Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 5. október 2017

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 5T/109/2008

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1108010670
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 10. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Kačáni

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2017:1108010670.30

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdBratislavaIvkonanípredsamosudcomMgr.MichalomKačánim,vtrestnejveciobžalovanej

K. X. a spol., pre trestný čin podvodu podľa 250 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v
zneníúčinnomvčasespáchaniaskutku,nahlavnompojednávaníkonanomdňa05.10.2017vBratislave,
takto

r o z h o d o l :

Obžalovaní
K. X., N.. R. nar. XX.XX.XXXX T. U., bytom U., U. Č.. X,

G. N. nar. XX.XX.XXXX T. U., bytom U., D. XX

a u z n á v a j ú v i n n ý m i , ž e

v priebehu leta 2003 obžalovaná K. X. pod zámienkou zabezpečenia prevodu nájomných práv k bytu
číslo 11 v Bratislave na Gorkého ulici číslo 11 z nájomníčky H. R., bytom v Bratislave, Gorkého

11 a následne aj prevodu vlastníckych práv k tomuto bytu na poškodeného A. F., za podmienky,
že tento uhradí nedoplatky H. R. na nájomnom a službách za byt u prenajímateľa Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto, zaplatí náhradné ubytovanie alebo zodpovedajúcu peňažnú čiastku H.
R. a zaplatí sprostredkovateľom následne dohodnutú odmenu 500.000,-Sk, podpísala K. X.I.U. ako
sprostredkovatelia dňa 11. 06. 2003 v Bratislave na Banskobystrickej 16, na notárskom úrade JUDr.
D. N. so záujemcom, poškodeným A. zmluvu o sprostredkovaní, ktorú ako sprostredkovateľ podpísal
aj obžalovaný G. N., ktorou sa zaviazali vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca, poškodený
A. F. mal príležitosť uzatvoriť s Miestnym úradom mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zmluvu o

nájme bytu H. R. v Bratislave na Gorkého 11 a postupne dať žiadosť o odkúpenie tohto bytu do
vlastníctva poškodeného a to za odmenu vo výške 500.000,-Sk splatnú do 15. 06. 2003 a províziu vo
výške 500.000,-Sk splatnú po uzavretí nájomnej zmluvy k bytu medzi poškodeným A. F. a Miestnym
úradom mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, pričom H. R. v ten istý deň na rovnakom notárskom
úrade podpísala s poškodeným A. F. ako preberateľom dlhu zmluvu o prevzatí pohľadávok a zmluvu o
prevode práv na byt a G. N.É. plnú moc na zastupovanie, následne na tomto základe prevzala K. X.
od poškodeného A. F. 11. 06. 2003 v pobočke Slovenskej Sporiteľne, a. s. v Bratislave na Obchodnej

ulici hotovosť vo výške 500.000,-Sk, z ktorej boli uhradené nedoplatky H. R. na nájomnom v pokladni
Miestneho úradu mestskej časti Bratislava - Staré Mesto vo výške 34.592,-Sk, na exekútorskom úrade
Z.. Š. J. vo výške 36.792,-Sk a H. R. odovzdala v byte na Gorkého 11 dňa 11. 06. 2003 čiastku
20.000,-Sk na úhradu nájomného do budúcnosti, pričom poškodený A. F. ešte uhradil za H. R. dňa
11. 06. 2003 zo svojho účtu na účet exekútorského úradu dlžnú sumu v celkovej výške 157.094,-Sk,
pričom obžalovaná K. X. zvyšné finančné prostriedky použila nezisteným spôsobom, poškodenému ich
nevrátila, uzavretie nájomnej zmluvy nezabezpečila, pričom už v čase podpisu zmluvy o sprostredkovaní

a z nej vyplývajúcich úhrad nedoplatkov na nájomnom z finančných prostriedkov poškodeného vedela,
že nájomná zmluva na byt na Gorkého 11, v nájme H. R., je zo strany prenajímateľa Mestskej častiBratislava - Staré Mesto vypovedaná a H. R. už v tom čase nebola nájomcom tohto bytu a teda, že
reálne nie je možné legálne zabezpečiť, aby prenajímateľ predmetného bytu skutočne uzatvoril nájomnú
zmluvu na tento byt s poškodeným A. F., ktorý by ho následne od prenajímateľa odkúpil do vlastníctva

a tak poškodenému A. F. spôsobila škodu vo výške 657.094,-Sk, čo sa rovná 21.811,52 Eur, pričom
poškodený A. F. odovzdal obžalovanému G. N. dňa 07.07.2003 sumu 42.000,-Sk, a to za účelom
ich použitia pre potreby právneho zastúpenia H. R. v civilnom konaní v súvislosti so sporom ohľadne
vypratania bytu, k čomu však nedošlo, a teda finančné prostriedky v uvedenej sume na takýto účel
použité neboli, poškodenému A. F. ihneď vrátené neboli, ale obžalovaný G. N. ich použil pre vlastnú

potrebu v rozpore s účelom ich zverenia, čím poškodenému A. F. spôsobil škodu vo výške 42.000,-Sk,
čo sa rovná sume 1.394,14 Eur,

t e d a

obžalovaná K. X.
na škodu cudzieho majetku seba a iného obohatila tým, že uviedla niekoho do omylu a spôsobila tak
na cudzom majetku väčšiu škodu,

obžalovaný G. N.

prisvojil si cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobil tak na cudzom majetku škodu nie malú,

č í m s p á c h a l i

obžalovaná K. X.
trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom
v čase spáchania skutku

obžalovaný G. N.

trestný čin sprenevery podľa § 248 odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase
spáchania skutku.

Za to sa

o d s u d z u j ú

obžalovaná K. X.

Podľa § 250 odsek 3 Tr. Zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku s použitím §
40 odsek 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku na trest odňatia slobody
vo výmere 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 58 odsek 1 písmeno a/ Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku sa

obžalovanej výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá.

Podľa § 59 odsek 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku sa obžalovanej
určuje skúšobná doba v trvaní 2 (dva) roky.

obžalovaný G. N.

Podľa § 248 odsek 2 Tr. Zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku s použitím § 53
odsek 1, odsek 2 písmeno a/, odsek 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. na peňažný trest vo výške 200,-Eur.

Podľa § 54 odsek 3 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku súd pre prípad,
že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovuje obžalovanému G. N. náhradný
trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) mesiace.Podľa § 287 odsek 1 Trestného poriadku sa obžalovanej K. X. ukladá povinnosť nahradiť poškodenému

A. F., Q.. XX.XX.XXXX T. H., okres R.Z.Q., bytom X. XX, U., škodu vo výške 16.596,96 Eur.

Podľa § 288 odsek 2 Tr. Por. sa poškodený A. F., Q.. XX.XX.XXXX T. H., okres R., bytom X. XX, U., so
zvyškom nároku na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Na Okresný súd Bratislava I bola dňa 05.09.2008 doručená obžaloba prokurátora Okresnej prokuratúry

BratislavaIzodňa04.09.2008,č.k.3Pv807/04/-45naobvinenýchOW.,preskutokprávnekvalifikovaný
ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 odsek 2, §250 odsek 1, odsek 3 Tr. zák. účinného
v čase spáchania skutku (zák. č. 140/1961 Zb.), ktorého sa mali dopustiť na tom skutkovom základe,
ako to bolo uvedené v podanej obžalobe.

Súd na podklade podanej obžaloby nariadil vo veci hlavné pojednávanie, na ktorom po tom, čo všetci
obžalovaní urobili vyhlásenie podľa § 257 odsek 1 písmeno a/ Trestného poriadku, teda že sú nevinní zo
spáchania skutku uvedeného v obžalobe, vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaných K., výsluchom
svedka - poškodeného A. a svedkov JUD. a čítaním listinných dôkazov podľa § 269 Trestného poriadku,
a to zápisnice o vydaní veci, potvrdenia o výbere zo Slovenskej sporiteľne zo dňa 11.06.2003 (500.000,-

Sk), uznesenia o vrátení veci a potvrdenia, Nájomnej zmluvy medzi prenajímateľom Mestskou časťou
Bratislava Staré Mesto a nájomcom H. zo dňa 22.10.1997, Výpovede z nájmu bytu zo dňa 12.11.2001,
Splnomocnenia zo dňa 11.06.2003, Zmluvy o sprostredkovaní uzatvorenou dňa 11.06.2003 medzi Z.
ako sprostredkovateľom a A. ako záujemcom, Zmluvy o prevzatí pohľadávok a zmluvy o prevode
práv na byt uzatvorenej dňa 10.06.2003 medzi dlžníkom H. a preberateľom dlhu a práv na byt A.,

zmluvy o zastupovaní, prevodných príkazov (na sumu 12.175,-Sk a sumu 144.919,-Sk), výpisu z účtu
vedeného v Slovenskej sporiteľni, príjmový pokladničný doklad na sumu 20.000,-Sk, dokladu o zaplatení
sumy 34.592,-Sk, výdavkový pokladničný doklad na sumu 200.000,-Sk, stavu účtovného konta nájomcu
(H., Platobných rozkazov Okresného súdu Bratislava I zo dňa 08.12.2000, sp. zn. RO/3371/00 a zo
dňa 25.04.2002, sp. zn. RO/1475/02, návrhov na vykonanie exekúcie, poverení súdneho exekútora,

upovedomení o začatí exekúcie, žiadosti o prevod bytu do vlastníctva,, žiadosti o znovu obnovenie
nájomnej zmluvy, oznámenia starostu mestskej časti, žiadosti - súhlasu o postúpení práva - nájomnej
zmluvy, odpoveď starostu mestskej časti, zmluvy o provízii, žiadosti o zápis do katastra, listu a žiadosti
poškodeného A., návrhu vo veci ochrany proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva, doplnku
do spisu, vyjadrenia k návrhu, potvrdenia Exekútorského úradu Bratislava I súdneho exekútora Z.,

odstúpenia od zmluvy o zastupovaní a od zmluvy o provízii, pokusu o zmier, návrhu na vyslovenie
neplatnosti právneho úkonu, uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 22.01.2008, sp. zn. 9C
268/2004, správy Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zo dňa 04.08.2008, návrhu na uzavretie
nájomnej zmluvy zo dňa 25.03.2002, Nájomnej zmluvy č. 3327/2002/-321, výpočtového listu, súhlasu
k dohode o vzájomnej výmene bytov, živnostenského listu vzťahujúceho sa k osobe obžalovaného G.,

prehlásenia zo dňa 15.04.2005, výpisu z registra priestupkov a odpisu registra trestov obžalovaných.

Následne súd rozsudkom zo dňa 12.04.2010, sp. zn. 5T/109/2008 uznal obžalovaných vinnými na
skutkovom a právnom základe v zmysle podanej obžaloby, za čo obžalovaným H. uložil trest odňatia
slobody vo výmere 1 (jeden) rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 (dva) roky u

obžalovanej H. a 3 (tri) roky u obžalovanej K. a obžalovanému G. uložil trest odňatia slobody vo výmere
2 (dva) roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 5 (päť) rokov za súčasného zrušenia
výroku o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2T/52/2005 zo dňa 07.09.2005 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava, sp. zn. 1To/199/2005 zo dňa 08.03.2006, ako aj všetkých
ďalších rozhodnutí na tento výrok obsahovo nadväzujúcich, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo

zrušením, stratili podklad. Súd taktiež všetkým obžalovaným uložil povinnosť nahradiť poškodenému A.
škodu vo výške 23.203,-Eur (699.094,-Sk).

Na základe odvolania všetkých troch obžalovaných Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
19.10.2010, sp. zn. 3To/97/2010 zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil okresnému

súdu, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V odôvodnení svojho uznesenia vytkolsúdu prvého stupňa, že vykonané dokazovanie neposkytuje dostatočne presvedčivý obraz konania
jednotlivých obžalovaných a nie je celkom zrejmé, v čom spočíva účasť jednotlivých obžalovaných na
napĺňaní objektívnej stránky žalovaného trestného činu, pričom najmarkantnejšie sa tento nedostatok

prejavuje najmä vo vzťahu k obžalovanej H.. Krajský súd poukazal na to, že je evidentné, že pozícia
obžalovanej H. je úplne odlišná od pozície, ktorú v tomto prípade zastávajú obžalovaný G. a najmä
obžalovaná K.. Práve oni dvaja obžalovanú R. oslovili, pretože sa dozvedeli o tom, že je na zozname
neplatičov za byt, ponúkli sa zabezpečiť prostriedky na úhradu jej dlhov na nájomnom a nájsť jej bývanie
v okolí Bratislavy. Taktiež iba oni dvaja aktívne vystupovali vo vzťahu k poškodenému A., riešili s

ním všetky rozhodujúce otázky a prevzali od neho peniaze. Podľa názoru odvolacieho súdu nebola s
istotou vyriešená otázka, ktoré doklady obžalovaná H. poskytla obžalovanej K., kde existuje tvrdenie
obžalovanej H. proti tvrdeniu obžalovanej K. V tejto súvislosti odvolací súd zdôraznil, že v spise sa
nachádzajú aj iné dôkazy, ktorým súd prvého stupňa nevenoval náležitú pozornosť, napr. žiadosť o
znovuobnovenie nájomnej zmluvy zo dňa 10.07.2003, o ktorej sa obžalovaná H. vyjadrila jednoznačne,
že takúto žiadosť nenapísala a jej výpoveď je v tomto smere potvrdená aj výpoveďou svedka J., ktorý

vylúčil, že by obžalovaná bola schopná niečo takéto napísať. Určité pochybnosti vyvoláva v tomto
smere aj podpis na uvedenej žiadosti, z ktorého je zrejmé, že nejde o podpis obžalovanej H.. Ďalej
podľa názoru odvolacieho súdu bola nedostatočná pozornosť zo strany prvostupňového súdu venovaná
preukázaniu tvrdenia obžalovaných K. o tom, že obžalovaná H. prevzala od nich okrem čiastky 20.000,-
Sk, ktorej prevzatie potvrdzuje, aj čiastku 230.000,-Sk, o čom je v spise založená kópia výdavkového

pokladničného dokladu. V spise je aj kópia potvrdenia vystaveného Miestnym úradom Bratislava - Staré
mesto na sumu 34.592,-Sk, pričom tieto peniaze mala pracovníčka úradu prevziať od H. Obžalovaná
H. vo svojej výpovedi zo dňa 16.10.2006 popierala osobné prevzatie inej sumy ako 20.000,-Sk, ale
pripustila, že prevzala od obžalovaných K. nejaké peniaze v hotovosti, ktoré vyplatila na miestnom
úrade s titulu dlžoby. V tejto súvislosti odvolací súd poukázal na to, že obžalovanej H. nebolo umožnené

vyjadriť sa k uvedenému dokladu, pričom zdôraznil, že pri preukazovaní prevzatia čiastky 230.000,-
Sk obžalovanou H. je potrebné prihliadať aj na výpoveď obžalovaného G. z prípravného konania, v
ktorej potvrdzuje, že H. prevzala 20.000,-Sk, ale nemá vedomosť o prevzatí ďalších peňazí obžalovanou
H.. O prevzatí tejto čiastky obžalovanou H. sa dozvedel iba sprostredkovane od X., nebol prítomný
pri odovzdávaní tejto sumy. Podľa krajského súdu je pri preukazovaní naplnenia subjektívnej stránky

trestného činu potrebné upriamiť pozornosť na spôsob obrany obžalovaného G., najmä v súvislosti s
potvrdením z exekútorského úradu Z. zo dňa 17.05.2004, ktoré je obsiahnuté v spise a ktoré obžalovaný
G. preukázateľne od exekútora prevzal. V tomto potvrdení sa okrem iného uvádza, že povinná H.
je stále nájomníčkou bytu na Gorkého ulici č. 11 v Bratislave. Taktiež bude potrebné odstraňovať
rozpory vo výpovediach obžalovanej K. z prípravného konania a z konania pred súdom. V prípravnom

konaní totiž menovaná obžalovaná uviedla, že nepreverovala existenciu nájomného vzťahu a nemala
doklad o výpovedi z nájmu a na hlavnom pojednávaní dňa 25.06.2009 výslovne uviedla, že bola
prítomná pri zisťovaní na miestnom úrade na Heydukovej ulici v Bratislave, kde overovali, či bola daná
výpoveď z nájmu bytu obžalovanej H.. Bolo to niekedy v marci roku 2003 a zistili, že výpoveď z nájmu
podaná nebola. Na základe uvedeného krajský súd nariadil súdu prvého stupňa opätovne vypočuť

obžalovaných so zameraním sa na sporné otázky a odstrániť rozpory medzi jednotlivými dôkazmi,
pričom bude potrebné zvážiť aj doplnenie dokazovania oboznámením spisového materiálu Okresného
súdu Bratislava I sp. zn. 15C 65/2002. Záverom odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa pochybenia
pokiaľ ide o výrok o náhrade škody.

Vychádzajúc z uvedeného zrušujúceho uznesenia vykonal súd dokazovanie opätovným výsluchom
obžalovaných K., ako aj čítaním listinných dôkazov predložených na hlavnom pojednávaní, a to
uznesenia Okresnej prokuratúry Bratislava I zo dňa 13.07.2017, sp. zn. 2 Pv 316/06, originálu Nájomnej
zmluvy medzi prenajímateľom Mestskou časťou Bratislava Staré Mesto a nájomcom H. zo dňa
22.10.1997, výpisu z katastra nehnuteľností - výpis z Listu vlastníctva č. 5468, dokumentov z Miestneho

úradumestskejčastiBratislavy-StaréMesto(návrhunavkladvlastníckehoprávakbytunauliciGorkého
č.11,bankovéhopotvrdeniaovykonanejplatbe,príkazunaúhradu,Zmluvyč.0100040/09/33oprevode
vlastníctva bytu, potvrdenia o úhrade nájomného a služieb, žiadosti o prevode vlastníctva, , potvrdenia o
úhradenájomnéhoaslužieb,Nájomnejzmluvyč.3758/2009/321,výpočtovéholistu,dohodyovzájomnej
výmene bytov) a výsluchom svedkyne J..

Následne vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 29.09.2014, ktorým podľa § 285 písmeno b/ Trestného
poriadku všetkých obžalovaných spod podanej obžaloby oslobodil.NapodkladeodvolaniaprokurátoraOkresnejprokuratúryBratislavaIKrajskýsúdvBratislaveuznesením
zo dňa 18.05.2015, sp. zn. 3To/45/2015 napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovaným K. zrušil v celom
rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Vo

vzťahu k obžalovanej H. taktiež napadnutý rozsudok zrušil v celom rozsahu, avšak trestné stíhanie voči
nej podľa § 281 odsek 1 Trestného poriadku z dôvodu podľa § 9 odsek 1 písmeno d/ Trestného poriadku
zastavil, nakoľko obžalovaná zomrela. V odôvodnení svojho rozhodnutia Krajský súd v Bratislave
uviedol, že výrok o oslobodení sa opiera výlučne o skutočnosť, že obdobný prípad bol na miestnom
úrade realizovaný a preto je postup obžalovaných v poriadku a teda legálny, pričom zákonnosť postupu

obžalovaných podľa okresného súdu dokazuje aj tá skutočnosť, že byt na Gorkého ulici č. 11 je od roku
2009 prevedený na inú osobu, potom čo pôvodný vlastník bytu súhlasil s prevodom nájomných práv
k zadlženému bytu na tretiu osobu, ak sa uhradí dlžná suma a nájomcovi sa poskytne kompenzácia
v peniazoch alebo priamo zabezpečí náhradné ubytovanie. V tomto smere krajský súd uviedol, že
nejde o porovnateľné situácie. Odvolací súd zdôraznil, že okresný súd vo svojom rozhodnutí vôbec
neuvádza, ako posúdil jednotlivé kroky obžalovaných, ktoré podnikli potom, čo uzavreli s poškodeným

A. zmluvu o sprostredkovaní s prihliadnutím na dôkazy, ktoré svedčia o tom, že im musela byť známa
skutočnosť, že H. už nie je nájomníčkou bytu a nemôže teda previesť na inú osobu práva, ktorými
nedisponuje. Napriek tomu, že obžalovaná K. odmieta, že by bola o tejto skutočnosti informovaná, je k
dispozícii počas celého konania nemenná výpoveď H., s ktorou korešponduje aj výpoveď G.. Ten totiž
jednoznačne uvádza, že K. písala za H. žiadosť o obnovenie nájomnej zmluvy, ktorá bola spísaná dňa

10.07.2003. Preto jej nevyhnutne musela byť známa skutočnosť o vypovedaní nájmu. Odvolací súd
tiež vytkol súdu prvého stupňa nedostatok spočívajúci v tom, že čiastočne nevyjasnený zostal spôsob,
ktorým obžalovaná K. naložila s peniazmi, ktoré prevzala od poškodeného v banke. V tomto smere preto
uviedol, že rozpory medzi výpoveďou obžalovanej K. a výpoveďami obžalovaného G. a poškodeného
A. bude potrebné odstraňovať vykonaním konfrontácii. Taktiež poukázal na to, že prvostupňový súd

sa pokúsil odstrániť rozpor medzi výpoveďou K. a H. ohľadom odovzdania čiastky 230.000,-Sk, avšak
z odôvodnenia rozsudku nevyplývajú žiadne úvahy súdu o tom, ktorým dôkazom uveril a prečo, ako
túto otázku vyhodnotil aj v kontexte s ostatnými vykonanými dôkazmi. Takisto sa nedostatočne zaoberal
riešním otázky, ktoré doklady obžalovaná H. poskytla obžalovaným K.. Napriek tomu, že aj tu sa snažil
rozpory odstraňovať, nevyvodil z uvedeného postupu žiadne potrebné závery. Ďalej bolo potrebné

pri preukazovaní naplnenia znakov žalovaného trestného činu zaujať stanovisko k potvrdeniu, ktoré
obžalovanému N. vydal exekútor Z. a vziať do úvahy dátum vystavenia potvrdenia zohľadňujúc pritom
zistenia, ktoré už boli obžalovaným v čase jeho vydania známe, a to jednak z predložených listín a aj
z komunikácie a pracovníkmi Miestneho úradu.

Krajský súd uložil súdu prvého stupňa opätovne vypočuť obžalovaných a poškodeného so zameraním
sa na vyjasnenie sporných otázok a odstrániť rozpory medzi jednotlivými dôkazmi, ktoré prispeli ku
vzniku pochybností ohľadom skutkových zistení. Taktiež prvostupňovému súdu nariadil dôslednejšie
sa zaoberať obranou obžalovaných a v odôvodnení rozsudku sa s ňou pri hodnotení dôkazov náležite
vysporiadať.

Na základe uvedeného okresný súd konajúci prostredníctvom nového zákonného sudcu, ktorému bola
vec pridelená, po vyjadrení obžalovaných K., ktorí vyslovili súhlas so zmenou v osobe samosudcu,
vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie opätovným výsluchom obžalovaných K., ako aj
výsluchompoškodenéhoA.avykonalpokusokonfrontáciumedzimenovanýmiobžalovanýminavzájom,

ako aj medzi nimi a poškodeným. V tomto smere ale súd uvádza, že obžalovaný G. po zákonnom
poučení využil svoje právo a odmietol sa podrobiť konfrontácii, pričom konfrontácia medzi obžalovanou
K. a poškodeným A. bola predčasne ukončená v dôsledku nerešpektovania zásad správania sa
konfrontovaných osôb pri tejto osobitnej forme výsluchu, a to predovšetkým zo strany obžalovanej K.,
v dôsledku čoho sa míňal účel konfrontácie. Okrem toho má súd za to, že konfrontácia, ktorú nariadil

odvolací súd, by mohla prispieť k sledovanému účelu iba v prípade, ak by sa jej podrobili všetky osoby,
ktoré sa jej podľa rozhodnutia krajského súdu podrobiť mali, teda obaja obžalovaný a poškodený, k
čomu však pre odmietnutie obžalovaným G. nedošlo.

Súd následne vykonané dokazovanie vyhodnotil spôsobom upraveným v § 2 odsek 12 Trestného

poriadku,atojednotlivoivichsúhrnepodľasvojhovnútornéhopresvedčeniazaloženéhonastarostlivom
uvážení všetkých okolností prípadu, pričom bol povinný sa pohybovať v intenciách záverov odvolacieho
súdu a rešpektovať jeho právny názor vyslovený vo vyššie uvedených zrušujúcich uzneseniach.Na základe vykonaného dokazovania a jeho vyhodnotenia súd dospel k záveru, že vina obžalovanej K.
bola bez akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná, avšak v inom rozsahu, než im bolo kladené
obžalobou za vinu, pričom u obžalovaného G. sa na základe zistených skutkových okolností vina týka

iného trestného činu, než je tomu u obžalovanej K.. V tejto súvislosti súd uvádza, že skutok uvedený
v obžalobe bolo v zmysle výsledkov vyplývajúcich z procesu dokazovania potrebné upraviť, nakoľko
zákonné znaky trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom
v čase spáchania skutku naplnila iba obžalovaná K., pričom obžalovaný G. v časti skutku popísaného
v podanej obžalobe, v rámci ktorého prevzal od poškodeného A. sumu 42.000,-Sk, ktoré použil na

iný účel, než na ktoré mu boli zverené, sa dopustil trestného činu sprenevery podľa § 248 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku. Pri úprave skutku súd prihliadal na
podmienku zachovania jeho totožnosti, vychádzajúc pritom z konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej je
totožnosť skutku zachovaná, ak je aspoň čiastočne zachovaná totožnosť konania alebo aspoň čiastočne
zachovaná totožnosť následku. Táto podmienka pri porovnaní popisu skutku v obžalobe a popisu skutku
uvedenom v tomto rozsudku bola nepochybne zachovaná.

Pokiaľ ide o obhajobnú argumentáciu obžalovaných, táto sa u nich odvíjala od popierania spáchania
skutku uvedeného v obžalobe. Obhajoba obžalovanej K. spočívala v tom, že podľa jej názoru splnili
všetkypodmienky,ktoréodnichMestskáčasťBratislava-StaréMestovyžadovala,t.j.súhlassvýmenou
bytu a zaplatenie dlhov. Podľa obžalovanej všetci nájomcovia mali právo byt v nájme odkúpiť. Ďalej sa

bránilatým,žeovýpovedinájmupredmetnéhobytunevedeliaH.imtonepovedala.Všetky(zostávajúce)
peniaze vyplatila H., konkrétne sumu 20.000,-Sk, ako aj sumu 230.000,-Sk, pričom následne ona s
nimi prestala komunikovať. Zdôraznila, že takým istým spôsobom, ako chceli postupovať oni, bol byt na
Gorkého ulici č. 11 prevedený v roku 2009. Ďalej argumentovala tým, že sumy finančných prostriedkov
uvádzaných poškodeným A. sa nezhodujú s tým, ako oni presne vyčíslili, čo zaplatili. Čo sa týka

nájomného vzťahu, ona jeho existenciu osobne na Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto preverovať
nebola, to urobil obžalovaný G., ktorý bol túto skutočnosť osobne zisťovať, pričom na mestskej časti mu
neuviedli žiadne skutočnosti ohľadne výpovede z nájmu. Ona obžalovaného čakala vonku v aute. Pri
odstraňovaní rozporov postupom podľa § 264 odsek 1 Trestného poriadku vyplývajúcich z jej výpovede
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 25.06.2008, kedy uviedla: „ Ja som bola prítomná pri tom, keď sa

bolo zisťovať na miestnom úrade, či je platná nájomná zmluva k uvedenému dňu, bolo to na Heydukovej
v Bratislave. Konkrétne však uvedenú zmluvu som nevidela. Bolo to niekedy v marci 2003, výpoveď z
nájmu podaná nebola.“, obžalovaná zopakovala, že ona tam nebola, ale bol tam obžalovaný N. Bolo
to v marci alebo v máji 2003 a s obžalovaným išli preverovať aj existenciu nájomnej zmluvy. Pokiaľ ide
o sumu, ktorú prevzala v banke od poškodeného A., obžalovaná sa bránila tým, že od neho prevzala

sumu 500.000,-Sk a z tejto sumy bola vyplatená na účet mestu suma 157.000,-Sk. H. jej odovzdala
nájomnú zmluvu, doklady v súvislosti s exekučným konaním, doklad o dome jej manžela v N. doklad k
nehnuteľnosti jej matky a ešte nejaké písomnosti. Pri odovzdávaní sumy 230.000,-Sk H. bol prítomný aj
obžalovaný G., pričom táto suma jej mala byť odovzdaná za účelom zabezpečenia bývania, následne
však chcela túto sumu pre seba. V rámci svojej obhajoby tiež uviedla, že žiadosť o znovu obnovenie

nájomnej zmluvy ona nepísala. Na vysvetlenie rozporu oproti jej výpovedi z prípravného konania, kedy
uviedla, že ju písala ona, obžalovaná uviedla, že si už presne nepamätá, ako to bolo, pravdepodobne
bola pri tom prítomná.

Obhajobná argumentácia obžalovaného G. bola založená v podstate na tom, že to bola obžalovaná

K., ktorá mala zabezpečiť všetky administratívne veci v súvislosti s výmenou predmetného bytu.
Obžalovaná X. mala zabezpečiť všetko, čo vyplývalo z realitnej činnosti. Čo sa týka sumy 500.000-
Sk, túto mu osobne dal poškodený A. v banke, on odpočítal sumu 157.000,-Sk, ktorá sa mala dať na
účet exekútora za účelom vyplatenia dlhov a malo sa tak stať prevodom z účtu. Išlo asi o pochybenie
bankového úradníka, ak nezaznačil následný vklad tejto sumy na účet. Zvyšnú časť dal poškodený

do obálky a dal ju obžalovanej K.. Z tejto sumy bola zaplatená ešte suma 34.592,-Sk za dlh H.. Zo
zvyšnej sumy 271.522,-Sk dostala R. 20.000,-Sk na úhradu dlhov, ktoré by mohli vzniknúť v budúcnosti.
Taktiež sumu 230.000,-Sk odovzdala X.. Pri odovzdávaní naposledy uvedenej sumy bol prítomný, nie
však priamo, ale ostal pri dverách. Nevidel presne sumu, ktorú K. odovzdala H. ale videl ju predtým u
nej v kabelke. R. pri odovzdaní peňazí podpísala aj doklad o prevzatí tejto sumy. Taktiež bol prítomný

aj pri odovzdaní sumy 20.000,-Sk H.. Pri odstraňovaní rozporov v tejto otázke oproti jeho tvrdeniu v
prípravnom konaní, keď uviedol, že bol pri tom, keď K. odovzdala H. 20.000,-Sk, avšak nevedel, či
odovzdala R. nejaké peniaze aj druhýkrát, nakoľko pri tom nebol, obžalovaná X. mu iba povedala,
že jej dala ďalšie peniaze, ale nevedel koľko, obžalovaný uviedol, že sa k sume 230.000,-Sk nechcelvyjadrovať, nakoľko si nechcel ublížiť, pričom táto suma mala ísť na kúpu bytu, resp. zabezpečenie
náhradného bývania pre R.. Obžalovaný sa ďalej vyjadril v tom smere, že z Mestskej časti Bratislava
- Staré Mesto im došla odpoveď, že byt nie je možné odkúpiť, pričom oni mali doklad o možnosti

odkúpenia bytu za zostatkovú hodnotu. O výpovedi z nájmu bytu nevedeli. Následne si H. začala byt
riešiť vo vlastnej réžii a vo vlastný prospech, pričom prestala s nimi komunikovať. On nemal v úmysle
uviesť niekoho do omylu, keďže žiadne finančné prostriedky neprevzal okrem sumy, ktorú prevzal od
poškodeného neskôr a ktorú mu aj vrátil, o čom svedčí ich dohoda, resp. doklad o uhradení pohľadávky.
Existenciu nájomnej zmluvy overoval u súdneho exekútora, ktorý písomným vyjadrením túto skutočnosť

potvrdil. On nebol s obžalovanou K. sa miestnom úrade zisťovať žiadne skutočnosti, o vypovedaní
z nájmu bytu sa dozvedel až na základe oznámenia Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto zo dňa
16.06.2003. Až následne sa dostavil na miestny úrad, kde mu povedali, že byt by sa aj tak musel 2 roky
užívať v rámci nájmu. Pokiaľ ide o finančné prostriedky, ktoré prevzal on od poškodeného A., obžalovaný
vypovedal, že tieto mali ísť na právne zastupovanie R. v civilnom konaní ohľadne návrhu na vypratanie
bytu, k čomu však nedošlo. To bolo účelom poskytnutia týchto peňazí poškodeným. Tieto finančné

prostriedky následne použil pre vlastnú potrebu. Čo sa týka žiadosti o znovu obnovenie nájomnej zmluvy
obžalovaný uviedol, že ju písali oni dvaja, ale iba X..

Vyhodnotiac uvedenú obhajobnú argumentáciu súd uvádza, že v prípade obžalovanej K. nemožno
považovať jej obranu za spôsobilú zbaviť ju viny a pokiaľ ide o obhajobu obžalovaného G., táto bola

dôvodná len vo vzťahu k znakom trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona č. 140/1961
Zb., nie však vo vzťahu k tej časti jeho konania, ktorým boli naplnené zákonné znaky trestného činu
sprenevery podľa § 248 Trestného zákona č. 140/1961 Zb.

Čo sa týka skutkových záverov, je potrebné poukázať na tie preukázané skutočnosti, ktoré vo svojich

zrušujúcich uzneseniach konštatoval Krajský súd v Bratislave a na ktoré nemalo dopad ani doplnenie
dokazovania. V tomto smere je nevyhnutné zopakovať, že nespochybniteľným faktom bolo uzavretie
zmluvy o sprostredkovaní dňa 11.06.2003 medzi obžalovanými K. a G. na jednej strane a A. na strane
druhej, v ktorej sa obžalovaní ako sprostredkovatelia zaviazali vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby
mal poškodený príležitosť uzavrieť s Mestskom časťou Bratislava - Staré Mesto zmluvu o nájme bytu

nachádzajúcom sa v Bratislave na Gorkého ulici č. 11. Ďalej mali byť na poškodeného postúpené všetky
práva a povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu a mala byť vyvíjaná činnosť k tomu, aby mohol dať žiadosť o
odkúpenie bytu. Sprostredkovateľom mala byť vyplatená odmena vo výške 500.000,-Sk do 15.06.2003
v súvislosti s úkonom postúpenia všetkých práv a povinností z nájomcu H. na syna poškodeného N..
Ďalších 500.000,-Sk malo byť vyplatených pri uzavretí zmluvy o nájme k bytu na N.. Nespochybniteľným

je tiež ten fakt, že čiastku 500.000,-Sk A. dňa 11.06.2003 vybral zo svojho účtu a priamo v banke ju
odovzdal obžalovanej K.. Z účtu poškodeného bolo vyplatené aj 12.175,-Sk a 144.919,-Sk na účet
súdneho exekútora z titulu dlhu na nájomnom. Poškodený zaplatil okrem tejto sumy ďalších 42.000,-Sk
obžalovanému N. ktoré od neho požadoval na nejaké vybavovanie. Dokazovaním bolo tiež ustálené,
že okrem dvoch platieb, ktoré boli poukázané z účtu poškodeného na účet súdneho exekútora Z., bolo

priamo poškodeným A. v hotovosti vyplatených aj 36.792,-Sk, takisto z titulu nedoplatkov na nájomnom,
ktoré vznikli v súvislosti s užívaním bytu obžalovanej H.. Zároveň je v spise obsiahnuté potvrdenie
vystavenésúdnymexekútoromIQ.zodňa17.05.2004,ktorýmpotvrdzuje,žepoškodenýA.,ktorýprevzal
dlh povinnej H. uhradil v prospech oprávneného subjektu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto celú
dlžnú sumu v exekučných konaniach 41Ex 201/2002 a 41Ex 202/2002. Súčasne exekútor potvrdil, že

dlh uhradil A. po predbežnom oboznámení sa so skutočnosťou, že povinná H. je stále nájomníčkou bytu
na Gorkého ulici č. 11, exekútorský úrad nevedie voči nej iné exekučné konania a zo strany oprávneného
nebol podaný návrh na exekučné vypratanie bytu. Toto potvrdenie osobne v deň jeho vystavenia prevzal
obžalovaný G..

Ako tiež krajský súd uviedol, z výpovede obžalovaného G. a čiastočne aj z výpovede obžalovanej K. a
listinných dôkazov vyplýva, že obžalovaní v mene H. oficiálne požiadali Mestskú časť Bratislava - Staré
Mesto o odkúpenie bytu. Oficiálne tlačivo vypísala K. podpísala ho H.. Žiadosť o obnovenie nájomnej
zmluvy takisto spísala K., čo je preukázané výpoveďami G. a nepriamo aj výpoveďou svedka J.. Podľa
krajského súdu je teda zrejmé, že obžalovaná K. s určitosťou mala vedomosť o výpovedi z nájmu bytu.

Nepochybne bolo preukázané aj to, že mestská časť oznámila poškodenému, že nie je možné byt
odkúpiť, nakoľko je už podaná žaloba na súde ohľadom vypratania bytu z dôvodu ukončenia nájmu.Bývala spoluobžalovaná H. vo svojich viac-menej zhodných výpovediach s obžalovanou K. uviedla, že
výpoveď z nájmu bytu jej bola doručená a to z dôvodu, že neplatila nájomné. Vyhľadala ju K., viackrát
ju navštívila a zastrašovala. Predložila jej nájomnú zmluvu, výpoveď z nájmu bytu a ďalšie písomnosti,

ktoré sa týkali bytu. N. žiadne doklady nedávala. Vie, že podpísala splnomocnenie a nejakú zmluvu
s poškodeným F., na ktorej bolo prečiarknuté meno. K. jej odovzdala 20.000,-Sk, ktoré mali slúžiť na
platenie bytu do doby, kým sa z neho vysťahuje. Vo všetkých svojich výpovediach odmietla prevzatie
akejkoľvek ďalšej sumy a vylučuje prevzatie 230.000,-Sk od K.. Pripustila, že podpis na doklade, ktorý
potvrdzuje prevzatie peňazí, je jej, avšak pamätala si, že podpisovala čistý papiera bol formátu A4.

Okolnosti súvisiace s podpisom zmluvy o sprostredkovaní a ďalšie kroky, ktoré smerovali k vyrovnaniu
dlhov H. na nájomnom, popísal vo svojej výpovedi A.. Po podpise zmluvy dňa 11.06.2003 bol v banke
spolu s obžalovanou K., svojím známym a obžalovaným G. odovzdal 500.000,-Sk v obálke a prevodom
z účtu bola v dvoch platbách vyplatená dlžoba H. v prospech exekútora. Pri odovzdávaní obálky nebol
v ich blízkosti obžalovaný N. Poškodený pôvodne vo svojej prvej výpovedi spomínal dva šeky, ktorým

sa vyplatila celková dlžná suma H.. Z ďalších výpovedí poškodeného, ktoré sú podporené výpoveďou
exekútora, ako aj listinnými dôkazmi je zrejmé, že na platby 12.175,-Sk a 144.919,-Sk boli dané príkazy
na úhradu bezhotovostnou platbou z účtu poškodeného A. číslo: XXXXXXXXX vedeného v Slovenskej
sporiteľni. Výpis z účtu jednoznačne svedčí o tom, že bol najskôr realizovaný výber hotovosti vo výške
500.000,-Sk a následne boli realizované príkazy na úhradu v čiastke 12.175,-Sk a 144.919,-Sk. Tieto

platby teda neboli realizované formou vkladu na účet, ale prevodom z účtu poškodeného na účet
súdneho exekútora.

Z výpovede svedka Z. je možné zistiť, že v období rokov 2002 až 2006, kedy zastával funkciu starostu,
sa nestretol s prípadom, že by mestská časť súhlasila s prevodom nájmu bytu za súhlasu pôvodného

nájomcu, ktorý mal dlh na nájomnom, na osobu, ktorá bola ochotná dlžné nájomné uhradiť. Nevylúčil,
že takýto postup mohol byť realizovaný v období pred jeho príchodom. Počas jeho pôsobenia vo funkcii
sa uplatňoval taký postup, v rámci ktorého mohlo v individuálne posudzovaných prípadoch dôjsť k
obnoveniu nájomnej zmluvy za predpokladu vyrovnania záväzkov, čo sa však nedialo plošne. Uzavrela
sa nová zmluva na dobu jedného roka, počas ktorého musel nájomník preukázať disciplínu a táto

sa následne predĺžila zasa o jeden rok. Až po tomto období, za predpokladu plnenia si povinnosti
prichádzalo do úvahy podanie žiadosti o odkúpenie bytu do vlastníctva. Svedok si nepamätal na prípad,
že by sa žiadosť o odkúpenie bytu riešila hneď po uzavretí novej nájomnej zmluvy na dobu určitú.
Neuplatňovala sa podľa svedka prax, že by získal byt ten, kto zaplatil za bývalého nájomcu nedoplatky,
alebo bývalý nájomca. Pokiaľ súd nerozhodol o vyprataní z bytu, pôvodný nájomca užíval byt aj keď

nájomná zmluva bola už vypovedaná. Skutočnosti uvádzané svedkom A. potvrdili svojimi výpoveďami
Z. s tým, že svedkyne uvádzali v prípade bytu nájomcu H. aj ďalšie konkrétne skutočnosti. Z výpovedí
pracovníčok miestneho úradu je zrejmé, že menovanej bola daná výpoveď z nájmu bytu z dôvodu
neplatenia nájomného, ktorú prevzala dňa 30.11.2011. Po uplynutí trojmesačnej výpovednej lehoty, teda
ku dňu 01.03.2002 prestala byť H. nájomníčkou bytu. V súlade s ustanovením § 126 ods. 1 Občianskeho

zákonníka podala mestská časť návrh vo veci ochrany proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho
právaanávrhnavyprataniebytu.Tentobolpodanýdňa18.04.2002,pričomH.uždňa05.05.2003spísala
vyjadrenie k tomuto návrhu. V prípade H. reagovala mestská časť na jej žiadosť o obnovenie nájomnej
zmluvy a toto stanovisko prevzala menovaná dňa 29.07.2003. Vyplývalo z neho, že starosta nesúhlasí s
obnovením nájomnej zmluvy. Takisto mestská časť reagovala zaslaním nesúhlasného vyjadrenia priamo

A. ktorý žiadal o postúpenie práv z nájomnej zmluvy s odôvodnením, že H. nie je nájomcom bytu a nemá
žiadne práva v súvislosti s prevodom nájmu. Svedkyne potvrdili, že u exekútora boli v mene H. uhradené
nedoplatky v celkovej výške 157.094,-Sk, ktoré neskôr žiadal vrátiť poškodený A..

Ohľadom informovanosti exekútora, ktorý mal poverenie na vymáhanie nedoplatkov na nájomnom,

svedkyňa J. uviedla, že exekútor nemá informácie o tom, či bola nájomná zmluva vypovedaná. Takúto
informáciu získa, až keď mu je zadaný príkaz na vypratanie z bytu, z ktorého je zrejmé, že nájomná
zmluva je už vypovedaná. Menovaná svedkyňa vo svojej výpovedi tiež konštatovala, že v súvislosti s
bytom H. prišla do kontaktu s obžalovaným G., ktorý sa sťažoval, že nebude v jej prípade obnovená
nájomná zmluva, pričom svedkyňa mu vysvetľovala, že to nie je štandardný postup, aby sa nájomná

zmluva obnovila po uhradení nedoplatkov. Takisto mu oznámila, že je na súde podaná obžaloba o
vypratanie bytu. V snahe riešiť problém, kontaktoval obžalovaný aj svedkyňu Z.Z výpovede svedka IQ. je možné zistiť, že bol poverený exekúciou na základe návrhu Mestskej časti
Bratislava - Staré Mesto a išlo o vymáhanie nedoplatkov na nájomnom. Nedoplatky boli uhradené
prevodom z účtu vo výške 12.175,-Sk a 144.919,-Sk a v hotovosti A. vo výške 36.792,-Sk. Týmito

platbami bol dlh H. vyrovnaný. Svedok zároveň potvrdil, že dňa 17.05.2004 bolo nejakému mužovi vo
veku 30 až 35 rokov vystavené potvrdenie o úhrade týchto nedoplatkov. Svedok nebol pri realizovaní
exekúcie informovaný o platnosti nájomnej zmluvy, nakoľko táto skutočnosť nebola predmetom exekúcie
a na vymáhanie dlžoby nemala žiaden vplyv. Svedok tiež uviedol, že nebolo vedené exekučné konanie
vo forme vypratania bytu.

Z pripojeného spisového materiálu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 15C/65/02 vyplýva, že návrh vo
veci ochrany proti neoprávneným zásahom do vlastníckeho práva bol proti H. podaný dňa 23.04.2002.
Súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 13.10.2005 tak, že určil H. povinnosť vypratať byt a odovzdať
navrhovateľovi v lehote 15 dní po tom, ako jej bude zabezpečené náhradné ubytovanie. Rozsudok
nadobudol právoplatnosť dňa 05.09.2005.

Z vykonaných dôkazov je tiež zrejmé, že dňa 26.03.2009 bola medzi H. podpísaná dohoda o vzájomnej
výmene bytov, konkrétne bytu na Gorkého ulici č. 11 v Bratislave a bytu na Klemensovej 3 v Bratislave.
Následne bola dňa 01.04.2009 podpísaná nájomná zmluva medzi Mestskou časťou Bratislava - Staré
MestoaJ.týkajúcousabytunaGorkéhoulicič.11vBratislave.NapodkladežiadostiMiriamBoháčikovej

o prevod vlastníctva bytu podanej dňa 29.06.2009, bola medzi tými istými subjektmi dňa 09.10.2009
podpísaná zmluva o prevode vlastníctva bytu. Dňa 13.10.2009 bol pod číslom T. povolený vklad
vlastníckeho práva k bytu na Gorkého ulici č. 11 v prospech kupujúcej J..

K týmto dokázaným skutočnostiam súd po vyhodnotení všetkých vo veci vykonaných dôkazov uvádza,

že krajským súdom konštatovaná vedomosť obžalovanej K. o vypovedaní nájomnej zmluvy H. v
čase uzatvárania sprostredkovateľskej zmluvy s poškodeným A. a následne pri preberaní finančných
prostriedkov od neho je podporená nielen podaním žiadosti o znovu obnovenie nájomnej zmluvy, ale aj
skutočnosťami vyplývajúcimi z jednotlivých výpovedí bývalej spoluobžalovanej H., ktoré súd posudzoval
a hodnotil v rámci zásad správneho usudzovania a logických súvislostí.

V tejto súvislosti súd konštatuje, že výpoveď H. bola v podstatných a rozhodujúcich skutočnostiach
konzistentná a v podstate nemenná a jej vierohodnosť nemal súd dôvod spochybňovať z viacerých
dôvodov. Z tohto hľadiska je potrebné poukázať predovšetkým na ten fakt, že to bola obžalovaná K. a
obžalovaný G. ktorí H. iniciatívne oslovili s nimi prezentovaným zámerom vyriešiť jej situáciu ohľadne

nedoplatkov za byt a zabezpečenia jej náhradného bývania s tým, že v rámci jednotlivých postupne
uskutočnenýchprávnychúkonovsavlastníkombytunaGorkéhoulicič.11stanepoškodenýA..H.potom
odovzdala K. doklady k bytu, pričom podľa jej vyjadrenia súčasťou týchto dokumentov bola aj výpoveď
z nájmu bytu, čo obžalovaná K. poprela. H. však v tom čase určite nemala žiaden dôvod neodovzdať
jej aj predmetnú výpoveď alebo výpoveď z nájmu bytu akokoľvek zatajovať. Tento záver je okrem iného

odôvodnený aj tým, že H. by si musela byť vedomá, že výpoveď z nájmu bytu sa dá jednoducho overiť
na príslušnej mestskej časti. Tu je namieste uviesť, že k výpovedi z nájmu bytu došlo ešte v roku 2011
a k podaniu návrhu na vypratanie bytu na súd už v roku 2002, čo dokumentuje možnosť overenia si
výpovede nájmu bytu aj iným spôsobom. Je teda evidentné, že H. nemohla mať žiaden relevantný dôvod
k zamlčaniu tejto skutočnosti pred obžalovanou K.. Okrem toho, je nemysliteľné a logicky absolútne

neudržateľné, že by si obžalovaná K., ktorá podľa vlastného tvrdenia mala v tom čase podnikateľské
oprávnenievsúvislostisrealitnoučinnosťouniekoľkorokov,neoverovalaexistenciunájomnéhovzťahuv
prípade,žemalavedomosťoznačnýchnedoplatkochH.zabyt,ktorýchvýškajednoznačnepoukazovala
na dlhodobé neplnenie si povinností nájomcu (a teda existencie výpovedného dôvodu z nájmu bytu a
reálne riziko, že k vypovedaniu nájmu bytu aj skutočne došlo) a spoliehala sa iba na údajné tvrdenie

H., že je stále nájomníčkou bytu. K uvedenému pristupuje taktiež tá skutočnosť, že H. podľa vyjadrenia
jej syna - svedka Mateja Krušpána, bola v tom čase takmer stále pod vplyvom alkoholu a táto okolnosť
vzťahujúca sa k osobe H. (v spojení s dlžnou sumou) by nepochybne musela byť dôvodom pre overenie
si existencie daného nájomného vzťahu. Obžalovaná K. tak neurobila a jediným logickým vysvetlením
môže byť iba a len to, že o výpovedi z nájmu bytu už vedela od H..

Obžalovaná K. sa bránila tým, že existenciu nájomného vzťahu bol na miestnom úrade preverovať
obžalovaný G. a tu mu nepovedali nič o výpovedi z nájmu bytu. Toto jej tvrdenie (že bol v relevantnom
čase na miestnom úrade zisťovať uvedenú okolnosť) obžalovaný G. jednoznačne poprel, pričomtiež uviedol, že všetky záležitosti mala vybavovať práve obžalovaná X.. Pre pravdivosť tvrdenia
obžalovaného N. svedčia výpovede svedkýň - úradníčok Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto, ktoré
potvrdili, že tento tam síce bol, ale až neskôr, keď sa dozvedel o stanovisku mestskej časti, ako aj to, že

menovaný obžalovaný si bol neskôr overovať existenciu nájomného vzťahu u súdneho exekútora Z.. Nie
je zrejmé, prečo by tak robil, ak by trvanie nájomného vzťahu overoval na miestnom úrade. Obžalovaná
X. sa síce snažila poukázať aj na bližšie nešpecifikované podvodné konanie zamestnankyne miestneho
úradu, a to pravdepodobne aj v snahe vyvolať dojem, že na miestnom úrade im zatajili skutočnosť
spočívajúcu vo výpovedi nájmu bytu vo vzťahu k H.. Záver o absurdnosti tohto jej vyjadrenia nie je

potrebné bližšie odôvodňovať, postačí konštatovanie, že na miestnom úrade by takisto nemali žiaden
rozumný dôvod niečo zatajovať okrem iného aj preto, že obdobne, ako to bolo u H., aj tu by museli rátať
s tým, že o výpovedi z nájmu by obžalovanej mohla povedať samotná H.. „Obviňovanie“ z klamstiev
iných bolo imanentnou súčasťou obhajoby obžalovanej K. či už to bolo vo vzťahu k tvrdeniam H.,
poškodeného A. alebo iných. Dokonca pri odstraňovaní rozporov v jej výpovediach, kedy vo vzťahu
k jej vyjadreniu, že bola prítomná pri tom, keď sa bolo zisťovať na miestnom úrade na Heydukovej

ulici v Bratislave, či je platná nájomná zmluva k uvedenému dňu, pričom výpoveď z nájmu podaná
nebola, obžalovaná poukazovala na to, že jej výpoveď bola preformulovaná sudcom, ona ju priamo
nediktovala,čímnaznačovala,žejejzaznamenanávýpoveďnekorešpondujestým,čoskutočneuviedla.
Tu si asi ťažko rozumne predstaviť, že by si uvedenú časť výpovede (aj vzhľadom na jej formuláciu)
v tom čase konajúci sudca vymyslel a protokoloval by niečo diametrálne odlišné, než čo vypovedala

obžalovaná. Obžalovaná pritom mohla namietať obsah jej výpovede diktovaný sudcom, či už sama
alebo prostredníctvom svojho obhajcu, čo neurobila nielen pri samotnej protokolácii, ale ani neskôr.
Obžalovaná K. si teda zrejme protirečila, keď raz uvádzala, že na miestnom úrade zisťovať existenciu
nájomného vzťahu nebola a spoliehala sa na vyjadrenie H., potom zase, že tam bola prítomná a
následne, že tam bol obžalovaný G. a ona čakal v aute. Ako už súd uviedol, jej posledné vyjadrenie

vyvracajú výpovede obžalovaného G. a aj svedkýň - zamestnankýň miestneho úradu. Rovnako už súd
uviedol, že vychádzajúc z vykonaných dôkazov a logických súvislosti má za preukázané, že obžalovaná
K. na miestnom úrade reálne nič zisťovať nebola, a to z jediného možného dôvodu, že o výpovedi nájmu
bytu mala vedomosť.

Na základe uvedeného je teda nepochybné, že obžalovaná K. vedela už v čase podpisu zmluvy
o sprostredkovaní s poškodeným A., že nájomná zmluva na byt na Gorkého 11, v nájme H., je
zo strany prenajímateľa Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto vypovedaná a H. už v tom čase
nebola nájomcom tohto bytu a na tomto základe že nie je reálne možné legálne zabezpečiť, aby
prenajímateľ predmetného bytu skutočne uzatvoril nájomnú zmluvu na tento byt s poškodeným A., ktorý

by ho následne od prenajímateľa odkúpil do vlastníctva. O nemožnosti uzatvorenia nájomnej zmluvy a
následného odkúpenia daného bytu poškodeným svedčia aj vyššie uvedené a jednoznačné výpovede
svedkov Z..

Pokiaľ obžalovaná argumentovala tým, že rovnako, ako chceli postupovať oni, sa postupovalo v roku

2009, keď dňa 26.03.2009 bola medzi JG. podpísaná dohoda o vzájomnej výmene bytov, konkrétne bytu
na Gorkého ulici č. 11 v Bratislave a bytu na Klemensovej 3 v Bratislave, pričom dňa 01.04.2009 bola
podpísaná nájomná zmluva medzi Mestskou časťou Bratislava - Staré Mesto a J. týkajúcou sa bytu na
Gorkého ulici č. 11 v Bratislave a následne, na podklade žiadosti J. o prevod vlastníctva bytu podanej dňa
29.06.2009, bola medzi tými istými subjektmi dňa 09.10.2009 podpísaná zmluva o prevode vlastníctva

bytu, súd poukazuje na zrozumiteľné odôvodnenie uznesenia krajského súdu, v ktorom vysvetlil, prečo
nejde o porovnateľné situácie. Krajský súd v Bratislave totiž jasne uviedol, že odvodzovať legálnosť
postupu obžalovaných od zistenia, že byt bol v roku 2009 obžalovanou H. prevedený na inú osobu je
nesprávne z viacerých dôvodov. V prvom rade poukázal na zmenu situácie, ktorá nastala v súvislosti
s vydaním právoplatného rozhodnutia v konaní vedenom pod sp. zn. 15C 65/2002. Údaj o tom, že byt

bol prevedený H. na inú osobu je nepravdivý z dôvodu, že H. nebola už od 01.03.2002 nájomníčkou
bytu a nemohla teda právo nájmu previesť na inú osobu. Rozsudkom vydaným v konaní 15C 65/2002
bola vlastníkom bytu Mestskej časti Bratislava - Staré Mesto uložená povinnosť zabezpečiť H. náhradné
ubytovanie a až po splnení tejto povinnosti mohol vlastník bytu tento prevziať a disponovať s ním. K
splneniu tejto povinnosti došlo práve tým, že na základe dohody a vzájomnej výmene bytov mala H.

zabezpečené náhradné ubytovanie v byte na Klemensovej ulici č. 3 a s predchádzajúcou nájomníčkou
tohto bytu bola následne uzavretá nájomná zmluva k bytu na Gorkého ulici č. 11. Právoplatné uloženie
povinnosti zabezpečiť náhradné ubytovanie (počnúc dňom 05.09.2003), ktoré vyplynulo zo súdnehorozhodnutia, zásadným spôsobom zmenilo situáciu oproti stavu, ktorý existoval napríklad v roku 2003,
keď vlastník bytu otázku náhradného ubytovania pre H. nemusel riešiť.

Vo vzťahu k uvedenému súd ešte dodáva, že argumentovať postupom v roku 2009 by bolo irelevantné
aj vzhľadom na zaužívanú prax v roku 2003, ku ktorej sa vyjadrili už zmienení svedkovia Z..

Vychádzajúc z uvedených skutočnosti môže súd s istotou konštatovať, že vina obžalovanej K. bola bez
akýchkoľvek rozumných pochybností preukázaná.

Súd bol ďalej povinný vysporiadať sa s otázkou sumy finančných prostriedkov, ktoré obžalovaná K.
odovzdala H., ako aj celkovej sumy transakcií, ktoré poškodený A. uskutočnil v banke dňa 11.06.2003.

V tomto smere sa obžalovaná K. v rámci svojej obhajoby bránila tým, že H. okrem 20.000,-Sk odovzdala
aj sumu 230.000,-Sk, o čom má podľa nej svedčiť podpis H. na výdavkovom pokladničnom doklade a vo

vzťahu k poškodenému A. uvádzala, že tento v banke vybral 500.000,-Sk, z ktorých bolo boli následne
uhradené nedoplatky vo výške 12.175,-Sk a 144.919,-Sk.

Hoci sa v spise skutočne nachádza výdavkový pokladničný doklad na sumu 230.000,-Sk, ktorý mala
podpísať H., tento nie je možné posudzovať nekriticky a izolovane od ostatných navzájom súvisiacich

skutočností. Predovšetkým je potrebné uviesť, že H. prevzatie uvedenej sumy od začiatku konania
popierala a podpis na uvedenom doklade dávala do súvisu s tým, že podpísala obžalovanej čistý hárok
A4. Tu je potrebné zopakovať, že H. podľa tvrdenia jej syna J. bola v tom čase denne pod vplyvom
alkoholu, z čoho možno vyvodzovať možnosť jednoduchej manipulácie jej osoby zo strany obžalovanej
K. v tom smere, že jej bol predložený na podpis čistý papier formátu A3, prípadne aj nejaký doklad

bez reálneho odovzdania sumy 230.000,-Sk. Pritom stav H. podmienený požitím alkoholu nemožno
vyhodnocovať v smere jej nevierohodnosti, nakoľko rozhodné skutočnosti popisovala vždy rovnako a
väčšina z nich korešpondovala aj s ostatným vo veci vykonanými dôkazmi. Možnosť manipulácie osoby,
ktorá je pod vplyvom alkoholu a schopnosť takejto osoby pamätať si podstatné okolnosti nie je možné
stotožňovať. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že nebol zistený žiaden dôvod, pre ktorý by H. popierala

prevzatiesumy230.000,-Sk,akpotvrdzovalaprevzatiesumy20.000,-Sk.AjsvedokJ.vosvojejvýpovedi
uviedol, že mu H. povedala iba o sume 20.000,-Sk, nie aj o sume 230.000,-Sk. Opätovne vyvstáva
otázka, prečo by menovanému svedkovi - svojmu synovi - nepovedala aj o inej sume, ktorú mala podľa
obžalovanej K. prevziať. Tento svedok taktiež uviedol, že mu H. povedala, že dostane niekoľko stotisíc
korún až po tom, čo sa z bytu vysťahuje. V konečnom dôsledku asi ťažko možno rozumne predpokladať,

že by obžalovaná dala H. ako osobe s vysokým dlhom voči mestskej časti a požívajúcej vo zvýšenej
miere alkoholické nápoje, sumu 230.000,-Sk bez toho, aby mala záruku, že sa táto z bytu vysťahuje,
najmä, ak v prípade osoby obžalovanej K. ide o osobu so skúsenosťami v oblasti realít. Obžalovanej
obhajoba, že uvedená suma mala ísť najprv na kúpu inej nehnuteľnosti a neskôr ju H. chcela pre seba,
nemá žiaden racionálny základ, nakoľko takú sumu by jej vyplatila až po skutočnom vysťahovaní sa H.

z bytu, resp. by ju použili na vyplatenie náhradného ubytovania, a to minimálne z dôvodu zabezpečenia
vlastnej provízie.

V prospech obžalovanej nemožno vyhodnocovať ani výpoveď obžalovaného G., ktorý uviedol, že sumu
230.000,-Sk odovzdala X., pričom pri odovzdávaní tejto sumy bol prítomný, nie však priamo, ale ostal

pri dverách a túto sumu videl predtým u obžalovanej v kabelke. Tu je potrebné zdôrazniť, že obžalovaný
G. takto vypovedal až na hlavnom pojednávaní dňa 17.03.2017, dovtedy vypovedal úplne inak. Ešte v
prípravnom konaní totiž vypovedal v tom smere, že bol pri tom, keď K. odovzdala H. 20.000,-Sk, avšak
nevedel, či odovzdala R. nejaké peniaze aj druhýkrát, nakoľko pri tom nebol. Obžalovaná X. mu iba
povedala, že jej dala ďalšie peniaze, ale nevedel koľko. Na tejto výpovedi nezmenil nič ani na mnohých

hlavných pojednávaniach uskutočnených v tejto trestnej veci, ale až v uvedený deň 17.03.2017. Z tohto
hľadiska jeho vysvetlenie k uvedenému rozporu, v zmysle ktorého sa k sume 230.000,-Sk nechcel
vyjadrovať, aby si nejako neublížil, možno považovať za čisto účelové, nakoľko by predmetnú zmenu
výpovede z tohto dôvodu urobil nepochybne skôr a teda za pravdivé je potrebné považovať iba jeho
prvotné vyjadrenie v tejto otázke, v rámci ktorého uviedol, že bol prítomný iba pri odovzdaní sumy

20.000,-Sk, pričom práve pri odovzdávaní tejto sumy stál vo dverách.

Čo sa týka sumy 500.000,-Sk odovzdanej obžalovanej K. zo strany poškodeného A. a jej tvrdenia, že
práve z tejto sumy sa uskutočnila úhrada dlhov v sume 12.175,-Sk a 144.919,-Sk, bolo preukázané,že toto jej tvrdenie nie je pravdivé, čo dokumentujú výpisy z účtov menovaného poškodeného, na čo
poukázal už krajský súd vo svojom rozhodnutí. Je nemožné a vylúčené, aby v prípade skutočnosti
uvádzanej obžalovanou, sa prevod z účtu uskutočnil bez toho, aby bol zaznamenaný vklad časti sumy,

ktorá mala byť odpočítaná od predtým vybranej sumy 500.000,-Sk. V tomto smere nie je potrebné sa
uvedenou otázkou viac zaoberať.

Pokiaľ ide o otázku spôsobenej škody, tu súd nemohol zohľadniť sumu 42.000,-Sk, ktorú poškodený A.
odovzdal obžalovanému G., nakoľko táto suma nie je vo vzťahu príčinnej súvislosti ku škode spôsobenej

konaním obžalovanej K. napĺňajúcom znaky trestného činu podvodu podľa § 250 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku, ale iba vo vzťahu príčinnej súvislosti
medzi konaním obžalovaného N. a škodou (pre účely právnej kvalifikácie) spôsobenou trestným činom
sprenevery podľa § 248 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku.

Napriek tomu je potrebné konštatovať, že škoda dosahujúca suma 657.094,-Sk - 21.811,52 Eur (teda už

po odpočítaní sumy 42.000,-Sk - 1.394,14 Eur) by pri správnom použití zákona zodpovedala prísnejšej
právnej kvalifikácii, t. j. správne by skutok mal byť právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa §
250 odsek 1, odsek 4 písmeno b/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania
činu. Uvedená suma v čase spáchania skutku totiž zodpovedala značnej škode (odsek 4 písmeno b/),
nie škode väčšej (odsek 3). Meniť právnu kvalifikáciu však už nebolo možné, nakoľko tomu bránilo

uplatnenie zásady zákazu reformatio in peius, keďže prvýkrát bolo odolanie podané iba zo strany
obžalovaných a na základe tohto odvolania bol rozsudok krajským súdom zrušený (§ 327 odsek 2
Trestného poriadku).

Pri určovaní výmery a druhu trestu súd prihliadol na stupeň nebezpečnosti trestného činu pre spoločnosť

(§ 3 ods. 4), určovaný významom chráneného záujmu, ktorý bol činom dotknutý, spôsobom vykonania
činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, osobou páchateľa, mierou jeho
zavinenia a jeho pohnútkou, ako aj na možnosť nápravy a pomery páchateľa.

Súd taktiež prihliadol na jednu poľahčujúcu okolnosť, ktorou bolo vedenie riadneho života obžalovanej

pred spáchaním činu (k jej inému odsúdeniu za trestný čin podvodu a sprenevery podľa § 250 a § 248
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. došlo až v roku 2004, teda po spáchaní stíhaného skutku), pričom
nezistil žiadnu priťažujúcu okolnosť.

V tejto súvislosti súd uvádza, že najmä spôsob vykonania činu a jeho následok v podobe spôsobenej

škody, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný a taktiež zištná pohnútka, ktoré sú rozpísané na inom
mieste odôvodnenia tohto rozsudku, by si v prípade primeranej dĺžky konania od spáchania činu
vyžadovali postih páchateľa nepodmienečným trestom odňatia slobody. V danom prípade však od
spáchania činu uplynulo vyše 14 rokov, čo významne znižuje potrebu represívneho trestu, pričom tento
záver je odôvodnený tiež tým, že od roku 2004 sa obžalovaná K. nedopustila žiadneho závažného

protiprávneho konania. Z tohto hľadiska nebol dôvod, aby súd uvedené okolnosti nezohľadnil pri
určovaní druhu trestu a jeho výmery. Naopak, najmä dĺžku konania bol súd povinný zohľadniť aj cez
ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu bez ohľadu na to, že podmienečný odklad výkonu trestu
odňatia slobody by bol možný aj pri zachovaní trestnej sadzby upravenej v § 250 odsek 3 Trestného
zákona č. 140/1961 Zb. Dĺžka konania vyše 14 rokov na takom skutkovom a právnom základe, ako tomu

bolo v danej trestnej veci, nevyhnutne musela viesť k využitiu takého právneho mechanizmu, ktorý by
túto okolnosť zohľadňoval.

Na tomto základe preto súd aplikoval aj ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 40 odsek 1
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku a obžalovanej za spáchaný

skutok uložil trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú
dobu v trvaní 2 (dva) roky. Takýto trest možno so zreteľom na spáchaný skutok na jednej strane a dĺžku
konania na strane druhej, prihliadajúc aj na osobu obžalovanej, považovať za adekvátny a spravodlivý.

Čo sa týka nároku na náhradu škody, súd vychádzajúc z výroku o vine obžalovanej K. za spáchaný

skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu podľa § 250 odsek 1, odsek 3 Trestného zákona
č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku, túto zaviazal k jej náhrade podľa § 287
odsek 1 Trestného poriadku, pričom priznaný nárok na náhradu škody zohľadňuje skutočnosť, že suma
157.094,-SkbolapoškodenémuA.užvrátenáasúčasnesúddotejtosumynepoňalpeňažnéprostriedky,ktoré poškodený odovzdal G., t. j. sumu 42.000,-Sk, nakoľko táto predstavuje škodu, ktorú spôsobil
obžalovaný G. trestným činom sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961
Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku.

Vo vzťahu k obžalovanému G. súd uvádza, že dôvodnosť podozrenia ohľadne konania, ktorého sa
dopustila obžalovaná K., zotrváva u neho aj po vykonanom dokazovaní. Toto podozrenie sa ale
neprenieslo do istoty mimo rozumných pochybností, ktorá sa vyžaduje pre vyslovenie viny. V rámci
dokazovania vyplynuli relevantné pochybnosti o tom, či obžalovaný G. konal koordinovane a spoločným

konaním s obžalovanou K. a či mal vedomosť o podstatných skutočnostiach vzťahujúcich sa u jeho
osoby na subjektívnu stránku trestného činu podvodu. Z výpovede H. vyplynulo, že ona jemu žiadne
doklady nedávala, tieto dávala iba obžalovanej K., ktorá následne za ňou chodila aj bez prítomnosti
Obžalovaného N.. Svedkyňa Z. potvrdila, že obžalovaný sa na miestnom úrade dožadoval znovu
obnovenia nájomnej zmluvy až následne po zistení odmietavého stanoviska Mestskej časti Bratislava
- Staré mesto, pričom ako v rámci svojej obrany uviedol obžalovaný, dovtedy vychádzal z vyššie

uvedeného písomného vyjadrenia súdneho exekútora. Taktiež nebolo ničím preukázané, že by ho
obžalovaná K. oboznámila s výpoveďou nájmu bytu alebo že by sa on o tom mohol dozvedieť inak.
Výslovne poprel, že by existenciu nájmu bol overovať v čase pred uzatvorením zmluvy o sprostredkovaní
s poškodeným A. a táto jeho výpoveď má oporu aj vo výpovediach už menovaných svedkýň. Uvedené
teda znamená, že nebola preukázaná vedomosť obžalovaného o výpovedi nájmu bytu a z tohto hľadiska

možno vysloviť záver, že v jeho prípade subjektívna stránka trestného činu podvodu podľa § 250
Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania činu nebol naplnená. V zmysle
vyššie uvedeného sa však tento záver vzťahuje iba na tohto obžalovaného.

Obžalovaný G. sa však časťou svojho konania vo vzťahu k poškodenému A. dopustil trestného činu

sprenevery podľa § 248 odsek 1, odsek 2 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v
čase spáchania skutku, nakoľko poškodený mu odovzdal sumu 42.000,-Sk - 1.394,14 Eur na účel
zabezpečenia právnych služieb pre H. v súvislosti s civilným konaním o vypratanie bytu, tieto však na
uvedený účel použité neboli, obžalovaný ich poškodenému nevrátil, ale bez jeho vedomia ich minul pre
vlastnú potrebu. Týmto konaním naplnil všetky zákonné znaky uvedeného trestného činu.

Bližšie odôvodnenie k výrokom rozsudku ohľadne obžalovaného G. nie je potrebné, a to na základe
primeraného použitia § 172 odsek 2 Trestného poriadku, nakoľko sa obžalovaný a prokurátor ihneď po
vyhlásenírozsudkuvzdaliprávapodaťodvolanie,pričomobžalovanýG.takurobilajzaosobyoprávnené
podať odvolanie v jeho prospech (osoby uvedené v § 308 odsek 2 Trestného poriadku). Iba vo vzťahu

k výroku o náhrade škody v časti 42.000,-Sk (1.394,14 Eur), v ktorej súd poškodeného A. odkázal so
svojímnárokomnanáhraduškodynacivilnýproces,možnopoznamenať,žepoškodenýnepreukázal,že
by mu obžalovaný uvedené finančné prostriedky nevrátil v celom rozsahu, naopak podpísal potvrdenie,
z ktorého možno usudzovať, že mu celá uvedená suma bola vrátená.

Sumarizujúc všetky vyššie uvedené skutočnosti, súd upravil skutkovú vetu tak, aby zodpovedala
výsledkom vyplývajúcim z procesu dokazovania za súčasného zachovania totožnosti skutku a na
základe vykonaného dokazovania, riadiac sa právnym názorom krajského súdu a vlastnými úvahami,
rozhodol tak, ako je to uvedené v enunciáte tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže obžalovaný a prokurátor podať odvolanie do 15 dní od jeho oznámenia.
V rovnakej lehote s obžalovaným môžu podať odvolanie v jeho prospech aj príbuzní obžalovaného v
priamom rade, jeho súrodenci, osvojiteľ, osvojenec, manžel a druh. Poškodený môže podať odvolanie
iba voči výroku o náhrade škody.
Odvolanie má odkladný účinok okrem prípadu, že rozsudok nadobudol právoplatnosť spôsobom

predpokladaným v § 183 odsek 1 Trestného poriadku.