Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 23. august 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 16Co/307/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6715205063
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 08. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivica Hanusková

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6715205063.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a

sudcov Mgr. Štefana Baláža a JUDr. Alexandra Mojša v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa,
a. s., Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovanému: 1/ S. A., nar. XX. XX. XXXX,
bytom L. XXX/XX, XXX XX L., t. č. bytom T. XX, XXX XX E., Spolková republika Nemecko, 2/ I. I., nar.
XX. XX. XXXX, t. č. bytom I. XXX/X, XXX XX K., prechodne bytom P. str. XXX, S., Spolková republika
Nemecko, právne zastúpenej JUDr. Michaelou Maťuchovou, advokátkou, Advokátska kancelária so
sídlom Osloboditeľov 5, Lieskovec, v konaní o zaplatenie 12.962,82 EUR s príslušenstvom, o odvolaní
žalovanej 2/ a o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 10C/151/2015-162 zo

dňa 19. 09. 2016, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žiadna zo strán n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že žalobca sa podanou žalobou
domáhal zaplatenia sumy 12.962,82 EUR s príslušenstvom titulom plnenia zo Zmluvy o stavebnom -
spotrebiteľskom úvere č. 0599007101 zo dňa 31. 10. 2011 (ďalej v texte „zmluva o stavebnom úvere“),
na základe ktorej poskytol žalobca žalovaným úver vo výške 16.701,81 EUR a žalovaní sa zaviazali

poskytnutý úver splatiť vrátane úrokov vo výške 4,7 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo
výške 280,- EUR. Podľa žalobcu žalovaní porušili zmluvne dohodnuté podmienky, úver prestali riadne a
včas splácať, preto listom zo dňa 06. 02. 2014 vyzval žalovaných, aby v 7-dňovej lehote vrátili zostatok
úveru v dôsledku jeho mimoriadneho zosplatnenia. Z výzvy zo dňa 06. 02. 2014 okresný súd zistil, že
žalobca v súlade s článkom VI. a VII. predmetnej zmluvy o stavebnom úvere požadoval od žalovaných
okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov, konkrétne dlžnú sumu, ktorá k 06. 02. 2014
predstavovala čiastku 13.021,29 EUR s tým, že žalovaní boli písomne niekoľkokrát upozornení, že sú

povinní splácať predmetný úver riadne a včas a nakoľko zročné splátky neuhradili ani v poskytnutej
dodatočnej lehote a zostávali v omeškaní s viac ako dvomi vkladmi po dobu dlhšiu ako 2 mesiace na
účet stavebného sporenia a na účte medziúveru s viac ako dvomi splátkami.

2. Okresný súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná len čiastočne, nakoľko vykonaným dokazovaním
mal za preukázané, že medzi žalobcom a žalovanými bola dňa 31. 10. 2011 uzavretá zmluva o
stavebnom úvere, pričom táto zmluva je zmluvou spotrebiteľskou. Jedná sa o zmluvu, ktorú uzatvára

dodávateľ vo viacerých prípadoch voči vopred neurčitému počtu spotrebiteľov, ktorí obsah zmluvy
podstatným spôsobom neovplyvňujú. Aplikoval preto na predmetný právny vzťah aj zákonnú úpravu
spotrebiteľských zmlúv, t. j. ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. aj ustanovenia Občianskeho
zákonníka upravujúce právne úkony a ich náležitosti. Súd neaplikoval na tento zmluvný vzťahustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov, nakoľko vzhľadom na charakter poskytnutého úveru sa tento právny predpis na tento
právny vzťah nevzťahoval.

3. Okresný súd vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že z dôvodu, že žalovaní porušili svoju
zmluvnú povinnosť včas a riadne uhrádzať splátky predmetného úveru, žalobca v súlade s príslušnými
zákonnými ustanoveniami, resp. zmluvnými dojednaniami pristúpil k zosplatneniu tohto úveru, pričom
účinnosť zosplatnenia nastala dňa 13. 02. 2014. Uvedené skutočnosti medzi stranami sporu neboli

sporné. Ku dňu 13. 02. 2014 predstavovala neuhradená istina úveru podľa okresného súdu sumu
12.960,38 EUR a dlžná suma k tomuto dátumu mala pozostávať aj z nezaplatených úrokov za úver a
z nezaplatených poplatkov vo výške 72,75 EUR. Spolu tak dlžná suma ku dňu účinnosti zosplatnenia
mala byť vo výške 13.033,13 EUR. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 03. 06. 2016 uviedol, že v termíne
od 14. 02. 2014 do 31. 03. 2015 boli zo strany žalovaných vykonané úhrady, na základe čoho okresný
súd ponížil istinu vo výške 12.960,38 EUR, ktorá bola aktuálna k 13. 02. 2014 o čiastku 82,15 EUR,

čiastku 634,15 EUR. Súčasne okresný súd rozhodol, že nárok na riadny úrok po zosplatnení úveru
žalobca nemá a platby zo strany žalovaných uskutočnené po zosplatnení úveru započítal na istinu s
poukazom na ust. § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zmluvné dojednanie uvedené v článku VII.
bod 8. posledná veta považoval okresný súd s poukazom na ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka
za neplatné. Keďže po podaní žaloby boli vykonané ďalšie úhrady zo strany žalovaných a žalobca v

podaní zo dňa 15. 06. 2016, 08. 08. 2016, 08. 09. 2016 a 19. 09. 2016 oznámil súdu, že tieto úhrady boli
uskutočnené, uvedené zohľadnil a v rozsahu istiny celkovo vo výške 10.702,63 EUR žalobe vyhovel.

4. V prevyšujúcej časti istiny, ako i požadovaného riadneho úroku z úveru vo výške 4,7 % ročne, nárok
uplatnený žalobcom v žalobe zamietol, a to aj v časti úhrad vykonaných zo strany žalovaných po podaní

žaloby na súd, ohľadne ktorých žalobca v priebehu konania iba oznamoval súdu, že k takýmto úhradám
došlo bez toho, aby formálne zobral návrh postupne v týchto častiach späť, a preto súd ohľadne tejto
časti žalobného nároku žalobcu nerozhodol formou zastavenia konania, avšak bez toho, aby to malo
vplyv na výšku priznaného nároku na náhradu trov konania.

5. K nepriznaniu nároku žalobcu na zaplatenie riadneho úroku z úveru odo dňa nasledujúceho po
zosplatnení úveru okresný súd uviedol, že záväzok dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver je hlavným
záväzkovým vzťahom. Úrokový záväzkový vzťah je vedľajším akcesorickým peňažným záväzkom
k hlavnému záväzku. Splnením hlavného záväzku, alebo iným zo spôsobov jeho zániku, zaniká i
akcesorický záväzok úrokový. Dlžník je teda povinný zaplatiť len dospelé úroky. Žalobca ako veriteľ

využil svoje zákonné i zmluvné právo zosplatniť úver v dôsledku omeškania žalovaných - dlžníkov s
platením dohodnutých splátok, v dôsledku čoho im vznikla povinnosť vrátiť celú dlžnú sumu spolu s
úrokmi, čiže došlo k predčasnému zosplatneniu celého úveru.

6. Okresný súd zastáva názor, že v rámci úverového vzťahu má veriteľ právo, aby mu dlžník vrátil dlžnú

sumu, teda poskytnuté peňažné prostriedky spolu s dojednanými úrokmi, pričom cena úveru, ktorú tvorí
práve výška úroku je daná už pri uzatvorení úverovej zmluvy s tým, že následne je tento úrok rozpočítaný
v závislosti od výšky poskytnutých peňažných prostriedkov na určitý počet splátok v konkrétnej výške.
Na takto dohodnuté podmienky zmluvy o úvere nemá vplyv fakt, že dlžník sa dostane do omeškania
s platením úveru, resp. jeho časti, ale v takomto prípade nastupuje sankcia za porušenie zmluvnej

povinnosti, t. j. veriteľovi vznikne nárok na úrok z omeškania. Zdôraznil, že zo žiadneho ustanovenia
Obchodného zákonníka totiž nevyplýva, že by veriteľ mal nárok na platenie zmluvného úroku aj za
obdobie po uplynutí pôvodne dojednanej doby splatnosti úveru. V takomto prípade by totiž riadny úrok
z úverovej istiny, ktorý by veriteľ požadoval aj za obdobie nasledujúce po dátume pôvodne dojednanej
konečnej splatnosti, bol plnením, ktoré nemá oporu v zmluve o úvere, teda plnením nad rámec zmluvne

dojednaných práv a povinností. Mal by mať teda akúsi sankčnú funkciu za omeškanie dlžníka, s takouto
funkciou riadneho úroku však zákon nepočíta, pretože túto funkciu okrem iných špecifikovaných funkcií
plní úrok z omeškania. Okresný súd preto uzavrel, že v prejednávanej veci má žalobca nárok na
riadny úrok len do mimoriadnej splatnosti úveru, t. j. do 13. 02. 2014, keďže žalobca nevyčíslil riadny
úrok pevnou sumou od dátumu 14. 02. 2014 do 31. 07. 2017 v sume, ktorá by zodpovedala výške

riadneho úroku pri rešpektovaní všetkých ostatných zmluvných podmienok, pokiaľ ide o počet a výšku
splátok úveru, tak, aby celková suma nepresiahla čiastku 19.205,42 EUR (celková čiastka stavebného
spotrebiteľského úveru, ktorú sa zaviazal dlžník zaplatiť).7. Okresný súd doplnil, že dojednanie o možnosti veriteľa žiadať od dlžníka platenie úroku z úveru z
nezaplatenej istiny bez časového obmedzenia až do zaplatenia istiny v prípade zosplatnenia úveru,
nie je zmluvným dojednaním, týkajúcim sa predmetu plnenia, resp. ceny plnenia. Predmetom plnenia

pri zmluve o úvere je poskytnutie peňažných prostriedkov dlžníkovi a cenou plnenia je dohodnutý
úrok, čo vyplýva z úpravy v Obchodnom zákonníku. Zmluvné dojednanie modifikujúce platenie úroku z
úveru pre prípad zosplatnenia úveru, resp. pre prípad, že niektorá zo zmluvných strán nedodrží svoje
zmluvné povinnosti, už nemožno považovať za dojednanie týkajúce sa ceny plnenia, ktoré by bolo
vyňaté z posúdenia neprijateľnosti v zmysle § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku

dňu uzavretia zmluvy. Po posúdení znenia článku VII. ods. 5 a ods. 7 zmluvy o stavebnom úvere dospel
súd k záveru, že tieto zmluvné dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov. Rovnako súd zastáva názor, že právo
požadovať od dlžníka príslušenstvo z príslušenstva veriteľ nemá právo a ani Obchodný zákonník mu
túto možnosť nepriznávajú, keďže Občiansky, ani Obchodný zákonník nezakotvuje majetkové sankcie
pre prípad omeškania s platením príslušenstva pohľadávky, pričom úroky sú v súlade s § 121 ods.

3 Občianskeho zákonníka, tiež považované za príslušenstvo pohľadávky. Pokiaľ si teda veriteľ ako
dodávateľ, ktorý pripravuje typovú zmluvu o úvere, takéto práva zabezpečí tým, že ich vloží do zmluvy
vo forme zmluvného dojednania, ktorého začlenenie do zmluvy spotrebiteľ nemôže ovplyvniť, pričom
jeho účinkom je vznik pre spotrebiteľa nevýhodnejšej pozície, než by mu vyplývali na základe zákonnej
úpravy, je potrebné takéto zmluvné dojednanie považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej

zmluve a je preto neplatné.

8. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania okresný súd žalobcovi tento priznal od 14. 02. 2014, čo
zodpovedá od dátumu, od ktorého si uplatňoval úrok z omeškania aj samotný žalobca, hoci tento bol ním
až do 31. 03. 2015 vyčíslovaný pevnou sumou. Pokiaľ ide o výšku tohto úroku, súd ho priznal vo výške,

ako bol žalobcom uplatnený, pričom sa jednalo o zmluvný úrok z omeškania vo výške 3 % ročne, čiže
úrok z omeškania bol žalobcom uplatnený v nižšej, než zákonnej výške, avšak súd s poukazom na ust.
§ 216 Civilného sporového poriadku nemohol v tomto prípade prekročiť žalobný návrh a prisúdiť viac,
než to, čoho sa žalobca sám domáhal. Súd zároveň úrok z omeškania priznal v zásade do zaplatenia
žalovanej, resp. prisúdenej sumy s prihliadnutím na už uhradené čiastky do 14. 02. 2014.

9. Okresný súd umožnil žalovaným splácať prisúdenú sumu vrátane príslušenstva v pravidelných
mesačných splátkach, keď súd prihliadol na odôvodnenú žiadosť žalovaného v 1. rade a zároveň
vyjadrený súhlas žalobcu, keď súd mal za to, že neumožnenie plnenia dlhu v splátkach by mohlo
spôsobiť existenčné problémy aj vo vzťahu k maloletým deťom, ktorým osobnú starostlivosť poskytuje

žalovaný 1/.

10. Na úhradu prisúdenej istiny s príslušenstvom zaviazal okresný súd žalovaných spoločne a
nerozdielne, nakoľko sa nestotožnil s obranou žalovanej 2/, že predmetná zmluva o stavebnom úvere
je vo vzťahu k nej relatívne, resp. absolútne neplatná, a to s poukazom na ust. § 49a Občianskeho

zákonníka a § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalovaná 2/ podľa okresného súdu nijakým spôsobom
nepreukázala, že by predmetnú zmluvu o stavebnom úvere uzatvárala v omyle. Omyl mal spočívať v
tom, že žalovaná 2/ mala za to, že pokiaľ nedôjde k uzavretiu zmluvy o prevode nehnuteľností, ktoré
mali byť nadobudnuté v súvislosti s touto zmluvou o stavebnom úvere, keď finančné prostriedky z úveru
mali byť použité na úhradu kúpnej ceny za takéto nehnuteľnosti, mala byť neplatná aj samotná zmluva o

stavebnom úvere a nemalo sa jednať len o porušenie úverových podmienok, keďže minimálne nemohla
byť splnená druhá podmienka konania v omyle, t. j. že takýto omyl osoba, ktorej bol právny úkon určený,
vyvolala, resp. o ňom musela vedieť, resp. tento omyl táto osoba vyvolala úmyselne, pretože tomuto
nenasvedčoval žiadny dôkaz vykonaný v tomto konaní.

11. Taktiež sa súd nestotožnil s obranou žalovanej 2/, pokiaľ ide o nedostatok slobodnej vôle uzavrieť
predmetnú zmluvu o stavebnom úvere. Súd totiž z vykonaného dokazovania nemal za preukázané,
že by slobodná vôľa žalovanej 2/ bola obmedzená, či už fyzickým, alebo psychickým donútením zo
strany žalovaného 1/. Skutočnosti uvádzané žalovanou 2/ zostali len v rovine tvrdení s tým, že žalovaná
2/ neuniesla dôkazné bremeno ohľadne týchto ňou tvrdených skutočností. Pokiaľ totiž žalovaná 2/ aj

predložila lekársku správu a potvrdenie ohľadne fyzického násilia, ktoré malo byť voči nej zo strany
žalovaného 1/ páchané, resp. súdne rozhodnutia, týkajúce sa zákazu priblíženia žalovaného 1/ k
žalovanej 2/, nevstupovania do bytu a zákazu akéhokoľvek kontaktu medzi nimi, tieto nespadajú do
rozhodného obdobia, kedy došlo k uzavretiu predmetnej zmluvy o stavebnom úvere a zároveň prilekárskej správe lekár vychádzal tiež len z vyjadrenia samotnej žalovanej 2/ a súdne rozhodnutia
mali charakter tzv. dočasných opatrení, kde pri ich zdôvodnení sa vychádzalo tiež výlučne z tvrdení
žalovanej 2/ a z jej strany nebolo predložené žiadne rozhodnutie, ktorým by bol žalovaný 1/ v konečnom

dôsledku uznaný za vinného zo spáchania trestného činu domáceho násilia, resp. akéhokoľvek iného
trestného činu, keď navyše žalovaný 1/ predložil súdu rozhodnutie, resp. oznámenie Štátnej prokuratúry
v Mníchove, z ktorého súd vyvodil, že sa trestné konanie voči žalovanému 1/ vo vzťahu k tam uvedeným
skutkom ukončilo.

12. Súd navyše zastáva názor, že v prípade, že by žalovaná 2/ uzavrela predmetnú zmluvu o stavebnom
úvere z donútenia, mala možnosť po tom, čo ukončila spolužitie so žalovaným 1/, tieto skutočnosti
vo vzťahu k žalobcovi namietať, čo sa však nestalo a tieto skutočnosti uviedla ako svoju obranu,
len v priebehu tohto súdneho konania. Ďalšie skutočnosti uvádzané žalovanou 2/ ohľadne toho, že
nehnuteľnosti, ktoré boli nadobudnuté z úverových prostriedkov počas trvania manželstva nadobudol
len žalovaný 1/, keď bol ako kupujúci uvedený len on v kúpnej zmluve, resp. že následne tieto on ako

darca daroval svojej sestre, boli pre toto konania právne irelevantné a súd mal za to, že sa jedná o
otázky, ktoré môžu byť riešené v rámci vyporiadania BSM žalovaných ako manželov.

13. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP a priznal
náhradu trov konania podľa pomeru úspechu vo veci. Poukázal na to, že neúspech žalobcu sa týkal iba

riadneho úroku, čo súd vyhodnotil ako neúspech pomerne nepatrnej časti. Okrem toho zamietol návrh aj
v časti už uhradených súm žalovanými v priebehu konania, keďže formálne nedošlo zo strany žalobcu
k späťvzatiu žaloby v tejto časti, avšak súd mal za to, že to nemá mať vplyv na rozsah náhrady trov
konania.

14. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca majúc za to, že konanie pred
okresným súdom má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v rozsahu, v ktorom bola
jeho žaloba zamietnutá. Nestotožnil sa so záverom okresného súdu, ktorý žalobcovi nepriznal nároku
na zaplatenie riadneho úroku z úveru odo dňa nasledujúceho po zosplatnení úveru. Podľa žalobcu je

zaplatenie úroku ako ceny za poskytnutie peňažných prostriedkov hlavným predmetom plnenia, a to
až do vrátenia týchto prostriedkov, teda nejde o vedľajší akcesorický záväzok k hlavnému záväzku,
čo nezodpovedá zneniu § 497 Obchodného zákonníka. Splatnosť pohľadávky neznamená splnenie
hlavného záväzku, t. j. faktické splatenie pohľadávky, ale na základe splatnosti pohľadávky vzniká
veriteľovi iba právo na vrátenie celého dlhu. V tejto súvislosti poukázal aj na ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods.

3 Obchodného zákonníka. V prípade, ak by porušením povinnosti dlžníka, v dôsledku ktorého žalobca
od zmluvy odstúpil, zanikol veriteľov nárok na zaplatenie úrokov za úver, dlžník by prakticky porušením
povinností získal pre neho výhodnejšie postavenie, nakoľko by sa „zbavil“ povinnosti plniť zmluvne
dohodnuté plnenie. Zdôraznil, že článok VII. bod 5 zmluvy o stavebnom úvere je dojednaním, resp.
podmienkou, ktorá sa týka hlavného predmetu plnenia. Uvedené dotvára i ust. § 517 ods. 2 Občianskeho

zákonníka, podľa ktorého ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania.
Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici a Krajského súdu v Košiciach. Navrhol, aby
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal žalovaných 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne
aj na zaplatenie úroku z úveru vo výške 4,7 % ročne zo sumy 13.033,13 EUR od 14. 02. 2014 až do

zaplatenia.

15. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie i žalovaná 2/, v rozsahu, v ktorom jej
bola uložená povinnosť uhradiť súdom špecifikovanú sumu žalobcovi a navrhla, aby v tomto rozsahu
odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil, žalobu voči nej zamietol a zaviazal plnením záväzku iba

žalovaného 1/. Nestotožnila sa s právnym záverom okresného súdu, že nepreukázala relatívnu, resp.
absolútnu neplatnosť zmluvy o stavebnom úvere. Opätovne poukázala na to, že v manželstve medzi
ňou a žalovaným 1/ bolo domáce násilie, o ňom bola schopná hovoriť a ísť na políciu až keď maloleté
deti podrástli a mohla spoločné bývanie opustiť aj sama, nielen v sprievode žalovaného 1/. Nešlo
o jednorazové napádanie, ale o dlhoročnú situáciu. Netvrdila, že má doklady z obdobia podpísania

predmetnej zmluvy, ale preukazovala už len vyvrcholenie danej situácie, ktoré sa neskôr podarilo
zdokumentovať. Nestotožnila sa so záverom súdu, že mohla po ukončení spolužitia tieto skutočnosti
namietať, pretože žalovaný 1/ ju očiernil, mala z jeho psychického týrania zdravotné problémy, ako
neschopnú postarať sa o deti pred úradmi sociálnej ochrany v Nemecku, kde žili, a tým dokonal vyhrážkyohľadom zverenia maloletých detí do jeho starostlivosti. Pri akomkoľvek pokuse smerujúcom proti
žalovanému1/stratilamožnosťkomunikovaťsdeťmiaaktedaniečonamietala,nemalamožnosťsdeťmi
komunikovať. Potvrdila, že nedisponuje žiadnymi dokumentmi, predložila však lekársku správu, teda

nejde len o jej tvrdenia, ale predmetná správa opisuje jej zdravotný stav po fyzickom útoku. Vzhľadom na
vyššie uvedené preto u nej absentovala slobodná vôľa uzavrieť predmetnú zmluvu a naviac s finančnými
prostriedkami poskytnutými od žalobcu nakladal iba žalovaný 1/, tieto prostriedky použil výlučne na účely
kúpy rodičovského domu, ktorý nadobudol v rozpore so zákonom a následne ho daroval svojej sestre.
Úkon, ktorý vznikol na základe zmluvy o stavebnom úvere, je preto pre nedostatok slobodnej vôle zo

strany žalovanej 2/ neplatný.

16. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedol, že dôvody odvolania považuje za
bezpredmetné, ktoré nesúvisia s predmetom sporu a súhlasí s názorom súdu, že žalovaná 2/ platne
uzatvorila zmluvu o stavebnom úvere, nakoľko podpis žalovanej 2/ na zmluve je prejavom jej vôle, ktorej
slobodu spochybnila až v tomto konaní.

17. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej 2/ uviedol, že jej nepravdivé vyjadrenia
a účelové tvrdenia sú nekompletne vydokladované a zavádzajúce. K jej obvineniam zaslal preložené
rozhodnutie štátneho prokurátora, kontaktoval aj sociálny úrad na ochranu detí v Nemecku, aby mohol
definitívnevyvrátiťnepravdyaosočovaniežalovanou2/.Jesivedomýpodielupodĺžnostivočižalobcovia

akceptujerozhodnutieokresnéhosúdu.Zdôraznil,žejejehoprvoradýzáujempohľadávkuvočižalobcovi
splatiť, pravidelne a včas spláca mesačnú splátku podľa rozsudku okresného súdu vo výške 120,- EUR.

18. Dňom 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej v texte
„CSP“), ktorý v zmysle § 470 ods. 1 stanovuje, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa prvej vety odseku 2 § 470 CSP však
platí, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
zostávajú zachované.

19. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu a žalovanej 2/ viazaný

rozsahom a dôvodmi odvolania v zmysle § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s
§ 385 ods. 1 CSP (á contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

21. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené s tým,
že okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne
správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

22. Žalobca v odvolaní prioritne namietal skutočnosť, že mu nebol priznaný zmluvný úrok po
mimoriadnom zosplatnení úveru až do faktického vrátenia finančných prostriedkov, ktoré boli poskytnuté
žalovaným, v súvislosti s čím poukazoval na znenie Obchodného zákonníka a v ňom uvedené
ustanovenia. V tejto súvislosti je však nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že v sporoch, kde sa

jedná o spotrebiteľa je potrebné vychádzať z poslednej vety odseku 2 §-u 52 Občianskeho zákonníka,
v zmysle ktorého na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne
použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy Obchodného práva.
Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť v prípade omeškania dlžníka
s plnením peňažného dlhu a po následnom zosplatnení úveru oprávnenie veriteľa voči dlžníkovi

na zmluvné úroky účtované od predčasného zosplatnenia do zaplatenia. Vychádzajúc z prednosti
Občianskeho zákonníka pred ust. § 506 Obchodného zákonníka, na ktorý poukazoval i žalobca v
odvolaní, ktorá vyplýva z už spomínanej poslednej vety odseku 2 §-u 52 Občianskeho zákonníka, tak
možno uzatvoriť, že v prípade, ak je zmluva o úvere zároveň zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 ods.
1 Občianskeho zákonníka, ktorú skutočnosť zdôraznil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný

súd, povinnosť splatiť úroky za poskytnutie peňažných prostriedkov aj po splatnosti pohľadávky až do
vrátenia poskytnutých prostriedkov zo zákona nevyplýva.23. Zároveň však odvolací súd uznáva, že zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka nevyplýva,
ani skutočnosť, že by sa veriteľ s dlžníkom na takomto úročení aj po splatnosti nemohli dohodnúť. Preto
je však potrebné skúmať, či dojednanie, ktoré veriteľovi po zosplatnení úveru popri úrokoch z omeškania

priznáva aj dojednaný úrok je, alebo nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, tak, ako to posudzoval
okresný súd.

24. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

spotrebiteľa. To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a
primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určite, jasne a zrozumiteľne, alebo ak boli
neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Žalobca svoj nárok na zmluvné úroky aj zosplatnení
úveru odvodzoval od ustanovení zmluvy článok VII. bod 5. a bod 7., pričom obe citované ustanovenia
v prvom rade nie sú individuálne so spotrebiteľom dojednané, pretože sú súčasťou formulárovej
zmluvy predloženej spotrebiteľom na podpis. Ide o zmluvu, v ktorej sa mení len záhlavie, článok I.

a článok II. zmluvy, zvyšné časti sú predformulované veriteľom. Predmetné ustanovenia sa rovnako
nedotýkajú primeranosti ceny, hoci zmluvný úrok možno považovať za cenu poskytnutých finančných
prostriedkov na základe zmluvy o stavebnom úvere. Predmetné ustanovenia však nepojednávajú o
otázke primeranosti ceny k hlavnému predmetu plnenia, t. j. zjednodušene o výške úroku vo vzťahu k
poskytnutej sume a k podmienkam, za ktorých sa táto suma poskytovala, ale o skutočnosti, či je možné

účtovať úrok aj po zosplatnení úveru, ktorá otázka s primeranosťou ceny nesúvisí, ale pojednáva len
o okamihu, do ktorého je potrebné odplatu za poskytnutie finančných prostriedkov uhrádzať. Keďže
citované zmluvné podmienky zmluvy o úvere (body 5. a 7. článku VII. tejto zmluvy) sa týkajú len
nárokov veriteľa po mimoriadnom zosplatnení úveru, teda otázky, aké nároky má veriteľ v prípade,
ak k zosplatneniu úveru dôjde, uvedené dojednania nie sú takého charakteru, že by zmluva bez

týchto dojednaní nemohla existovať, ani dojednania, ktoré zmluvu ako zmluvu o úvere charakterizujú,
prípadne ako dojednania, bez ktorých by zmluva stratila jeden zo svojich charakteristických znakov.
Uvedené dojednania sa teda netýkajú hlavného predmetu plnenia, v dôsledku čoho podliehajú kontrole
neprijateľných zmluvných podmienok.

25. Hoci zmluvný úrok nemožno stotožňovať so sankciou za omeškanie, už len samotnú kumulácia
úroku z omeškania s úrokom za rovnaké časové obdobie, možno hodnotiť ako značné znevýhodnenie
spotrebiteľa, keď v prípade absencie dojednaní v bodoch 5. a 7. článku VII. zmluvy o stavebnom úvere,
by spotrebiteľ po zosplatnení úveru musel platiť len úroky z omeškania. Preto najmä s poukazom na § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého platí, že zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou

zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa, možno uvedené dojednania
označiť za neprijateľné zmluvné podmienky. Vo vzťahu k bodu 7 je navyše potrebné dodať, že tento
veriteľovi umožňuje úročiť zmluvným úrokom i úroky z omeškania a tiež aj poplatky, čo takisto spôsobuje
hrubú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa.

26. Odvolací súd dopĺňa, že uplatnený nárok žalobcu vyplýva zo spotrebiteľského nároku, pričom
spotrebiteľské právo a jeho úprava v Občianskom zákonníku je dôsledkom transpozície smerníc EÚ,
týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa a vzťah Obchodného a Občianskeho zákonníka v spotrebiteľských
vzťahoch je riešený vo viacerých rozhodnutiach Slovenskej republiky spôsobom, ktorý sa postupne
vyvíja smerom k dôslednejšej ochrane spotrebiteľa.

27. K aplikácii predpisov o ochrane spotrebiteľa na tzv. absolútne obchody sa vyjadroval Ústavný súd
SR už v rozhodnutí z 19. 06. 2013 č. k. I ÚS 402/2013-10, ktorým odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosť sťažovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd vo veci, kde odvolací súd vzťah z úverovej zmluvy
posudzoval ako vzťah spotrebiteľský.

28. Odvolací súd sa teda stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie v tom, že na prejednávanú vec
je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka takým spôsobom, že majú prednosť pred

ustanoveniami Obchodného zákonníka, na ktoré poukazoval v odvolaní žalobca. Zosplatnenie ako
jednostranný právny úkon veriteľa zásadne mení pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky
a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné
úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenúsankciu za omeškania s platením istiny a na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj
keďnebolidojednané.Ajpodľanázoruodvolaciehosúdulendooprávnenejdržbypožičanýchfinančných
prostriedkov, a teda do zosplatnenia celého úveru možno požadovať úrok z úveru a po zosplatnení

pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá nárok na zmluvne dojednaný
úrok. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV ÚS
476/2012-14, ako aj R 55/1996 ZSP, v zmysle ktorého úroky vo výške dohodnutej pri poskytnutí úveru
patria do splatnosti úveru.

29. Jednorazovým zosplatnením úveru veriteľom vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť
sumu požičaného úveru, navýšenú o kapitalizované úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom
omeškania spotrebiteľa už ide o stav založený jednostranným predčasným zosplatnením úveru, s
ktorým sa spájajú sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy (§ 517 ods. 2
Občianskeho zákonníka). Ak napriek tomu existuje zmluvné dojednanie, ktoré s uvedeným stavom spája
aj nárok na zmluvné úroky, teda na odplatné nároky patriace len pre prípad splácania úveru v splátkach,

je takéto dojednanie podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, resp. podľa § 53 ods. 1 a 5 Občianskeho
zákonníka absolútne neplatné. Ide o dojednania, ktorými by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k jeho
dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by
spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, a to napriek tomu, že dohoda o
splatení úveru formou splátok zanikla a došlo k zmene spôsobu splatenia úveru, ako dôsledku sankcie

zo strany veriteľa. Dlžník v prípade zosplatnenia úveru už nemá po zosplatnení povinnosť splatiť úroky z
úveru,strácavšakmožnosťvýhodysplátok,jepovinnýzaplatiťcelýdlhnarazaskôr,akobolodojednané.
Ak by okrem toho bol povinný naďalej platiť aj po zosplatnení úroky z úveru, došlo by k zhoršeniu
postavenia spotrebiteľa dvojnásobným úrokovým zaťažením, ktoré Občiansky zákonník neumožňuje. Z
ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka totiž vyplýva, že pokiaľ ide o omeškanie s plnením peňažného

dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení už len úroky z omeškania.

30.Preprípadvýskytuakýchkoľvekpochybnostíohľadnevýkladuproblematikynárokunazmluvnéúroky
po vyhlásení predčasnej splatnosti spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa poukazuje odvolací súd
tiež na povinnosť vykladať právne normy v otázke spotrebiteľských zmlúv v prospech spotrebiteľa (§ 52

ods. 2 Občianskeho zákonníka).

31. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd považuje rozhodnutie okresného súdu za vecne
správne, a to tak v jeho výroku, ktorým v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a voči ktorému smerovalo
odvolanie žalobcu.

32. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi okresného súdu, že pokiaľ žalovaná 2/ predložila lekársku
správu a potvrdenia ohľadne fyzického násilia, ktoré malo byť voči nej zo strany žalovaného 1/ páchané,
resp. súdne rozhodnutia, týkajúce sa zákazu priblíženia sa žalovaného 1/ k žalovanej 2/, nevstupovania
do bytu a zákazu akéhokoľvek kontaktu medzi nimi, tieto z časového hľadiska nespadajú do rozhodného
obdobia, kedy došlo k uzavretiu predmetnej úverovej zmluvy. Z obsahu spisu totiž vyplýva, že zmluva

o stavebnom úvere bola uzavretá dňa 31. 10. 2011, zatiaľ čo predmetné lekárske správy sú zo 17. 04.
2013 a z 15. 07. 2013 a súdne rozhodnutia z 03. 05. 2013. Niektoré z dokladov, ktoré mali preukazovať
domáce násilie, boli vydané len na základe tvrdení žalovanej 2/, keď je pravdou, že dočasné opatrenie zo
dňa 03. 05. 2013, ktorým sa žalovaný 1/ dočasne vylúčil z užívania spoločnej nehnuteľnosti a zakázalo
sa mu akokoľvek kontaktovať žalovanú 2/, bolo vydané bez ústneho pojednávania a výlučne na základe

miestoprísažného uistenia žalovanej 2/, ktorá uviedla, že žalovaný 1/ bol v minulosti viacnásobne násilný
voči žalovanej 2/, tak ju udrel vo februári 2013 do tváre. Dňa 25. 04. 2013 vykopol žalovaný 1/ dvere
do kúpeľne a vytiahol žalovanú 2/ za vlasy zo sprchy v prítomnosti detí s tým, že ani v tomto prípade
konkrétne žalovaná 2/ neuvádza žiadne incidenty v období, kedy sa uzatvárala zmluva o stavebnom
úvere. Neurologické vyšetrenie na č. l. 112 spisu zo dňa 15. 07. 2013 však neudáva žiadne komplikácie

u žalovanej 2/, a to ani subjektívne a ani objektívne, ktoré by poukazovali na domáce násilie. Súčasne
prípis Štátnej prokuratúry Mníchov I zo dňa 29. 07. 2013 (č. l. 148 spisu) preukazuje, že žalovaný 1/
nebol za domáce násilie odsúdený. Ani rozhodnutie Obecného súdu Mníchov zo dňa 25. 11. 2015
nesvedčí o tom, že by malo dochádzať v spoločnej domácnosti žalovaných a ich detí k domácemu
násiliu. Nie je totiž logické, že by deti chceli ostať s otcom, ktorý sa mal tohto násilia dopúšťať, naviac,

ak podľa tvrdení matky mali byť tohto domáceho násilia svedkami. Napokon príslušný súd nemal žiadne
pochybnosti o spôsobilosti otca deti vychovávať, čo by zrejme tiež nebolo namieste, ak by sa voči nemu
viedli nejaké priestupkové, prípadne trestné konania za domáce násilie. Napokon, ak by aj žalovaná
2/ skutočne preukázala existenciu domáceho násilia v jej rodine na základe predmetných listinnýchdôkazov, uvedené by sa vzťahovalo len na obdobie konca roku 2012 a polovice roku 2013. Na to, aby
súd, či už prejudiciálne, alebo meritórne určil zmluvu za absolútne neplatnú, však musí mať skutočnosť,
ktorá absolútnu neplatnosť spôsobuje, jednoznačne preukázané, čo sa však v prejednávanom prípade

nestalo.
33. Záverom k odvolacej argumentácii žalovanej 2/ odvolací súd dodáva, že na č. l. 149 spisu sa
nachádza žiadosť žalovanej 2/ o zmeny k službám nonstop banking zo dňa 31. 10. 2011, z ktorých
vyplýva, že žalovaná 2/ požiadala o zmenu denného limitu pre bezpečnostný prvok PIN na 0 EUR
a znovuvydanie PIN / hesla a o aktiváciu GRID karty. Uvedený dôkaz však nemá žiadnu výpovednú

hodnotu.

34. Keďže ani odvolacie dôvody žalovanej 2/ nespochybnili vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia
vo výroku, ktorým boli žalovaný 1/ a žalovaná 2/ zaviazaní zaplatiť žalobcovi sumu 10.702,63 EUR s
príslušenstvom, odvolací súd napadnutý rozsudok i v tomto rozsahu potvrdil, pričom prihliadal i na tú
skutočnosť, že sám žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že jeho prvoradým záujmom

je uvedený dlh voči žalobcovi splatiť, preto pravidelne a včas spláca mesačnú splátku vo výške 120,-
EUR v zmysle rozhodnutia okresného súdu, ktoré bolo napadnuté odvolaním žalobcu a žalovanej 2/.

35. Okresný súd vecne správne rozhodol aj o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v zmysle § 255
ods. 1 CSP, ktorú skutočnosť konštatuje odvolací súd napriek tomu, že konkrétnymi dôvodmi nebolo

rozhodnutie o náhrade trov konania žalobcom, ani žalovanou 2/ napadnuté, avšak ide o výrok závislý.

36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. V odvolacom konaní nebol úspešný ani žalobca a ani žalovaná 2/, preto im nevznikol nárok

na náhradu trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol vo vzťahu k žalobcovi v celom rozsahu
úspešný žalovaný 1/, ktorému však trovy odvolacieho konania nevznikli, preto odvolací súd rozhodol,
že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.

37. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, aka) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).