Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 6. november 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10Co/377/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2513204394
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2513204394.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr.

Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený spoločnosťou: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1. P. G., nar. XX.XX.XXXX,
bytom E. XXXX/XX, G., 2. I. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XX, G., o zaplatenie 845,98 eur s
príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Piešťany č.k. 7C/227/2013-52 zo
dňa 24.07.2017, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovaným 1 a 2 sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1 a 2 nepriznal náhradu
trov konania.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 497 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 3
zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 2, § 53 ods. 1 a 4,§ 524 ods. 1, § 526 ods.
1,§3,§39Občianskehozákonníka,§92ods.7zákonač.483/2001Z.z.obankách.Vecneargumentoval

tým, že predmetom tohto konania je pohľadávka, ktorá bola na žalobkyňu postúpená bankou. Súd mal
za preukázané, že právny vzťah medzi účastníkmi konania (resp. ich právnymi predchodcami), ktorý je
založený zmluvou, je vzťahom spotrebiteľským, keďže právna predchodkyňa žalobkyne pri uzatváraní
zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, zatiaľ čo žalovaní nie, pričom z obsahu a
formy zmluvy vyplýva, že ide o tzv. typovú (formulárovú) zmluvu, ktorú dodávateľ používa vo viacerých
prípadoch a ktorej podstatný obsah spotrebiteľ (žalovaní) neovplyvňuje. Pred hodnotením oprávnenosti
uplatneného práva sa súd musel zaoberať tým, či žalobkyňa je aktívne vecne legitimovaná domáhať sa

zaplatenia peňažnej pohľadávky proti žalovaných na základe predmetnej zmluvy. Preskúmavanie vecnej
legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane navrhovateľa) alebo pasívnej (existencia
tvrdenej povinnosti na strane odporcu) je imanentnou súčasťou súdneho konania (napríklad rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 zo dňa 29. 06. 2010). Ustanovenie §
524 Občianskeho zákonníka priznáva veriteľovi právo postúpiť svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka
písomnou zmluvou inému subjektu. Postúpením pohľadávky dochádza k zmene v osobe veriteľa, novým
veriteľom sa stane postupník, ktorý nadobúda pohľadávku s príslušenstvom a právami s ňou spojenými.

Stanovená obligatórna písomná forma zmluvy o postúpení pohľadávok bola v danom prípade splnená.
Keďže pôvodný veriteľ je bankou, zákonodarcom sú stanovené ďalšie podmienky, ktoré musia byť
splnené, aby mohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky banky na inú osobu. V zmysle ustanovenia
§ 92 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách môže banka postúpiť pohľadávku voči klientovi aj bez súhlasuklienta a aj osobe, ktorá nemusí byť bankou vtedy, ak predtým banka písomne vyzve klienta na úhradu
omeškaných splátok pohľadávky a klient, teda dlžník je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v
omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke. Tieto predpoklady musia

byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre
platné postúpenie pohľadávky banky a musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky (obdobne
napr. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.5.2014 sp. zn. 6Co/119/2013). V konaní bolo
preukázané, že dňa 11.12.2006 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi postupcom
Slovenskásporiteľňa,a.s.apostupníkom-žalobkyňou,ktorejpredmetomboloajpostúpeniepohľadávky

vočižalovanému1/.Zlistupostupcuzodňa11.01.2012-označenéhoakopokusozmier,žežalovaníboli
ku dňu 11.01.2012 v omeškaní so splácaním pohľadávky vo výške 951,09 Eur a že postupca ich vyzýva
naúhraduuvedenejpohľadávkydo18.01.2012.Keďžežalobkyňanepreukázala,žepôvodnýveriteľpred
postúpením pohľadávky na žalobkyňu písomne vyzval žalovaného 1/ na splnenie peňažného záväzku,
zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 11.12.2006 je absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho
zákonníka pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v ustanovení

§ 92 ods. 7 (pozn. súdu: neskôr ods. 8) zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách. Z uvedeného teda
jednoznačne vyplýva, že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len
splátky úveru, ktoré sú nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená
aj podmienka, že banka písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol
v omeškaní nepretržite 90 dní, keďže z vyššie citovaného ustanovenia Zákona o bankách vyplýva,

že predmetom postúpenia z banky na nebankovú spoločnosť môžu byť len splátky úveru, ktoré sú
nepretržite viac ako 90 dní po lehote splatnosti. Zároveň musí byť splnená aj podmienka, že banka
písomne vyzve svojho klienta na úhradu peňažného záväzku, s ktorým bol v omeškaní nepretržite
90 dní. Žalobca však v konaní nepreukázal, že jeho právny predchodca (banka) vyzval žalovanú
na úhradu jej dlhu potom čo bola 90 kalendárnych dní v omeškaní s jeho splácaním a zároveň ani

nepreukázal ukončenie predmetného úverového vzťahu zo strany banky. Neboli teda preukázané
základné, zákonom vyžadované, predpoklady platného postúpenia predmetnej pohľadávky na žalobcu.
Dôvodom zamietnutia žaloby je preto nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý nepreukázal platné
nadobudnutie (postúpenie) predmetnej pohľadávky od banky.

3. Pokiaľ ide o žalobcom predloženú dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku, ktorú
žalovaná2/ podpísaladňa28.09.2010,tútosúdpovažujezaneúčinnú,nakoľkožalovaná2/ okreminého
ňou mala uznať svoj záväzok voči žalobcovi, ktorý vznikol z vyššie špecifikovaného bankového úveru.
Nakoľko však podľa názoru súdu predmetná pohľadávka na žalobcu nebola platne postúpená, nemohla
žalovaná 2/ voči nemu ani platne túto pohľadávku uznať, pretože v čase podpisu uvedenej dohody

žalovaná 2/ voči žalobcovi tento záväzok nemala. Okrem uvedeného zároveň súd dodáva, že zámer
žalobcu dosiahnuť vymožiteľnosť pohľadávky podpísaním dohody o uznaní záväzku zo dňa 28.09.2010
vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku, pretože boli naplnené znaky tohto zákonného inštitútu, a to
nedostatok odbornej starostlivosti na strane dodávateľa, ako aj potenciálne riziko, že takéto konanie
naruší správanie spotrebiteľa. Dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach je formulár,

ktorý vopred pripravil veriteľ pre dlžníka, ktorý nemá žiadnym spôsobom možnosť ovplyvniť jeho obsah.
Jedná sa o kombináciu jednostranných a dvojstranných právnych úkonov upravujúcich právne vzťahy,
ktorévyplývajúzospotrebiteľskejzmluvy.Formulárobsahujejednostrannýprávnyúkonuznaniazáväzku
a dvojstranné právne úkony pri dohode o splátkach a dohode o uzatvorení rozhodcovskej doložky.
Podpisom tejto formulárovej dohody si spotrebiteľ zhoršil svoje zmluvné postavenie a uzatvorenie tejto

dohody mu privodilo značnú ujmu, čo je v rozpore s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ
chcel splátky, avšak musel podpísať formulár, pričom ani len netušil význam toho, čo podpisuje. Z týchto
dôvodov má súd za to, že zo strany žalobcu došlo k porušeniu odbornej starostlivosti vo vzťahu k
spotrebiteľovi, ktorá predpokladá osobnú schopnosť a starostlivosť, ktorú možno rozumne očakávať
od dodávateľa pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo

všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Preto súd dohodu o uzavretí
splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa 28.09.2010 vyhodnotil ako nekalú obchodnú praktiku,
v dôsledku ktorej je uznanie dlhu žalovaním s následkom predlženia premlčacej doby na 10 rokov
neplatné. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1 CSP) tak, že
žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcom (výrok II.). Žalovaným 1/ a 2/ síce

vznikol voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko
žaloba bola zamietnutá, a teda žalovaní mali plný úspech v konaní a neboli tu dané žiadne dôvody
hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov konania nepriznať (§ 257C.s.p.), no vzhľadom na to, že žalovaným v konaní žiadne trovy nevznikli a ani im žiadne z obsahu spisu
nevyplývajú súd prvej inštancie rozhodol, že im náhradu trov konania nepriznáva.

4. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie žalobca, ktorým
sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,
alebo ho zmenil tak, že návrhu vyhovie, uplatniac si trovy konania. Odvolateľ namietal nesprávne právne
posúdenie veci, nesprávne skutkové zistenia a porušenie práva žalobcu na spravodlivý súdny proces.
Žalobca preukázal, že splnil všetky zákonné podmienky pre platné postúpenie predmetnej pohľadávky a

dodržal podmienky ust. § 92 ods. 8 ZoB. Žalobca poukázal tiež na ust. § 150 ods. 1 a § 151 ods. 1 CSP,
skutkové tvrdenia o postúpení pohľadávky neboli zo strany žalovaného rozporované, preto ich treba
považovať za nesporné. Poukazujúc na bod 19.16 VOP žalovaný súhlasil s postúpením pohľadávky
na tretiu osobu. Žalobca v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení
pohľadávky, súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení, odkazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 4 Obo 210/01, ako aj uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/248/2016 a 5Co/228/2016
a 8Co/564/2015, Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015, Krajského súdu v Nitre sp.
zn. 9Co/133/2013. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu a platné postúpenie pohľadávky,
predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženými oznámeniami o postúpení pohľadávky zo strany
postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok. Žalobcovi tak vznikol nárok na úhradu uplatnených

splátok s príslušnými úrokmi z omeškania. Odvolateľ namietal, že z ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva,
že predmetom postúpenia môže byť iba splatná pohľadávka. Zákon rozlišuje pojem peňažný záväzok
a časť peňažného záväzku. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti
peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne
uvedené, poukazujúc aj na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015,

rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/514/2015. Banka teda môže postúpiť peňažný záväzok
ako celok vrátane jeho príslušenstva. Vzhľadom na to, že žalovaný sa dostal do omeškania s platením
jednotlivých splátok, právnemu predchodcovi žalobcu vzniklo právo pristúpiť k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti, ktorý toto právo nevyužil a využil ho až žalobca dňa 06.02.2013. Poukázal na rozhodnutia
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015 a Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19C/34/2012.

Banka môže postúpiť peňažný záväzok ako celok a vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom
nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Podľa žalobcu ust. § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky,
keď účelom tohto ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach
platnosti postúpenia pohľadávok. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v tomto ustanovení

podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Žalobca nesúhlasí, že postúpením
pohľadávky došlo k zhoršeniu postavenia dlžníka. V tejto súvislosti poukázal na názor doc. Csacha
publikovaný v Súkromnom práve č. 1/2015. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92
ods. 8 nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky, s nedoručením takejto výzvy môžu byť
spojené len sankcie vyplývajúce zo ZoB, nemôže s tým byť spojená sankcia v podobe neplatnosti

zmluvy o postúpení pohľadávok. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 12Co/223/2015 a sp. zn. 9Co/145/2015, ako aj na ďalšie rozhodnutia súdov. Žalobca
namietal tiež záver súdu o neplatnosti Dohody o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo
dňa 28.09.2010, pričom záver súdu o tom, že žalovaný chcel len splátky a netušil, čo podpisuje, je bez
náležitého preskúmania vôle účastníkov tejto dohody nepreskúmateľný a je v priamom rozpore s ust. §

215 ods. 1 CSP, súd sa riadil len svojimi pocitmi a subjektívnymi domnienkami.

5. Žalovaní 1 a 2 odvolanie nepodali a ani sa k doručenému odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrili.

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej CSP),

ktorý nahradil a zrušil do 30.06.2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej OSP).
Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného
ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania
začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a§ 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP),
preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré

nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez
potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo
oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219
ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu je možné priznať úspech iba čiastočný, keďže rozhodnutie

súdu prvej inštancie je vecne správne, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v
zmysle § 387 ods. 1 a ods. 2 CSP.

8. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného
dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach bolo v konaní
dostatočným spôsobom preukázané, že návrh žalobcu je v celom rozsahu nedôvodný, keď aj podľa

odvolacieho súdu je na daný prípad potrebné aplikovať ust. § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách.

9. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 22.08.2005 uzatvoril postupca Slovenská sporiteľňa a žalovaný 1
zmluvu o splátkovom úvere č. 284170190. Neplatením dohodnutých splátok vznikla žalovanému 1
celková suma dlhu vo výške 1015,38 Eur. Predmetná pohľadávka bola na žalobkyňu postúpená zmluvou

o postúpení pohľadávok z 11.12.2006, ktorá bola uzavretá medzi postupcom Slovenská sporiteľňa
a.s., a postupníkom - žalobkyňou. Postupca listom z 20.12.2006 oznámil žalovanému 1/ postúpenie
pohľadávky. 11.01.2012 postupca vyhotovil list - pokus o zmier - adresovaný žalovaným, v ktorej ich
vyzýva na splácanie pohľadávky vo výške 951,06 Eur s príslušenstvom, do 18.01.2012 od jej doručenia,
inak pristúpi k súdnemu vymáhaniu predmetnej pohľadávky.

10. Tak ako súd prvej inštancie správne skonštatoval, aj podľa odvolacieho súdu bolo potrebné, aby sa
súd v prvom rade zaoberal otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

11. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu,

o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti
nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný,
závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený
nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva
a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v

občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť
účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie
je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-
právnehooprávnenia(žalobca),niejenositeľomtohohmotno-právnehooprávnenia,oktorévkonaníide;

o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide
(por. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

12. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi

nepodarilo preukázať jeho aktívnu legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok,
nepreukázal však splnenie zákonných podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného
veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s. voči žalovanému ako dlžníkovi.

13. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky

zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť
písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred

postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdaťpostupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka;
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok

a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

14. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone
o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými

obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní.

15. Z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť
pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne
išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej
pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka

postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods.
8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý
úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku
z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok je preto
neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 OZ (pre rozpor so zákonom).

16. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby
podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru

dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek,
počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá

napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu
zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

17. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,

ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č.
483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky
a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky

z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525
ods. 1 Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých
je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú

zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Obč. zák.

Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané),
potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je
neplatné v zmysle § 39 Obč. zák., a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok,
voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr. kvôli nedostatočnejidentifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a postupníkom, no
voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Obč. zák. účinné, ak mu ho oznámi postupca,
v prípadoch uvedených v § 525 Obč. zák. ani prípadné oznámenie postupcu v zmysle § 526 Obč.

zák. nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol
oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení.

18. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Obč. zák., ktoré má za následok
absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho

vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako
napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., bol postupník v súdnom konaní pred súdom
prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient

napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

19. V danom prípade zo zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca nedokázal, že by v čase,
kedy mala byť pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanému postúpená naňho, boli tieto

podmienky postúpenia splnené.

20. Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že písomná výzva upravená v citovanom zákonnom
ustanovení (§ 92 ods. 8 veta prvá zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách) je faktickým úkonom, ktorý je
nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany

banky na osobu, ktorá nie je bankou aj bez súhlasu jej klienta. V prípade, ak tento faktický úkon
nebol riadne a preukázateľne vykonaný a doručený žalovanému, nemôže byť platná ani zmluva
o postúpení, z ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu. Slovenská sporiteľňa, a.s. bola
oprávnená postúpiť svoju pohľadávku (ktorá je predmetom tohto sporu) voči žalovanému na žalobcu
len po tom, ak bol klient napriek jej písomnej výzve nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v

omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu klienta.
V prípade, že takéto predpoklady splnené neboli (prípadne z vykonaného dokazovania ich splnenie
nevyplynulo), bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku
ktorej postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o
postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným

právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného
prihliadnuť (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/445/2015 z 19.4.2016). Žalobca
teda neuniesol dôkazné bremeno preukázania postupiteľnosti (spôsobilosti na postúpenie) takejto
pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s., teda licencovaného subjektu oprávneného
podľa zákona o bankách poskytovať spotrebiteľské úvery, na žalobcu, z ktorého by mu vzniklo právo

vymáhať žalovanú pohľadávku. Nebolo totiž preukázané doručenie písomnej výzvy veriteľa na splnenie
záväzku dlžníkovi podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách, pred postúpením jeho pohľadávky postupníkovi.
Slovné spojenie v ustanovení § 92 ods. 8 zákona o bankách „napriek písomnej výzve“ znamená, že
najskôr musí dôjsť k písomnej výzve, kedy začne plynúť lehota 90 dní na splnenie záväzku a až po
jej uplynutí môže dôjsť k postúpeniu pohľadávky na iný subjekt. Tento predpoklad však v danej veci

splnený nebol.

21. Vzhľadom na uvedené treba uzavrieť, že žalobca nepreukázal, že sa platne a účinne stal veriteľom
uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie, a preto bolo
potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, vyplývajúci

z neplatného postúpenia pohľadávky pôvodného veriteľa, má tiež za následok, že žalobca nemohol
so žalovaným 1 platne uzavrieť Dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznaní záväzku zo dňa
28.09.2010, nakoľko nebol veriteľom predmetnej pohľadávky. Ak by aj došlo zo strany dlžníka k uznaniu
záväzku, toto uznanie by malo účinok len vo vzťahu k pôvodnému veriteľovi.

22. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolací súd sa nemohol stotožniť s odvolacími námietkami
žalobcu, poukazujúcimi na dostatočné preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie, a s tým spojenú
rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej republiky
nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakého stupňa,pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej judikatúry
však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný postup
všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný

korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť
eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc
(pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými

rozhodnutiaminapodporujehotvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobcom
citovanú odbornú literatúru ako aj rozhodnutia odvolacích súdov vo vzťahu k preukázaniu aktívnej
legitimácie žalobcu na základe postúpenia pohľadávky. Na záver odvolací súd dodáva, že vyššie
uvedené právne závery vychádzajú aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (por. rozhodnutie
sp.zn. 1 Cdo 147/2017).

23. Vzhľadom na nepreukázanie aktívnej legitimácie bolo už nadbytočným a nehospodárnym zaoberať
saďalšímiodvolacímiargumentmi.Ipodľaužkonštantnejjudikatúrytaknárodných,akoajnadnárodných
súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré
majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie

rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý
ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov
konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne).
Na ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie,
odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

24. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

25. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov

odvolaciehokonaniavplnejvýške,vzhľadomnato,žežalovanýbolvodvolacomkonanívcelomrozsahu
úspešný. Z dôvodu, že žalovaný ale preukázateľne a účelne nevynaložil žiadne výdavky v súvislosti s
týmto odvolacím konaním, ako to predpokladá § 251 CSP, odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal s poukazom na čl. 4 ods. 2 CSP.

26. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§

426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).