Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 10. apríl 2018

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 3C/128/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8213208928
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Lajoš

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2018:8213208928.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Romanom Lajošom, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o.,

Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5,
851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843 proti žalovanému: J. T., V.. XX.X.XXXX, Y. XXXX/XXX, XXX XX P., o
zaplatenie 641,40 Eur s príslušenstvom, za účasti: OZ právna pomoc spotrebiteľom, Sofijská 13, Košice,
IČO: 42 247 268, zastúpeného JUDr. Ladislavom Miklušom, Budapeštianska 8, Košice, o zaplatenie
641,40 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu v celom rozsahu z a m i e t a .

Žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

Občianskemu združeniu OZ právna pomoc spotrebiteľom voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania
n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou doručenou 4.11.2013 domáhal zaplatenia sumy 641,40 Eur s úrokom z
omeškaniazosplátokzaobdobieod21.11.2010do12.2.2012vsume28,06Euraúrokomzomeškania9
% ročne zo sumy 641,40 Eur od 13.2.2012 do zaplatenia, náhrady trov konania a náhrady trov právneho
zastúpenia.

2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že Slovenská sporiteľňa, a.s. - právny predchodca žalobcu uzatvoril
so žalovaným zmluvu č. XXXXXXXXX, ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu.
Zastal názor, že Zmluva obsahuje všetky znaky a spĺňa všetky podstatné náležitostí zmluvy o úvere
podľa ustanovenia § 497 až 507 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb.
o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov. Poukázal na to, že zmluva o úvere je

absolútnym obchodom, a preto sa spravuje Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov
záväzkového vzťahu. Žalovaný neplnil v stanovených termínoch splátky, čim porušil svoju povinnosť
podľa Zmluvy. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu
2.674,67 Eur, ktorá pozostávala z istiny 2.361,81 Eur, riadneho úroku 79,67 Eur, úroku z omeškania
224,22 Eur a ostatného príslušenstva 8,97 Eur v súlade s prílohou k zmluve o postúpení, kde postupca
Slovenská sporiteľňa, a.s. deklaruje, že výška a špecifikácia pohľadávky uvedenej v predmetnej prílohe
je generovaná bankovým systémom a predstavuje aktuálnu dlžnú sumu ku dňu postúpenia pohľadávky.

Sumu 8,97 Eur predstavujúcu ostatné príslušenstvo a poplatky a sumu 224,22 Eur predstavujúcu úrok
z omeškania si žalobca v tomto konaní neuplatňuje. Podľa zmluvy postupca poskytol žalovanému úver
vo výške 1.161,79 Eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 32,07 Eur vždy k 20.
dňu v mesiaci. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.11.2010 do 20.6.2012v počte 20 a celkovej výške 641,40 Eur. Splátky pôvodne splatné od 20.2.2012 do 20.6.2012 sa stali
splatnými dňa 12.2.2012, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru.

3. Vo vyjadrení z 21.2.2018 uviedol, že právny predchodca žalobcu pokiaľ ide o splnenie podmienok
postúpenia dodržal všetky podmienky § 92 ods. 8 zákona o bankách. Citoval z rozsudku Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01 z 11.6.2003, uznesenia Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/564/2015
z 30.11.2015, uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015 zo 4.5.2016. Poukazoval
tiež na skutočnosť, že ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany

banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva.
Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je
úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Ak by teda
zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné
na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k ust.

§ 4 ods. 6 ZoSÚ (ktoré pojednáva o postupovaní pohľadávok veriteľa) - a to jednoznačným odkazom
na ust. § 92 ods. 8 ZoB. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na ust. § 92 ods.
8 ZoB, ale na ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Doručenie písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle
§ 92 ods. 8 ZoB nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred
postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia

pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho zákonníka. S nedoručením takejto výzvy môžu byť spojené
len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. Uviedol, že žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky
boli v omeškaní po dobu 1230 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so splnením čo len časti
toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcii ust. § 92 ods. 8
ZoB má za to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok. Pritom citoval z rozhodnutia

Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 z 2.5.2017 či rozhodnutia Okresného súdu Prievidza
sp. zn. 8C/67/2013 z 12.10.2015. Ďalej namietal, že zo znenia ust. § 92 ods. 8 ZoB nevyplýva, že
predmetom postúpenia môže byť' iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Poukazoval pritom
na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co 511/2015 z 9.12.2015 a rozhodnutie
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015 z 29.5.2015. Vo vzťahu k bodu 19.16 Všeobecných

obchodných podmienok uviedol, že nemôže súhlasiť s tým, že by predmetné ustanovenie spôsobovalo
nevyvážené postavenie zmluvných strán, nakoľko predmetné ustanovenie je v súlade s ustanovením §
524 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zákon o bankách umožňuje zmluvným stranám upraviť si vzájomné
vzťahy odchylne od predmetného zákona, pričom predmetné ustanovenie obchodných podmienok je
v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Zastáva názor, že norma obsiahnutá v § 92 ods. 8

zákona o bankách, nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovanému. Postúpením pohľadávky sa stal sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným
právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového
vzťahu. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru predstavuje právo veriteľa požadovať splatenie svojej
pohľadávky.Nazákladeuvedenéhopovažujezanesporné,žespoluspostúpenoupohľadávkouprešlina

žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru.

4. Žalovaný sa k žalobe, ktorá mu bola účinne doručená do vlastných rúk postupom podľa § 116 ods.
2 C.s.p. dňa 29.1.2018 písomne nevyjadril.
5. S poukazom na § 297 písm. b) Civilného sporového poriadku, v zmysle ktorého pojednávanie

v spotrebiteľských sporoch nie je potrebné nariaďovať ak ide iba o otázku jednoduchého právneho
posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje
1.000,- Eur konajúci súd spor prerokoval bez nariadenia pojednávania, keďže žalovaná pohľadávka
uvedenú sumu nepresahovala a zabezpečené listinné dôkazy súd vzhliadol za postačujúce pre svoje
rozhodnutie.

6. Slovenská sporiteľňa a.s. (ďalej aj „banka“) so žalovaným uzavrela 4.7.2007 zmluvu o splátkovom
úvere, ktorého predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 35.000,- Sk, t.j. 1.161,78 Eur, ktorý sa
žalovanýzaviazalsplácaťvsplátkachpo350,-Sk(11,62Eur)mesačnek20.dňuvkalendárnommesiaci,
konečná splatnosť úveru: 20.6.2012, výška úrokovej sadzby 18,40 %.

7. Pôvodný veriteľ úverovej zmluvy bola banka, ktorá mala žalobcovi ako nebankovej spoločnosti
zmluvou o postúpení pohľadávok z 15.12.2011 postúpiť pohľadávku z predmetnej úverovej zmluvy.
Oznámením z 27.12.2011 Slovenská sporiteľňa a.s. žalovanému oznamovala postúpenie pohľadávkypodľa § 526 Občianskeho zákonníka v sume 2.674,67 Eur. Doručovanie tohto oznámenia žalobca
nepreukazoval.

8. Z predložených listín ďalej vyplýva, že žalobca výzvami zo 24.1.2012 voči žalovanému oznámil
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru k 24.1.2012 a žiadal okamžité uhradenie dlžnej čiastky v sume
2.847,96 Eur do 3.2.2012. Doručovanie tejto výzvy (oznámenia) žalobca v konaní preukazoval kópiou
podacieho hárku z 25.1.2012.

9. Spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou (§ 290 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok,
ďalej „CSP“).

10. Podľa § 497 Obchodného zákonníka zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka
poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

11. Zmluva o úvere patrí medzi tzv. absolútne obchody (§ 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka),
avšak právny vzťah medzi stranami založený predmetnou zmluvou o spotrebiteľskom úvere bolo treba
posudzovať i podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú základný právny rámec

ochrany spotrebiteľa, popri ostatných zákonoch o ochrane spotrebiteľa (č. 634/1992 Zb., resp. č.
250/2007 Z.z.) a o spotrebiteľských úveroch (č. 258/2001 Z.z., resp. č. 129/2010 Z.z.).

12. Podľa § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy,
spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so

spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce
právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany,
ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

13. Podľa § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou
zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže

vopredvzdaťsvojichpráv,ktorémutentozákonpriznáva,alebosiinakzhoršiťsvojezmluvnépostavenie.
V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

14.Podľa§2písm.a)zákonač.258/2001Z.z.ospotrebiteľskýchúverochaoinýchúverochapôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy

(ďalej „zákon o spotrebiteľských úveroch“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej
platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme.

15. Podľa § 2 písm. c) zákona o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je

zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
poskytnutépeňažnéprostriedkyvrátiťauhradiťcelkovénákladyspotrebiteľaspojenésospotrebiteľským
úverom.

16. Žalobca nepopieral postavenie žalovaného v zmluvnom vzťahu so Slovenskou sporiteľňou, a.s. ako

spotrebiteľa, ani spotrebiteľský charakter úveru. Nemôžu preto byť pochybnosti o použití ustanovení
Občianskeho zákonníka na posúdenie celej zmluvy, včítane podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý
i prechodu práv a povinností zo zmluvného vzťahu z pôvodného veriteľa na žalobcu. Základným
znakom spotrebiteľských zmlúv je, že nesmú obsahovať ustanovenia spôsobujúce značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j. neprijateľné podmienky.

17. Neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú v ustanovení § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka vymedzené iba príkladmo, čo znamená, že nejde o výpočet taxatívny a akoneprijateľnú podmienku možno vyhodnotiť aj iné zmluvné dojednania, pričom základným kritériom je
vytvorenie nerovnováhy v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

18. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

19. Podľa § 524 Občianskeho zákonníka veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť
písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s

ňou spojené.

20. Podľa § 525 Občianskeho zákonníka postúpiť nemožno pohľadávku, ktorá zaniká najneskôr
smrťou veriteľa alebo ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Postúpiť nemožno ani pohľadávku,
pokiaľ nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia. Nemožno postúpiť pohľadávku, ak by postúpenie
odporovalo zákonu alebo dohode s dlžníkom.

21. Podľa § 526 Občianskeho zákonníka postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného
odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ
postupníkpostúpeniepohľadávkydlžníkovinepreukáže,zbavísadlžníkzáväzkuplnenímpostupcovi.Ak
postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania

zmluvy o postúpení.

22. Zmluvný vzťah medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným má charakter spotrebiteľského
úveru, poskytnutého bankou. Už citované ustanovenie § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka síce
veriteľovi, ktorým v tomto prípade bola Slovenská sporiteľňa, a.s., umožňuje svoju pohľadávku postúpiť

na iného aj bez súhlasu dlžníka, v tomto prípade žalovaného, ale za splnenia podmienok uvedených v
ustanovení § 525 Občianskeho zákonníka, teda nesmie odporovať dohode medzi stranami vzťahu ani
zákonu.

23. Súd nezistil, že by postúpeniu pohľadávky Slovenskou sporiteľňou, a.s. na žalobcu bránila dohoda,

ktorá by bola uzavretá medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným.

24. Úver žalovanému bol poskytnutý bankou, ktorá úvery poskytuje na základe bankovej licencie. Bolo
preto povinnosťou súdu zisťovať, či obmedzenia pre postúpenie pohľadávky bankou na iný subjekt,
naviac v tomto prípade na subjekt nebankový nepozná zákon o bankách (zákon číslo 483/2001 Z.z.

o bankách v znení neskorších predpisov). V tejto súvislosti súd uvádza, že vzhľadom na postavenie
žalovaných ako spotrebiteľa, bola daná povinnosť súdu vykonať ex offo súdnu kontrolu zmluvy o
úvere, či neobsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a to napriek nečinnosti žalovaného, lebo pri
spotrebiteľských zmluvných vzťahoch má súd dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho
úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán (porovnaj uznesenie NS SR vo veci sp. zn. 6Cdo

1/2012).Rovnakotakbolsúdpovinnýzisťovať,čidošlokplatnémupostúpeniupohľadávky,ktorejúhrada
je predmetom sporu, pričom v tomto smere súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 28.1.2009 sp. zn. 1Cdo 76/2007.

25. Vo vzťahu k predloženej argumentácii žalobcu súd uvádza, že súdna prax sa však už odklonila od

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01, na ktoré rozhodnutie poukazoval žalobca, a
podľa ktorého relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá
aktívnu vecnú legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd z takého oznámenia
vychádza bez toho, aby ako predbežnú otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení.
Odklon od uvedeného rozhodnutia vyplýva napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Obo

49/2008 zo dňa 14.5.2008 ako aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 76/2007 zo dňa
28.1.2009, podľa ktorého v spore o neplatnosť zmluvy o postúpení, resp. v spore o splnenie neuhradenej
postúpenej pohľadávky je súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti ku skutočnostiam, ktoré majú
za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu zmluvy o postúpení pohľadávky, ak v konaní vyjdú
najavo, a z Občianskeho zákonníka nemožno vyvodiť, že dlžník by nemohol namietať a súd skúmať

platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, ak by toto postúpenie dlžníkovi oznámil postupca, a nemožno
vyvodiť ani to, že dlžník by mohol namietať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky len vtedy, ak by
postupcapostúpeniepohľadávkydlžníkovineoznámil,alepostupníkbypostúpeniepohľadávkydlžníkovi
preukázal; na takéto rozlišovanie v postavení dlžníka nemožno nájsť oporu v ustanovení § 526 ods. 2Občianskeho zákonníka. K správnosti týchto záverov sa priklonil aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn.
IV. ÚS 337/2012-19 zo dňa 3.7.2012.

26. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení platnom v čase postúpenia, ak
je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,

ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka
zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. a

žalovaným existoval občianskoprávny záväzkový vzťah, titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá
je spotrebiteľskou zmluvou, pretože pri jej uzatváraní žalovaný ako spotrebiteľ nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti a predchodca žalobcu ako dodávateľ tak konal.

28. Žalobca sa v konaní od žalovaného domáha zaplatenia žalovanej sumy z pohľadávky, ktorú mal

nadobudnúť zmluvou o postúpení od banky, preto súd v prvom rade skúmal aktívnu legitimáciu na
strane žalobcu a dospel k záveru, že nie je daná, pretože v konaní žalobca netvrdil a ani nepredložil
žiadnu výzvu Slovenskej sporiteľne, a.s. pre žalovaného, ktorou by ho vyzýval na zaplatenie dlžnej
sumy a upozornil na možnosť postúpenia pohľadávky. Už vôbec nepreukazoval odoslanie takejto výzvy
a jej reálne doručenie žalovanému. Tým sa nepreukázalo platné postúpenie predmetnej pohľadávky

na postupníka t.j. žalobcu, ktorý nie je bankou (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
24Co/722/2015 z 10.8.2016, ako aj rozsudky Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/50/2017 zo
17.8.2017, sp. zn. 7Co/7/2017 z 24.8.2017, sp. zn. 2Co/220/2016 z 30.8.2017, či sp. zn. 20Co/124/2016
z 28.9.2017) a tým nebola dodržaná ani lehota 90 kalendárnych dní, ktorá je určená pre klienta na
plnenie svojho dlhu, čím môže docieliť nepostúpenie pohľadávky z banky na iný subjekt. Pritom je

irelevantné, ak neboli splnené uvedené podmienky, s akou sumou bol žalovaný v omeškaní, ak nebolo
preukázané vyhotovenie ani doručenie výzvy a tiež zákonná lehota za účelom možnosti splnenia
dlhu pred jeho postúpením. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že pre platnosť postúpenia postačí
preukázanie doručenia oznámení o postúpení pohľadávky, pretože nepredložil dôkaz o tom, že by toto
oznámenie žalovanému Slovenská sporiteľňa a.s. v skutočnosti doručovala (bol predložený len dôkaz

o doručovaní oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru samotným žalobcom) a navyše,
toto oznámenie nebolo doručené žalovanému najmenej 90 dní pred postúpením pohľadávky. Zároveň
súd poznamenáva, že predmetom postúpenia bola pohľadávka z celého úverového vzťahu, nielen jej
časť. K vyhláseniu o mimoriadnej splatnosti úveru ako celku však došlo až po postúpení pohľadávky,
a to žalobcom ako nebankovkou ku dňu 24.1.2012. Súd zastáva názor, že nezosplatnený úver môže

spravovať len bankový subjekt, ktorý je držiteľom bankového povolenia v súlade s príslušnými právnymi
predpismi. Skutočnosť, že predčasné mimoriadne zosplatnenie úveru vykonal samotný žalobca po
tom, čo mu bola pohľadávka postúpená, nemá v danom prípade žiadnu váhu, keďže na takýto úkon
je oprávnená jedine banka. Ak by sa takáto možnosť pripustila, spotrebitelia vstupujúci do právneho
vzťahu s bankou by sa ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom, čím by nastal

rozpor s požiadavkou náležitej odbornej starostlivosti, ktorá je od dodávateľa vyžadovaná v súlade so
Smernicou o nekalých obchodných praktikách (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19Co/177/2014).

29. Písomná výzva upravená v citovanom zákonnom ustanovení (§ 92 ods. 8 veta prvá zákona č.

483/2001 Z.z. o bankách) je faktickým úkonom, ktorý je nevyhnutnou podmienkou možnosti ďalšieho
právneho úkonu, a to postúpenia pohľadávky zo strany banky na osobu, ktorá nie je bankou aj bez
súhlasu jej klienta, po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 90 dní. V prípade, ak tento faktický úkonnebol preukázateľne vykonaný a doručený žalovaným, nemôže byť platná ani zmluva o postúpení, z
ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu.

30. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu
-žalobcovinímuplatňovanéprávo(nárok),respektívemuvyplývaprocesnéprávositentohmotnoprávny
nárokuplatňovať.Preskúmavanievecnejlegitimácie,čiužaktívnej(existenciatvrdenéhoprávanastrane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden

z účastníkov konania nenamieta (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo
205/2009).

31. Slovenská sporiteľňa, a.s. bola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku, ktorá je predmetom tohto
sporu voči žalovanému na žalobcu len po tom, ak bol klient napriek jej písomnej výzve, ktorá by bola
doručená nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho

peňažného záväzku voči banke, a to aj bez súhlasu klienta. V prípade, že takéto predpoklady splnené
neboli, bolo potrebné na takúto pohľadávku hľadieť ako na nepostupiteľnú, teda pohľadávku ktorej
postúpenie by bolo v priamom rozpore so zákonom. Z tohto dôvodu by potom samotná zmluva o
postúpení pohľadávky v časti týkajúcej sa takejto nepostupiteľnej pohľadávky bola absolútne neplatným
právnym úkonom, na ktorú neplatnosť bol povinný súd v konaní ex offo aj bez námietky žalovaného

prihliadnuť (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 26Co/445/2015 z 19.4.2016).

32. Súd podporne poukazuje i na výklad ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách
Krajským súdom v Žiline v rozhodnutí sp. zn. 7Co/715/2015 z 24.2.2016, ktorý uvádza, že uvedené
zákonné ustanovenie v prvej vete hovorí o tom, že ak bola doručená písomná výzva banky na úhradu

dlžnej sumy, napriek ktorej však za obdobie dlhšie ako 90 kalendárnych dní túto dlžnú sumu dlžník
neuhradí, môže banka pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou aj bez jeho súhlasu. Veta
druhá hovorí o tom, že banka takéto právo nemôže uplatniť, ak by jej klient pred postúpením uhradil
omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva. Banka však aj v prípade, že
klient uhradí omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva, môže pohľadávku

postúpiťvprípade,aksúčetvšetkýchomeškanísosplnením,čolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzku
voči banke, alebo pobočke zahraničnej banky, presiahol jeden rok. Inými slovami povedané, banka musí
najskôr klienta vyzvať na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní, ak po tejto výzve dlhšie
ako 90 kalendárnych dní klient neuhradí peňažný záväzok môže banka postúpiť pohľadávku aj na tretiu
osobu, ktorá nie je bankou. V prípade, ak by aj po uplynutí 90 dní klient svoj peňažný záväzok, s ktorým

je v omeškaní, uhradil, takto banka postupovať nemôže, ak však po uplynutí 90 dní klient svoj omeškaný
peňažný záväzok uhradí, ale ide o peňažný záväzok, s ktorým je v omeškaní dlhšie ako 1 rok, môže
banka aj napriek tejto úhrade pohľadávku postúpiť. Uvedené vyplýva aj z formulácie „napriek písomnej
výzve...“, čo znamená, že najskôr musí byť vyhotovená a odoslaná písomná výzva a potom môže nastať
situácia, že klient bude dlhšie ako 90 dní v omeškaní alebo nebude, teda táto okolnosť je až následná

a od nej sa odvíja možnosť postúpiť pohľadávku na nebankový subjekt.

33. Súd sa nestotožňuje ani s názorom žalobcu vysloveným v jeho vyjadrení z 21.2.2018, že z
nesplnenia podmienok definovaných v § 92 ods. 8 zákona o bankách nemôže vyvodzovať závery o
platnosti, resp. neplatnosti posudzovaného postúpenia. Podľa názoru súdu ide totiž o špeciálnu normu

upravujúc postup pri postupovaní bankovej pohľadávky. Nemôžu byť pochybnosti v tom, že obmedzenia
banky vyplývajúce z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. o bankách treba považovať za imanentnú súčasť
ústavného práva či už fyzickej alebo právnickej osoby na ochranu pred neoprávneným zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov (čl. 19 ods. 3 Ústavy) v tomto prípade údajov o jeho majetkových
pomeroch. Odovzdanie údajov o poskytnutom úvere a jeho podmienkach bankou tretej osobe bez

splnenia podmienok § 92 ods. 8 zák. o bankách je tak treba považovať za neoprávnené zverejnenie
údajov o osobe dlžníka včítane údajov o jeho majetkových pomeroch. Bez významu v tejto súvislosti nie
jeaniskutočnosť,žeposkytovateľúveru,vtomtoprípadebanka,jevsúvislostisrozhodovanímožiadosti
spotrebiteľaoposkytnutieúveru,povinnýzozákona(§7ods.1zák.č.129/2010Z.z.)zisťovaťschopnosti
žiadateľa o úver, úver splácať a nesporne v rámci toho zisťovať aj jeho najmä rodinné a majetkové

pomery, pričom tieto údaje tvoria obsah dokumentácie o záväzkovom vzťahu ktorú, ako to výslovne
vyplýva z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. o bankách, je banka povinná pri postúpení pohľadávky, odovzdať
postupníkovi. Vzhľadom na uvedené tak nemôžu byť pochybnosti o tom, že podmienky postúpenia
pohľadávky bankou tak, ako vyplývajú z ustanovenia § 92 ods. 8 zák. o bankách, treba považovať zazákonom stanovené podmienky, ktoré musia byť naplnené pre možnosť banky svoju pohľadávku z úveru
postúpiť na inú osobu. Bez ich splnenia je postup banky v rozpore s týmto zákonným ustanovením,
teda odporuje zákonu, v dôsledku čoho zmluva o postúpení pohľadávky, ktorú by banka bez súhlasu

dlžníka, napriek tomu s treťou osobou uzavrela, je podľa § 39 Občianskeho zákonníka v spojení s § 525
veta tretia Občianskeho zákonníka absolútne neplatná. Podporne súd opätovne poukazuje aj na závery
Krajského súdu v Prešove vo veciach vedených pod sp. zn. 19Co/50/2017, sp, zn. 7Co/7/2017, sp. zn.
2Co/220/2016, či sp. zn. 20Co/124/2016.

34. Napokon súd nespochybňuje právo Slovenskej sporiteľne, a.s. ako poskytovateľa úveru zmluvne
s žiadateľom o úver (dlžníkom) upraviť práva a povinnosti pri poskytovaní úveru odchylne od zákona
alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z povahy
ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Pokiaľ však žalobca právo Slovenskej
sporiteľne, a.s. ako postupcu na postúpenie pohľadávky voči žalovanému na neho zakladá na tomto
zákonnom ustanovení a čl. 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne,

a.s., v ktorej nielen žalobca, ale aj Krajský súd v Prešove vo svojom rozhodnutí zo dňa 25.8.2016 č.k.
11Co 11/2015-177 vidia dohodu o možnosti Slovenskej sporiteľne, a.s. „kedykoľvek postúpiť akékoľvek
svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené,
bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti
s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky alebo nie voči klientovi na tretiu osobu alebo preniesť

akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu“, v skutočnosti dohodou nie je. Článok 19 bod 19.16 totiž
tvorí obsahovú súčasť Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne, a.s., ktoré boli
dopredu pripravené Slovenskou sporiteľňou, a.s. pre široký okruh jej klientov bez možnosti žalovaných
akýmkoľvekspôsobomsapodieľaťnaichtvorbeaovplyvniťichobsah.Všeobecnéobchodnépodmienky
včítane textu čl. 19 bod 19.16 preto nie je možné považovať za individuálne dohodnuté.

35. Všeobecné obchodné podmienky tvoria obsahovú súčasť samotnej zmluvy o splátkovom úvere
uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným dňa 2.9.2013, v dôsledku čoho text čl. 19 bod
19.16 je treba považovať za zmluvnú podmienku a to podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka (už v
predchádzajúcej časti dôvodov tohto rozsudku súd konštatoval, že vzťah založený zmluvou uzavretou

Slovenskou sporiteľňou, a.s. a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským, na posúdenie ktorého je treba
použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka) neprijateľnou zmluvnou podmienkou už z dôvodu, že nejde
o individuálne dohodnutú a ktorú žalovaný musel prijať, ak chcel vstúpiť do zmluvného vzťahu so
Slovenskou sporiteľňou, a.s.

36. Zmluvná podmienka vyjadrená v čl. 19 bod 19.16 naviac vyvoláva značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa, lebo jednak touto zmluvnou
podmienkou banka zrejme obchádzala ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách a tiež, žalovaný ako
spotrebiteľ už vopred pri samotnom uzavretí zmluvného vzťahu s bankou dával súhlas s postúpením
akýchkoľvek pohľadávok bankou voči nemu ako dlžníkovi na tretiu osobu (teda aj na zahraničný subjekt,

voči ktorému domôcť sa práva zo strany spotrebiteľa by bolo značne sťažené), zatiaľ čo žalovaný
takýto súhlas banky na postúpenie pohľadávky voči banke, resp. prevod záväzku voči banke na tretiu
osobu nedostal a postúpiť svoju prípadnú pohľadávku voči banke bol oprávnený iba s predchádzajúcim
písomným súhlasom banky (viď posledná veta čl. 19 bod 19.16 Všeobecných obchodných podmienok).

37. Nemôžu byť potom pochybnosti o tom, že táto zmluvná podmienka je nielen neprijateľná podľa § 53
ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale tiež absolútne neplatná podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka.
Absolútne neplatná zmluvná podmienka nemôže zakladať akékoľvek právo alebo povinnosť, v dôsledku
čoho Slovenskú sporiteľňu, a.s. čl. 19 bod 19.16 neoprávňoval postúpiť pohľadávku voči žalovanému
žalobcovi, bez dohody so žalovaným. Nakoniec súd dodáva, že k rovnakým záverom došli aj Okresný

súd Žilina vo svojom rozsudku zo dňa 1.3.2016 č.k. 6C 285/2013-172, ktorý rovnakú zmluvnú podmienku
vo Všeobecných obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne, a.s. určil pre jej neprijateľnosť podľa
§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka za neplatnú podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ktorý na
odvolanie ako vecne správny potvrdil Krajský súd v Žiline svojim rozsudkom zo dňa 26.10.2016 č.k. 7Co
270/2016-210.

38. Nakoľko žalobca nepreukázal ani po tom, ako mu bola súdom poskytnutá lehota na preukázanie
svojej aktívnej vecnej legitimácie, že je nositeľom hmotnoprávneho oprávnenia v právnom vzťahu, z
ktorého je vyvodzovaný žalobou uplatnený nárok, pretože nepreukázal platné postúpenie predmetnejpohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy z banky na nebankovú spoločnosť, teda svoju aktívnu vecnú
legitimáciu v konaní, súd žalobu v celosti ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na tento právny záver bolo
nepodstatné zaoberať sa ďalšími námietkami a argumentmi žalobcu, ktorými preukazoval oprávnenosť

ním uplatneného nároku.

39. Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 CSP).

40. O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie

končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 1, 2 CSP).

41. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná
strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže žalovaný bol síce v konaní plne
úspešný, avšak mu žiadne trovy konania nevznikli, súd rozhodol, že žalovanému náhradu trov konania

nepriznáva.

42. Rovnako súd nepriznal ani nárok na náhradu trov konania voči niekdajšiemu vedľajšiemu
účastníkovi, ktorý síce do konania podaním zo 17.12.2013 najskôr vstúpil, avšak neskôr z neho podaním
z 30.3.2015, doručeným 1.4.2015 vystúpil vzhľadom k tomu, že nepredložil súhlas so svojím vstupom

na strane žalovaného, s ktorým sa mu ani nepodarilo skontaktovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde

(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do

uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o
odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným

skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a
odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť
výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku
závisívýrok,ktorýodvolanímnebolvýslovnedotknutý,aleboakurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak

odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo
o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,

ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa
odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie
súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
v znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.