Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 28. september 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/87/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6915208092
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Katarína Katková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6915208092.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Katkovej a

členov senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Intrum
Slovakia, s.r.o., so sídlom Mýtna 48, 810 00 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpeného JUDr.
Jánom Šoltésom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Mýtna 48, 810 00 Bratislava, proti
žalovanej C. B., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom XXX XX O. X/XX, o zaplatenie 860,23
Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota č. k.
9C/247/2015-56 z 6. novembra 2017, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť

žalobcovi 751,03 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 751,03 Eur od 10. 07. 2012 až do
zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok), p o t v r d z u j e.

II. Výrok rozsudku Okresného súdu Rimavská Sobota o trovách konania (tretí výrok) m e n í tak, že
žalobca má voči žalovanej n á r o k na náhradu trov konania v rozsahu 74,60%.

III. Žalobcovi n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rimavská Sobota (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp.

„prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým rozsudkom zo dňa 06. 11. 2017 konanie v časti zaplatenia
sumy 109,20 Eur s príslušenstvom zastavil (prvý výrok) a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
751,03 Eur s 9 %-ným úrokom z omeškania ročne zo sumy 751,03 Eur od 10. 07. 2012 až do zaplatenia,
všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (druhý výrok). O trovách konania okresný súd
rozhodol tak, že žalobcovi sa priznáva právo na plnú náhradu trov konania. O výške trov konania
rozhodnesúdprvejinštanciesamostatnýmrozhodnutímpoprávoplatnostitohtorozhodnutia(tretívýrok).
Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu vyplýva, že pôvodne predmetom konania bola suma v celkovej

výške 860,23 Eur s príslušenstvom. Žalobca svojím podaním zo dňa 15. 06. 2016 zobral podanú žalobu
späť v časti 109,20 Eur (týkajúcu sa žalobcom vyúčtovaných poplatkov a pokuty), preto súd prvej
inštancie konanie v tejto časti zastavil (§ 145 ods. 2 Civilného sporového poriadku - ďalej aj ,,CSP“).
Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalovaná uzavrela s právnym predchodcom žalobcu úverovú
zmluvu v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej aj ,,ObZ“) dňa 26. 04. 2011 (ďalej
aj ,,Zmluva o úvere“), v zmysle ktorej právny predchodca žalobcu poskytol žalovanej úver vo výške 850,-
Eur. Z uvedenej Zmluvy o úvere vyplýva mesačná splátka vo výške 33,90 Eur, ročná úroková sadzba

28,36 %, RPMN 28,36 %, priemerná RPMN 44,86 %, termín konečnej splatnosti 04/2014, celková suma
pôžičky 1.220,40 Eur, počet mesačných splátok 36 a celkové náklady spotrebiteľa 370,40 Eur.
Podľa názoru prvoinštančného súdu Zmluva o úvere má charakter spotrebiteľskej zmluvy, keďže na
jednej strane ju uzavrel žalobca ako dodávateľ, ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvykoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná ako spotrebiteľ,
ktorý pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo
inej podnikateľskej činnosti. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv sa musia vykladať vždy v prospech

spotrebiteľa, pričom odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je
obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS z 05. 04. 1993.
Súd prvej inštancie konštatoval, že Zmluva o úvere obsahuje zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia
§ 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia
zmluvy (ďalej aj ,,ZoSÚ“, resp. ,,Zákon o spotrebiteľských úveroch“), má písomnú formu, je podpísaná

oboma stranami sporu, obsahuje: a) druh spotrebiteľského úveru, písm. b) obchodné meno, sídlo
a identifikačné číslo veriteľa - označenie právneho predchodcu žalobcu, písm. d) meno, priezvisko,
adresu trvalého pobytu spotrebiteľa - žalovanej, písm. f) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
keďže v zmluve je uvedený celkový počet mesačných splátok 36, z čoho jednoznačne môže priemerný
spotrebiteľ dedukovať trvanie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a tiež je uvedený termín konečnej
splatnosti spotrebiteľského úveru, ktorý termín je v zmluve uvedený ako (mesiac/rok) 04/2014. Podľa

názoru okresného súdu zákon nevyžaduje výslovne, aby v zmluve o úvere bol uvedený presný dátum
konečnej splatnosti, ale má byť uvedený termín konečnej splatnosti tak, aby priemerný spotrebiteľ z
uvedeného údaju jednoznačne mohol zistiť termín konečnej splatnosti, čo v danom prípade je splnené
a bez akejkoľvek námahy priemerným spotrebiteľom zistiteľné. Zmluva spotrebiteľovi umožňuje bez
ťažkostí a s istotou identifikovať termín konečnej splatnosti.

Zmluva o úvere obsahuje aj náležitosti: 1/ v zmysle § 9 ods. 2 písm. g) ZoSÚ, a to celkovú výšku a
konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie, kde jednoznačne je
uvedenávýškaúveru850,-Eurapodmienkyčerpaniaasplácaniaúveru,2/vzmysle§9ods.2 i)ZoSÚ,a
to úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, ktorá je v zmluve vyjadrená ako ročná úroková sadzba 28,36
%, ktorá je určená presnou konkrétnou sumou, ktorú priemerný spotrebiteľ môže jednoducho zistiť pri

podpise zmluvy. Podľa názoru prvoinštančného súdu žalobca (veriteľ) titulom uzavretej Zmluvy o úvere
si uplatňuje v skutočnosti nižšiu výšku navýšenia, ako by mal nárok pri ročnom vyjadrení úrokov 28,36 %,
kdepritakýchtodohodnutýchúrokochza36mesiacovbymalveriteľnároknaúrokyvcelkovomvyjadrení
723,18 Eur, avšak v zmysle uzavretej zmluvy si uplatňuje veriteľ navýšenie len vo výške uvedenej v
zmluve 370,40 Eur, 3/ v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ, t.j. ročnú percentuálnu mieru nákladov vo

výške 28,36 %, ktorá percentuálna výška je rovnaká ako výška úrokov, keďže do RPMN sa premietli len
úroky v ročnom vyjadrení, keďže veriteľ si uplatňoval len úroky a nie ďalšie poplatky a náklady. Zmluva
taktiež obsahuje celkovú čiastku, ktorú spotrebiteľ musí zaplatiť s uvedením sumy 1.220,40 Eur, ktorá
korešponduje so sumou mesačnej splátky a s počtom mesačných splátok, 4/ v zmysle § 9 ods. 2 písm.
j) ZoSÚ, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, zmluva obsahuje uvedenie

výšky mesačnej splátky 33,90 Eur, počet splátok 36, termín splatnosti poslednej splátky koniec apríla
2014, kde pri počte splátok 36 je možné zistiť splatnosť prvej splátky na koniec apríla 2011. Zmluva o
úvere na dobu určitú pritom nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny v súlade s výkladom rozsudku Súdneho dvora vo veci C-42/15
v právnej veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíroovej, 5/ v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) ZoSÚ, a

to priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov vo výške 44,86 %.
Podľa názoru prvoinštančného súdu Zmluva o úvere má všetky zákonné náležitosti, obsahuje primerané
podmienky pre poskytnutie úveru, ktorou je žalovaná viazaná a z nej vyplývala žalovanej povinnosť pri
poskytnutí úveru 850,- Eur uhradiť celkovo 1.220,40 Eur.
Žalovaná na úvere uhradila sumu 339,- Eur, a teda žalovanej zostáva uhradiť titulom Zmluvy o úvere

sumu 881,40 Eur. Žalobca pritom v konaní po čiastočnom späťvzatí si uplatnil voči žalovanej len sumu
751,03 Eur, t.j. uplatňuje si sumu menšiu ako by mal nárok titulom uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere, a preto súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalovanú sumy istiny, keďže táto
povinnosť jej vyplýva z písomne uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere s tým, že Zmluva o úvere
mala zákonné náležitosti.

Žalovaná je v omeškaní so zaplatením dlžnej sumy, ktorú nezaplatila ani na základe výzvy právneho
predchodcu žalobcu zo dňa 23. 06. 2012, v lehote troch dní od doručenia, ktorú žalovaná prevzala dňa
06. 07. 2012, t.j. od 10. 07. 2012 a je povinná v zmysle § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej
aj ,,OZ“) uhradiť žalobcovi aj úroky z omeškania s tým, že výška úrokov z omeškania je stanovená v
zmysle § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. k prvému dňu omeškania.

Pokiaľ ide o vyjadrenia žalovanej v písomne podanom odpore, v ktorom uviedla, že plnenie, ktoré
od nej žalobca vymáha, má svoj základ v neprijateľných zmluvných podmienkach, Zmluva o úvere
obsahuje neprimerané sankcie, je napísaná malým nečitateľným písmom, súd prvej inštancie poukázal
na to, že žalovaná vôbec žiadnym spôsobom bližšie nekonkretizovala, o aké neprijateľné zmluvnépodmienky v spotrebiteľskej zmluve ide. Na druhej strane pokiaľ ide o neprimerané sankcie (poplatky
a zmluvné pokuty) už nie sú predmetom konania, pretože v časti poplatkov a zmluvných pokút bolo
konanie zastavené a predmetom konania zostala len nezaplatená časť úveru podľa uzavretej Zmluvy

o úvere. Pokiaľ ide o argument žalovanej, že text Zmluvy o úvere je napísaný drobným nečitateľným
písmom, táto skutočnosť sa týka prevažnej časti úverovej zmluvy, ako aj všeobecných obchodných
podmienok, súčasťou ktorých zrejme je aj zmluvná pokuta, ktorá však nie je predmetom konania, o ktorej
by jednoznačne mohol byť prijatý záver, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Tieto argumenty však neplatia o údajoch o výške schváleného úveru v zmysle bodu III. Zmluvy o

úvere, pretože údaje o výške úveru, mesačnej splátke, ročnej úrokovej sadzbe, RPMN, priemernej
hodnote RPMN, termíne konečnej splatnosti, celkovej sume pôžičky a celkových nákladoch spotrebiteľa,
sú uvedené väčším čitateľným písmom ako ostatné zmluvné dojednania, a preto s týmito zmluvnými
dojednaniami sa žalovaná mohla reálne oboznámiť a je nimi viazaná.
O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi právo
na plnú náhradu trov konania, keďže mal vo veci plný úspech. Ďalej konštatoval, že o výške trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne do výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 751,03 Eur s príslušenstvom (druhý výrok), žalovaná podala včas (v

zákonnej lehote) odvolanie.
Podľa jej názoru Zmluva o úvere neobsahuje zákonné náležitosti v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 ZoSÚ,
a preto je možné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a/ ZoSÚ).
Zmluva o úvere neobsahuje: výšky, počet a termíny splátok istiny a úrokov a iných poplatkov, príp.
poradie, v ktorom budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Zmluva o úvere obsahuje údaj o výške
schváleného úveru, schválenú výšku mesačnej splátky, z uvedených údajov, ale nie je zrejmé, akú
časť splátky predstavuje úrok a akú časť predstavuje istina. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie
KrajskéhosuduvŽilinesp.zn.11Co/256/2011zodňa25.11.2013,rozhodnutiaKrajskéhosúduvTrnave
č. k. 10CoE/313/2010 zo dňa 9. augusta 2011 a 11Co/141/2012 zo dňa 03. 07. 2013.

Zmluva o úvere neobsahuje úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej
uplatňovanie, index alebo referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby naviazaná,
ako aj časové obdobia, v ktorých dochádza k zmene výšky úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru,
podmienkyapôsobvykonaniatejtozmeny.Aksazarôznychpodmienokuplatňujúrôzneúrokovésadzby
spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách

spotrebiteľského úveru.
Uviedla, že spotrebiteľ v odseku 11 súhlasí s tým, aby si veriteľ započítal zmluvnú pokutu vo výške 10%
z dlžnej splátky v prípade porušenia zmluvných povinností dlžníka -spotrebiteľ sa tak vopred zaväzuje
uhradiť veriteľovi akúkoľvek škodu, bez ohľadu na to, či tento nárok bude opodstatnený. Táto zmluvná
podmienka je neprijateľná podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože zakladá hrubú nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Podľa jej názoru termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (04/2014) nie je možné považovať
v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f, pretože sa vyžaduje presná časová, dátumová, špecifikácia
konečnej splatnosti úverov, ktorá je dodávateľom určená na základe vstupných údajov. Je potrebné trvať
na tom, že konečná splatnosť spotrebiteľského úveru musí byť určená konkrétnym časovým okamihom

zreteľne tak, aby spotrebiteľ mohol pred vstupom do úverového vzťahu zohľadniť aj dĺžku jeho riadneho
trvania, a tým uskutočniť najvhodnejšiu voľbu medzi viacerými úverovými produktmi, resp. dodávateľmi.
V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov.
Ďalej mala za to, že uvedená pohľadávka je premlčaná s poukazom na ustanovenie § 101 OZ, pretože
pokiaľ nie je uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať

po prvý raz.

3. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej nevyjadril.

4. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanovením § 380, §

381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1, 2 CSP a contrario a odvolaním napadnutý
výrok rozsudku prvoinštančného súdu (druhý výrok) podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny
potvrdil a závislý výrok rozsudku o trovách konania (tretí výrok) zmenil (§ 388 CSP), pretože neboli
splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).5. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je
vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu, na

základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z odôvodnenia
rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane
jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil právo strán na spravodlivý
proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo
okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich
náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

7. Súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozsudku
koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné. Rozsudok okresného súdu je presvedčivý, premisy
zvolené v rozsudku, rovnako ako aj závery, ku ktorým dospel, sú racionálne a aj spravodlivé. Odvolací
súd konštatuje, že odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku je dostatočne vyčerpávajúce a

zodpovedá kritériám uvedeným v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozsudku preto poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na
argumenty žalobcu v odvolaní.

8. Podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

9. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,
ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov

uvedenýchvustanovení§379CSP),takajdôvodmipodanéhoodvolania.Odvolateľvpodanomodvolaní
fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti
odvolacieho súdu.

10. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovanej odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaná

v odvolacom konaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohla uplatniť
v konaní pred okresným súdom a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366
CSP na to, aby mohli byť relevantným odvolacím dôvodom.

11. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné poukázať na to, že v súvislosti so vstupom

Slovenskej republiky do Európskej únie boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.
z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov
začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách a táto právna úprava má základ v smernici Rady
93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Problematika ochrany
spotrebiteľa je inštitút, ktorý treba vnímať komplexne a ktorý sa dotýka viacerých typov zmlúv. Európska

únia venuje ochrane spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. Vychádzajúc z európskej legislatívy aj zmluvy
uzatvorené podľa iných zákonov ako Občiansky zákonník možno tiež považovať za spotrebiteľské
napriek tomu, že ich zákon priamo ako spotrebiteľské neoznačuje.

12. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy (aj keď je v Občianskom zákonníku

pomenovaná), ale možno ju označiť ako druh zmluvy, pre ktorú najmä Občiansky zákonník, ale aj iné
právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a
naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany.

13. Odvolací súd (zhodne s názorom prvoinštančného súdu) konštatuje, že v posudzovanej veci

právny predchodca žalobcu (Consumer Finance Holding, a.s., so sídlom Kežmarok, Hlavné námestie
12, IČO: 35 923 130) uzatvoril so žalovanou dňa 26. 04. 2011 spotrebiteľskú zmluvu, a to konkrétne
zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z.o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom ku dňu
podpisu zmluvy.

14. Právny predchodca žalobcu vystupoval ako právnická osoba, ktorá ponúkala a poskytovala
spotrebiteľské úvery v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaná vystupovala v danom zmluvnom
vzťahu ako spotrebiteľ - fyzická osoba, ktorej bol ponúknutý a poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel
ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

15. Pokiaľ teda okresný súd pri rozhodnutí vychádzal z premisy, že predmetnú zmluvu uzavretú medzi
právnym predchodcom žalobcu a žalovanou treba klasifikovať ako zmluvu spotrebiteľskú a následne
skúmal, či zmluva obsahuje obligatórne náležitosti, považuje odvolací súd za vecne správne.

16. V súvislosti s odvolacími argumentmi žalovanej odvolací súd poukazuje na to, že Zákon o
spotrebiteľských úveroch v ustanovení § 9 ods. 2 definuje, ktoré obligatórne náležitosti musí obsahovať

zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pokiaľ okresný súd okresný súd zistil, že Zmluva o poskytnutej pôžičke
máobligatórnenáležitostivzmysleustanovenia§9Zákonaospotrebiteľskýchúveroch,stýmtoprávnym
záverom odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje.

17. Odvolací súd uvádza, že požiadavka jednotnej aplikácie a interpretácie úniového práva vo vnútri

Európskej únie znamená, že význam pojmov úniového právneho poriadku nemôže byť v jednotlivých
členských štátoch rôzny, ale musí spočívať na objektívnych kritériách definovaných úniovým právom
(Jordens-Vosters, 69/79, 10. 01. 1980 s. 75, bod 6), pričom aplikácia, účinnosť a záväznosť úniového
práva nemôže byť v jednotlivých štátoch rozdielna (Zerbone, 94/77, 31. 01. 1978, Zb. s. 99, body 25
a 26).

18. Odvolací súd zdôrazňuje, že vnútroštátny súd je všeobecným súdom aplikácie úniového práva,
pretože je povinný v rámci svojich právomocí zabezpečiť úplný účinok úniových právnych noriem a
chrániť práva, ktoré tieto normy priznávajú jednotlivcom (Frankovich a Bonifaci, C-6 a 9/90, 19. 11. 1991,
Zb. s. I-5357, bod 32; Factortame, C-213/89, 19. 06. 1990, Zb. s I-2433, bod 19). Je povinný zabezpečiť

právnym subjektom právnu ochranu najmä vtedy, ak to vyplýva z priamo účinných ustanovení, ale
aj prostredníctvom využitia nepriameho účinku práva EÚ tak, že bude vykladať všetky procesné
ustanovenia eurokonformným spôsobom tak, aby ich aplikácia prispela k realizácii požiadavky na
zabezpečenie účinnej súdnej ochrany práv, ktoré fyzickým a právnickým osobám vyplávajú z úniového
právneho poriadku (Kronberger, T-18/07, Úz. 21. 05. 2008, Zb. s UU-77, bod 49; Unibet, C-432/05, 13.

03. 2007, Zb. s. I-2271, bod 44). Vnútroštátny súd je v rámci svojich právomocí a voľnej úvahy, ktorú mu
priznáva vnútroštátne právo, povinný vykladať vnútroštátne ustanovenia čo najviac v súlade s právom
EÚ tak, aby ich následná aplikácia prispela k vykonaniu úniového práva (Lucchini, C-119/05, 18. 7. 2007,
Zb.s. I-6199, body 60 a 61).

19. Odvolací súd konštatuje, že prvoinštančný súd v danom prípade správne aplikoval judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie, keďže jeho povinnosťou bolo riadiť sa záväzným výkladom Súdneho
dvora Európskej únie. Štát totiž môže porušiť právo Únie aj vtedy, ak jeho súd vydá súdne rozhodnutie,
ktoré bude v zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (napr. rozsudok Súdneho
dvora EÚ C-224/01 Köbler, 30. 09. 2003, Zb. s. I-10239, bod 56; Brassere du p?cheur a Factortame,

C-46 a 48/93, 05. 03. 1996, Zb. s. I-1029, bod 57).

20. Aplikovaním týchto princípov únijného práva dospel okresný súd k správnemu právnemu posúdeniu
veci. Rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj ,,SD EÚ“) vo veci C-42/2015 Home Credit
Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, Súdny dvor Európskej únie odpovedal na prejudiciálne otázky,

položené Okresným súdom Dunajská Streda v spore medzi žalobcom Home Credit Slovakia, a.s. a
žalovanou Klárou Bíróovou, predmetom ktorého bolo zaplatenie peňažnej pohľadávky ako nedoplatku z
úverovej zmluvy pozostávajúcej z hlavného textu a úverových podmienok, keďže mal pochybnosti o tom,
či sú niektoré náležitosti vyžadované v § 9 zákona č. 129/2010Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v súlade so Smernicou Európskeho parlamentu Rady 2008/48/

ES z 23. 04. 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS. Z
odpovede SD EÚ vyplýva, že článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby Zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotouidentifikovať dátumy týchto splátok, a že článok 10 ods. 2 písm. h), i) Smernice 2008/48 sa má vykladať
v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi
splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná

na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s čl. 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský
štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Z odpovede SD EÚ na tretiu a
štvrtú otázku položenú národným súdom vyplýva, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala
splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok a v odpovedi na

piatu a šiestu otázku je uvedené, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po
sebenasledujúcimisplátkaminemusívoformeamortizačnejtabuľkyspresňovať,akáčasťkaždejsplátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny a teda obsahovať rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky a
podobne. Vyplýva z nich tiež to, že ustanovenia Smernice 2008/48/ES bránia tomu, aby členský štát
stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Podľa odpovede na siedmu otázku
môže vnútroštátna právna úprava stanoviť sankciu za neuvedenie niektorých podstatných náležitostí

Zmluvy o úvere tak, že táto sa bude považovať za dohodnutú bez úrokov a bez poplatkov.

21. Odvolací súd poukazuje na to, že časť podstatných náležitostí Zmluvy o úvere sa môže uviesť aj
osobitne v prílohe, teda nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jeden ucelený dokument, avšak príloha
musí byť neoddeliteľnou súčasťou zmluvy a taktiež musí byť spotrebiteľovi odovzdaná, aby sa s ňou

mohol oboznámiť (viď rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 vo veci Home Credit
Slovakia, a. s. c/a Klára Bíróová).

22. Zo Zmluvy o úvere vyplýva, že žalovaná sa pred podpísaním zmluvy oboznámila s Podmienkami
a Všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou Zmluvy o úvere (viď bod.

VII, VIII. Zmluvy o úvere). Túto skutočnosť žalovaná v spore nepoprela.

23. Zo Všeobecných obchodných podmienok (Čl. 6.2, 6.3, 6.4) vyplýva: ,,Pokiaľ nie je v Splátkovom
kalendári a /alebo Podmienkach a / alebo VOP stanovené inak, sú Splátky splatné do 20. dňa
v príslušnom kalendárnom mesiaci. V jednotlivých Splátkach je zahrnutý dohodnutý anuitný úrok,

príslušná časť istiny a poistenie. Prvá splátka je splatná nasledujúci mesiac po uzatvorení Zmluvy a/
alebo doručení Služby, pokiaľ nie je dohodnuté inak.“ (viď č.l. 4 spisu)

24. Podľa názoru odvolacieho súdu zo Zmluvy o úvere je možné bez ťažkostí a s istotou identifikovať i
termín prvej splátky - dňa 20. 05. 2011 (20. dňa nasledujúceho mesiaca po uzatvorení zmluvy), termíny

splátok - 20. dňa v tom ktorom mesiaci, termín konečnej splatnosti - 20. 04. 2014 a taktiež i fixný údaj
o ročnej úrokovej sadzbe, t.j. 28,36%.

25. Pokiaľ žalovaná v odvolaní poukázala na rozhodnutia všeobecných súdov (napr. rozhodnutie
Krajského sudu v Žiline sp. zn. 11Co/256/2011 zo dňa 25. 11. 2013, Krajského súdu v Trnave č. k.

10CoE/313/2010 zo dňa 9. augusta 2011 a 11Co/141/2012 zo dňa 03. 07. 2013) odvolací konštatuje,
že uvedené rozhodnutia boli vydané pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej, ktoré je záväzným výkladom Smernice
2008/48/ES.

26. Ohľadne odvolacieho argumentu týkajúceho sa dojednania o zmluvnej pokute odvolací súd
poukazuje na to, že predmetom sporu (po späťvzatí žaloby sčasti) nie je žiadna zmluvná pokuta, preto
nebol daný dôvod na to, aby súd prvej inštancie podrobil súdnemu prieskumu dojednania o zmluvnej
pokute, keďže súd prvej inštancie bol viazaný žalobným návrhom žalobcu (§ 216 ods. 1 CSP). Odvolací
súd považuje za potrebné dodať, že v prípade, ak by zmluva obsahovala eventuálne neprijateľnú

zmluvnú podmienku týkajúcu sa dojednaní o zmluvnej pokute, bola by neplatná zmluva jedine v časti,
týkajúcejsazmluvnejpokuty(§53ods.5,§41Občianskehozákonníka),ktorábyalenemalazanásledok
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru v zmysle ustanovenia § 11 ZoSÚ, pretože dojednania o zmluvnej
pokute nepatria ex lege k obligatórnym náležitostiam spotrebiteľského úveru.

27. K námietke premlčania vznesenej žalovanou až v odvolacom konaní odvolací súd uvádza, že ide o
hmotnoprávnu námietku v zmysle ustanovenia § 152 CSP, ktorú žalovaná v pozícii spotrebiteľky mohla
ako prostriedok procesnej obrany objektívne uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a to do
vyhlásenia rozhodnutia vo veci samej (§ 296 CSP). Pretože žalovaná v odvolacom konaní neuviedlažiaden argument a zároveň nepreukázala, že nový prostriedok procesnej obrany nemohla uplatniť pred
súdom prvej inštancie bez svojej viny, odvolací súd konštatuje, že námietka premlčania uplatnená
žalovanou až v odvolacom konaní nespĺňa procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 ods. d)

CSP na to, aby mohla byť relevantným odvolacím dôvodom (novotou v odvolacom konaní).

28. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku (v
druhom výroku) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

29. Odvolací súd zmenil výrok rozsudku prvoinštančného súdu o trovách konania podľa ustanovenia
§ 388 CSP s prihliadnutím na to, že okresný súd konanie v časti o zaplatenie sumy 109, 20 Eur s
príslušenstvom (prvý výrok) zastavil v zmysle ustanovenia § 145 ods. 2 CSP v dôsledku späťvzatia
žaloby žalobcom, avšak súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania sa opomenul vysporiadať
s náhradou trov konania i v zmysle ustanovenia § 256 CSP, teda nezaoberal tým, ktorá strana zavinila,
že sa konanie muselo sčasti zastaviť.

30. V zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná
náhradu trov konania protistrane.

31. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca neuviedol žiaden dôvod späťvzatia žaloby sčasti, preto podľa

názoru odvolacieho súdu žalobca procesne zavinil zastavenie konania v časti zaplatenia sumy 109,20
Eur s príslušenstvom.

32. V zmysle ustanovenia § 255 ods. 1, 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru
jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

33. Odvolací súd konštatuje, že v konaní bol žalobca úspešný v rozsahu 87,30 % a žalovaná v rozsahu
12,70% (100% x 751,03 Eur /t.j. 860,23 Eur - 109,20 Eur/: 860,23 Eur = 87,30 %; 100% - 87,30%
=12,70%). Žalobca mal čistý úspech v spore 74,60% (87,30 % - 12,70%=74,60 %), preto odvolací súd

zmenil výrok rozsudku o trovách konania (tretí výrok) tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 74,60%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

34. Odvolaním nenapadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu (prvý výrok) zostal nedotknutý (§
367 ods. 2 CSP).

35. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení
s § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva: „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní aplikoval zásadu
zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V tomto prípade bol
v odvolacom konaní plne úspešný žalobca, zásadne by teda mal nárok aj na náhradu trov odvolacieho
konania. Pretože však zo spisu odvolací súd nezistil, že by žalobcovi v odvolacom konaní nejaké účelne
vynaložené trovy vznikli, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).