Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 18. december 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 25Co/80/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8318200655
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marek Koščo

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8318200655.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Košča a členov senátu JUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta v spore žalobcu: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., IČO: 35
792 752, so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr.
Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, proti žalovanej: P.
C., F..: XX.XX.XXXX, T. S. F. A. XXX, XXX XX S. F. A., o zaplatenie 1.036,16 Eur s príslušenstvom, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné č. k. 7Csp/15/2018-53 zo dňa 09.07.2018,
jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výrokoch, ktorými žaloba bola

vo zvyšku časti zamietnutá a vo výroku o náhrade trov konania.

Sporovým stranám n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Humenné (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol, že žalovaná
je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 654,92 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo
sumy 654,92 Eur od 04.10.2015 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a
zároveň žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Súčasne vyslovil, že žalobcovi vo vzťahu k žalovanej priznáva
náhradu trov konania v rozsahu 26 % s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným

uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanovením § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 2,
§ 504, § 506 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka platného a účinného v rozhodnom období
(ďalejlen„Obchodnýzákonník“);§39,§52ods.1,2,3,§53ods.1,5,§54ods.1,2,§517ods.1,2,§544
ods. 1, 2, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník platného a účinného v rozhodnom období
(ďalej len „OZ“); § 1 ods. 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 Zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch

a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmenne a doplnení niektorých zákonov v znení
účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len „ZoSÚ“); § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o
ochrane spotrebiteľa; § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení účinnom v rozhodnom čase.

3. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia zisteného skutkového stavu mal súd
prvej inštancie za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou bola dňa 23.03.2015 uzatvorená zmluva

o revolvingovom úvere, ktorá je zmluvou spotrebiteľskou, na základe ktorej žalovanej bol poskytnutý
úver vo výške 1 020,- Eur, ktorý sa žalovaná zaviazala splatiť v 36 splátkach vo výške 36,09 Eur
mesačne. Medzi stranami sporu bola aj dohodnutá výška úroku z úveru a to vo výške 17,76 % ročne.
Výška RPMN bola v zmluve uvedená 26,59 %, poplatok za poskytnutie úveru bol 102,- Eur a celkovosa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi sumu 1.401,24 Eur. Súd mal tiež za preukázané, že žalovanej
bola reálne vyplatená finančná suma 918,- Eur a žalovaná v prospech žalobcu uhradila celkovo sumu
263,08 Eur. Podľa súdu prvej inštancie je žalobca právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho

podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalovaná je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.

4.Vzhľadomnapreukázanýskutkovýstavsúdprvejinštanciekonštatoval,ževzmluveoúvereabsentuje
údajpožadovanýzákonomospotrebiteľskýchúverochvzmysle§9ods.2písm.k),atoúdajo termínoch

splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky.
Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným
zákonným ustanovením. Povinnými náležitosťami zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa úpravy platnej
v čase uzatvorenia zmluvy medzi žalobcom a žalovanou bola aj výška, počet a termín splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov, pričom slová výška, počet a termín splátok sa viaže ku každej tam z uvedených
zložiek spotrebiteľského úveru, teda tak k istine, ako aj k úrokom a iným poplatkom.

5. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že v zmluve absentuje aj ďalšia podstatná náležitosť podľa § 9
ods. 2 písm. j) Zákona č. 129/2010 Z.z. v súvislosti s tam uvedenou RPMN, a to uvedenie všetkých
predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V zmysle ustanovenia
§ 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere,

zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí
obsahovať ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť,
vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú
sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. V tejto súvislosti
citoval rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Co/59/2017 zo dňa 11.05.2017. Zároveň uviedol, že

v uzatvorenej zmluve o spotrebiteľskom úvere nie je uvedená konečná splatnosť pôžičky, teda nie je
naplnená dikcia § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou z obligatórnych náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere je údaj o konečnej splatnosti úveru. Pokiaľ je súčasťou dojednanie, že
dlžník je povinný splácať úver do okamihu úplného uhradenia čerpaného úveru vrátane príslušenstva,
takéto dojednanie nezodpovedá zákonnej požiadavke. Na základe uvedeného možno konštatovať, že

údaj o konečnej splatnosti úveru v zmluve absentuje. Údaj o termíne konečnej splatnosti úveru má byť
uvedený presne, a to uvedením konkrétneho dňa, mesiaca a roku, kedy spotrebiteľský úver nadobudne
konečnú splatnosť. Termín splatnosti splátok je uvedený iba v oznámení veriteľa o schválení úveru
zo dňa 26.03.2015 a Zmluvných dojednaniach čl. 4.5, nie však v Zmluve o spotrebiteľskom úvere
revolvingového typu č. XXXXXXXXXX. Teda termín splatnosti splátok nie je dojednaný individuálne a

v písomnej forme, ale len odkazom na zmluvné dojednania. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie
uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnutý spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1
písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považovať za bezúročný a bez poplatkov.

6. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru v sume 102,- Eur súd prvej inštancie

uviedol, že tento nárok by žalobcovi nepriznal aj dôvodu, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku.
Zmluvná podmienka v zmluve o úvere zo dňa 26.03.2015 v tejto časti nepochybne spôsobuje značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa,
oprávňuje dodávateľa na neprimerane vysoké plnenie a preto je v zmysle generálnej klauzuly uvedenej
v § 53 Občianskeho zákonníka a v súvislosti s porušením princípu dobrých mravov neprijateľná, a

teda neplatná. Žalobca si v konaní uplatnil aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,04 %
denne, čo predstavuje 14,60 % ročne, a to v zmysle bodu 8.1. Zmluvy poskytnutia spotrebiteľského
úveru revolvingového typu. Súd prvej inštancie aj v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú.
Konštatoval, že nárok na zmluvnú pokutu nie je možné považovať za platné písomné dojednanie
medzi stranami sporu, nakoľko táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná. Žalovaná

neprejavila svoju vôľu byť takouto podmienkou viazaná. Súd nemal za preukázané, že žalovaná bola
s takouto zmluvnou podmienkou oboznámená, že takúto podmienku akceptovala. Vychádzajúc aj z
ustanovenia § 544 Občianskeho zákonníka bol súd prvej inštancie názoru, že dojednanie zmluvnej
pokuty nebolo dohodnuté individuálne v úverovej zmluve, ale je súčasťou zmluvných dojednaní, ktoré
sú na predtlačenom tlačive, sú všeobecne koncipované pre veľký počet dlžníkov (spotrebiteľov),

a teda nie sú individuálne dojednané a je nepochybné, že žalovaná nemala možnosť ich zmeniť,
pričom sú v jej neprospech. Takto dojednaná zmluvná pokuta je pre bežného spotrebiteľa len ťažko
zistiteľná, keďže nevyplývajú priamo zo zmluvy, ale je obsiahnuté iba v ťažko prehľadných zmluvných
dojednaniach, s ktorými sa pri podpise zmluvy spotrebiteľ nemá možnosť dôsledne oboznámiť. Súdbol tiež toho názoru, že zmluvná pokuta za omeškanie so splnením toho istého záväzku a súčasne
úrok z omeškania predstavujú pre spotrebiteľa neprimerane vysokú sankciu spojenú s nesplnením
jeho záväzku, najmä ak je popri nich spotrebiteľ povinný zaplatiť aj ďalšiu zákonnú sankciu (úrok

z omeškania). Zmluvné dojednania o zmluvných pokutách sú vzhľadom na uvedené neprimeranými
podmienkami spotrebiteľskej zmluvy. Žalobca si ako posledný nárok uplatnil nárok na zaplatenie
nákladov spojených s mimosúdnym uplatnením pohľadávky vo výške 72,02 Eur a tu súd prvej inštancie
dospel k záveru, že aj v tejto časti žaloba nie je dôvodná. Súd tento nárok nemal za preukázaný a zo
strany žalobcu v tejto časti uplatneného nároku nedošlo k uneseniu dôkazného bremena. Súd prvej

inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že dôvodný je iba nárok žalobcu
na zaplatenie nesplatenej istiny úveru vo výške 654,92 Eur (918,- Eur -263,08 Eur) a preto žalovanú
zaviazal na zaplatenie tejto sumy. Tým, že žalovaná neuhradila dlžnú sumu riadne a včas, dostala sa
do omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5,05 % ročne a súd prvej inštancie bol toho
názoru, že takto uplatnená výška úroku z omeškania je v súlade s platnou právnou úpravou a preto z

priznanej sumy žalovaného zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne odo dňa
04.10.2015 do zaplatenia.

7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1, 2 C.s.p. v
spojení s § 262 ods. 1 C.s.p., keď vychádzajúc z toho, že v danom prípade bolo predmetom konania

zaplatenie sumy 1 036,16 Eur s príslušenstvom a súd prvej inštancie žalobe čo do sumy 654,92 Eur
s príslušenstvom vyhovel a žalobu vo zvyšnej časti zamietol mal za to, že úspech žalobcu v konaní
tak predstavuje 63 % a úspech žalovanej predstavuje 37 %. Vzhľadom na pomer úspechu v
konaní preto súd prvej inštancie v zmysle uvedených zákonných ustanovení priznal žalobcovi vo vzťahu
k žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 26 %, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením

po právoplatnosti tohto rozsudku.

8. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku týkajúceho sa zamietnutia žaloby a v časti výroku o priznaní
trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Žalobca v odvolaní popiera závery
súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahovala rozčlenenie splátky úveru na istinu, úrok a

iné poplatky, čo nie je v súlade s ustanovením zákona, nakoľko ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k)
zákona č. 129/2010 Z.z. vyžaduje uvádzanie spôsobu započítania splátky na úver, istinu a úroky
len v prípade, ak sa splátky priraďujú k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. O takýto typ úveru a prípad v zmluvnom
vzťahu medzi sporovými stranami nejde. V tejto súvislosti poukázal odvolateľ na citované uznesenie

Najvyššieho súdu SR, č. k. 3Cdo 146/2017, zo dňa 22.02.2018. Podľa žalobcu existujú 4 základné
výkladné metódy: jazyková, logická, systematická, teleologická. Výklad právnej normy nemôžu byť
založený len na jednom spôsobe výkladu, a už vôbec nie iba na jazykovom. Jazykový doslovný výklad
právnej normy prezentovaný v rozsudku súdu prvej inštancie odporuje v prvom rade systematickému
výkladu. Podstata systematického výkladu spočíva v tom, aký význam má obsah určitého ustanovenia

či pri zohľadnení iných zákonných ustanovení (prípadne ustanovení iného zákona). V súvislostiach s
výkladom § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o spotrebiteľských úveroch je prvým ustanovením, ktoré treba
zohľadniť, ustanovenie § 9 ods. 5 - podľa jeho znenia má spotrebiteľ právo požadovať tzv. amortizačnú
tabuľku obsahujúcu rozpis splátok a členenie splátky. Ak by zmluva mala obsahovať rozpísanie splátky,
ako to uvádza súd, potom nevidíme žiadny zmysel práva spotrebiteľa požadovať amortizačnú tabuľku

podľa § 9 ods. 5 zákona - dané údaje by predsa už museli byť uvedené v zmluve. Uplatnenie jazykového
výkladu právnej normy popiera aj povinnosť rešpektovať účinky únijného práva. V kontexte napádaného
rozhodnutia sa potom samotné konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom EÚ vo veci C-42/15,
následné zmeny vo vnútroštátnom práve a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
vedenom pod spisovou značkou 3Cdo 146/2017 javia ako zbytočné či bezvýznamné. K záveru súdu

prvej inštancie, že zmluva neobsahovala ďalšiu podstatnú náležitosť, ktorou je uvedenie predpokladov
použitých pri výpočte RPMN úveru žalobca uviedol, že ak má byť údaj o RPMN určený tak, že je
vypočítaný na základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, potom to znamená, že pri jeho určení
sa vychádza z údajov jestvujúcich v danom čase, t.j. v období, kedy návrh na uzatvorenie zmluvy veriteľ
akceptuje, vychádzajúc z obsahu bodu 6 zmluvy o revolvingovom úvere. Spôsob určenia RPMN bol

žalobcom vymedzený v obsahu bodu 3 Zmluvných dojednaní. O tom, ako sa počíta RPMN úveru a
z akých údajov vychádza, bol žalovaný písomne informovaný aj v období zavedenia predzmluvných
vzťahov úveru prostredníctvom formulára Štandardné informácie o spotrebiteľských úveroch, ktorý
obsahoval aj reprezentatívny príklad výpočtu RPMN. Žalobca tiež namietal nesprávnosť záverov súduprvej inštancie o tom, že zmluva neobsahovala určenie termínu konečnej splatnosti úveru uvedením
konkrétneho dátumu, následkom čoho má byť poskytnutý úver bezúročný a bez poplatkov. Žalobca
v prvom rade v uvedenej súvislosti poukazuje na to, že otázka obligatórnych náležitostí zmluvy o

spotrebiteľskomúverebolaaždonedávnaposudzovanárôzne,pričomkzjednoteniurozhodovacejpraxe
súdov Slovenskej republiky podstatne prispelo konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie vo veci
C-42/15, z ktorého vyplýva pravidlo výkladu, ktoré treba rešpektovať a skúmať, či tá ktorá náležitosť (aj
keby v zmluve nebola uvedená, čo pre prípad zmluvného vzťahu sporových strán popierame nižšie) ešte
neznamená, že úver je bezúročný. Bezúročný môže byť len vtedy, ak ide o náležitosť, ktorej neuvedenie

je spôsobilé objektívne spochybniť rozsah záväzku spotrebiteľa. Rozsah záväzku spotrebiteľa definujú
iné ukazovatele: celková čiastka, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, RPMN a výška úveru. Požiadavka na
uvedenie termínu konečnej splatnosti úveru nie je požiadavkou na presnú dátumovú špecifikáciu. Zo
zákona je zrejmé, že pojem „termín“ a pojem „dátum“ nie sú používané ako synonymá v zákone, ale
sa pre odlišné situácie, v ktorých sa má uviesť dátum a kedy termín. Zákonná požiadavka uvedenia
termínukonečnejsplatnostiúverubolavposudzovanomzmluvnomvzťahusplnenáviacerýmispôsobmi,

a to - určením podľa dátumu splatnosti splátok v jednotlivých mesiacoch a počtu mesačných splátok; -
spôsobom vyplývajúcim z článku 4., ods. 4.5 zmluvných dojednaní, v zmysle ktorých dátum splatnosti
poslednej splátky uvedený v oznámení o schválení úveru je zároveň termínom konečnej splatnosti;
- spôsobom vyplývajúcim zo Splátkového kalendára, ktorý predstavuje neoddeliteľnú súčasť zmluvy
o revolvingovom úvere. Podporne je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci

C-42/15. Logickým dôsledkom a prepojením tohto záveru s náležitosťou „termín konečnej splatnosti“
je to, že postačuje také uvedenie údajov, ktoré termín konečnej splatnosti umožňuje identifikovať na
základe v zmluve uvedených údajov, čo bolo zo strany žalobcu splnené. Ako základnú skutočnosť
ohľadne „poplatku za poskytnutie úveru“ žalobca uviedol, že otázka poplatku, jeho prípustnosti a
prijateľnosti bola v minulosti osobitne posúdená Národnou bankou Slovenska vo veci vedenej pod

číslom OFS - XXXXX/XXXX. Národná banka Slovenska prijala uvedený záver na základe kompetencie
vyplývajúcej jej z ustanovenia § 1 ods. 3 písm. a), písm. c) zákona č. 747/2004 Z.z. o dohľade nad
finančným trhom ako vrcholný orgán vykonávajúci dohľad nad činnosťou subjektov vykonávajúcich
činnosťnazákladezákonač.129/2010Z.z.Žalobcatiežpopierazáverysúduprvejinštancie,žezmluvná
pokuta nebola individuálne dojednaná a žalovaná neprejavila vôľu byť takýmto dojednaním viazaná

(vzhľadom k tomu, že toto dojednanie bolo zakomponované do obsahu zmluvných dojednaní) a k tomuto
žalobca uvádza, že dojednanie o zmluvnej pokute bolo obsiahnuté v samotnom texte zmluvy v bode 8,
ktorý sa nachádza nad podpisovou doložkou zmluvných strán. Tvrdí, že písomná forma je v predmetnom
prípade zachovaná, nakoľko zmluva spĺňa zákonnú požiadavku na text podpísaný obomi zmluvnými
stranami.

9. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napádanom rozsahu, žalobe
v zamietajúcej časti vyhovel a žalovanú zaviazal k povinnosti náhrady trov konania žalobcu v celom
rozsahu.

10. Na základe doručenej výzvy súdu prvej inštancie sa žalovaná k žalobcom podanému odvolaniu
nevyjadrila.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie súdu

prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl.
C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku
bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok
preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch

uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 C.s.p.). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací
súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote termín verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu
a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.2, § 219 ods. 1, 3 C.s.p.). Po prieskume
napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 C.s.p.) dospel odvolací
súd k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej

časti vecne správne.

12. V odvolacom konaní posúdil odvolací súd relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stavsprávne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko
s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o

odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).

13. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Jedným z argumentov v preskúmavanej veci, na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie
o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti z dôvodu, že je potrebné považovať spotrebiteľský úver, poskytnutý
žalobcom žalovanej na základe zmluvy, za bezúročný a bez poplatkov bola absencia obligatórnej

zákonom stanovenej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, neuvedením výšky, počtu a termínov
splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy).

15. Súd prvej inštancie sa dopustil nesprávnej interpretácie inak správne použitej právnej úpravy,

týkajúcej sa vymedzenia splátok úveru ako jednej z podstatných náležitostí spotrebiteľských zmlúv o
úvere podľa § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z..

16. Európsky súdny dvor v rozsudku z 9.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má

vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok
spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/
stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i/ Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom
Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
PokiaľideozmluvypatriacedopôsobnostiSmernice,členskéštátybynemaliukladaťzmluvnýmstranám

povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice

bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

17. Odvolací súd sa preto v tejto časti nestotožňuje s prijatým právnym záverom súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru z dôvodu neuvedenia výšky, počtu a termínov

splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ. Pre potvrdenie tohto svojho
stanoviska poukazuje odvolací súd na právny názor prijatý Najvyšším súdom Slovenskej republiky
k výkladu sporného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý vo svojom uznesení sp.
zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným výkladom predmetného
ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel

ako dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od
dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok
po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/
zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných
poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje,

čo splátka úveru zahrňuje. V predmetnom konaní nebolo sporné, že zmluva o spotrebiteľskom úvere
má všeobecné náležitosti podľa Občianskeho zákonníka. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež
celkovú výšku úroku, výšku mesačnej anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či
zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátokistiny úrokov a iných poplatkov, je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm.
k/ zákona č. 129/2010 Z.z. umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o
úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká

časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v
číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v
zmysle Rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi

splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná
na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť
spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

18. Napriek tomu, že odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov posúdil odvolacie námietky žalobcu v
tejto časti za dôvodné a nestotožnil sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ma odvolací súd za to, že

súdprvejinštancievozvyšnejčastivdostatočnomrozsahuzistilskutkovýstavazozistenýchskutočností
bol vyvodený správny právny záver, svoje rozhodnutie odôvodnil riadne a v rozhodnutí sa vysporiadal s
podstatnýmiargumentmi.Keďžeanivpriebehuodvolaciehokonaniasanatýchtoskutkovýchaprávnych
zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v tejto
časti prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. Odvolací súd považuje rozhodnutie

súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti za vecne správne. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu
prvej inštancie uvádza:

19. Podľa § 9 odsek 2 písm. j/ ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí
podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti: ročnú percentuálnu mieru nákladov

a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase
uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto
ročnej percentuálnej miery nákladov,
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje

náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
Podľa § 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov, ak je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera
nákladov v neprospech spotrebiteľa.

20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že zmluva síce obsahuje údaj o RPMN,
noužneobsahujevšetkyúdajepodľa§9ods.2písm.j)ZoSÚnavýpočettejtoročnejpercentuálnejmiery
nákladov, v dôsledku čoho sa úver podľa § 11 ods. 1 a 2 ZoSÚ považuje za bezúročný a bez poplatkov.

21. Taktiež je v uvedenom prípade potrebné poukázať na skutočnosť, že nezahrnutie sumy splátky

z Dohody o poskytnutí služby do RPMN možno považovať za nekalú obchodnú praktiku, ktorá je zo
zákona zakázaná. Za uvedeného stavu je tak výška RPMN v zmluve uvedená aj v neprospech dlžníka.
Nezahŕňa jeho celkové náklady spojené s poskytnutým úverom. Žalovaný (veriteľ) nezahrnul do týchto
nákladov poplatok za poskytnutie služby. Opäť dôsledkom takého nesprávneho uvedenia obligatórnej
náležitosti zmluvy je bezúročnosť úveru. Súdny dvor Európskej únie takéto počínania veriteľa označil

aj ako klamlivú praktiku. Takéto nesprávne uvedenie RPMN má za následok (ako keby RPMN nebola
uvedená) bezpoplatkovosť a bezúročnosť preskúmavanej zmluvy.

22. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že predmetná zmluva má všetky podstatné náležitosti, nakoľko ich
neoddeliteľnou súčasťou sú aj VOP, odvolací súd uvádza, že časť obsahu zmluvy síce možno určiť aj

odkazom na obchodné podmienky, nemalo by sa to však týkať podstatných náležitostí zmluvy (ale len
dojednaní technického a vysvetľujúceho charakteru), keďže tieto informácie sa musia povinne uvádzať
spotrebiteľovi už v predzmluvnom formulári pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere (§ 4 ods.
2 ZoSU), a nič by preto, v prípade poctivého prístupu veriteľa, nemalo brániť tomu uviesť ich aj priamo
v zmluve.

23. Okrem toho tiež platí, že stanovenie časti obsahu zmluvy odkazom na obchodné podmienky, nemôže
byť ani neprimerane všeobecné (nestačí iba zmienka o obchodných podmienkach), pretože ak má byť
súčasťou zmluvy (ako prejavu vôle), platia preňho, ak sa s ním majú spájať právne účinky, rovnaképravidlá ako aj pre iné právne úkony. Časť obsahu zmluvy, ktorú tento odkaz určuje (poukazom na
obchodné podmienky), by sa mala preto stanoviť konkrétne (určite a zrozumiteľne, § 37 ods. 1 OZ) tak,
aby bolo zrejmé, úpravu ktorej časti zmluvy (práv a povinností) treba hľadať a vykladať na inom mieste

(napr. v obchodných podmienkach), písomne (§ 9 ods. 1 ZoSU), a zároveň aj nie menším písmom ako
iná časť takejto zmluvy (§ 53c OZ). V tomto prípade tomu tak nebolo.

24. V tejto súvislosti súd tiež pripomína, že určitosti a zrozumiteľnosti zmluvy o úvere ako dvojstranného
právneho úkonu nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu obchodných podmienok napísaná

drobným písmom so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy
o úvere na ich viacerých miestach. Inými slovami vo vzťahu k ich platnosti súd zdôrazňuje, že v
prípade konfliktu záujmov spotrebiteľa a jeho zmluvného partnera je potrebné poskytnúť vyššiu mieru
ochrany spotrebiteľovi ako slabšej zmluvnej strane. V kontexte s týmto princípom je potrebné posúdiť aj
úverové zmluvné podmienky. Tie zásadne nesmú slúžiť tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložito
formulovanej a malým písmom napísanej forme skryl zmluvný partner spotrebiteľa podmienky, ktoré sú

podstatné, a o ktorých môže predpokladať, že uniknú jeho pozornosti. Pokiaľ tak učiní, čo sa stalo aj v
tomto prípade, spreneverí sa princípu dôvery, a preto takému jednaniu nemožno priznať právnu ochranu
prerozporsdobrýmimravmi(§3ods.1OZ).

25. Po preskúmaní veci dospel odvolací súd zároveň k záveru, že súd prvej inštancie správne a

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka o
zmluvnej pokute; ani v tejto časti jeho rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené.

26. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že ďalšie žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie
sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie.

27. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách
konania.

28. So zreteľom na všetky tieto okolnosti odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods.

1, 2 C.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.

29.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľaustanovenia§396ods.1
C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 odsek 2 C.s.p.. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola
skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a nemá právo na náhradu trov odvolacieho

konania a úspešný žalovaný si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a vychádzajúc z obsahu
spisu mu ani v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto odvolací súd
rozhodol tak, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania sporovým stranám nepriznal.

30. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p. v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).