Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 28. november 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Obdo/56/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5109220066
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hullová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5109220066.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Hullovej a

členiek senátu JUDr. Miroslavy Janečkovej a JUDr. Ivany Izakovičovej, v spore žalobcu Ing. Mikuláša
Takáča,sosídlomTimravy23,03601Martin,správcukonkurznejpodstatyúpadcuBUDAmonts.r.o.,so
sídlom Pod Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098, proti žalovanému STRABAG Pozemné a
inžinierske staviteľstvo s. r. o., so sídlom Mlynské Nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161, právne
zastúpenému Valko Marián & partners, s. r. o., so sídlom Porubského 2, 811 06 Bratislava, IČO: 35 916
192, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v
Žiline č. k. 14CoKR/40/2014-409 z 19. novembra 2015, takto

r o z h o d o l :

I. Dovolanie žalovaného z a m i e t a .

II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 10Cbi
3/2009-289 z 5. septembra 2014 určil, že právny úkon - Dohoda uzavretá dňa 3.12.2008 medzi dlžníkom
BUDA mont s. r. o., so sídlom Pod Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098 a spoločnosťou
ZIPP BRATISLAVA spol. s r. o., so sídlom Mlynské Nivy 61/A, 820 15 Bratislava, IČO: 31 355 161,
ktorou došlo k započítaniu vzájomných pohľadávok účastníkov zmluvy vo výške 4.411.452,66 Sk, je v

konkurze vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 4K 2/2009 na majetok úpadcu BUDA mont, s.
r. o., so sídlom Pod Hradiskom 16/373, Žilina, IČO: 36 381 098, neúčinný voči veriteľom prihlásených
pohľadávok. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu BUDA
mont s. r. o. v konkurznom konaní Okresného súdu Žilina vedenom pod sp. zn. 4K 2/2009 sumu
146.433,41 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žalovanému uložil povinnosť nahradiť
žalobcovi trovy konania titulom trov právneho zastúpenia v sume 4.520,24 € na účet jeho právneho
zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline
(ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom č. k. 14CoKR/40/2014-409 z 19. novembra 2015 tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v prvej a druhej výrokovej vete, ktorými súd prvej inštancie určil
neúčinnosť právneho úkonu a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty
úpadcu BUDA mont s. r. o. sumu 146.433,41 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok súdu
prvej inštancie v tretej výrokovej vete, ktorou bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi

trovy konania v sume 4.520,24 € na účet jeho právneho zástupcu, odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň odvolací súd pripustil dovolanie proti svojmu rozsudku v časti,
v ktorej bol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdený.2.1. V odôvodnení rozsudku odvolací súd poukázal na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, z
ktorého vyplýva, že žalobou zo 17.07.2009 sa žalobca domáhal určenia, že žalovaný je povinný do
všeobecnej podstaty úpadcu BUDA mont s. r. o. (ďalej aj „úpadca“ alebo „dlžník“) v konkurze vedenom

na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 4K 2/2009 vydať peňažné plnenie žalobcu započítané dohodou,
uzavretou dňa 3.12.2008 medzi dlžníkom BUDA mont s. r. o. a žalovaným ZIPP BRATISLAVA spol.
s r. o., Bratislava vo výške 4.411.452,90 Sk (146.433,41 €). Žalobu odôvodnil tým, že ako správca
konkurznej podstaty úpadcu (ďalej aj „správca“) zistil, že úpadca v čase pred vyhlásením konkurzu na
svoj majetok urobil právny úkon, konkrétne dňa 3.12.2008 uzavrel dohodu, ktorou so žalovaným dohodol

započítanie svojich pohľadávok v celkovej sume 4.411.452,66 Sk, pričom v tom čase úpadca mal viacej
známych veriteľov, ktorí si riadne a včas prihlásili svoje pohľadávky v konkurze. Ide o pohľadávky,
ktoré boli splatné v roku 2008 a čiastočne v roku 2007, t. j. pred podpisom dohody o započítaní
vzájomných pohľadávok (ďalej aj „dohoda o započítaní“). V žalobe žalobca označil jednotlivých veriteľov
s uvedením poradového čísla a sumy prihlásenej pohľadávky. Po uplynutí lehoty na prihlasovanie
pohľadávok bolo zaregistrovaných u správcu a na konkurznom súde celkom 68 prihlášok pohľadávok

24 konkurzných veriteľov, ktorí prihlásili svoje pohľadávky v celkovej sume 230.739,40 € (6.951.255,52
Sk). Dohodou o započítaní úpadca započítal voči svojim splatným pohľadávkam sankcie uplatnené voči
nemu žalovaným v celkovej sume 4.605.000 Sk na podklade faktúr č. 2008081403, č. 2008081302 a
č. 2008081303 a rozdiel vyplývajúci zo zápočtu v sume 6.424,59 € si žalovaný uplatnil prihláškou v
konkurze úpadcu, vedenom na konkurznom súde pod sp. zn. 4K 2/2009. Žalobca uviedol, že dohodu

o započítaní dlžník BUDA mont s. r. o. uzavrel so žalovaným dobrovoľne v čase svojho úpadku a
na základe nej započítal svoje splatné pohľadávky proti sankciám, ktoré žalovaný vyčíslil a uplatnil
až ku dňu 2.12.2008, predchádzajúcemu podpisu dohody o započítaní. Žalovaný si uplatnil sankcie
vyššie uvedenými faktúrami z 2.12.2008 a splatnými toho istého dňa titulom zmluvnej pokuty z dôvodu
omeškania zhotoviteľa (úpadcu) s plnením termínov s poukazom na zmluvu o dielo č. 716/2007 ( čl.

VI bod 1) a titulom náhrady škody s poukazom na zmluvu o dielo č. 149/2008 (čl. VII bod 2). V
rámci vyúčtovanej náhrady škody žalovaný jej vznik nepreukázal a odvolal sa len na obsah zmluvných
ustanovení, ktoré umožňujú uplatnenie náhrady škody. Dňa 3.12.2008 dlžník BUDA mont s. r. o. pristúpil
k uzavretiu dohody o započítaní, pričom bez výhrad a v plnom rozsahu uznal nároky žalovaného titulom
nepreukázanej náhrady škody. Urobil tak bez toho, aby svoje alikvótne nároky, vyplývajúce z omeškania

s úhradou vlastných dodávateľských faktúr, akokoľvek uplatňoval. Dlžník pritom musel mať vedomosť
o tom, že viaceré jemu známe pohľadávky jeho veriteľov už nezaplatí a že jeho podnikanie smeruje k
vyhláseniu konkurzu. Dlžník tak s jediným žalovaným, ktorý sa de facto stal veriteľom až pri uzavretí
dohody o započítaní, neprimerane ústretovo dohodol úhrady všetkých jeho pohľadávok. Dohoda o
započítaní, ktorú uzavrel dlžník so žalovaným, vykazuje znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu podľa

ust. § 59 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a
účinnom do 31.12.2011 (ďalej aj „ZKR“), nakoľko uzavretím dohody dlžník nesporne zvýhodnil jedného
zo svojich veriteľov, a to konkrétne žalovaného, pričom právny úkon urobil v čase svojho úpadku,
dohodol úpravu svojho práva vo svoj neprospech a neodôvodnene znevýhodnil seba na úkor svojich
veriteľov. Podľa názoru súdu prvej inštancie, z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa domáhal určenia

právnej neúčinnosti právneho úkonu, ktorý konkretizoval ako dohodu zo dňa 3.12.2008, pričom v žalobe
namietal, že dohoda vykazuje znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu s poukazom na ustanovenie § 59
ods. 1, 2, 3, 4 ZKR a v petite žaloby žiadal určiť povinnosť žalovaného, aby tento do konkurznej podstaty
úpadcu vydal peňažné plnenie započítané napadnutou dohodou z 3.12.2008, vo výške 146.433,41 €
(4.411.452,90 Sk). Na základe výzvy súdu z 24.08.2010 žalobca opravil a doplnil petit žaloby o určenie,

že napadnutá dohoda, uzavretá medzi dlžníkom a žalovaným dňa 3.12.2008, je právne neúčinná voči
konkurznýmveriteľomúpadcu.Podľanázorusúduprvejinštancie,keďžežalobcavžalobeuviedolvšetky
relevantné skutočnosti, o ktoré oprel dôvodnosť podanej žaloby a na základe výzvy súdu formulačne
upravil žalobný petit v súlade s objektívnym hmotným právom, podanie žalobcu zo 7.09.2010, označené
ako doplnenie žaloby, nemožno považovať za zmenu žaloby, o ktorej súd rozhoduje v zmysle ust. § 95

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).

2.2. Z dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie vyplynulo, že spornou dohodou o započítaní došlo
k uspokojeniu žalovaného v rozsahu 100% započítavanej pohľadávky, teda uspokojenie žalovaného
bolo nepomerne vyššie, ako uspokojenie ostatných veriteľov v konkurznom konaní, ktorí si prihlásili

svoje pohľadávky v celkovej sume 230.739,40 €, pričom majetok zapísaný v súpise všeobecnej
konkurznej podstaty úpadcu predstavuje sumu 59.417,24 € a predstavujú ho len jeho sporné, súdne
vymáhateľné pohľadávky, z ktorých výťažok nepostačuje na uspokojenie pohľadávok konkurzných
veriteľov. Uzavretím dohody o započítaní dňa 3.12.2008 tak úpadca znížil svoj finančný majetok o sumu146.433,41 €, pričom v tejto sume započítal svoje pohľadávky za vykonané práce v rokoch 2007 a
2008 voči penalizačným faktúram žalovaného. V čase podpisu dohody o započítaní dlžník mal viacej
známych, v účtovníctve riadne vedených veriteľov, ktorých pohľadávky boli po lehote splatnosti a ktoré

dlžník dlhšiu dobu neuhrádzal, pretože bol v stave platobnej neschopnosti. Išlo o pohľadávky veriteľov, u
ktorých dlžník nakupoval materiál alebo služby na vykonanie diela, ktoré zhotovoval na základe zmluvy
o dielo, uzavretej so žalovaným. Z pripojeného spisu Okresného súdu Žilina ako súdu konkurzného,
vedeného pod sp. zn. 4K 2/2009, súd prvej inštancie mal preukázanú existenciu riadne a včas
prihlásených viacerých pohľadávok veriteľov úpadcu. Vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnej podmienky

odporovacej žaloby v zmysle ust. § 57 ods. 4 ZKR (v znení platnom a účinnom do 31.12.2011) súd
prvej inštancie konštatoval jej preukázanie, nakoľko z predložených prihlášok konkurzných veriteľov mal
jednoznačne preukázanú existenciu pohľadávok týchto veriteľov v čase, kedy nastali účinky právneho
úkonu započítania vzájomných pohľadávok, ktorému žalobca odporuje, pričom pohľadávky boli týmito
veriteľmi riadne prihlásené v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 4K 2/2009. Dlžník započítal
voči svojim pohľadávkam nároky žalovaného z titulu zmluvnej pokuty v celkovej výške 1.825.000

Sk a náhrady škody v celkovej výške 2.780.000 Sk, preukázateľne motivovaný možnou spoluprácou
so žalovaným do budúcnosti. Takéto zistenia súd viedli k presvedčeniu o zámere dlžníka svojím
postupom zvýhodniť postavenie jedného z veriteľov, a to žalovaného, vychádzajúc z časových súvislostí
vzniku pohľadávok žalovaného, ich povahy a spôsobu ich (ne)preukazovania pri ich započítaní voči
pohľadávkam dlžníka.

2.3. Návrh žalovaného na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov A.. E. P., A.. O. P. a A.. H. k
okolnostiam uzavretia dohody súd prvej inštancie zamietol z dôvodu sledovaného cieľa - rýchleho a
hospodárneho priebehu konania v záujme zabezpečiť zistenie skutočností relevantných pre rozhodnutie
vovecisamej.Vovzťahukoznačenýmdôkaznýmnávrhomabsentovalikonkrétnetvrdeniažalovaného,z

ktorých by potreba vykonania navrhovaných dôkazov vyplynula. Svedok L. vo svojej svedeckej výpovedi
uviedol,žekonateľmipodpísanúdohoduozapočítanípredložildlžníkoviA..H.akozástupcažalovaného.
Teda, o podmienkach dohody o započítaní konateľ dlžníka s vtedajšími konateľmi žalovaného osobne
nerokoval. Osoba A.. H. vo veci uzavretia spornej dohody nebola (okrem jej predloženia dlžníkovi) iným
spôsobom činná. Návrh výsluchu tohto svedka žalovaný učinil napriek poučeniu súdu podľa ust. § 118a

ods. 1 OSP až po prvom pojednávaní, pričom nejde o dôkaz, ktorý by žalovaný nemohol navrhnúť
na prvom pojednávaní. Na každé pojednávanie v predmetnej veci bol žalovaný súdom prvej inštancie
riadne predvolaný a mal procesné právo sa na pojednávanie ustanoviť a mohol vypovedať ako účastník
konania. Ak toto právo žalovaný opakovane nevyužil a konal len prostredníctvom svojho právneho
zástupcu, je neprípustné v konaní namietať, že v rámci dôkazných návrhov žalovaného na výsluch

jeho osoby, nebolo tomuto návrhu vyhovené. Dôkaz výsluchom A.. O. P. a A.. E. P. súd prvej inštancie
vyhodnotil ako dôkaz, ktorý pre rozhodnutie vo veci nie je relevantný.

2.4. Napriek pôvodnej kumulácii viacerých zákonných ustanovení, o ktoré žalobca opieral dôvodnosť
podanej žaloby (ust. § 59 ZKR a ust. § 60 ZKR), žalobca následne v konaní upriamil pozornosť

len na skutkovú podstatu v zmysle ustanovenia § 59 ZKR, upravujúceho odporovateľnosť právneho
úkonu ako zvýhodňujúceho právneho úkonu, ktorým dlžník zvýhodnil svojho veriteľa, t. j. žalovaného
oproti iným svojím veriteľom a ktorým súčasne došlo k ukráteniu pohľadávok veriteľov, prihlásených
v konkurznom konaní. Podľa názoru súdu prvej inštancie, demonštratívny výpočet skutkových podstát
v ust. § 59 ZKR zahŕňa medzi zvýhodňujúce právne úkony dlžníka také právne úkony, ktorými dlžník

iným spôsobom zvýhodnil veriteľa oproti iným veriteľom, ak spôsobil úpadok alebo bol urobený počas
úpadku dlžníka. Pri takýchto právnych úkonoch zákon pre odporovateľnosť nevyžaduje preukázanie
úmyslu dlžníka ukrátiť veriteľov. Predpokladom odporovateľnosti je objektívny ekonomický dôsledok
takých právnych úkonov, ktorý sa prejaví v ukrátení uspokojenia pohľadávok veriteľov. To znamená,
že v prípade skutkovej podstaty zvýhodňujúceho právneho úkonu zákonná úprava nevyžaduje úmysel

dlžníka alebo druhej strany, ak ide o dvojstranný právny úkon, ukrátiť uspokojenie pohľadávok veriteľov.
Vedomostná zložka na strane žalovaného je irelevantná. Všeobecným predpokladom odporovateľnosti
v posudzovanom prípade je právny úkon dlžníka (dohoda o započítaní), účinnosť právneho úkonu
dlžníka, ukrátenie uspokojenia pohľadávky veriteľa, pričom k osobitným predpokladom odporovateľnosti
v konkurznom konaní pristupuje vyhlásenie konkurzu, právny úkon dlžníka, ktorý sa týka jeho majetku

a ukrátenie veriteľa, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku v konkurznom konaní. S prihliadnutím na tieto
skutočnosti súd prvej inštancie považoval za nadbytočný výsluch osôb, ktoré konali za žalovaného v
čase uzavretia spornej dohody o započítaní, nakoľko skutočnosti uvádzané žalovaným, na preukázanie
ktorých výsluch týchto osôb žalovaný označil, považoval súd prvej inštancie za irelevantné vo vzťahu kžalobcom vymedzenej skutkovej podstate odporovateľnosti právneho úkonu. Vo vzťahu k označeným
dôkazným návrhom navyše absentovali konkrétne tvrdenia žalovaného, z ktorých by potreba vykonania
navrhovaných dôkazov vyplynula.

2.5. S poukazom na vyššie uvedené súd prvej inštancie žalobe v celom rozsahu vyhovel tak, že
určil neúčinnosť napadnutého právneho úkonu a rozhodol tiež aj o povinnosti žalovaného vydať do
všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu sumu započítanej pohľadávky 146.433,41 €. O náhrade trov
konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP.

2.6. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu ďalej vyplýva, že tento prejednal vec podľa ust. § 212
ods. 1 OSP, bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 OSP a rozhodol tak, že napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil vo výroku, ktorým bola určená neúčinnosť právneho úkonu -
dohody o započítaní z 3.12.2008 a vo výroku, ktorým sa žalovanému uložila povinnosť zaplatiť do
všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu sumu 146.433,41 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V

napadnutom výroku o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm.
h/ OSP a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (ust. § 221 ods. 2 OSP). Keďže odporovacia
žaloba je žalobou o určenie neúčinnosti právneho úkonu ako neoceniteľného predmetu sporu, základnú
sadzbu tarifnej odmeny za úkon právnej služby bolo potrebné priznať v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm. a/
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej

aj „vyhláška“), a nie ust. § 10 ods. 1 vyhlášky (t. j. zo sumy 146.433,41 €).

2.7. Odvolací súd uviedol, že primárne preskúmaval vec len v rozsahu a z tých dôvodov, ktoré žalovaný
vymedzil v odvolaní, pričom pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol viazaný skutkovým stavom
tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 213 ods. 1 OSP). Poukázal na ustanovenia § 219 ods. 1 a

ods. 2 OSP, z ktorých odvolací súd vychádzal a ktoré sú základom jeho rozhodnutia, keďže sa stotožnil
s vecne správnou výrokovou časťou v merite veci a aj so skutkovými a právnymi závermi, obsiahnutými
v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu odkázal (viď.
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09 z 8.10.2009, sp. zn. III. ÚS 78/05,
sp. zn. III. ÚS 264/08 a sp. zn. IV. ÚS 372/08). V postupe súdu prvej inštancie nezistil žiadne vady majúce

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie v potvrdenej časti a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd uviedol nasledovné
argumenty.

2.8.Zásada vyjadrujúca „právo na spravodlivý proces“, nutnosť rovnakých „pravidiel hry“ alebo tiež

„princíp rovnosti“ sa premieta predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh
dokazovania. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní je upravená v ust. § 18 OSP. Pri uplatňovaní
tejto zásady v súdnom konaní je nevyhnutné prihliadať nielen k právam jedného účastníka súdneho
konania, v danom prípade žalovaného ako odvolateľa, ale aj k právam žalobcu, ktorý rovnako má
nárok, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, z ktorého dôvodu nemôže v

súdnom konaní dochádzať k výkonom práv jedného z účastníkov súdneho konania na ujmu druhého
účastníka súdneho konania. Ani s ohľadom k uvedenej zásade rovnosti, vyjadrenej v ust. § 18 OSP,
odvolací súd nezistil, že by postupom súdu prvej inštancie došlo k takej vade prvostupňového konania,
ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Uvedené dopadá aj na záver, že nebolo
zistené prekročenie procesnej poučovacej povinnosti súdu prvej inštancie, vyplývajúcej z ust. § 5 ods.

1, 2 OSP. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca nebol v čase podania žaloby zastúpený
advokátom, teda existovala tu poučovacia povinnosť súdu prvej inštancie podľa ust. § 5 ods. 1 OSP.
Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10Cbi/3/2009-31 z 24.08.2010 vyzval žalobcu, aby v lehote 15 dní
od jeho doručenia opravil a doplnil žalobu zo dňa 17.07.2009 spôsobom uvedeným v odôvodnení tohto
uznesenia, pričom žalobcu vyzval na upresnenie petitu žaloby tak, aby žaloba spĺňala náležitosti podľa

ust. § 62 ods. 5 ZKR s tým, že ide o typovú žalobu a ustanovenia ZKR podrobnejšie (ako osobitné
ustanovenia) rozvádzajú všeobecné ustanovenie § 79 ods. 1 OSP, z ktorého vyplýva, že z návrhu musí
byť o. i. zrejmé, čoho sa žalobca domáha. Nasledovalo doplnenie petitu žaloby v podaní žalobcu zo
7.09.2010 (založené v spise na č. l. 35). Odvolací súd poukázal na to, že žalobu nevymedzuje len
jej petit, pretože žalobu je potrebné posudzovať ako celok, vrátane skutkových a právnych tvrdení,

ktorými žalobca vymedzuje a odôvodňuje ním uplatňované nároky. Z celého obsahu žaloby bolo zrejmé,
že táto spĺňala všetky všeobecné náležitosti, vyžadované pre úkony účastníkov v ust. § 42 ods. 1, 3
OSP vo väzbe na ust. § 79 ods. 1, 2 OSP. Žalobca nepochybne podal „žalobu na určenie právnej
neúčinnosti právnych úkonov“, pričom konkretizoval, že týmto právnym úkonom je dohoda z 3.12.2008,ktorá vykazuje znaky zvýhodňujúceho právneho úkonu v zmysle ust. § 59 ods. 1, 2, 3, 4 ZKR, pričom
takýto právny úkon je podľa ZKR odporovateľný a voči konkurzným veriteľom úpadcu právne neúčinný.
V petite žaloby zo 17.07.2009 žalobca žiadal, aby súd určil, že žalovaný je povinný peňažné plnenie

žalobcu započítané napadnutou dohodou, uzavretou dňa 3.12.2008 medzi dlžníkom BUDA mont s. r.
o., Pod Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36 381 098 a žalovaným subjektom ZIPP BRATISLAVA
spol. s r. o., so sídlom Stará Vajnorská 16, 832 44 Bratislava, IČO: 313 55 161, vo výške 4.411.452,90
Sk (146.433,41 €) vydať do všeobecnej podstaty majetku úpadcu BUDA mont s. r. o. v konkurze č.
k. 4K 2/2009 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobca po výzve súdu prvej inštancie zo dňa

24.08.2010 doplnil petit žaloby v podaní zo 7.09.2010 tak, že žiadal, aby súd určil, že dohoda uzavretá
dňa 3.12.2008 medzi dlžníkom BUDA mont s. r. o., Pod Hradiskom 16/373, 010 04 Žilina, IČO: 36
381 098 a žalovaným subjektom ZIPP BRATISLAVA spol. s r. o., so sídlom Stará Vajnorská 16, 832 44
Bratislava, IČO: 31 355 161, vo výške 146.433,41 € (4.411.452,90 Sk), je voči konkurzným veriteľom
úpadcu BUDA mont s. r. o. „v konkurze“ právne neúčinná. Z celého obsahu žaloby je nepochybné, že išlo
o uplatňovanie práva na odporovanie právnemu úkonu úpadcu a len cez posúdenie právnej neúčinnosti

žalobou napadnutého právneho úkonu mohlo byť rozhodované o povinnosti vydať započítané peňažné
plnenie do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu. Keďže formulácia žalobného petitu (v podaní zo
17.07.2009) nezodpovedala presne tomu, čo žalobca v kontexte celej žaloby - čo do uplatňovaného
nároku - vyjadril, žalobca formulačnú nepresnosť petitu žaloby odstránil doplňujúcim (upresňujúcim)
podaním na základe výzvy súdu prvej inštancie, čo nebolo možné považovať za zmenu žaloby (ust. § 95

ods. 1, 2 OSP). Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie nepoučil žalobcu vo vzťahu k petitu
žaloby tak, že by išlo o vymedzenie iného predmetu konania, teda odlišne od toho vymedzenia, ktoré
už bolo obsiahnuté v žalobe. Takýmto postupom súdu prvej inštancie preto nemohlo dôjsť k porušeniu
zásadyrovnostiúčastníkovkonaniaaanikodňatiumožnostižalovanémukonaťpredsúdom.Kmomentu
rozhodovania súdu prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu v merite veci, bolo nevyhnutné vychádzať

z petitu žaloby, ktorý vyplýval z podania žalobcu zo 17.07.2009 (č. l. spisu 1 - 5) v spojení s podaním
žalobcu zo 7.09.2010 (č. l. spisu 35).

2.9. Vo vzťahu k námietke nedostatočného odôvodnenia, a tým nepreskúmateľnosti rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd uviedol, že po preskúmaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie

dospel k záveru o dostatočnom odôvodnení tohto rozsudku, a to vo vzťahu ku všetkým skutkovým a
právnym otázkam, relevantným pre rozhodnutie vo veci samej, nakoľko odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie je v súlade s ust. § 157 ods. 2 OSP, keďže súd prvej inštancie dostatočne uviedol,
akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré dôkazy nevykonal a
prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je

aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, pod
hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný súdom zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy
bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných
ustanovení, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto
ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací

súd tak dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie uviedlo dostatočné dôvody, na ktorých je
založené v súlade s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03.

2.10. Vo vzťahu k odvolacej námietke, týkajúcej sa uplynutia prekluzívnej lehoty, odvolací súd uviedol,
že súd prvej inštancie sa uvedenou otázkou dostatočne zaoberal už v skoršom rozsudku z 19.07.2012,

čo zhodnotil odvolací súd vo svojom uznesení (založenom v spise na č. l. 245), na rozhodnutia ktoré -
v otázke dodržania prekluzívnej lehoty podľa ust. § 57 ods. 2 ZKR - poukázal. Len pre úplnosť odvolací
súd uviedol, že z ust. § 57 ods. 2 ZKR vyplýva 6 - mesačná prekluzívna lehota na podanie odporovacej
žaloby, ktorá plynie od vyhlásenia konkurzu. Účinky vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu nastali v
deň po uverejnení uznesenia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku, t. j. 8.05.2009, pričom žaloba

v danej veci došla súdu prvej inštancie dňa 22.07.2009, t. j. v rámci prekluzívnej lehoty podľa ust. § 57
ods. 2 ZKR, ktorá uplynula 8.11.2009. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie a svojím právnym
názorom vysloveným už v predchádzajúcom uznesení (založenom v spise na č. l. 245) konštatoval,
že na tento záver nemala žiadny vplyv okolnosť upresnenia žaloby v doplňujúcom podaní žalobcu zo
7.09.2010, pričom vysvetlil tiež to, že toto upresnenie žaloby nemalo charakter zmeny žaloby, o ktorej

by malo byť rozhodované v zmysle ust. § 95 ods. 1, 2 OSP, keďže nešlo o kvalitatívne odlišný nárok
uplatňovaný na odlišnom skutkovom a právnom základe. Ak aj dôjde k oprave, či doplneniu žaloby o
určité náležitosti a súd prípadne vyzve na opravu takejto žaloby, tak súdne konanie začína s účinkami
zachovania procesných a hmotnoprávnych lehôt doručením žaloby na súd, v danom prípade dňom22.07.2009. S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného o
preklúzii uplatneného nároku žalobcom. Pokiaľ teda súd prvej inštancie v súvislosti s formulovaným
žalobným petitom v žalobcom podanej žalobe postupoval uznesením č. k. 10Cbi 3/2009-31 z 24.08.2010

tak, že vyzval žalobcu na opravu žalobného petitu, tak týmto postupom nezasiahol do práv účastníkov
súdneho konania. Rovnako tak nedošlo k žiadnej vade konania, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej, ani k odňatiu možnosti žalovaného konať pred súdom tým, že súd prvej
inštancie rozhodol napokon bez postupu podľa ust. § 95 OSP vo vzťahu k podaniu žalobcu zo 7.09.2010.

2.11. Vo vecno-právnej rovine žalovaný namietal, že pre rozhodnutie bolo potrebné skúmať aj to,
či napadnutou dohodou započítavané pohľadávky žalovaného na zaplatenie zmluvných pokút za
omeškanie žalobcu so zhotovením diela podľa zmluvy o dielo č. 716/2007 a č. 149/2008, ako aj
pohľadávka žalovaného na náhradu škody spôsobenej omeškaním so zhotovením diela, zodpovedali
žalobcovej pohľadávke na zaplatenie ceny diela za nedokončené dielo. Súčasne namietal, že súd
prvej inštancie sa nezaoberal otázkou ekvivalentnosti zmluvných pokút, pričom v tejto spojitosti

bolo tiež potrebné podľa neho zistiť, či pohľadávky úpadcu, ktoré boli predmetom započítania v
dohode, boli nesporné. K tomu odvolací súd uviedol, že žalovaný paradoxne až v štádiu súdneho
konania spochybňuje vlastné pohľadávky, ktoré započítal s úpadcom na základe dohody o započítaní.
V konečnom dôsledku však tieto tvrdenia žalovaného boli ako odvolacie dôvody pre posúdenie
prejednávanej veci irelevantné. Súd prvej inštancie správne pri určení právnej neúčinnosti napadnutej

dohody s určením povinnosti žalovanému vrátiť dohodou získané peňažné plnenie do majetkovej
podstaty úpadcu, v rámci prebiehajúceho konkurzného konania, vedeného Okresným súdom Žilina
pod sp. zn. 4K 2/2009, posúdil, že predmetná dohoda zodpovedala odporovateľnému úkonu úpadcu
v zmysle ust. § 57 ods. 1, 2, 4 a ust. § 59 ods. 1 až 4 ZKR. Súd prvej inštancie vysvetlil aj svoj
procesný postup v rámci dokazovania a uviedol dostatočné dôvody, prečo nevykonal všetky dôkazy

navrhnuté účastníkmi. Za aplikácie ust. § 219 ods. 2 OSP odvolací súd v plnom rozsahu odkázal na
tieto dôvody, s ktorými sa stotožnil tak, ako ich uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Pre zvýraznenie správnosti uviedol, že odporovateľnosť právnych úkonov je osobitný inštitút,
ktorý slúži na ochranu veriteľov, v danom prípade veriteľov úpadcu. Odporovateľnosť právnych úkonov
pritom ako určitá sankcia nie je postihom za konkrétne vady právneho úkonu, ale za jeho právne

dôsledky vo vzťahu k veriteľom dlžníka (úpadcu). Negatívne právne dôsledky sa prejavujú v tom, že
konkrétny právny úkon dlžníka (úpadcu) spôsobí ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľa, čo bolo
v danom konaní aj preukázané. Je potrebné súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že v prípade
započítania vzájomných pohľadávok nedochádza k zmene bilancie aktív a pasív úpadcu, avšak v
dôsledku započítania zvýhodnenie žalovaného spočívalo v rozsahu uspokojenia jeho pohľadávok voči

dlžníkovi - v porovnaní s ostatnými veriteľmi pohľadávok prihlásených v konkurznom konaní, keď
pohľadávky žalovaného boli uspokojené v celom rozsahu v rámci dohody o započítaní, zatiaľ čo miera
uspokojenia veriteľov, ktorých pohľadávky sa stali splatnými v období pred splatnosťou pohľadávok
žalovaného, je v konkurznom konaní nižšia.

2.12. K odvolacej námietke vo vzťahu k rozsahu dokazovania pred súdom prvej inštancie jeho
hodnotením v rovine námietky o nedostatočne zistenom skutkovom stave odvolací súd uviedol, že pre
prijaté skutkové zistenia a následné právne posúdenie tak, ako vyplýva z napadnutého rozsudku, bolo
súdom prvej inštancie vykonané dostatočné dokazovanie a dôkazy boli vyhodnotené v súlade s ust. §
132 OSP. Do obsahu základného práva podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na

spravodlivý súdny proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom,
prípadne dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy prevzali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý
predložil účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,

aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, pretože postačuje, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za
rozhodujúci. Argumentácia žalovaného uznesením NS SR sp. zn. 4Obdo/13/2012 z 31.05.2012 nebola
opodstatnená, keďže primárne sa žalobca v uvedenom konaní domáhal neplatnosti kúpnej zmluvy a
až po uplynutí prekluzívnej lehoty žalobca navrhol bez zmeny skutkového stavu určenie neúčinnosti

právneho úkonu, čo bola odlišná situácia od tej, ktorá je riešená v posudzovanej veci. Podľa názoru
odvolacieho súdu, súd prvej inštancie vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého
rozsudku nebol nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie bolo konzistentné a jeho argumenty podporili
príslušné závery.2.13. Odvolací súd ďalej poukázal na to, že dňa 18.11.2015 žalovaný doručil písomné podanie svojho
právneho zástupcu k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného (založené je v spise na č. l. 394 až

399), v ktorom žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie vo veci nezohľadnil podstatnú hmotnoprávnu
podmienkupreúspešnépodanieodporovacejžaloby,atopodmienkuplatnostiprávnehoúkonu,ktorému
sa odporuje. Napriek tomu, že súdy sú povinné ex offo prihliadať na absolútnu neplatnosť právnych
úkonov, súd prvej inštancie rozhodol o neúčinnosti dohody o započítaní, hoci táto je podľa jeho
názoru absolútne neplatným právnym úkonom. Dohoda o započítaní obsahuje započítanie viacerých

pohľadávok úpadcu a viacerých pohľadávok žalovaného z titulu náhrady škody a z titulu zmluvných
pokút. Pohľadávky boli vyfaktúrované niekoľkými faktúrami uvedenými v dohode o započítaní, v ktorej
nie je určené, ktorá konkrétna pohľadávka žalovaného sa započítava proti ktorej konkrétnej pohľadávke
úpadcu. Rovnako nie je zrejmé, započítaním s ktorými konkrétnymi pohľadávkami úpadcu mali zaniknúť
dve pohľadávky žalovaného v celom rozsahu a jedna pohľadávka čiastočne. Takéto započítanie
vzájomných pohľadávok je síce po jazykovej stránke zrozumiteľné, avšak po stránke obsahovej je

neurčité a takýto úkon započítania je preto neplatný podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka
(rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3082/2007, rozhodnutie Vrchného súdu v
Prahe sp. zn. 5Cmo 38/2006). Napriek tomu, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci nepochybne
skúmal dohodu o započítaní, na jej neplatnosť neprihliadol a rozhodol o určení jej neúčinnosti, z dôvodu
ktorého napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalovaný

upriamil pozornosť na to, že v čase uzavretia dohody o započítaní mal úpadca zakázané nakladať
so svojím majetkom z dôvodu exekúcie na majetok úpadcu. Ak by sa preukázalo, že úpadca mal
zakázané nakladať so svojím majetkom (vrátane záväzkov a pohľadávok, ktoré boli predmetom dohody
o započítaní), dohoda o započítaní by bola absolútne neplatná aj v zmysle ust. § 39 Občianskeho
zákonníka. Keďže dohoda o započítaní je neplatná, žalovaný touto dohodou nezískal od úpadcu žiadne

plnenie, ktoré by mal vrátiť do podstaty, preto nie je možné vyhovieť žalobe ani v časti týkajúcej sa
zaplatenia sumy 146.433,41 € do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu.

2.14. K procesnému písomnému podaniu žalovaného, ktoré obsahovalo aj nové skutočnosti a dôkazy,
neuvádzané žalovaným v konaní na súde prvej inštancie a ani v odvolaní, odvolací súd poukázal na

ustanovenia § 118a ods. 1 a ods. 2 OSP, z ktorých vyplýva, že (okrem iných sporov) aj v sporoch
vyvolaných alebo súvisiacich s konkurzom a reštrukturalizáciou, účastníci sú povinní opísať rozhodujúce
skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení najneskôr do skončenia
prvého pojednávania, pričom na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy súd neprihliada.
Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie poučil žalovaného podľa ust. §

118a ods. 1 OSP na prvom pojednávaní dňa 19.07.2011 (č. l. spisu 85-93), na ktorom, ale ani neskôr v
konaní na súde prvej inštancie, resp. v predchádzajúcom odvolaní (založené je v spise na č. 209-223)
a ani v prejednávanom odvolaní (založené v spise na č. l. 316-327) žalovaný neposkytol tie tvrdenia,
ktoré uviedol vo vyjadrení z 13.11.2015 a ktorými vzniesol námietku absolútnej neplatnosti dohody o
započítaní v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ, ako aj ust. § 39 OZ. Tieto námietky žalovaný nepochybne

vzniesol až po uplynutí odvolacej lehoty, ktorá v danom prípade skončila dňa 24.10.2014 (piatok). Z
ust. § 205 ods. 3 OSP však vyplýva, že rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania,
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. S poukazom na uvedené odvolací súd
pri svojom rozhodovaní vo veci nemohol prihliadnuť na novú argumentáciu žalovaného, ktorou vo
vyjadrení z 13.11.2015 rozšíril dôvody odvolania. Uvedené je zosilnené aj právnou úpravou obsiahnutou

v ust. § 205a ods. 1 OSP, podľa ktorej by na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvého stupňa, mohol odvolací súd prihliadať ako na relevantné odvolacie dôvody len za
splnenia zákonných podmienok uvedených taxatívne v ust. § 205a ods. 1 písm. a/ až d/ OSP. Žalovaný
však netvrdil a ani nepreukázal splnenie ani jednej z týchto zákonných podmienok. Len vo vzťahu k
novému listinnému dôkazu, doloženému v prílohe vyjadrenia z 13.11.2015 uviedol, že sa k zápisnici zo

zasadnutia veriteľského výboru z 11.09.2009 dostal „pri zisťovaní stavu konkurzu úpadcu“, čo časovo
neupresnil, avšak podstatné bolo, že dotknutá zápisnica je datovaná dňom 11.09.2009, teda zjavne
existovala aj v čase prebiehajúceho konania na súde prvej inštancie a bolo ju možné žalovaným označiť
ako dôkaz v zmysle ust. § 118a ods. 1, 2 OSP. No predovšetkým odvolací súd nemohol prihliadnuť
na novú argumentáciu žalovaného v skutkovej rovine, pretože je povinný rešpektovať koncentračnú

zásadu, vyjadrenú v ust. § 118a OSP. Pre úplnosť k uvedenému odvolací súd dodal, že na novú
argumentáciu žalovaného o neplatnosti právneho úkonu úpadcu, ktorému žalobca odporuje podanou
žalobou, nazeral nielen ako na námietky v rovine právneho posúdenia veci, ale súčasne a najmä aj
otvárajúce už uzavretý skutkový stav veci tak, ako bol z vykonaného dokazovania zistený súdom prvejinštancie (ust. § 213 ods. 1 OSP). Práve aj cez toto nazeranie nebolo možné zo strany odvolacieho súdu
sa v odvolacom konaní zaoberať novou argumentáciou žalovaného.

2.15. V závere odôvodnenia rozsudku odvolací súd uviedol, že v danom prípade pripustil dovolanie proti
svojmu rozsudku, ktorým potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že toto rozhodnutie
považuje po právnej stránke za rozhodnutie zásadného významu v dvoch právnych otázkach, ktoré majú
význam tak pre účastníkov daného sporu, ako aj pre riešenie ďalších obdobných, najmä incidenčných
sporov s obdobným predmetom konania. Prvou nastolenou otázkou v rovine právneho posúdenia je,

„či v prípade, ak žalobca uplatnil svoj nárok z odporovateľnosti právneho úkonu na základe viacerých
skutkovo-právnych podstát (v danom prípade išlo o ust. § 59 a ust. § 60 ZKR), je súd povinný sa v
dokazovaní zaoberať a rozhodnúť o všetkých tvrdených skutkovo-právnych podstatách, ak napokon z
dokazovania vyplynie a žalobca trvá na naplnení len jednej z nich (v danom prípade len cez ust. § 59
ZKR), a ktorá postačovala pre záver o neúčinnosti napadnutého právneho úkonu“. Druhou nastolenou
otázkou pre pripustenie dovolania je, „či účastník môže v súdnom, najmä však v incidenčnom konaní,

relevantne a účinne vzniesť námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu až v štádiu odvolacieho
konania, ak sa touto námietkou otvára aj skutkový stav uzavretý pred súdom prvého stupňa, s tým, že sa
argumentuje v rovine právneho posúdenia povinnosťou súdu ex offo sa takouto neplatnosťou zaoberať
pred určením žalovanej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu“.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o
určení neúčinnosti právneho úkonu a povinnosti žalovaného zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty
úpadcu sumu 146.433,41 € a proti uzneseniu Okresného súdu Žilina, ktorým bola žalovanému uložená
povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 628,51 € podal žalovaný dovolanie. Žalovaný (ďalej aj
„dovolateľ“) navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci a vád konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne z dôvodu, že
žalovanému bola závažným spôsobom odňatá možnosť konať pred súdom, zrušil rozsudok odvolacieho
súdu v ním napadnutých výrokoch, ako aj rozsudok súdu prvej inštancie o určení neúčinnosti dohody o
započítaní a o povinnosti zaplatiť do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu sumu 146.433,41 € a vec
vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň zrušil aj uznesenie súdu prvej inštancie o trovách

konania, alternatívne zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu zamietne a žalobcu zaviaže
nahradiť žalovanému trovy konania, ktoré mu vznikli v konaní pred súdom prvej inštancie, v odvolacom
a dovolacom konaní a zároveň zruší uznesenie súdu prvej inštancie o trovách konania.

3.1. Dovolateľ zároveň požiadal o odloženie vykonateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku

o určení neúčinnosti dohody o započítaní a povinnosti žalovaného zaplatiť do všeobecnej konkurznej
podstaty úpadcu sumu 146.433,41 € v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu a zároveň
aj o odloženie vykonateľnosti uznesenia o trovách konania. Uviedol, že ak by nedošlo k odloženiu
vykonateľnosti napadnutého výroku rozsudku súdu prvej inštancie, vykonanie exekúcie na jeho základe
by mohlo zmariť účinnosť nového rozhodnutia (ktorým by malo byť zamietnutie žaloby), pokiaľ by

žalovaný musel vrátiť do konkurznej podstaty úpadcu sumu 146.433,41 €, ktorú úpadca žalovanému
nikdy neplnil a na strane úpadcu by tak došlo k bezdôvodnému obohateniu, resp. k získaniu plnenia bez
právneho dôvodu. Nakoľko úpadca je osobou v konkurze, je zrejmé, že smeruje k zrušeniu a vymoženie
pohľadávky žalovaného titulom vydania bezdôvodného obohatenia od úpadcu ( ktorý by bol po zaplatení
sumy146.433,41€dokonkurznejpodstatypravdepodobnevkrátkomčasezrušený),bybolonereálne.V

prípade vykonania exekúcie na vymoženie sumy 146.433,41 € od žalovaného, by na strane žalovaného
došlo k vzniku škody, nakoľko žalovaný by sa k tejto sume už nemohol spätne dostať. Zaplatenie trov
konania na podklade uznesenia o trovách konania by - v prípade zrušenia rozsudku odvolacieho súdu v
spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, resp. v prípade rozhodnutia o zamietnutí žaloby - spôsobilo,
že žalovaný by musel zaplatené trovy konania vymáhať od žalobcu ako bezdôvodné obohatenie, čo by

viedlo k ďalšiemu sporu.

3.2. Dovolateľ prípustnosť dovolania vyvodzuje z ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, v zmysle ktorého
postupom súdov bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom, z ust. § 241 ods. 2 písm. b/ OSP,
v zmysle ktorého konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci a z ust. § 241 ods. 2 písm. c/ OSP, v zmysle ktorého rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.3.3. Dovolateľ vidí nesprávne právne posúdenie na strane odvolacieho súdu v tom, že na posúdenie
dohody o započítaní neaplikoval relevantné právne normy týkajúce sa platnosti dohody o započítaní,
a to najmä ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a ďalej ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Keďže

odvolací súd neprihliadol na absolútnu neplatnosť právneho úkonu, konanie zaťažil vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie o potvrdení výroku rozhodnutia o neúčinnosti dohody o započítaní a
vrátení plnenia do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu. Rovnakými vadami je zaťažené aj konanie
a rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj uznesenie súdu prvej inštancie o trovách konania.

3.4. K vyššie uvedeným dovolacím dôvodom dovolateľ uviedol bližšiu argumentáciu nasledovne:

3.5. Dovolateľ poukázal na to, že dňa 18.11.2015 doručil odvolaciemu súdu vyjadrenie vo veci, v ktorom
upozornil odvolací súd na podstatnú vadu konania na súde prvej inštancie, ktorá mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci a spočívala v tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na neplatnosť
právneho úkonu - dohody o započítaní, o ktorej neúčinnosti rozhodoval. Platnosť právneho úkonu je

pritom základným predpokladom pre vyslovenie jeho neúčinnosti, a teda základným predpokladom
pre úspešné odporovanie právnemu úkonu. V zmysle čl. IV. dohody o započítaní došlo k započítaniu
vzájomných pohľadávok úpadcu a žalovaného tým spôsobom, že všetky pohľadávky úpadcu uvedené
v dohode o započítaní mali zaniknúť v celom rozsahu a pohľadávky žalovaného mali zaniknúť v
tom rozsahu, že pohľadávka vo výške 31.534,22 € mala zaniknúť len do výšky 25.109,63 €, pričom

v dohode o započítaní nie je určené, ktorá konkrétna pohľadávka žalovaného sa započítava proti
ktorej konkrétnej pohľadávke úpadcu. Takéto započítanie vzájomných pohľadávok je neurčité, a preto
neplatné. V zmysle rozhodovacej praxe súdov musí byť z úkonu započítania zrejmé, aká pohľadávka
a v akej výške sa k započítaniu uplatňuje a proti akej pohľadávke veriteľa, pričom ak zo započítania
nie je zrejmé, ktorá pohľadávka proti ktorej je započítavaná, úkon započítania je neplatný podľa ust.

§ 37 ods. 1 OZ (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo 3082/2007, resp.
rozhodnutie Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 5Cmo 38/2006). Odvolací súd v odôvodnení svojho
rozsudku neprihliadol na argumentáciu žalovaného týkajúcu sa neurčitosti započítania obsiahnutého v
dohode o započítaní z dôvodu, že ide o novú skutočnosť, ktorá nebola žalovaným v konaní doposiaľ
predostretá. S poukazom na uplatnenie koncentračnej zásady konania a z dôvodu rozšírenia odvolacích

dôvodov po uplynutí zákonom stanovenej lehoty odvolací súd na argumentáciu žalovaného, uplatnenú
vo vyjadrení z 18.11.2015 neprihliadol. Uvedený záver odvolacieho súdu je nesprávny. V tomto smere
dovolateľ poukázal na právnu úpravu neplatnosti právnych úkonov v Občianskom zákonníku. Absolútna
neplatnosť právneho úkonu nastáva priamo zo zákona a na neplatný právny úkon sa hľadí, ako keby
nebol urobený, pričom súdy musia na neplatnosť právneho úkonu prihliadať aj bez toho, aby sa jej niekto

dovolával. Naproti tomu v prípade relatívnej neplatnosti právneho úkonu sa na úkon hľadí ako na platný,
pokiaľ sa neplatnosti nedovolá dotknutá osoba. V prípadoch absolútne neplatných právnych úkonov má
súd povinnosť zvýšenej miery aktivity, ktorá sa prejavuje v tom, že súd musí aj bez návrhu účastníkov
prihliadnuť na neplatnosť úkonu, aby zamedzil jeho účinkom, nakoľko zákon výslovne odmieta, aby
absolútne neplatný úkon pre jeho závažné vady nejaké účinky vyvolal (viď napr. uznesenie NS SR

sp. zn. 5M Cdo 11/2009). Záver odvolacieho súdu vyjadrený v jeho rozsudku, podľa ktorého súd nie
je povinný prihliadnuť na absolútnu neplatnosť právneho úkonu z dôvodu, že sa jej žalovaný včas
nedovolal, nie je právne správny. Tvrdenie odvolacieho súdu, že súd nemusel byť aktívny pri hodnotení
dohody o započítaní z pohľadu jej absolútnej neplatnosti je zarážajúce aj z toho pohľadu, že v spore o
určenie neúčinnosti právneho úkonu je zásadný práve záver o platnosti úkonu, nakoľko platnosť úkonu

je predpokladom vyslovenia jeho neúčinnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.
21Cdo 1811/2000).

3.6. Dovolateľ sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že tvrdenie o absolútnej neplatnosti
dohody o započítaní, uvedené vo vyjadrení odvolateľa, predstavuje novú skutočnosť, ktorá nebola

súdu poskytnutá do skončenia prvého pojednávania a ani do uplynutia lehoty na podanie odvolania a
žalovaný týmto tvrdením rozšíril dôvody odvolania, v dôsledku čoho odvolací súd na uvedené tvrdenie
neprihliadol. Podľa názoru dovolateľa, odvolací súd nesprávne aplikoval ustanovenia § 118a a § 205a
OSP na daný prípad, pretože aplikácia týchto ustanovení by prichádzala do úvahy iba pri takých
dôvodoch neplatnosti úkonov, ktoré nie sú zrejmé zo samotného úkonu a ich základ je na strane

niektorého zo subjektov úkonu (poukázal na uznesenie NS SR sp. zn. 6MCdo 15/2010). Keďže v danom
prípade neurčitosť započítania vyšla najavo pri predložení dohody o započítaní, súd prvej inštancie
mal bez ďalšieho na túto neurčitosť a s tým spojenú absolútnu neplatnosť právneho úkonu prihliadať
ex offo. Ak tak súd prvej inštancie neurobil, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávnerozhodnutie vo veci (viď rozhodnutie NS ČR sp. zn. 30Cdo 2684/2007). Posúdenie platnosti dohody
o započítaní bolo pre rozhodnutie vo veci kľúčové. Keďže túto vadu konania a rozhodnutia nenapravil
ani odvolací súd, zaťažil aj odvolacie konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci. Odvolateľ ďalej poukázal na to, že vo vyjadrení upozornil odvolací súd aj na skutočnosť o možnej
neplatnosti dohody o započítaní z dôvodu existencie zákazu exekútora nakladať s majetkom úpadcu,
pričom túto informáciu žalovaný predložil odvolaciemu súdu ihneď, ako sa o tejto skutočnosti dozvedel
zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského výboru úpadcu, zverejnenej v Obchodnom vestníku SR.

3.7. Podľa názoru dovolateľa, prvá otázka nastolená odvolacím súdom (týkajúca sa uplatnenia viacerých
skutkovo-právnychpodstátvžalobe)byprichádzaladoúvahylenvprípade,akbysanemaloprihliadnuť
na absolútnu neplatnosť dohody o započítaní a v konaní by sa mala naďalej posudzovať len neúčinnosť
právneho úkonu. Pokiaľ by sa teda NS SR ďalej zaoberal neúčinnosťou dohody o započítaní, žalovaný
uplatňuje ďalší dovolací dôvod, a to odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom podľa ust. § 237
ods. 1 písm. f/ OSP. Za postup, ktorým bola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom považuje

dovolateľ to, že žalobca sa v petite žaloby zo 17.07.2009 domáhal, aby súd určil, že žalovaný je
povinnývydaťpeňažnéplnenie,započítanédohodouozapočítaní,vovýške146.433,41€dovšeobecnej
konkurznej podstaty úpadcu. Na základe výzvy súdu prvej inštancie žalobca doručil súdu podanie zo
7.09.2010, ktoré nazval doplnením žaloby a v ktorom upravil petit žaloby tak, že žiadal určiť neúčinnosť
dohody o započítaní voči konkurzným veriteľom úpadcu. Podľa jeho názoru, súd prvej inštancie v rámci

konania nesprávne posúdil doplnenie podania - žaloby v zmysle ust. § 43 ods. 1 OSP, a nie ako zmenu
žaloby v zmysle ust. § 95 ods. 1 OSP, čím vniesol do konania neistotu v tom, čo je predmetom konania
a čo vlastne žalobca v konaní uplatňuje a žiada. Tým, že konanie je postihnuté vadou (súd postupoval v
rozpore s procesnými ustanoveniami OSP, keď o zmene žaloby nerozhodol) a rozhodnutie spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (pokiaľ by súd doplnenie správne právne posúdil podľa ust. § 95

OSP ako zmenu žaloby, tak by podľa ust. § 57 ods. 2 ZKR musel žalobu zamietnuť z dôvodu preklúzie
práva na odporovanie právnemu úkonu), bola žalovanému závažným spôsobom odňatá možnosť konať
pred súdom, nakoľko bol vylúčený z realizácie svojich procesných práv, ktoré mu priznáva OSP, ako
napr. právo vzniesť účinne námietku preklúzie práva na odporovanie právnemu úkonu.
4. K dovolaniu žalovaného zaslal žalobca písomné vyjadrenie v ktorom uviedol, že predmetnú dohodu

o započítaní pripravil a úpadcovi predložil žalovaný, teda neurčitosť tejto dohody mala byť zrejmá
žalovanému už pri jej príprave. Žalovaný však až do doručenia podania z 13.11.2015 považoval dohodu
o započítaní za platnú, rešpektoval právny stav nastolený jej uzavretím a námietku neplatnosti dohody
o započítaní nevzniesol do skončenia prvého pojednávania vo veci a ani neskôr, až do jeho podania
z 13.11.2015. V dôsledku započítania vzájomných pohľadávok žalovaného a úpadcu zostala na strane

žalovaného pohľadávka voči úpadcovi vo výške 193.547, 34 Sk, ktorú si žalovaný v konkurznom
konaní na majetok úpadcu prihlásil a táto sa považuje za zistenú. Záveru súdu o neurčitosti právneho
úkonu musí predchádzať aplikácia interpretačných pravidiel (ust. § 266 Obchodného zákonníka a ust.
§ 35 Občianskeho zákonníka) zaväzujúcich na výklad právneho úkonu nielen podľa jeho jazykového
vyjadrenia,alenajmäpodľavôleaúmyslukonajúcichosôb(viďrozsudokNSČRsp.zn.32Odo346/2002

z 23.1.2003). K uvedenej problematike sa vyjadril aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý zdôraznil, že v
súkromnoprávnej sfére je vždy potrebné posudzovať určitosť právneho úkonu vo vzťahu ku konkrétnym
okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca
skutočná vôľa oboch zmluvných strán v čase uzavretia zmluvy (nález ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 3900/12
z 28.02.2013). Z konania úpadcu a žalovaného, potvrdeného aj ich vyjadreniami v konaní pred súdom

prvej inštancie je nepochybné, že vôľou oboch zmluvných strán bolo započítať vzájomné pohľadávky
špecifikované v predmetnej dohode o započítaní. Tento záver potvrdzuje aj právna teória (viď napr.
Patakyová a kolektív: Obchodný zákonník. Komentár. C. H. Beck 2006, str. 685). Žalovaný sa snaží
účelovo striktným gramatickým výkladom dosiahnuť to, že predmetná dohoda o započítaní je neplatná
pre jej neurčitosť, s cieľom vyhnúť sa plneniu, ktoré žalovaný preukázateľne a nepochybne získal na

úkor konkurzných veriteľov úpadcu.

4.1. Druhý dôvod neplatnosti dohody o započítaní dovolateľ vidí v skutočnosti, že v čase jej uzavretia
mal úpadca súdnym exekútorom uložený zákaz nakladať s majetkom. Toto tvrdenie žalovaného je v
rozpore s platnou právnou úpravou, ako aj ustálenou judikatúrou súdov Slovenskej republiky. Súdna

prax jednoznačne ustálila (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 107/2007), že dôsledkom porušenia
zákazu nakladať s majetkom podliehajúcim exekúcii povinným, uloženého mu súdnym exekútorom
v upovedomení o začatí exekúcie v zmysle ust. § 47 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku je
odporovateľnosť právneho úkonu podľa ust. § 42a a ust. § 42b Občianskeho zákonníka. Právny úkondlžníka, ktorým by nakladal so svojím majetkom napriek uvedenému zákazu, uloženému súdnym
exekútorom nie je neplatný, ale len neúčinný, a to len voči veriteľovi, v prospech ktorého sa exekúcia
vedie, samozrejme za predpokladu, že tento veriteľ sa neúčinnosti úspešne dovolá. Neobstojí ani

tvrdenie žalovaného, že o tejto skutočnosti (exekúcii na majetok úpadcu) informoval odvolací súd hneď,
ako sa o nej dozvedel. Žalovaný sa o tejto skutočnosti dozvedel zo zápisnice zo zasadnutia veriteľského
výboru v predmetnej konkurznej veci, konaného dňa 11.09.2009, pričom predmetná zápisnica bola
zverejnená v Obchodnom vestníku č. 183B dňa 23.09.2009.

4.2. Ďalej žalobca poukázal na to, že žalobný petit (odhliadnuc od toho, či je formulovaný len na
vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu alebo na vydanie plnenia získaného odporovateľným právnym
úkonom alebo obsahuje obe tieto časti) smeruje k rozhodnutiu súdu o tom, či napadnutý právny úkon je
alebo nie je neúčinný. Žaloba má obsahovať náležitosti podľa ust. § 42 ods. 3 a ust. § 79 ods. 1 OSP a
treba ju chápať ako jeden celok. Výrok súdu neobsahuje formuláciu, že daný právny úkon je neúčinný
podľa konkrétneho zákonného ustanovenia, ale len formuláciu, že je neúčinný voči určeným subjektom.

Podľa jeho názoru on ako žalobca v konaní na prvom pojednávaní vo veci dňa 19.07.2011, teda pred
uplynutím lehoty podľa ust. § 118a OSP, jednoznačne formuloval na základe akého ustanovenia ZKR
sa domáha určenia neúčinnosti predmetného právneho úkonu. Súd prvej inštancie preto postupoval
správne, keď dokazovanie viedol v intenciách žalobného návrhu, riadne odôvodneného do skončenia
prvého pojednávania vo veci.

4.3. Argumentácia žalovaného, že súd mu mal odňať možnosť konať pred súdom, pretože v konaní
nebolivypočutínímnavrhnutísvedkovianeobstojí,atospoukazomnaodôvodnenierozsudkusúduprvej
inštancie (str. 9 a 10), v ktorom súd veľmi jasne a precízne vysvetlil, prečo neboli vykonané predmetné
výsluchy svedkov a upozornil aj na skutočnosť, že žalovaným navrhnutý svedok A.. E. P. bol v čase

konanianasúdeprvejinštanciestálekonateľomžalovanéhoaztohotitulumalmožnosťsapojednávania
zúčastniť a uviesť svoje vyjadrenie k veci, avšak ani na jednom z pojednávaní sa nezúčastnil. Vzhľadom
na uvedené sa domnieva, že dovolacia otázka nastolená odvolacím súdom, týkajúca sa dokazovania
ohľadne viacerých tvrdených skutkových podstát je nadbytočná, pretože v predmetnom konaní žalobca
jednoznačne a včas uviedol, na základe akého právneho dôvodu sa domáha rozhodnutia vo veci samej.

4.4. Pokiaľ žalovaný v závere dovolania opätovne uvádza svoje tvrdenia v súvislosti s formuláciou
žalobyzo17.07.2009,podanímžalobcuzo7.09.2010apostupomsúdu,nevidídôvodopätovnevyvracať
absurdnú a účelovú argumentáciu žalovaného, pretože žalobca tak urobil už v konaní pred súdom
prvej inštancie, vo vyjadrení k prvému odvolaniu žalovaného (doručenom súdu dňa 25.06.2012), ako

aj vo vyjadrení k druhému odvolaniu žalovaného z 11.11.2014. Má za to, že táto otázka bola zákonne
vyriešená tak súdom prvej inštancie, ako aj odvolacím súdom.

4.5. S poukazom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie
žalovaného zamietol a priznal mu náhradu trov dovolacieho konania v sume 74,58 € podľa špecifikácie

a vyčíslenia, ktoré uviedol v písomnom vyjadrení k dovolaniu.

5. K vyjadreniu žalobcu k dovolaniu zaslal žalovaný písomné vyjadrenie, v ktorom opätovne upriamil
pozornosť na to, že v odvolacom konaní vo svojom podaní z 13.11.2015 poukázal na vadu konania pred
súdom prvej inštancie, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú musí súd v

konaní prihliadnuť aj bez návrhu z úradnej moci. Touto vadou konania bola skutočnosť, že súd prvej
inštancie z úradnej moci neprihliadol na absolútnu neplatnosť dohody o započítaní z 3.12.2008, ktorá
vychádzala z neurčitosti právneho úkonu v zmysle ust. § 37 ods. 1 OZ. Ďalej poukázal na ust. § 212
ods. 3 OSP, z ktorého vyplýva, že na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd,
len ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní môže

prihliadať iba na dôvody odvolania, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote a ktorých existencia sa v
konaní súčasne aj preukázala. Okrem nich má odvolací súd z úradnej povinnosti prihliadať ešte na vady
konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Aj keď v odvolaní odvolateľ neuviedol
vady konania, je súd povinný ex offo na ne prihliadať, ale iba na tie z nich, ktoré mali (nestačí, že mohli
mať) za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (viď Števček, Ficová a kol. Občiansky súdny poriadok.

Prvý diel. Komentár. Druhé vydanie. Praha: C. H. Beck 2012 str. 820, 840). Podľa názoru dovolateľa,
vada konania na súde prvej inštancie, ktorá spočívala v tom, že súd z úradnej povinnosti neprihliadol
na neurčitosť dohody o započítaní, ktorá bola predmetom jeho posudzovania a ktorá vyšla najavo prijej predložení súdu prvej inštancie, mala za následok nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie a
následne aj odvolacieho súdu o neúčinnosti dohody o započítaní.
5.1. Skutočnosť, že v určitom období žalovaný subjektívne považoval úkon - Dohodu o započítaní za

platný neznamená, že úkon je platný v zmysle objektívneho práva. Vnímanie zmluvnej strany nezhojuje
neplatnosť právneho úkonu, ktorý strana urobila v domnení, že je platný. Neurčitosť započítacieho
prejavu obsiahnutého v dohode o započítaní nie je možné odstrániť ani výkladom vôle strán, pretože
nie je zrejmé, započítaním s ktorými konkrétnymi pohľadávkami úpadcu mali zaniknúť dve pohľadávky
žalovaného v celom rozsahu a jedna pohľadávka čiastočne. Z uvedeného dôvodu nie je možné zistiť, v

akom okamihu sa vzájomne započítavané pohľadávky stretli.

5.2. Žalovaný poukázal ďalej na skutočnosť, že v odvolaní namietal nedostatky v dokazovaní vo
vzťahu k odporovanému právnemu úkonu v tom smere, že súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal
preukázaním ekvivalentnosti plnení získaných úpadcom na základe napadnutej dohody o započítaní,
a to napriek tomu, že neekvivalentnosť plnení je podstatným znakom zvýhodňujúceho úkonu. Trvá

na tom, že dokazovanie vedené súdom prvej inštancie s ohľadom na predmet žaloby požadujúcej
určenie napadnutého úkonu za neúčinný z dôvodu jeho zvýhodňujúceho charakteru, bolo nedostatočné
a predstavovalo odňatie práva žalovanému konať pred súdom, nakoľko neboli vykonané dôkazy
smerujúce k zisťovaniu splnenia podmienok odporovateľnosti vo vzťahu k žalovanej skutkovej podstate.
Odvolací súd k uvedeným nedostatkom dokazovania a konania na súde prvej inštancie neprihliadol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „dovolací súd“) ako súd funkčne príslušný na dokončenie
predmetného dovolacieho konania v zmysle ust. § 470 ods. 4 CSP, po zistení, že dovolanie podala včas
strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, zastúpená v dovolacom konaní právnickou
osobouoprávnenounavýkonadvokácie,najskôrskúmalto,čidovolaniesmerujeprotirozhodnutiu,ktoré

možno napadnúť týmto mimoriadnym opravným prostriedkom.

7. Z obsahu spisu vyplýva, že dovolanie bolo doručené Okresnému súdu Žilina dňa 3. februára 2016.
Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. - Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“),
ktorý v ustanovení § 473 zrušil Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (zákon č.

99/1963 Zb.). Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané ešte za účinnosti Občianskeho súdneho
poriadku, dovolací súd postupoval v zmysle ust. § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky
úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované)
a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ust. § 236 a nasl. OSP, teda procesnej právnej úpravy
platnej a účinnej v čase, keď žalovaný podal predmetné dovolanie.

7.1. Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 OSP, dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

7.2. Podľa ust. § 238 ods. 1 OSP, dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa odseku 2 vyššie citovaného ustanovenia
je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru
dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa odseku 3 vyššie citovaného ustanovenia je dovolanie
prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak
odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods.
3 a 4 OSP.

8. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací potvrdil v merite veci napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

a zároveň pripustil dovolanie na zodpovedanie dvoch právnych otázok, ktoré majú význam tak pre
účastníkov predmetného sporu, ako aj pre riešenie iných, obdobných incidenčných sporov, čím podľa
ustanovenia § 238 ods. 3 OSP založil prípustnosť dovolania proti svojmu rozsudku. Teda, dovolanie je v
predmetnej veci prípustné podľa ust. § 238 ods. 3 OSP len preto, že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom
potvrdzujúcomrozsudkuodvolacísúd,ktorýzároveňvdôvodochrozhodnutiavymedzilotázkypoprávnej

stránke zásadného významu. Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnych otázok,
dovolateľ bol oprávnený jeho rozsudok napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci (ust. § 241 ods. 2 písm. c/ OSP), a to práve len v tých konkrétne vymedzených otázkach,
pre ktoré pripustil dovolanie odvolací súd. Na riešenie skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnenýa ani vybavený procesnými prostriedkami (§ 243a ods. 2, veta druhá OSP, resp. § 442 CSP). Procesná
možnosť odvolacieho súdu založiť v zmysle ust. § 238 ods. 3 OSP prípustnosť dovolania nesmie ani v
zákonom vymedzenom rámci právnej zásadnosti rozhodnutia viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania

súduprvejinštancie,resp.odvolaciehosúdunadovolacísúd.Vychádzajúczuvedeného,dovolacísúdsa
v predmetnom dovolacom konaní nezaoberal dovolacími námietkami žalovaného ohľadne nedostatočne
zisteného skutkového stavu a nedostatočne vykonaného dokazovania. Z úradnej povinnosti dovolací
súd ešte skúmal vady uvedené v ust. § 237 ods. 1 OSP a iné vady konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241 ods. 2 písm. b/ OSP).

9. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie na zodpovedanie odvolacím súdom
nastolených právnych otázok. Okrem toho dovolanie podal aj podľa ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP a ust.
§ 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Podľa jeho názoru súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd nesprávne posúdili
podaniežalobcu,doručenésúdudňa7.09.2010,vktoromžalobcažiadalurčiťprávnuneúčinnosťdohody
o započítaní voči konkurzným veriteľom úpadcu ako doplnenie žaloby, pretože toto podanie mali posúdiť

ako zmenu žaloby v zmysle ust. § 95 ods. 1 OSP. Týmto postupom súdov bola žalovanému odňatá
možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP a zároveň tento postup predstavoval
inú vadu konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle ust. § 241 ods. 2
písm. b/ OSP.

10. Po preskúmaní veci dovolací súd sa stotožnil s posúdením veci zo strany súdov oboch nižších
inštancií. Odvolací súd vo svojom rozsudku podrobne vysvetlil, prečo podanie žalobcu označené ako
doplnenie žaloby nie je zmenou žaloby v zmysle ust. § 95 OSP. Zo žaloby doručenej Okresnému súdu v
Žiline dňa 22.07.2009 je zrejmé, že sa jedná o žalobu o neúčinnosť právnych úkonov (podľa výslovného
formálneho označenia žaloby), skutočnosť ktorá však vyplýva aj z obsahu žaloby, z ktorého je zrejmé,

že žalobca v nej popísal skutkové okolnosti týkajúce sa odporovateľnosti právneho úkonu - dohody
o započítaní pohľadávok z 3.12.2008. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatoval, že
podanie žalobcu zo 7.09.2010 bolo upresňujúcim - doplňujúcim podaním žalobcu v intenciách právnej
úpravy obsiahnutej v ust. § 42 ods. 3 OSP v spojení s ust. § 79 ods. 1, 2 OSP, pretože relevantné
bolo to, že žalobca sa už v žalobe zo 17.07.2009 domáhal určenia právnej neúčinnosti právneho

úkonu, čo však nie celkom jasne vyjadril v petite žaloby, ktorým si uplatnil proti žalovanému, aby
peňažné plnenie žalobcu, započítané napadnutou dohodou o započítaní vo výške 4.411.452,90 Sk
(146.433,41 €), vydal do všeobecnej konkurznej podstaty úpadcu. Neúplnosť petitu žaloby žalobca
odstránil v doplňujúcom podaní zo 7.09.2010, v ktorom žiadal, aby súd určil, že dohoda o započítaní,
uzavretá medzi dlžníkom a žalovaným dňa 3.12.2008 vo výške 146.433,41 €, je voči konkurzným

veriteľom úpadcu právne neúčinná. Z celého obsahu žaloby nepochybne vyplýva, že žalobca sa ňou
domáha práva na odporovanie právnemu úkonu úpadcu. Keďže však formulácia žalobného petitu v
žalobe zo 17.07.2009 nezodpovedala presne tomu, čo žalobca - správca konkurznej podstaty úpadcu v
kontextecelejžalobyčodouplatňovanéhonárokuvyjadril,nazákladevýzvysúduprvejinštanciežalobca
formulačnú nepresnosť petitu žaloby odstránil doplňujúcim (upresňujúcim) podaním, čo nemožno

považovať za zmenu žaloby v zmysle ust. § 95 ods. 1, 2 OSP. Súd prvej inštancie vo vzťahu k petitu
žaloby nepoučil žalobcu v tom smere, že by išlo o vymedzenie iného predmetu konania, teda odlišne
od vymedzenia, ktoré už bolo obsiahnuté v žalobe, vrátane jej dôvodov. Vyššie uvedeným postupom
súdu prvej inštancie preto nedošlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a ani k odňatiu
možnosti žalovanému konať pred súdom. Dovolací súd sa s uvedeným názorom odvolacieho súdu v

celom rozsahu stotožnil a považuje ho za správny. Aj podľa jeho názoru vyššie uvedeným postupom
súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nedošlo k odňatiu možnosti žalovanému konať pred súdom v
zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP a vyššie uvedený postup súdov oboch inštancií dovolací súd tiež
nepovažuje za procesnú vadu, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (ust. § 241
ods. 2 písm. b/ OSP). Dovolateľom tvrdená vada zmätočnosti v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP

a ani iná procesná vada v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. b/ OSP preto nie je daná.

11. Podľa ust. § 238 ods. 3 OSP, dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým
bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho
rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu

alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil
neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.12. Odvolací súd pripustil dovolanie na zodpovedanie dvoch právnych otázok pričom poukázal na
uznesenie NS SR sp. zn. 7Cdo 50/2011 z 27.07.2011, podľa ktorého „Rozhodnutie zásadného právneho
významu ako pojem nie je definovaný pozitívnym právom. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky približuje jeho podstatu tým, že uvádza, že rozhodnutie odvolacieho súdu má zásadný význam
z hľadiska svojho všeobecného dopadu na právne pomery iných (podobných) sporov, ale aj tým, že
dotknuté právne posúdenie veci je významné pre vec samu“.
12.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery
a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je

omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, avšak
nesprávnehointerpretoval,aleboakzosprávnychskutkovýchzáverovvyvodilnesprávneprávnezávery.

12.2. Prvou otázkou zakladajúcou prípustnosť dovolania je, či v prípade, ak žalobca uplatnil svoj
nárok z odporovateľnosti právnemu úkonu na základe viacerých skutkovo-právnych podstát uvedených

vo viacerých ustanoveniach (v danom prípade išlo o ust. § 59 a o ust. § 60 ZKR), je súd povinný
dokazovaním sa zaoberať a následne rozhodnúť o všetkých tvrdených skutkovo-právnych podstatách
alebo len o jednej z nich - ak napokon z dokazovania vyplynie a žalobca trvá na naplnení len jednej z
nich (v danom prípade len cez ust. § 59 ZKR), ktorá postačovala pre záver o neúčinnosti napadnutého
právneho úkonu. K uvedenej právnej otázke dovolací súd uvádza nasledovné: Z obsahu žaloby a aj

ďalšiehospisovéhomateriáluvyplýva,žežalobcasivžalobeuplatnilpôvodneodporovateľnosťprávneho
úkonu - dohody o započítaní z 3.12.2008, ktorú považoval za zvýhodňujúci právny úkon v zmysle ust.
§ 59 ZKR, ako aj ukracujúci právny úkon s úmyslom dlžníka ukrátiť svojich veriteľov v zmysle ust. §
60 ZKR, teda uplatnil si dve konkrétne skutkovo-právne podstaty odporovateľnosti právneho úkonu.
Na pojednávaní dňa 19.07.2011 (dôkazom je zápisnica o pojednávaní založená v spise na č. l. 85

až 93) žalobca výslovne uviedol, že sa domáha odporovateľnosti právneho úkonu len podľa ust. § 59
ods. 2 ZKR (teda obmedzil žalobu len na uvedenú skutkovo-právnu podstatu), a nie aj podľa ust. § 60
ZKR. Z uvedeného vychádzal v ďalšom konaní aj súd prvej inštancie, ktorý vzhľadom na obmedzenie
žaloby len na skutkovo-právnu podstatu podľa ust. § 59 ZKR sa zaoberal odporovateľnosťou právneho
úkonu len z hľadiska tejto skutkovo-právnej podstaty a na jej preukázanie vykonával na súde prvej

inštancie dokazovanie. Právne posúdenie veci súdom prvej inštancie nebolo v rozpore s príslušnými
ustanoveniami ZKR, resp. OSP a preto ho aj dovolací súd považuje za správne.

12.3. Druhou otázkou zakladajúcou prípustnosť dovolania, je - či účastník môže v súdnom, najmä však
v incidenčnom konaní relevantne a účinne vzniesť námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu

až v štádiu odvolacieho konania, ak sa touto námietkou otvára aj skutkový stav uzavretý pred súdom
prvého stupňa s tým, že sa argumentuje v rovine právneho posúdenia povinnosťou súdu ex offo sa
takouto neplatnosťou zaoberať pred určením žalovanej neúčinnosti dotknutého právneho úkonu. K
uvedenej právnej otázke dovolací súd uvádza nasledovné: V posudzovanom prípade sa konkrétne
jedná o incidenčný spor, v ktorom sa žalobca domáha určenia neúčinnosti právneho úkonu (teda

nejedná sa o akýkoľvek iný súdny spor), pričom v tomto spore vyvolanom konkurzom platí prísna
koncentračná zásada v zmysle ustanovení § 118a ods. 1 a ods. 2 OSP, z ktorých vyplýva, že účastníci
sú povinní opísať rozhodujúce skutočnosti o veci samej a označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení najneskôr do skončenia prvého pojednávania (to neplatí, ak neboli splnené podmienky na
vykonanie prvého pojednávania a došlo k jeho odročeniu), pričom na neskôr predložené a označené

skutočnosti a dôkazy súd neprihliada (neplatí to len vtedy, ak ide o skutočnosti a dôkazy, ktoré vyšli
najavo po prvom pojednávaní, ktoré účastník nemohol bez svojej viny včas uviesť a ktorými má
byť spochybnená vierohodnosť vykonaných dôkazných prostriedkov). Z obsahu spisového materiálu
vyplýva, že o povinnostiach a následkoch ich nesplnenia boli účastníci poučení v zmysle ust. § 118a
ods. 3 OSP už v predvolaní na pojednávanie vytýčené na deň 19.07.2011, pričom poučenie podľa ust.

§ 118a OSP účastníkom súd prvej inštancie pripomenul aj na začiatku prvého pojednávania. Na tomto
pojednávaní (ako vyplýva z č. l. 90 zápisnice o pojednávaní) žalobca a žalovaný výslovne uviedli, že
dohodu o započítaní považujú za platný právny úkon. Na základe tohto zhodného vyjadrenia účastníkov
sa súd prvej inštancie v ďalšom konaní zaoberal zisťovaním podmienok neúčinnosti právneho úkonu,
ktorým bola dohoda o započítaní z 3.12.2008. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je to, že proti rozsudku

súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie (založené je v spise na č. l. 316 až 327), v ktorom
vymedzil rozsah odvolania, ako aj odvolacie dôvody, medzi ktorými nie je uvedená námietka absolútnej
neplatnosti právneho úkonu - dohody o započítaní. Nespornou skutočnosťou je, že túto námietku
žalovaný uplatnil až v písomnom vyjadrení z 13.11.2015 k vyjadreniu žalobcu z 11.11.2014. Ako vyplývaz obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, odvolací súd na túto námietku absolútnej neplatnosti
dohody o započítaní neprihliadol, pretože ju považoval za novú skutočnosť, ktorú žalovaný uviedol až
v písomnom vyjadrení z 13.11.2015, ktoré podal po uplynutí zákonom stanovenej odvolacej lehoty, v

rámci ktorej bolo jeho povinnosťou uviesť rozsah, v akom rozhodnutie napáda, ale aj odvolacie dôvody,
ktorými je odvolací súd viazaný a ktoré odvolateľ mohol rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania, čo však žalovaný neurobil. Aj podľa názoru dovolacieho súdu - vzhľadom na konkrétne
okolnosti tohto prípadu (insolvenčný spor, v ktorom sa uplatňuje zásada prísnej koncentrácie konania a
možnosť uplatniť odvolacie dôvody len do uplynutia odvolacej lehoty) - odvolací súd správne postupoval,

keď na námietku žalovaného ohľadne absolútnej neplatnosti právneho úkonu pri svojom rozhodovaní
neprihliadol. Pokiaľ by odvolací súd postupoval inak a na uvedenú námietku žalovaného by pri svojom
rozhodovaní prihliadol, porušil by zásadu koncentrácie vyjadrenú v ustanovení § 118a OSP, ustanovenie
§ 205 ods. 3 OSP, týkajúce sa uplatnenia odvolacích dôvodov, ktorými je odvolací súd viazaný a jeho
povinnosťou je preskúmať napadnutý rozsudok len v rozsahu a z dôvodov vymedzených odvolateľom,
ako aj ustanovenie § 205a OSP, upravujúce uplatnenie nových skutočností a dôkazov v odvolacom

konaní (civilné rozhodnutia NS SR sp. zn. 6MCdo/15/2010 a 5MCdo/11/2009, na ktoré poukázal
dovolateľ, sa týkajú iných skutkových a právnych okolností, ktoré sú podstatným spôsobom odlišné od
posudzovaného prípadu z tých dôvodov, ktoré uviedol a vysvetlil dovolací súd v bode 12.3. odôvodnenia
tohto rozhodnutia). Nie nepodstatnou je aj tá skutočnosť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, ktorý v posudzovanom prípade bol

zo strany súdu prvej inštancie zistený správne a v súlade s tým, čo v konaní na súde prvej inštancie
uviedli účastníci konania. Aj podľa názoru dovolacieho súdu, uplatniť námietku absolútnej neplatnosti
právneho úkonu v incidenčnom spore o neúčinnosť právneho úkonu - v ktorom platí prísna koncentračná
zásada - v zmysle ktorej na prvom pojednávaní účastníci zhodne konštatovali platnosť napadnutého
právneho úkonu, pričom novú skutočnosť - námietku absolútnej neplatnosti právneho úkonu - žalovaný

ako účastník konania uplatnil až po uplynutí zákonom stanovenej odvolacej lehoty - nie je možné (viď
napr. aj rozhodnutia NS ČR sp. zn. 21Cdo 4841/2007, 32Cdo 4291/2007 - na rozdiel od rozhodnutí, na
ktoré poukázal v dovolaní dovolateľ). Odvolací súd preto vec správne právne posúdil a rozhodol, keď
vzhľadom na zistený skutkový stav zo strany súdu prvej inštancie, ktorý považoval za správny, potvrdil v
merite veci napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a neprihliadol na námietku absolútnej neplatnosti

právneho úkonu ako na novú skutočnosť, uplatnenú žalovaným až po uplynutí zákonom stanovenej
odvolacej lehoty.

12.4. S poukazom na vyššie uvedené dovolací súd uzaviera, že v posudzovanom prípade nie je daná
vada konania v zmysle ust. § 237 ods. 1 písm. f/ OSP, ani iná vada v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm.

b/ OSP a dôvodnosť dovolania v zmysle ust. § 241 ods. 2 písm. c/ OSP (nesprávne právne posúdenie
veci) nie je daná ani na odvolacím súdom pripustené právne otázky. Na základe uvedeného dovolací
súd dovolanie žalovaného zamietol podľa ust. § 448 CSP.

13. Úspešným účastníkom v dovolacom konaní bol žalobca, ktorému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania. O výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP.

14.Keďžedovolacísúddovolaniežalovanéhoodmietol,nerozhodovalužonávrhužalovanéhonaodklad
vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia.

15. Rozsudok bol prijatý senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.