Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 25. január 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115201062
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Jusková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8115201062.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr.
Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalovaného: C. L., U.. XX.XX.XXXX, R.
Č. H. XXX, zastúpeného advokátom JUDr. Igorom Šafrankom, so sídlom vo Svidníku, ul. Sov. hrdinov
163/66, proti žalobcovi: Home Credit Slovakia, a.s., IČO: 36 234 176, Teplická 7434/147, Piešťany,
zastúpenému spoločnosťou Advokátskou kanceláriou GOLIAŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., 1. mája 173/11,

Trenčín, o obnovu konania 10Ro 27/2013, takto o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č. k. 25C/16/2015-183 zo dňa 14.11.2016

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok v zamietavom výroku súdu prvej išntancie vo vzťahu k dôvodom obnovy konania podľa
§ 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., vo výroku o odklade vykonateľnosti a v súvisiacom výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že
zamietol návrh na obnovu konania, zamietol návrh na odklad vykonateľnosti platobného rozkazu
Okresného súdu Prešov zo dňa 1.2.2013, sp. zn. 10Ro/27/2013 a priznal žalobcovi, spoločnosti Home
Credit Slovakia, a.s. právo na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.
V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalovaný svojim návrhom, podaným na Okresnom súde Prešov dňa
16.01.2015 žiadal súd, aby povolil obnovu konania vedeného na Okresnom súde v Prešove pod sp.

zn. 10Ro 27/2013. Zároveň žiadal nariadiť odklad vykonateľnosti rozhodnutia v konaní 10Ro 27/2013
a priznať náhradu trov konania.
Žalovaný svoj návrh odôvodnil tým, že sa objavili nové skutočnosti, ako aj rozhodnutia, ktoré tu boli
v čase napadnutého rozhodnutia a žalovaný o nich nemal vedomosť a v ktorých súdy judikovali,
že niektoré zmluvné podmienky v úverových zmluvách sú neprijateľnými zmluvnými podmienkami.
Poukázal na ustanovenia § 228 ods. 1 písm. a), e) vtedy účinného Občianskeho súdneho poriadku

(ďalej len „O.s.p.“). K § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p. uviedol, že súd nemal platobný rozkaz nikdy vydať
z dôvodu, že spotrebiteľská zmluva obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a teda ak súd platobný
rozkaz vydal, bol porušený § 172 ods. 9 O.s.p.. Podľa žalovaného má byť úver posudzovaný ako
bezúročný a bez poplatkov, a to z dôvodu, že veriteľ porušil § 4 ods. 2 písm. i), k) Zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, účinného v čase uzatvárania úverovej zmluvy. Úverová zmluva
neobsahuje výšku, počet a termín splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a tiež priemernú hodnotu

ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný spotrebiteľský úver platnú ku dňu podpisu zmluvy o
spotrebiteľskom úvere. Podľa žalovaného sa žalobca voči nemu dopustil klamlivej nekalej obchodnej
praktiky podľa § 8 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z., a to z dôvodu, že v zmluve použil nečitateľné drobné
písmo, ktorým do zmluvy vložil všetky označené a aj ďalšie neprijateľné zmluvné podmienky. Žalovaný
tvrdil, že o nových skutočnostiach pre podanie mimoriadneho opravného prostriedku sa dozvedel po
konzultácii so Združením R. sa oplatí - R.. Žalovaný predložil čestné vyhlásenie štatutárneho zástupcu

tohto združenia o tom, že o nových skutočnostiach sa od nich žalovaný dozvedel začiatkom decembra
roku 2014.Pokiaľ ide o uplatnený dôvod obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p., žalovaný poukázal na
tri rozsudky, a to rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko zo dňa 06.12.2004,
rozsudok Súdneho dvora EÚ - spojené prípady C-240/98 až C-244/98 Océano Grupo Editorial SA zo

dňa 27.06.2000 a rozsudok C-473/00 Cofidis SA z 21.11.2002.
Súd prvej inštancie uznesením z 20.7.2015 č. k. 25C/16/2015-30 návrh na obnovu konania a návrh na
odklad vykonateľnosti platobného rozkazu Okresného súdu Prešov sp. zn. 10Ro/27/2013 z 1.2.2013
zamietol s poukazom na to, že žalovaný zmeškal lehotu na podanie návrhu na obnovu konania, pričom
sa samotnými dôvodmi nezaoberal.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Prešove uznesením č. k. 5Co/348/2015-152 z 23.6.2016
uznesenie súdu prvej inštancie z 20.7.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že úlohou
súdu prvej inštancie má byť zistenie, či žalovaný podal návrh na obnovu konania v zákonnej lehote
3 mesiacov od času, keď sa o dôvode obnovy podľa vlastného tvrdenia dozvedel, majúc za to, že
rozhodovací proces súdu nie je možné zakladať na domnienkach.
Súd prvej inštancie následne z dôkazov vykonaných v priebehu celého konania mal za zistené, že

pod sp. zn. 10Ro 27/2013 bol na základe návrhu žalobcu zo dňa 28.01.2013 vydaný dňa 01.02.2013
platobný rozkaz, ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie sumy 1.388,12 eura spolu s 0,024 %-ným
úrokom z omeškania denne zo sumy 920,35 eura od 18.01.2013 do zaplatenia. Žalovaný bol zároveň
zaviazaný na úhradu trov konania. Keďže žalovaný proti platobnému rozkazu nepodal odpor, platobný
rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 12.03.2013. Platobný rozkaz bol vydaný z titulu nezaplatenej časti

poskytnutého úveru z úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX, ktorú uzatvoril žalovaný so žalobcom dňa
26.05.2008. Touto zmluvou poskytol žalobca žalovanému sumu 2 655,51 eura, ktorú mal splatiť v 48-
ich mesačných splátkach po 106,18 eura. Žalovaný úver podľa dohodnutých podmienok nesplácal, a
preto žalobca dňa 28.01.2010 úver zosplatnil. Z výsluchu žalovaného napriek určitým rozporom prijal
záver, že návrh na obnovu konania bol podaný v trojmesačnej subjektívnej lehote (bod 18), v bode 25

rozsudku uviedol, že návrh bol podaný po uplynutí trojmesačnej subjektívnej lehoty.
Súd prvej inštancie uviedol, že návrh na obnovu konania nebol dôvodný. Pri posudzovaní návrhu
na obnovu konania je potrebné vychádzať zo zásady záväznosti a nezmeniteľnosti právoplatného
rozhodnutia, čo je zárukou princípu právnej istoty ako jedného zo základných princípov právneho
štátu. Návrhom na obnovu konania sa nemožno domáhať nápravy prípadných pochybení pri právnom

posudzovaní veci alebo nesprávnosti procesnej povahy. Na nápravu týchto nesprávností slúžia iné
opravné prostriedky. Vecná nesprávnosť rozhodnutia napadnutého návrhom na obnovu konania nie
je dôvodom zakladajúcim procesnú prípustnosť obnovy konania. Obnova konania je prostriedkom na
nápravu rozhodnutia, ktorého nesprávnosť spočíva v nedostatkoch v skutkovom zistení, ktoré nie sú
spôsobené nesprávnou činnosťou súdu. O nedostatku procesného zavinenia spočívajúceho v tom, že

účastník konania nemohol skutočnosti, rozhodnutia a dôkazy použiť v pôvodnom konaní bez svojej
viny nemožno hovoriť tam, kde odpor podaný nebol. Súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalovaný
návrh na obnovu konania odôvodnil pôvodným ust. § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p., pričom za dôvod
pre obnovu konania považoval súdne rozhodnutia v iných sporoch, kde obdobnú zmluvu ako v jeho
prípade súdy vyhodnotili ako bezúročnú a bez poplatkov, zákonodarca takéto rozhodnutia, či skutočnosti

nepovažuje za dôvod na obnovu konania. Takýto záver je logický, keďže existuje množstvo právoplatne
rozhodnutých vecí s rozdielnym právnym posúdením a ak by sa takéto iné súdne rozhodnutie malo
považovať za dôvod pre obnovu konania, nepochybne by došlo k narušeniu princípu právnej istoty.
Navyše by bolo ťažko možné posúdiť, ktoré z rozdielnych rozhodnutí by malo byť to správne. Podľa
súdu prvej inštancie tak pre dôvod pre obnovu konania v zmysle pôvodného § 228 ods. 1 písm. a) O.s.p.

(teraz § 397 Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“), musí ísť o rozhodnutie, ktoré s vecou vecne
a personálne súvisí.
Podľa súdu prvej inštancie nebol daný dôvod na obnovu konania, ako mienil žalovaný, ani pre rozpor s
európskou judikatúrou. Pokiaľ ide o rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Océano Grupo Editorial a Cofidis,
tieto len všeobecne zdôrazňujú nutnosť skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, čo je

napokon implementované aj do našej legislatívy, či už v hmotnom práve prostredníctvom § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka alebo v procesnom práve v § 298 ods. 1 CSP alebo § 299 ods. 2 CSP. V zmysle
§ 299 ods. 2 CSP (predtým 172 ods. 9 O.s.p.) je teda na posúdení súdu, ako vyhodnotí návrh na vydanie
platobného rozkazu a platobný rozkaz vydá vtedy, ak má za to, že návrh nepredstavuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku. Je to rovnaké, ak by súd rozsudkom žalobe vyhovel, pretože by nedospel k záveru,

že prisúdené plnenie vychádza z neprijateľnej zmluvnej podmienky. Tento záver potom logicky vedie k
tomu, že iné právne posúdenie tej istej otázky nepredstavuje dôvod na obnovu konania podľa § 397
písm. e) CSP. Ani rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Beian v. Rumunsko o tom,
že vzájomne si odporujúca judikatúra vnútroštátneho súdu je porušením Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv, konkrétne čl. 6 ods. 1 a čl. 14, nepredstavuje dôvod pre povolenie obnovy konania v zmysle
citovaných zákonných ustanovení. Súd mal aj za to, že návrh bol podaný po uplynutí trojmesačnej
prekluzívnej lehoty, pretože podľa § 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej

únie, o všetkom, čo bolo v úradnom vestníku uverejnené, platí, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti uverejnených právne záväzných aktov Európskeho
spoločenstva a Európskej únie je nevyvrátiteľná.
V úradnom vestníku EÚ sa zverejňujú aj rozsudky Európskeho súdneho dvora, preto v zmysle vyššie
citovaného ustanovenia platí fikcia o tom, že ich zverejnením sa o nich dozvedel aj žalovaný. Rozsudky

sú z rokov 2000 a 2002, pričom návrh na obnovu konania bol podaný dávno po ich zverejnení. Hoci je
súčasná právna úprava § 397 písm. e) CSP konkretizovaná v tom zmysle, že žaloba na obnovu konania
je prípustná ak je rozsudok v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie, Rady Európskej
únie alebo komisie, ktoré je pre strany záväzné, nič na tom nemení, že aj pri predchádzajúcej právnej
úprave judikatúra ustálila, že relevantné sú rozhodnutia, ktoré s vecou vecne a personálne súvisia, a
to napriek tomu, že pri tomto zákonnom ustanovení to nie je explicitne uvedené, naviac za situácie,

že pri pôvodnom ustanovení § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. nebola stanovená žiadna objektívna lehota
na podanie návrhu. Opačný výklad by totiž viedol k tomu, že aj po desiatkach rokov, ak by bolo prijaté
nejaké vyhovujúce rozhodnutie európskeho spoločenstva týkajúce sa iného štátu, a to by sa použilo ako
dôvod pre obnovu konania v inej krajine, bol by výrazne narušený princíp právnej istoty.
Z dôvodu, že súd prvej inštancie nezistil, že v prejednávanej veci existoval dôvod pre obnovu konania,

návrh ako nedôvodný zamietol.
Pri právnom posúdení súd prvej inštancie odkázal na ust. § 228 ods. 1 písm. a), písm. e) Občianskeho
súdneho poriadku účinného v čase podania návrhu a na ustanovenia Civilného sporového poriadku - §
403 ods. 1, § 397, § 414, § 412 ods. 1, § 470 ods. 1.
Výrok o trovách konania odôvodnil ust. § 251, § 255 a § 262 CSP. Vzhľadom na zamietnutie návrhu na

obnovu konania priznal úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný z dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu
neprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie. Uviedol, že pokiaľ pôvodne ako dôvody
obnovy použil dôvody podľa § 228 ods. 1 písm. a) a písm. e) O.s.p., ktorým v súčasnosti zodpovedá
§ 397 písm. a), e) CSP, tak obnovu konania obmedzuje na dôvod obnovy podľa § 397 písm. e) CSP

(pôvodne § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p.), vypúšťa dôvod podľa § 397 písm. a) CSP (pôvodne § 228 ods.
1 písm. a) O.s.p.).
Žalovaný uviedol, že postráda logickosť záverov obsiahnutých v odôvodnení rozsudku súdu prvej
inštancie a kladie si otázku, či pri záveroch súdu môže byť v nejakom prípade použitý dôvod obnovy
konania podľa § 397 písm. e) CSP, a či zámerom zákonodarcu bola taká úprava dôvodu obnovy konania

podľa § 397 písm. e) CSP, ktorá by v praxi bola na povolenie obnovy konania nepoužiteľná. Návrh
na povolenie obnovy konania podal počas účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, preto v zmysle §
470 ods. 2 CSP, ak boli splnené podmienky návrhu podľa Občianskeho súdneho poriadku, zostávajú
zachované aj po 1.7.2016. Je preto toho názoru, že dôvod obnovy konania podľa § 397 písm. e)
CSP je daný. Podľa žalovaného sa z rozsudku nedá zistiť, ako sa súd prvej inštancie vysporiadal s

početnou judikatúrou Krajského súdu Prešov, na ktorú poukázal v priebehu konania. Ide o judikatúru,
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, ktorými boli potvrdené rozhodnutia okresných súdov, ktorými
boli obnovy konania z rovnakých dôvodov ako v jeho prípade, povolené. Žiadal preto, aby odvolací súd
rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a obnovu konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 10Ro/27/2013 povolil.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že žalovaný svoj návrh na povolenie obnovy,
ako aj dôvody odvolania postavil skoro výlučne na existencii rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
právaaSúdnehodvoraEurópskychspoločenstiev.Tietorozhodnutiasazaoberajúlenvýkladomsmerníc
a povinnosťou súdu skúmať neprijateľné zmluvné podmienky, pričom žalovaný v návrhu na povolenie
obnovy nepreukázal ani neuviedol dôkazy, v akých konkrétnych skutočnostiach je vydaný platobný

rozkaz v rozpore s rozhodnutiami Súdneho dvora Európskej únie a Európskeho súdu pre ľudské práva.
Nepreukázal, že týmito rozhodnutiami bolo rozhodnuté o porušení jeho individuálnych konkrétnych
práv konaním žalobcu, čo je nevyhnutnou podmienkou na povolenie obnovy. Za dôvod pre povolenie
návrhu na obnovu konania je možné považovať len také nové rozhodnutie iného súdu alebo ďalšieho
príslušného orgánu, ktoré bolo vydané v čase pôvodného konania, a ktoré nemohol účastník bez svojej

viny použiť. Môže sa jednať aj o rozhodnutie, ktoré bolo vydané až po skončení pôvodného konania, keď
takéto rozhodnutie rieši skutočnosti a dôkazy, ktoré boli predmetom pôvodného konania (rieši predbežnú
otázku, ktorej zodpovedanie bolo rozhodné pre výsledok pôvodného konania). Musí sa však jednať
o rozhodnutie, ktoré rieši skutočnosti a dôkazy, ktoré boli predmetom pôvodného konania, nemôžesa teda jednať o rozhodnutia týkajúce sa iných účastníkov konania, či iného predmetu konania, ktoré
skutkovo nesúvisia s konaním, ktorého obnova sa navrhuje. Žalobca uviedol, že právo Európskej únie
nevyžaduje, aby v našom právnom poriadku bola zakotvená možnosť obnovy skončeného konania pre

možnýrozporprávoplatnéhosúdnehorozhodnutiasakýmkoľvekrozhodnutímSúdnehodvoraEurópskej
únie. Ustanovenie § 228 ods. 1 písm. e) O.s.p. je preto potrebné vykladať aj v týchto súvislostiach a
nemožno ho chápať tak, že akékoľvek (obdobné) rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie, ktoré
nebolo zohľadnené v rozhodovaní o konkrétnej veci, je po splnení ďalších podmienok dôvodom na
obnovu právoplatne skončeného konania. Slovenská republika je právnym štátom a jedným z jeho

základných princípov je princíp právnej istoty, prejavujúci sa v procesnej rovine v tom, že právoplatné
súdne rozhodnutie je záväzné a nezmeniteľné. Žalobca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za správne po stránke právnej aj skutkovej a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie
potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania; žalovaný sa k tomuto podaniu žalobcu nevyjadril.
4. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34
CSP), vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a ods. 2 veta prvá CSP, podľa ktorého ak nie je uvedené

inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti, právne účinky
úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované,
preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez neriadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario)
dospel k záveru o existencii dôvodov, pre ktoré bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu

a z dôvodov uvedených v odvolaní zrušiť.
5. Pre začiatok plynutia lehoty na podanie návrhu na obnovu konania podľa § 230 ods. 1 v čase podania
návrhu platného O.s.p., je dôležité to, kedy sa navrhujúci dozvedel o dôvode obnovy, pričom nie je
podstatné, kedy sa o dôvode obnovy dozvedieť mohol.
Odvolací súd uznesením č. k. 5Co/348/2015-152 z 23.6.2016 uložil súdu prvej inštancie zistiť, či

žalovaný podal návrh na obnovu konania včas, konštatujúc, že rozhodovací proces súdu nie je možné
zakladať na domnienkach, nakoľko žalovaný tvrdil, že o okolnostiach pre podanie návrhu na obnovu
konania sa dozvedel začiatkom decembra 2014, pričom návrh na obnovu konania bol podaný 16.1.2015.
Splnenie pokynu odvolacieho súdu k zisteniu dodržania lehoty pre povolenie obnovy konania vyznieva
zmätočne, keďže súd prvej inštancie v bode 18. rozsudku uviedol, že prijal záver o tom, že návrh na

obnovu konania bol podaný v trojmesačnej subjektívnej lehote, v bode 25. rozsudku však uviedol, že pri
dôvode obnovy podľa § 397 písm. e) CSP má za to, že bol podaný po uplynutí trojmesačnej subjektívnej
lehoty.

6. Žalovaný, ako z odvolania vyplýva, odvolací dôvod obmedzil len na nesprávnosť rozhodnutia súdu

prvej inštancie pokiaľ mal súd prvej inštancie za to, že neexistoval dôvod obnovy konania podľa §
397 písm. e) CSP (pôvodne § 228 ods. 1 písm. e). Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie už
nespochybňuje podanie žaloby v subjektívnej trojmesačnej lehote, vec ale nesprávne právne posúdil a
vychádzal z nesprávnych skutkových zistení.
Nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl pri aplikácii

práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny
právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.
7. Konanie o návrhu žalovaného na povolenie obnovy konania bolo začaté za účinnosti Občianskeho
súdneho poriadku, podľa znenia § 228 ods. 1 písm. e) ktorého, právoplatný rozsudok môže účastník
napadnúť návrhom na obnovu konania, ak je v rozpore s rozhodnutím Súdneho dvora Európskych

spoločenstiev alebo iného orgánu Európskych spoločenstiev. Žalovaný v návrhu súčasne poukázal na
viaceré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, okrem iného na rozsudok z 27.6.2000, spojené
prípady C-240/98 až C-244/98 Oceano Grupo Editorial SA, rozsudok z 21.11.2002 C-473/00 Cofidis
SA, argumentujúc súčasne tým, že platobný rozkaz nemal byť nikdy vydaný, nakoľko spotrebiteľská
zmluva, nárok z ktorej uplatnil žalobca návrhom na vydanie platobného rozkazu, obsahuje neprijateľné

zmluvné podmienky. Úver, ktorý bol poskytnutý na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX
z 26.5.2008 je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu porušenia § 4 ods. 2 písm. i), k) Zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého zmluva má obsahovať výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov a priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov na príslušný
spotrebiteľský úver.

8. Súdny dvor opakovane judikoval, napríklad vo veci C-76/10 POHOTOVOSŤ / L., že záväzok štátu
postarať sa o to, aby nekalé podmienky spotrebiteľa nezaväzovali, vyjadrený v čl. 6 Smernice Rady
93/13/EHS treba považovať za kogentné ustanovenie. Súdny dvor Európskej únie v tomto rozhodnutípovyšuje túto požiadavku na úroveň vnútroštátnych pravidiel verejného poriadku, a teda pravidiel, na
ktorých spoločnosť musí bezvýhradne trvať.
Podľa odvolacieho súdu ide o princípy, ktoré sa musia považovať za podstatné dôvody aj na prelomenie

materiálnej právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Nemali by byť žiadne pochybnosti o význame princípu
právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu, sú však z celospoločenského hľadiska
dôvody, pre ktoré je výnimočne dôležité upustiť od tejto zásady, a to z podstatných dôvodov. Žalobou
na povolenie obnovy konania v žiadnom prípade nedochádza k spochybňovaniu princípu právnej istoty
a zásady res iudicata. Naopak, princíp právnej istoty pripúšťa, aby v rámci konaní o mimoriadnych

opravných prostriedkoch pre zabezpečenie ochrany práv a právom chránených záujmov účastníka boli
preskúmavané a prípadne aj zrušené už právoplatné rozhodnutia súdov.
9. Už len samotná skutočnosť, že sa objavili pochybnosti o kvalite spotrebiteľskej zmluvy vyvolávajúce
pochybnosti, či nejde o neprijateľné zmluvné podmienky v zmluve, je relevantná z hľadiska povolenia
obnovy konania. Podľa rozsudku Súdneho dvora vo veci Oceáno Grupo Editorial: „Cieľ článku 6
Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné podmienky nie sú pre spotrebiteľa

zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný vystúpiť proti nečestnej povahe takých
podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené, môžu byť právnické poplatky vyššie,
než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol použitie nečestnej podmienky. V počte
členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom brániť sa v takých konaniach a je
reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní podmienku prednesenú proti nemu. Z

toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť, len ak národný súd prehlási, že má
právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“. Obdobne aj v rozsudku Mostaza
Claro je kladený vysoký dôraz na ochranu spotrebiteľa pred nekalými podmienkami a dôvod na obnovu
konania pre rozpor vnútroštátneho rozhodnutia s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie je daný vo
vzťahu k viacerým rozhodnutiam Súdneho dvora Európskej únie. V prípade neexistencie právnej úpravy

Európskej únie pre príslušnú oblasť je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského
štátu stanoviť procesné podmienky, ktoré majú zabezpečiť ochranu práv, ktoré jednotlivcom vyplývajú
z práva Spoločenstva podľa zásady procesnej autonómie členských štátov pod podmienkou, že takéto
pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada
rovnocennosti),aženespôsobujúfaktickúnemožnosťalebonadmernésťaženievýkonuprávpriznaných

právnym poriadkom únie (zásada efektivity).
10. Cieľom povolenia obnovy konania po tom, čo spotrebiteľ predloží skutočnosti a dôkazy, o ktorých
bez svojej viny nevedel v pôvodnom konaní, ak môžu privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo
veci, ktorými sú rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie je snaha o vylúčenie zo života bežných ľudí
neprimeraných podmienok, ktoré zhoršujú kvalitu života, a tak sa napĺňa cieľ článku 6 Smernice Rady

93/13/EHS postarať sa, aby spotrebiteľov neprijateľné klauzuly v zmluvách nezaväzovali. Priemerný
spotrebiteľ nemá vedomosť o tom, že zo strany dodávateľa dochádza k systémovému porušovaniu
spotrebiteľského práva prostredníctvom neprijateľných zmluvných podmienok. To, že spotrebiteľ nepodá
odpor proti platobnému rozkazu je klasickým príkladom konania spotrebiteľa, ktorý nedokáže posúdiť
neprijateľné zmluvné podmienky ani nekalé obchodné praktiky v zmluvách, ktoré sú právnym základom

uplatňovaného nároku a nedokáže využiť procesné inštitúty na svoju obranu (z rozsudku Súdneho dvora
Európskej únie C-429/05 bod 61).
11. Žalovaný dal návrh na obnovu konania za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, pričom jedným
z dôvodov bol aj dôvod obsiahnutý v ust. § 228 ods. 1 písm. e). V tom čase zo znenia nevyplývala
vecná a personálna súvislosť s rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie a žalovaný vzhľadom

na početnú judikatúru odvolacieho súdu, ktorý svojimi rozhodnutiami potvrdil rozhodnutia súdu prvej
inštancie, ktorým bola obnova konania v obdobných veciach povolená dôvodne mohol vychádzať z toho,
že zákonné podmienky pre povolenie obnovy konania sú dané a podľa názoru odvolacieho súdu danými
aj boli.
12. Podľa názoru odvolacieho súdu niet pochybnosti o tom, že súd prvej inštancie vydaním platobného

rozkazu predbežne nezhodnotil neprijateľnosť zmluvných podmienok v spotrebiteľskej zmluve, je
ale pravdepodobné, že ak by pred vydaním platobného rozkazu pristúpil k ex offo súdnej kontrole
podmienok, dospel by k záveru o nemožnosti vydať platobný rozkaz, čím sú dané dôvody pre povolenie
obnovy konania vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 10Ro/27/2013
13. So zreteľom na uvedenú argumentáciu mal odvolací súd za to, že súd prvej inštancie v prvom

rade nesplnil pokyn odvolacieho súdu k zisteniu a vyhodnoteniu skutočnej vedomosti žalovaného o
dôvode, pre ktorý môže požiadať o obnovu konania keďže najprv uviedol, že má za to, že subjektívna
lehota bola dodržaná, na inom mieste, resp. k inému dôvodu obnovy, že dodržaná nebola. Okrem
toho, neexistenciu dôvodu obnovy konania analyzoval vo vzťahu k ust. § 397 písm. e) CSP, návrh naobnovu konania bol ale podaný za účinnosti O.s.p., z dôvodu podľa § 228 ods. 1 písm. e). Odvolací
súd preto považoval odvolanie žalovaného za dôvodné, rozsudok súdu prvej inštancie za taký, ktorým
sa z vykonaných dôkazov nedospelo k správnym skutkovým zisteniam a správnemu právnemu názoru.

Súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so zásadami spravodlivého súdneho procesu (č.l. 46 Ústavy
Slovenskej republiky), čím zaťažil svoje rozhodnutie vadou, pre ktorú bolo potrebné napadnutý rozsudok
zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konania a nové rozhodnutie podľa § 389 ods. 1 písm.
b) CSP..
14. Úlohou súdu prvej inštancie bude opätovne rozhodnúť o návrhu žalovaného, pričom pri rozhodovaní

sa vysporiada so všetkými námietkami, ktoré uviedol v odvolaní a ktoré boli ním prezentované v priebehu
celého konania, s akcentom na právny názor odvolacieho súdu vyplývajúci z dôvodov, pre ktoré bol
rozsudok zrušený. Súd prvej inštancie návrh žalovaného na obnovu konania opätovne posúdi, zohľadní
ustanovenia právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa a vo veci rozhodne.
15. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov konania vrátane
nároku na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

16. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 2:1 (§ 3 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd
rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej

opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde.Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a
iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.