Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 2. február 2017

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 38C/128/2009

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7109205942
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marta Melicherčíková

ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2017:7109205942.25

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Košice I dňa 2.2.2017 v právnom spore žalobkyne: H. O., K..XX.XX.XXXX, O. S., I.

XX, zastúpená advokátom JUDr. Ondrejom Lučivjanským, AK Murgašova 3, Košice, proti žalovaným v
1.rade : Y.. Q. Š., O. S., Z. XXX, v 2.rade : X. Š., O. S., Z. XXX, obaja zastúpení advokátkou JUDr. Irenou
Sopkovou, Hlavná 25, Košice, o neplatnosť kúpnej zmluvy takto

r o z h o d o l :

Žalobu z a m i e t a .

Žalovaným p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

Štátu p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov v plnej výške.

o d ô v o d n e n i e :

1.Právna predchodkyňa žalobkyne Zuzana Podracká žalobou zo dňa 12.3.2009 sa domáhala vyslovenia
a určenia neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej dňa 9.8.2002 so žalovanými ako kupujúcimi o prevode
vlastníctva bytu Č..X K. X.V. K. Z. T..Č..XXX B. S. R. B. XX,XX Q., spoluvlastníckeho podielu na
spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve domu nachádzajúceho sa na
Z. XXX B. S., W.. Č. XX, V. K. V. Č.. XXX, B. V. XX/XXXX a spoluvlastníckeho podielu na pozemku, na
ktorom je postavený dom, ako aj na priľahlom pozemku evidovanom ako zastavané plochy a nádvoria
na parcele č.XXX a ako záhrady na V. XXX, B. V. XX/XXXX, G. K. J. Č..XXXXX S. Ú. B. S., W. S. S.

H., R. S.H. H., R. S. - W. Q., S. Ú. W. Q..

2.Po vykonanom dokazovaním súd rozhodol rozsudkom dňa 7.12.2010, keď žalobu žalobkyne zamietol.
Rozhodnutie odôvodnil preukázanými skutočnosťami a to, že Zmluvou o prevode vlastníctva bytu zo dňa
3.5.1994 (právne účinky vkladu nastali 4.5.1994, V 1460/94), uzavretou medzi predávajúcim Lesostav
š.p. Revúca a žalobkyňou ako kupujúcou došlo k prevodu vlastníctva k bytu č.6, nachádzajúceho sa v
S. K. Z. T..Č..XXX, V. G. X,X H. U. V., W. Č. U. W.D. G. P. W.. A.. Č.. XX, Č. V., K. S. X. P. V. U. S.

V. V. B. W. V. XX/XXXX, V.. Č.. XXX U. V.. Č..XXX, S. Ú. S. - W. G. kúpnu cenu 126.210,10 Sk s tým,
že 15% z ceny, t.j. 18.932,-Sk mala kupujúca vyplatiť do 3 dní od podpísania zmluvy a zvyšok ceny
mala uhrádzať v pravidelných mesačných splátkach po 894,-Sk. Kúpnu cenu v celosti (t.j. 15% z ceny
a zvyšok v splátkach) predávajúcemu štátnemu podniku Lesostav za žalobkyňu uhradili žalovaní. Po
úhradeposlednejsplátkyzvyškukúpnejceny,čobolovjúli2002,kúpnouzmluvouzodňa9.8.2002,ktorej
vklad bol povolený 23.10.2002 pod č. B.-XXXX/XXXX, uzavretou medzi žalobkyňou ako predávajúcou
a žalovanými v 1. a 2.rade ako kupujúcimi došlo k prevodu vlastníctva k predmetnému bytu, vrátane

príslušného spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na
pozemkoch za dohodnutú kúpnu cenu 110.740,-Sk. K povoleniu vkladu došlo po predchádzajúcom
prerušení konania o povolenie vkladu uvedenej kúpnej zmluvy z dôvodu výzvy Správy katastra Košice
I adresovanej účastníkom na odstránenie nedostatkov v kúpnej zmluve realizovaného formou Dodatkuku kúpnej zmluve zo dňa 17.10.2002, ktorým dodatkom bola kúpna zmluva doplnená o špecifikáciu
popisu prevádzaného bytu. Žalobkyňa zostala naďalej užívateľkou bytu, bývala v ňom nerušene a za
užívanie bytu vlastníkom, teda žalovaným neplatila žiadnu úhradu. Po príchode jej vnuka X. V. z Kanady

na Slovensko dňa 9.9.2004 žalobkyňa písomne potvrdila, že jej vnuk býva u nej a súhlasila s tým, aby
uvedenú adresu uviedol ako adresu svojho trvalého pobytu. Keďže však nebola vlastníčkou bytu, na jej
požiadanie dňa 13.10.2004 písomný súhlas k prihláseniu trvalého pobytu pre X. V. dali aj žalovaní. Od
júna 2004 sa žalobkyňa prestala zúčastňovať zhromaždení vlastníkov bytov, nedomáhala sa účasti na
schôdzach, zúčastňovali sa ich za predmetný byt a hlasovali žalovaní. Od roku 2003 žalovaní uhrádzali

aj daň z nehnuteľnosti za tento byt.

3.Vzhľadom na skutočnosť, že z hľadiska procesnej povahy ide o určovaciu žalobu, súd s poukazom
na ust. § 80 písm.c) O.s.p. sa zaoberal otázkou, či žalobkyňa mala na požadovanom určení neplatnosti
kúpnej zmluvy naliehavý právny záujem. V danom prípade uzavrel, že existencia tohto naliehavého
právneho záujmu u žalobkyni bola preukázaná, keďže určovacia žaloba je spravidla vždy prípustná

vo vzťahu k nehnuteľnostiam z dôvodu, že rozsudok vyhovujúci žalobe môže byť predpokladom na
vykonanie zápisu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Poukazujúc na ust. § 588, § 589, § 37
ods.1, § 39 a § 49a OZ prvostupňový súd uzavrel, že žalobkyňa v konaní neuniesla dôkazné bremeno
a z vykonaného dokazovania nebolo možné vyhodnotiť jej žalobu za dôvodnú, z ktorého dôvodu ju
zamietol. Ak žalobkyňa tvrdila v súvislosti s napadnutou zmluvou, že na overení podpisu u notára sa

zúčastnila len raz, súd vychádzal z vyjadrenia notárky JUDr.Atanasovej a listinných dôkazov, vrátane
kópie z osvedčovacej knihy notára, z ktorých je zrejmé, že žalobkyňa sa opakovane osobne v sídle
notárskeho úradu zúčastnila podpísania listín (kúpnej zmluvy a neskôr jej dodatku). Súd sa zaoberal
aj ďalšími žalobkyňou tvrdenými dôvodmi neplatnosti kúpnej zmluvy spočívajúcich v tom, že jej vôľa
pri podpise zmluvy dňa 9.8.2002 smerovala k uzavretiu dohody o splácaní jednotlivých splátok kúpnej

zmluvy pre Lesostav š.p. Revúca žalovanými v jej mene a nie k predaju bytu pre žalovaných, i to,
že v čase podpisu kúpnej zmluvy bola zdravotne indisponovaná skoršou operáciou žlčníka a listinu
podpísalabeztoho,abysijuprečítala,poznalajejobsah, t.j.vomyle.Súduzavrel,žežiadnymdôkazným
prostriedkom nebola preukázaná existencia takéhoto omylu žalobkyne, resp. jeho vyvolanie žalovanými.
Naopak tieto jej tvrdenia vyzneli účelovo a nedôveryhodne, keďže v čase podpisu kúpnej zmluvy bola

už kúpna cena pôvodnému vlastníkovi zaplatená v celom rozsahu a splácať sa začala v roku 1994. V
danom prípade sa teda nepreukázal žiaden dôvod pre uzavretie dohody o splácanie kúpnej ceny v roku
2002, ani prípadný žalobkyňou mienený prejav vôle smerujúci k vráteniu žalovanými poskytnutej sumy
na zaplatenie kúpnej ceny bytu. Rovnako vplyv chirurgického zákroku, operácie žlčníka dňa 18.7.2002
a medikamentóznej liečby s tým spojenej v čase podpisu zmluvy dňa 9.8.2002 bol len minimálny,

resp. žiaden - z dokazovania vyplynulo, že v dôsledku následného podávania analgetík mohlo dôjsť
k ovplyvneniu jej konania len v bezprostrednom pooperačnom období do 48 hodín po operačnom
výkone. Existencia omylu nebola preukázaná ani pri uzatváraní dodatku ku kúpnej zmluve. Žalobkyňa
v priebehu konania napriek svojmu veku preukázala jasné myslenie, bystrý úsudok, zreteľne sa o
veciach vyjadrovala, nikdy nebola pozbavená spôsobilosti na právne úkony, netrpela zábudlivosťou, a

ani žiadnym psychickým, či fyzickým ochorením. Tvrdenie, že jej nebola doručená výzva Správy katastra
Košice o prerušení konania na dobu 30 dní na odstránenie nedostatkov podania v kúpnej zmluve,
že jej nebola doručená podpísaná kúpna zmluva s vyznačeným vkladom vlastníckeho práva správou
katastra nehnuteľností, v tomto smere súd poukázal na ust. § 28 ods.3 Zák.č.162/95 Z.z. o katastri
nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam - katastrálny zákon, podľa ktorého

právne účinky vkladu vznikajú na základe právoplatného rozhodnutia správy katastra o jeho povolení.
Navyše z vykonaného dokazovania vyplynulo, že listiny boli Správou katastra Košice I žalobkyni oproti
jej podpisu riadne doručené. Ani preukázaný opak by však nezakladal jej nárok na vyslovenie neplatnosti
právneho úkonu podľa § 39 OZ, keďže zákon s platnosťou kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľností spája
iba podmienku jej písomnej formy. Z uvedeného dôvodu nevykonal žalobkyňou navrhované znalecké

dokazovanie na zistenie pravosti jej podpisu. Súd uzavrel aj to, že tvrdenie žalobkyne, že o prevode
bytu na žalovaných sa dozvedela až v posledných dňoch pred podaním žaloby, t.j. pred 17.3.2009, toto
jej tvrdenie neobstálo, keďže uvedená skutočnosť jej musela byť známa už v čase podpisu zmluvy a
odhliadnuc od toho už v roku 2003 žiadala od žalovaných ako vlastníkov bytu o súhlas k trvalému pobytu
pre jej vnuka.

4.Napokon žalobkyňa neplatnosť kúpnej zmluvy odôvodňovala aj tým, že dohodnutá kúpna cena
110.740,-Sk nezodpovedala vtedajším cenám obdobných bytov a žalovanými jej nikdy nebola vyplatená,
ako aj tým, že v kúpnej zmluve nebolo pre ňu zriadené právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoréby ju oprávňovalo k doživotnému užívaniu bytu. V tomto smere súd poukázal na to, že cena za prevod
nehnuteľnosti nie je zákonom regulovaná, išlo o cenu určenú dohodou účastníkov zmluvy a pokiaľ
žalobkyňa namietala, že ani táto cena jej vyplatená nebola, mala právo domáhať sa finančného plnenia

z platnej zmluvy žalobou o plnenie. Aj keď na liste vlastníctva nebolo písomne zriadené vecné bremeno
v prospech žalobkyne, ústna dohoda o doživotnom práve užívania bytu z roku 1994 bola rešpektovaná
oboma zmluvnými stranami bez výhrad, žalobkyňa v byte nerušene bývala a za užívanie pre vlastníkov
bytu neplatila žiadnu úhradu.

5.V dôsledku odvolania žalobkyne rozhodoval odvolací súd, ktorý uznesením zo dňa 13.10.2011 zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa, vec vrátil na ďalšie konanie, zrušil aj uznesenie zo dňa 21.2.2011, ktorým
súd rozhodoval o trovách konania.

6.Z odôvodnenia odvolacieho súdu je zrejmé, že v prejednávanej veci napadnutým právnym úkonom
je kúpna zmluva uzavretá medzi stranami sporu dňa 9.8.2002, pre ktorú vzhľadom na jej predmet, je

zákonom ustanovená písomná forma, z ktorého dôvodu sa žalobkyňa mohla úspešne dovolať relatívnej
neplatnosti len právnym úkonom urobeným v písomnej forme. Z vykonaného dokazovania vyplynulo,
že žalobkyňa tak urobila žalobou zo dňa 12.3.2009 podanou na súd, doručenou žalovanej v 1.rade
24.4.2009 a žalovanému v 2.rade 17.4.2009, t.j. po takmer siedmych rokoch od uzavretia zmluvy.

7.Odhliadnuc od uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neunesení
dôkazného bremena žalobkyňou o existencii právnej skutočnosti opodstatňujúcej záver o relatívnej
neplatnosti napadnutej zmluvy. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa vyplynulo,
že žalobkyňa v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy zrejme vedela, že listina, ktorú u notárky podpisuje
je zmluvou o prevode vlastníctva k bytu a príslušnému spoluvlastníckemu podielu na spoločných

častiach a spoločných zariadeniach domu, ako aj pozemku. Nasvedčuje tomu nesporná skutočnosť,
že pani Podracká osem rokov pred podpisom napadnutej zmluvy vedela, že žalovaní za ňu zaplatili
požadovaných 15% z kúpnej ceny predmetných nehnuteľností, t.j. sumu 18.932,-Sk pri prevode
vlastníctva bytu z dovtedajšieho vlastníka Lesostavu š.p. Revúca a splácali za ňu aj zvyšok kúpnej ceny,
aždoúplnéhovyrovnaniavmesiacijúl2002,t.j.zaplatilicelúcenuprevádzanýchnehnuteľnostíbeztoho,

aby im pani V. následne niečo z tohto titulu vracala, resp. aby existoval iný dôkaz, že medzi účastníkmi
šlo o pôžičku. Daná skutočnosť vyplynula zo samotnej účastníckej výpovede pani V., keď potvrdila, že
potom, čo došlo k ponuke na odpredaj bytu mala záujem byt odkúpiť, avšak nemala dostatok finančných
prostriedkov, z ktorého dôvodu sa najprv obrátila na svojho syna žijúceho v Kanade a potom, čo na jej list
nereagoval, obrátila sa na žalovanú v 1.rade. S prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania bola

preukázaná jednak časová súvislosť medzi vyplatením zvyšku kúpnej ceny žalovanými za žalobkyňu a
uzavretím napadnutej kúpnej zmluvy, podpísanie kúpnej zmluvy aj s overením podpisu u notárky pani
V., čo nakoniec sama aj uznala, ako aj skutočnosť, že žalobkyňa následne neplatila daň z nehnuteľnosti,
ani sa nezúčastňovala schôdzí vlastníkov bytov. Naviac sama tvrdila, že v prípade podpisu (asi) dodatku
ku kúpnej zmluve sa domnievala, že ide o dohodu o zabezpečení starostlivosti o ňu žalovanými, ktorá

by mala opodstatnenie práve v nadväznosti na uzavretie kúpnej zmluvy o prevode vlastníctva bytu
na žalovaných. S takto uvedených skutočností sa javí, že účastníci v roku 1994 v súvislosti s ich
dohodou, že kúpnu cenu bytu za žalobkyňu zaplatia žalovaní sa dojednali aj o budúcom nadobudnutí
vlastníctva k tomuto bytu žalovanými a aj keď táto ich zmluva o budúcej zmluve pre nedodržanie
písomnej formy by bola neplatná, potrebné by bolo na ňu prihliadať pri hodnotení žalobkyňou tvrdeného

omylu pri uzatváraní napadnutej kúpnej zmluvy. Opodstatnenosti záveru o vedomosti žalobkyne o tom,
že uzatvára kúpnu zmluvu nasvedčujú aj rozpory vyplývajúce z jej výpovede, keď na jednej strane tvrdila,
že o existencii kúpnej zmluvy sa dozvedela až krátko pred podaním žaloby, na druhej strane potvrdila,
že v súvislosti s prihlásením vnuka na trvalý pobyt k nej do predmetného bytu sa dozvedela o potrebe
súhlasu vlastníkov bytu, teda žalovaných v roku 2003, ktorí na jej požiadanie tento súhlas jej vnukovi

dali. Za predpokladu pravdivosti tvrdenia žalobkyne, že napadnutú kúpnu zmluvu uzavrela v omyle, že
ide o inú zmluvu týkajúcu sa úhrady kúpnej ceny bytu žalovanými za ňu, bolo na mieste tento svoj omyl
žalovaným oznámiť a domáhať sa nápravy tým viac, že v tom čase už na celú vec nebola sama, keďže
s ňou byt užíval aj vnuk. Pani Podracká sa však ani ústnou formou tejto relatívnej neplatnosti právneho
úkonu vtedy nedovolávala, keď sama potvrdila, že neurobila nič.

8.Odvolací súd však za nepresvedčivý a pochybný považoval záver súdu o neexistencii iných dôvodov
(absolútnej) neplatnosti napadnutej kúpnej zmluvy. V tomto smere súhlasil s odvolaním žalobkyne,
že súd prvého stupňa sa v dôvodoch svojho rozhodnutia nevyporiadal s posúdením skutočnostírelevantných pre záver o rozpore právneho úkonu s dobrými mravmi, resp. o obchádzaní zákona (§ 39
OZ) a tiež v rozpore medzi tvrdenou vôľou účastníkov zmluvy a prejavenou vôľou (§ 37 OZ). Platná
právna úprava v ust. § 39 OZ ustanovuje nedovolenosť právneho úkonu, ak jeho obsah alebo účel

odporuje zákonu alebo, ak jeho obsah, alebo účel obchádza zákon, alebo ak sa právny úkon prieči
dobrým mravom. To znamená, že za neplatný sa považuje aj taký právny úkon, ktorý je síce v súlade so
zákonom a ani zákon neobchádza, avšak sa prieči dobrým mravom. Rozpor s dobrými mravmi môže byť
dôvodom neplatnosti právneho úkonu len vtedy, ak právny úkon zodpovedá zákonu, t.j. nie je v rozpore
so zákonom, ani ho neobchádza.

9.Podľa názoru odvolacieho súdu preto prvostupňový súd v prejednávanej veci mal pri posúdení
platnosti resp. neplatnosti napadnutej zmluvy sa zaoberať otázkou, či jej obsah alebo účel neobchádza
zákon, keďže z tvrdení samotných žalovaných a napokon aj z obsahu napadnutej zmluvy vyplýva, že v
konečnom dôsledku účelom napadnutej zmluvy bolo nadobudnutie vlastníctva k tomuto bytu, za cenu
ustanovenú zák.č.182/93 Z.z., t.j. za zvýhodnenú cenu, za ktorú mohol byt odkúpiť len bývalý nájomca

bytu, ako to žalobkyňa v konaní aj namietala. Až po posúdení tejto otázky, pri závere, že napadnutá
zmluvasvojimobsahom,aleboúčelomzákonneobchádzabolopotrebnésazaoberaťposúdenímzmluvy
z hľadiska, či sa neprieči dobrým mravom. Keďže zákon bližšie nevymedzuje pojem dobrých mravov, v
záujme spravodlivej ochrany subjektívnych práv účastníkov sa vyžaduje individuálne posúdenie obsahu
a účelu napadnutej zmluvy podľa konkrétnych okolností, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania a

to z hľadiska jej súladu so základnými, v spoločnosti všeobecne uznávanými a platnými moralnými
normami, t.j. z hľadiska, či tu nejde o zmluvu, ktorá je všeobecne neakceptovateľná v zmysle spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi (rozsudok NS SR sp.zn.
3Cdo/137/2003). Vzhľadom na žalobkyňou v tomto smere namietanou obvyklou (trhovou) cenou bytu v
čase uzavretia napadnutej kúpnej zmluvy, osobitne sa v tomto smere je potrebné zaoberať skutočnosťou

tvrdenoužalovanými,žeužvčasekúpybytužalobkyňouodLesostavuš.p.Revúca,t.j.vroku1994došlo
medzi účastníkmi k dohode, že po splatení celej kúpnej ceny žalobkyňa prevedie byt na nich. Žalobkyňa
by takouto dohodou nemohla byť viazaná už so zreteľom na nárast obvyklej ceny bytov v čase uzavretia
napadnutej kúpnej zmluvy oproti obvyklej cene prevodu bytov v prvej polovici 90-tych rokov. Znamenalo
by to totiž, že okolnosti, z ktorých podľa tvrdenia žalovaných účastníci pri vzniku záväzku vychádzali,

sa zmenili do tej miery, že od žalobkyne už nemohli spravodlivo požadovať, aby sa takto kúpna zmluva
uzavrela. Podľa rozhodnutia odvolacieho súdu bolo by tiež potrebné hodnotiť skutočnosť, že hrubý
nepomer medzi nízkou cenou dojednanou v napadnutej kúpnej zmluve oproti obvyklej cene nebol
vyváženýnijakýmzáväzkomzostranyžalovaných(zabezpečiťstarostlivosťaopateružalobkyne,právne
zabezpečiť jej právo doživotného užívania bytu formou zriadenia vecného bremena, bezodplatnosť

užívania a pod.). V uvedených smeroch v rozsudku súdu absentuje odôvodnenie, aj posúdenie
konkrétnych skutočností podstatných pre záver o existencii (neexistencii) žalobkyňou tvrdeného rozporu
medzi jej vôľou a prejavenou vôľou v napadnutej zmluve.

10.Uvedené skutočnosti boli dôvodom pre zrušenie rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie.

11.Právny zástupca žalobkyne v priebehu konania potvrdil, že kúpna zmluva, neplatnosti ktorej sa
žalobkyňavkonanídomáhazformálnehohľadiskajevporiadku,dojednaniekúpnejcenyniejeneplatné,
ale sa prieči dobrým mravom, keďže len nájomník mal možnosť nadobudnúť byt za zvýhodnenú cenu,
tá nebola platná pre žalovaných a účastníci zmluvy nemohli byť viazaní predchádzajúcimi dohodami,

keď v čase nadobudnutia bytu žalobkyňou od Lesostavu sa mali dohodnúť, že po prevode bytu na pani
V. bude byt prevedený na žalovaných za cenu, ktorú nepochybne žalovaní zaplatili.

12.Právna zástupkyňa žalovaných poukazujúc na rozhodnutie odvolacieho súdu uviedla, že nie všetky
listiny boli súdu predložené, rovnako neboli uplatnené všetky skutočnosti, dôležité pre posúdenie veci. V

roku 1994, kedy boli jednotlivé byty odkupované, podmienkou zo strany pôvodného vlastníka bolo, aby
všetci nájomcovia a užívatelia byty odkúpili. Žalobkyňa bola staršou osobou, ktorá nemala záujem byt
odkúpiť a v podstate nemala na kúpu ani finančné prostriedky. Nastala situácia, keď určité fyzické osoby
mali záujem odkúpiť celý dom, v ktorom sa jednotlivé nájomné byty nachádzali. O odkúpenie celého
domu mali záujem manželia D., ktorým príslušné ministerstvo predaj schválilo. V prípade, že by sa stali

vlastníkmi celého domu, mohli by určovať podmienky, aj výšku nájomného, čo by bolo záväzné pre
všetkých nájomcov. Na základe sťažnosti žalovaného v 2.rade bolo zrušené rozhodnutie ministerstva
pôdohospodárstva o odkúpení celého domu do vlastníctva fyzických osôb. Následne nájomcovia riešili
otázku odkúpenia bytov. Jedinou prekážkou bola pani V., ktorá byt z uvedených dôvodov odkúpiťnechcela. Vzhľadom na dobré vzťahy medzi žalovanými a pani V. títo jej ponúkli pomoc v tom smere,
aby aj ona byt odkúpila, ponúkli jej finančné prostriedky a splátky kúpnej ceny za ňu zaplatili. Pre
pani V. to nebola žiadna záväzná zmluva, ktorá by ju nútila k tomu, aby v roku 2002 mala povinnosť

byt na žalovaných previesť. Po zaplatení kúpnej ceny mohla sama rozhodnúť, či finančné prostriedky
žalovaným vráti, alebo uzavrie kúpnu zmluvu. Preto ak v roku 2002 došlo k uzavretiu kúpnopredajnej
zmluvy, došlo tak na základe jej slobodnej vôle, dobrovoľne. Žalovaní okrem toho, že zaplatili kúpnu
cenu za byt, pani V. pomohli aj takým spôsobom, že ju aj po roku 2002, teda po odpredaji bytu nechali v
byte bývať iba za náklady, ktoré jej s bývaním vznikli. Práve toto konanie právna zástupkyňa žalovaných

považovala za konanie v súlade s dobrými mravmi, od roku 1994 zo strany žalovaných žalobkyňa žiadnu
starostlivosť neodmietala, nechala sa nimi opatrovať.

13.V súlade s týmto tvrdením predložila Zmluvu o užívaní bytu, uzavretú dňa 9.8.2002 medzi manželmi
Š.V. U. G. V., predmetom ktorej bolo užívateľské právo bytu, nachádzajúceho sa v S. K. Z. T.. Č..XXX
K. X.V., Č..O. X W. V. V. XX,XX Q., B. B. Q. Š.. V. O. H. T. G. G. V. nadobudla právo doživotného

užívania bytu bez platenia nájomného vlastníkom bytu a podľa bodu III sa zaviazala k úhradám
poplatkov spojených s nákladmi na bývanie, t.j. poplatkov stanovených Spoločenstvom vlastníkov bytov
a nebytových priestorov a k úhrade nutných opráv spojených s užívaním bytu. Vlastníci bytu sa súčasne
zaviazali bývajúcej poskytovať pomoc pri údržbe bytu i v prípade zdravotných ťažkostí.

14.Žalovaní predložili súdu nasledujúce listinné doklady, preukazujúce skutočnosti pred samotným
odkúpením bytov v roku 1994.

15.Predložili Stanovisko Ministerstvo pôdohospodárstva SR zo dňa 30.9.1992, adresované štátnemu
podniku Lesostav Revúca, z obsahu ktorého je zrejmé, že ministerstvo vzhľadom na predložené

podklady nemalo námietok s odpredajom bytovému domu B. S. K. Z. T..Č.. XXX U. XXX, V. K. V. Č..XXX
U. XXX záujemcom a zároveň aj nájomcom, t.j. pani Ľ. D. U. V. D.. Podľa tohto stanoviska mal Lesostav
š.p. vykonať odpredaj uvedeným nájomcom v súlade s platnými predpismi (čl.279 spisu).

16.Žalovaný v 2.rade dňa 28.10.1992 adresoval Lesostavu š.p. Revúca žiadosť o informáciu ohľadom

odpredaja podnikových bytov na Hlavnej 107 a 109 pracovníkom lesného hospodárstva v týchto bytoch
bývajúcich. Keďže nájomníci žiadali o odkúpenie bytov a nedostali odpoveď od vlastníka budovy,
žalovaný žiadal o odpoveď a vysvetlenie ďalšieho postupu. Uvedenú žiadosť adresoval aj Ministerstvu
pôdohospodárstva SR (čl.277 spisu).

17.Prípisom zo dňa 3.11.1992 sa žalovaný v 2.rade spolu s ďalšími nájomcami obrátil na Mestskú
prokuratúru v Košiciach a to z poverenia bývajúcich v predmetnom bytovom dome vo veci odpredaja
bytového domu, v ktorom bývali. Namietali odpredaj domu fyzickým osobám, čo považovali za porušenie
zákona, z ktorého dôvodu žiadali o posúdenie zákonnosti postupu doterajšieho vlastníka bytového
domu.

18.Podaním zo dňa 6.11.1992 Lesostav š.p. informoval žalovaného v 2.rade a ostatných nájomníkov, že
ponúka prevod vlastníctva bytov na nájomníkov po vzájomnej dohode. Uvedený prípis je na čl.281 spisu.
Podaním zo dňa 3.11.1992 Lesostav oznamuje nájomníkom na Z. T.. XXX U. XXX B. S., že o odkúpenie
bytovéhodomuB.S.K.Z.XXXU.XXXdovlastníctvapožiadalimanželiaD.sodôvodnením,žeobudovu

sa budú riadne starať a majú záujem nedostatky a závady odstrániť. Z uvedených dôvodov Lesostav
nemal námietky voči odpredaju bytového domu záujemcom a zároveň nájomcom, t.j. pani D. U. V. D..

19.V informácií - čl.282 spisu Lesostav š.p. Revúca uvádza dôvody, pre ktoré nepristúpili k odpredajú
bytového domu po bytoch - odpredaj celého domu bol finančne výhodnejší.

20.Ministerstvo pôdohospodárstva SR podaním zo dňa 12.11.1992 zasielalo žalovanému v 2.rade
U. H..P. kópiu protokolu z prešetrenia ich podnetu zo dňa 28.10.1992. Z jeho obsahu je zrejmé, že
Lesostav š.p. Revúca nemal žiadosti od všetkých nájomcov a odpredajom bytov záujemcom v nich
bývajúcim by zostalo päť bytov v majetku Lesostavu š.p., z ktorého dôvodu volil možnosť odpredaja

bytových domov ako celku pani D. U. D.. V protokole o kontrole bolo stanovené opatrenie, podľa ktorého
realizácia odpredaja mala byť možná na základe vzájomnej dohody medzi Lesostavom a nájomníkmi
odpredajom jednotlivých bytov s podmienkou, že o spoločné priestory sa postarajú nájomníci, alebopredajom bytových domov ako celku právnickej či fyzickej osobe, ktorá na seba zoberie vecné bremeno
nájomníkov ako aj spoločných priestorov včítane dvoch predajní, ktoré sa v objekte č.107 nachádzajú.

21.Podľa podania z čl.297 Lesostav Revúca predložil návrh na ohodnotenie pozemku pri prevode
bytov do vlastníctva nájomníkom, vrátane prílohy č.7, prílohu č.1 -výpočet ceny bytov v dome a
spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu na Hlavnej 109 v Košiciach
zo dňa 15.4.1994.

22.Uznesením zo dňa 29.7.2013 súd nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru Zdravotníctvo
a farmácia, odvetvie farmácia P..Q..I. za účelom posúdenia rozsahu vplyvu liečiv, ktoré boli aplikované
žalobkyni na jej organizmus v čase vykonanej operácie žlčníka za obdobie od 18.7.2002 do 26.7.2002
a teda na posúdenie, či pani V. po uvedenej operácii a liečbe mohla byť vo svojom konaní ovplyvnená
tak, že nevedela rozpoznať následky svojho konania. Súd žiadal určiť aj časové ohraničenie vplyvu
liečiv, ktoré boli podávané žalobkyni a zistiť, či lieky predpísané a ňou užívané v čase uzatvorenia

kúpnej zmluvy samé o sebe, alebo v spojitosti s inými liekmi podávanými v čase hospitalizácie žalobkyne
neboli spôsobilé znížiť jej rozumové a vôľové schopnosti v takom rozsahu, že nevedela rozpoznať
právne následky svojho konania. Súd žiadal aj o zistenie, či pri niektorom predpísanom a užitom lieku
žalobkyňou nemohlo dôjsť k predávkovaniu.

23.Žalobkyňa G. V. v priebehu konania, dňa 28.7.2013 zomrela. Dedičské konanie bolo vedené na
Okresnom súde Košice I, pod č.k. XXD/XXX/XXXX. Z Osvedčenia o dedičstve zo dňa 8.1.2014 je
zrejmé, že poručiteľka zanechala závet, spísaný dňa 7.3.2007 a spísaný dňa 18.3.2009, na základe
ktoréhodedičkouzozávetusastalaH.O.,nar.29.12.1972,aktorádedičstvovcelomrozsahunadobudla.
Osvedčenie o dedičstve nadobudlo právoplatnosť 8.1.2014.

24.Na základe uvedenej skutočnosti súd uznesením zo dňa 12.2.2014 pripustil zmenu žaloby podľa
návrhu žalobkyne, ktorá žiadala určiť, že kúpna zmluva zo dňa 9.8.2002, uzavretá medzi G. V. ako
predávajúcou a žalovanými v 1. a 2.rade ako kupujúcimi, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva k
bytu Č..X K. X.V. K. Z. T..Č..XXX B. S., R. B.Ý. XX,XX Q., spoluvlastníckeho podielu na spoločných

častiach domu a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve domu, nachádzajúceho sa na Z.
Č..XXX B. S., W. Č..XX, V. K. V. Č..XXX o veľkosti podielu XX/XXXX, spoluvlastníckeho podielu na
pozemku, na ktorom je dom postavený, ako aj na priľahlom pozemku, evidovanom ako zastavané plochy
a nádvoria na parcele Č..XXX o výmere XXX Q., U. U. G. K. V. Č..XXX/X R. B. XXX Q., B. V. XX/
XXXX, ktoré sa všetky nachádzajú v katastrálnom území Stredné mesto, zapísané Okresným úradom

B. S., Katastrálnym odborom na J. Č..XXXXX pre katastrálne územie Stredné mesto, R. S. - W. Q., R.
S. H. je neplatná. Súčasne žiadala určiť, že uvedené nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke
G. V., zomrelej 28.7.2013, naposledy bytom Z. XXX, S.. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
21.2.2014.

25.Znalec P..Q..I. I. dňa 11.10.2013 podal znalecký posudok č.1/2013, zo záverov ktorého je zrejmé, že
liečivá aplikované žalobkyni v čase vykonanej operácie žlčníka za obdobie od 18.7.2002 do 26.7.2002
nemohli ovplyvniť žalobkyňu v konaní dňa 9.8.2002 tak, že by nevedela rozpoznať následky svojho
konania. Podľa názoru znalca v dôsledku chirurgického výkonu a následného podávania analgetík
mohlo dôjsť k ovplyvneniu konania pacientky v bezprostrednom perioperačnom období, maximálne do

48 hodín po operačnom výkone. Lieky podané v Železničnej nemocnici s polikliniky a lieky v tomto
posudku uvedené boli v rozmedzí interakcii strednej závažnosti až interakcie bez klinickej závažnosti
a tieto interakcie - vzájomné ovplyvnenia nemohli ovplyvniť navrhovateľku v konaní v uvedený deň,
t.j. 9.8.2012 tak, že by nevedela rozpoznať následky svojho konania. Rovnako znalec konštatoval,
že predpísané lieky a užívané žalobkyňou v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy samé o sebe, alebo v

spojitosti s inými liekmi podávanými v čase hospitalizácie rovnako nemali taký účinok, ktorý by spôsobil
zníženie rozumových a vôľových schopností v takom rozsahu, že by nevedela rozpoznať následky
svojho konania dňa 9.8.2002. Znalec podľa dostupnej zdravotnej dokumentácie rovnako konštatoval,
že v danom prípade nebolo možné ani predávkovanie, t.j. taký stav, že užitie určitého typu liečiva pri
predávkovaní by spôsobil stav, v ktorom by nemohla rozpoznať následky svojho konania.

26.Návrh predbežného opatrenia žalobkyne, ktorým sa domáhala, aby súd uložil žalovaným povinnosť
zdržať sa konania, ktoré by jej bránilo v pokojnom a nerušenom užívaní predmetného bytu, a ktorým
žiadala, aby súd zakázal žalovaným vstupovať do predmetného bytu, tento návrh na predbežnéopatrenie bol zamietnutý uznesením zo dňa 16.12.2013, ktoré uznesenie bolo potvrdené odvolacím
súdom, uznesením zo dňa 12.9.2014.

27.Právna zástupkyňa žalovaných potom, čo súd pripustil zmenu žaloby uznesením zo dňa 12.2.2014
mala za to, že súd takémuto návrhu vyhovieť nemôže, keďže žalobkyňa na danom určení nemá
naliehavý právny záujem. Navyše poručiteľka ku dňu podania žaloby nebola vlastníčkou predmetného
bytu, keďže kúpnopredajná zmluva bola uzatvorená v roku 2002, ani ku dňu smrti, z ktorého dôvodu byt
nebol predmetom dedenia. Podľa závetu a listiny o vydedení V. V. vydedila svojho syna aj jeho potomkov,

z ktorého dôvodu to bola práve žalobkyňa, ktorá po nej dedila, preto mala za to, že sa snažila aj za
pomoci ďalších subjektov o získanie predmetného bytu a pani V. O.ola nimi ovplyvnená. V tomto smere
poukázala na zmenu jej správania.

28.Na návrh žalovaných bol vypočutý svedok W., W. V. V.. Podľa jeho výpovede, byt na Z. Č..XXX,
ktorý dostal v roku 1987, bol podnikovým bytom a získal ho preto, lebo bol pracovníkom štátnych lesov,

rovnako ako aj ostatní nájomcovia. V dome, v ktorom býva je 9 bytov, na prízemí sú nebytové priestory.
Žalovaní a pani V. boli susedia, bývali na jednom poschodí. Začiatkom 90.tych rokov vstúpil do platnosti
zákon, na základe ktorého bolo možné byty odkúpiť do vlastníctva. Všetci nájomcovia boli kolegovia a
susedia navzájom. Zistili, že suseda D. vybavuje doklady za tým účelom, aby odkúpila celý dom. Vtedy to
všetkých zaskočilo, pretože sa mohlo stať, že nájomcov z predmetného domu vysťahuje, v objekte zriadi

hotel, resp. iné zariadenie. Z uvedeného dôvodu začali situáciu riešiť, písali na ministerstvo, prokuratúru,
ktoré orgány potvrdili, že uvedená suseda má záujem o kúpu celého domu. K tomuto nakoniec nedošlo
len preto, že podávali sťažnosti. Lesostav š.p. po dlhodobej komunikácii nakoniec rozhodol, že byty
odpredádovlastníctvanájomcom.Podmienkouzjehostranyvšakbolo,žemusídôjsťkpredajuvšetkých
bytov naraz. Takáto podmienka bola stanovená preto, lebo Lesostav šiel do konkurzu a nemal by kto

zabezpečiťsprávuneodkúpenýchbytov.Odvlastníkadostalicenovúponuku2.500,-Sk/m2,ktorúčiastku
im pri predaji ponížil na 1.800,-Sk/m2. Po dohode so zamestnávateľom kúpnu cenu uhradili tak, že 10%
uhradili pri uzavretí zmluvy, zvyšnú časť kúpnej ceny mohli splácať 10 rokov v mesačných splátkach.
Posledné roky pred uplynutím 10-ročnej lehoty boli vyzvaní na splatenie celého zvyšku kúpnej ceny.

29.V. V. bývala 3-izbovom byte sama, mala jedného syna, ten žil v Kanade. Práve s ňou bol problém pri
odkupovaníbytovdovlastníctva,keďžeakojedinánájomníčkabytodkúpiťnechcela.Podľajejvyjadrenia
nemala finančné prostriedky. Z uvedeného dôvodu hrozilo, že padne odpredaj všetkých bytov. Svedok
sa osobne niekoľkokrát s pani V. stretol. Pýtal sa jej na odkúpenie bytu, nevedela čo má robiť. Pokiaľ
by situáciu ako nájomcovia neporiešili, dom by odkúpila pani D.. Pri stretnutí so žalovanými, žalovaný

v 2.rade bol jeho kolegom, ten mu oznámil, že sú ochotní pani V. pomôcť poukazujúc na vzťahy medzi
nimi. Boli totiž susedmi na jednom poschodí, bývali a žili ako jedna rodina. Žalovaná v 1.rade pani
V. pomáhala s nákupmi, chodili spolu na prechádzky, Vianoce trávili spolu, žalovaní jej zabezpečovali
doprovod v prípade lekárskych vyšetrení, riešili nemocnicu, keďže mala zdravotné problémy, z ktorého
dôvodu sa nečudoval, že práve oni jej pomoc ponúkli. Svedok mal vedomosť o tom, že kúpnu cenu za

pani V. zaplatili žalovaní a určite ju zaplatili, pretože inak by k predaju ostatných bytov nedošlo. Žalovaní
podľa dohody s pani V. mali byt zaplatiť s tým, že po zaplatení celej kúpnej ceny ho mali získať do
vlastníctva a pani V. mala mať v ňom právo doživotného bývania. Pani V. teda žalovaným byt predala
tak, ako sa dohodli. Vzťahy medzi týmito susedmi fungovali do roku 2003, 2004, kedy sa z Kanady vrátil
vnuk pani V. X., s ktorým boli problémy. Vedeli, že droguje a pije. V roku 2006, 2007 pani V.Á. prestala

komunikovať, z bytu vychádzať. Po smrti vnuka v byte zaregistroval cudziu osobu, podľa žalovaného to
bola susedina neter. V byte bývala pred jej smrťou, musela ho opustiť, keďže v ňom bývala protiprávne.
Pani V. zomrela v domove dôchodcov.

30.V konaní bola vypočutá aj žalobkyňa H. O., jej stará mama bola švagrinou pani V., ktorá žila a bývala v

Ružomberku, kde aj ona trávila prázdniny. Mnohokrát sa stalo, že pani V. starú mamu navštívila, trávila u
nej nejaký čas. Mala jedného syna, ktorý ako 19-ročný emigroval do zahraničia, žil v Kanade. Syna pani
V. nepoznala. Do roku 2008, kedy jej zomrela mama sa navštevovali sporadicky, pani V. bola čiperná
žena, vedela sa o seba postarať. Liečila sa na srdce. Smrť vnuka v roku 2008 ju zasiahla, bola viac
smutnejšia, plačlivejšia, z ktorého dôvodu boli v častejšom kontakte. Postupne ako starla, potrebovala

zvýšenú starostlivosť. Žalobkyňa mala vedomosť o tom, že v tom období vzťahy so žalovanými ustali,
čo bolo toho dôvodom uviesť nevedela. S pribudajúcim vekom mala vážne zdravotné problémy, vtedy
jej s manželom poskytli pomoc, sprevádzali ju k lekárovi. Pred smrťou, keď sa jej zdravotný stav zhoršil,istý čas žalobkyňa bývala v jej byte, alebo pani V. bývala u nich. Žalobkyňa mala vedomosť aj o zmene
závetu, ktorý právna predchodkyňa zmenila, keďže sa o týchto veciach bavili.

31.Z obsahu dedičského spisu Okresného súdu Košice I č.k. XXD/XXX/XXXX, osvedčenia o dedičstve
súd zistil, že závet a listinu o vydedení poručiteľka spísala 18.3.2009, žaloba bola podaná 17.3.2009, v
danom prípade ide o rovnaké časové obdobie.

32.Tieto okolnosti žalobkyňa odôvodnila želaním a prianím pani V., ktorá chcela uvedené záležitosti

dotiahnuťdokonca.Potom,čosajejzhoršilzdravotnýstavabolotopopobytevnemocničnomzariadení,
potrebovala celodennú starostlivosť. Po šiestich týždňoch v geriatrickom zariadení v S. jej zabezpečili
pobyt v súkromnom zriadení v Šugove, kde aj zomrela. Žalobkyňa sa nevedela vyjadriť k uzavretiu
zmluvy v roku 1994, ani k zmluve v roku 2002. Napokon potvrdila, že v byte pani V. bývala po jej smrti
cca mesiac a pol, keďže riešili potrebné veci. Vtedy mala snahu sa skontaktovať s jej synom v Kanade,
list sa jej vrátil späť. Mala vedomosť aj o vydedení syna, i o nezhodách, nevedela čo bolo ich dôvodom.

O tom, že pani V. byt predala zistili až vtedy, keď podali žalobu na súd.

33.Tak ako je zrejmé z rozhodnutia odvolacieho súdu, žalobkyňa v danom prípade uplatňovala jednak
relatívnu neplatnosť napadnutej zmluvy podľa § 49a v spojení s ust. § 40a OZ ako aj absolútnu
neplatnosť právneho úkonu podľa § 37 a § 39 OZ. Pokiaľ ide o relatívnu neplatnosť napadnutej zmluvy,

odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa o neunesení dôkazného bremena žalobkyňou
v tom smere, keď z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa v čase uzavretia
napadnutej kúpnej zmluvy vedela, že listina, ktorú u notárky podpisuje je zmluvou o prevode vlastníctva k
bytu a príslušnému spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
ako aj pozemku. Nasvedčujú tomu skutočnosti v tomto rozhodnutí uvedené ohľadom zaplatenia kúpnej

ceny žalovanými, aj samotné konanie a výpoveď žalobkyne.

34.Podľa ust. § 37 ods.1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.

35.Podľa ust. § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

36.Z hľadiska postupnosti právnej analýzy je potrebné podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení
v prvom rade posúdiť náležitosti vôle a prejavu vôle. Ak právny úkon nebol urobený slobodne, vážne

a určito, možno konštatovať neplatnosť na základe týchto vád a nie je potrebné posudzovať jeho
dovolenosť. Prípadnú neplatnosť podľa ust. § 39 je potrebné posudzovať až po ustálení, že prejav vôle
bol urobený slobodne a vážne a jeho obsah je dostatočne určitý.

37.Neplatnosťprávnehoúkonupodľa§39možnoposudzovaťlenvzhľadomnaokolnosti,ktoréexistovali

v čase jeho vzniku. Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným použitím
prostriedku, ktorý sám o sebe nie je zakázaný; konanie in fraudem legis postup, ak sa niekto správa
podľapráva,aletak,abyzámernedosiaholvýsledok,ktorýjeprávnounormounepredvídanýanežiaduci.
Je však potrebné skúmať účel zákona, s ktorým má byť dotknutý právny úkon v rozpore.

38.Inštitút neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi možno vnímať ako ďalšiu korekciu zmluvnej
autonómie. V literatúre aj v judikatúre možno nájsť viaceré definície dobrých mravov. Podľa jednej
definície ide o základné, všeobecne uznávané a v spoločnosti panujúce morálne zásady, ktoré sa
týkajú vzťahov a konania medzi ľuďmi. Najvyšší súd SR definoval dobré mravy ako obvyklé, poctivé a
spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim morálnym zásadám.

Z citovaných pokusov o definíciu dobrých mravov tieto sú otvoreným pojmom, ktorý je potrebné pri
aplikácii na rôzne skutkové okolnosti znovu a znovu vymedzovať.

39.Rozpor so zákonom, jeho obchádzanie alebo rozpor s dobrými mravmi zakladajú absolútnu
neplatnosť právneho úkonu.

40.V prejednávanej veci napadnutým právnym úkonom je kúpna zmluva uzavretá medzi právnou
predchodkyňou žalobkyne a žalovanými dňa 9.8.2002. Pre posúdenie tohto právneho úkonu podľa
názoru súdu je podstatné skúmať okolnosti, za akých došlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy v roku 1994,teda okolnosti v čase kúpy bytu pani Podrackou od Lesostavu š.p. Revúca. V tomto smere žalovaní
predložili súdu listinné doklady preukazujúce odpredaj celého domu, v ktorom sa predmetný byt
právnej predchodkyne žalobkyne nachádzal fyzickým osobám, konkrétne manželom D., keďže to bolo

pre vlastníka domu finančne výhodnejšie. K odpredaju bytového domu na Hlavnej ul. č. 107 a 109
v Košiciach fyzickým osobám nemalo námietok ani Ministerstvo pôdohospodárstva SR. Na základe
sťažností nájomníkov, aj žalovaného v 2. rade Lesostav Revúca š.p. pristúpil k prevodu vlastníctva bytov
na nájomníkov, po vzájomnej dohode. Tak ako potvrdil svedok Skladaný a daná skutočnosť je zrejmá
aj z Protokolu o kontrole Ministerstva pôdohospodárstva SR zo dňa 12.11.1992, realizácia odpredaja

bola možná na základe vzájomnej dohody medzi vlastníkom a nájomníkmi odpredajom jednotlivých
bytov s podmienkou, že o spoločné priestory sa postarajú nájomníci, teda bola stanovená podmienka
odpredaja všetkých bytov, alebo odpredajom bytových domov ako celku právnickej, či fyzickej osobe,
ktorá na seba zoberie vecné bremeno nájomníkov, teda tých, ktorí byty neodkúpili, ako aj spoločných
priestorov, vrátane dvoch predajní, nachádzajúcich sa v objekte domu č.107. Všetci nájomníci bytového
domu na Z. XXX B. S. o kúpu bytov do vlastníctva prejavili záujem, okrem pani V., ktorá na kúpu bytu

nemala finančné prostriedky, z ktorého dôvodu sa obrátila na syna žijúceho v Kanade, a potom, čo na
jej list nereagoval, jej pomoc v tomto smere ponúkli žalovaní. V konaní bolo preukázané a nesporné,
že kúpnu cenu za byt právnej predchodkyne žalobkyne zaplatili žalovaní vlastníkovi domu a to tak, že
15% z kúpnej ceny vo výške 18.932,-Sk zaplatili pri prevode vlastníctva bytu v roku 1994 a zvyšnú časť
kúpnej ceny až do úplného vyrovnania uhradili v splátkach, konečnú splátku v júli 2002, čo znamená

zaplatili celú cenu prevádzaných nehnuteľností za právnu predchodkyňu žalobkyne bez toho, aby im z
tejto kúpnej ceny niečo vrátila.

41.Pokiaľ sa v tom čase, teda v roku 1994 pani V. so žalovanými dohodla na tom, že kúpnu cenu
bytu zaplatia za ňu žalovaní s tým, že sa dohodli aj o budúcom nadobudnutí vlastníctva k tomuto

bytu pre žalovaných, je nutné poznamenať tak, ako konštatoval odvolací súd, že takáto dohoda, ktorá
bola dohodou ústnou, bola neplatná, pre pani V. nezáväzná, ničím vynútiteľná a podľa vlastného
uváženia aj rešpektovaná. V tomto smere je potom nutné prisvedčiť žalovaným, že v tom čase, teda
pred uzavretím kúpnej zmluvy 9.8.2002, po zaplatení kúpnej ceny bytu sa pani V. mohla rozhodnúť, či
finančné prostriedky žalovaným vráti, alebo pristúpi k úkonu, na ktorom sa dohodli.

42.Zmluva o prevode vlastníctva bytu zo dňa 3.5.1994 bola uzatvorená v súlade so zák.č. 182/93
Z.z., keďže byt bol vlastníkom odpredaný pani V. ako nájomkyni tohto bytu v súlade s ust. § 16 ods.1
citovaného zákona. Na základe tejto zmluvy nájomkyňa tak byt odkúpila podľa zákona za zvýhodnenú
cenu.Pokiaľideoposúdenieprávnehoúkonu,kúpnejzmluvyzodňa9.8.2002,vtomtosmerejepotrebné

zdôrazniť, že pani V. uvedenú kúpnu zmluvu uzatvárala nie ako nájomníčka, ale už ako vlastníčka bytu
a pokiaľ túto zmluvu uzatvorila, bolo to jej vlastné rozhodnutie, jej vôľa s predmetným bytom disponovať.
Tak ako odvolací súd konštatoval vo svojom rozhodnutí, žalobkyňa v čase uzavretia kúpnopredajnej
zmluvy vedela, že listina, ktorú podpisuje je zmluvou o prevode vlastníctva bytu a príslušnému
spoluvlastníckemu podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu ako aj na pozemku.

V tomto smere prvostupňový súd doplnil dokazovanie na určenie rozsahu vplyvu liečiv, ktoré jej boli
aplikované v čase po operácii žlčníka, teda niekoľko dní pred uzavretím samotnej kúpnej zmluvy,
ktorú skutočnosť namietala, keď znalec výslovene konštatoval, že v dôsledku chirurgického výkonu a
následného podávania analgetík nemohlo dôjsť k ovplyvneniu konania pacientky pri danom právnom
úkone dňa 9.8.2002, teda pri uzavretí kúpnopredajnej zmluvy, len v bezprostrednom perioperačnom

období, maximálne do 48 hodín po operačnom výkone. Rovnako užívané lieky sami o sebe, aj v
spojitosti s inými liekmi nemohli pri danom právnom úkone spôsobiť zníženie rozumových a vôľových
schopností predávajúcej v takom rozsahu, že by nevedela rozpoznať následky svojho konania dňa
9.8.2002, rovnako nemohlo dôjsť k predávkovaniu liečiv.

43.Pokiaľ ide o dohodnutú kúpnu cenu pri odpredaji nehnuteľnosti a posúdení platnosti napadnutej
zmluvy ohľadom výšky kúpnej ceny, či jej obsah alebo účel neobchádza zákon, v tomto smere je nutné
opäť konštatovať, že pani V. predmetným bytom disponovala ako vlastníčka a pri stanovení kúpnej ceny
nebola viazaná žiadnym zákonom, a najmä nie zákonom č. 182/1993 Z. z. , ktorý zákon okrem toho, že

upravuje formálne náležitosti zmluvy o prevode vlastníctva bytu, zvýhodňoval a zvýhodňuje kúpnu cenu
len v prípade, ak byt kupuje nájomca, čo v prípade odpredaja bytu žalovaným na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 9.8.2002 nenastalo. Kúpna cena tak bola vecou dohody strán uzavretej zmluvy. Tak ako bolo v
konaní preukázané, dohodnutá kúpna cena bola vyvážená záväzkom zo strany žalovaných, ktorí v deňuzavretia zmluvy o prevode vlastníctva bytu uzavreli s pani V. aj zmluvu o užívaní, na základe ktorej táto
nadobudla právo doživotného užívania predmetného bytu bez platenia nájomného vlastníkom bytu, len
za náklady spojené s bývaním. V konaní bola preukázaná aj nadštandartná starostlivosť poskytovaná

žalovanými pani V. a to až do roku 2006, kedy došlo k ustáleniu vzťahov medzi nimi.

44.Na základe vyššie preukázaných skutočností dospel súd k záveru, že právny úkon, uzavretie kúpnej
zmluvy dňa 9.8.2002 bol zo strany právnej prechodkyne žalobkyne úkonom, ktorý urobila slobodne a
vážne, určite a zrozumiteľne, z ktorého dôvodu tento právny úkon je platný, keďže vychádzal z vôle

samotnej predávajúcej a opak v konaní preukázaný nebol.

45.Vzhľadom na okolnosti , ktoré nastali medzi žalovanými a pani V. od roku 1994, nielen pri poskytnutí
finančných prostriedkov na kúpu bytu, ale aj vzhľadom na dlhodobo pretrvávajúce vzájomné vzťahy,
ktoré medzi nimi existovali, ktoré skutočnosti boli v konaní preukázané, nemožno hovoriť ani o tom, že
uzavretá zmluva zo dňa 9.8.2002 sa prieči dobrým mravom. Z uvedených dôvodov súd žalobu zamietol.

46.Podľaust.§255ods.1CSPsúdpriznástranenáhradutrovkonaniapodľapomerujejúspechuvoveci.

47.V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane,
ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. Úspech vo veci sa

zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti ( petitu) a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodlo. Strana,
ktorá mala vo veci plný úspech má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane,
ktorá vo veci úspech nemala.

48.Podľa ust. § 262 ods.1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

49.O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 CSP a žalovaným ako úspešnej strane sporu
priznal náhradu trov konania v plnej výške.

50.Podľa ust. § 262 ods.2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.

51.Podľa ust. § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené

výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

52.Podľa ust. § 252 CSP, každý platí výdavky, ktoré mu v konaní vzniknú.

53.Podľa čl.4 ods.1, 2 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného

ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci. Ak takého ustanovenia
niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a
to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak,
aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej

náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

54.Od 1.7.2016 vstúpil do platnosti a týmto dňom sa stal účinný zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok, ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok.

55.V civilnom sporovom poriadku nie je výslovne ustanovené právo štátu na náhradu trov konania,
ktoré platil. V ustanovení § 252 CSP sa odráža systém platenia trov konania, v zmysle ktorého výdavky
súvisiace so súdnym konaním zásadne znáša ten, komu vznikli a až následne sa rozhoduje o tom, či
tieto výdavky sú trovami konania a o tom, kto tieto trovy konania nahradí (§ 255 a nasl. CSP). Je teda
zásadné rozlišovať otázku platenia trov konania a otázku náhrady zaplatených trov konania.

56.Článok 4 základných zásad CSP obsahuje analógiu legis a analógiu iuris, ktorá umožňuje sudcovi
použiť ustanovenia svojím obsahom a účelom natoľko podobné, že je podľa neho žiaduce posúdiť aj
právne veci, ktoré do hypotézy právnej normy výslovne poňaté neboli.57.O náhrade trov konania štátu, ktoré vznikli pred 1.7.2016, rozhodol súd podľa výsledku konania v
zmysle ust. § 255 ods.1 CSP a priznal štátu nárok na náhradu trov konania, ktoré platil, voči žalobkyni

v plnej výške.

58.O výške týchto trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti

ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na

podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.