Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/438/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7613234423
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7613234423.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek

senátu JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Dany Popovičovej v spore žalobcu Štátny fond rozvoja bývania,
Bratislava, Lamačská cesta 8, IČO: 31 749 542, zast. AENEA Legal s.r.o., advokátska kancelária,
Bratislava, Jozefská 3, IČO: 35 951 125, proti žalovaným 1. G. G., nar. X.X.XXXX, Q. XXX, t.č. G.,
G. XX, 2. M. G., nar. XX.X.XXXX, Q. XXX, 3. S. N., nar. X.X.XXXX, Q. XXX, zast. JUDr. Milanom
Križalkovičom, advokátom, Advokátska kancelária, Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 11 a 4. G.Q. N.,
nar. XX.X.XXXX, Q. XXX, o zaplatenie 18.476,13 eur istiny s prísl., o odvolaní žalovaného v 3. rade proti
rozsudku 4C/1/2014-317 z 29.6.2017 Okresného súdu Spišská Nová Ves

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) žalovaným v 3. a 4. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
zostatok nesplatenej istiny vo výške 18.476,13 eur, zostatok nesplatených zmluvných úrokov vo výške
8.587,89 eur, zmluvnú pokutu vo výške 2.706,60 eur a úroky z omeškania vo výške 8,75% ročne zo
sumy 18.476,13 eur od 11.10.2013 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pričom
plnením jedného zo žalovaných 1. až 4. zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Zároveň rozhodol, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovaným 3., 4.

2. V odôvodnení, o. i., uviedol, že vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie na základe ktorého 5.11.2015
rozsudkom 4C/1/2014-227 rozhodol, tak že zaviazal žalovaných 1, 2 zaplatiť žalobcovi zostatok
nesplatenej istiny vo výške 18.476,13 eur, zostatok nesplatených zmluvných úrokov vo výške 8.587,89
eur, zmluvnú pokutu vo výške 2.706,60 eur a úroky z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
18.476,13eurod11.10.2013dozaplatenia,všetkodotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku,vrátane

trov konania a súdneho poplatku. Vo vzťahu k žalovaným 3, 4 žalobu zamietol a priznal právnemu
zást. žalovaného v 3. rade náhradu trov konania. Proti zamietavej časti rozhodnutia vo vzťahu k
žalovaným 3, 4 podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a odvolanie podala i opatrovníčka žalovanej
v 2. rade, pričom odvolací súd uznesením 9Co/14/2016-278 z 28.2.2017 odvolanie žalovanej v 2. rade
ako oneskorene podané odmietol. Výrok rozsudku 1. stupňa sa tak stal vo vzťahu k žalobcom 1, 2
právoplatným. Odvolací súd však zrušil rozsudok súdu 1. inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby proti
žalovaným 3, 4 a vo výroku o trovách konania medzi žalobcom a žalovanými 3 a 4. V zrušujúcom

rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že odstúpením od úverovej zmluvy nedochádza k zániku hlavného
záväzku, ktorý ručenie zabezpečuje, a ani k zániku ručiteľského záväzku. Poukázal na skutočnosť že
aj súdna prax sa zjednotila na tom, že právna skutočnosť odstúpenia od zmluvy o úvere, nespôsobuje
zánik záväzku, t.j. nespôsobuje zánik povinnosti splatiť dlh a z toho dôvodu, nezaniká ani existenciaručiteľského záväzku žalovaných. Odstúpením žalobcu od zmluvy o úvere, nedošlo k zániku povinnosti
žalovaných 1, 2 splatiť dlh a v nadväznosti na to, ručiteľský záväzok žalovaných v 3. a 4. rade ďalej
existuje.

3. Súd prvej inštancie následne vykonaným dokazovaním zistil, že 3.11.2001 podľa zák. č. 124/1996
Z.z. o Štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, uzavrel žalobca so žalovanými 1,
2 zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru č. 810/3071/2001, na základe ktorej bola žalovaným
1, 2 poskytnutá podpora vo forme úveru vo výške 19.916,35 eur (600.000 Sk) s dobou splatnosti 30

rokov (čl. II zmluvy) na účel: výstavba rodinného domu v obci Odorín (čl. I zmluvy). Poskytnutý úver
mali žalovaní 1,2 splatiť so základnou úrokovou sadzbou 3,6 % formou mesačných splátok s tým, že
výška 1. až 359. splátky bola určená na sumu 90,55 eur (2.728 Sk), pričom posledná splátka mala
byť vo výške zostatku úverového dlhu (čl. IV zmluvy). Splácanie úveru sa začalo dňom 15.03.2002.
Návratnosť poskytnutého úveru bola zabezpečená ručením tretích osôb - žalovanými 3, 4, ktorí sa
dobrovoľne,slobodneavážnerozhodliprijaťpovinnosťuspokojiťzáväzokžalovaných1,2vcelostialebo

len v nesplatenej časti vrátane úroku, ak by žalovaní 1, 2 zvlášť hrubým spôsobom porušili ustanovenia
zmluvy a svoj záväzok neuspokojili na písomnú výzvu žalobcu (čl. VII bod 7.1 zmluvy). Ručitelia mali
ručiť za dlh žalovaných 1, 2 do doby zriadenia záložného práva v prospech žalobcu (čl. VII bod 7.2 a
7.4 zmluvy).

4. Sporný ostal iba ručiteľský záväzok a s tým spojené plnenie žalovaných 3, 4 v prospech žalobcu. Súd
bol však toho názoru že rovnako i na inštitút ručenia je potrebné aplikovať ustanovenia Obch. zák., tak
ako bolo v konečnom dôsledku konštatované i v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, ktoré je pre súd
záväzné. Vychádzajú z § 303, § 304 ods. 1, § 306 ods. 1-3, § 307 ods. 1, § 308 a § 311 ods. 1, 2 Obch.

zák., na základe výsledkov vykonaného dokazovania, riadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu,
ktorým je viazaný urobil záver, že nárok žalobcu je oprávnený i vo vzťahu k žalovaným 3, 4. Poukázal
na to, že žalobca účinne odstúpil od zmluvy, pričom odstúpenie od zmluvy bolo riadne doručené, okrem
žalovaných 1, 2 , i žalovaným 3, 4, ktorý vzťah ručením zabezpečovali, že odstúpením od zmluvy
sa zmluva zo dňa 13.11.2001 od počiatku zrušila, čo však nespôsobilo zánik hlavného záväzku, teda

nedošlokzánikupovinnostidlhsplniť.Vnadväznostinauvedenékonštatoval,žežalovaní3a4sasvojím
ručiteľským vyhlásením dohodnutým v článku VII zmluvy zaviazali uhradiť všetky finančné záväzky
dlžníka vzniknuté na základe podpísanej úverovej zmluvy, v prípade ak ich neuhradí dlžník, preto ich
povinnosť zaplatiť dlh namiesto hlavných dlžníkov nezanikol. Žalovaní 3, 4 sa dobrovoľne, slobodne a
vážne rozhodli prijať povinnosť uspokojiť záväzok žalovaných 1, 2 v celosti alebo len v nesplatenej časti

vrátane úroku, ak by žalovaní 1, 2 zvlášť hrubým spôsobom porušili ustanovenia zmluvy a svoj záväzok
neuspokojili na písomnú výzvu žalobcu. Konštatoval, že napriek ich tvrdeniu sa nejedná o konanie
žalobcu , ktoré by bolo možné kvalifikovať ako konanie v rozpore so zákonom , resp. dobrými mravmi
podľa § 39 Obč. zák. Z tohto dôvodu i vo vzťahu k žalovaným 3, 4 žalobe vyhovel a zaviazal ich k úhrade
istiny s prísl. Vo vzťahu k žalovaným v 3. rade vznesenej námietke premlčania, poukázal na § 394 ods.

1 a § 397 Obch. zák. a urobil záver, že je nedôvodná, že v tomto prípade došlo k odstúpeniu od zmluvy
písomným podaním žalobcu z 9.10.2012, doručeným žalovanému v 1. rade 19.10.2012, žalovanej v 2.
rade 11.10.2012, žalovanému v 3. rade 17.10.2012 a žalovanému v 4. rade 17.10.2012, že žaloba bola
podaná na na súde 28.11.2013, preto nárok žalobcu nie je premlčaný .Vzhľadom k tomu, že žalobca
mal v konaní plný úspech podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 C.s.p. priznal mu nárok na plnú náhradu

trov konania voči žalovaným 3, 4.

5. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný v 3. rade z odvolacích dôvodov uvedených
v § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

6. Považoval rozhodnutie súdu za nesprávne, pretože sa nevysporiadal riadne a dostatočne s jeho
obranou a námietkami voči žalobe. Nesúhlasil s názorom, že zmluva o poskytnutí podpory je absolútnym
obchodnoprávnym záväzkovým vzťahom. V tejto súvislosti poukázal na to, že v predmetnom prípade sa
jedná o osobitný druh zmluvy, ktorej obsahové náležitosti upravuje špeciálny zákon (zákon č. 124/1996

Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania), že v § 12 zák. č. 124/1996 Z.z. sú výslovne uvedené podstatné
náležitosti zmluvy o poskytnutí podpory z fondu žalobcu. Tvrdil, že v prípade, ak by sa jednalo o úverovú
zmluvu podľa Obchodného zákonníka, zákonodarca by sa odvolal na tento zákon. Žalobca však nebol
zriadený ako podnikateľ v zmysle Obchodného zákonníka, ale ako právnická osoba, prostredníctvomktorej sa uskutočňuje pomoc štátu pri rozširovaní a zveľaďovaní bytového fondu. Uvedená podpora štátu
je poskytovaná za podmienok uvedených v osobitnom zákone a v prípade, ak tieto nie sú v uvedenom
zákone alebo nie sú zmluvne upravené, postupuje sa podľa Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že z tohto

dôvodu na ručiteľský vzťah žalovaných v 3. a 4. rade sa vzťahujú ust. Obč. zák., že tento právny názor
potvrdzuje aj čl. XII bod 12.3 zmluvy, kde je zakotvené, že „práva a povinnosti účastníkov sa riadia
predovšetkým zákonom č. 124/1996 Z.z. v znení noviel a ostatnými právnymi predpismi upravujúcimi
vzťahykŠtátnemufondurozvojabývania.Vzájomnévzťahysariadiaajostatnýmivšeobecne-záväznými
právnymi predpismi najmä Občianskym zákonníkom“. Do pozornosti dal aj iné ust. zmluvy, napr.

článok X o náhrade škody, ktoré sa tiež má riadiť ust. Občianskeho zákonníka, čo len potvrdzuje, že v
danom prípade sa nejedná o obchodnoprávny záväzkový vzťah. Mal za zrejmé, že aj ručiteľský záväzok
žalovaných v 3. a 4. rade bol preto upravený priamo v Zmluve o poskytovaní podpory v čl. VII a to v
zmysle ust. § 546 až 560 Obč. zák., preto bolo potrebné ručiteľský záväzok posudzovať podľa ust. Obč.
zák. Vytýkal súdu, že napriek tomu považoval záväzkový vzťah strán sporu ako absolútny obchodný
záväzkový vzťah v zmysle § 261 ods. 6 Obch. zák., kedy si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich

vzťah sa bude spravovať iným zákonom. V danom prípade, ako to vyplýva z čl. VII zmluvy o poskytnutí
podpory si strany sporu zabezpečili poskytnutú podporu ust. Obč. zák. (§ 546 až 560), pričom súd sa
pri rozhodovaní predmetnej veci nevysporiadal s uvedenou skutočnosťou a neposúdil zmluvu, resp.
jej jednotlivé ust. aj z hľadiska ust. § 39 Obč. zák. a nezohľadnil ani prípadné ďalšie následky s tým
súvisiace, t.j. nevysporiadal sa s prípadnou neplatnosťou právneho úkonu ručenia. Skutočnosť, že nie

len ručenie, ale aj predmetná zmluva sa má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka vyplýva zo
samotnej formulácie jednotlivých ustanovení zmluvy, ktorú v konečnom dôsledku vypracoval samotný
žalobca, pričom v jej textovom znení sa odvoláva na použitie a aplikáciu Občianskeho zákonníka. Z
výkladu jednotlivých ustanovení zmluvy teda aj čl. VII mal za nepochybné, že žalobca vedel a prejavil
vôľu aplikovať na daný právny vzťah, t.j. aj ručiteľský záväzok Občiansky zákonník. Súd v odôvodnení

rozsudku v bode 25 v poslednej vete konštatuje, že v prípade žalobcu sa nejedná o konanie, ktoré by
bolo možné kvalifikovať ako konanie v rozpore so zákonom, resp. dobrými mravmi podľa § 39 Obč.
zák. Žalovaný v 3. rade s týmto názorom súdu nesúhlasil, pretože je presvedčený, že samotný postup
žalobcujevhrubomrozporesdobrýmimravmivzmysleobčianskehopráva,akoajvzmysleobchodných
zvyklostí, pretože žalobca svojou nečinnosťou a pasivitou porušoval ustanovenia zmluvy. Zdôraznil, že

žalobca vedel, že zo strany žalovaných v 1. a 2. rade došlo k hrubému porušeniu zmluvy čl. III bod 3.6
ako aj čl. VI. písm. c/, e/, ako aj čl. 7 bod 7.4, bod 7.6, bod 7.7, bod 7.8, ako aj porušeniu povinností
plniť v zmysle čl. 4, t.j. nedoručili kolaudačné rozhodnutie, nezriadili záložné právo v prospech žalobcu,
scudzili nehnuteľnosť, nesplácali svoje právo a od zmluvy neodstúpil, len od r. 2003 do r. 2012 navyšoval
mesačné splátky a úrokovú sadzbu, hoci vedel, že žalovaní v 1. a 2. rade si absolútne neplnia svoje

splátkové povinnosti. Naviac tým, že žalobca neodstúpil od zmluvy (len navyšoval zmluvné úroky a
splátky), hoci si žalovaní v 1. a 2. rade nesplnili povinnosť zriadiť v prospech žalobcu záložné právo k
nehnuteľnosti (čím by zanikol ručiteľský záväzok žalovaných v 3. a 4. rade) a pritom vedel, že k tomu
už ani nemôže v budúcnosti dôjsť, nakoľko žalovaní v 1. a 2. rade prestali byť vlastníkmi predmetnej
nehnuteľnosti,žalobcazavinil,žežalovanív3.a4.radesastalitzv.„rukojemníkmi“vzáväzkovomvzťahu

žalobcu a žalovaných v 1. a 2. rade, bez možnosti ovplyvnenia tohto vzťahu, čo je tiež v hrubom rozpore
s dobrými mravmi. Týmto svojim konaním tak žalobca neúmerne navýšil výšku nesplatenej pohľadávky o
zmluvné úroky, úroky z omeškania, ako aj o zmluvnú pokutu a svojou nečinnosťou zapríčinil nemožnosť
vymoženia pohľadávky od žalovaných v 1. a 2. rade. Žalovaný v 3. rade v neposlednom rade naviac
poukázal na tú skutočnosť, že žalovaní v 3. a 4. rade sa nezaviazali v ručiteľskom vyhlásení k plneniu

príslušenstva dlhu, t.j. zvýšenej úrokovej sadzby a zmluvnej pokuty. Preto požadovanie zo strany
žalobcu uhradenia zvýšenej úrokovej sadzby a zmluvnej pokuty aj od žalovaných v 3. a 4. rade odporuje
dobrým mravom, nakoľko sa k takémuto plneniu žalovaní v 3. a 4. rade nezaviazali. Žiadal napadnutý
rozsudok zrušiť v zmysle § 389 C.s.p. a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie,
alternatívne ho zmeniť v zmysle § 388 C.s.p. a žalobu žalobcu zamietnuť a priznať žalovanému v 3. rade

trovy prvoinštančného konania, ako aj odvolacieho konania, vrátane trov právneho zast.

7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu, o.i. poukázal na právny základ uvedeného sporu, ktorým je
poskytnutie špecifickej finančnej podpory žiadateľovi (dlžníkovi) štátnym fondom za splnenia zákonom

stanovených podmienok, pričom použitie týchto finančných prostriedkov je viazané na zákonom
vymedzený účel. Ďalej poukázal na sociálnu politiku štátu, ktorá je uskutočnená rozličnými nástrojmi,
jednouzoblastíjeintervenciaštátuajúverováasubvenčnápolitikaštátuvoblastibývaniaafinancovania
bytových potrieb jeho občanov a potrieb súvisiacich s bývaním, že o.i. ide o ekonomický nástroj podporybývania štátu, o koncepciu štátnej bytovej politiky. Ďalej poukázal na Smernicu Európskeho parlamentu
a Rady z 23.7.2014 2014/17/EÚ o zmluvách o úvere pre spotrebiteľov týkajúcich sa nehnuteľností
určených na bývanie a o zmene smerníc 2018/48/ES a 2013/36/EÚ a nariadenia EÚ č. 1093. Poukázal

na to, že Smernica 2014/17/EÚ bola do slovenského právneho poriadku transponovaná zákonom č.
90/2016 Z.z. o úveroch na bývanie a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Citujúc znenie § 1 ods.
4 písm. i) zákona o úveroch na bývanie na dôvodovú správu k zákonu o úveroch na bývanie, urobil
záver a zdôraznil, že úverový vzťah dlžníka so Štátnym fondom rozvoja bývania má aj z tohto pohľadu
svoje špecifiká, že v tomto konkrétnom prípade nie je možné hovoriť o otázke spotrebiteľského úveru,

nakoľko takýchto zdôvodnených úverov poskytovaných zo strany štátu (štátom zriadenej právnej osoby)
zákonom vymedzeným prijímateľom (ako fyzickým, tak aj právnickým osobám) nie je neobmedzený,
resp. vyšší počet. Vzhliadol, že je zrejmé, že na Štátny fond rozvoja bývania je potrebné nahliadať ako
na inštitút sui generis, slúžiaci ako jeden z ekonomických nástrojov štátnej bytovej politiky v SR a nástroj
finančného inžinierstva, že jeho prostredníctvom je poskytovaná fyzickým, ako aj právnickým osobám
priamo podpora štátu z prostriedkov štátneho rozpočtu za zákonom stanovených podmienok, že úver

je len formou poskytovania priamej podpory štátu a v prípade podporovaných úverov nie je možné
uvažovať o otázke spotrebiteľského úveru, nakoľko takýchto zvýhodnených úverov poskytovaných zo
strany štátu špecificky vymedzeným prijímateľom nie je neobmedzený, resp. vyšší počet. Zároveň si
uplatnil trovy odvolacieho konania z titulu trov právneho zast. Ďalej poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Košiciach 9Co/14/2016 z 28.2.2017, ktoré sa zaoberá účinkami odstúpenia od zmluvy v súvislosti

s trvaním záväzkového vzťahu jeho zabezpečenia, na jeho bod 16, 17, 18 a vzhľadom na uvedené
mal za zrejmé, že žalovaní, ktorí uzavreli so žalobcom zmluvu o úvere sú pasívne vecne legitimovaný
v danom spore, že v dôsledku odstúpenia od zmluvy sa dlh zo zmluvy stal splatným a nezanikol ani
ručiteľský záväzok žalovaných 3, 4, lebo hlavný záväzok žalovaných 1 a 2 plní zo zmluvy aj po odstúpení
od nej trvá. Ďalej poukázal na aktívnu legitimáciu žalobcu, ktorú podmieňuje ust. § 1 ods. 1 písm.

d) zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu, § 6 ods. 1 písm. a) cit. zákona. K aplikácii ust.
Obchodného zákonníka poukázal na rozsudok Okresného súdu Trenčín 14C/1/2014 z 29.3.2017 (z jeho
odôvodnenia sčasti citoval). Citujúc znenie § 261 ods. 6 písm. d), ods. 7, § 263 ods. 1, § 497 Obch. zák.,
zdôraznil, že pre posúdenie právneho vzťahu strán sporu založeného zmluvou o poskytnutí podpory vo
forme úveru je podstatný účel poskytnutia peňažných prostriedkov a že v danom prípade je nevyhnutné

aplikovať § 8 ods. 1 zákona o ŠFRB, podľa ktorého je jedným z druhov podpory úver. Opakoval,
že zmluvu o poskytnutí podpory vo forme úveru nemožno posudzovať ako spotrebiteľskú zmluvu s
odôvodnením, že je uzatváraná fyzickou osobou (spotrebiteľom), ktorý nekoná v rámci predmetu svojej
podnikateľskej alebo inej obchodnej činnosti, že je potrebné posúdiť ju aj s ohľadom na jej náležitosti,
resp. práva a povinnosti zmluvných strán, že v zmluve o úvere uzavretej medzi žalobcom a žalovanými

je upravené čerpanie poskytnutej podpory, ako aj práva a povinnosti zmluvných strán a to konkrétne
záväzok veriteľa poskytnúť pre účel uvedený v zmluve podporu z prostriedkov ŠFRB, záväzok veriteľa
zabezpečiť otvorenie účtu v banke, záväzok veriteľa poskytnúť podporu v konkrétnej výške, prípadne
podporu súčasne s tzv. nenávratným príspevkom, záväzok dlžníka čerpať podporu len na účel, na
ktorý bola podpora poskytnutá, záväzok dlžníka splatiť veriteľovi celý úver spolu s úrokom pravidelnými

mesačnými splátkami, ktorých výšku a termín splatnosti určené zmluvou, oprávnenie veriteľa požadovať
zaplateniesankciívsúvislostisporušovanímzmluvyvoformezmluvnejpokuty,akoajúrokuzomeškania
(povinnosť dlžníka znášať sankcie spojené s porušovaním zmluvných povinností. Z uvedeného mu
vyplynulo, že zmluva o úvere uzatváraná medzi žalobcom a žalovanými spĺňa pojmové znaky zmluvy
o úvere v zmysle § 497 Obch. zák.: záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie dlžníka v jeho prospech

peňažné prostriedky, určenie sumy peňažných prostriedkov, záväzok dlžníka vrátiť peňažné prostriedky
a zaplatiť úroky, a aj z tohto dôvodu ju nie je možné subsumovať pod tzv. spotrebiteľskú zmluvu.
Ďalej poukázal na rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves 4C/1/2014 (z jeho odôvodnenia
sčasti citoval). Vo vzťahu k úroku z omeškania a započítaniu, citujúc znenie § 369 ods. 1, 2 Obch.
zák., nariadenia vlády SR č. č. 21/2013 Z.z. účinného k 31.1.2013 ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Obchodného zákonníka, §3 a § 10c, poukázal na to, že si uplatnil úrok z omeškania vo
výške podľa uvedených právnych predpisov a to za obdobie aj za dobu omeškania a poukázal na spôsob
započítavania jednotlivých platieb, ktorý sa realizuje v zmysle úpravy obsiahnutej v Obch. zák. (najskôr
na úrok a potom na istinu). Navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si náhradu trov
právneho zast. v odvolacom konaní.

8. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi
odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 C.s.p. a rozsudokako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci, v
podstate ho správne právne posúdil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením stotožňuje, pretože dôvody
rozsudku sú správne, na čom nič nemení ani podané odvolanie žalovaným v 3. rade.

9. Žalovaný v 3. rade v odvolacom konaní uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. f) a
h) C.s.p., t.j. že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že
rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

10. Ani jeden z uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

11. Odvolací dôvod týkajúci sa chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové
zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, t. zn. musí ísť o
skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne lebo nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho

posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových
zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným
skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom,
ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy
skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas

konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané
alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom
hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo

byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.

12. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu
skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové

zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.

13. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, pokiaľ ide o vyhodnotenie
skutkového stavu.

14. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na
zistený skutkový stav, t.zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany i podľa

príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod
právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

15. Súd prvej inštancie, pokiaľ ide o posúdenie ručiteľského záväzku žalovaných v 3. a 4. rade, použil
správny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne aplikoval, tzn. z podradenia
skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a povinnostiach strán sporu, na
čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovaného v 3. rade.

16. Vo vzťahu k ručiteľskému záväzku žalovaných v 3. a 4. rade, sa odvolací súd v celom rozsahu
stotožňuje s právnym posúdením súdom prvej inštancie, pokiaľ v prejednávanom spore aplikoval § 306
ods. 1, § 307, § 318, § 311 ods. 1, 2 Obch. zák. a jeho záverom, že nárok žalobcu voči k žalovaným v 3.
a 4. rade je odôvodnený, keďže žalobca účinne odstúpil od zmluvy, že odstúpenie od zmluvy bolo riadne

doručené, okrem žalovaných v 1., 2. rade, žalovaným v 3. a 4. rade, ktorí vzťah o ručení zabezpečovali,
že odstúpením od zmluvy sa zmluva z 13.11.2001 od počiatku zrušila, čo však nespôsobilo zánik
hlavného záväzku, teda nedošlo k zániku povinnosti dlh splniť, že žalovaní v 3. a 4. rade sa svojim
ručiteľským vyhlásením dohodnutým v čl. 7 zmluvy zaviazali uhradiť všetky finančné záväzky dlžníkavzniknuté na základe podpísanej úverovej zmluvy, v prípade, ak ich neuhradí dlžník, preto ich povinnosť
zaplatiť dlh namiesto hlavných dlžníkov nezanikol. Rovnako sa stotožnil so záverom súdu, že zo strany
žalobcu, napriek tvrdeniu žalovaného v 3. rade sa nejedná o konanie, ktoré by bolo možné kvalifikovať

ako konanie v rozpore so zákonom, resp. dobrými mravmi podľa § 3 Obč. zák.

17. Výhrada žalovaného 3), že na predmetný ručiteľský vzťah žalovaných v 3. a 4. rade sa vzťahujú
ust. Obč. zák. ktorý poukazuje na čl. XII bod 1.2, bod 3 zmluvy, je nedôvodná.

18. Odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 5Cdo/120/2010 z
29.3.2012, ktorý v obdobnom spore zaujal právny názor, že zmluva o poskytnutí podpory uzavretá
podľa zákona č. 124/1996 Z.z. o štátnom fonde rozvoja bývania v znení neskorších predpisov, na
záväzkové vzťahy, ktoré vznikli zabezpečením záväzku z úverovej zmluvy sa spravujú Obchodným
zákonníkom a že použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci nemôžu dohodou vylúčiť
(obdobne tiež rozsudok NS SR 4Obo/115/99), že za obchodné záväzkové vzťahy považuje právna

úprava aj ďalšie vzťahy, bez zreteľa na povahu účastníkov, ktoré sú taxatívne vymedzené v § 261
ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka; právne vzťahy založené zmluvou o úvere (§ 497 Obchodného
zákonníka) preto zo zákona reprezentujú doktrinálnu kategóriu prikázaných absolútnych obchodov. Ich
rozhodujúcim znakom je forma (typ vzťahu), nie jeho subjekty; nevyžaduje sa, aby išlo výlučne o vzťahy
medzi podnikateľmi, že v právnom vzťahu vyplývajúcom zo zmluvy o úvere, ako aj v právnom vzťahu,

ktorý vznikne zo zabezpečenia) a záväzku dlžníka v takomto vzťahu, sa jeho subjekty riadia Obchodným
zákonníkom. Skutočnosť, že ide o absolútny obchod vylučuje dohodu strán o voľbe Obchodného
zákonníka v zmysle § 262 ods. 1, 2 Obch. zák. (tzv. voľbu práva). Ide teda o kogentnú povahu cit.
právneho ust., ktorá spôsobuje, že vzťahy, ktoré vznikajú pri zabezpečení záväzkov z úverovej zmluvy
sa spravujú ust. Obchodného zákonníka a použitie Obchodného zákonníka na tieto vzťahy účastníci

nemôžu dohodou vylúčiť, že možno preto uzavrieť, že pre vzťahy, ktoré sa podľa § 261 spravujú
Obchodným zákonníkom si účastníci nemôžu ani dohodnúť, že ich vzťah sa bude spravovať iným
zákonom (napr. Občianskym zákonníkom), lebo ust. § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka
je ustanovením kogentným, t.j. ktoré nepripúšťa jeho modifikácia ani vylúčenie jeho normatívneho
(zaväzujúceho) účinku dohodou zmluvných strán.

19. V prejednávanom spore z obsahu spisu, najmä čl. 7 zmluvy o poskytnutí podpory, o.i vyplýva, že
strany sporu si aj napriek kogentnej povahe ust. § 261 Obch. zák. zabezpečili poskytnutú podporu ust.
Obč. zák. (§ 546 a § 560), ide o neplatné ust. zmluvy v časti aplikácie ust. Obč. zák., avšak tým nie je
vylúčený nárok žalobcu voči žalovaným 3) a 4) z titulu ručiteľského záväzku podľa ust. § 306 ods. 1-3, §

307, § 308 a § 311 ods. 1, 2 Obch. zák., pod ktoré bolo potrebné tento ručiteľský právny vzťah podradiť,
ktoré ust. súd prvej inštancie správne aplikoval a vyvodil z toho správne právne závery.

20. Z uvedených dôvodov bolo rozsudok potrebné ako vecne správny potvrdiť.

21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p.

22. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a žalovaní nemali v odvolacom konaní úspech, preto bola
žalobcovi priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

23. Výsledok hlasovania - pomer hlasov : 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).