Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/63/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7814200870
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Murínová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7814200870.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Murínovej a členov

senátu JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka v spore žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so
sídlom v Bratislave, Košická 56, IČO: 35 838 825, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o.
so sídlom v Bratislave, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanému: B. M., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom v P., B. XXX/X, zastúpenému: JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou, so sídlom v Bratislave,
Zámocká 26, IČO: 35 526 343, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rožňava zo dňa 20.11.2017 č.k. 10C/20/2014-145 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovanému priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom zamietol
žalobu žalobcu, ktorou žiadal, aby súd určil, že voči žalobcovi je právne neúčinná kúpna zmluva č. V
11/12-178/12 uzatvorená medzi B. W., nar. X.X.XXXX a J. W., rod. W., nar. X.X.XXXX, obaja bytom
v P., J. XX, ako predávajúcimi a žalovaným ako kupujúcim, na základe ktorej previedli na žalovaného
vlastnícke právo k bytu č. XX, vchod XX na X. poschodí, s podielom priestoru na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastnícky podiel na pozemku 312/10000, nachádzajúci sa v

bytovom dome súpisné číslo XXXX, stojacom na parcele XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere
381 m2, v kat. úz. P., zap. na LV č. XXXX, zavkladovaná pod č. V 11/12-178/12. Zároveň súd prvej
inštancie napadnutým rozsudkom vyslovil, že priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovi vo výške 100 %.

2. V odôvodnení rozsudku súd poukázal na argumentáciu žalobcu v žalobe, že potom ako bol dlžník
B. W. zaviazaný zaplatiť žalobcovi istinu 11.661,52 eur s príslušenstvom rozsudkom Okresného súdu

Bratislava II zo dňa 5.10.2010, sp. zn. 23Cb/279/2008, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 22.6.2011 sp. zn. 3Cob/17/2011, ktorý potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II,
na základe uvedených rozsudkov bolo začaté exekučné konanie sp. zn. EX/15436/11 pred exekútorom
JUDr. Rudolfom Krutým, ktorý dňa 16.1.2012 vydal a dlžníkovi B. W. i doručil upovedomenie o začatí
exekúcie. V čase vydania rozsudku zo dňa 5.10.2010 sp. zn. 23Cb/279/2008 bol dlžník aj so svojou
manželkou vlastníkom označeného bytu a v krátkom čase po vydaní exekučného titulu a bezprostredne
po začatí exekučného konania kúpnou zmluvou, zavkladovanou pod V11/12-178/12, previedol dlžník

spolu so svojou manželkou označenú nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva žalovaného, z čoho je
podľa žalobcu zrejmý jasný úmysel dlžníka zbaviť sa svojho jediného majetku a tým docieliť, aby
sa žalobca ako veriteľ pri vymáhaní svojej pohľadávky nemal z čoho uspokojiť. Naviac vedomosť o
úmysle dlžníka previesť nehnuteľnosť na inú osobu s úmyslom ukrátiť veriteľa vyplýva aj zo skutočnosti,že kúpnou zmluvou previedol byt späť do výlučného vlastníctva manželky dlžníka J. W.. V dôsledku
realizácie prevodov spornej nehnuteľnosti dlžník nevlastní nehnuteľnosti, ale môže ich užívať, keďže
sú vo vlastníctve jeho manželky. V prebiehajúcom exekučnom konaní doteraz nebola vymožená

pohľadávka súdnym exekútorom, a preto prevodom nehnuteľností na žalovaného došlo k ukráteniu
žalobcuakoveriteľa.VedomosťžalovanéhooúmysledlžníkaB.W.ochrániťnehnuteľnosťpredpostihom
vo výkone rozhodnutia zo strany žalobcu vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný nehnuteľnosť previedol na
manželkudlžníkaanienaobochpredávajúcichmanželovW.atiežzvýškykúpnejcenyzanehnuteľnosť,
pretože kúpna cena vo výške 3.000 eur uvedená v zmluve je prezentovaná ako dohodnutá kúpna cena,

napriek reálnej cene bytu najmenej 30.000 eur, a v zmluve nie je zmienka, že by sa malo jednať len o
časť kúpnej ceny. Kúpna zmluva medzi dlžníkom B. W. a jeho manželkou J. W., bola uzatvorená dňa
4.1.2012 a vlastnícke právo bolo zapísané do katastra dňa 6.2.2012 pod položkou XXX/XX a druhá
kúpna zmluva medzi žalovaným a J. W. bola uzatvorená dňa 3.2.2012, teda ešte skôr ako nastali účinky
vkladu vlastníckeho práva prvej zmluvy.

3. Súd prvej inštancie poukázal i na obranu žalovaného, ktorý žiadal žalobu zamietnuť namietajúc
nedostatok vecnej pasívnej legitimácie argumentom, že nie je vlastníkom označenej nehnuteľnosti, že v
čase uzavretia kúpnej zmluvy bol dobromyseľný a nevedel o tom, že dlžník žalobcu má dlhy aj exekučný
titul. S predávajúcimi sa dohodol na predaji bytu tak, že oni určili kúpnu cenu vo výške 23.000 eur s tým,
že im bola vyplatená záloha vo výške 3.000 eur. Následne si žalovaný začal vybavovať hypotéku, avšak

ju nedostal a nedostala ju ani jeho matka, a preto urobil spätný prevod bytu z dôvodu, že mu nebola
poskytnutá hypotéka.

4. Vykonaným dokazovaním výsluchom svedkov N. M., matky žalovaného, B. W. Q. J. W., ako
i rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 5.10.2010 č.k. 23Cb/279/2008-140 v spojení s

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22.6.2011, č.k. 3Cob/17/2011-156, ktorý nadobudol
právoplatnosť 9.8.2011 a z LV č. XXXX kat. úz. P. zo dňa 5.8.2011 súd zistil, že B. W. bol zaviazaný
zaplatiťžalobcovi11.661,52eurspríslušenstvomavlastníkmibytuč.XXbolivpodiele1/B.W.Q.J.W..Z
upovedomeniaozačatíexekúciezodňa16.1.2012voveciEX/15436/11súdzistil,ževprospechžalobcu
sa proti B. W. začala exekúcia na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo

dňa 5.10.2010 č.k. 23Cb/279/2008-140. Ďalej súd zistil, že kúpnou zmluvou zo dňa 3.1.2012 predávajúci
B. W. Q. J. W. odpredali žalovanému označený byt za cenu 3.000 eur, zmluvu podpísali predávajúci
pred notárom 4.1.2012, návrh na vklad do katastra bol podaný 4.1.2012 a následne kúpnou zmluvou
zo dňa 3.2.2012 žalovaný previedol označený byt na J. W. za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 3.000
eur, podpis žalovaného bol overený dňa 8.2.2012, návrh na vklad kúpnej zmluvy bol podaný na Správu

katastra dňa 30.9.2013.

5. Po právnom posúdení veci podľa § 42a ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka, § 42b ods. 1 až 4
Občianskeho zákonníka dospel prvoinštančný súd k záveru, že žaloba je nedôvodná. Vychádzajúc
zo skutočnosti, že žalobca podal žalobu voči žalovanému, ktorý ako nie je blízka osoba dlžníka

nadobudol napadnutým právnym úkonom, uskutočneným v trojročnej lehote, nehnuteľnosť do svojho
výlučného vlastníctva, avšak následne po uzavretí kúpnej zmluvy žalovaný uzavrel ďalšiu kúpnu zmluvu,
ktorou previedol za takých istých podmienok vlastnícke právo na manželku dlžníka ako jednu osobu
z predávajúcich vyvodil, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal z odporovateľného právneho
úkonu prospech, nakoľko sporný byt vrátil jednému z bezpodielových spoluvlastníkov za takých istých

podmienok, za akých ho nadobudol. Ďalej súd uzavrel, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný
ako nadobúdateľ spornej nehnuteľnosti vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ani že žalobca ako
veriteľ nemá inú možnosť uspokojiť sa z majetku dlžníka. V tejto súvislosti prvoinštančný súd dôvodil,
že žalobca preukázal, že začalo exekučné konanie na vymoženie jeho pohľadávky, avšak v konaní
nepreukazoval, že dlžník by nemal žiaden majetok, z ktorého by mohla byť pohľadávka uspokojená a

dodal, že súd naviac pri zisťovaní pobytu dlžníka lustráciou v sociálnej poisťovni zistil, že žalovaný je
zamestnaný v spoločnosti SLOVBEN-DASSA s.r.o. od 25.5.2017, a preto nie je zrejmé tvrdenie žalobcu,
že od dlžníka nie je možné vymôcť pohľadávku, prípadne zrážkami zo mzdy, lebo žalobca v konaní
nepredložil správu od exekútora, z ktorej by vyplývalo, že dlžník nemá žiaden majetok, prípadne, že je
nezamestnaný a že exekúcia je neúspešná.

6. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že rozhodnutie súdu je
nepreskúmateľné, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ako i z dôvodu, že rozhodnutie
súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok a žalobe

vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania, alternatívne zrušiť rozsudok a vec vrátiť súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie žalobca vytkol, že neodstránil rozporné tvrdenia a v odôvodnení
rozsudku neuviedol, ako súd tieto vníma a aký to má dopad na dôveryhodnosť tvrdení žalovaného,
dlžníka žalobcu a jeho manželky, ako i že nezohľadnil neobvyklé okolnosti uzavretia oboch kúpnych
zmlúv. Citoval znenie § 588, § 40 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a namietol, že z

odôvodnenia rozsudku nevyplýva, ako sa súd vysporiadal s faktom, že kúpna cena za označený byt bola
dohodnutávovýške3000eur,hociporovnateľnýbytsavdanejlokalitepredávalzacca30.000eur,ateda
vo výške neprimeranej, ani ako mal žalovaný prevodcom sumu 3000 eur zaplatiť. Uviedol, že ak podľa
dôvodov rozsudku dlžník žalobcu mal tvrdiť, že mal nejaký dlh u žalobcu, ale podľa jeho vedomostí je to
už vyrovnané, exekučné konanie EX15436/11 stále prebieha a pohľadávka žalobcu uspokojená nebola.
Podľa žalobcu súd prvej inštancie nesprávne poukázal v odôvodnení rozsudku i na to, že dlžník žalobcu

je od 25.5.2017 zamestnaný v spoločnosti SLOVBEN-DASSA, s.r.o., kedy podľa žalobcu z toho vyplýva,
že žalobca sa môže uspokojovať z príjmu dlžníka a v tejto súvislosti žalobca namietol dôveryhodnosť
tohto svedka, ako i „zjavnú nemožnosť získania údajného úveru žalovaným na kúpu nehnuteľností“,
nakoľko žalovaný bol v tom čase nezamestnaný, pričom z rozsudku nevyplýva, akú banku, kedy a ako,
žalovaný oslovil, na základe čoho žalobca tvrdil, že v skutočnosti si žalovaný žiaden úver nevybavoval.

Žalovaný ďalej namietol, že súd sa v odôvodnení rozsudku nezoberal časovými súvislosťami prevodu
nehnuteľnosti a začatia exekučného konania a neodstránil rozpory vo výpovediach svedkov B. W. Q. J.
W.ohľadomtvrdeníotom,akoakedybývalžalovanývoznačenombyte,anineodstránilrozporytýkajúce
sa dôvodu predaja bytu. V tejto súvislosti žalobca podčiarkol, že svedkyňa J. W. síce uviedla, že byt
chceli predať, aby uhradili dlžoby, avšak podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX, kat. úz. P., je táto stále

vlastníčkou označeného bytu. Namietol takisto tvrdenie ohľadom dôvodu predaja bytu len na manželku
dlžníka žalobcu, a súdu vytkol, že sa týmto osobitne a spolu s ostatným nezaoberal, neposudzoval ani to,
prečo k zrušeniu prvého predaja nedošlo odstúpením od zmluvy, ale prečo sa urobil druhý prevod, ani to,
ako malo dôjsť k druhému prevodu bytu, kedy sa tento mal realizovať a ak súd uviedol, že dlžník žalobcu
je zamestnaný, neuviedol, aký príjem dlžník dosahuje, aké má zrážky, akú časť príjmu možno dosiahnuť

výkonom rozhodnutia, a ani nezisťoval, koľko bolo na úhradu dlhu vymožené, a napriek tomu usúdil,
že v dôsledku zamestnania sa dlžníka by žalobca nemal byť ukrátený. Poukazom na čl. 2 ods. 1 až 3
CSP, na viaceré súdne rozhodnutia (o.i. Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/191/2010, 2MCdo/7/2009,
7Cdo/201/2014, Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 107/07, III.ÚS 311/07, II.ÚS 410/06) mal žalobca
za to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

7. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol potvrdiť rozsudok ako vecne správny a
priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že sa stotožňuje s právnym záverom
súduprvejinštancie,ktorývykonalvovecirozsiahledokazovanie,správnerozhodolarozhodnutieriadne

a presvedčivo odôvodnil a zdôraznil, že nesúhlasí s tvrdeniami uvedenými v odôvodnení odvolania
žalobcu, ktoré označil za účelové.

8. Žalobca nevyužil právo na repliku k vyjadreniu žalovaného.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, s tým, že miesto a čas
verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s § 378 a § 219 CSP, v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je neopodstatnené.

10. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcom výroku nemožno vytknúť nedostatočné
zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo
prednesov účastníkov nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že

by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim
z § 192, 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné
ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Nebola zistená ani iná vada,
ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 365 ods. 1 písm. a), b) CSP.11. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré
by pre neho privodili priaznivé rozhodnutie a uvádza skutočnosti a námietky, ktoré nie sú spôsobilé

spochybniť správnosť zistených skutočností, hodnotenia dôkazov, právneho posúdenia veci. Odvolací
súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, na základe ktorých
správne súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol.

12. Vecne správne, presvedčivé, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého

rozsudku, na ktoré odvolací súd v celom rozsahu poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP) a len na zdôraznenie
správnosti dôvodov preskúmavaného rozsudku a k odvolacím námietkam žalobcu odvolací súd
považuje za potrebné dodať:

13. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančného súdu predovšetkým nemá oporu tvrdenie žalobcu, že
súd nesprávne postupoval, pretože riadne a vyčerpávajúco neodôvodnil svoje rozhodnutie. Napadnuté

rozhodnutie netrpí nedostatkom riadneho odôvodnenia, ktoré by malo za následok vznik takej vady
konania, pre ktorú by bolo nutné pristúpiť ku kasácii napadnutého rozsudku.

14. Nepochybne právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 ods. 1 CSP patrí
medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu (por. napr. nález Ústavného súdu Slovenskej

republiky III. ÚS 119/03-30, IV. ÚS 115/03) a jednoznačne vyplýva i z ustálenej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (pozri Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, cˇ. 303-A, s. 12, §
29, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Judikatúra tohto
súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný,
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

15. Z obsahu spisu a odôvodnenia preskúmavaného rozsudku jednoznačne vyplýva, že dôvodom
zamietnutia žaloby bol v podstate záver súdu, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal z
odporovateľného právneho úkonu prospech, nakoľko sporný byt vrátil jednému z bezpodielových
spoluvlastníkov za takých istých podmienok, za akých ho nadobudol, ani nepreukázal, že žalovaný ako

nadobúdateľ označenej nehnuteľnosti vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ani že žalobca ako veriteľ
nemá inú možnosť uspokojiť sa z majetku dlžníka. Či tak súd prvej inštancie urobil správne, je otázkou
právneho posúdenia veci.

16.Ozjavnúneodôvodnenosťaleboarbitrárnosťsúdnehorozhodnutiavsúvislostisprávnymposúdením

by išlo len vtedy, ak by odvolací súd zistil interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu prvej
inštancie, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých
je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a
právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (por. napr. III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

17. O taký prípad v prejednávanej veci bezpochyby nejde.

18. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným
spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky

vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých
vyvodil svoje právne závery. Súd zároveň primerane vysvetlil, z akých úvah vychádzal pri závere, že
označeným právnym úkonom nemohlo dôjsť k ukráteniu uspokojenia pohľadávky žalobcu a dostatočne
sa vysporiadal s argumentáciou žalobcu i námietkami žalovaného. Odôvodnenie rozhodnutia spĺnˇa
zákonné predpoklady vyjadrené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku

súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky
procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil.
Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré
skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a
ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže

na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

19. Napadnuté rozhodnutie nemožno považovať za neodôvodnené a svojvolˇné. Z odôvodnenia
preskúmavaného rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovenívšeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu, ak
súd prvej inštancie zamietnutie žaloby založil na závere, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal
z odporovateľného právneho úkonu prospech, nakoľko sporný byt vrátil jednému z bezpodielových

spoluvlastníkov za takých istých podmienok, za akých ho nadobudol, ani nepreukázal, že žalovaný ako
nadobúdateľ označenej nehnuteľnosti vedel o úmysle dlžníka ukrátiť žalobcu, ani že žalobca ako veriteľ
nemá inú možnosť uspokojiť sa z majetku dlžníka. Záver o neunesení dôkazného bremena žalobcom
dovodil súd prvej inštancie v súlade s ustálenou judikatúrou najvyššieho súdu, podľa ktorej dôkazným
bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v spore neboli preukázané jeho

tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. V tomto smere
správne súd prvej inštancie vychádzal pri svojom rozhodovaní z premisy, že v konaní o odporovacej
žalobe (§ 42a Občianskeho zákonníka) žalujúci veriteľ, ak má byť jeho žaloba úspešná, znáša bremeno
tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že odporovaný právny úkon dlžníka ukracuje uspokojenie jeho
vymáhateľnej pohľadávky a súčasne, že druhej strane odporovaného právneho úkonu musel byť známy
úmyseldlžníkaodporovanýmprávnymúkonomukrátiťveriteľa. Nauvedenompotomnemôženičzmeniť

ani námietka žalobcu, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nezaoberal dôveryhodnosťou
tvrdení žalovaného, dlžníka žalobcu a jeho manželky, že nezohľadnil neobvyklé okolnosti uzavretia
oboch kúpnych zmlúv, že sa nevysporiadal s faktom, že kúpna cena za označený byt bola dohodnutá vo
výške 3000 eur, ani ako mal žalovaný prevodcom sumu 3000 eur zaplatiť, že z rozsudku nevyplýva, akú
banku, kedy a ako, žalovaný oslovil v súvislosti s vybavovaním úveru, že sa súd nezoberal časovými

súvislosťamiprevodunehnuteľnostiazačatiaexekučnéhokonaniaaneodstránilrozporyvovýpovediach
svedkov B. W. Q. J. W. ohľadom tvrdení o tom, ako a kedy býval žalovaný v označenom byte, ani
neodstránil rozpory týkajúce sa dôvodu predaja bytu a neskúmal ani to, prečo k zrušeniu prvého predaja
nedošlo odstúpením od zmluvy, ale prečo sa urobil druhý prevod, ani to, ako malo dôjsť k druhému
prevodu bytu, kedy sa tento mal realizovať a ak súd uviedol, že dlžník žalobcu je zamestnaný, neuviedol,

aký príjem dlžník dosahuje, aké má zrážky, akú časť príjmu možno dosiahnuť výkonom rozhodnutia,
a ani nezisťoval, koľko bolo na úhradu dlhu vymožené. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba
skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I.ÚS 188/06). Do práva na spravodlivý súdny proces totiž nepatrí právo sporovej

strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, s navrhovaním a hodnotením dôkazov
(por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV.ÚS 252/04), ani právo strany sporu
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním
navrhovaného spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. I.ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne

záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (por. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp.zn. II.ÚS 3/97 a sp. zn. II.ÚS 251/03).

20. Prvoinštančnému súdu tak nemožno vytknúť, že by sa zistenými relevantnými (t.j. pre rozhodnutie
vo veci významnými) skutočnosťami alebo tvrdenými námietkami vôbec nezaoberal alebo že by sa s

nimi vyporiadal nedostatočným spôsobom. Žalobca preto neopodstatnene súdu vytýkal vadu konania,
premietajúcu sa ako zásah do ústavne zaručeného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a do práva na súdnu ochranu v zmysle čl.
46 ods. 1 Ústavy SR. Iba skutocˇnostˇ, že sa žalobca s právnym názorom prvoinštančného súdu
nestotožňuje, nemôže viestˇ k záveru o zjavnej neodôvodnenosti rozhodnutia súdu (por. napr. sp. zn.

I. ÚS 188/06).

21. Napokon žalobca vo svojom odvolaní nedôvodne namieta, že právne posúdenie súdu prvej inštancie
bolo nesprávne, majúc v podstate za to, že prevod bytu vo vlastníctve jeho dlžníka označeným právnym
úkonom bol tým krokom, ktorým sa ho snažil jeho dlžník ukrátiť, resp. vyhnúť sa plneniu. Uvedené

tvrdenie žalobcu je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie o návrhu žalobcu bez významu
v situácii, ak bezpochyby žalovaný nie je vlastníkom označeného bytu (ktorú skutočnosť nie je medzi
stranami sporná), lebo ju previedol na tretiu osobu - manželku dlžníka žalobcu. Súd prvej inštancie
správne preto uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal ani to, že žalovaný mal z označeného právneho
úkonu prospech. Súdna prax je totiž dlhodobo ustálená v závere, že žaloba o určenie, že právny úkon

dlžníka je voči veriteľovi neúčinný, môže byť úspešná len vtedy, ak bola podaná voči osobe, s ktorou
alebo v prospech ktorej bol právny úkon urobený, pričom za stavu, ak nie je dobre možné uspokojenie
veriteľa z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku, napr. preto, že osobe,
v prospech ktorej dlžník odporovaný právny úkon urobil, už takto nadobudnuté veci, práva alebo inémajetkové hodnoty nepatria, musí voči osobe, ktorej z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol
prospech, smerovať žalobu o zaplatenie peňažnej náhrady (por. m.m. napr. rozsudok najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 26/19, uznesenie najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21 Cdo

1489/2000).

22. Zo všetkých uvedených dôvodov možno konštatovať, že žalobcom uvedené odvolacie dôvody a
ani odvolacie námietky nie sú opodstatnené. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil, vrátane vecne správneho výroku o trovách konania a podľa § 396 ods. 1

CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho
konania v odvolaní procesne úspešnému žalovanému. Žalobca úspech v odvolacom konaní nemal a
tak mu náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. O výške trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie v samostatnom rozhodnutí, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).