Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. december 2018

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11Co/16/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2514201848
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Fedor Benka

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2018:2514201848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Fedora Benku a sudkýň JUDr.

Silvie Hýbelovej a Mgr. Kataríny Arnouldovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s. r. o., so
sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: S. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXX/XX, K., o zaplatenie 1.929,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Piešťany zo dňa 11. septembra 2017, č.k. 5C/108/2014-99, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti nároku na
náhradu trov konania p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti istiny 400,39 eur, v časti
vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.09.2010 do 20.03.2011 vo výške 64,56 eur
a v časti úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 400,39 eur od 21.10.2012 do zaplatenia
zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol tak, že žalovaný
má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil použitím ust. § 39, § 52, § 54, § 524, § 525 ods. 1 a §
565 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“), ako i § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách,
keď dospel k záveru, že úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky
postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v
omeškaní.Uvedenéustanoveniebybankumalomotivovaťktomu,abypodniklaurčitékrokysmerujúcek
ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého
trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné

sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou
starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po
uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala
pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto
konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich
správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou. Ustanovenie § 525 ods. 1
OZ zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil.

Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou
pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky
kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ako aj obsiahle
bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre bankuzo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá
týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi
veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a

dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 OZ bráni postupovaniu
pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť
o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok.
V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu

je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie
písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože
tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej
postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom
v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 OZ, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o

postúpení (napr. kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len
medzi postupcom a postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 OZ účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 OZ ani prípadné oznámenie postupcu
v zmysle § 526 OZ nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník teda nie je povinný plniť postupníkovi
bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o postúpení. Z už uvedeného potom

vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 OZ, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia,
prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia
v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z.z., bol postupca v súdnom konaní pred súdom prvej inštancie, v ktorom takto postúpenú
pohľadávku uplatňuje, povinný tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem

iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená
bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka
klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so
splatenímsvojhozáväzkuaspoň90dní.Nepreukázanietýchtoskutočnostímázanásledoknedokázanie
aktívnej legitimácie postupníka. V konaní bolo preukázané, že dňa 27.06.2013 bola uzatvorená zmluva

o postúpení pohľadávok medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s. a postupníkom - žalobcom, ktorej
predmetom bolo aj postúpenie pohľadávky voči žalovanému. Žalobca nepreukázal, že pôvodný veriteľ
pred postúpením pohľadávky na žalobcu písomne vyzval žalovaného na splnenie peňažného záväzku
(žalobca síce predložil súdu výzvu zo dňa 18.05.2010, ktorou postupca vyzval žalovaného na plnenie,
avšak nepreukázal, že táto žalovanému došla a zároveň je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že

predmetnávýzvasatýkalalenomeškaniazozaplatenímsumy282,15euratedaanijejúčinnédoručenie
žalovanému by nemalo za následok, že by postupca mal splnené zákonné podmienky na postúpenie
pohľadávky vo výške 2.322,93 eur s prísl. na žalobcu), a teda žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky
(27.06.2013)nebolpreukázateľnenepretržiteviacako90kalendárnychdnívomeškanízosplnenímtejto
pohľadávky (teda celej pohľadávky, ktorá bola predmetom postúpenia). Zmluva o postúpení pohľadávok

zo dňa 27.06.2013 je absolútne neplatná podľa § 39 OZ pre rozpor so zákonom, a to pre nedodržanie
zákonnej podmienky uvedenej v ust. § 92 ods. 7 (pozn. súdu: neskôr ods. 8) zákona č. 483/2001 Z.
z. o bankách. V konaní teda nebolo dokázané, že by bol žalovaný postupcom aj písomne (porov. § 92
ods. 8 cit. zákona) vyzvaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere. Žalobca tak nedokázal,
že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá na postúpenie v

zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto
postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná) a že žalobca je oprávnený pohľadávku
vočižalovanémuuplatňovaťpredsúdom.Vzhľadomnauvedenétrebauzavrieť,žežalobcanepreukázal,
že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky, teda nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu
na jej uplatňovanie, a preto bolo potrebné z tohto dôvodu žalobu zamietnuť. Žalobca argumentoval

tým, že samotné doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanému je potrebné považovať za
výzvu na úhradu dlžnej sumy. S uvedeným názorom sa však súd nemohol stotožniť z jednoduchého
dôvodu, a to preto, lebo k doručeniu predmetného oznámenia žalovanému došlo až po samotnom
uzavretí zmluvy o postúpení pohľadávky a teda nemohlo spôsobiť, že v čase samotného uzavretia
zmluvy o postúpení pohľadávky boli zo strany postupcu - banky pre takýto postup splnené predpoklady

vyžadované § 92 ods. 8 zákona o bankách. S poukazom na uvedené závery sa súd nemohol stotožniť
s námietkami žalobcu, poukazujúcimi na dostatočné preukázanie jeho aktívnej vecnej legitimácie, a s
tým spojenú rozhodovaciu činnosť označených súdov. Podľa platného právneho poriadku Slovenskej
republiky nie je daná viazanosť právnym názorom vysloveným skorším rozhodnutím súdu rovnakéhostupňa, pričom všeobecne záväzný charakter nemajú ani judikáty. V zmysle záverov ústavnoprávnej
judikatúry však Ústavný súd akceptuje práve teleologický výklad právnej normy, ako aj interpretačný
postup všeobecných súdov, ktorý je spôsobilý v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať

významný korektív pri zisťovaní jej obsahu, účelu a zmyslu (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. I. ÚS 650/2013). Vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie je daná tiež povinnosť
eurokonformného výkladu národného práva, so zachovávaním nepriameho účinku jednotlivých smerníc
(pri naplnení cieľov vysokej ochrany spotrebiteľa garantovaných komunitárnym právom). Preto vo svetle
eurokonformného výkladu dotknutých právnych noriem nebolo možné sa so žalobcom uvádzanými

rozhodnutiaminapodporujehotvrdení(vdanomprípade)stotožniť.Uvedenésavzťahujeajnažalobcom
uvedené rozhodnutia odvolacích súdov vo vzťahu k preukázaniu aktívnej legitimácie žalobcu na základe
postúpenia pohľadávky. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol aj bez návrhu (§ 262 ods. 1
CSP) tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi (výrok III.). Žalovanému
vznikol voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v plnej výške, nakoľko
konanie bolo v časti zastavené zavinením žalobcu a vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá, a teda

žalovaný mal plný úspech v konaní, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi
v rozsahu 100%.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v časti zamietnutia žaloby vo zvyšku a v závislom výroku o
nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací

súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil a žalobe vyhovel, alternatívne rozsudok
v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V
súvislosti s nedostatkom aktívnej legitimácie v konaní žalobca v prvom rade poukázal na skutočnosť,
že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez
ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a

okresný súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal
existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. V tejto súvislosti poukázal na závery rozsudku Najvyššieho
súdu SR zo dňa 11.06.2003, sp. zn. 4 Obo 210/2001, ako aj ďalšie rozhodnutia krajských súdov.
Odvolateľ v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukázal na bod 18.14. všeobecných
obchodných podmienok, podľa ktorého klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek

postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky. Taktiež poukázal na ust. § 89 ods. 1 zákona o bankách, v zmysle
ktorého banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojím klientom môžu zmluvne upraviť práva
a povinnosti z obchodov odchýlne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný
predpis výslovne nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno
odchýliť. Nakoľko citované ustanovenie pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od

ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú
úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného
zákona, a to v bode 18.14. všeobecných obchodných podmienok. V tejto súvislosti poukázal na
ďalšie rozhodnutia krajských súdov. Pre úplnosť v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách uviedol, že citované ustanovenie podľa jeho názoru nemožno

spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto
ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia
ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom
predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť

pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali
platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Ak by zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 zákona
o bankách upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa,
tak by zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ustanoveniu § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských
úveroch, a to jednoznačným odkazom na ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zákonodarca

však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, ale na ust. § 524
OZ. Norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona o bankách nezakladá občiansko-právnu povinnosť vo
vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú
Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. S nedoručením výzvy v zmysle
§ 92 ods. 8 zákona o bankách môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. S

nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení
pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Upriamil tiež pozornosť na skutočnosť,
že v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky
v omeškaní po dobu 787 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len časti tohoistého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Ďalej uviedol, že postúpenie pohľadávky
spočíva v tom, že do existujúceho záväzku vstúpi namiesto doterajšieho veriteľa nový veriteľ, čím
dochádza k zmene osobe veriteľa. Táto zmena sa nedotýka práv, ani povinností dlžníka vyplývajúcich

pre neho z už vzniknutého záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky nevyžaduje
súhlas dlžníka. Pohľadávky banky voči svojim klientom nemožno považovať za druh pohľadávok, ktoré
v zmysle ust. § 525 ods. 1 OZ nemožno postúpiť. Postúpením takýchto pohľadávok totiž nedochádza k
zmene v ich obsahu a ani k zhoršeniu postavenia dlžníka, a preto tento druh pohľadávok nespadá pod
okruh výnimiek zo všeobecne platnej zásady, že predmetom zmluvy o postúpení pohľadávky môže byť

akákoľvek pohľadávka. Vzhľadom na to bol toho názoru, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených
splátok spolu s príslušným úrokom z omeškania z každej splátky odo dňa nasledujúceho po splatnosti
každej splátky až do zaplatenia. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu - predmetnú skutočnosť
preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o
postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená
osoba - strana sporu (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v medziach daných rozsahom a
dôvodmi odvolania (§ 379, 380 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, pretože

napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

5. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/108/2014 bolo zaplatenie
1.929,39 eur s príslušenstvom. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie konanie v časti
istiny 400,39 eur, v časti vyčísleného úroku z omeškania zo splátok za obdobie od 21.09.2010 do

20.03.2011 vo výške 64,56 eur a v časti úroku z omeškania vo výške 8,75% ročne zo sumy 400,39
eur od 21.10.2012 do zaplatenia zastavil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov
konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

6. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie

v napadnutej zamietajúcej časti a v závislom výroku o nároku na náhradu trov konania.

7. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý
vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky
jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým

záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov, a
pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na
vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné
vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre

ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi.
Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

8. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania (stranou sporu), netreba, aby bol účastníkom hmotno-
právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom)

alebo, aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca
v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje
žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník
subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom
konania, sa v občianskom procesnom práve používa pojem „vecná legitimácia“. Z hľadiska posúdenia

vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba
len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom
objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí,
že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom tohto oprávnenia, o ktoré v
konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že

je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú
v konaní ide (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004).9. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa žalobcovi nepodarilo preukázať jeho aktívnu
legitimáciu, keď síce predložil zmluvu o postúpení pohľadávok, nepreukázal však splnenie zákonných
podmienok pre postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa voči žalovanému ako dlžníkovi.

10. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ak je napriek písomnej výzve banky
alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so
splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže
banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku

postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením
čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol
jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať

postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka,
banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných
záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok
a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

11. Vo všeobecnosti platí, že postúpenie pohľadávky (cesia) spočíva v tom, že do existujúceho záväzku
namiesto doterajšieho veriteľa vstúpi nový veriteľ, čiže dochádza k zmene osobe veriteľa. Táto zmena sa
nedotýka práv ani povinností dlžníka vyplývajúcich pre neho zo záväzku, a preto sa na platnosť zmluvy
o postúpení nevyžaduje súhlas dlžníka. Zámerom právnej úpravy postúpenia pohľadávky je zabrániť
tomu, aby postúpením pohľadávky došlo k zhoršeniu právneho postavenia dlžníka. Za týmto účelom sa

mu zachovávajú všetky námietky proti postúpenej pohľadávke a rovnako aj možnosť namietať voči tejto
pohľadávke svoje vzájomné pohľadávky. Keďže ide o významnú zmenu v osobe veriteľa, ustanovuje
Občiansky zákonník pre postúpenie pohľadávky písomnú formu a zároveň ustanovuje, ktoré pohľadávky
nie sú spôsobilým predmetom postúpenia. Osobitné predpisy môžu upravovať postúpenie pohľadávok v
špecifických prípadoch odlišne, resp. môžu upravovať osobitné podmienky, ktorých splnenie je na platné

postúpenie potrebné.

12. V zmysle dôvodovej správy k zákonu o bankách mal zákonodarca úpravou § 92 ods. 8 zákona o
bankách na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú
dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie malo banku motivovať k tomu,

aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru
dlžníkom a nemala by počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky,
poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie
banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane
spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou, táto kedykoľvek

počas trvania záväzkového vzťahu, postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá
napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu Národnej banky Slovenska. Takéto konanie banky by sa priečilo
účelu a úmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne
právnym predpisom upravenou činnosťou.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci je základným právnym problémom otázka platnosti či
neplatnosti právneho úkonu postúpenia pohľadávky podľa § 39 OZ. Teda, či podmienky pre postúpenie
pohľadávky banky bez súhlasu žalovaného na tretiu osobu, ktorá nie je bankou (žalobca) podľa § 92
ods. 8 veta prvá zákona o bankách musia byť splnené, aby došlo k platnému postúpeniu pohľadávky
banky voči žalovanému na žalobcu zmluvou o postúpení pohľadávok, alebo v prípade ich nedodržania

prichádza sankcia v podobe absolútnej neplatnosti právneho úkonu postúpenia. Súd prvej inštancie sa
v tejto veci veľmi podrobne vysporiadal so všetkými relevantnými dôvodmi týkajúcimi sa neplatnosti
právneho úkonu o postúpení pohľadávky a odvolací súd s uvedenými závermi súhlasí.

14. Rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanej veci je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno

opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský spor. Zároveň ďalšími zo zákona o bankách vyplývajúcimi
skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)
a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špecifické podmienky,
ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú)osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. Tieto
isté podmienky musia byť splnené aj pri prelomení bankového tajomstva, aby nedošlo k jeho porušeniu.
Uvedené spolu súvisí, avšak vzájomne sa nevylučuje.

15. Podľa § 525 ods. 2 OZ, nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie odporovalo zákonu alebo
dohode s dlžníkom.

16. Odvolací súd preto konštatuje, že v prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8

veta prvá zákona o bankách pri postúpení bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa
o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie
pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené - zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle
§ 39 OZ.

17. Odvolateľ v odvolaní poukázal na judikát uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR

a rozhodnutí súdov SR pod č. 119/2003, sp. zn. 4 Obo 210/2001, ktorého publikovaná právna veta
znie: „Relevantné oznámenie postupca dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez
toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto
prípade nemôže dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol

len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník“.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu sa jedná o judikát v obchodno-právnom spore staršieho dáta,
ktorého závery v súčasnosti nie je možné aplikovať v oblasti spotrebiteľského práva, ktoré spočíva na
diametrálne odlišných (až protichodných) princípoch ako právo obchodné. Uvedený judikát primárne

rozoberá notifikačnú povinnosť (denunciáciu) s dôrazom na to, ako vplýva toto oznámenie (táto právna
skutočnosť) na zmenu v obsahu záväzku vo vzťahu k dlžníkovej povinnosti plniť v obchodno-právnom
spore. Tu však treba mať na zreteli, že uvedený judikát nevylučuje (a ani nemôže) možnosť súdneho
prieskumu platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, najmä v prípade, keď samotná právna úprava
postúpenia pohľadávky podľa Občianskeho zákonníka obsahuje ustanovenia o zákaze postúpenia (§

525 OZ). Je preto logické, že ak bola postúpená pohľadávka v rozpore so zákonom, nemožno uvedené
konvalidovať ani včasným a riadnym oznámením o postúpení pohľadávky dlžníkovi. Je potrebné si
uvedomiť, že oznámením postúpenia pohľadávky, ktoré je adresované dlžníkovi, dochádza v prvom
rade k tomu, že postupca vyvolá zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie a zároveň berie na seba riziko
vyplývajúce z toho, že i v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky splní dlžník dlh tretej osobe

(postupníkovi). Samotným postúpením pohľadávky však nedochádza k inej zmene záväzku než v osobe
veriteľa a v prípade, že zmluva bola neplatná, dochádza k tomu, že k veriteľovi pristupuje ďalšia osoba
oprávnená prijať plnenie s účinkami i pre pôvodného veriteľa.

19. Následkom postupu pohľadávky, ohľadom ktorej nie je cesia podľa § 525 OZ alebo podľa osobitných

predpisov dovolená, je absolútna neplatnosť zmluvy o postúpení pre jej rozpor so zákonom (§ 39 OZ),
pričom na absolútnu neplatnosť postúpenia musí prihliadnuť súd aj bez námietky z úradnej povinnosti.
Ak teda dôjde k postúpeniu pohľadávky, ohľadom ktorej to zákon vylučuje, ide o postúpenie neplatné
ex tunc a jeho neplatnosť nie je možné zhojiť.

20. K odvolateľovej argumentácii ohľadne jeho námietky, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje
výnimky z bankového tajomstva a nie podmienky pre platné postúpenie pohľadávky, odvolací súd
záverom podotýka, že aj keď je uvedené ustanovenie systematicky zaradené do štrnástej časti
právneho predpisu s názvom Bankové tajomstvo, nemožno len na základe tohto zaradenia bez ďalšieho
usudzovať, že zákonodarca pri úprave postúpenia pohľadávky bankou na nebankový subjekt mal zámer

riešiť výlučne len otázku ne/porušenia bankového tajomstva. Pokiaľ by bolo uvedené cieľom, nič by
nebránilo tomu, aby to v znení zákona výslovne uviedol (napr. porovnaj novelu zákona o bankách účinnú
od 01.01.20017 - zákon č. 299/2016 Z.z. - sprísnenie pravidiel pre postúpenie pohľadávok bánk zo
spotrebiteľských úverov a úverov na bývanie podľa osobitného predpisu).

21. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na závery obsiahnuté v rozsudkoch Najvyššieho súdu sp.
zn. 7 Cdo 26/2017 zo dňa 28. marca 2018 a sp. zn. 1 Cdo 147/2017 zo dňa 24. apríla 2018.22. Z dôvodu, že odvolacie dôvody žalobcu boli neopodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky
v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380
ods. 2 CSP), preto rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v
spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, nakoľko v odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný
žalovaný.

24. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).