Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 15. január 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2315010393
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Mihal
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2315010393.5

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Mihala a sudcov JUDr. Kataríny
BatisovejaJUDr.JozefaPiknu,vtrestnejvecivedenejprotiobžalovanémuJ.K.,narodenémudňaXX.G.
XXXX v V., trvalé bytom V.-V., L. č. XXXX/XX, trestne stíhanému pre prečin poškodzovania veriteľa podľa
§ 239 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Trestného zákona, o odvolaní obžalovaného J. K. proti rozsudku Okresného
súdu Galanta zo dňa 19. februára 2018, č. k. 1T/69/2015-531, na verejnom zasadnutí konanom dňa 15.

januára 2019 v Trnave takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného J. K. zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Galanta (ďalej aj súd I. stupňa) napadnutým rozsudkom zo dňa 19. februára 2018, č. k.
1T/69/2015-531 uznal obžalovaného J. K. za vinného zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa
podľa § 239 ods. 1 písm. a, ods. 4 Trestného. zákona (ďalej aj Tr. zák.), ktorého sa mal dopustiť tým,

že čo aj len čiastočne zmaril uspokojenie svojho veriteľa tým, že odstránil čo aj len časť svojho majetku
a spôsobil ním značnú škodu, pričom predmetného protiprávneho konania sa mal dopustiť na tom
skutkovom základe, že „dňa 19.07.2011 v V. uzatvoril, ako predávajúci, s F. V., ako kupujúcou kúpnu
zmluvu, v zmysle ktorej na menovanú previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV
XXX, v katastrálnom území V., pričom tak konal napriek tomu, že v danom čase nemal iný majetok, z
ktorého by vedel uspokojiť celý svoj dlh voči svojmu veriteľovi I. O., plynúci mu z kúpnej zmluvy zo dňa

10.03.2011 uzatvorenej v V., a týmto konaním zmaril jeho uspokojenie a spôsobil mu škodu vo výške
najmenej 38.968,- Eur“.
Za to obžalovanému okresný súd uložil podľa § 239 ods. 4, § 38 ods. 2 Tr. zák. trest odňatia slobody
vo výmere 1 (jedného) roka.
Podľa § 49 ods. 1 písm. a, § 50 ods. 1 Tr. zák. mu výkon trestu odňatia slobody podmienečne odložil
na skúšobnú dobu v trvaní 13 (trinásť) mesiacov.

Samosudca okresného súdu odôvodnil písomne vyhotovený rozsudok v rozsahu č. l. 531 - 544 spisu
nasledovne (citácia):
„Súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného,
poškodeného, svedkov, ako aj prečítaním listinných dôkazných materiálov, pričom dospel k záveru tak,
ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
Obžalovaný J. K. na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedol, že zo žalovanej trestnej činnosti

sa necíti byť vinným. Na svoju obranu uviedol, že so I. O. žiadnu zmluvu neuzatváral. Svoj dom z dôvodu
nevedomosti založil v prospech Z., pričom A. V. prevzala za jeho dom peniaze. Následne tento dom
od Z. odkúpil I. O.. A. V. poskytol list vlastníctva na svoj dom ako aj svoj občiansky preukaz, načo táto
následne doniesla zmluvy a všetko začala vybavovať. S V. bol iba v banke - K. B. pobočka V., kde sa
podpisovali papiere na sumu na 40.000,- Eur. On tieto peniaze nevidel, všetky zobrala V. s tým, že ich
do troch mesiacov vráti. On v tomto prípade ručil svojim domom. Po uplynutí troch mesiacoch za ním

prišiel I. O., ktorý mu dal podpísať nejaké listiny, ktoré podpísal na Mestskom úrade v V.. A. V. mu neskôr
zaslala 9.000,- Eur, ktoré peniaze zaslal na účet I. O.. Mal poznatky o tom, že V. mala v úmysle splácaťpeniaze O., avšak O. s tým nesúhlasil. Obžalovaný ďalej uviedol, že s F. V. uzatvoril následne kúpnu
zmluvu, nevie o akú zmluvu sa jednalo. Tejto dlhoval peniaze. S Z. žiadnu zmluvu neuzatváral. Všetko
vybavovala V., ktorej veril. Táto mu zatajila okolnosti o svojich dlžobách.

Svedok- poškodený I. O. na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedol, že čo sa týka rodinného
domu J. K., túto nehnuteľnosť získal na základe kúpnopredajnej zmluvy. Zmluvu uzatvoril s Z. s
predajnou sumou 45.000,- Eur. Po zaplatení tejto sumy sa stal vlastníkom nehnuteľnosti. S odstupom
časom niekedy v roku 2011- 2012, po dohode s J. K. s týmto podpísal kúpnu zmluvu na predmetnú
nehnuteľnosť na sumu 50.000,- Eur . Dohodli sa, že časť prostriedkov K. uhradí obratom a zvyšok

bude splácať z hypotekárneho úveru. Zaplatil mu 9.000,- Eur. Zvyšok peňazí mu nezaplatil. Návrh na
vklad mal podať kupujúci až momentom uhradenia celej sumy. Po tomto následne zistil, že vkladom
do katastra došlo k prevodu tejto nehnuteľnosti na kupujúceho J. K. a to bez toho, aby zo strany
K. bola uhradená celá predajná cena. Následne si svoje vlastnícke právo uplatňoval na súde, žiadal
aj o vydanie predbežného opatrenia, avšak súd vo veci rozhodol oneskorene, pretože nehnuteľnosť
už bola prevedená z obžalovaného na F. V.. V súčasnosti je exekúcia neúčinná pretože F. V. pred

právoplatnosťou rozhodnutia súdu previedla nehnuteľnosti na svoju dcéru F. O.. On nevidel žiadnu
zmluvu spísanú medzi obžalovaným a V.. Svedok ďalej uviedol, že s obžalovaným mal dohodu
obsiahnutú v kúpnej zmluve, že návrh na vklad spolu kúpnou zmluvou, v prospech kupujúceho J. K. bude
podaný na správu katastra až po úhrade celej kúpnej ceny. Táto dohoda zo strany obžalovaného nebola
dodržaná, pretože uhradil iba čiastku 9.000,- Eur. Obžalovaný napriek tomu v rozpore s ustanoveniami

zmluvy, kúpnu zmluvu spolu s návrhom na vklad podal na katastrálny úrad, napriek tomu, že neuhradil
kúpnu cenu v plnej výške. To, že obžalovaný. predložil kúpnu zmluvu na kataster sa dozvedel z listu zo
správa katastra, kde mu bol oznámený zápis vlastníckych práv v prospech J. K.. Hneď podal sťažnosť
na prokuratúru na Nové Zámky smerujúcu proti rozhodnutiu katastra. Okrem toho podal žiadosť na OS
Galanta o vydanie predbežného opatrenia, pretože obžalovaný nadobudol do vlastníctva predmetnú

nehnuteľnosť. Okresný súd vydal predbežné opatrenie ale oneskorene. V súčasnosti má poznatky, že
Krajský súd v Trnave rozhodol o neplatnosti kúpnej zmluvy medzi F. V. ako predávajúcou a F. O. ako
kupujúcou. Svedok ďalej uviedol, že nevie či odstúpenie od kúpnej zmluvy sa jeho strany stalo právne
účinným. Vtedy prišiel o peniaze od obžalovaného. Výpoveď poslal aj obžalovanému a predpokladá, že
aj na správu katastra. Až to riešil cez prokurátora Nové Zámky. Žiadnu odpoveď z hľadiska odstúpenia

od zmluvy nedostal.
Svedkyňa A. V. na hlavnom pojednávaní vo svojej výpovedi uviedla, že z obžalovaným J. dňa 27.05.2011
uzatvorili zmluvu o pôžičke s tým že K. založil svoj dom. S manželom si požičali peniaze od I. O. a J. K.
v rámci tejto pôžičky ako zábezpeku založil svoj dom. Osobný bankový účet J. K., na ktorý bola zaslaná
kúpna cena od pána Z. na tento mala dispozičné právo, t.j. právo nakladať s finančnými prostriedkami.

J. K. jej dal plnú moc na dispozičné právo. Potom ako O. na K. účet previedol peniaze, tak 10.000,- Eur
musela hneď vybrať a tieto odovzdať O.. Ona prevzala iba 30.000,- Eur. Už nevedela uviesť na aký účel
tieto peniaze použila. Neskôr tento účet obžalovaný zrušil. S O. bola taká dohoda, že do 8 mesiacov
sa mali tieto peniaze vrátiť. Ona s manželom sa aj snažila, avšak v prípade O. sa jednalo o človeka,
ktorý oberá ľudí o domy.

Nechceli aby K. prišiel o dom. J. K. zaslala na jeho účet sumu 10.000,- Eur za účelom vrátenia peňazí. O.
už s ňou nechcel komunikovať, išlo mu iba o peniaze. Je pravdou, že dňa 27.05.2011 podpísali zmluvu
o pôžičke s J. K., pretože peniaze mala posielať K. a nie O. s tým, že K. ich mal následne odovzdať O..
J. K. jej ani jej manželovi nedal žiadne peniaze, nikdy im reálne žiadne peniaze nepožičal, len poskytol
dom ako zálohu.

Svedkyni F. V. po zákonnom poučení využila svoje právo a odmietla vypovedať, keďže obžalovaný je jej
brat. Následne bola prečítaná výpoveď svedkyne z prípravného konania zo dňa 17.3.2015. Svedkyňa
vo svojej výpovedi uviedla, že si už nepamätá kedy došlo k prevodu domu na jej osobu. Bolo to asi tri
roky dozadu. Jej brat J. K. sa rozhodol, že dom prevedie na ňu, nakoľko jej dlžil peniaze. Jednalo sa
o dlžoby, ktoré mu vznikli z jeho podnikania. V čase, ked na ňu previedol dom, manželia V. mali voči

nemu pohľadávku vo výške 41.000 Eur. Bola aj spísaná zmluva, na základe ktorej manželia V. pristúpili
k záväzku jej brata, ktorý mal voči O..
Svedkyňa Mgr. F. O. po zákonnom poučení využila svoje právo a odmietla vypovedať, keďže obžalovaný
je jej strýko, jej mamy F. V. brat. Následne bola prečítaná výpoveď svedkyne z prípravného konania.
Svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že ona nemala poznatky o tom, aký majetok mal strýko v čase,

keď dom previedol na jej matku F. V.. Jej mama tento dom následne previedla na jej osobu.
Znalec Ing. Igor Klačko, z odboru stavebníctvo, odvetvie odhad hodnoty nehnuteľnosti, na hlavnom
pojednávaní vypovedal k znaleckému posudku č. 3/2015. Znalec okrem iného uviedol, že pôvodná
stavba posudzovanej nehnuteľnosti bola daná do užívania v roku 1950, daný údaj - rok 1950 čerpal zlistu zo štátneho archívu ako aj zo znaleckého posudku Ing. V. F.. Výpočet technickej hodnoty stavby
nevykonal lineárnou metódou, kde má vplyv priamo vek stavby ale na výpočet použil analogickú metódu,
kde podľa miestnej obhliadky odborným odhadom stanovil percento opotrebenia pre jednotlivé stavebné

prvky a konštrukcie, čo je žurnalizované od str. 8 znaleckého posudku. Týmto výpočtom mu vyšlo
42,47% čo je približne polovica opotrebenia. Opotrebenie síce závisí od veku stavby ale pre jednotlivé
konštrukčné prvky, ktoré boli v rámci rekonštrukcie, modernizácie a iných zásahov do stavby realizované
v priebehu do času obhliadky lepšie odzrkadľuje percentuálne ohodnotenie opotrebenia. Keby išlo o
stavbu, na ktorej by od roku 1936 neboli robené žiadne zásahy, žiadna modernizácia, v tom prípade by

bolo možné použiť lineárnu metódu. Pri výpočte východiskovej a technickej hodnoty a aj opotrebenia
nezhodnotil zvlášť pôvodnú stavbu a prístavbu, pretože ide o jeden objekt, jednu stavbu, jeden rodinný
dom. Metodika nedovoľuje rozdeliť takúto nehnuteľnosť na dva samostatné objekty a takto samostatne
vypočítať cenu. V roku 2004 vošiel do platnosti zákon o znalcoch a tlmočníkoch, ktorý odporučil použitie
modifikovanej metodiky, ktorý bola platná v roku 2004. Súčasťou znaleckého posudku je aj ohodnotenie
chlieva, ktoré tvorí príslušenstvo ku hlavnej stavbe a to aj napriek tomu, že nie je zapísané na LV, avšak

tvorí súčasť stavby. Ako všeobecnú hodnotu nehnuteľnosti t.j. stavby a pozemku znalec vyčíslil na sumu
69.500,-Eur.
Na hlavnom pojednávaní bol taktiež prečítaný znalecký posudok RNDr. G. B. z č. l. 60-73 č. 4/2015,
z odboru poľnohospodárstvo, odvetvie hodnota poľnohospodárskej pôdy. Znaleckým posudkom bola
stanovená hodnota majetkového podielu na zadaných pozemkoch v celkovej výške 632,00 Eur.

Súd na hlavnom pojednávaní prečítal listinné dôkazy trestné oznámenie č.l. 1-4 trestné oznámenie,
listinné materiály č .l. 116 - 308 č. l. 414-415.
Súd v rámci hodnotenia produkovaných dôkazných materiálov predovšetkým vychádzal z výpovede
obžalovaného J. K., svedka poškodeného I. O., ďalej kúpnej zmluvy č. l. 143-145.
Súd na základe vyhodnotenia produkovaných dôkazov dňa 19.10.2016 vyhlásil rozsudok, ktorým

obžalovaného J. K. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodil spod obžaloby Okresnej prokuratúry v
Galante z prečinu poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák., pretože nemal
za preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Okresný súd v rámci zdôvodnenia
oslobodzujúceho rozsudku sa zaoberal nasledovnými právnymi úvahami :
Predovšetkým súd mal za vyvrátené tvrdenie obžalovaného, že so I. O. žiadnu zmluvu neuzatváral.

Toto tvrdenie obžalovaného bolo vyvrátené výpoveďou poškodeného I. O., ktorý uviedol, že niekedy
v roku 2011- 2012, po dohode s J. K. s týmto podpísal kúpnu zmluvu na predmetnú nehnuteľnosť
na sumu 50.000,- Eur . Dohodli sa, že časť prostriedkov K. uhradí obratom a zvyšok bude splácať z
hypotekárneho úveru. Zaplatil mu 9.000,- Eur. Zvyšok peňazí mu nezaplatil. Návrh na vklad mal podať
kupujúci až momentom uhradenia celej sumy. Okrem toho z kúpnej zmluvy zo dňa 15.03.2011 na č.l.

143 - 145 vyplýva, že táto bola uzatvorená medzi predávajúcim I. O. a kupujúcim J. K.. Predmet prevodu
bola sporná nehnuteľnosť zapísaná na liste vlastníctva č. XXX za cenu 50.000,-Eur. Jej súčasťou bolo
vyhlásenie kupujúceho v článku VII. bod 7, že kúpnu zmluvu spolu s návrhom na vklad podá kupujúci
na príslušnú Správu Katastra až po uhradení kúpnej ceny v plnej výške na účet predávajúceho, pričom
k Návrhu na vklad bude pripojený aj doklad o úhrade kúpnej ceny v plnej výške na účet predávajúceho.

V tomto prípade zo strany kupujúceho - obžalovaného boli podľa názoru súdu porušené podmienky
uzatvorenejzmluvy,pretožebeztohoabyuhradilcelúčiastkuprevádzanejnehnuteľnosti,takpodalnávrh
na vklad do katastra nehnuteľnosti. Z uvedeného dôvodu podľa názoru súdu bola takýmto konaním
obžalovaného z právneho hľadiska kúpna zmluva de facto neúčinná, pretože obžalovaný v stanovenej
lehote podľa zmluvy do dňa 31.05.2011 neuhradil celú cenu nehnuteľnosti a v rozpore s podmienkami

zmluvy článok VII. bod 7, kúpnu zmluvu spolu s návrhom na vklad podal na príslušnú Správu Katastra
bez toho, aby uhradil kúpnu ceny v plnej výške na účet predávajúceho. Okrem uvedeného zo strany
predávajúceho I. O. bolo dňa 30.06.2011 jednostranným právnym úkonom realizované odstúpenie od
kúpnej zmluvy, čo nepoprela ani obhajoba v záverečnej reči. Na základe uvedeného, súd dospel k
právnemu názoru, že momentom uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 21.07.2011 medzi predávajúcim

J. K. a kupujúcim F. V. č.l. 146-148, obžalovaný J. K. nedisponoval vlastníckym právom k predmetnej
nehnuteľnosti a ani nemal dispozičné právo nakladať z touto nehnuteľnosťou, teda nemohol čo aj
čiastočne zmariť uspokojenie svojho veriteľa tým, že odstránil čo aj len časť svojho majetku.
Následne na základe podaného odvolania prokurátorky Okresnej prokuratúry v Galante vo veci
rozhodoval Krajský súd v Trnave pod sp. zn. 6To/40/2017. Dňa 28.09.2017 krajský súd napadnutý

rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na opätovné prejednanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Trnave v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia poukázal na právne zdôvodnenie
odvolania prokurátora, ktorý okrem iného uviedol, že v zmysle § 7 ods. 1 Trestného poriadku orgány
činné v trestnom konaní a súd posudzujú samostatne predbežné otázky, ktoré sa v konaní vyskytnú; akje o takej otázke právoplatné rozhodnutie súdu, Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“), Súdneho dvora Európskej únie alebo iného štátneho orgánu, orgány činné v trestnom konaní
a súd sú takým rozhodnutím viazané, ak nejde o posúdenie viny obvineného. Okresný súd Galanta

rozsudkom sp. zn. 15C/66/2012 z 02.10.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť v spojení s potvrdzujúcim
rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/16/2013 z 27.11.2013, ešte v roku 2013 rozhodol,
že kúpna zmluva z 19.07.2011 uzatvorená medzi J. K. ako predávajúcim a F. V., ako kupujúcou, na
základe ktorej previedol obžalovaný J. K. na svoju sestru F. V. sporné nehnuteľnosti zapísané na LV
č. XXX v katastrálnom území V., je voči I. O. právne neúčinná. V tomto smere bol potom súd (I.

stupňa) v trestnom konaní povinný rešpektovať právny záver súdu vyslovený v uvedenom právoplatne
skončenom civilnom konaní v tom smere, že ak bola kúpna zmluva z 19.07.2011 medzi obžalovaným
a jeho sestrou právne neúčinná voči I. O., nemohla byť zároveň neplatná. Ak by obžalovaný nebol
vlastníkom prevádzaných nehnuteľností, právny záver o neúčinnosti zmluvy by nemohol byť urobený,
pretože absencia vlastníckeho práva na strane predávajúceho zakladá absolútnu neplatnosť právneho
úkonu pre rozpor s § 39 Občianskeho zákonníka a zásadou, že nikto nemôže na iného previesť viac

práv ako má sám. Okresný súd Galanta v cit. rozsudku sp. zn. 15C/66/2012 výslovne konštatoval,
že napadnutým právnym úkonom (kúpna zmluva obžalovaného z jeho sestrou F. V. z 19.07.2011)
sa J. K. zbavil svojho majetku (na str. 4 rozsudku). Skutočnosť, že J. K. bol vlastníkom sporných
nehnuteľností výslovne konštatoval v rozsudku sp. zn. 10Co/16/2013 aj Krajský súd v Trnave, keď
na strane 6 uviedol, že jediný majetok, ktorý J. K. mal, a z ktorého mohol uspokojiť pohľadávku

veriteľa, boli práve sporné nehnuteľnosti. Na základe uvedeného súd (I. stupňa) v trestnom konaní
s poukazom na § 7 ods. 1 Trestného poriadku nebol oprávnený posúdiť otázku vlastníckeho práva
J. K. k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX, v katastrálnom území V., v čase uzavretia kúpnej
zmluvy s jeho sestrou F. V. (19.07.2011 - dátum uvedený na zmluve), ktorú už raz posudzoval súd v
civilnom konaní, ktoré bolo právoplatne skončené, inak. Súd (I. stupňa) ďalej v napadnutom rozsudku

vychádzal zo skutkového stavu, že obžalovaný ako kupujúci uzatvoril 15.03.2011 kúpnu zmluvu s I.
O. ako predávajúcim, predmetom ktorej boli sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v k. ú. V.
za cenu 50.000 eur, pričom obžalovaný zaplatil predávajúcemu len 9.000 eur a zvyšok kúpnej ceny
predávajúcemu nezaplatil. Zároveň obžalovaný podal návrh na vklad vlastníckeho práva v rozpore
s čl. VII. bod 7 uvedenej kúpnej zmluvy, podľa ktorého bol obžalovaný oprávnený podať návrh na

vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností až po zaplatení celej kúpnej ceny. (Pozn.: v kúpnej
zmluve je uvedený dátum uzavretia 10.03.2011, podľa osvedčovacej doložky mesta V., nachádzajúcej
sa v spise predávajúci zmluvu podpísal 15.03.2011 a takýto dátum uzavretia zmluvy uvádza súd aj
v napadnutom rozsudku, pričom zo spisu je ale zrejmé, že ide o tú istú zmluvu medzi obžalovaným
a O., ako je uvádzaná v obžalobe s dátumom uzavretia 10.03.2011.) Na základe uvedeného uviedol

súd (I. stupňa) v napadnutom rozsudku právny záver, že v dôsledku porušenia zmluvnej povinnosti
obžalovaného podľa čl. VII. bod 7 uvedenej kúpnej zmluvy, táto bola de facto neúčinná. Okrem
toho zo strany predávajúceho I. O. bolo 30.06.2011 zrealizované jednostranné odstúpenie od kúpnej
zmluvy, z čoho vyplýva, že obžalovaný v čase uzavretia kúpnej zmluvy s jeho sestrou F. V. 21.07.2011
nedisponoval vlastníckym právom k predmetným nehnuteľnostiam. (Pozn.: v kúpnej zmluve je uvedený

dátum uzavretia 19.07.2011, a takto bol označovaný aj v cit. rozsudkoch Okresného súdu Galanta sp.
zn. 15C/66/2012 a Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10Co/16/2013, z osvedčovacej doložky obsiahnutej
v spise vyplýva, že k podpisu došlo 21.07.2011; súd v napadnutom rozsudku uvádza ako dátum
uzatvorenia zmluvy 21.07.2011, je pritom zrejmé, že ide o jednu a tú istú zmluvu medzi obžalovaným
a F. V.). S týmito právnymi závermi súdu prvého stupňa sa prokurátor nestotožnil. Predovšetkým, ak

účastník kúpnej zmluvy poruší svoju zmluvnú povinnosť, uvedené v žiadnom prípade nespôsobuje
neúčinnosť kúpnej zmluvy. Druhá zmluvná strana sa môže domáhať splnenia zmluvnej povinnosti
súdnou cestou, môže jej vzniknúť nárok na náhradu škody, na zaplatenie zmluvnej pokuty, prípadne za
splnenia zákonných podmienok nárok na odstúpenie od zmluvy. Porušenie zmluvnej povinnosti však
nemôže (bez ďalšieho) spôsobiť neúčinnosť zmluvy, čo je celkom zrejmé aj z toho dôvodu, že potom

by žiadna uzatvorená zmluva nebola pre účastníkov účinná a teda ani záväzná, pretože záväznosti by
sa dalo vyhnúť porušením zmluvy. Na základe uvedeného nemožno dospieť k právnemu záveru, že
ak obžalovaný ako kupujúci porušil zmluvnú povinnosť nepodať návrh na vklad vlastníckeho práva do
katastra nehnuteľností skôr, ako zaplatí celú kúpnu cenu, tak naňho vlastnícke právo vlastne vôbec
neprešlo. Dňa 24.06.2011 Správa katastra V. rozhodnutím sp. zn. V XXX/XX povolila vklad vlastníckeho

práva z kúpnej zmluvy z 15.03.2011 v prospech obžalovaného, teda nastali vecno-právne účinky
predmetnej zmluvy a obžalovaný nadobudol k nehnuteľnostiam jednoznačne vlastnícke právo. Pokiaľ
ide o právny úkon odstúpenia od zmluvy z 30.06.2011 zo strany I. O., na ktorý poukázal súd prvého
stupňa, z napadnutého rozsudku nevyplýva, kedy mal byť tento právny úkon doručený obžalovanému,resp. kedy mal vôbec nadobudnúť právne účinky, či to bolo predtým, ako obžalovaný uzatvoril kúpnu
zmluvu z 19.11.2011, ktorou „predal“ sporné nehnuteľnosti svojej sestre za započítanú (teda nikdy
nevyplatenú) kúpnu cenu s právom ich dlhodobého užívania obžalovaným a právom spätnej kúpy za 1

euro alebo až potom. Uvedené ustanovenia kúpnej zmluvy sú navyše okrem iného v rozpore s účelom
kúpnej zmluvy a v skutočnosti išlo o fingovanie kúpnej zmluvy, ktorým sa malo zastrieť vlastnícke právo
obžalovaného a zároveň právny úkon odpustenia dlhu F. V. voči obžalovanému. I. O. v zápisnici o
výsluchu poškodeného z 13.05.2014 na strane 11 síce potvrdil, že predmetný list (odstúpenie od zmluvy
z 30.06.2011) písal, ale zároveň uviedol, že k odstúpeniu od zmluvy nikdy nedošlo a preto následne

podával aj žalobu na súd. Pri výsluchu na hlavnom pojednávaní 03.02.2016 uviedol, že nevie, či sa
odstúpenie od kúpnej zmluvy z jeho strany stalo účinným. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku teda
nie je teda zrejmé, z akých dôkazov súd prvého stupňa urobil právny záver, že odstúpenie od kúpnej
zmluvy z 30.11.2011 zo strany I. O. nadobudlo právne účinky, a to ešte predtým, ako obžalovaný ako
predávajúci 21.07.2011 uzatvoril kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli predmetné nehnuteľnosti, s jeho
sestrou F. V. ako kupujúcou. Určenie, či obžalovaný bol alebo nebol v čase uzavretia zmluvy 21.07.2011

s F. V. skutočným vlastníkom predmetných nehnuteľností, patrí do právomoci súdu v civilnom sporovom
konaní a táto otázka bola civilným súdom už aj právoplatne posúdená, preto súd v trestnom konaní
nebol oprávnený urobiť iný záver, ako už urobil súd v civilnom konaní (v cit. rozhodnutiach sp. zn.
15C/66/2012 a sp. zn. 10Co/16/2013), a to ani vtedy, ak by sa s ním nestotožňoval. Prokurátor ďalej
uviedol, že ak by odvolací súd napriek uvedenému bol názoru, že súd prvého stupňa mohol v trestnom

konaní dospieť k záveru, že obžalovaný nebol vlastníkom predmetných nehnuteľností v čase ich predaja
jeho sestre (pretože I. O. predtým účinne odstúpil od zmluvy), tak v danom prípade sa trestného činu
poškodzovania veriteľa sa v zmysle § 239 ods. 1 Trestného zákona dopúšťa nielen ten, kto, čo aj len
čiastočne, zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že predá čo aj len časť svojho majetku, ale aj ten, kto
zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že predstiera neexistujúce právo. Ak by teda súd dospel k záveru,

že odstúpenie z 30.06.2011 od kúpnej zmluvy z 15.03.2011, ktorú uzatvoril obžalovaný so I. O., bolo
účinné, potom obžalovaný nevyhnutne v čase uzavretia kúpnej zmluvy s jeho sestrou 21.07.2011 musel
vedieť, že mu vznikla povinnosť nehnuteľnosti vrátiť predávajúcemu O. na základe odstúpenia, a ak tieto
nevrátil, ale uzatvoril kúpnu zmluvu so svojou sestrou, išlo by o naplnenie skutkovej podstaty prečinu
poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, a to predstieraním vlastníckeho

práva obžalovaného, o ktorom vedel, že mu nesvedčí (samozrejme za predpokladu, že obžalovaný
nemal iný majetok na uspokojenie veriteľa, čo však nie je sporné a napadnutý rozsudok na tomto dôvode
ani vôbec nespočíva). Uvedená skutočnosť by teda mohla mať za následok nanajvýš nesprávnu právnu
kvalifikáciu konania obžalovaného, ktorá by v takom prípade namiesto § 239 ods. 1 písm. a), ods. 4
Trestného zákona, ako bola uvedená v obžalobe, mala byť správne uvedená ako prečin poškodzovania

veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. c), ods. 4 Trestného zákona, čo však nemôže odôvodňovať záver, že
nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný, a teda oslobodenie obžalovaného
spod obžaloby podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku. Preto prokurátor navrhol, aby Krajský súd v
Trnave zrušil rozsudok Okresného súdu v Galante č. k. 1T/69/2015-431 a nariadil súdu (I. stupňa), aby
vo veci znovu konal a rozhodol.

Krajský súd poukázal aj na vyjadrenie obžalovaného k dôvodom odvolania prokurátora, ktoré písomne
vypracovala jeho obhajkyňa Mgr. JUDr. PhDr. Ivana Merková. „V prvom rade považuje za potrebné
uviesť, že predmetom tohto civilného konania nebolo určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa
19.07.2011 - naviac, poškodený I. O., ako navrhovateľ, v predmetnom konaní vôbec neuviedol, že od
kúpnej zmluvy uzatvorenej s obžalovaným J. K. dňa 10.03.2011, listom zo dňa 30.06.2011 odstúpil, a

teda pravdivo neopísal všetky rozhodujúce skutočnosti, ako mu to ukladalo ustanovenie § 79 ods. 1
O.s.p. Čo sa týka posúdenia otázky vlastníckeho práva po platnom a účinnom odstúpení od kúpnej
zmluvy, v zmysle ustálenej judikatúry zastáva názor, že: Platné odstúpenie od zmluvy o prevode
nehnuteľnosti v zmysle ustanovenia § 48 ods. 1 Obč. zákonníka má za následok zánik len záväzkovo-
právneho vzťahu, ktorý takouto zmluvou vznikol, a nie tiež zánik vecného práva, ktoré vzniklo vkladom

do katastra nehnuteľností po príslušnom konaní a rozhodnutí správneho orgánu. Preto odstúpenie od
kúpnej zmluvy predávajúcim nie je samo osebe dôvodom pre obnovenie jeho vlastníckeho práva k
prevádzaným nehnuteľnostiam v katastri nehnuteľností. Konštitutívne (právotvorné) účinky vkladu do
katastra nehnuteľností môžu byť odstránené buď tak, že bude pre predávajúceho jeho vlastnícke právo
spätne vložené do katastra nehnuteľností na základe dohody účastníkov podľa § 28 a nasl. zákona

č. 162/1995 Z. z. alebo záznamom podľa § 34 a nasl. citovaného zákona na základe rozsudku súdu
vydaného v konaní o žalobe požadujúcej určenie vlastníckeho práva (§ 80 písm. c) O.s.p.). (Rozsudok
Najvyššieho súdu z 21.8.1997 sp. zn. 3 Cdo 151/1996) Naviac, poškodený I. O. predmetné odstúpenie
od kúpnej zmluvy zo dňa 30.06.2011 podal aj na príslušnú správu katastra v V. (ako to uviedol aj nahlavnom pojednávaní dňa 03.02.2016 - strana 3 dole zápisnice). Návrh na vklad vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam na základe kúpnej zmluvy zo dňa 19.07.2011 uzatvorenej s F. V., bol podaný až
dňa 22.07.2011, pričom Správa katastra V., napriek doručenému odstúpeniu, rozhodnutím zo dňa

15.12.2011, pod č. k. V 1205/11, vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností k predmetným
nehnuteľnostiam, v prospech F. V., povolila. Odhliadnuc od uvedeného však má za to, že skúmanie
otázky, či obžalovaný J. K. v momente uzatvorenia kúpnej zmluvy so svojou sestrou F. V. dňa 19.07.2011
disponoval vlastníckym právom k predmetným nehnuteľnostiam alebo nie - t.j. či obžalovaný predstieral
neexistujúce právo (strana 4 dole a 5 hore odôvodnenia), resp. platnosti jej uzatvorenia je právne

irelevantné, pretože v tom čase právny titul - dlh obžalovaného voči svojmu veriteľovi I. O., plynúci mu
z kúpnej zmluvy zo dňa 10.03.2011 uzatvorenej v V., na základe ktorého mohol poškodený I. O., v
čase prevodu nehnuteľností na F. V., požadovať od obžalovaného zaplatenie zostávajúcej časti kúpnej
ceny za prevod nehnuteľností, ako objekt trestného činu poškodzovania veriteľa, už neexistoval - a v
danom prípade nie je potom rozhodné, či to bolo z titulu neúčinnosti kúpnej zmluvy alebo v dôsledku
platného a účinného odstúpenia od kúpnej zmluvy, čím došlo k jej zrušeniu ex tunc. Pre naplnenie

skutkovej podstaty trestného činu marenia uspokojenia veriteľa prestieraním neexistujúceho práva, by
musel nevyhnutne, v čase prevodu nehnuteľností na F. V., existovať objekt trestného činu, ktorým bola
v tomto konkrétnom prípade pohľadávka I. O. na zaplatenie zostávajúcej časti kúpnej ceny plynúca
mu z kúpnej zmluvy zo dňa 10.03.2011. Keďže, tento dlh obžalovaného neexistoval, či už v dôsledku
neúčinnosti kúpnej zmluvy alebo v dôsledku platného a účinného odstúpenia od kúpnej zmluvy, má

za to, že prevodom, hoci aj neexistujúceho vlastníckeho práva, nemohlo dôjsť k zmareniu uspokojenia
veriteľa I. O., a preto aj popísané konanie obžalovaného, nemôže byť v žiadnom prípade spôsobilé
naplniť skutkovú podstatu trestného činu poškodzovania veriteľa, či už podľa § 239 ods. 1 písm. a)
alebo podľa § 239 ods. 1 písm. c) Trestného zákona. Prokurátor v ďalšej časti odôvodnenia stotožňuje
záväzok obžalovaného vyplývajúci mu z nezaplatenej časti kúpnej ceny, ako objektu trestného činu

poškodzovania veriteľa, s jeho diametrálne odlišným synalagmatickým záväzkom na vrátenie plnenia z
titulu bezdôvodného obohatenia, t. j. vzájomne podmienenej povinnosti obidvoch účastníkov neplatnej
alebo zrušenej zmluvy vrátiť si všetko, čo podľa zmluvy dostali, čo samozrejme považuje za absolútne
neprijateľné. Podľa ust. § 457 Občianskeho zákonníka ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je
každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Súdy, v tomto prípade, poukazujú

na Zborník stanovísk, správ o rozhodnutí súdov a súdnych rozhodnutí najvyšších súdov IV, kde sa
uvádza: „Ak je kúpna zmluva neplatná alebo zrušená, môže sa jej účastník domáhať úspešne vrátenia
svojho plnenia len za predpokladu, že je ochotný a schopný vrátiť žalovanému to, čo sám prijal ako
plnenie zo zmluvy. To sa týka aj prípadnej peňažnej náhrady za plnenie, ak nie je dobre možné vrátenie
plnenia pôvodného (§458 ods. 1, veta druhá OZ). Súd môže vyhovieť takej žalobe len vtedy, ak je v

žalobnom návrhu samotnom, alebo v jeho spojení so vzájomným návrhom žalovaného podklad (§153
ods. 2 O.s.p.) pre výrok, v ktorom možno vyjadriť vzájomnú viazanosť plnení oboch účastníkov, ktorá by
bola v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 O.s.p. rešpektovaná v prípade súdneho výkonu rozhodnutia.“
Ak z uvedeného vyplýva, skutočnosť, že obžalovaný J. K. predmetné nehnuteľnosti poškodenému I. O.,
z titulu vydania bezdôvodného obohatenia nevrátil, ale ich previedol na F. V., nemôže byť v žiadnom

prípade objektom trestného činu poškodzovania veriteľa - ale, ako to vyplýva zo skutkového základu
obžaloby,týmjevtomtoprípadejedinedlhobžalovanéhovočisvojmuveriteľoviI.O.,plynúcimuzkúpnej
zmluvy zo dňa 10.03.2011 uzatvorenej v V.. Navyše, poškodený I. O. svoj záväzok voči obžalovanému,
a to vrátiť mu zaplatenú časť kúpnej ceny vo výške 9.000,- € do dnešného dňa nesplnil, a preto, v
zmysle ustanovenia § 560 prvá veta Občianskeho zákonníka, sa ani poškodený I. O. nemôže domáhať

splnenia záväzku voči obžalovanému. V dôsledku uvedeného, sa teda obžalovaný do dnešného dňa
nedostal do omeškania so splnením svojho záväzku voči poškodenému I. O., a preto nemohlo dôjsť
ani k zmareniu uspokojenia veriteľa z titulu nevydania jeho bezdôvodného obohatenia. Okrem toho,
v prípade, že si účastníci nie sú ochotní a schopní vrátiť to, čo prijali ako plnenie zo zmluvy, majú
nárok na peňažnú náhradu. Obhajkyňa ďalej poukázala na stranu 4 odôvodnenia prokurátora, kde

sa taktiež zaoberá otázkou nadobudnutia právnych účinkov odstúpenia poškodeného I. O. zo dňa
30.06.2011, od kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel s obžalovaným dňa 10.03.2011, pričom zdôrazňuje, že
I. O. v zápisnici o výsluchu poškodeného z 13.05.2014 na strane 11 síce potvrdil, že predmetný list
(odstúpenie od zmluvy z 30.06.2011) písal, ale zároveň uviedol, že k odstúpeniu od zmluvy nikdy
nedošlo, a preto následne podával aj žalobu na súd, resp. že nevie, či sa odstúpenie od kúpnej

zmluvy z jeho strany stalo účinným. Ďalej prokuratúr na strane 4 tretí odsek uviedol, že: Z odôvodnenia
napadnutého rozsudku nie je teda zrejmé, z akých dôkazov súd prvého stupňa urobil právny záver, že
odstúpenie od kúpnej zmluvy z 30.0.62011 zo strany I. O. nadobudlo právne účinky, a to ešte predtým,
ako obžalovaný ako predávajúci 21.07.2011 uzatvoril kúpnu zmluvu predmetom ktorej boli predmetnénehnuteľnosti s jeho sestrou F. V., ako kupujúcou. Následky odstúpenia od zmluvy sú všeobecne
upravené v § 48 ods. 2 OZ, ktorý ustanovuje, že „odstúpením od zmluvy sa zmluva od začiatku zrušuje,
ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak.“ Vzhľadom na nejednotnosť

rozhodovania súdov ohľadom odstúpenia od zmluvy, občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky prijalo stanovisko publikované pod č. Cpj 29/97 zo dňa 20. 10. 1997, v ktorom
sa uvádza že odstúpenie od zmluvy je jednostranný právny úkon adresovaný druhej zmluvnej strane,
ktorým sa ruší zmluvný záväzkový vzťah. Uvedený právny úkon nadobúda účinnosť okamihom, kedy
dôjde do dispozičnej sféry druhého subjektu. Jeho účinnosť nie je podmienená súhlasom druhého

účastníka, ani rozhodnutím súdu. Odstúpiť možno len od platnej zmluvy. Všeobecnou požiadavkou toho,
aby bolo možné písomnosť považovať za doručenú je, aby adresát mal objektívnu možnosť sa s touto
oboznámiť. Pokiaľ je obsahom zásielky právny úkon, potom sa zásielka považuje za doručenú najmä jej
prevzatím, ale aj vtedy, ak jej adresát bude mať objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom prejavu
vôle v ňom vyjadrenej, t.j. akonáhle sa dostane prejav vôle do sféry jeho dispozície. Máme za to, že
vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že poškodený I. O., listom zo dňa 30.06.2011

odstúpil od kúpnej zmluvy, ktorú uzavrel s obžalovaným dňa 10.03.2011 (resp. 15.03.2011), pričom v
tento deň aj toto odstúpenie zaslal poštou obžalovanému, a to prostredníctvom doporučeného listu, 1.
triedou, do vlastných rúk, pričom predmetný list podal na poštovú prepravu na pobočke Slovenskej pošty,
a.s., V. 1, pod podacím číslom J ako je to zrejmé z podacej pečiatky pošty na obálke. Ako vyplýva z
webovej stránky Slovenskej pošty, a.s.: <., je lehota prepravy doporučeného listu 1. triedy nasledujúci

pracovný deň po dni podania, t. j. v tomto prípade dňa 01.07.2011. Takže, vychádzajúc z uvedeného,
má za to, že poškodený, listom zo dňa 30.06.2011, od predmetnej kúpnej zmluvy platne odstúpil, pričom
odstúpenie nadobudlo účinnosť okamihom, kedy došlo do dispozičnej sféry obžalovaného, teda dňa
01.07.2011. Keďže k nadobudnutiu právnych účinkov odstúpenia od zmluvy nie je potrebný súhlas
druhej zmluvnej strany ani osobitné schválenie súdu, predmetné odstúpenie od kúpnej zmluvy zo dňa

10.03.2011 nadobudlo právne účinky ešte predtým, ako obžalovaný uzatvoril kúpnu zmluvu zo dňa
19.07.2011 so svojou sestrou F. V.“.
Krajský súd v Trnave v odôvodnení svojho rozhodnutia vyslovil záver, že napadnuté konanie
prvostupňového súdu je nedostatočné nielen z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., ale
predovšetkým z pohľadu ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por. Okresný súd sa zároveň nevysporiadal so

všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, čo napokon prokurátor dôsledne špecifikoval v
dôvodoch podaného odvolania (napr. aj, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, z
akých dôkazov súd prvého stupňa urobil právny záver, že odstúpenie od kúpnej zmluvy z 30.11.2011
zo strany I. O. nadobudlo právne účinky, a to ešte predtým, ako obžalovaný ako predávajúci 21.07.2011
uzatvoril kúpnu zmluvu, predmetom ktorej boli predmetné nehnuteľnosti, s jeho sestrou F. V. ako

kupujúcou.) Súd I. stupňa vo svojom oslobodzujúcom rozsudku uviedol, že kúpna zmluva uzatvorená
medzi obžalovaným a F. V. (dňa 21.07.2011) bola neúčinná z dôvodu nezaplatenia celej kúpnej
ceny, že zo strany I. O. došlo k odstúpeniu od zmluvy právnym úkonom zo dňa 30.06.2011, a
preto momentom uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi obžalovaným a F. V. (21.07.2011) obžalovaný
nedisponovalvlastníckymprávomkprevádzanejnehnuteľnostianemoholtakzmariťuspokojeniesvojho

veriteľa tým, že odstránil čo i len časť svojho majetku. Prokurátor v tejto súvislosti správne poukázal na
to, že súd I. stupňa síce identifikoval existenciu odstúpenia od zmluvy o prevode nehnuteľností zo strany
I. O., no náležite sa nevenoval už otázke, či odstúpenie od zmluvy aj nadobudlo právne účinky (či a kedy
bolo druhému účastníkovi doručené) s tým, že predpokladom odstúpenia je existencia platnej zmluvy,
pričom otázkou platnosti zmluvy sa zaoberal Krajský súd v Trnave v rozsudku č. k. 10Co/16/2013 -

121 zo dňa 27.11.2013. Je pritom potrebné poznamenať, že súd I. stupňa sa nezaoberal ani otázkou
obligačnoprávnych a vecnoprávnych účinkov zmluvy o prevode vlastníckeho práva uzatvorenej medzi
obžalovaným a I. O., s čím priamo súvisí i existencia vlastníckeho (vecného) práva obžalovaného
v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi obžalovaným a F. V.. Odvolací súd taktiež poukazuje na
rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/16/2013 - 121 zo dňa 27.11.2013, vydaný v právnej veci

navrhovateľa I. O. proti odporkyni F. V. v konaní o neúčinnosť právneho úkonu, ktorým odvolací súd
(v citovanom civilnom konaní) potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 2. októbra 2012, č.
k. 15C/66/2012-86, ktorým tento určil, že kúpna zmluva uzatvorená medzi J. K. ako predávajúcim a F.
V. ako kupujúcou (ktorou J. K. previedol na F. V. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v katastrálnom území V. a ktoré sú vedené Správou katastra V. na LV č. XXX) je voči I. O.

právne neúčinná. Súd v tomto civilnom konaní dospel k záveru, že napádaný právny úkon je úkonom,
ktorý smeruje ku kráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa, keď tento úkon bol
urobený v lehote posledných troch rokov, a to medzi osobami blízkymi, nakoľko J. K. a odporkyňa
sú súrodencami, teda osobami, ktoré sa považujú za blízke. Týmto úkonom sa J. K. zbavil svojhomajetku, z ktorého by prípadne pohľadávka navrhovateľa mohla byť uspokojená a odporkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala, že J. K. aj po uzavretí kúpnej zmluvy vlastní majetok, ktorý by postačoval na
úhradu vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa. Súd prvého stupňa taktiež nemal (v citovanom civilnom

konaní) preukázanú nevedomosť navrhovateľky o úmysle jej brata J. K. ukrátiť uspokojenie pohľadávky
navrhovateľa, keď dôkazné bremeno bolo na odporkyni, táto žiaden dôkaz neprodukovala a preto súd
prvého stupňa vychádzal z toho, že ako osobe blízkej jej musel byť známy úmysel J. K., keď navyše
mala vedomosť o jeho zlej ekonomickej situácii a existencii dlhov, nakoľko sama tvrdila, že napádaný
právny úkon bol medzi ňou a J. K. uzavretý s cieľom splatenia dlhov J. K. voči nej, nakoľko mu počas

jeho podnikateľskej činnosti požičiavala finančné prostriedky. Odporkyňa (v citovanom civilnom konaní)
síce trvala na svojich tvrdeniach vo všeobecnej rovine, ale nešpecifikovala, v akom období a v akej
výške poskytovala J. K. pôžičky. I samotný obsah kúpnej zmluvy svedčí o úmysle jej účastníkov zmariť
uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky navrhovateľa, keď článkom III bolo zriadené vecné bremeno
v prospech J. K., spočívajúce v doživotnom bezplatnom užívaní nehnuteľnosti, a to aj napriek tomu,
že uvedené zmluvné dojednanie bolo dodatkom ku kúpnej zmluve vyňaté. Svedeckou výpoveďou J.

K. (v citovanom civilnom konaní) bolo preukázané aj že tieto nehnuteľnosti naďalej výlučne užíva
on a taktiež v zmysle článku VII ods. 3 kúpnej zmluvy bolo dohodnuté právo spätnej kúpy, podľa
ktorého v lehote 20 rokov J. K. môže nehnuteľnosť odkúpiť za 1 euro. Účelom odporkyne (v citovanom
civilnom konaní) teda nebolo nehnuteľnosti vlastniť a realizovať svoje práva vlastníka tým, že bude
s nehnuteľnosťami nakladať ako s vlastnými, ale úmyslom bolo znemožniť uspokojenie vymáhateľnej

pohľadávky navrhovateľa.
Na základe uvedeného s poukazom na nedostatky a pochybenia rozsudku okresného súdu odvolací
súd postupoval podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. a následne podľa § 322 ods. 1 Tr.
por., teda zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa na opätovné
prejednanie a rozhodnutie. Krajský súd v závere svojho rozhodnutia uviedol, že úlohou okresného súdu

bude, opätovne vo všetkých vzájomných súvislostiach prehodnotiť doposiaľ vykonané dôkazy, odstrániť
uvedené pochybenia a znova meritórne rozhodnúť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam prokurátora
prvostupňový súd opätovne prehodnotí kompletný spisový materiál, teda i súčasné odvolacie argumenty
prokurátora.
Na základe uvedeného súd na hlavnom pojednávaní po vrátení veci oboznámil procesné strany s

rozsudkomOkresnéhosúduGalantasp.zn.15C66/2012spojenésrozhodnutímKrajskéhosúduTrnava
sp. zn. 10Co/16/2013 zo dňa 27.11.2013.
Okresný súd v Galante po vrátení veci si v plnom rozsahu osvojil právne stanovisko Krajského súdu
v Trnave. Súd aj s poukazom na vyslovený právny záver krajského súdu, opätovným vyhodnotením
produkovaných dôkazov dospel k záveru, že obžalovaný J. K. sa svojim úmyselným konaním dopustil

prečinu poškodzovanie veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. na skutkovom základe
ako je to uvedené v obžalobe prokurátora. Súd v rámci trestnoprávneho posudzovania konania
obžalovaného predovšetkým vyzdvihuje rozhodnutie Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C 66/2012
spojené s rozhodnutím Krajského súdu Trnava sp. zn. 10Co/16/2013 zo dňa 27.11.2013. Z týchto
rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že kúpna zmluva zo dňa 19.07.2011 uzatvorená medzi J. K. ako

predávajúcim a F. V. ako kupujúcou, na základe ktorej previedol obžalovaný J. K. na svoju sestru
F. V. sporné nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXX v katastrálnom území V. je voči I. O. právne
neúčinná. Okresný súd Galanta v rozsudku sp. zn. 15C/66/2012 výslovne konštatoval, že napadnutým
právnym úkonom t.j. kúpna zmluva obžalovaného z jeho sestrou F. V. z 19.07.2011 sa J. K. zbavil
svojho majetku. Skutočnosť, že J. K. bol vlastníkom sporných nehnuteľností výslovne konštatoval v

rozsudku sp. zn. 10Co/16/2013 aj Krajský súd v Trnave, keď uviedol, že jediný majetok, ktorý J. K.
mal, a z ktorého mohol uspokojiť pohľadávku veriteľa, boli práve sporné nehnuteľnosti. Týmto úkonom
t. j. kúpnou zmluvou medzi obžalovaným ako predávajúcim a jeho sestrou F. V. ako kupujúcou zo dňa
19.07.2011 sa obžalovaný J. K. zbavil svojho majetku, z ktorého by prípadne pohľadávka navrhovateľa
mohla byť uspokojená. Súd teda mal za preukázané, že obžalovaný takýmto úmyselným konaním zmaril

uspokojenie svojho veriteľa I. O., pretože previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV
XXX, v katastrálnom území V. na inú osobu, pričom tak konal napriek tomu, že v danom čase nemal iný
majetok, z ktorého by vedel uspokojiť celý svoj dlh voči svojmu veriteľovi a takto spôsobil značnú škodu,
Súd pri úvahe o treste vychádzal z ustanovenia § 34, § 38 ods. 2 Tr. zák.
Obžalovaný J. K. bol v minulosti 1-krát súdne trestaný. V súčasnosti sa naňho hľadí, akoby nebol

odsúdený. Z miesta bydliska nie je bližšie hodnotený. V minulosti bol riešený pre priestupok proti
občianskemu spolunažívaniu.
Súd dospel k záveru, že na nápravu obžalovaného ako aj na ochranu spoločnosti postačí uloženie
obžalovanému výchovný trest.Súd obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 roka, ktorého výkon mu podmienečne odložil
na skúšobnú dobu v trvaní 13 mesiacov.
Súd o škode nerozhodoval, pretože jej náhrada zo strany poškodeného I. O. nebola uplatňovaná.“

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie obžalovaný J. K.
Z písomných dôvodov odvolania obhajkyne obžalovaného Mgr. JUDr. PhDr. Ivany Merkovej
(špecifikovaných v rozsahu č. l. 545 - 547 spisu a doručených okresnému súdu dňa 26. apríla 2018)
vyplýva nasledovné (citácia):
„1. Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 19.10.2016, č. k. 1T/69/2015-431 bol obžalovaný

oslobodenýspodobžalobyOkresnejprokuratúryvGalantezprečinupoškodzovaniaveriteľapodľa§239
ods. 1 písm. a), ods. 4 Tr. zák. Proti uvedenému rozhodnutiu podal prokurátor odvolanie v neprospech
obžalovaného. Uznesením Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.09.2017, č. k. 6To 40/2017 bol napadnutý
rozsudok postupom podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného poriadku zrušený v celom rozsahu,
a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec bola súdu prvého stupňa vrátená, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne, Okresný súd Galanta Rozsudkom zo dňa 19.02.2018, č.

k. 1T/69/2015 - 531 uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu poškodzovania veriteľa podľa §
239 ods. 1 písm. a), ods. 4 Trestného zákona na tom skutkovom základe, ako je to uvedené v obžalobe
prokurátora.
2. Krajský súd v Trnave v uznesení na strane 17 konštatuje, že „...zistil, že rozsudok súdu prvého stupňa
je minimálne predčasný a súčasne trpí vadami a pochybeniami, na ktoré bol odvolací súd povinný

prihliadať, a to preto, že takéto chyby by odôvodňovali podanie dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Tr.
por. Predmetné zistenia odôvodňovali ten procesný postup, že odvolací súd o odvolaní rozhodol na
neverejnom zasadnutí, pretože chyby nebolo možné odstrániť na verejnom zasadnutí.“
Zároveň, v závere svojho rozhodnutia na strane 21 uložil prvostupňovému súdu povinnosť vykonať
úkony a dôkazy, keď uvádza, že „Úlohou okresného súdu bude, opätovne vo všetkých vzájomných

súvislostiach prehodnotiť doposiaľ vykonané dôkazy, odstrániť uvedené pochybenia a znova meritórne
rozhodnúť. Vo vzťahu k odvolacím námietkam prokurátora prvostupňový súd opätovne prehodnotí
kompletný spisový materiál, teda i súčasné odvolacie argumenty prokurátora. Odvolací súd pripomína,
že odôvodnenie rozsudku musí vždy zodpovedať ustanoveniu § 168 ods. 1 Tr. por. Okresný súd je
povinný dodržať všetky procesné ustanovenia vrátane ustanovenia § 327 ods. 1 Tr. por. a rozhodnúť v

súlade so skutkovým stavom a platným zákonom.“
3. Okresný súd Galanta, po vrátení veci, na hlavnom pojednávaní konanom dňa 19.02.2018, po
návrhu obhajoby, v zmysle § 269 Trestného poriadku prečítal právoplatný Rozsudok Okresného súdu
v Galante zo dňa 01.02.2016, č. k. 1T/153/2012, v spojení s Uznesením Krajského súdu v Trnave
zo dňa 29.09.2016, č. k. 5To/29/2016, ktorým bola A. V. uznaná vinnou z pokračovacieho obzvlášť

závažného zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 4 písm. a) Trestného zákona, pretože na
škodu cudzieho majetku seba obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a využila niečí omyl a
spôsobila tak na cudzom majetku škodu veľkého rozsahu o.i. podľa bodu 5 obžaloby aj poškodenému
(v tomto konaní obžalovanému) J. K., ktorému spôsobila škodu najmenej vo výške 40.000,- €, pričom
poškodený bol s nárokom na jej náhradu odkázaný, v rámci adhézneho konania, na konanie vo veciach

občianskoprávnych.
Ďalej,akotovyplývaajzodôvodneniapredmetnéhorozsudkunastrane13,prvostupňovýsúdoboznámil
procesné strany s Rozsudkom Okresného súdu Galanta zo dňa 02.10.2012, č. k. 15C/66/2012 v spojení
s Rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 27.11.2013, č. k. 10Co/16/2013, ktorým súd rozhodol, že
Kúpna zmluva zo dňa 19.07.2011 uzatvorená medzi J. K. ako predávajúcim a F. V., ako kupujúcou,

na základe ktorej došlo k prevodu nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX, nachádzajúcich sa v
katastrálnom území V., je voči I. O. právne neúčinná.
Následne, prvostupňový súd bez rešpektovania jasných a zrozumiteľných záverov uvedených v
uznesení odvolacieho súdu, nariadené úkony a dôkazy nevykonal, a v rozpore s ustanovením § 327
ods. 1 Trestného poriadku, vyhlásil dotknutý odsudzujúci rozsudok.

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa na strane 13 iba konštatuje, že si „...v plnom
rozsahu osvojil právne stanovisko Krajského súdu v Trnave“ a ďalej uvádza, že „Súd aj s poukazom
na vyslovený právny záver krajského súdu, opätovným vyhodnotením produkovaných dôkazov dospel
k záveru, že obžalovaný J. K. sa svojim úmyselným konaním dopustil prečinu poškodzovanie
veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm. a/, ods. 4 Tr. zák. na skutkovom základe ako je to uvedené v

obžalobe prokurátora. Súd v rámci trestnoprávneho posudzovania konania obžalovaného predovšetkým
vyzdvihuje rozhodnutie Okresného súdu Galanta sp. zn. 15C 66/2012 spojené s rozhodnutím Krajského
súdu Trnava sp. zn. 10Co/16/2013 zo dňa 27.11.2013.“Považujeme za neprípustné, aby prvostupňový súd s absolútnym nerešpektovaním ustanovenia §
168 ods. 1 Trestného poriadku, odôvodnil svoj rozsudok len na základe strohého konštatovania o
použití bližšie nešpecifikovaného právneho záveru krajského súdu (t.j. či už v otázkach procesného

alebo hmotného práva), a tvrdením o opätovnom vyhodnotení produkovaných dôkazov (pričom súd na
hlavnom pojednávaní iba prečítal už skôr predložený, a ako dôkaz vykonaný, Rozsudok Okresného
súdu Galanta zo dňa 02.10.2012, sp. zn. 15C/66/2012 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Trnava
zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 10Co/16/2013), zmenil svoj predchádzajúci oslobodzujúci rozsudok a dospel
k záveru o vine obžalovaného.

Máme za to, že odvolací súd v tomto prípade žiadne právne stanovisko alebo právny záver týkajúci sa
viny obžalovaného nevyslovil. Ako to vyplýva z rozhodnutia prvostupňového súdu, ten svoje rozhodnutie
o vine obžalovaného iba odvodil z Rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 02.10.2012, sp. zn.
15C/66/2012 v spojení s Rozsudkom Krajského súdu Trnava zo dňa 27.11.2013, sp. zn. 10Co/16/2013
vo veci neúčinnosti právneho úkonu, keď uvádza, že „Týmto úkonom t.j. kúpnou zmluvou medzi
obžalovaným ako predávajúcim a jeho sestrou F. V. ako kupujúcou zo dňa 19.07.2011 sa obžalovaný J.

K. zbavil svojho majetku, z ktorého by prípadne pohľadávka navrhovateľa mohla byť uspokojená. Súd
teda mal za preukázané, že obžalovaný takýmto úmyselným konaním zmaril uspokojenie svojho veriteľa
I. O. pretože previedol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXX v katastrálnom území
V. na inú osobu, pričom tak konal napriek tomu, že v danom čase nemal iný majetok, z ktorého by vedel
uspokojiť celý svoj dlh voči svojmu veriteľovi a takto spôsobil značnú škodu.“

Takéto konanie súdu je, podľa nášho názoru, neprípustné a v rozpore, o.i. aj s ustanovením § 7 ods. 1
Trestného poriadku, keď posúdenie zmarenia uspokojenia veriteľa je, pri trestnom čine poškodzovania
veriteľa otázkou viny, a preto súd rozhodujúci v trestnom konaní posudzuje túto otázku samostatne, a
to aj vtedy, ak by existovalo nejaké rozhodnutie iného orgánu. Takéto rozhodnutie berie súd do úvahy
a hodnotí ho pri svojom rozhodovaní rovnako ako každý iný dôkaz, v rámci postupu podľa § 2 ods. 12

Trestného poriadku.
Taktiež považujeme za potrebné uviesť, že po skončení súdneho konania o neúčinnosť právneho úkonu,
na podklade ktorého vyslovil súd prvého stupňa vinu obžalovaného, boli v ďalších súdnych konaniach
preukázané nové skutočnosti a dôkazy, ktoré však obžaloba a súd neustále spochybňujú, resp. ignorujú.
Jednou z nich je aj existencia ďalšieho majetku obžalovaného, ktorý mal v čase uzavretia kúpnej zmluvy

s F. V., dňa 19.07.2011, a to majetkového práva vo forme pohľadávky voči A. V. najmenej vo výške
40.000,- €, ktorá mu vznikla z titulu jeho nároku na náhradu škody spôsobenej mu A. V. na jeho majetku,
a ktoré bolo obžalovanému aj priznané právoplatným súdnym rozhodnutím v trestnom konaní vedenom
proti A. V., sp. zn. 1T/153/2012, (v uvedenom trestnom konaní dokonca rozhodoval ten istý zákonný
sudca, ktorý koná a rozhoduje aj v tomto konaní). Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že už v

čase uzavretia kúpnej zmluvy s F. V. dňa 19.07.2011, pohľadávka obžalovaného voči A. V. ako riadna
majetková hodnota, ktorú možno postihnúť v exekučnom konaní, existovala a do dnešného dňa stále
existuje, keďže tento nárok vznikol v čase, keď došlo k udalosti, z ktorej škoda vznikla, t.j. v roku 2009,
čo napokon potvrdzujú aj predmetné súdne rozhodnutia, ktoré boli ako dôkaz vykonané na hlavnom
pojednávaní konanom dňa 19.02.2018.

Rovnako sa prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozhodnutia o.i. vôbec nevysporiadal so
skutočnosťou, že v čase uzavretia kúpnej zmluvy s F. V., dňa 19.07.2011, dlh obžalovaného voči
svojmu veriteľovi I. O., plynúci mu z kúpnej zmluvy zo dňa 10.03.2011 uzatvorenej v V., ako objekt
trestného činu poškodzovania veriteľa, v dôsledku platného a účinného odstúpenia od kúpnej zmluvy,
už neexistoval, ale existovala, v dôsledku odstúpenia od zmluvy, iba vzájomne podmienená povinnosť

obidvoch účastníkov zrušenej zmluvy vrátiť si všetko, čo podľa zmluvy dostali, a preto, podľa nášho
názoru, neboli naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, ktoré
by odôvodňovali vyslovenie viny obžalovaného.
Máme za to, že v prípade, ak by na vyslovenie viny obžalovaného stačilo poukázať na už raz vykonaný
dôkaz tak, ako to urobil súd prvého stupňa, postupoval by rovnako aj odvolací súd a nevrátil by vec

prvostupňovému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, a preto takéto konanie
súdu považujeme za rozporné s ustanovením § 327 ods. 1 Trestného poriadku
4. Každý výrok rozsudku, ktorý obsahuje odôvodnenie musí byť odôvodnený síce stručne, ale z kontextu
§168ods.1vyplýva,žeajpresvedčivoatak,abyrozhodnutiesúdubolopreskúmateľné.Musívychádzať
z hodnotenia dôkazov v intenciách § 2 ods. 12, t.j. podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, nezávisle od toho, či
dôkazy obstaral súd, prokurátor, policajt alebo obvinený, či jeho obhajca. Taktiež je potrebné uviesť,
že vynesenie každého súdneho rozhodnutia musí byť v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestnéhoporiadku, kde musí byť náležite zistený skutkový stav, aby rozhodnutie o vine páchateľa nevyvolávalo
v žiadnom smere nijakú pochybnosť.
Podľa nášho názoru, súd prvého stupňa v konaní, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom

rozsudku porušil ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci, napadnutý rozsudok je
nejasný a nezrozumiteľný a to najmä preto, že prvostupňový súd sa nevysporiadal so všetkými
okolnosťami významnými pre rozhodnutie. V odôvodnení dotknutého rozhodnutia absentujú právne
úvahy prvostupňového súdu, ktoré vlastne znamenajú podradenie skutkových zistení pod príslušné
ustanovenia Trestného zákona. Odôvodnenie rozsudku z hľadiska právnych úvah posudzovania

dokázaných skutočností je preto nielen nepresvedčivé, ale najmä nepreskúmateľné, rozporné a
nesúladné s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku.
V zmysle vyššie uvedeného, nám nie je zrejmé, na základe čoho mal súd za preukázané, že obžalovaný
spáchal skutok a prečo ho právne hodnotil ako prečin poškodzovania veriteľa podľa § 239 ods. 1 písm.
a/,ods.4Trestnéhozákona,čím,podľanášhonázoruboloporušenéprávoobžalovanéhonaspravodlivý
proces zaručeného článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom 6 dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.
Uvedený extrémny nesúlad právnych záverov súdu s vykonaným dokazovaním, skutkovými a právnymi
zisteniami napĺňa znaky arbitrárneho rozhodnutia súdu, o čom pojednáva aj právna veta nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. I.ÚS 243/07, publikované v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu SR - rok 2008, kde sa uvádza: „Všeobecný súd by mal byť vo svojej argumentácii

obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný t.j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty
musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými
slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto
premis dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom
radeajspravodlivéapresvedčivé.Vprípade,keďsúprávnezáveryvextrémnomnesúladesvykonanými

skutkovými zisteniami, alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii súdneho rozhodnutia nevyplývajú,
treba také rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods.1 Ústavy SR, či čl. 6 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.“
5. S poukazom na vyššie uvedené máme za to, že súd prvého stupňa nepostupoval v súlade s Trestným
poriadkom, pretože nenapravil pochybenia, ktorých sa dopustil v predchádzajúcom konaní, a ktoré mu

boli vytknuté aj v rozhodnutí odvolacieho súdu, a teda si nesplnil povinnosť, ktorú mu ukladá ustanovenie
§ 327 ods. 1 Trestného poriadku, keď hrubo nerešpektoval právny názor vyslovený v rozhodnutí
odvolacieho súdu, a nevykonal úkony a dôkazy, ktorých vykonanie mu odvolací súd nariadil. Zároveň,
svoje rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 168 ods. 1 Trestného poriadku, ani náležite neodôvodnil.
Preto žiadame odvolací súd, aby Rozsudok zo dňa 19.02.2018 v celom rozsahu zrušil, podľa § 321 ods.

1 písm. a), písm. b), písm. c) Trestného poriadku, a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom
rozsahu znovu prejednal a rozhodol, podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku.“
Prokurátor Okresnej prokuratúry Galanta sa k odvolaniu obžalovaného nevyjadril.
Prokurátor Krajskej prokuratúry v Trnave navrhol na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu odvolanie
obžalovaného J. K. ako nedôvodné zamietnuť, pričom poukázal na správnosť postupu konania

okresnéhosúdu,akoisprávnosťazákonnosťvšetkýchvýrokovnapadnutéhoprvostupňovéhorozsudku.
Obžalovaný J. K. i jeho obhajkyňa v konaní pred druhostupňovým súdom zotrvali na svojich návrhových
prednesoch v kontexte s vyššie špecifikovanými odvolacími dôvodmi.
Podľa§317ods.1Tr.por.aknezamietneodvolacísúdodvolaniepodľa§316ods.1Tr.por.alebonezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma podľa § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by
odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie
proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, a to proti výrokom, proti ktorým

odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone.
Pokiaľ ide o výrok o vine, v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku, odvolací súd v
súčasnosti nezistil žiadne pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a zachovanie
práv obžalovaného J. K. na obhajobu. Okresný súd pri dodržaní procesného postupu, po náležitom
prehodnotení predmetnej trestnej veci, v konečnom dôsledku teraz napadnutým odsudzujúcim

rozsudkom, správne zistil skutkový stav veci, pričom možno konštatovať, že vykonal úplné dokazovanie
a dôsledne prebral aj všetky dôkazy dokumentované v prípravnom konaní, takže z hľadiska dodržania
zásad obsiahnutých v ustanovení § 2 ods. 10 Tr. por. treba konštatovať, že neexistuje žiaden relevantný
dôkaz, ktorý by nebol v napadnutom konaní vykonaný.Následne súd prvého stupňa všetky zákonne vykonané dôkazy v intenciách § 2 ods. 12 Tr. por. správne
vyhodnotil jednotlivo i v celom ich súhrne a tak dospel k úplným a správnym skutkovým záverom.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v súlade s požiadavkami obsiahnutými v ustanovení §

168 ods. 1 Tr. por. tentoraz jasne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za preukázané a o ktoré dôkazy svoje
skutkové zistenia oprel, existenciu ktorých skutočností pokladal so zreteľom na výsledky dokazovania
za vylúčenú alebo pochybnú, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov a tiež ako sa vyrovnal
s obhajobou obžalovaného J. K.Ani odvolací súd nemá pochybnosti o tom, že obžalovaný J. K. spáchal
skutok v rozsahu skutkových zistení napadnutého prvostupňového rozsudku. Z tohto dôvodu si skutkové

závery prvostupňového súdu osvojuje, a keďže sa s nimi stotožňuje, v celom rozsahu na ne ako na
správne aj odkazuje. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovaného, odvolací súd uzatvára, že nejde
o novú a dosiaľ neuplatnenú obhajobu obžalovaného, ale o tvrdenia, s ktorými sa v súlade so stavom
veci a zákonom dôsledne vysporiadal prvostupňový súd.
Vo vzťahu k súčasným odvolacím námietkam obžalovaného senát krajského súdu súčasne konštatuje,
že predmetná trestná vec už bola v nedávnej minulosti podrobená prieskumu nielen po skutkovej,

ale i po právnej stránke, keď uznesením sp. zn. 6To 40/2017 - 455 zo dňa 28. septembra 2017
bola prejudikovaná vina obžalovaného v rozsahu v súčasnosti správne ustálenom v napadnutom
prvostupňovom rozsudku.
Okresný súd správnym postupom dokazoval aj skutočnosti potrebné pre ukladanie sankcie. V
tomto smere vykonal na hlavnom pojednávaní dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu

obžalovaného, jeho povesť ako i všetky ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie trestu. Pri určovaní
druhu trestu a jeho výmery správne vychádzal z ustanovenia § 34 ods. 1 Tr. zák., prihliadol najmä
na okolnosti a spôsob spáchania trestnej činnosti, jej následky, zavinenie, pohnútku, ako aj na osobu
obžalovaného, jeho osobné pomery a možnosti nápravy. Správne nezistil žiadne mimoriadne okolnosti
prípadu podľa § 39 Tr. zák.

Súd I. stupňa správne ustálil neprítomnosť priťažujúcich, resp. aj poľahčujúcich okolností na strane
obžalovaného (predchádzajúce odsúdenie obžalovaného je zahladené, avšak vzhľadom na spáchané
priestupky nemožno hovoriť o úplnej bezúhonnosti obžalovaného J. K.Preto okresný súd zákonným
postupom, zrejmým aj z ustanovenia § 38 ods. 2 Tr. zák., v konečnom dôsledku v súlade s ustanovením
§ 239 ods. 4 Tr. zák., dôvodne uložil obžalovanému, ako trestne zodpovednému subjektu, podmienečný

trest odňatia slobody vo výmere jedného roka rokov, teda na samotnej dolnej hranici zákonom
stanovenej trestnej sadzby. Miernejšia sankcia v danom prípade neprichádzala do úvahy.
Správnyjeitenvýroknapadnutéhorozsudku,ktorýmbolobžalovanémuzasplneniavšetkýchzákonných
podmienok plynúcich z ustanovení §§ 49 ods. 1 písm. a, § 50 ods. 1 Tr. zák. výkon uloženého trestu
podmienečne odložený na primeranú skúšobnú dobu v trvaní trinásť mesiacov.

Uložený trest vo svojej podstate obsahuje požadovaný prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej
trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej
prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Tr. zák.
Nezistiac preto žiadne podmienky pre zmenu napadnutého prvostupňového rozsudku senát Krajského
súdu v Trnave odvolanie obžalovaného J. K. ako nedôvodné podľa § 319 Tr. por. zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.