Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 10. október 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/332/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113233260
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7113233260.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr.

Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkýň 1/ E. K., nar. XX.X.XXXX, bytom J., T.
3, 2/ E. H., nar. XX.X.XXXX, bytom J., D. 9, 3/ K. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom J., V. 8, 4/ X.. E. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom J., N. X, všetky zast. JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., advokátom, so
sídlom v Košiciach, Južná trieda 28, proti žalovanému Mesto Košice, so sídlom Košice, Tr. SNP 48/A,
IČO: 00 691 135, o zaplatenie sumy 6.592 € s prísl., o odvolaniach žalobkýň a žalovaného proti rozsudku
24C 152/2014-202 z 24.1.2017 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Odmieta odvolanie žalobkýň proti rozsudku v jeho vyhovujúcej časti.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) rozsudkom rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť každej
žalobkyni sumu 504,01 € spolu 5,25 % ročným úrokom z omeškania od 15.3.2014 až do zaplatenia a
sumu504,01€každejžalobkynispolus5,05%ročnýmúrokomzomeškaniaod5.12.2015dozaplatenia,
všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Ďalším

výrokom priznal žalobkyniam náhradu trov konania v rozsahu 22,32 % a posledným výrokom rozhodol,
že sporové strany sú povinné nahradiť trovy konania štátu a to žalobkyne v rozsahu 38,84 % a žalovaný
v rozsahu 61,16 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyne žalobou z 28.11.2013, rozšírenou dňa 16.10.2015,
domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť im spoločne a nerozdielne sumu 3.296 € spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 1.11.2012 až do zaplatenia, alternatívne, aby zaviazal

žalovaného zaplatiť každej zo žalobkýň sumu 824 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne
od 1.11.2012 až do zaplatenia a zároveň zaviazal žalovaného zaplatiť im sumu vo výške 3.296 € s
prísl., z toho každej zo žalobkýň sumu 824 € spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne od 16.10.2015
až do zaplatenia. Skutkovo žalobkyne žalobu odôvodnili tým, že sú podielovými spoluvlastníčkami
nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. území J. R. C., zapísanej na LV č. XXXX ako parcela reg. E
č. XXX/XXX o výmere 1.842 m2 orná pôda a žalovaný je vlastníkom stavieb - športového ihriska s
tribúnou stojaceho na parc. reg. C č. XXXX/1 bez zápisu na LV, ako aj J. na O. ul. v J. R. C. súp. č.

1221 stojacej na parcele reg. C č. 1118/2 zapísanej na LV č. XXXX. Parcely, na ktorých sú tieto stavby
postavené,bolivyčlenenéakodielyč.XXač.XXzparcelyvovlastníctvežalobkýňgeometrickýmplánom
č. XXX-XX-XXX-XXX-XXX zo dňa 23.1.1990. Diel č. XX predstavuje pozemok pod futbalovým ihriskom
a diel č. 32 predstavuje plochu, ktorá je okolo kolkárne a tvorí prístup ku kolkárni. Žalovaný žiadnuúhradu za užívanie týchto pozemkov žalobkyniam neplatí. Žalobkyne tvrdili, že nájomné za stavebné
pozemky, kde sú všetky inžinierske siete, sa v tejto lokalite pohybuje okolo 6 €/m2. Žalovaný je preto
povinný zaplatiť žalobkyniam ročné nájomné za užívanie plochy o výmere 1.648 m2 vo výške 9.888

€. Žalobkyne požadovali úhradu za užívanie v rozsahu svojich spoluvlastníckych podielov za obdobie
od 1.11.2011 do 1.11.2012 vo výške 3.296 € a za obdobie od 16.10.2013 do 16.10.2014 v rovnakej
výške. Žalobkyne sa zaplatenia tejto peňažnej sumy domáhali titulom náhrady za výkon oprávnení
vyplývajúcich zo zákonného vecného bremena vychádzajúc z toho, že výška odplaty titulom vecného
bremena musí byť rovnaká, ako trhová hodnota nájmu priznávaná v prípadoch užívania pozemkov

titulom bezdôvodného obohatenia

3. Žalovaný nespochybnil základ uplatneného nároku, t.j. že podľa zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo
právo zodpovedajúce vecnému bremenu, obsahom ktorého je držba a užívanie pozemkov žalobkýň,
nachádzajúcich sa pod stavbami vo vlastníctve žalovaného, ani výmeru pozemkov. Namietal však, že
uvedený nárok je odplatný. Pre prípad, že sa súd s touto obranou nestotožní, mal žalovaný za to, že

uplatňovaná suma 6 € za 1m2, je nadhodnotená. Odplata by mala vychádzať z ceny vecného bremena,
nie z hodnoty nájmu. V tomto smere poukázal na znalecký posudok č. 4/2015, v zmysle ktorého hodnota
vecného bremena je vo výške 4,22 €/m2.

4. Súd konštatoval, že medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobkyne boli v rozhodnom období

podielovými spoluvlastníčkami parcely reg. E č. 785/501 orná pôda o výmere 1.842 m2 zapísanej na
LV č. XXXX kat. úz. J. R. C., každá v rozsahu X/XX v pomere k celku, že žalovaný je vlastníkom
stavieb futbalové ihrisko s tribúnou a kolkáreň; tieto stavby prešli z vlastníctva štátu do vlastníctva
žalovaného ako mesta (obce) a že podľa geometrického plánu vyhotoveného Z., n.p. Prešov zo
dňa 23.1.1990 bola z parcely č. XXX vo vlastníctve žalobkýň odčlenená ako diel č.31 k parcele č.

XXXX/X plocha o výmere X.XXXmX a ako diel č. XX k parcele č. XXXX/X plocha o výmere XXXmX,
spolu X.XXX m2. Sporným bol rozdielny výklad a rozdielne stanoviská strán k spôsobu vysporiadania
nárokov, vyplývajúcich žalobkyniam z ich spoluvlastníckeho práva k predmetnému pozemku vo vzťahu
k oprávneniu žalovaného vyplývajúcemu z vecného bremena zriadeného vo verejnom záujme k tomuto
pozemku zákonom č. XX/XXXX Z.z. Žalobkyne sa domáhajú finančnej náhrady rovnajúcej sa trhovému

nájomnému za obdobie od 1.11.2011 do 1.11.2012 a za obdobie od 16.10.2013 do 16.10.2014.
Žalovaný sa domnieva, že žalobkyne sú z titulu zákonného vecného bremena povinné strpieť užívanie
predmetného pozemku bezodplatne až do konečného vysporiadania vlastníckych vzťahov.

5. Po právnom posúdení veci podľa ust. § 1 ods. 1, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 3, § 4 ods. 1 zákona č.

66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovo právnom usporiadaní pozemkov pod stavbami,
ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
§ 123, § 124, § 128 ods. 1, § 151n ods. 1 veta prvá, § 151o ods. 1 veta prvá, § 138, § 517 ods.
1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), s poukazom na čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej
republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd súd uzavrel, že žalobkyne majú až do času

majetkoprávneho usporiadania vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti nárok na náhradu za zriadené
vecné bremeno vo forme finančnej náhrady. Poukázal na znenie zákona č. 66/2009 Z.z., ktorý počíta s
usporiadaním pomerov k pozemkom pod stavbou jednak možnosťou poskytnúť dotknutým vlastníkom
náhradný pozemok a jednak postupom v konaní o pozemkových úpravách, v rámci ktorého je možné
dotknutým vlastníkom poskytnúť buď náhradný pozemok alebo finančnú náhradu, ako aj na skutočnosť,

že zákon č. 66/2009 Z.z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného
pozemkupodmieňujeochotouvlastníkastavbynauzavretiezámennejzmluvyatiežďalšoupodmienkou,
ktorou je existencia pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, súceho na zámenu. Až neuplatnenie
uvedeného postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v rámci konania o
nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie pozemkových úprav je

len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci nariadených pozemkových
úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná buď formou poskytnutia
náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak len za kumulatívneho
splnenia troch podmienok, ktorými je to, že a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na účely
poskytnutia náhrady, b/ ide o pozemok pod stavbou v maximálnej zákonom ustanovenej alebo nižšej

výmere a c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku. V prejednávanej
veci medzi sporovými stranami nedošlo k žiadnemu usporiadaniu pomerov v zmysle uvedených
možností. Preto ak zákon č. 66/2009 Z.z. vlastníkovi pozemku nedáva žiadnu možnosť domáhať sa
usporiadaniavlastníckychvzťahovkpozemkomzaťaženýchzákonnýmvecnýmbremenomaponechávaich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku (vlastníkovi stavby), záver o neexistencii
práva vlastníkov pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred
neurčiteľnú nie je v súlade s ust. Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a slobôd, ale ani

s Ústavou Slovenskej republiky.

6.SúdprvejinštanciepoukázalajnaNálezÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.PL.ÚS19/2009,
podľa ktorého je povinnosťou všeobecných súdov zabezpečiť taký výklad hmotnoprávnych inštitútov
týkajúcich sa obmedzenia vlastníckeho práva, aby bolo primerane zabezpečené právo na ochranu

vlastníctva garantované článkom 20 ods. 1 Ústavy SR. Pokiaľ teda zo strany žalovaného dochádza
k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcov vo forme realizácie vecného bremena, i keď zriadeného
zákonom, zakladá to zásadnú povinnosť poskytnúť vlastníkom za takého obmedzenie náhradu. Na
tomto právnom závere nič nemení ani skutočnosť, že z ust. § 4 ods. 2 zákona č.66/2009 Z.z. vyplýva
dočasný charakter zákonom zriadeného vecného bremena, ktoré je vlastník pozemku povinný strpieť
do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území. Táto právna úprava nerieši otázku

definitívnehousporiadaniavlastníctvakpozemku,aktoromjezriadenástavbavovlastníctveinejosobya
preto ani náhrada za dočasné obmedzenie vlastníckeho práva formou vecného bremena nie je v kolízii s
prípadným nárokom, ktorý vlastníkovi pozemku vznikne v dôsledku konečnej úpravy. Náhrada za vecné
bremeno je totiž náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva za obdobie do vykonania tejto konečnej
úpravy. Zdôraznil, že iniciácia konania o pozemkových úpravách je ponechaná výlučne na vôli vlastníka

stavby a teda, môže nastať aj situácia, že vlastník stavby takéto konanie neiniciuje a teda, k poskytnutiu
náhradného pozemku alebo finančnej náhrady ani nedôjde.

7. Za účelom ustálenia výšky tejto náhrady súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 68/2016 znalca
Ing. Ladislava Nagya z 15.10.2016 podľa ktorého všeobecná hodnota práva zodpovedajúceho vecnému

bremenu je vo výške 3,67 € za m2 ročne, t.j. pri výmere 1.648 m2 vo výške 6.048,16 €. Vzhľadom na
spoluvlastnícky podiel všetkých žalobkýň spolu v rozsahu 1/3 predstavuje odplata za jeden rok sumu
2.016,05 € a za celé určené obdobie 2 rokov sumu 4.032,11 €.

8. V súvislosti so znaleckým posudkom súd uviedol, že znalec pri výpočte vychádzal z vyhlášky MS

SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších právnych predpisov,
pričom vychádzal zo všeobecnej hodnoty pozemku, ktorú stanovil metódou polohovej diferenciácie.
Znalec vykonal miestnu ohliadku s miestnym šetrením dňa 28.9.2016 za účasti zástupcu žalobkýň a
zistil, že nehnuteľnosť sa nachádza na okraji zastavaného územia krajského mesta Košice, v mestskej
časti J. R. C. na rohu ulíc O. a N., za zástavbou samostatne stojacich rodinných domov rôzneho

štandardu. Ohodnocované časti parciel sú účelovo využité ako súčasť areálu futbalového štadióna
FK Košická R. C. s príslušenstvom a to ako časť hracej zatrávnenej plochy a dvora s prístupom k
budove priľahlej kolkárne. Podľa vyjadrenia referátu UH Mesta Košice zo dňa 6.10.2016 sú predmetné
parcely ako celok určené v záväznej časti územného plánu zóny s definíciou ako jestvujúca funkcia, t.j.
plochy športových areálov s regulovanou funkciou 13 - športový areál. Za súčasného stavu regulatívu

a schválenej územno-plánovacej dokumentácie je iné účelové využitie ohodnocovanej časti pozemku
nereálne. Pozemok je využívaný na športové účely a nie je predpoklad na jeho iné funkčné využitie.
Po námietkach žalobkýň k znaleckému posudku (žalobkyne mali za to, že náhrada za vecné bremeno
má zodpovedať trhovej hodnote nájomného, poukazovali na znalecký posudok Ing. K. C. č. XX/XXXX,
podľa ktorého je výška nájmu X,XXX €/m2 ako aj na znalecký posudok X. znalcov, H. 3, J. č. X/

XXXX, ktorý na rozdiel od znaleckého posudku XX/XXXX koeficient povyšujúcich faktorov stanovil v
hodnote 2,0 a nie 1, namietali aj postup znalca pri výpočte všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, keď
znalec použil vo vzorci obdobie návratu predpokladaných nákladov v rozsahu 20 rokov a nie 10-15
rokov ako to bolo v znaleckom posudku 4/2015, ktorý bol vypracovaný v konaní sp. zn. 43C 181/2013
vedenom na Okresnom súde Košice II) súd vypočul ustanoveného znalca a uzavrel, že súdny znalec

presvedčivo a vyčerpávajúcim spôsobom ozrejmil svoj postup pri vypracovaní znaleckej úlohy, preto
sa súd s jeho závermi a odôvodneniami v plnom rozsahu stotožnil. Poukázal na to, že v znaleckom
posudku, na ktorý poukazovali žalobkyne, znalecká organizácia použila pre výpočet rovnaký postup a
totožný vzorec, v súlade s vyhláškou MS SR č.492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku
a rovnako použila pri stanovení hodnoty pozemku metódu polohovej diferenciácie a zdôraznil, že vecné

bremeno nie je nájmom. Ide o samostatné, rozdielne právne inštitúty, s rozdielnou právnou úpravou,
s čím ráta aj samotná vyhláška MS SR č.492/2004 Z.z., keď osobitne upravuje postup pre výpočet
náhrady za vecné bremeno. K námietkam žalobkýň, že práve hodnota koeficientu povyšujúcich faktorov
bola činiteľom, ktorý mal vplyv na stanovenie hodnoty pozemku, súd argumentoval, že z porovnaniaoboch znaleckých posudkov je zrejmé, že práve znalecký posudok Ing. Q. R. im priznáva vyššiu hodnotu
polohovejdiferenciácie(2,5875),nežposudokznaleckejorganizácie(2,31).Povynásobenítejtohodnoty
s východiskovou hodnotou majetku (ktorá bola v oboch posudkoch určená rovnako vo výške 26,56 €/

m2), znalecký posudok Ing. Q. R. priznáva žalobkyniam vyššiu jednotkovú hodnotu pozemku (68,72
€/m2) ako posudok znaleckej organizácie, ktorá určila jednotkovú hodnotu pozemku vo výške 61,35
€/m2. Vychádzajúc z tohto znaleckého posudku súd potom uzavrel, že všeobecná hodnota práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu je vo výške 3,67 €/m2 ročne, t.j. pri výmere 1.648 m2 vo výške
6.048,16 €. Vzhľadom na spoluvlastnícky podiel všetkých žalobkýň spolu v rozsahu 1/3 predstavuje

odplata za jeden rok sumu 2.016,05 € a za celé určené obdobie 2 rokov sumu 4.032,11 €.

9. Súd uviedol, že nárok na odplatu za vecné bremeno predstavuje právo každého spoluvlastníka
týkajúce sa spoločnej veci, pričom na tomto práve sa každý zo spoluvlastníkov môže podieľať v miere,
ktorá je určená veľkosťou jeho spoluvlastníckeho podielu, preto každej zo žalobkýň priznal odplatu
vo výške, zodpovedajúcej jej spoluvlastníckemu podielu. Každá zo žalobkýň má rovnaký podiel na

nehnuteľnosti, súd preto odplatu vydelil štyrmi a žalovaného zaviazal zaplatiť každej žalobkyni sumu
504,01 € za obdobie od 1.10.2011 do 1.11.2012 a v rovnakej výške za obdobie od 16.10.2013 do
16.10.2014 a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaného zaviazal aj na zaplatenie
úrokov z omeškania, pričom vychádzajúc z toho, že žalobkyne nepreukázali, že žalovaného vyzvali
na plnenie už pred podaním žaloby, výzvou na plnenie bola samotná žaloba, doručená žalovanému

13.3.2014. Splatnosť dlhu vo vzťahu k prvému uplatnenému obdobiu nastala dňa 14.3.2014 a prvým
dňom omeškania bol 15.3.2014. Výzvou na plnenie za ďalšie uplatnené obdobie bol návrh na pripustenie
zmeny žaloby, ktorý bol žalovanému doručený dňa 3.12.2015. Splatnosť dlhu tak nastala dňa 4.12.2015
a prvým dňom omeškania bol 5.12.2015. Súd preto zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z
omeškania od 15.3.2014 až do zaplatenia a od 5.12.2015 až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti

uplatnených úrokov z omeškania žalobu zamietol.

10. O nároku na náhradu trov súd rozhodol podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 255 ods.1
CSP. Žalobkyne mal v konaní čiastočný úspech, keď si uplatňovali nárok na zaplatenie sumy spolu
vo výške 6.592 € a súd im priznal spolu sumu vo výške 4.032,10 €. V percentuálnom vyjadrení ich

úspech predstavuje 61,16 % a neúspech 38,84 %. Pomer úspechu a neúspechu predstavuje 22,32 %.
Žalobkyniam preto priznal náhradu trov konania v rozsahu 22,32 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

11. Súd konštatoval, že v konaní vznikli trovy štátu, spočívajúce v znalečnom, vyplatenom súdnemu
znalcovi z finančných prostriedkov štátu v zmysle uznesenia 24 C 152/2014-170 z 22.11.2016. Pretože v
novej úprave Civilného sporového poriadku, účinnej od 1.7.2016, absentuje osobitné ustanovenie, ktoré
by upravovalo náhradu trov, ktoré platil štát, súd pri rozhodovaní vychádzal z článku 4 ods. 1 CSP, podľa
ktorého ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,

právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do
obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Predmetnú otázku najbližšie čo do obsahu a účelu
upravuje ust. § 255 CSP event. § 256 ods.1 CSP, podľa ktorého nielen účastníci konania, ale aj štát má
právo na náhradu trov, ktoré platil, v závislosti od výsledkov konania. Vychádzajúc z pomeru úspechu
a neúspechu sporových strán v konaní, štát má právo na náhradu trov proti žalobkyniam v rozsahu ich

neúspechu 38,84 % a proti žalovanému v rozsahu jeho neúspechu 61,16 %.

12.Rozsudoknapadlivčaspodanýmodvolanímobestranysporu.Žalobkynenamietaliodvolaciedôvody
podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP a navrhli rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť mu vec na
ďalšie konanie, alternatívne zmeniť a žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Uplatnili si náhradu trov konania.

Namietali, že súd sa vôbec nevysporiadal so skutočnosťami uvádzanými v znaleckom posudku Ing. K.J.,
ktorýpredložilivkonaníanevysporiadalsashodnotounehnuteľnosti.Zopakovalisvojuargumentáciu,že
výška odplaty za vecné bremeno sa musí rovnať výške nájmu, pretože rozsah vecného bremena podľa
zákona č. 66/2009 Z.z. je oveľa širší ako obsah nájmu podľa OZ. Obsahom vecného bremena podľa
zák. č. 66/2009 Z.z. je držba, užívanie pozemku, právo uskutočniť stavbu, zmenu stavby. Vlastníkovi

pozemku zostáva holé vlastníctvo, nemôže nehnuteľnosť držať, užívať, nemôže na nej budovať alebo
robiť akékoľvek zmeny, dokonca nemôže na nehnuteľnosť vstúpiť. Ak vzorce pre výpočet vecného
bremena sú nastavené tak, že odplata za vecné bremeno je nižšia od nájomného o 25 % nie je to v
súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy SR. Poukázali na dve skupiny vlastníkov podľa zák. č. 66/2009 Z.z. -tých, ktorí majú uzavreté nájomné zmluvy od r. 2009 s mestami, ktorým sa platí riadne trhové nájomné,
lebo na týchto pozemkoch sa nezriadilo vecné bremeno a druhou skupinou sú tí vlastníci, ktorí nemali
uzavreté nájomné zmluvy a na ich pozemkoch sa tak zriadilo zákonné vecné bremeno. Ide o stav, keď

dochádza k porušeniu čl. 20 ods. 1 Ústavy SR. Rozhodnutie súdu považujú aj v kontexte čl. 20 ods. 1
Ústavy za neústavné, nespravodlivé, pretože nepriznal výšku odplaty za vecné bremeno minimálne v
takej výške ako je výška nájmu. Vytkol súdu, že sa nevysporiadal s námietkami voči výške koeficientu
povyšujúcich faktorov v znaleckom posudku Ing. Nagya.

13. Žalovaný napadol rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h/ CSP) a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu zamietne v celom
rozsahu. Uplatnil si náhradu trov celého konania. Naďalej zastával názor, že vecné bremeno zriadené
zákonom č. 66/2009 Z.z. je bezodplatné a že odplatnosť vecného bremena zriadeného uvedeným
zákonom nie je možné vyvodiť ani poukázaním na ustanovenia Ústavy SR týkajúce sa ochrany

vlastníckeho práva. Argumentoval, že Národná rada Slovenskej republiky v rámci realizácie právomoci
jej zverených Ústavou Slovenskej republiky (ďalej len “SR“), v súlade s Listinou základných práv a
slobôd a dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, stanovila
zákonom č. 66/2009 Z.z. medze vlastníckeho práva v zmysle článku 20 ods. 1 Ústavy SR, a to konkrétne
v ust. § 4, keď zriadila k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov v

prospech týchto subjektov právo zodpovedajúce vecnému bremenu a stanovila všetkým vlastníkom
pozemkov pod takýmito stavbami výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu strpieť. Uviedol, že
od vymedzenia vlastníckeho práva treba odlišovať jeho obmedzenie podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR,
pretože kým pod vymedzením vlastníckeho práva rozumieme výsledok realizácie právomoci Národnej
rady SR v zmysle uvedeného, obmedzením vlastníckeho práva rozumieme samotný zásah do jeho

priestoru medzi určených zákonom. Rozlišovanie medzi vymedzením vlastníckeho práva ako práva
základného a jeho obmedzením je zrejmé aj z článku 13 Ústavy SR a tiež článku 20 ods. 1 a článku
20 ods. 4 Ústavy SR. Na takýto rozdielny účel úpravy uvedených ustanovení poukázal aj Ústavný súd
SR (PL.ÚS 38/95), ktorý uvádza, že zatiaľ čo vo vzťahu k článku 20 ods. 1 je Národná rada oprávnená
zákonom priamo stanoviť obsah vlastníckeho práva, a to rovnaký pre všetkých vlastníkov, čl. 20 ods. 4

Ústavy SR ukladá zákonu Národnej rady inú úlohu. Článok 20 ods. 4 Ústavy SR ukladá zákonu Národnej
rady inú úlohu - vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva, t.j. obmedzenie samotného
výkonu (uplatňovania) vlastníckeho práva. Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je
možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu,
pričom účelom uvedenej úpravy je zaručenie ochrany vlastníka pred zásahom do vlastníctva bez jeho

súhlasu. Článok 20 ods. 4 Ústavy SR ustanovuje pre vyvlastnenie a nútené obmedzenie vlastníckeho
práva rovnaké podmienky, čo vedie k záveru, že k nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva môže dôjsť
len na základe zákona, nie zákonom, preto nemohlo podľa názoru žalovaného dôjsť ustanovením § 4
ods.1a2zákonač.66/20009Z.z.knútenémuobmedzeniuvlastníckehopráva,keďženaňNárodnárada
SRniejeoprávnená,atedanemôžeúčinnezákonomvyvlastniťalebonúteneobmedziťvlastníckeprávo.

Keďže nejde o nútené obmedzenie, v takom prípade nemôže byť daný ani nárok na poskytnutie náhrady
za nútené obmedzenie vlastníckeho práva. Nie je správny záver súdu prvej inštancie, že neposkytnutie
náhrady za zriadenie zákonného vecného bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. by bolo v rozpore s
ústavou, keďže v tomto prípade nejde o nútené obmedzenie vlastníckeho práva, a preto akékoľvek
odvodenie nároku na náhradu s odvolávaním sa na Ústavu SR neobstojí, a z tohto dôvodu rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

14. V písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žalobkyne uviedli, že súd sa v odôvodnení
presvedčivo vysporiadal s otázkou odplatnosti náhrady za vecné bremeno. Nie je sporné, že medzi
stranami sporu napriek niekoľkým prísľubom zo strany žalovanej nedošlo k žiadnemu usporiadaniu

pozemkov v zmysle možností stanovených zák. č. 66/2009 Z.z. Poukázali na nečinnosť žalovaného vo
veci bezdôvodného obohacovania na ich úkor. Žalovaný napriek tomu, že mu ponúkli pozemok na kúpu,
toto odmietol a ani do budúcnosti neplánuje tento pozemok odkúpiť. Vyjadrili názor, že niekoľkoročná
nečinnosť žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Zdôraznili, že v otázke odplatnosti vecného
bremena podľa zák. č. 66/2009 Z.z. je už ustálená judikatúra všeobecných súdov, na ktorú poukázali

uvedením spisových značiek niektorých konaní. Ďalej poukázali na nález Ústavného súdu SR sp.
zn. III.ÚS 237/09, podľa ktorého „Na rozdiel od vyvlastnenia, kde môže dôjsť k vyplateniu náhrady,
pri nútenom obmedzení možno uvažovať o opakovaných platbách primeranej náhrady počas trvania
núteného obmedzenia“ ako aj na výstup z kolégia Krajského súdu v Prešove, podľa ktorého „niet žiadnejzákonnej prekážky na to, aby sa vlastníkovi trpiaceho pozemku zastavaného pozemnou komunikáciou
priznala primeraná náhrada podľa všeobecných zásad upravujúcich inštitút vecného bremena, a to do
času, kým sa vlastníkovi neposkytne podľa tohto zákona náhradný pozemok, alebo kým sa neskončí

konanie o pozemkových úpravách“.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od
1.7.2016, ďalej len CSP) prejednal odvolania strán sporu ako podané včas oprávnenými osobami proti
rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle §

385 ods. 1 CSP a contrario s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil dňa 4.10.2018
na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP
a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, preto
ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

16. Podľa ust. § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z.z. CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon

aj na konania začaté pred dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP
právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú
zachované.

17. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v

ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, pri akých výrokoch rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny
účinokodvolania,alesúčasnestanovímedze,vktorýchjeodvolacísúdoprávnenýapovinnýrozhodnutie
súdu prvej inštancie preskúmať (§ 379 CSP). Žalobkyne podali odvolanie proti všetkým výrokom
rozsudku, teda aj proti výroku, v ktorom boli úspešné a súd im priznal plnenie.

18. Podľa § 359 CSP odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolací súd preto odmietol odvolanie žalobkýň proti výroku I napadnutého rozsudku, teda v časti, v
ktorej boli úspešné a bolo im priznané plnenie.

19.Podľa§387ods.2CSPaksaodvolacísúd vcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

20. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie i s

dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie
nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré
z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce
skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol
logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť

zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový
stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne
vyložil. Nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21. Odvolatelia neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre nich ako

privodili iné rozhodnutie. Námietky uvedené v odvolaniach nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadiska zistených skutočností (skutkového stavu) a právneho posúdenia veci.
Odvolacie námietky strán boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi
dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci.

22. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné
rozhodnutie o uplatnenom nároku.

23. Obe strany sporu uplatnili odvolací dôvod podľa § 365 ods. písm. h/ CSP, t.j. rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

24. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t. j. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci potom je jeho omyl pri aplikáciipráva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak
použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne
ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania) a
použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo inak vyjadrené posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad
o tom, z ktorých ust. zák. alebo iného právneho predpisu vychádzal (prečo pod tieto ust. podradil
zistený skutkový stav) a ako ho príp. vyložil, a výklad o tom, aké majú účastníci na základe zisteného

skutkového stavu podľa týchto ust. vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto
vec rozhodnutá.

25. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu dospel k
záveru, že v prejednávanom prípade odvolací dôvod uplatnený odvolateľmi nie je dôvodný.

26. Podľa čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke
právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a požíva rovnakú ochranu, pričom dedenie sa
zaručuje. Podľa ods. 4 vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné len vo
verejnom záujme a to na základe zákona a za náhradu.

27. Zákon č. 66/2009 Z. z. je zákonom, ktorý predpokladá ustanovenie § 151o ods. 1 veta prvá
Občianskeho zákonníka, t.j. zriadenie vecného bremena zákonom. Je predpisom, ktorý upravuje
vlastnícke vzťahy k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obcí a vyšších územných celkov
nadobudnutých podľa osobitných predpisov, ale otázku náhrady za nútené obmedzenie vlastníckeho
práva vlastníkov pozemkov priamo nerieši. V ustanovení § 4 odkazuje na všeobecnú úpravu v

ustanoveniach § 151n až §151p Občianskeho zákonníka, preto pri riešení otázky náhrady za
obmedzenie vlastníckych práv treba vychádzať z týchto ustanovení.

28. Zákon č. 66/2009 Z. z. poskytnutie náhrady vlastníkovi pozemku pod stavbou v podobe náhradného
pozemku podmienil ochotou vlastníka stavby na uzavretie zámennej zmluvy a ďalšou podmienkou,

ktorou je existencia takého pozemku vo vlastníctve vlastníka stavby, ktorý je na zámenu súci.
Až neuplatnenie takéhoto postupu je dôvodom usporiadania pomerov k pozemku pod stavbou v
rámci konania o nariadení pozemkových úprav, pričom osobou oprávnenou požiadať o nariadenie
pozemkových úprav je tiež len vlastník stavby, kedy sa má prihliadnuť na jeho potreby, pričom aj v rámci
nariadených pozemkových úprav sa usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemku pod stavbou vykoná

buď formou poskytnutia náhradného pozemku v obvode úprav, alebo formou finančnej náhrady, avšak
len za kumulatívneho splnenia troch podmienok: a/ v obvode pozemkových úprav nie sú pozemky na
účelyposkytnutianáhrady,b/ideopozemokpodstavbouvmaximálnejzákonomstanovenejalebonižšej
výmere, c/ o usporiadanie formou finančnej náhrady požiada vlastník pozemku.

29. Ak potom zákon č. 66/2009 Z. z. nedáva vlastníkovi pozemku žiadnu možnosť domáhať sa
usporiadaniavlastníckychvzťahovkpozemkomzaťaženýmzákonnýmvecnýmbremenom aponecháva
ich usporiadanie výlučne na dobrej vôli užívateľovi pozemku, záver o neexistencii práva vlastníkov
pozemku na náhradu za nútené obmedzenie vlastníckeho práva na dobu vopred neurčiteľnú, nemôže
byť v súlade nielen s citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka, Listinou základných práv a

slobôd, ale ani s Ústavou Slovenskej republiky.

30. Na návrh oboch strán sporu súd nariadil vo veci uznesením z 30.6.2016 znalecké dokazovanie na
určenie trhovej hodnoty práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie a
držba predmetných nehnuteľností.

31. Podľa § 207 ods. 1, 2 CSP (§ 127 ods. 1 O.s.p. účinného v čase nariadenia znaleckého posudku
t.j. do 30.6.2016) ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky,
a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa § 206, súd na návrh nariadi znalecké
dokazovanieaustanovíznalca.Aksúdustanovilviacerýchznalcov,môžuvypracovaťspoločnýposudok.

V písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu
posúdeniu veci.32. Znalecký posudok sa vyhotovuje písomne, ak súd nerozhodne inak. Písomný znalecký posudok
súd doručí stranám; v odôvodnených prípadoch ich len upovedomí o predložení znaleckého posudku
znalcom. Ak je to účelné, môže súd znalca vyslúchnuť o skutočnostiach uvádzaných v znaleckom

posudku (§ 208 ods. 1, 2, 3 CSP).

33. Podľa § 191 ods. 1, 2 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a
všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje

inak.

34. Súd hodnotí dôkaz znaleckým posudkom ako každý iný dôkaz, odborné závery v ňom obsiahnuté
však jeho hodnoteniu nepodliehajú. Súd skúma, či posudok vychádza zo zistených skutočností, či nie
je rozporný, či z hľadiska pravidiel logického myslenia je presvedčivý, či závery posudku sú náležite
odôvodnené, či bolo prihliadnuté na všetky skutočnosti, s ktorými sa bolo treba vysporiadať (viď napr.

rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky 22 Cdo 1810/2009).

35. V prejednávanej veci súd prvej inštancie uzavrel, že znalecký posudok je zrozumiteľný a
jednoznačný, znalec jeho závery vysvetlil, resp. obhájil aj na pojednávaní, na ktorom bol vypočutý
a odpovedal na otázky strán, a preto pri určení výšky finančnej náhrady sa ním súd riadil a použil

ho ako základ pri určení výšky náhrady finančnej odplaty pre žalobkyne. Odvolací súd má za to,
že takémuto postupu súdu prvej inštancie niet čo vytknúť, bol správny, keďže v znaleckom posudku
boli dané odpovede vyžadované súdom pri jeho nariadení a v znaleckom posudku bolo správne
ustálené vyčíslenie náhrady. Pokiaľ žalobkyne poukazovali na znalecký posudok pre nich výhodnejší,
vypracovanýznalcomIng.K.C.(založilihodospisu),odvolacísúdpoukazujenato,žejehozadávateľom

bol advokát žalobkýň a jeho účelom bolo uzatvorenie nájomnej zmluvy. Zadávateľom znaleckého
posudku vypracovaného znalcom Ing. Q. R. bol súd a úlohou znalca bolo určiť trhovú hodnotu práva
zodpovedajúcemu vecnému bremenu, ktorého obsahom je užívanie a držba pozemkov. Už len z osoby
zadávateľa (a neskoršieho priameho platcu za znalecký posudok) možno usúdiť, v čí prospech sa znalec
hoc aj nechcene pri jeho vypracovávaní priklonil a naviac aj zadanie úlohy pre znalcov bolo rozdielne.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP
namietaný žalobkyňami.

36. V súvislosti s námietkami žalobkýň k výške finančnej náhrady odvolací súd dáva do pozornosti
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/2003 z 3.7.2003 podľa ktorého

„Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces“. Skutočnosť, že žalobkyne s
rozhodnutím súdu prvej inštancie nesúhlasia, nemôže samo o sebe viesť k záveru o nesprávnosti a
nezákonnosti rozhodnutia súdu. Právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej
republiky neznamená právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho právnymi názormi. Je v právomoci súdu vykladať a aplikovať zákony

(obdobne napr. I. ÚS 50/2004, IV. ÚS 252/2004) a účastník konania nemôže od súdu očakávať, že
prevezme jeho právne názory, prípadne bude s ním polemizovať v odôvodnení svojho rozhodnutia.

37. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v
podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny podľa ust. § 387 ods.

1 a 2 CSP potvrdil.

38.V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna
úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005,

v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v
odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa
stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jedencelok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP
na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.

39.O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 CSP. Strana neboli v odvolacom konaní úspešné, preto im náhrada trov odvolacieho konania
nebola priznaná.

40.Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 poslednej vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je

rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len

v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§

435 CSP).