Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. november 2018

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/405/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6113225646
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Ján Gandžala, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2018:6113225646.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD.

a členov senátu Mgr. Kataríny Katkovej a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Erika Webera, nar.
29. 04. 1975, s trvalým pobytom Tulská 28, 974 04 Banská Bystrica, právne zastúpeného Mgr. Martinom
Vigašom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Janka Kráľa 7, 974 01 Banská Bystrica, proti
žalovanému K.. Y. S., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom K. cesta XX, XXX XX F. F., právne
zastúpenému JUDr. Petrom Petríkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Komenského
14419/18D, 974 01 Banská Bystrica, o zaplatenie 86.300,- Eur s príslušenstvom, na základe odvolania
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 9C/172/2014-211 zo dňa 15. 03. 2017,

takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica p o t v r d z u j e.
II. Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. 1. Okresný súd Banská Bystrica ako súd prvej inštancie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ event.
„prvoinštančný súd“) rozsudkom zo dňa 15. 03. 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 86 300,-- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 01. 06. 2013 až do zaplatenia, v
lehote15dníododňaprávoplatnostirozhodnutia(prvývýrok).Zároveňrozhodol,žežalobcamánárokna
náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhý výrok), znalkyňa PhDr. PaedDr. Erika Straková má nárok

na náhradu trov znalečného voči žalovanému v plnom rozsahu (tretí výrok) a i štát má voči žalovanému
nárok na náhradu trov v plnom rozsahu (štvrtý výrok).
1. 2. V úvode odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, žalobca sa domáhal voči
žalovanému zaplatenia 86.300,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne za dobu meškania od
01. 06. 2013 do zaplatenia, z titulu zmluvy o pôžičke zo dňa 29. 05. 2012.
1. 3. V ďalšej časti odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančný súd poukázal na vyjadrenia strán sporu a
na vykonané dokazovanie, a po uvedení zákonného znenia ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka

(ďalej len „O. z.“) a poukázaní na podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke v súvislosti s rozhodnutím vo
veci samej konštatoval:
„Po vykonanom znaleckom dokazovaní ohľadom pravosti podpisu zo strany žalovaného došlo
k spochybneniu skutočnosti, že došlo k faktickému odovzdaniu finančných prostriedkov, pričom
argumentovaltým,žežalobcanemaldostatokfinančnýchprostriedkov,keďžeanijemuneuhradilodplatu
za realizáciu rodinného domu jeho firme a pokiaľ aj preukázal výbery z účtu jeho firmy, nemusel ich
použiť na svoje osobné účely, ale účely firmy.

Svoje tvrdenie, že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov na zaplatenie ceny diela - realizáciu
stavby rodinného domu ničím nepreukázal (napr. žalobou o zaplatenie ceny diela).
Pokiaľ argumentoval prebiehajúcim sporom tunajšieho súdu v konaní 63Cb/244/2010, z tohto vyplýva,
že firma Animus s.r.o. žalovala jeho stavebnú firmu na zaplatenie čiastky 10 435,13 Eur s príslušenstvomza vyhotovenie kovového zábradlia pre dom žalobcu. Žalovaný argumentoval oneskoreným dodaním
práce a vadnosťou práce. Konanie bolo ukončené späťvzatím návrhu z dôvodu dohody o urovnaní zo
dňa 17. 06. 2011.

Čo sa týka tvrdenia žalovaného, že žalobca nemal dostatok finančných prostriedkov na poskytnutie
finančných prostriedkov ako fyzická osoba, súd uveril jeho tvrdeniu, že finančné prostriedky si požičal
od svojej firmy, ktorej bol jediným konateľom a spoločníkom, keď preukázal výpisom z účtu tejto firmy, že
v krátkej dobe pred podpisom pôžičky realizoval výbery v takých sumách, ktoré umožňovali poskytnúť
pôžičku v nej uvedenej výške. Aj dôvod, ktorý bol uvedený žalobcom, súd považoval za dôveryhodný,

keďže bolo preukázané, že firma žalovaného realizovala stavebné práce na stavbe jeho rodinného
domu (pôžička na poskytnutie vyplatenia dlhu subdodávateľom). Zo samotného textu zmluvy o pôžičke
vyplýva, že finančné prostriedky boli zložené v hotovosti veriteľom dlžníkovi v deň podpisu zmluvy,
ktorý doklad bol podpísaný žalovaným. Súd článok II zmluvy o pôžičke posúdil v súvislosti s § 34 a
nasledujúcich O. z. ohľadom výkladu právnych úkonov, keď mal za to, že podľa jazykového vyjadrenia
„skladá v hotovosti v deň podpisu,“ tento prejav vôle je možné jednoznačne považovať za odovzdanie

finančných prostriedkov v hotovosti (§ 35 ods. 2 O. z.).
Čo sa týka obrany žalovaného, že žalobca nemá žiaden doklad o prevzatí finančných prostriedkov,
súd uvádza, že sa nejedná o zákonnú povinnosť, ani o bežný úzus v prípade pôžičiek medzi fyzickými
osobami. Skutočnosť, že mali byť finančné prostriedky odovzdané, vyplýva z článku II. zmluvy o pôžičke,
ako už bolo uvedené.

Na platnosť tohto úkonu nemá žiaden vplyv skutočnosť, že dátum podpisu sa nachádza len pri podpise
veriteľa, nie dlžníka. Tvrdenie žalovaného, že zmluva o pôžičke bola skonštruovaná žalobcom po tom,
čo mu odcudzil čistý papier s jeho podpisom, sa javila súdu ako vykonštruovaná a účelová a vysoko
nepravdepodobná.
Z uvedených dôvodov bez ohľadu na posúdenie dôveryhodnosti svedeckej výpovede svedkyne bývalej

zamestnankyne žalobcu súd návrhu vyhovel.“
1. 4. Rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania odôvodnil prvoinštančný súd tým, že „o úroku z
omeškania súd rozhodol v súlade s ustanovením § 517 O. z. a vykonávacieho vládneho nariadenia
87/1995 Z. z. Do omeškania sa dostal žalovaný po dojednanej lehote splatnosti dlhu v zmluve o pôžičke.“
1. 5. 1. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania medzi stranami sporu odôvodnil prvoinštančný

súd aplikáciou zásady úspechu v spore a úspešnému žalobcovi priznal podľa § 255 ods. 1 s použitím
§ 262 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok. (ďalej len „CSP“) nárok na náhradu trov konania
v plnom rozsahu.
1. 5. 2. Priznanie náhrady vynaložených trov znalkyne a štátu odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 262
ods. 1, s použitím § 260 CSP s konštatovaním, že povinnosť uhradiť tieto trovy vzniká žalovanému ako

neúspešnej strane sporu.

2.1.Protirozsudkusúduprvejinštanciepodalžalovaný(prostredníctvomprávnehozástupcu)vzákonnej
lehote odvolanie, v ktorom žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ustanovenia § 389
CSP zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, eventuálne, aby

napadnuté rozhodnutie podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil, žalobu žalobcu zamietol a priznal mu
nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
2. 2. Odvolanie odôvodnil poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d), e), f) a h) CSP.
2. 3. V súvislosti s uvedením konkrétnych dôvodov odvolania konštatoval, že napadnuté rozhodnutie
považuje za nepreskúmateľné. Nie je mu zrejmé, prečo mal prvoinštančný súd za preukázané, že

došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov žalobcu do jeho rúk. Javí sa absolútne nedôveryhodné,
aby mu žalobca priamo k rukám poskytol takú závratnú sumu bez akéhokoľvek príjmového dokladu,
čí bez prevodu z účtu v situácii, kedy podľa jeho vyjadrenia nebolo možné akúkoľvek pohľadávku
voči jeho osobe (žalovanému) zabezpečiť z dôvodu jeho nemajetnosti. Pohľadávka nebola žiadnym
spôsobom zabezpečená, o údajnom vyplatení jeho osobe má svedčiť len jedna veta, že peniaze mu

budú odovzdané. Toto nepovažuje za adekvátne potvrdenie reálneho prevzatia peňažných prostriedkov
dlžníkom.
2. 4. Žalovaný ďalej v odôvodnení odvolania uviedol, že poukazuje na rozpory vo výpovediach žalobcu
a svedkyne, kedy najprv žalobca tvrdil, že pri odovzdávaní peňažnej hotovosti nikto nebýval prítomný
a potom, ako on (žalovaný) namietol nepreukázanie reálneho odovzdania peňažných prostriedkov, dal

žalobca predvolať svedkyňu. I samotné jej predvolanie v ňom vzbudzuje zásadné pochybnosti. Žalobca
dal predvolať svedkyňu ako osobu svedčiacu o odovzdaní peňažných prostriedkov, pričom vo svojej
prvej výpovedí pred súdom tvrdil, že svedkami odovzdávanie nebýval nikto. V tejto súvislosti zdôraznil,
že v prípade svedkyne sa jedná o bývalú spolupracovníčku žalobcu, o ktorej dôveryhodnosti možno maťdôvodné pochybnosti. Táto osoba sa ako svedok prítomný pri odovzdávaní peňažných prostriedkov na
počiatku súdneho konania neuvádzala.
2. 5. Okrem toho žalovaný uviedol, že poukazuje na odporujúce si vyjadrenia žalobcu, že predmetné

peňažné prostriedky si požičal od svojej spoločnosti, pričom jej za toto poskytoval odplatu a jemu
(žalovanému) tieto prostriedky (údajne) poskytol bezúročne. To nedáva žiadny zmysel, pretože so
žalobcom neboli v žiadnom takom vzťahu, ktorý by takúto situáciu odôvodňoval. Ak by aj peniaze vrátil
riadne a včas, žalobca by bol na tejto transakcii prerobil.
2. 6. Podľa jeho názoru sa síce javí ako pravdivé, že žalobca mohol disponovať sumou, ktorá mala byť

jemu údajne odovzdaná, avšak nebolo hodnovernými dôkazmi preukázané, že tieto peňažné prostriedky
mu žalobca k rukám skutočne (reálne) odovzdal.
2. 7. Žalovaný taktiež v odôvodnení odvolania poukázal i na to, že žalobca v tlačive na priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov pohľadávku tvoriacu predmet sporu neuviedol.
2. 8. V závere odôvodnenia odvolania žalovaný uviedol, že jeho tvrdeniu, že daný dokument (myslené
pravdepodobne predmetnú zmluvu o pôžičke - poznámka odvolacieho súdu) nepodpísal v stave, v

akom bol predložený súdu svedčí i to, že okrem jeho podpisu nie je na ňom uvedený dátum podpisu
jeho osobou. Toto sa dá vyložiť jedine tak, že zrejme na papier s jeho podpisom boli v tlačiarenskom
zariadení doplnené ostatné skutočností a náležitosti nachádzajúcej sa na listinnom dôkaze. I jeho postoj
svedčí tomu, čo uvádzal pred prvoinštančným súdom, keď súhlasil so znaleckým posudkom, ktorým
sa skúmala pravosť jeho podpisu. Ak by si bol vedomý, že túto zmluvu podpísal, musel by si byť

vedomý, aký záver zo znaleckého posudku vyjde. Jeho postoj, že sa nebránil znaleckému dokazovaniu
svedčí o tom, že nerátal s tým, k akému záveru sa v rámci znaleckého dokazovania dospeje. Záver
znaleckého dokazovania bol pre neho veľkým prekvapením a vie si ho vyložiť iba tak, ako uviedol
vyššie. Komplex vyššie uvedených skutočností dotvára podľa jeho názoru záver, že tvrdenia o reálnom
odovzdaníuplatňovanejistinyneobstojaažežalobcaohľadomsvojhotvrdeniaoposkytnutíuplatňovanej

sumy dôkazné bremeno neuniesol. Prvoinštančný súd teda podľa jeho názoru vec nesprávne právne
posúdil a nezohľadnil skutočnosti zistené dokazovaním, na ktoré poukázal v odvolaní.

3. 1. Žalobca (prostredníctvom právneho zástupcu) vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhoval, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 CSP v plnom rozsahu

potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
3. 2. V súvislosti s odvolacou argumentáciou žalovaného, že mu nie je zrejmé, prečo prvoinštančný súd
mal za preukázané, že došlo k reálnemu odovzdaniu predmetných peňažných prostriedkov do jeho
rúk, žalobca uviedol, že v tomto smere bol podľa jeho názoru skutkový stav vo veci prvoinštančným
súdom dostatočne objasnený a prvoinštančný súd dospel k správnym skutkovým zisteniam. V spore

preukázal uzatvorenie Zmluvy o pôžičke zo dňa 29. 05. 2012 v písomnej podobe, s preukázanou
pravosťou podpisu žalovaného, ako aj reálne odovzdanie a prevzatie predmetu pôžičky výpoveďou
svedkyne a v neposlednej rade aj svojou solventnosťou (výpismi z bankového účtu). Naopak, žalovaný
v spore žiadnym právne relevantným spôsobom nepreukázal, že by účastníci neuzavreli dňa 29. 05.
2012 zmluvu o pôžičke, ktorú vlastnoručne podpísal. Taktiež žalovaný nepreukázal, že by mu na základe

predmetnej zmluvy neboli požičané peniaze v uplatňovanej výške. V spore bola podľa jeho názoru
vo vysokej miere spochybnená procesná obrana žalovaného tým, že nepravdivo tvrdil, že predmetnú
zmluvu o pôžičke s určitosťou nepodpísal, pričom znalecké dokazovanie preukázalo opak tohto jeho
tvrdenia, čím sa automaticky spochybnila aj dôveryhodnosť všetkých jeho ďalších tvrdení.
3. 3. V súvislosti s ďalšou argumentáciou žalovaného žalobca uviedol, že v čase, keď bola predmetná

zmluva o pôžičke uzatváraná, nebola ešte zákonná povinnosť bezhotovostných úhrad nad určitú
zákonom stanovenú hranicu, dokonca v tom čase bolo úplne bežné, že úhrady, resp. peňažné plnenia
prebiehali hotovostnou formou, a to aj v oveľa väčších sumách ako je predmetom konania.
3. 4. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal, že on (žalobca) dal predvolať svedkyňu svedčiacou
o odovzdaní peňažných prostriedkov až potom, ako žalovaný namietal nepreukázanie reálneho

odovzdania peňažných prostriedkov, tak v tejto súvislosti žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol,
že predmetnú svedkyňou dal predvolať nie potom, ako žalovaný namietal nepreukázanie reálneho
odovzdania peňazí, ale potom, ako ho prvoinštančný súd vyzval, aby uplatnil prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany v zmysle § 153 CSP, takže v tomto smere považuje tvrdenia
žalobcu uvedené v odvolaní za zavádzajúce a účelové.

3. 5. V reakcii na ďalšiu argumentáciu žalovaného uvedenú o odvolaní, že jeho (žalobcove) vyjadrenia,
že si od svojej spoločnosti požičal predmetné peňažné prostriedky za odplatu a žalovanému tieto
poskytol bezúročne, považuje za odporujúce, žalobca uviedol, že nie je mu zrejmé v čom vidí žalovaný
odporovateľnosť týchto jeho vyjadrení, pretože tieto skutočnosti uvádzal pred súdom prvej inštancieod začiatku sporou. Jednalo sa o dva úplne samostatné zmluvné vzťahy, kde v prvom prípade mu
spoločnosť Weber Investments group, a.s. poskytla úročnú pôžičku s dojednaným úrokom 1 % p.a.
a v druhom prípade on poskytol žalovanému bezúročnú pôžičku. Za situácie, keď žalovaný od neho

opakovane požadoval poskytnutie bezúročnej pôžičky vo výške 86.300 Eur a neustále zdôrazňoval
skutočnosť, že ak mu túto sumu nepožičia na vyplatenie peňažných záväzkov jeho spoločnosti
FamaStav, spol. s r.o. voči dodávateľom tejto firmy, nebude môcť pokračovať v realizácii stavby jeho
rodinného domu, ako aj za okolností, keď mal záujem v čo najkratšej dobe vyriešiť svoju bytovú otázku,
a i vzhľadom na výšku nájomného, ktoré musel vzhľadom na nečinnosť žalovaného pri realizácii jeho

stavby každý mesiac „zbytočne“ platiť, sa mu skutočnosť, že na týchto dvoch pôžičkách prerobí za rok
863 Eur javila ako zanedbateľný problém. Preto nie je zrejmé, v čom vidí žalovaný nezmyselnosť týchto
dvoch samostatných pôžičiek.
3. 6. V závere vyjadrenia žalobca uviedol, že ostatné tvrdenia žalovaného uvedené v odvolaní, ku ktorým
sa nevyjadril, považuje za účelové a vysoko špekulatívne a pre spor nepodstatné.

4. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, §
380 a 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario s použitím § 219 ods.
3 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

6. 1. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.
6. 2. Podľa ods. 2 vyššie citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím prvoinštančného
súdu odvolací súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd (v súlade s

vyššie citovaným ustanovením § 387 ods. 2 CSP) sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením
jeho rozhodnutia, ktoré je dostatočne podrobné, ale je i jasné, zrozumiteľné, presvedčivé a logickým
spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami a aspektmi, a
teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie
neporušil právo strán sporu na spravodlivý proces, pretože v hodnotení skutkových zistení neabsentuje

žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť. Naopak, prvoinštančný súd ich náležitým spôsobom
posúdil súhrnne v celom rozsahu a aj ich náležite vyhodnotil (rešpektujúc zásady formálnej logiky).

8. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti
alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu a s ktorými by sa

prvoinštančný súd pri rozhodnutí nezaoberal a v odôvodnení rozhodnutia náležite nevysporiadal.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (v súlade s citovaným § 387 ods. 2 CSP) preto
odvolací súd poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalovaného
uvedené v odvolaní.

10. Odvolací súd sa nestotožňuje s odvolacím argumentom žalovaného o nepreskúmateľnosti
napadnutého rozhodnutia v časti odôvodnenia, kde konštatoval, že mal preukázané, že zo strany
žalobcu došlo k odovzdaniu peňažných prostriedkov k jeho rukám. Prvoinštančný súd predsa v
odôvodnení rozhodnutia jasným spôsobom ozrejmil ako dospel k tomuto skutkovému záveru, keď

poukázal na platne uzavretú zmluvu o pôžičke zo dňa 29. 05. 2012, kde v článku I je uvedené:
„Predmetom tejto zmluvy je finančná výpomoc zo strany veriteľa strane dlžníka v celkovej výške 86 300,-
EUR (slovom osemdesiatšesťtisíctristo EUR), čo predstavuje istinu dlžnej sumy.“ a následne článku II je
uvedené: „Uvedené finančné prostriedky skladá veriteľ dlžníkovi v hotovosti, v deň podpisu tejto zmluvy.
(...).“ I podľa názoru odvolacieho súdu z vyššie uvedeného článku II možno jednoznačne konštatovať,

že na základe tejto dohody boli predmetné finančné prostriedky odovzdané žalobcom žalovanému
v hotovosti v deň podpisu zmluvy, t.j. 29. 05. 2012. Znaleckým dokazovaním v rámci sporu bolo
jednoznačne preukázané, že predmetnú zmluvu o pôžičke podpísal žalovaný (ako dlžník) osobne, čím
verifikoval i uvedený článok II (o odovzdaní finančných prostriedkov žalobcom žalovanému v hotovostiv ten deň podpisu zmluvy). Preto jeho argumentácia, že žalobca nemá žiaden doklad o odovzdaní a
prevzatí finančných prostriedkov je absolútne neopodstatnená, pretože jednak, ako správne konštatoval
prvoinštančný súd, vystavenie osobitného dokladu tohto charakteru nie je zákonnou povinnosťou a ani

bežným úzusom v prípade pôžičiek medzi fyzickými osobami, a v konečnom dôsledku, ako vyplýva
z vyššie uvedeného, vzhľadom na uvedený článok II by išlo de facto o nadbytočný doklad. Keďže v
spore bolo preukázané, že žalobca v dobe podpisu zmluvy o pôžičke objektívne mal dostatok finančných
prostriedkov na poskytnutie predmetnej pôžičky (v tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie
prvoinštančného súdu), vyhodnotením uvedených okolností a skutočností vo vzájomných súvislostiach

možno logicky dospieť k jedinému záveru, že žalobca uzniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania
existencie predmetnej zmluvy o pôžičke a realizácie jej plnenia z jeho strany (ako veriteľa) v prospech
žalovaného (ako dlžníka).

11. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na vyjadrenie, resp. na svedeckú výpoveď svedkyne (L.
F.), tak v tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že výpoveď uvedenej svedkyne bola v prospech tvrdení

žalobcu, ale ako vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného súdu, ten de facto pri svojom
rozhodnutí primárne nevychádzal z tejto svedeckej výpovede, ale z vyššie uvedených skutočností.

12. Z hľadiska skúmania, či žalobca bol reálne objektívne schopný poskytnúť predmetnú pôžičku
žalovanému bolo podstatné to, či v dobe poskytnutie pôžičky disponoval potrebnými peňažnými

prostriedkami. Ako už bolo uvedené, v spore bolo nesporne preukázané, že týmito peňažnými
prostriedkami reálne disponoval a je nepodstatné, že ich od svojej spoločnosti získal za odplatu, a
žalovanému ich poskytol bezúročne. Inak povedané, skutočnosť, že žalobca pri poskytnutí predmetnej
pôžičky žalovanému de facto „prerobil“ sama osebe nespochybňuje reálne poskytnutie pôžičky žalobcu
žalovanému, najmä za situácie, keď žalobca dôvod prečo takto postupoval logicky vysvetlil.

13. Reálne poskytnutie pôžičky žalobcu žalovanému nespochybňuje ani skutočnosť, že žalobca v tlačive
na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov neuviedol pohľadávku tvoriacu predmet tohto sporu.
Preto i tento odvolací argument žalovaného je z hľadiska predmet sporu irelevantný.

14. Odvolací súd považoval za účelové i úvahy žalovaného uvedené v odvolaní spochybňujúce
skutočnosť, že predmetnú zmluvou o pôžičke osobne podpísal. Ako už bolo konštatované, znaleckým
dokazovaním bolo jednoznačne preukázané, že na originále zmluvy o pôžičke pripojenej k žalobe (č.l.
2 spisu) sa nachádza podpis žalovaného, ktorý ani v rámci prvoinštančného konania a ani v odvolaní
nepreukázal, že predmetnú sumu zmluvu o pôžičke v predloženom znení nepodpísal.

15. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387
ods. 1, 2 CSP potvrdil.

16. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný a preto mu odvolací súd podľa § 396 ods. 1 s použitím §

262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne
podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).