťahov medzi žalobcom a žalovaným v Dodatkovej dohode o vzájomnom
používaní nákladných vozňov s cieľom zabezpečiť kontinuitu a vzájomnú spoluprácu v oblasti
hospodárenia nákladných vozňov medzi žalobcom a žalovaným vzťah nájmu jednoznačne nezaložila.
Prepravatovaruaposkytovanievozňovsúuskutočňovanénarovnakomzáklade,pretožeakbypreprava
tovaru neprebehla, neexistoval by žiaden dôvod na to, aby sa vozne žalobcu nachádzali na území

žalovaného.Poplatkypriprvotnejpreprave(naloženévozne)akoajprispätnejpreprave(prázdnevozne)
vždy súvisia s prepravnou zmluvou a s prepravou tovaru, a nemajú povahu nájomného. Poplatky medzi
dopravcami sa vždy účtovali v súvislosti s konkrétnou prepravou tovaru organizovanou podľa pravidiel
Dohody RIV inkorporovaných do Dodatkovej dohody (bod 51.2 a 51.3). Odvolací súd sa nestotožňuje
preto s názorom žalobcu, že ustanovenie bodu 51.2 Dohody RIV predstavuje dojednanie o podmienkach

a spôsobe užívania predmetu nájmu, t.j. vozňov žalobcu v zmysle § 665 ods. 1,2 Obč. zák.

60. Podľa § 665 ods. 1 Obč. zák. nájomca je oprávnený užívať vec spôsobom určeným v zmluve; ak sa
nedohodlo inak, primerane povahe a určeniu veci. Prenajímateľ je oprávnený požadovať prístup k veci
za účelom kontroly, či nájomca užíva vec riadnym spôsobom.

61. Podľa § 665 ods. 2 Obč. zák. nájomca je povinný vec užívať iba v prípade, že sa tak dohodlo alebo
že neužívaním by sa vec znehodnotila viac než jej užívaním.62. Užívanie predmetu nájmu je využívanie úžitkovej hodnoty predmetu nájmu pre potreby nájomcu. V
danom prípade však žalovaný nevyužíva úžitkovú hodnotu vozňov žalobcu pre svoje potreby, pretože
žalovaný je povinný prevziať vozne žalobcu a prepraviť ich podľa vopred stanovených požiadaviek

zákazníka, za presne stanovených podmienok. Plnenie povinnosti zo strany žalovaného pri spoločnej
preprave, t.j. prevziať vozne a ťahať ich na svojom území presne stanoveným spôsobom, po presne
stanovenej prepravnej ceste nie je možné považovať za užívanie veci v zmysle § 665 Obč. zák. Záväzok
žalovaného prepraviť tovar na svojom území sa neviaže k tovaru, ale k vozňu žalobcu naloženého
tovarom, ak vozne neposkytol zákazník. Žalovaný teda tým, že zabezpečuje trakciu vozňov, a tým plní

svoj záväzok z prepravnej zmluvy, nerealizuje úžitkovú hodnotu vozňov, preto ani z pohľadu § 665 Obč.
zák. sa nemohlo jednať o nájom vozňov.

63. Správne je aj konštatovanie súdu prvej inštancie, že poplatky za používanie vozňov boli zahrnuté
do prepravného účtovaného zákazníkovi žalobcu, resp. jeho právneho predchodcu, ktoré bolo celé
zaťažené daňou z pridanej hodnoty, takže nie je dôvod zdaňovať poplatky ešte raz. Aj keď ich zákazník

(poplatky) priamo nepoukazuje vlastníkovi vozňov, keďže tieto mu v rámci vnútorného rozpodieľovania
príjmov z prepravy poukazujú nadväzujúci dopravcovia, zákazník platí sumu zodpovedajúcu poplatkom,
ktorá je zahrnutá do nám hradeného prepravného.

64. Skutočnosť, že orgány správy daní ČR železničným podnikom ostatných členských štátov DPH

na základe ich žiadostí vracajú, nie je dôkazom o tom, že žalobca mal v danej veci fakturovať DPH na
poplatky, keďže sa nejednalo o zdaniteľné plnenie ani z daňového hľadiska (z pohľadu zák. č. 235/2004
Sb). Posúdenie otázky, či poskytovanie vozňov z daňového hľadiska je alebo nie je nájmom, nie je v
kompetencii finančných orgánov.

65. Odvolací súd má preto za to, že súd prvej inštancie pri citácii českého zákona o DPH a
vyhodnocovaní skutkového stavu vecí aj s poukazom na stanovisko FR a rozhodnutia FÚ správne
aplikoval jeho príslušné ustanovenia, keďže zistil, že v danom prípade sa nejednalo o nájomný
vzťah, resp., že z poskytovania vozňov v medzinárodnej železničnej doprave nevznikla povinnosť z
poskytnutého plnenia odviesť DPH. V súvislosti s poskytovaním vozňov na prepravu tovaru sa medzi

žalobcom a žalovaným neuskutočňovalo žiadne zdaniteľné plnenie. Súd prvej inštancie teda neporušil
povinnosť ústavne komfortného výkladu Dodatkovej dohody a ustanovení českého zákona o DPH.

66. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie nemusel odôvodňovať, či poskytovanie
vozňov a preprava tovaru boli samostatným plnením, alebo jedným plnením, keďže služba prepravy

a s tým spojená služba poskytnutia vozňov sa realizovala v prospech zákazníka. Ak by aj malo ísť o
samostatné plnenia, vždy sa jednalo o vzťahy medzi žalobcom a zákazníkom. Keďže pre účely prepravy
sa nepoužili vozne zákazníka, zákazník za ich použitie zaplatil ich vlastníkovi sumu zodpovedajúcu
poplatkom, zakalkulovanú v sume prepravného. Následné platenie poplatkov medzi železničnými
podnikmi a vlastníkom vozňov potom predstavuje už iba súčasť ich vnútorného rozpodielovania

celkových príjmov z prepravy, ktoré uhrádza zákazník (čl. 49 CIM, Čl. V. bod 1 Zmluvy o spoločnej
preprave).

67. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie ani na
jednomzpojednávanínevykonalzákonompredpísanýmspôsobomlistinnédôkazy,aninevykonaldôkaz

oboznámenia účastníkov s obsahom CD nosiča, čím mal zaťažiť rozsudok inou vadou konania.

68. Podľa § 129 ods. 1 OSP v znení účinnom do 16.4.2015, dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda
senátu alebo samosudca na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí,
ak súd vo veci nenariaďuje pojednávanie.

69. Zmyslom § 129 ods. 1 OSP je zabezpečiť, aby bol účastník konania oboznámený s obsahom
listinných dôkazov predložených v konaní druhým účastníkom konania a vytvoriť mu možnosť vyjadriť
sa k týmto dôkazom. Z podaní a vyjadrení oboch účastníkov konania, v ktorých títo reagovali na
tvrdenéskutočnostiadôkazypredloženédruhýmúčastníkomkonaniajednoznačnevyplýva,žeúčastníci

konania mali k dispozícii všetky listinné dôkazy predložené v konaní druhou stranou a že sa mohli
oboznámiť s ich obsahom a vyjadriť sa k nim. Účel § 129 ods. 1 OSP bol naplnený tým, že všetky
listinné dôkazy predložené jedným z účastníkov konania súd prvej inštancie, prípadne samotný účastník
konania, doručil druhému účastníkovi konania.70. Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 26.11.2014 vyplýva, že súd prvej inštancie oboznámil
listinné dôkazy tvoriace obsah spisu a že sa oboznámil s obsahom CD nosiča, ktorý bol prílohou

vyjadrenia žalobcu zo dňa 2.12.2011, s ktorým bol oboznámený aj žalovaný. Okrem toho, údaje na CD
nosiči boli zo strany žalobcu predložené súdu aj vo forme sumarizácie ako súčasť vyjadrenia zo dňa
2.12.2011 a žalovaný sa k CD nosiču spolu s vyjadrením žalobcu vyjadroval v podaní zo dňa 23.4.2012.

71. Odvolací súd má preto za to, že ani striktné nedodržanie postupu podľa § 129 ods. 1 OSP (teraz

podľa § 204 CSP) nemôže mať za následok nezákonné rozhodnutie. Obom účastníkom bol obsah
predložených listinných dôkazov známy, a žalobca priamo na pojednávaní v súvislosti s vykonávaním
dôkazov súdom prvej inštancie nijaké námietky neuplatnil. Postup súdu prvej inštancie v situácii, keď
obsah listinných dôkazov bol obom účastníkom známy a kedy žalobca na pojednávaní žiadne námietky
voči dokazovaniu nevzniesol, nemožno považovať za postup, dôsledkom ktorého by bolo porušenie
práv účastníka konania.

72. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne posúdil všetky relevantné predložené
dôkazy, z ktorých vyvodil správne skutkové závery a tie správne právne posúdil. Odvolací súd v konaní
pred súdom prvej inštancie nezistil vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

73. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok a súvisiace uznesenie o trovách štátu
podľa § 387 ods. 1,2 CSP ako vecne správne potvrdil.

74. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania. O výške týchto trov konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

75. Odvolací súd zároveň zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania podaný spolu s odvolaním
podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, a to z nasledovných dôvodov:

76. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, účinného v čase podania návrhu, súd konanie preruší, ak
rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.

77. Konanie pred Súdnym dvorom o predbežnej otázke má povahu osobitného nesporového a
medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich
zmlúv Európskej únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej
únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady Európskeho spoločenstva. Toto konanie je
inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože Súdny

dvor v ňom vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho
práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Ustanovenie § 109 ods.
1 písm. c) OSP ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že
požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho
práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému

návrhu účastníka konania na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad
komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu relevanciu a je
vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Rozhodnutie o aplikovateľnosti úniového práva (tiež jeho
výklade, prípadne jeho platnosti) musí bezprostredne súvisieť so sporom prejednávaným vnútroštátnym

súdom, t.j. musí spor determinovať po právnej stránke. Súčasne prejudiciálna otázka nesmie byť
zjavne nepodstatná k prebiehajúcemu konaniu, jej možné zodpovedanie musí mať reálny dosah na
prebiehajúce konanie.

78. V danom prípade bolo podstatnou otázkou posúdenie, či poskytovanie vozňov v medzinárodnej

železničnej preprave tovaru pri prepravách, na ktorých sa v r. 2007 podieľali žalobca (resp. jeho právny
predchodca) a žalovaný, predstavovalo nájom vozňov. Zodpovedanie tejto otázky je teda determinované
posúdením právneho úkonu, z ktorého k uskutočneniu zdaniteľného plnenia malo dôjsť, a nie z právnych
noriem upravujúcich otázku dane z pridanej hodnoty vo svetle šiestej smernice.79. Navrhované prerušenie konania a návrh obrátiť sa na SDEÚ s prejudiciálnou otázku,
„či je poskytovanie vozňov medzi účastníkmi konania (železničným prepravcami) pri realizovaní

medzinárodnej železničnej prepravy tovaru zdaniteľným plnením nájmom dopravného prostriedku v
zmysle čl. 56 ods. 1 písm. g) šiestej smernice v znení platnom v rozhodnej dobe, alebo či ide skutočne
len o súčasť prepravnej služby, resp. vedľajšie plnenie, ktorá nie je zdaniteľným plnením“ nie je podľa
odvolacieho súdu pre riešenie daného prípadu relevantná.

80. V danom prípade sa jednalo o posudzovanie skutkových otázok a pokiaľ otázka komunitárneho
práva nie je pre daný prípad relevantná, a ani pred súdom prvej inštancie sa nepreukázala potreba
výkladu komunitárneho práva, nemožno dospieť ani k záveru, že došlo k porušeniu základného práva
na zákonného sudcu. V danej veci teda nebol naplnený ani odvolací dôvod, že vo veci rozhodoval
nezákonný sudca.

81. Odvolací súd preto návrh na prerušenie konania zamietol.

82. Uvedené rozhodnutie je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).