Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 5. december 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/161/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7108207925
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7108207925.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viktórie Midovej a sudcov

JUDr. Alexandra Husivargu a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: L. I., nar. X.X.XXXX, V. D. Č..
XX, P., zastúpená JUDr. Azariová & Ružbašán Law firm s.r.o., so sídlom v Košiciach, Kmeťova 26, proti
žalovanej: MVDr. Alexandra Badová - VAMP, Jenisejská 71, Košice, o zaplatenie 10 162,65 € s prísl., o
odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 9.6.2016 č.k. 25C/161/2008-638

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 7.003
€ do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej vyhovujúcej časti, t.j. vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 8,5 % ročný
úrok z omeškania od 1.4.2008 do zaplatenia a v súvisiacom výroku o trovách konania sporových strán
z r u š u je rozsudok a v zrušenom rozsahu v r a c i a vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) rozsudkom označeným v záhlaví
zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 7.003 € s 8,5% ročným úrokom z omeškania od 1.4.2008
do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Zaviazal
žalovanú zaplatiť žalobkyni na účet jej právnej zástupkyne trovy konania vo výške 9.115,37 € do 15
dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za obdobie
od 1.4.2006 do 31.12.2010 za užívanie nehnuteľností v kat. úz. P., zapísaných na LV č. XXXX s celkovou
výmerou 15308 m2, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 22/176, keďže tieto nehnuteľnosti
užívala v uvedenom období žalovaná bez právneho dôvodu.

3. Na základe vykonaného dokazovania vzal za preukázané, že žalobkyňa je podielovou

spoluvlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č.XXXX, katastrálne územie P. v podiele 22/176-in,
titulom nadobudnutia bolo rozhodnutie Správy katastra Košice-okolie č. C135/2003, a to parciel registra
E č.737/7 vo výmere 12377 m2 a č.737/11 o výmere 2931 m2, druh pozemku orná pôda. Predmetné
parcely boli katastrálnym úradom identifikované ako parcely registra C v zmysle identifikácie parciel zo
dňa 17.9.2007 (čl.13 spisu). Žalovaná je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností, stavby súpisného čísla 79,
nachádzajúcej sa na parcele č.739/51, sklad, ktorú nehnuteľnosť nadobudla na základe kúpnej zmluvy
dňa 29.1.2007, rovnako stavby súpisného čísla 74, ošipárne a ovčina súp.č. 75, ktoré sú postavené

na parcelách č.739/42 a č.739/41, ktoré nadobudla kúpnou zmluvu. Predmetné budovy vo vlastníctve
žalovanej sú na parcelách vo vlastníctve žalobkyne v podiele 22/176-in. Podielovými spoluvlastníkmi
predmetných nehnuteľností sú aj neznámi vlastníci, ku ktorým správu vykonáva Slovenský pozemkový
fond, a to k vlastníkom 7, 8, 10, 11, 12, 13, 14, 15, 16, 17 a 18, ktorých podiely spolu činia 54% (t.j.2 x 22/132 + 9 x 1/44=71/132). Z listu Slovenského pozemkového fondu zo dňa 25.8.2014 (čl.454)
súd zistil, že žalovaná v rozhodnom období, t.j. do 1.4.2006 do 31.12.2010 užívala parcely KN - C,
ktoré sú uvedené v tomto oznámení, a to na základe nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 21.4.2005 a

v zmysle dodatkov k nej. Predmetom nájomnej zmluvy boli poľnohospodárske pozemky vo vlastníctve
neznámych vlastníkov a tieto boli žalovanej dané do nájmu za účelom poľnohospodárskeho využitia
pri prevádzkovaní podniku na vykonávanie poľnohospodárskej činnosti - chovu koní. Za nesporné
považoval, že žalovaná užívala v rozhodnom období parcely, na ktorých je umiestnený ranč Ortáše,
katastrálne územie Ploské, ktorý sa nachádza na parcelách 737/7 a 737/11, ktorých podielovou

spoluvlastníčkou je žalobkyňa. Daná skutočnosť je zrejmá z grafického znázornenia vypracovaného
spoločnosťou GEODETICCA 3D WORKS s.r.o. zo dňa 25.2.2010 (čl.86). Výmera parciel podľa LV
č.1298 registra E predstavuje 15308 m2, výmera týchto parciel registra E v obvode ranča podľa
uvedeného grafického zamerania geodetickej spoločnosti predstavuje 13632 m2. Rozdiel výmer týchto
parciel sú podľa grafického znázornenia diely A, B, C, F, I, J, L, M, ktoré sú síce mimo územia obvodu
ranča, avšak užívané žalovanou. Dané skutočnosti boli preukázané nielen výpoveďami strán, ale aj

znaleckým dokazovaním znalca Ing. Šoltýsa, prílohu ktorého posudku tvorí grafického znázornenie
užívania pozemkov v obvode ranča Ortáše, i ďalšie prílohy - výrez z ortofotomapy i obhliadka miesta
samého, čo preukazuje umiestnenie hodnotených pozemkov s vyznačením širších vzťahov v území,
ako aj predložená fotodokumentácia. Žalovaná v rozhodnom období teda užívala pozemky žalobkyne,
ktorých je podielovou spoluvlastníčkou v podiele 22/176-in bez toho, aby s ňou ako spoluvlastníčkou

uzatvorila dohodu, na základe ktorej by bola oprávnená predmetnú nehnuteľnosť užívať, to znamená,
tieto parcely užívala bez právneho dôvodu v celej výmere.

4. Keďže časť predmetných parciel bola predmetom nájomnej zmluvy uzavretej medzi Slovenským
pozemkovým fondom a žalovanou, súd ako predbežnú otázku posudzoval platnosť tejto zmluvy.

Slovenský pozemkový fond ako správca spravoval vlastnícke podiely neznámych vlastníkov, t.j. ako
bolo konštatované 71/132, čiže 54%, bol teda väčšinovým spoluvlastníkom, a teda v zmysle ust. §
139 OZ bol oprávnený na uzavretie predmetnej zmluvy. Platný právny poriadok však nepozná tzv.
reálne (delené) spoluvlastníctvo, t.j. také, pri ktorom by z titulu spoluvlastníctva patrilo jednotlivým
spoluvlastníkom právo výlučne disponovať určitou, reálne oddelenou časťou veci. Na to, aby podieloví

spoluvlastníci mohli nakladať s jej reálnou časťou sa vyžaduje, aby spoluvlastníctvo k veci bolo zrušené
niektorým zo spôsobov uvedených v ust. § 141 a § 142 OZ. Dovtedy totiž nie je známe, komu zo
spoluvlastníkov patrí tá - ktorá časť spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel neznamená, že vlastnícke
právo spoluvlastníka sa vzťahuje na určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale je
iba číselným vyjadrením právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená

mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k
spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci a podobne. Preto nie je prípustné, aby jednotliví spoluvlastníci,
čo i väčšinoví, disponovali určitou reálnou oddelenou časťou veci, keďže každý zo spoluvlastníkov
disponuje ideálnym podielom na spoločnej veci a nie podielom reálnym. Z uvedených dôvodov sa súd
stotožňuje s tvrdením žalobkyne v priebehu konania poukazujúc na uvedené skutočnosti, že označená

nájomná zmluva, ktorú žalovaná uzatvorila so Slovenským pozemkovým fondom dňa 25.4.2005 ako
správcom neznámych vlastníkov iba na podiely 54%, je absolútne neplatná podľa ust. § 37 ods.1, 2 OZ
z dôvodu, že jej predmet nie je dostatočne určitý.

5. V konaní bolo nesporné, že žalovaná užívala nehnuteľnosti žalobkyne, jej podiel bez toho, aby jej za

užívanie platila úhradu. Pokiaľ tvrdila, že nájomné uhrádzala, uhrádzala ho Slovenskému pozemkovému
fondu, avšak iba za podiely neznámych vlastníkov. V prípade užívania cudzej nehnuteľnosti bez
nájomnej či inej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní cudzej veci bez platenia úhrady
za jej užívanie. Keďže žalovaná ako užívateľ nie je schopná žalobkyni vrátiť spotrebované plnenie v
podobevýkonuprávanájmu,jepovinnájejvydaťbezdôvodnéobohatenievpeňažnejforme.Majetkovým

vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v
danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla formou nájmu, a ktorú by nájomca - žalovaná
za obvyklých okolností bola povinná platiť podľa nájomnej zmluvy.

6. Na vyčíslenie rozsahu bezdôvodného obohatenia a určenia jeho výšky súd ustanovil znalca

Ing.Šoltýsa, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel od 1.4.2006 do 31.12.2010,
keď za rok 2006 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu parciel, podielu žalobkyne 22/176 od 1.4.2006 do
31.12.2006 sumou 1.275 €, za rok 2007 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu vo výške 1.774,22 €, za rok
2008 čiastkou 1.910 €, za rok 2009 stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel v uvedenompodiele sumou 1.320 € a za rok 2010 sumou 1.270 €. Na stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov
v katastrálnom území Ploské znalec použil metódu polohovej diferenciácie, výber ktorej metódy v
znaleckom posudku aj odôvodnil. Znalec bol ustanovený z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné

stavby, odhad hodnoty nehnuteľností a stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel vo výške
zodpovedajúcej spoluvlastníckemu podielu žalobkyne aplikujúc vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR
č.492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Predmetom konania totiž nie je určenie výšky
nájmu v zmysle zákona č.504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho
podniku a lesných pozemkov a o zmene niektorých predpisov, ale bezdôvodné obohatenie, pri určení

výšky ktorého sa vychádza z výšky obvyklého nájmu pozemku, ktorého užívanie je dôvodom vzniku
bezdôvodného obohatenia.

7. Pri určení hodnoty nájmu za ten ktorý rok súd vychádzal aj zo znaleckého posudku Ing. Daňka,
vypracovaného v konaní sp. zn. 40C/67/2008, ktorý stanovil hodnotu nájmu podielu žalobkyne 11/176-in
za rok 2006 sumou 1.015,20 €, za rok 2007 čiastkou 1.029,-€, za rok 2008 sumou 988,72 €, za rok 2009

čiastkou 685,62 € a za rok 2010 sumou 658,30 €. Nakoniec prihliadol aj na znalecký posudok znalca
Ing. Szöllöszyho, ktorý stanovil všeobecnú hodnotu nájmu za rok 2011 pri podiele žalobkyne 22/176-
in čiastkou 1.605,-€.

8.Keďžežalobkyňaupravilanávrhtak,žezarok2006požadovalavšeobecnúhodnotunájmuzaužívané

pozemky v sume 1.203 € a za roky 2007 až 2010 v sume 1.605 €, súd jej priznal bezdôvodné obohatenie
za rok 2006 v požadovanej výške 1.203 €, za roky 2007, 2008 požadovanú čiastku 1.605 €, keďže
znaleckým dokazovaním toto bezdôvodné obohatenie bolo vyčíslené vyššou sumou, za rok 2009 jej
priznal čiastku 1.320 € a za rok 2010 sumu 1.270 € v zmysle vypracovaného znaleckého posudku Ing.
Šoltýsa a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

9.Pokiaľ žalovaná žiadala vyčísliť nájomné, resp. náhrady za užívanie predmetných parciel ako
poľnohospodárskej pôdy, súd uviedol, že v rozhodnom období žalovaná na týchto parcelách vykonávala
podnikateľskú činnosť v zmysle živnostenského oprávnenia, ktorá skutočnosť nebola sporná a bola
preukázaná aj obhliadkou na mieste samom ustanoveným znalcom. Keďže zo znaleckého posudku

je zrejmé, že žalovaná ranč využívala na agroturistiku, neprihliadol na ňou predložené znalecké
posudky, ktoré vychádzali pri určení ceny obvyklého nájmu nehnuteľností ako poľnohospodárskej
pôdy, a z ktorého dôvodu nakoniec nepripustil ani dokazovanie ňou navrhnuté v tomto smere.
Rovnako pokiaľ ide o právnu úpravu zákona č.229/91 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a
inému poľnohospodárskemu majetku, v tomto smere sa súd stotožnil so stanoviskom žalobkyne, že

uvedenú právnu úpravu na daný prípad nemožno aplikovať, keďže žalobkyňa je vlastníčkou, resp.
spoluvlastníčkou pozemkov, žalovaná je vlastníčkou stavieb, ktoré sa na predmetných pozemkoch
nachádzajú a vlastnícke vzťahy strán sú teda vysporiadané.

10. S poukazom na ust. § 107 ods. 1 Obč. zákonníka uzavrel, že právny nárok žalobkyne nie

je prekludovaný (správne premlčaný - poznámka odvolacieho súdu), keďže žalobkyňa bezdôvodné
obohatenie uplatnila (za) dva roky pred podaním žaloby, kedy vedela, že došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia, i to, kto ho na jej úkor získal.

11. O úrokoch z omeškania rozhodol v zmysle ust. § 517 ods. 2 OZ v spojení s ust. § 3 nar. vl.

87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018. Konštatoval, že základná úroková sadzba NBS k
1.4.2008 predstavovala 4,25 % a dvojnásobok diskontnej sadzby takto predstavuje 8,5 % ročne, preto
súd zaviazal žalovanú zaplatiť úrok z omeškania v tejto výške, t.j. 8,5 % ročne od podania žaloby, t.j.
do 1.4.2008 do zaplatenia.

12. Právne súd vec posúdil podľa ust. § § 37 ods. 1, 39, 137, 139, 451, 456, 458, 107 Obč.zákonníka a
podľa §§ 1,2 a 9 zákona 504/2003 Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov.

13. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 3 O.s.p. a keďže rozhodnutie
o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku, priznal žalobkyni plnú náhradu trov konania,

vychádzajúc z výšky súdom priznaného plnenia.

14. Proti tomuto rozsudku, a to proti jeho vyhovujúcemu výroku, v zákonnej lehote podala odvolanie
žalovaná z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/ f/ a h/ CSP a navrhla zrušiť rozsudokv napadnutej časti a vec vrátiť súdu prvej inštancie. V dôvodoch odvolania uviedla, že žalobkyňa
nepreukázala výkon podnikateľskej činnosti mimo poľnohospodárskej činnosti žalovanou na pozemkoch
vo vlastníctve žalobkyne, ani nepreukázala, že obmedzuje výkon jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti

pozemku, ktorý nie je zastavaný stavbou. Budovy postavené aj na pozemkoch žalobkyne užívala na
bývanie s rodinou a časť budov boli využívané na ustajnenie a chov koní. Žalobkyni nikdy nebránila,
aby pozemky, ku ktorým má podiel spoluvlastníctva, užívala. Nesúhlasila so záverom súdu, že užíva
pozemky bez právneho dôvodu. Uviedla, že pozemok vo vlastníctve žalobkyne sa nachádza pod
bývalým JRD Královce a Nová Polhora, pričom na dvore prebieha nerušená poľnohospodárska činnosť,

je na nej registrovaná farma a všetky budovy boli postavené pred rokom 1991. Poľnohospodársky dvor
je riadne zakreslený v mapách a historicky existuje v katastri obce. Budovy, ktoré sa nachádzajú na
pozemku, sú v jej výlučnom vlastníctve, užívané exmanželom L.. U. V.. Stav, že stavby sú postavené
na pozemku žalobkyne, žalovaná nezapríčinila, pretože stavby boli postavené na poľnohospodárske
účely pred rokom 1991, a teda podľa ustanovenia § 1 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. ide o pozemok
zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24.6.1991. Povinnosťou súdu je ex offo skúmať,

či právny nárok žalobkyne nie je prekludovaný. Na takto postavené budovy (v danom prípade v
rokoch 1953-1976 na roľníckom družstve) a zastavané pozemky sa vzťahuje právna úprava zákona
229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Tento
zákon v § 11 písm. d/ upravuje, kedy možno zastavaný pozemok vydať a ako aj otázku náhrady za
pozemok, ktorý sa nevydá a za ktorý sa neposkytol iný pozemok. Náhradu pritom poskytuje štát a

v zmysle § 16 ods. 3 oprávnená osoba vyzve na vydanie náhrady najneskôr v lehotách uvedených
v § 13. Ak právo na náhradu závisí od rozhodnutia okresného úradu alebo súdu, končí sa táto
lehota uplynutím 3 rokov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, inak právo oprávnenej osoby
na náhradu zaniká. Podľa tejto právnej úpravy je nárok žalobkyne prekludovaný a na túto skutočnosť
je súd povinný prihliadať ex offo. Nárok žalobkyne na náhradu za zastavený pozemok teda zanikol.

Namietala ďalej nezákonnosť znaleckého posudku z odboru stavebníctva, z ktorého súd vychádzal,
pretože tento znalec nie je oprávnený vypracovať znalecký posudok na určenie všeobecnej hodnoty
pozemkov, ktoré sú pozemkami pre poľnohospodárske účely, zastavané stavbami na poľnohospodárske
účely do 24.6.1991. Vytýkala, že znalec pri určení výšky nájomného nezistil dostatočným spôsobom
skutkový stav, a to, že ide o pozemky zastavané stavbami na poľnohospodárske účely do 24.6.1991

a vzhľadom na uvedené sa na určenie výšky nájomného vzťahuje právny predpis zákon č. 504/2003
Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov, podľa
ktoréhovýškanájomnéhojenajmenej1%hodnotypozemku,určenejpodľaosobitnéhopredpisu,ktorým
je v tomto prípade vyhláška 38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely
pozemkových úprav a nie vyhláška č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku, z ktorej

vychádzal znalec. Súd teda nemal vychádzať zo znaleckého posudku Ing. Šoltýsa, ale z posudku Ing.
Kevického ako znalca z odboru poľnohospodárstva. Pozemky v podielovom spoluvlastníctve žalovanej
nie sú stavebnými pozemkami a sú poľnohospodárskou pôdou v zmysle § 2 písm. a/ zákona č.
220/2004 Z.z.. Územným plánom nie sú určené na zastavanie a nie je možné ich využívať inak ako
na poľnohospodárske účely. Výška obvyklého nájomného v mieste a čase k pozemkom určeným na

poľnohospodárske účely sa pohybuje v sume 40 až 60 € ročne za 1 ha pozemkov. Vzhľadom na
vyššie uvedené považuje rozsudok súdu prvej inštancie za arbitrárny a nepreskúmateľný, keďže v ňom
absentuje argumentácia ku skutočnostiam, ktoré boli rozhodujúce vo veci a majú vplyv na meritórne
rozhodnutie. Z týchto dôvodov navrhla rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie.

15. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok ako vecne správny potvrdiť v napadnutom
rozsahu a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K námietke, že nepreukázala
výkon podnikateľskej činnosti žalovanou uviedla, že predložila výpis žalovanej zo živnostenského
registra, z ktorého je zrejmé, že v rozhodnom období vykonávala podnikateľskú činnosť, pričom pre

podnikanie nie je nevyhnutná aktívna fyzická účasť podnikateľa. Otázka (ne)úspechu v podnikaní
je irelevantná pre daný spor. Súd prvej inštancie sa s tvrdeniami o (ne)podnikaní žalovanej riadne
vysporiadal, ako aj s otázkou ohodnocovania pozemkov znalcom z odboru stavebníctva s poukazom
na stranu 20 rozsudku. Z vykonaného dokazovania vzal súd za preukázané, že v žalovanom období
žalovaná na parcelách vykonávala podnikateľskú činnosť v zmysle živnostenského oprávnenia, ktorá

skutočnosť nebola sporná a bola preukázaná aj ohliadkou na mieste samom ustanoveným znalcom.
Za preukázané vzal, že žalovaná užíva ranč na agroturistiku, a preto neprihliadol na znalecké posudky,
ktorévychádzalipriurčenícenyobvykléhonájmunehnuteľnostíakopoľnohospodárskejpôdy.Žalobkyňa
má za to, že v konečnom dôsledku skutočnosť, či žalovaná na predmetných pozemkoch podnikalaalebo nie, nie je vo vzťahu k nároku žalobkyne rozhodujúca; podstatná je skutočnosť, že žalovaná je
vlastníčkou stavieb na cudzom pozemku. K odvolacej námietke žalovanej, že žalobkyňa nepreukázala
obmedzenie výkonu jej vlastníckeho práva na zvyšnej časti pozemku, ktorý nie je zastavaný, žalobkyňa

uviedla, že rozhodujúcou je tá skutočnosť, že zastavaný pozemok je užívaný už tým, že sú na ňom
postavené stavby, t.j. užívanie stavby je konzumované jej vlastníctvom. K obohateniu vlastníka stavby
dochádza už z titulu vlastníckeho práva, ktoré zakladá jeho oprávnenie stavbu užívať. Je potom výlučne
vecou jeho rozhodnutia, či stavbu bude užívať sám alebo ju prenechá inému. Povinnosť poskytovať
náhradu vlastníkovi pozemku, na ktorom stavba stojí, postihuje vlastníka stavby, bez ohľadu na to, akým

spôsobom sa vlastnícke právo realizuje alebo na skutočnosť, či užívanie stavby prináša zisk. Žalovaná
je vlastníčkou areálu ranča Ortáše a stavieb, ktoré sa tu nachádzajú, rozprestierajúcich sa na pozemku
žalobkyne, ktorý užíva žalovaná od r. 1997 bez toho, aby žalovanej zaplatila akúkoľvek náhradu za
užívanie a odmieta akékoľvek dohody so žalobkyňou ohľadne výšky nájmu za užívanie predmetného
pozemku. Zároveň je potrebné vlastníctvo žalovanej k objektom nachádzajúcim sa na pozemkoch
žalobkyne posudzovať v kontexte, t.j., že stavby tvoria spolu s okolím (okolitými pozemkami) komplexný

ucelený priestor využívaný (konzumovaný) práve v súvislosti s týmito stavbami ako tzv. areál - ranč.
Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok, nie je možné oddeliť funkcionalitu
budov a samotných pozemkov, k budovám je totiž potrebné sa fyzicky dostať, čo potvrdzuje aj sama
žalovaná.Knámietkepreklúzienárokuspoukazomnazákon504/2003Z.z.žalobkyňauviedla,žestavby
vo vlastníctve žalovanej na pozemkoch žalobkyne (sklad, ošipáreň) neslúžia na poľnohospodárske

účely. Sklad slúži ako krytá jazdiareň a priestory ošipárne slúžili v žalovanom období ako priestory
na ubytovacie služby a podávanie jedál a nápojov, čo bolo zistené pri obhliadke v konaní sp.zn.
19C/253/2012. Keďže vykonaným dokazovaním nebolo preukázané využitie pozemku vo vlastníctve
žalobkyne žalovanou na poľnohospodárske účely, nemožno tento zákon aplikovať na prejednávanú
vec, keďže v § 1 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. sa hovorí o nájomnej zmluve o nájme pozemku na

poľnohospodárske účely. Taktiež je absurdné aplikovať zákon 504/2003 Z.z. len z dôvodu, že ide
o pozemky zastavané pred 24.6.1991 bez ohľadu na ich skutočné využitie. Z týchto dôvodov sa
nemôže aplikovať ani vyhláška 38/2005 Z.z. o určení hodnoty pozemkov a porastov na nich na účely
pozemkových úprav, na ktorú odkazuje § 10 ods. 1 zákona 504/2003 Z.z. pri určovaní výšky nájomného.
Za nenáležité považuje aj odvolacie námietky žalovanej vzťahujúce sa k aplikácii zákona 229/1991 Zb.

v prejednávanom spore. Tento zákon sa nevzťahuje na prejednávaný spor, žalobkyňa je vlastníčkou
pozemkov a žalovaná je vlastníčkou budov, ktoré sa na predmetných pozemkoch nachádzajú, a teda
vlastnícke vzťahy sú vysporiadané. Zákon 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému
poľnohospodárskemu majetku sa s poukazom na § 4 ods. 1 vzťahuje na prípady, ak bývalým režimom
poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov alebo budov v dôsledku toho, že vlastníctvo prešlo

na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.2.1948 do 1.1.1990 spôsobom uvedeným v §
6 ods. 1. Vtedy by si tieto poškodené osoby mohli uplatniť nároky v zmysle zákona 229/1991 Zb..
V roku 2003 bol prijatý zákon 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom s účinnosťou od
1.1.2004, na základe ktorého mohla oprávnená osoba do 31.12.2004 na obvodnom pozemkovom úrade,
v ktorého obvode vlastnila pozemok, uplatniť právo na navrátenie vlastníctva k pozemku. V prípade

žalobkyne je však situácia iná, pretože vlastníctvo k pozemkom je vysporiadané, nakoľko žalobkyňa
je vlastníčkou predmetných pozemkov, na ktorých sa nachádzajú budovy vo vlastníctve žalovanej a
žalobkyňa si neuplatňuje nárok k týmto budovám, ale nárok na užívanie pozemkov, na ktorých sa tieto
budovy nachádzajú. K námietke žalovanej, že pozemky, o ktorých ocenenie v tomto spore ide, sú
poľnohospodárskou pôdou a majú byť oceňované podľa zákona 504/2004 Z.z. a vyhl. 38/2005 Z.z.

žalobkyňa uviedla, že s týmito tvrdeniami žalovanej nesúhlasí, a to z dôvodu, že predmetné pozemky
nemajú stanovenú bonitnú pôdnoekologickú jednotku (BPEJ) a vzhľadom na to, že sú zastavané BPEJ
nemožno ani určiť. Ustálená judikatúra o oceňovaní nehnuteľností v obdobných prípadoch hovorí, že
pri vyčíslení nároku žalobkyne sa musí vychádzať zo sumy určenej znalcom z odboru stavebníctvo,
odvetvie pozemné stavby, či odhad hodnoty nehnuteľností, za použitia vyhlášky MS SR č. 492/2004

Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Cena nájmu, resp. od neho sa odvodzujúce bezdôvodné
obohatenie sa má určiť s prihliadnutím na účel nájmu a na danú lokalitu, v tomto prípade pozemky
užívané na podnikateľský účel, lokalita 15 minút autom z Košíc a v blízkosti pozemkov žalobkyne sa
nachádzajú pozemky určené na realizáciu projektu „Zelené údolie“, zameraného na výstavbu rodinných
domov a pozemky v obvode ranča majú aj inžinierske siete. Skutočný účel pozemku bol ustálený na

základe vykonaných dôkazov a obhliadky znalcov Szöllössyho, Ing. Šoltýsa, či Ing. Daňka. Skutočné
využitie sa preukázalo aj výpoveďou strán, aj obhliadkou znalcom aj súdom. V danom prípade nie je
možné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, k budovám je potrebné fyzicky sa dostať.
Poukázala aj na rozhodnutie v obdobných veciach (Krajský súd v Košiciach sp.zn. 2Co/1098/2015 a1Co/323/2015),pričomodvolacísúdsavtýchtoprípadochzaoberalajotázkou,čisajednáalebonejedná
o poľnohospodárske pozemky, ako aj spôsobom ich oceňovania. Odvolací súd dospel k názoru, že
sa nejedná o poľnohospodárske pozemky a potvrdil správnosť oceňovania týchto sporných pozemkov

znalcom z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ako aj
aplikáciu vyhlášky 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty pozemku. Keďže v skutkovo a právne
obdobnom prípade už všeobecný súd rozhodol, žalobkyňa apeluje na princíp právnej istoty, zakotvený
v článku 2 CSP. Zo všetkých týchto dôvodov navrhla potvrdiť rozsudok.

16. Žalovaná nevyužila právo na repliku, avšak podaním doručeným súdu dňa 30.6.2017 doplnila
odvolanie tak, že vzniesla námietku premlčania nárokov žalobkyne. Túto odôvodnila tak, že k pozemkom
žalobkyne vzniklo zákonné vecné bremeno v zmysle ust. § 23 ods. 5 zákona 182/1993 Zb. o vlastníctve
bytov a nebytových priestorov, ktorý sa podľa ust. § 24 vzťahuje aj na iné budovy, ktoré nemajú charakter
bytovéhodomu.PoukázalanarozhodnutieNSSRzodňa14.4.2016sp.zn.3Cdo/46/2014,podľaktorého
za vecné bremeno vzniknuté zo zákona k pozemku patrí oprávnenému jednorázová náhrada. Toto právo

si treba uplatniť v 3-ročnej premlčacej dobe; keďže žalobkyňa si neuplatnila nárok v zákonom stanovenej
dobe, t.j. o 1.9.1996, jej nárok je premlčaný. Zároveň nárok žalobkyne je aj prekludovaný v zmysle
zákona 229/1991 Zb.

17. Žalobkyňa vo vyjadrení k doplneniu odvolania uviedla, že žalovaná neuviedla rozsah, v akom

rozhodnutie napáda, ani odvolacie dôvody v lehote na podanie odvolania. Jej odvolanie zo dňa
17.8.2016 nemá náležitosti podľa § 363 CSP. Žalovaná doplnila odvolanie až v podaniach zo dňa
26.10.2016 a 29.6.2017(doplnenie odvolania), t.j. po uplynutí lehoty na podanie odvolania, preto
žalobkyňa navrhla odmietnuť jej odvolanie. K tvrdenému vzniku zákonného vecného bremena v zmysle
§ 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov uviedla, že táto

argumentácia je nesprávna, je v rozpore s Ústavou, princípom ochrany vlastníckeho práva, ako
aj so základným kódexom súkromného práva. Žalovaná vlastní stavby - poľnohospodárske budovy
(sklad a ošipáreň), umiestnené na pozemkoch žalobkyne. Podľa údajov z katastra nehnuteľností z
listov vlastníctva č. 1022 a 1074, resp. 1298 k pozemkom vo vlastníctve žalobkyne nie je evidované
„zákonné“ vecné bremeno podľa § 23 odsek 5 zákona 182/1993 Z.z. v prospech stavieb žalovanej.

S poukazom na čl. 20 ods. 1,4 Ústavy a Čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uviedla, že v predmetnom prípade absentuje akýkoľvek verejný
záujem, ktorý by bol daný na nútené obmedzenie vlastníckeho práva žalobkyne v podobe zákonného
vecného bremena k jej pozemkom v prospech stavieb žalovanej. Absentuje tiež právna norma, ktorá
by explicitne upravovala vznik vecného bremena aj k takýmto stavbám. Ustanovenie § 24 zákona

182/1993 Z.z. (v znení do 01.09.1995) nemožno vykladať natoľko extenzívne, že by sa tento zákon
mal vzťahovať aj na všetky budovy, ktoré by nespĺňali charakter bytového domu. Uvedené by bolo
v rozpore s Ústavou SR a medzinárodnými dohovormi, ktoré určujú, že vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu a rovnako tiež, že obmedziť vlastnícke právo možno
len za splnenia podmienok stanovených Ústavou SR a zákonom. Pri pripustení extenzívneho výkladu

ust. § 24 zákona182/1993 Z.z., aký prezentuje žalovaná, bolo by nadbytočné aj ustanovenie § 135c
OZ ako základného súkromnoprávneho kódexu. Rovnako tak výklad žalovanej je v rozpore aj s
predpismi verejného práva, napr. ust. § 58 odsek 2) zákona č. 50/1976 stavebný zákon. Je tiež potrebné
poznamenať, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 49/2014, na ktoré poukazuje žalovaná,
nie je totožné so skutkovým a právnym stavom, ako je vec žalovanej. Uvedené rozhodnutie bolo totiž

založené na tom, že cit.: „Žalobca sa v konaní domáhal, aby súd zaviazal žalovaných 1/ až 6/ zaplatiť
mu do troch dní náhradu za obmedzenie jeho vlastníckeho práva, ku ktorému došlo v období od
8. septembra 2009 do 7. septembra 2011. Uviedol, že je vlastník pozemku v katastrálnom území P.
zapísaného na liste vlastníctva č. X. ako parcela č. X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere X. m2
(ďalej len „sporná parcela“), ktorý nadobudol kúpnou zmluvou, na základe ktorej bol povolený vklad do

katastra nehnuteľností rozhodnutím sp. zn. V 262/2007. Na spornej parcele stavebné bytové družstvo
v roku 1973 bez súhlasu vtedajšieho vlastníka pozemku postavilo bytový dom súpisné č. X. (ďalej len
„bytový dom“) so štyrmi bytmi, ktoré sú v súčasnosti - podľa výpisu z listu vlastníctva č. X. - vo vlastníctve
žalovaných; na tomto liste vlastníctva je poznamenané, že k spornej parcele je zriadené vecné bremeno
podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“ V rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 32/2007 zo dňa 20.03.2008, sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky zaoberal aplikáciou ust. § 24 zákona 182/1993 Z.z. v konaní o uloženie povinnosti
uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu v budove, ktorej určenie, či je alebo nie je bytovým domom,
bolo sporné, cit.: „Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že z uvedeného ustanoveniavyplýva, že ustanovenia zákona č. 182/1993 Z. z. sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú
charakter bytového domu. Už zo samotného pojmu „budova, ktorá nemá charakter bytového domu“ je
zrejmé, že ide o stavby, ktoré vzhľadom na svoje stavebno - technické usporiadanie a účel užívania

uvedený v kolaudačnom rozhodnutí sú určené na iné účely ako na bývanie. Za takéto budovy možno
považovaťtiestavby,ktorénespĺňajúkritériáurčenépreobytnédomy,tedanajmätiebudovy,vktorýchzo
súčtupodlahovejplochyvšetkýchmiestností pripadajúaspoňdvetretinynanebytovépriestory,obdobne
možno za budovu, ktorá nemá charakter bytového domu považovať stavbu, pri ktorej prevažuje iná
funkcia ako funkcia bývania (napr. administratívne budovy, budovy reštaurácií, školské budovy a pod.). Z

uvedeného je zrejmé, že podľa ust. § 24 sa postupuje pri nadobúdaní vlastníctva nebytových priestorov
v budovách, ktoré nemajú charakter bytového domu, a výklad tohto ustanovenia nemá žiadny súvis s
uplatneným nárokom žalobcov 1/, 2/.“ Podľa výkladu, aký pripustila žalovaná, by si každý mohol postaviť
stavbu na cudzom pozemku za poskytnutie jednorazovej finančnej odplaty za zriadenie zákonného
vecného bremena, čo nemá oporu v zákone a prieči sa základným princípom ochrany vlastníckeho
práva. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam je preto námietka premlčania nároku

žalobkyne neopodstatnená a nemá oporu v zákone a navrhla preto pre prípad, že odvolací súd odvolanie
žalovanej neodmietne, potvrdiť napadnutý rozsudok.

18.KrajskýsúdvKošiciachakoodvolacísúd (§34CSP)prejednalodvolaniežalovanejakopodanévčas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho

pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je iba čiastočne dôvodné, a to proti výroku rozsudku,
ktorým bola zaviazaná zaplatiť úrok z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy 7.003 € od 1.4.2008
do zaplatenia.

19. Rozsudok je vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni sumu 7.003 € do 15 dní od
právoplatnosti rozsudku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20.Výrok rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti nad priznanú istinu zamietnutá, nadobudol
právoplatnosť, pretože žalobkyňa ako osoba oprávnená podať odvolanie proti tomuto výroku rozsudku

odvolanie nepodala, a preto tento výrok nebol predmetom odvolacieho prieskumu.

21. Pokiaľ aj žalovaná v odvolaní uviedla, že podala odvolanie voči všetkým výrokom rozsudku (viď
doplnenie dôvodov odvolania doručené súdu dňa 27.10.2016), podľa obsahu odvolania napáda iba
vyhovujúcu časť rozsudku a súvisiaci výrok o trovách konania, keďže všetky jej odvolacie námietky

smerujú iba voči tomu výroku rozsudku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 7.003 € s
príslušenstvom. Naviac žalovaná nie je osobou oprávnenou podať odvolanie proti zamietavému výroku
rozsudku, keďže týmto výrokom rozsudku sa rozhodlo v jej prospech (§ 359 CSP) a zároveň v zákonnej
lehote na podanie odvolania napadla iba vyhovujúci výrok rozsudku a v zmysle § 364 CSP rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, po uplynutí lehoty na podanie odvolania už nie je možné rozlíšiť.

22.Vychádzajúc z obsahu odvolania žalovanej aj s poukazom na vyššie uvedené predmetom
odvolacieho prieskumu bol vyhovujúci výrok rozsudku a súvisiaci výrok o trovách konania sporových
strán (§ 379 CSP).

23.Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 5. decembra 2017 o 12.20 hod v
pojednávacej miestnosti č.dv. 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 28. novembra 2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ust. §
219 ods. 1,3 CSP.

24. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/ a
h/ CSP, t.j. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( b), konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (d), súd prvej inštancie nevykonal
navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).25. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať

eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade
ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených
záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je
stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav,

v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

26. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/,c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania

formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

27. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e/ CSP je potrebné uviesť, že súd nie je povinný
vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností,
ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam,

ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie
skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových
zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať
právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté,
nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana,

ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol
vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval,
najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

28. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ustanovením § 191 CSP (do
30.6.2016 s ustanovením § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti,

ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo
alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas
konania najavo.

29. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP (do 30.6.2016 z ust. §§ 133
až 135 O.s.p.).

30. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnunormunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímjeomylsúdupriaplikáciipráva
na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis,

než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na
daný prípad.

31. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody v potvrdenej časti rozsudku nie sú naplnené.

32. Súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonanie
ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 132 O.s.p., účinného v čase
jeho rozhodovania, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje
rozhodnutie a v potvrdenej časti zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričomnebolo zistené žiadne porušenie procesných práv ani iná vada konania, ktorá by mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie v tejto časti, preto odvolací súd rozsudok vo výroku o zaplatení istiny ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v potvrdenej časti,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

34. Ani skutočnosti uvedené žalovanou v odvolaní neumožňujú prijať iné závery a nie sú spôsobilé

spochybniť vecnú správnosť rozsudku v tejto vyhovujúcej časti.

35. Žalovaná argumentuje skutočnosťami uvádzanými už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré
boli predmetom dokazovania a s ktorými sa súd prvej inštancie aj správne vysporiadal pri rozhodovaní
vo veci a ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej ohľadne istiny.

36. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, vychádzajúcom z výsledkov
vykonaného dokazovania, o vzniku bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej užívaním pozemkov
vo vlastníctve žalobkyne bez právneho dôvodu v rozsahu, ako o tom rozhodol súd prvej inštancie, t. j.
za obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 vo výške 7.003 €.

37. Súd svoje úvahy, ako dospel k tomuto záveru, podrobne uviedol v odôvodnení napadnutého
rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, a preto mu nemožno
vytýkať, že by jeho rozhodnutie bolo arbitrárne.

38. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v potvrdenej časti a k odvolacím námietkam
žalovanej odvolací súd uvádza nasledovné:

39. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré žalovaná získala tým, že užívala
pozemky žalobkyne bez právneho dôvodu, t.j. bez nájomnej zmluvy. Ustanovenie § 451 ods. 1

Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) vyjadruje zásadu občianskeho práva, že nikto sa nemá
bezdôvodne obohacovať na úkor iného. Bezdôvodné obohatenie je chápané ako záväzok, z ktorého
vzniká tomu, kto sa obohatil, povinnosť vydať to, o čo sa bezdôvodne obohatil, a právo toho, na úkor
koho k obohateniu došlo, požadovať vydanie toho, o čo sa povinný obohatil. Bezdôvodné obohatenie
je vyjadrené i ako predmet, ktorého sa záväzok z bezdôvodného obohatenia týka, teda ako majetkový

prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením na základe neplatného právneho úkonu,
plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol a majetkový prospech z nepoctivých zdrojov. O obohatenie
ide vtedy, ak sa plnením dostalo majetkovej hodnoty tomu, komu bolo plnené, takže v jeho majetku sa
to prejavilo zvýšením jeho aktív alebo znížením jeho pasív. V posudzovanom prípade je ustanovením §
451 OZ porovnávaný vzťah medzi vlastníčkou pozemkov (žalobkyňou) a vlastníčkou stavieb, ktoré na

týchto pozemkoch v rozhodnom období sa nachádzali (žalovanou).

40. Pre posúdenie, či sa žalovaná na úkor žalobkyne bezdôvodne obohatila, bolo podstatné zistenie, či
žalobkynine pozemky bez právneho dôvodu žalovaná užívala.

41. Podľa názoru odvolacieho súdu pozemky žalobkyne boli žalovanou užívané už tým, že sa na týchto
pozemkoch nachádzali (hospodárske) budovy, stavby, ktoré žalovaná vlastnila a išlo o stavby spojené so
zemou pevným základom, teda o nehnuteľnosti. Odvolací súd zdôrazňuje, že v takomto prípade je totiž
zastavaný pozemok užívaný (jeho úžitková hodnota je konzumovaná) už tým, že sú na ňom postavené
stavby (teda samotným umiestnením stavieb spojených so zemou pevným základom) a je bez právneho

významu, akým spôsobom je vlastnícke právo k stavbám vlastníkom stavieb „konzumované“, teda či
tieto stavby prenajíma alebo či ich užíva osobne a podobne.

42. V konaní nebolo sporné, že žalobkyňa je spoluvlastníčkou pozemkov parcelných čísiel registra „E“
KN 737/7 o výmere 12377 m2 a KN 737/11 o výmere 2931 m2, v podiele 22/176, katastrálne územie P.,

okres Košice-okolie, ktoré sú zapísané na LV č. 1298.43. Taktiež nebolo sporné, že žalovaná je vlastníčkou skladu na parcele 739/51, ktorý je zapísaný na LV
XXXX M.. Ú.. P. a stavieb - ošipáreň na parcele 739/42 a ovčín na parcele 739/41, ktoré sú zapísané na
LV XXXX M.. Ú.. P., slúžia ranču Ortáše a ktoré žalovaná vybudovala.

44. Argumentácia žalovanej, že predmetné pozemky sú ornou pôdou, že ich treba považovať za
poľnohospodárske pozemky, lebo slúžia na poľnohospodárske účely, je neopodstatnená. O opaku
svedčia výsledky vykonaného dokazovania, jednak výsluch sporových strán, ďalej grafické znázornenie
ranča GEODETICC-ou, znalecké posudky Ing. Šoltýsa, Ing. Daňka, Ing. Szőllőssyho s tým, že v

žalovanom období predmetné pozemky slúžili na agroturistiku ako ranč Ortáše. Z obhliadky vykonanej
okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/253/2012 jednoznačne vyplynulo, že hospodárske
stavby (klubovňa/ubytovňa, stajne/vnútorná jazdiareň) vo vlastníctve žalovanej, zvieratá patriace
k ranču (kone, hydina, vtáctvo, psy), naukladané drevo, klietka pre zajace, kruhová ohrada pre
pštrosy, prístrešok, jazierko, trávnik, búdka pre hydinu s ohradeným priestorom pre hydinu, stromčeky,
voliéry, holubník, drevotriesková budova, stajne, vonkajší prístrešok a vonkajšia jazdiareň, spevnená

komunikácia a výbeh pre kone tvoria jeden funkčný celok - ranč. V danom prípade nie je možné oddeliť
funkcionalitu budov a samotných pozemkov, ide o ohraničený areál, v ktorom sa vykonávajú aktivity
špecifického zamerania a návštevníci areálu majú k dispozícii celý areál a voľne sa tam pohybujú aj
niektoré zvieratá.

45. Samotná žalovaná nepopiera, že na predmetných nehnuteľnostiach vybudovala ranč, kde sa
nachádzajú budovy v jej vlastníctve - sklad slúžiaci ako stajne, či krytá jazdiareň a priestory ošipárne boli
prerobené na priestory ubytovne - klubovne. Z výpisu zo živnostenského registra mal súd preukázané,
že od 10. marca 2000 do 1. februára 2014 (kedy došlo k pozastaveniu živnosti) žalovaná podnikala
v oblasti agroturistiky a v predmete podnikania mala okrem iného aj vyučovanie rekreačnej jazdy na

koni, predaj na priamu konzumáciu nápojov, zmrzliny, tepelne upravovaných mäsových výrobkov a
bezmäsitých jedál, ubytovacie služby v kategórii ***, etc.. Prevádzka bola zrušená až 14. januára 2013.

46. Výkon podnikateľskej činnosti žalovanou na pozemkoch žalobkyne v rámci areálu ranča Ortáše
nebol v konaní pred súdom prvej inštancie sporný a bol preukázaný aj obhliadkou na mieste samom

ustanoveným znalcom Ing. Šoltýsom, z ktorého znaleckého posudku č. 1/2011 vyplynulo, že žalovaná
užíva ranč v celom rozsahu na agroturistiku.

47. Z vyššie uvedených dôvodov nenáležitá je odvolacia námietka žalovanej o nepreukázaní jej
podnikateľskej činnosti na pozemkoch vo vlastníctve žalobkyne.

48. Nenáležitá je aj námietka žalovanej o možnosti žalobkyne užívať nezastavané časti pozemkov
(zvyšné časti pozemkov, ktoré nie sú zastavané stavbou), a to vzhľadom na zistenia znalca Ing.
Šoltýsa pri obhliadne nehnuteľností, vykonanej dňa 15.1.2011 za účelom vypracovania znaleckého
posudku č. 1/2011, konkrétne, že žalovaná užíva ranč, ktorý má vnútornú rozlohu 13632 m2, v celom

rozsahu a tento ranč je potrebné posudzovať ako jeden celok. Pozemky sú súčasťou bývalého areálu
poľnohospodárskeho družstva, ktorý sa v súčasnosti využíva ako ranč s doplnkovými ubytovacím a
stravovacími službami a vstup do areálu je priamo zo štátnej cesty. Hodnotené pozemky sa využívajú
na účely chovu a ustajnenia koní a iných zvierat a drobného vtáctva, na poskytovanie doplnkových
služieb vo forme ubytovania a rýchleho občerstvenia a na aktivity spojené s regeneráciou a rekondíciou

návštevníkov ranča. Skutočný spôsob využitia pozemkov zodpovedá grafickému znázorneniu užívania
pozemkov registra „E“ parcely č. 737/7 a 737/11 v obvode ranča Ortáše, vypracovanému firmou
GEODETICCA 3D WORKS Košice, pričom na mieste obhliadky ani jedna zo strán nemala pripomienky k
tomuto dokumentu a grafické znázornenie bolo preto základným podkladom pre určenie plošnej výmery
pre výpočet nájomného za užívanie pozemkov.

49. Užívanie nielen častí pozemkov zastavaných stavbami vo vlastníctve žalovanej, ale užívanie aj
ďalších pozemkov v rámci areálu ranča jednoznačne vyplynulo aj z obhliadky vykonanej Okresným
súdom Košice I v konaní vedenom pod sp.zn. 19C/253/2012, ako je uvedené vyššie.

50. Všetky tieto zistenia súdu preukazujú dôvodnosť záveru súdu o užívaní spoluvlastníckeho podielu
žalobkyne na sporných nehnuteľnostiach žalovanou v celom rozsahu a nie iba v rozsahu pozemkov
zastavaných stavbami. Ranč Ortáše predstavuje ohraničený areál, jednotný funkčný celok a nie jemožné oddeliť funkcionalitu budov a samotných pozemkov, pričom k jednotlivým stavbám je potrebné
sa aj fyzicky dostať a stavby sú využívané na účely agroturistiky.
51. Súd prvej inštancie nárok žalobkyne na náhradu za užívanie predmetnej nehnuteľnosti žalovanou

za obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 správne posúdil podľa § 451 ods. 2 Obč. zákonníka, ktoré
vyložil v súlade s ustálenou judikatúrou súdov, podľa ktorej je zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie
objektívneho charakteru, ktorého predpokladom je iba to, že stav obohatenia vznikol, t.j. objektívne
vzniknutý stav obohatenia, ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva (porovnaj
napr. rozsudok NS SR 3Cdo/124/2002). Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát

bezdôvodného obohatenia, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii
právneho titulu nadobudnuté (uznesenie NS SR z 23.11.2010 sp.zn. 5MCdo/17/2009). V prípade
užívania cudzej nehnuteľnosti bez nájomnej, či inej zmluvy spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní
cudzej veci bez platenia úhrady za jej užívanie. Užívateľ prirodzene nie je schopný spotrebované plnenie
v podobe výkonu práv a nájmu vrátiť, je preto povinný vydať bezdôvodné obohatenie v peňažnej forme.
Určenie výšky bezdôvodného obohatenia musí vychádzať z ocenenia a prospechu, ktorý obohatenému

užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je peňažná čiastka, ktorá zodpovedá
čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie obdobnej veci spravidla formou
nájmu a ktorú by nájomca za obvyklých okolností bol povinný platiť podľa nájomnej zmluvy.

52. V prejednávanom spore súd prvej inštancie správne postupoval pri určení rozsahu bezdôvodného

obohatenia a výšku peňažnej náhrady správne odvodzoval z prospechu, ktorý žalovaná získala v
dobe jeho vzniku, správne pritom vychádzajúc zo znaleckých posudkov Ing. Šoltýsa č. 1/2011 a
18/2014, znalca z odboru stavebníctvo, odvetvie pozemné stavby a odhad hodnoty nehnuteľností, ktorý
stanovil všeobecnú hodnotu nájmu predmetných parciel vo výške zodpovedajúcej spoluvlastníckemu
podielu žalobkyne, aplikujúc vyhlášku MS SR č.492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty

majetku. Predmetom konania totiž nie je určenie výšky nájmu v zmysle zákona č. 504/2003 Z.z. o
nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o zmene
niektorých predpisov, ale bezdôvodné obohatenie, pri určení výšky ktorého sa vychádza z výšky
obvyklého nájmu pozemku, ktorého užívanie je dôvodom vzniku bezdôvodného obohatenia.

53. O správnosti záverov znaleckých posudkov Ing. Šoltýsa č. 1/2011 a 18/2014 nemal dôvod
pochybovať ani odvolací súd, keďže tieto znalecké posudky zohľadňujú jednotlivé osobitosti
predmetných pozemkov, t.j. ich lokalizáciu, zastavanosť stavbami vo vlastníctve žalovanej, využívaním
pre agroturistiku, blízkosť lokality určenej na výstavbu rodinných domov atď.

54. K odvolacej námietke žalovanej, že predmetné pozemky sú poľnohospodárskymi pozemkami,
odvolací súd uvádza, že s touto námietkou žalovanej nesúhlasí. Aj podľa názoru odvolacieho súdu
predmetné nehnuteľnosti nie sú poľnohospodárskymi pozemkami s určenou BPEJ. Zákon č. 504/2003
Z.z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, poľnohospodárskeho podniku a lesných pozemkov a o
zmene niektorých predpisov, ktorého aplikácie sa žalovaná domáhala počas konania, v § 1 ods. 2

upravuje, že pozemok na účely tohto zákona je taký pozemok, ktorý je poľnohospodárskou pôdou
alebo časť tohto pozemku, pozemok zastavaný stavbou na poľnohospodárske účely do 24. júna 1991,
ako aj iný pozemok prenechaný na poľnohospodárske účely alebo časť tohto pozemku s tým, že tým
nie sú dotknuté ustanovenia osobitného predpisu, vyhlášky Úradu geodézie a kartografie a katastra
Slovenskej republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky

o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon v
znení neskorších predpisov) a vo vzťahu k poľnohospodárskej pôde odkazuje na zákon č. 220/2004
Z.z. o ochrane a využívaní poľnohospodárskej pôdy a o zmene zákona č. 245/2003 Z.z. o integrovanej
prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý
poľnohospodárskou pôdou rozumie produkčne potencionálnu pôdu evidovanú v katastri nehnuteľností

(ďalej len „kataster“) ako orná pôda, chmeľnice, vinice, ovocné sady, záhrady a trvalé trávnaté porasty
(§ 2 písm. b/ citovaného zákona).

55. Podľa § 70 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností, údaje katastra uvedené v § 7
sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

56. Údaje katastra, a to údaje o právach k nehnuteľnostiam, parcelné číslo, geometrické
určenie nehnuteľností, druh pozemku, geometrické určenia a výmer katastrálneho územia, výmera
poľnohospodárskej jednotky alebo lesnej hospodárskej jednotky, alebo organizačnej jednotky, údajeo základných a podrobných polohových poliach, údaje o bodových poliach, ako aj štandardizované
geografické názvy sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Hodnoverným a záväzným
údajom v katastri je aj výmera parcely, ak je určená v digitálnej forme, obnovou katastrálneho operátu

novým mapovaním, vykonaným po účinnosti tohto zákona (§ 70 ods. 2 citovaného zákona).

57. Tak, ako už konštatoval aj okresný súd, aj odvolací súd poznamenáva, že údaje katastra uvedené
v § 7 sú hodnovernými údajmi, pokiaľ nie je preukázaný opak.

58. Z uvedeného je zrejmé, že je treba prisvedčiť žalobkyni v tom, že predmetné pozemky nemožno
považovať za poľnohospodársku pôdu a podľa toho posudzovať cenu pôdy v situácii, ak sú evidované
ako orná pôda. Záväzným údajom katastra nie je druh pozemku evidovaného ako parcela registra
„E“ (viď § 70 ods. 2 posledná veta zák. č. 162/1995 Z.z.).

59. Naviac z obsahu spisu vyplýva, že skutočným druhom pozemku nie je orná pôda, ale prevažne

ostatné plochy, zastavané plochy a trvalé trávnaté porasty, pričom orná pôda a trvalé trávnaté porasty
predstavujú iba cca 3,3 % z celkovej výmery, čo je skutočne zanedbateľná časť.

60. Odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č. 504/2003 Z.z. v § 1 ods. 1 hovorí o nájomnej zmluve, o nájme
pozemku na poľnohospodárske účely a žalovaná nepreukázala využitie pozemku na poľnohospodárske

účely. Vykonaným dokazovaním, ako aj obhliadkou miesta samého bolo jednoznačne konštatované,
že pozemok sa nevyužíva na poľnohospodárske účely a nemožno tento zákon aplikovať na uvedený
skutkový stav a zároveň aj z výpisu zo živnostenského registra nepochybne vyplýva, že žalovaná v
rozhodnom období pod obchodným menom MVDr. Alexandra Badová - VAMP podnikala (od 10.3.2000)
v Ploskom, Ortáše - Ranč v oblasti agroturistiky tak, ako bolo uvedené vyššie.

61. Nenáležitá je aj námietka žalovanej, že na predmetnú vec sa vzťahuje právna úprava zákona
č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku a s
tým súvisiaca povinnosť súdu ex offo skúmať, či žalobou uplatnený nárok nie je prekludovaný. Súd
prvej inštancie správne uzavrel, že zákon č. 229/1991 Zb. nemožno aplikovať na prejednávaný prípad

vzhľadom na skutočnosť, že ide o vyporiadanie vzťahu medzi žalobkyňou ako vlastníčkou pozemku a
žalovanou ako vlastníčkou stavieb na týchto pozemkoch, teda vlastníctvo zastavaných pozemkov je
vyporiadané.

62. Predmetom tohto sporu nie je nárok žalobkyne v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. na náhradu za

zastavané pozemky, ktoré jej neboli vydané a ktorú náhradu jej má poskytnúť štát. Nárok na náhradu
za zastavané pozemky, ktoré sa nevydávajú, ktorý nárok je daný voči štátu, nemožno stotožňovať
s nárokom vlastníka pozemku voči vlastníkovi stavieb na tomto pozemku za užívanie pozemkov
zastavaných týmito stavbami. V tomto konaní sa žalobkyňa nedomáha finančnej náhrady za nevydané
pozemky, ale domáha sa náhrady za užívanie pozemkov bez právneho dôvodu, ktorých je vlastníčkou,

teda právnym titulom je bezdôvodné obohatenie v zmysle ust. § 451 Obč.zák. a nie nárok v zmysle
zákona č. 229/1991 Zb. Akékoľvek úvahy o preklúzii nároku v zmysle zák. č. 229/1991 Zb. sú preto
bezpredmetné.

63. Pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako uviedol súd prvej inštancie, tento sa

síce premlčuje v zmysle ust. § 107 ods.1 Obč. zák., avšak nedochádza k jeho preklúzii uplynutím určenej
doby, preto k preklúzii nároku nedošlo ani v zmysle ust. § 107 Obč. zák.

64. V súvislosti s nemožnosťou aplikácie zákona č. 229/1991 Zb. súd odkázal na stanovisko žalobkyne,
prezentované počas súdneho konania, v zmysle ktorého zákon č. 229/1991 Zb. sa vzťahuje na prípady,

ak bývalým režimom poškodené osoby by neboli vlastníkmi pozemkov alebo budov v dôsledku toho,
že vlastníctvo prešlo na štát alebo na iné právnické osoby v dobe uvedenej v zákone. V tom prípade
by si poškodené osoby mohli uplatniť nároky v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. V prípade žalobkyne
však vlastníctvo k pozemkom bolo vysporiadané, žalobkyňa je vlastníčkou predmetných pozemkov, na
ktorých sa nachádzajú budovy vo vlastníctve žalovanej a žalobkyňa si teda neuplatňuje nárok v zmysle

zákon č. 229/1991 Zb.65. Rovnakú argumentáciu uviedla žalobkyňa aj vo vyjadrení k odvolaniu a na túto argumentáciu
odvolací súd v celom rozsahu poukazuje a uzaviera, že aplikácia zákon č. 229/1991 Zb. v
prejednávanom spore je vylúčená a nárok žalobkyne prekludovaný nie je.

66. Nedôvodná je aj námietka žalovanej, že rozsudok je vo vyhovujúcej časti ohľadne istiny
nepreskúmateľný a nezrozumiteľný.

67. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku v tejto časti svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci

skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k
prejednávanému sporu, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
prejednávaný spor a uviedol aj právne závery, ktoré vyvodil zo skutkových zistení na základe citovaných
právnych predpisov. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku v potvrdenej časti nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Napadnuté rozhodnutie v tejto jeho preskúmavanej časti zodpovedá požiadavkám kladeným na
odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ust. § 157 ods.2 O.s.p. účinného v čase rozhodovania súdu (v
súčasnosti § 220 CSP), podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a
výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal

a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil a dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

68. Z vyššie uvedených dôvodov nemožno považovať rozsudok za arbitrárny a nepreskúmateľný, a teda
napadnutérozhodnutienetrpínedostatkomriadnehoodôvodnenia,ktorébymalozanásledokvznikvady

podľa ust. § 365 ods.1 písm. b/ CSP.

69. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku súdu
prvej inštancie odvolací súd rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti ohľadne istiny ako vecne správny
podľa § 387 ods.1 CSP potvrdil.

70. Požiadavkám v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. však nezodpovedá
odôvodnenie rozsudku v časti priznaného príslušenstva, t.j. 8,5% ročného úroku z omeškania od
1.4.2008 do zaplatenia. V tejto časti je rozsudok súdu nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a
nemohol byť predmetom odvolacieho prieskumu.

71. Odôvodnenie v tejto časti je stručné, súd určil začiatok omeškania s plnením celej žalovanej sumy za
obdobie od 1.4.2006 do 31.12.2010 iba odkazom na dátum podania žaloby, t.j. 1.4.2008 a jeho závery
o omeškaní (aj s plnením, na ktoré vznikol nárok až po podaní žaloby) sú nepreskúmateľné.

72. Týmto nesprávnym procesným postupom súd znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok
nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, čím je naplnený dôvod pre zrušenie rozsudku v časti
priznaného príslušenstva v zmysle ust. § 389 ods.1 písm. b/ CSP.

73. Dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní (§ 517 ods. 1 prvej vety OZ).

74. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení
úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z
omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis (§ 517 ods. 2 OZ).

75. Ak čas plnenia nie je dohodnutý, ustanoveným právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je
dlžník povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal (§ 563 Obč. zákonníka).

76. Z vyššie cit. zák. ust. je zrejmé, že splatnosť pohľadávky môže byť dohodnutá v zmluve, určená

v právnom predpise alebo rozhodnutím súdu. Ak však čas plnenia nebol určený žiadnym z týchto
spôsobov, má právo určiť čas plnenia veriteľ. Vo všeobecnosti teda platí, že splatnosť dlhu nadväzuje na
veriteľovo požiadanie, aby dlžník plnil. Iná splatnosť dlhu musí byť medzi účastníkmi dohodnutá, určená
právnym predpisom alebo súdnym rozhodnutím. Vyššie citované zák. ust. ukladá dlžníkovi povinnosťplniť v deň nasledujúci potom, ako ho o plnenie veriteľ požiadal. Ak veriteľ vo výzve určí čas plnenia,
pohľadávka sa stane splatnou uplynutím tejto lehoty. Za výzvu sa považuje aj návrh na začatie súdneho
konania podaný veriteľom. V takomto prípade dlh sa stane splatným v deň po doručení návrhu dlžníkovi.

Ak dlžník nesplní svoj dlh nasledujúci deň po dni, kedy bol na plnenie vyzvaný, resp. do konca lehoty
poskytnutej veriteľom vo výzve na plnenie, bude v omeškaní s plnením a veriteľovi vzniká právo na
zaplatenie úrokov z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka, ak nie je dlžník podľa zákona
povinný platiť poplatok z omeškania.

77. Keďže v Občianskom zákonníku pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je ustanovený
čas splnenia, treba podľa ust. § 563 Obč. zákonníka vychádzať z toho, že ten, kto sa bezdôvodne
obohatil, je povinný vydať bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho sa bezdôvodne obohatil, len
čo ho požiadal o splnenie, resp. do konca lehoty, ktorá mu bola vo výzve na plnenie určená. Forma
výzvy predpísaná pritom nie je, ale v záujme právnej istoty bude vhodné zachovať písomnú formu.
Časom splnenia záväzku vydať bezdôvodné obohatenie je teda prvý deň potom, kedy ten, na úkor koho

bezdôvodné obohatenie vzniklo, požiadal o plnenie, ak nie je ním určená iná (dlhšia) lehota na plnenie.

78. Z vyššie uvedeného vyplýva, že ten, kto sa bezdôvodne obohatil, je v omeškaní s plnením záväzku
z bezdôvodného obohatenia v zásade vtedy, keď ho nesplní v deň nasledujúci potom, kedy ho ten, na
úkor koho sa bezdôvodne obohatil, požiadal, resp. ho nesplní v posledný deň lehoty určenej vo výzve

na plnenie. Od tohto dňa je ten, kto sa bezdôvodne obohatil, v omeškaní a je možné od neho požadovať
aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 1,2 Obč. zák.).

79. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že pre určenie začiatku omeškania s plnením za jednotlivé obdobia
je rozhodné zistenie, kedy žalobkyňa vyzvala žalovanú na plnenie za to - ktoré obdobie a v akej lehote,

resp. či za deň tejto výzvy nemožno považovať až doručenie žaloby a následne zmien žaloby.

80. Po vrátení veci bude preto úlohou súdu prvej inštancie vychádzať z vyššie vysloveného právneho
názoru a skúmať v zmysle vyššie vyslovených zásad, kedy došlo k omeškaniu žalovanej s vydaním
bezdôvodného obohatenia za jednotlivé roky uplatneného obdobia.

81. V žiadnom prípade však nemôže dôjsť k omeškaniu od 1.4.2008 s tým plnením, na ktoré nárok
vznikol po tomto dátume.

82. Povinnosťou súdu bude rozhodnutie odôvodniť v zmysle ust. § 220 CSP tak, aby jeho úvahy, ako

dospel k určeniu prvého dňa omeškania s plnením s poukazom na zistený skutkový stav, boli zrejmé
tak sporovým stranám, ako aj odvolaciemu súdu.

83. K vznesenej námietke premlčania žalovanou v doplnení odvolania zo dňa 30.6.2017 s poukazom
na zákon č. 182/1993 Z.z. odvolací súd uvádza, že námietka premlčania je hmotnoprávnou námietkou

(§152 CSP), a teda v zmysle ust. § 149 CSP je prostriedkom procesného útoku a prostriedkom procesnej
obrany.

84. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní
pred súdom prvej inštancie, pritom možno v odvolaní použiť len za podmienok ustanovených v § 366

CSP, t.j. ak sa týkajú procesných podmienok (písm. a/), ak sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho
obsadenia súdu (písm .b/), má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (písm. c/) alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol
uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie písm. d/). Zároveň prostriedky procesného útoku alebo
prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za

splnenia podmienok podľa § 366 najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu.

85. V prejednávanej veci neboli splnené podmienky pre to, aby odvolací súd mohol prihliadnuť na túto
námietku premlčania, pretože jednak nebola vznesená žalovanou v odvolaní a jednak nebola splnená
podmienka, že ich nemohla bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

86. Odhliadnuc od vyššie uvedeného, odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci nejde o vznik
zákonného vecného bremena k pozemkom žalobkyne v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov
a nebytových priestorov z dôvodov, ako ich uvádza žalobkyňa vo vyjadrení k doplneniu odvolania (ods.17 odôvodnenia rozsudku), ako sa mylne domnieva žalovaná, z ktorého dôvodu je právne bezvýznamné
zaoberať sa otázkou premlčania práva na náhradu za vzniknuté zákonné vecné bremeno podľa zákon
č. 182/1993 Z.z.

87. V novom rozhodnutí súd opätovne rozhodne o trovách celého konania sporových strán, vrátane trov
tohto odvolacieho konania (§ 396 ods.3 CSP).

88. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 poslednej

vety CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).