Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 11. december 2018

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/27/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4114206132
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Zmeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2018:4114206132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Zmekovej a sudkýň JUDr.

Renáty Pátrovičovej a JUDr. Márie Malíkovej v právnej veci žalobcu: H. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom
S. XXX, zastúpeného Mgr. Petrom Mesárošom, advokátom so sídlom Novozámocká 214, 949 05 Nitra,
proti žalovanému: GEODIS TRANS SLOVAKIA, s.r.o., so sídlom Bratislavská 15, 949 01 Nitra, IČO: 36
263 044, zastúpenému advokátskou spoločnosťou JÁNSKÝ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štúrova 13,
949 01 Nitra, o zaplatenie sumy 744,77 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Nitra č. k. 7C/211/2014-139 zo dňa 18.10.2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo vyhovujúcom výroku, týkajúcom sa

povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 455,75 eura p o t v r d z u j e .

V ostatnej napadnutej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a trov konania odvolací súd tento rozsudok
z r u š u j e a v tejto časti vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
455,75 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 205,75 eura od 01.08.2013 do
zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 250 eur od 01.09.2013 až do zaplatenia,
všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo zvyšku žalobu zamietol. Konanie v časti žalovanej sumy

40,43 eura zastavil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 22,38 %. Rozhodnutie
vo veci samej súd odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 4 ods. 1, 2, § 36 ods. 1, 2, 7 zákona č.
283/2002 Z. z. o cestovných náhradách (ďalej len „zákon o cestovných náhradách“), § 1 ods. 4, § 20
ods. 1, 2, 3, 4, § 131 ods. 1, 2, 3 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom do
31.01.2013 ako aj s odkazom na čl. II ods. 1, 5, čl. V. ods. 8 a čl. V. ods. 22 pracovnej zmluvy. Výrok
o trovách konania súd odôvodnil podľa § 144, § 145 ods. 1, 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z.

Civilného sporového poriadku, účinného od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“).

2. Súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 744,77 eura s príslušenstvom
na podklade pracovnoprávneho vzťahu so žalovaným. Konštatoval, že žalobca uzavrel so žalovaným
dňa 19.06.2012 pracovnú zmluvu, na základe ktorej pracoval ako vodič MKD s dojednanou hrubou
mzdou vo výške 392,60 eura. Podľa tejto pracovnej zmluvy žalobca odpracoval pre žalovaného v
mesiacoch september a október 2012, február 2013, jún 2013 a júl 2013 jednotlivé v dni v zahraničí,

pričom žalovaný bezdôvodne a neoprávnene pristúpil ku kráteniu cestovných náhrad. Podľa žalobcu mu
krátil cestovné náhrady za september 2012 o sumu 40 eur a za mesiac október 2012 o sumu 208,59
eura, ktorú žalobca použil na úhradu parkovného pri zahraničnej ceste, o čom doložil výpis z účtu; ďalej
za mesiac február 2013 mu krátil cestovné náhrady o sumu 40,43 eura, za mesiac jún 2013 o sumu205,75eura,atosodôvodnením,žežalobcaporušilpovinnosti,keďnepokračovalvjazdepreneplatnosť
karty vodiča. Napokon za mesiac júl 2013 mu krátil cestovné náhrady o 250 eur, čo žalovaný zdôvodnil
neuposlúchnutím pracovných pokynov, avšak nijako nepreukázal, v čom spočívalo neuposlúchnutie

nejakých pokynov.

3. Písomným podaním zo dňa 20.09.2017 žalobca zobral žalobu späť v časti zaplatenia sumy 40,43 eura
a žalovaný s tým súhlasil. Preto súd prvej inštancie čiastočné späťvzatie žaloby akceptoval a konanie v
tejto časti zastavil. Predmetom konania potom zostal nárok žalobcu na zaplatenie sumy 704,34 eura s

príslušenstvom, ktorá pozostávala z krátených cestovných náhrad za mesiac september 2012 vo výške
40 eur, za mesiac október vo výške 208,59 eura, za mesiac jún 2013 vo výške 205,75 eura a za mesiac
júl 2013 vo výške 250 eur.

4. Po vykonaní dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol zamestnancom žalovaného podľa
pracovnej zmluvy zo dňa 19.06.2012, na základe ktorej pracoval ako vodič MKD odo dňa 19.06.2012.

Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobca za mesiac september 2012, október 2012, jún 2013
a júl 2013 na základe pracovnej zmluvy odpracoval jednotlivé dni v zahraničí, a tiež nebolo sporné, že
žalovaný v týchto mesiacoch krátil žalobcovi prislúchajúce cestovné náhrady. Spornou nebola ani výška
cestovných náhrad. V podstate spornou zostala skutočnosť, či mal žalovaný právo vykonať krátenie
cestovných náhrad žalobcu. Súd konštatoval, že krátenie za mesiac september 2012 vo výške 40 eur

predstavovalo transakciu zo dňa 26.09.2012 v sume 40 eur v mieste CAUDRY (FR), krátenie za mesiac
október 2012 v celkovej výške 208,60 eura predstavovalo krátenie jednak za september 2012, a to
dňa 17.09.2012 vo výške 22GBP / 28,19 eura, dňa 19.09.2012 vo výške 22GBP / 28,25 eura, dňa
27.09.2012 vo výške 25,98 eura a za október 2012, a to za platby dňa 21.10.2012 vo výške 26,50 eura,
dňa 22.10.2012 vo výške 41,85 eura, dňa 30.10.2012 vo výške 25,30 eura, dňa 31.10.2012 vo výške

32,52 eura. Čo sa týka krátenia náhrad za mesiace jún 2013 v sume 205,75 eura a júl 2013 v sume 250
eur, zo strany žalovaného došlo z dôvodu škody, ktorá mu mala vzniknúť, keď žalobca nepokračoval
v jazde po tom, čo zistil, že mal neplatnú kartu vodiča. V tomto smere vypovedala aj svedkyňa Ing.
Miroslava Chrenková, ktorá potvrdila, že žalobcovi boli strhnuté sumy za to, že nepokračoval v jazde,
a išlo o škodu, ktorá žalovanému vznikla, lebo žalobcovi bol daný pokyn v jazde pokračovať a suma

250 eur predstavuje poľa žalovaného škodu, keďže žalobca pracovnú cestu nedokončil, čo žalovaný
aj potvrdil.

5. Súd prvej inštancie považoval žalobu žalobcu za dôvodnú v časti sumy 455,75 eura z titulu krátenia
cestovných náhrad v mesiacoch jún a júl 2013, kedy žalovaný neoprávnene krátil cestovného náhrady

titulom škody, ktorá mu mala vzniknúť z dôvodu, že žalobca odmietol pokračovať v jazde po tom, čo
zistil, že jeho karta vodiča je neplatná. Suma 205,75 eura tak mala predstavovať reálne vynaložené
náklady žalovaným za to, že žalobcovi zabezpečil individuálnu dopravu naspäť. Aj keď žalovaný tvrdil,
že krátenie v júli 2013 v sume 250 eur vychádzalo z čl. V ods. 8 pracovnej zmluvy, táto skutočnosť bola
vykonaným dokazovaním vyvrátená; bolo totiž preukázané, že aj suma 250 eur predstavovala škodu,

ktorú si žalovaný strhol z dôvodu, že žalobca nepokračoval v jazde v máji 2013, čo potvrdila svedkyňa
Ing. Chrenková. Súd prijal záver, že žalovaný v danom prípade nebol oprávnený krátiť cestovné náhrady
z dôvodu vzniku škody na jeho strane. Zákonník práce v ustanovení § 131 ods. 2 upravuje možnosť
zamestnávateľa vykonávať zrážky zo mzdy len v taxatívne uvedených prípadoch s tým, že ďalšie zrážky
zo mzdy môže zamestnávateľ vykonať len na základe písomnej dohody so zamestnancom o zrážkach

zo mzdy. V tomto prípade však existencia osobitnej písomnej dohody so zamestnancom o zrážkach zo
mzdy preukázaná nebola, pričom nepostačuje len ustanovenie čl. V ods. 22 pracovnej zmluvy, podľa
ktorého sa strany sporu vopred dohodli na zrážkach zo mzdy vo výške vzniknutej škody v prípade, ak
zamestnanec spôsobí zamestnávateľovi škodu porušením jeho povinností vyplývajúcich z druhu práce.
Žalovaný nebol oprávnený krátiť cestovné náhrady v mesiacoch jún a júl 2013 v celkovej sume 455,75

eura titulom vzniknutej škody voči žalobcovi. Možnosť zabezpečiť si svoj záväzok na náhradu škody
predpokladalouzatvoreniepísomnejdohodyozrážkachzomzdyažpotom,čoškodavznikla,anásledne
realizovať zrážky zo mzdy v dojednanej výške. Súd preto žalobe v časti sumy 455,75 eura spolu so
zákonným úrokom z omeškania vyhovel.

6. Čo sa týka nároku žalobcu na zaplatenie sumy 248,59 eura, súd v tejto časti nepovažoval žalobu
za dôvodnú. Žalovaný krátil žalobcovi cestovné náhrady za mesiac september a október 2012 z
dôvodu, že žalobca nevydokladoval a nepreukázal, aké výdavky boli spojené s jednotlivými transakciami
vykonanými na platobnej karte, ktorou uhrádzal poplatky a realizoval platby počas pracovnej cestyv zahraničí. Súd považoval krátenie cestovných náhrad za mesiace september a október 2012 zo
strany žalovaného za oprávnené, pretože žalobca ako zamestnanec bol povinný do 10 pracovných
dní odo dňa skončenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady predložiť

zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok,
pričom podľa pracovnej zmluvy čas na vyúčtovanie pracovnej cesty bol 30 kalendárnych dní odo dňa
predloženia písomných podkladov potrebných na vyúčtovanie pracovnej cesty zamestnancom. Žalobca
nepreukázal účel platieb urobených z platobnej karty žalovaného, preto žalovaný v tejto časti oprávnene
pristúpil ku kráteniu cestovných náhrad.

7. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255, ods. 1, 2, § 256, a § 262 ods. 1 CSP
s prihliadnutím na to, že žalobcovi, ktorý sa domáhal zaplatenia sumy 744,77 eura (100%), súd priznal
sumu 455,75 eura (61,19 % zo žalovanej sumy), a vo zvyšku sumy 248,59 eura súd žalobu zamietol a
v časti 40,43 eura konanie pre späťvzatie žaloby zastavil, pričom čiastočné zastavenie konania zavinil
žalobca. Žalovaný mal teda úspech nielen v zamietajúcej časti ale aj v zastavujúcej časti, t.j. úspech

žalovaného bol 38,81 %. Miera úspechu sa počíta ako rozdiel pomerných úspechov. Žalobca mal v
konečnom dôsledku úspech 22,38 % (61,19 % - 38,81 %) a v takomto rozsahu mu súd priznal aj
náhradu trov konania.

8. Proti tomuto rozsudku vo vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania podal v zákonnej

lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) CSP. Uviedol, že
suma 455,75 eura predstavuje škodu, ktorú mu žalovaný spôsobil tým, že nepokračoval v jazde. Súd
napriek tomu, že sporové strany mali dohodu o zrážkach zo mzdy písomne dohodnutú v pracovnej
zmluve v jej ustanovení č. V, bod 22., túto dohodu neakceptoval a neprihliadal na ňu s tým, že sa

vyžaduje, aby takáto dohoda bola uzatvorená osobitne. Tento záver podľa neho nevyplýva zo žiadneho
zákonného ustanovenia. Rovnako je neopodstatnený záver súdu o tom, že dohodu o zrážkach zo mzdy
možno použiť len na zabezpečenie nároku, ktorý už vznikol. Súd to súd riadne neodôvodnil, a tak je
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čím došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; v tomto smere
poukázal na niektoré rozhodnutia Ústavného súdu SR. Žalovaný namietal aj nesprávnosť rozhodnutia

ohľadom priznaného úroku z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 205,75 eura od 01.08.2013
do zaplatenia a zo sumy 250 eur od 01.09.2019 do zaplatenia, lebo nárok žalobcu vznikol 01.08.2013
a záväzok žalovaného v sume 250 eur vznikol 01.09.2013, a súd mal správne aplikovať nariadenie č.
87/1995 Z. z. v znení účinnom od 01.02.2013.

9. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, pretože ho
považujezariadneadostatočneodôvodnený.Skutočnosť,žerozhodnutiesúdunezodpovedápredstave
žalovaného, nemožno vnímať ako rozhodnutie nedostatočne odôvodnené, ktorým malo byť podľa
názoru žalovaného porušené jeho právo na spravodlivý proces. Súd odôvodnil záver, ktorý vychádza
aj z právnej teórie a súdnej praxe, že dohodou o zrážkach zo mzdy možno zabezpečiť len nárok,

ktorý už vznikol. Nie je prípustná dohoda o zrážkach zo mzdy, ktorá by zabezpečovala nárok, ktorý v
tom čase ešte neexistoval. Neboli splnené ani zákonné podmienky na vznik škody a žalobca svojím
konaním žalovanému žiadnu škodu ani spôsobiť nemohol, keďže neporušil žiadnu svoju povinnosť. K
námietke týkajúcej sa úrokov z omeškania uviedol, že súd prvej inštancie správne aplikoval ustanovenia
nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31.01.2013.

10. Žalovaný v následnom vyjadrení s argumentáciou žalobcu nesúhlasil. Uviedol, že absencia odkazu
na príslušné právne predpisy, ktorými by žalobca podporil svoj právny názor a názor súdu prvej
inštancie, iba potvrdzuje skutočnosť, že rozhodnutie súdu nie je riadnym spôsobom odôvodnené
a je nepreskúmateľné. Písomne totiž uzatvorili dohodu o zrážkach zo mzdy v ustanovení čl. V

ods. 22 pracovnej zmluvy a špecifikovali podmienky, splnenie ktorých je predpokladom oprávňujúcim
žalovaného ako zamestnávateľa pristúpiť k zrážkam zo mzdy žalobcu ako jeho zamestnanca. Vzhľadom
na to žalovaný na odvolaní zotrval.

11. Žalobca v následnom vyjadrení poukázal na to, že žalobca uviedol v podstate zhodné tvrdenia

uvedené aj v predošlom podaní. Zároveň poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 Zákonníka práce, v
zmysle ktorého je neplatný právny úkon, ktorým sa zamestnanec vopred vzdáva svojich práv. Dohoda o
zrážkach zo mzdy uzavretá v čase, kedy daná pohľadávka žalovaného ešte neexistovala, je absolútne
neplatným právnym úkonom, ktorým sa zamestnanec vopred vzdal svojho práva na mzdu a náhradyspojenésvýkonompracovnýchúloh.Rovnakonamietalneplatnosťdohodyozrážkachzomzdyvzmysle
§ 37 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka pre neurčitosť, nezrozumiteľnosť a nemožnosť plnenia predmetu
tejto dohody.

12. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal
vec bez nariadenia pojednávania s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219
ods. 3 CSP) a po prejednaní veci rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo vyhovujúcom

výroku, týkajúcom sa povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 455,75 eura podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil, v ostatnej napadnutej časti týkajúcej sa úrokov z omeškania a trov konania odvolací
súd tento rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP tento rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo veci postupoval v súlade s ustanovením
§ 470 ods. 1, 2 prvej vety CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (01.07.2016), a právne účinky úkonov, ktoré

v konaní nastali predo dňom účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Zároveň odvolací súd vo
vzťahu k priznanej istine aplikoval ustanovenie § 387 ods. 2 CSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v
celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť
len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Rozsudok v II. výroku o zamietnutí zvyšku žaloby

a v III. výroku o zastavení časti konania nadobudol v dôsledku absencie odvolania právoplatnosť.

13. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia súm, ktoré mu v rámci
pracovného pomeru žalovaný ako zamestnávateľ krátil z vyúčtovaných cestovných náhrad, na ktoré mal
ako vodič nárok, pričom ku kráteniu žalovanej sumy malo dôjsť na podklade vopred uzavretej dohody o

zrážkach zo mzdy v rozpore s ustanoveniami Zákonníka práce. Túto dohodu, obsah ktorej tvoril súčasť
pracovnej zmluvy pre všetky možné prípady do budúcna, žalobca považoval za absolútne neplatnú pre
rozpor so zákonom. Súd prvej inštancie v časti žalovanej sumy 455,75 eura s príslušenstvom považoval
žalobu za dôvodnú a z toho dôvodu uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 455,75 eura
spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 205,75 eura od 01.08.2013 do zaplatenia

a vo výške 8,5 % ročne zo sumy 250 eur od 01.09.2013 až do zaplatenia.

14.Odvolacísúdpoprejednanívecizhodnesosúdomprvejinštancieurobilzáver,žeobranažalovaného
o platnom uzatvorení dohody o zrážkach zo mzdy uvedenej v čl. V ods. 22 pracovnej zmluvy nie je
dôvodná. Krátenie cestovných náhrad žalobcu ako zamestnanca v sume 455,75 eura za mesiace jún

a júl 2013 žalovaný ako zamestnávateľ vykonal z dôvodu vzniku škody spôsobenej žalobcom, pretože
žalobca neuposlúchol jeho pokyn na pokračovanie v pracovnej ceste po zistení neplatnosti karty vodiča.
Krátená suma 205,75 eura za jún 2013 predstavovala náklady žalovaného na zabezpečenie dopravy
pre žalobcu z pracovnej cesty naspäť a rovnako krátená suma 250 eur za júl 2013 predstavovala škodu
z dôvodu nedokončenia pracovnej cesty žalobcom. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že obe

tieto sumy boli nedôvodne krátené z cestovných náhrad z dôvodu vzniku škody na strane žalovaného
ako zamestnávateľa, pričom na cestovné náhrady mal žalobca právo podľa zákona osobitného zákona
o cestovných náhradách. Zákonník práce a ani zákon o cestovných náhradách zrážku z cestovných
náhrad z dôvodu vzniku škody na strane zamestnávateľa nepripúšťa. Podľa § 118 ods. 2 druhej
vety Zákonníka práce za mzdu sa nepovažuje najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné

náhrady vrátane nenárokových cestovných náhrad, príspevky zo sociálneho fondu, príspevky na
doplnkové dôchodkové sporenie, príspevky na životné poistenie zamestnanca, výnosy z kapitálových
podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti
zamestnanca, doplatky k nemocenským dávkam, náhrada za pracovnú pohotovosť, peňažná náhrada
podľa § 83a ods. 4 a iné plnenie poskytované zamestnancovi v súvislosti so zamestnaním podľa tohto

zákona, osobitných predpisov, kolektívnej zmluvy alebo pracovnej zmluvy, ktoré nemá charakter mzdy.
Na tom základe a v súvislosti s ustanovením § 131 Zákonníka práce cestovné náhrady nemožno
považovať za mzdu a zamestnávateľ má povinnosť ich zamestnancovi vyplatiť. V zmysle § 131 ods. 2
písm. e) Zákonníka práce po vykonaní zrážok podľa odseku 1 môže zamestnávateľ zamestnancovi o.
i. zraziť zo mzdy len nevyúčtované preddavky cestovných náhrad. Pokiaľ teda zamestnanec cestovné

náhrady riadne vyúčtuje a zdokladuje, niet právneho dôvodu, aby mu zamestnávateľ bez ďalšieho z
nich zrazil určité sumy na uspokojenie svojej pohľadávky, a to ani na podklade v minulosti uzavretej
dohodyozrážkachzomzdy.Vopreduzavretádohodaozrážkachzomzdy,ktorábolasúčasťoupracovnej
zmluvy, sa na daný prípad nemohla vzťahovať aj preto, že žalovaný na uspokojenie svojej pohľadávkyani neurobil zrážky zo mzdy, ale v rozpore s právnou úpravou žalobcovi krátil vyúčtované cestovné
náhrady. Ak žalovanému v priebehu pracovného pomeru vznikla škoda, mohol sa so žalobcom pokúsiť
o uzavretie dohody, prípadne proti nemu podať žalobu na príslušnom súde s uvedením relevantných

dôkazov, resp. využiť iné zákonné možnosti.

15. K námietke nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že obsahom
práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k
súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý

súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných
právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo
prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký chybný procesný postup
súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v civilnom konaní
za účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup

súdu, ktorý znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov
priznaných mu Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov,
a to aj z hľadiska práv na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Podľa § 220 ods. 2 CSP
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky

procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a
právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal,
z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku
bolo presvedčivé. Odôvodnenie rozsudku súdu teda musí obsahovať uvedené zákonné náležitosti, t.

j. musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s odkazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale aj s odkazom na prijaté právne závery. Účelom
odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať jeho správnosť. Ak rozsudok takéto odôvodnenie

neobsahuje, potom je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný, v dôsledku čoho dochádza porušeniu
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom sporovom konaní. Nepreskúmateľnosť či
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia bráni jeho vecnému preskúmaniu a konvalidácia tohto nedostatku
súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy, najmä pri
zachovaní zásady dvojinštančnosti.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a jeho odôvodnenia vychádzajúc z uvedených
zásad, nastolených najmä rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky, dospel k
tomu,ženámietkavznesenážalovanýmonepreskúmateľnostipredmetnéhorozhodnutianiejedôvodná.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku vo vzťahu k istine totiž obsahuje všetky zákonné náležitosti

vyžadované § 220 ods. 2 CSP, vrátane jasného opísania myšlienkového postupu súdu, ktorým sa
pri rozhodovaní predmetného sporu spravoval. Odôvodnenie rozhodnutia je jasné a zrozumiteľné
a súd rozhodnutie odôvodnil v zmysle správneho ustanovenia zákona o cestovných náhradách,
Občianskeho zákonníka, Zákonníka práce, Civilného sporového poriadku a iných právnych predpisov
týkajúcich sa predmetného sporu, pričom znaky ľubovôle nenesie, zistený skutkový stav vyplýva z

vykonaného dokazovania a je zrejmé, že súd sa zaoberal všetkými relevantnými skutočnosťami, ktoré
boli rozhodujúce pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcu. S ohľadom na to odvolací
súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznanej istiny za vecne správny a ako taký ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

17. Námietku žalovaného o použití ustanovení nariadenia č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie“), v nesprávnom znení odvolací súd
považovalzadôvodnú.Z rozsudkuvčastiodôvodneniapríslušenstvatotižnevyplývazáver,kedyvznikol
záväzkový vzťah, od ktorého sa odvíja omeškanie žalovaného s plnením peňažného dlhu, a nie je zrejmý
ani záver o aplikácii nariadenia v znení účinnom do 31.01.2013. Z obsahu spisu vyplýva, že záväzkový

vzťah, od ktorého sa odvíja právo žalobcu na zaplatenie plnej výšky cestovných náhrad, vznikol v rámci
trvania pracovného pomeru strán sporu, konkrétne v súvislosti s cestovnými náhradami za mesiace jún
a júl 2013. V dôsledku novelizácie nariadením vlády č. 20/2013 Z. z., účinnej od 01.02.2013 bolo už
v tom čase účinné ustanovenie § 3, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnychbodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania
s plnením peňažného dlhu. Podľa § 10c tejto novely ak záväzkový vzťah vznikol pred 1. februárom 2013,
výška úrokov z omeškania sa riadi podľa predpisov účinných k 31. januáru 2013 aj za dobu omeškania

po 31. januári 2013.

18. Z uvedeného je zrejmé, že ak záväzkový vzťah medzi stranami sporu vznikol v súvislosti s právom
žalobcunavyplateniecestovnýchnáhradzajúnajúl2013,potomnarozhodnutieoúrokochzomeškania
bolo nutné aplikovať nariadenie v znení účinnom od 1. februára 2013 tak, ako je citované vyššie.

Aplikácia ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia v znení účinnom do 31. januára 2013 teda nebola správna.
Odvolací súd preto nepovažoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti príslušenstva za vecne
správne, a navyše hodnotil rozsudok v tejto časti ako nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov čo
do jasného záveru, kedy sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu voči žalobcovi.
Vzhľadom na to odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) a § 391 ods. 1 CSP rozsudok v tejto časti
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom súd prvej inštancie vec ohľadne príslušenstva istiny vo

výške 455,75 eura opätovne prejedná, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP)
uvedeného v bodoch 17.,18. nanovo rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením §
220 ods. 2 CSP tak, aby bolo dostatočne presvedčivé. V novom rozhodnutí súd zároveň rozhodne aj o
trovách konania, vrátane trov konania odvolacieho (§ 396 ods. 3 CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, §
420, § 421CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému

subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
vakom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).