Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. február 2019

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3To/1/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1518010540
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2019:1518010540.3

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov
JUDr. Denisy Mészárosovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného O. R., pre prečin
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 2 Trestného zákona a iné,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 7T/30/2018-264 z 09.
novembra 2018, na verejnom zasadnutí konanom dňa 19. februára 2019 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného O. R., I.. XX.XX.XXXX, z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 7T/30/2018 z 09.11.2018 bol obžalovaný
O. R. v bode 1/ uznaný vinným z prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa
§ 216 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona v jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu
úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného zákona a v bode 2/ z prečinu krádeže

podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1/ dňa 05.05.2018 v čase asi o 06:13 hod. nasadol do motorového vozidla tov. značky J. X., S.: PE XXX
CS, O.: E bielej farby, rok výroby 2017, v hodnote 14.438,00,- eur, ktoré bolo zaparkované na parkovisku
na Z. ulici č. XX v Z. a to tak, že chytil kľúč od motorového vozidla, ktorý sa nachádzal v zámku vo
vodičových dverách, pootočil ním, čím sa dostal do interiéru motorového vozidla, toto bez vedomia a

súhlasu poškodenej spol. M-V Y., s.r.o., so sídlom M. XXX, IČO: XXXXXXXX naštartoval a ako vodič sa
s ním presunul do komplexu M., Z. - B., kde predmetné motorové vozidlo zaparkoval do parkovacieho
boxu s označením 70, pričom následnou lustráciou bolo zistené, že obvinený viedol motorové vozidlo
aj napriek tomu, že mu bol trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp.zn. 1T 169/2017 zo dňa
23.11.2017, právoplatným dňa 28.12.2017, uložený okrem iného trest zákazu činnosti viesť motorové
vozidlá akéhokoľvek druhu na dobu štyroch rokov, o čom mal vedomosť,

2/ po tom, čo dňa 05.05.2018 v čase asi o 06:20 hod. zaparkoval motorové vozidlo továrenskej značky
J. X., EČV: PE XXXCS, VIN: E bielej farby v parkovacom boxe s označením 70 v komplexe M., Z. - B.,
ktoré bezprostredne pred tým bez súhlasu vlastníka predmetného motorového vozidla otvoril, nastúpil
do neho a použil ho na jazdu, vzal spoza sedadla vodiča predmetného motorového vozidla čiernu tašku
na rameno, v ktorej sa nachádzali veci poškodeného O. N. a to čierny kľúč so zeleným príveskom od

motorového vozidla J. X., notebook zn. Y. M XX - XX, výrobného čísla CB XXX XXXXX, čiernej farby, bez
batérie, zakúpený v roku 2012, navigácia G. G. P., výrobného čísla GX XXXX A0 XXXX, čiernej farby s
gumenýmdržiakom,zakúpenávroku2016,diagnostikaznačkyX.,výrobnéhočíslaXXXXXX,strieborno
- čiernej farby s červeným krytom, zakúpená v roku 2014, následne predmetné motorové vozidlo riadne
uzamkol, tašku s uvedeným obsahom si prehodil cez rameno a odišiel smerom k „umelému kopcu“, čím
tak poškodenému O. N., nar. XX.XX.XXXX, trvalé bytom G. V. XXX, prechodne bytom Z. č. XX/XX, Z.

- B. spôsobil škodu krádežou vo výške 384,00 eur, pričom uvedené veci boli poškodenému následne
vrátené,Podľa § 216 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 36 písm. l/, písm. n/, § 37 písm. h/, písm. m/, § 38
ods. 2 Trestného zákona, § 41 ods.1 Trestného zákona bol obžalovanému uložený úhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov, na výkon ktorého bol postupom podľa § 48 ods. 2 písm.
a/ Trestného zákona zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61
ods.1, ods.2 Trestného zákona bol obžalovanému uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
všetkého druhu na dobu 4 (štyri) roky.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote uvedenej v ustanovení § 309 Trestného poriadku
odvolanie obžalovaný O. R., ktoré písomne zdôvodnila obhajkyňa. Primárne obhajkyňa poukázala na
vyhlásenie obžalovaného o vine na hlavnom pojednávaní a v kontexte s uvedeným dala do pozornosti
stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Tpj 55/2016 ku ktorému uviedla, že konajúci
súd nepostupoval podľa názoru vyjadreného v citovanom stanovisku NS SR, i napriek tomu, že v
danej veci prejednával prečiny, ktorých spoločenská závažnosť je vyjadrená rozpätím trestných sadzieb,

uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní osemnásť mesiacov. V ďalšom, v
mene obžalovaného, argumentovala nasledovne: „Som si vedomý toho, že skutkov som sa dopustil
počas plynutia skúšobnej doby podmienečného odsúdenia Okresným súdom Bratislava II, za čo som
pripravený znášať sankciu v podobe premeny podmienečne uloženého trestu päť mesiacov na trest
odňatia slobody nepodmienečne. Na uvedenom právnom základe sa svojim odvolaním domáham

uloženia miernejšieho trestu ako je trest odňatia slobody v dĺžke osemnásť mesiacov nepodmienečne.
V danej veci som od 05.05.2018 väzobné stíhaný. V čase odôvodňovania odvolania som vo väzbe už
vyše šesť mesiacov. Podľa § 45 ods. 1 Trestného zákona platí, že: "Ak sa viedlo proti páchateľovi trestné
stíhanie vo väzbe a dôjde v tomto konaní k jeho odsúdeniu, započíta sa mu doba strávená vo väzbe
do uloženého trestu." Vzhľadom na citované Stanovisko NS SR bolo v mojom prípade možné uložiť mi

trest aj pod spodnú hranicu trestnej sadzby , t.j. pod dvanásť mesiacov. Týmto teda žiadam odvolací
súd, aby aplikoval na moju vec právny názor vyjadrený v stanovisku NS SR a uložil mi trest, ktorého
dĺžka ( pokiaľ to bude možné) pokryje čas strávený väzbou:“

Alternatívne požiadala, aby odvolací súd namiesto nepodmienečného trestu uložil obžalovanému trest

povinnej práce podľa § 54 Trestného zákona, alebo peňažný trest podľa § 56 Trestného zákona, alebo
trest domáceho väzenia podľa § 53 Trestného zákona, ktoré následne podrobnejšie rozviedla zastávajúc
názor, že niektorý z ňou uvedených alternatívnych trestov bude pre obžalovaného trestom vhodnejším
z pohľadu generálnej a individuálnej prevencie.

Záverom obhajkyňa navrhla: „Na základe uvedeného žiadam, aby odvolaním napadnuté rozhodnutie
odvolací súd v zmysle § 321 písm. e) Trestného poriadku zrušil vo výroku o treste a v zmysle § 322 ods.3
Trestného poriadku sám rozhodol tak, že mi uloží trest odňatia slobody pokrývajúci dĺžku vykonanej
väzby, alebo trest povinnej práce v primeranej dĺžke, alebo v primeranej výške peňažný trest, prípadne
trest domáceho väzenia.“

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali

podanie dovolania podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 319 Trestného poriadku Odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné.

Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,

že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradil od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne
odsúdenie páchateľa spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 3 Trestného zákona trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo

najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 49 ods. 2 Trestného zákona Ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak súd odsudzuje páchateľa
za úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia alebo v skúšobnej dobe
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, po podaní správy o stave prejednávanej veci, obhajkyňa
súdu predložila písomný sľub obžalovaného, v ktorom obžalovaný prisľúbil, že v prípade uloženia trestu
domáceho väzenia sa bude zdržiavať na adrese Bratislava, G. XXXX/X a bude poskytovať potrebnú
súčinnosť.

Obhajkyňa obžalovaného uviedla: „Ja sa pridržiavam písomne zdôvodneného odvolania. Dávam do

pozornosti najmä tú skutočnosť, že môj kline je vo väzbe od 05.05.2018 čo ej ku dnešnému dňu deväť
a pol mesiaca. Je pravdou, že skutkov sa dopustil v skúšobnej dobe predchádzajúceho odsúdenia,
prichádza do úvahy premena, čo je ďalších päť mesiacov navyše. Vzhľadom na charakter spáchaných
skutkov, ale najmä postoj môjho klienta v prípravnom konaní a najmä na hlavnom pojednávaní s
prihliadnutím na stanovisko NS SR, na ktoré som poukázala v odvolaní máme za to, že je možné

vzhľadom k vyhláseniu o vine aplikovať ustanovenie § 39 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. a znížiť trest o jednu
tretinu. Teda mám za to, že je možné obžalovanému uložiť trest, ktorý by pokryla doposiaľ vykonaná
dĺžka väzby, príp. uložiť iný trest napr. peňažný. Keď môj klient vzhľadom k tomu, že pracoval v zahraničí
má dostatok finančných prostriedkov, aby tento trest zaplatil. Na podklade uvedeného navrhujem zrušiť
napadnutý rozsudok vo výroku o treste a aby odvolací súd rozhodol sám tak, ako sme v odvolaní uviedli.“

Zástupca krajskej prokuratúry navrhol odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, považujúc
výrok o treste rozsudku prvostupňového súdu za primeraný a v súlade so zákonom, najmä s
prihliadnutím na osobu obžalovaného.

Obžalovaný predniesol: „Ja chcem uviesť, že tento svoj nerozvážny čin som priznal, viackrát som ho aj
oľutoval a aj na dnešnom verejnom zasadnutí prejavujem ľútosť nad mojím konaním.“

Na základe podaného odvolania, odvolací súd primárne skúmal, či nie sú dané podmienky pre niektoré
z rozhodnutí uvedených v ustanovení § 316 Trestného poriadku a keďže zistil, že nie sú dané, podľa §

317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, odvolací súd prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Pri plnení revíznej povinnosti odvolací súd zistil, že skutok bol súdom prvého stupňa ustálený na základe
dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní, pri dodržaní zásad bezprostrednosti, priamosti a ústnosti
ako aj pri rešpektovaní práva obžalovaného na obhajobu. Dôkazy boli vykonané spôsobom a v rozsahu
a následne i vyhodnotené v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku.

Okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, riadiac sa pri tom
zásadou, že s rovnakou starostlivosťou treba objasňovať okolnosti svedčiace proti obžalovanému, ako
aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech a vykonal dôkazy tak, aby mohol spravodlivo rozhodnúť.

Okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, riadiac sa ustanovením § 168 Trestného poriadku

podrobnevyložil,ktoréskutočnostivzalzadokázané,oktorédôkazysvojeskutkovézisteniaoprel,akými
úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia rozsudku je tiež zrejmé, ako
sa súd vyrovnal s produkovanými dôkazmi a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení v otázke viny a trestu. Krajský súd sa preto v týchto
smeroch stotožňuje s presvedčivým a správne odôvodneným rozsudkom prvostupňového súdu.

Vo vzťahu k žalovanému skutku obžalovaný O. R. na hlavnom pojednávaní po tom ako bol poučený o
možnosti urobiť vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 a/, b/, c/ Trestného poriadku a po poučení podľa § 257
ods. 5 až ods. 8 Trestného poriadku s tým, že ak urobí vyhlásenie o vine resp. nepoprie spáchanie skutkubudesúdprepotrebyďalšiehokonaniaarozhodovaniapovažovaťzapriznaniespáchaniaskutku,pričom
vyhlásenie o vine je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné ani odvolaním ani dovolaním,
okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Po uvedenom poučení obžalovaný

urobil vyhlásenie o vine (§ 257 Trestného poriadku), kedy predniesol, že je vinný a na všetky otázky
položené mu v súlade s ustanovením § 333 ods. 3 písm. c/,d/,f/,g/,h/ Trestného poriadku odpovedal
„áno“, prvostupňový súd vyhlásenie prijal a zároveň rozhodol, že vo vzťahu k priznaným skutkovým
okolnostiam dokazovanie nebude vykonané a rozhodol o vykonaní dôkazov súvisiacich s výrokom o
treste.

Správne potom postupoval súd prvého stupňa, keď uznal obžalovaného O. R. za vinného podľa podanej
obžaloby a krajský súd dodáva, že vyhlásenie obžalovaného a následne prijatie tohto vyhlásenia súdom,
tvorí prekážku, ktorá neumožňuje odvolaciemu súdu z podnetu podaného odvolania meniť priznaný
skutkový stav ani právnu kvalifikáciu, nakoľko proti takémuto uzneseniu nie je prípustná sťažnosť,
uznesenie je právoplatné, vykonateľné a preto ho nemôže meniť ani odvolací súd v konaní o riadnom

opravnom prostriedku.

Vzhľadom na správne zistený skutkový stav a plnú trestnoprávnu zodpovednosť obžalovaného
nepochybil okresný súd, keď konanie obžalovaného právne posúdil v bode 1/ ako prečin neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. c) Trestného zákona v

jednočinnom súbehu s prečinom marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d)
Trestného zákona a v bode 2/ ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona, a takto uznal
obžalovaného O. R. za vinného.

Čo sa týka druhu a výmery trestu okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne: „Pokiaľ ide o

ukladanie trestu obžalovanému, súd konštatuje, že v osobe obžalovaného ide o špeciálneho recidivistu
vo vzťahu prečinu marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 348 ods. 1 písm. d) Trestného
zákona. Ďalej súd konštatuje, že obžalovaný spáchal žalované skutky v čase plynutia skúšobnej doby
podmienečného odsúdenia ( v bode 5 odpisu RT) a to Okresného súdu Bratislava II pod sp. zn. 1T
169/2017. Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým,

že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho prevýchovu k tomu,
aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje
morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Doznanie sa a úprimnú ľútosť obžalovaného nad svojim
konaním súd vyhodnotil ako poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. 1/ Trestného zákona, ako aj
uznal poľahčujúcu okolnosť v zmysel § 36 písm. n) Trestného zákona, nakoľko samotným priznaním a

popísaním skutku napomáhal OČTK už v prípravnom konaní, kedy aj žiadal prokuratúru vzhľadom na
priznanie a oľutovanie trestnej činnosti od počiatku o konanie o dohode o vine a treste. Za priťažujúce
okolnosti podľa § 37 písm. h) a m) Trestného zákona súd vyhodnotil to, že obžalovaný spáchal viac
trestných činov a bol už v minulosti odsúdený. Nakoľko pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností
je v parite, teda 2:2 súd v zmysle ust. § 38 ods. 2 Trestného zákona ukladal trest v základnej zákonom

stanovenej trestnej sadzby a ukladal obžalovanému trest odňatia slobody vo výmere od 1 roku do 5
rokov. Súd obžalovanému uložil výchovný primeraný trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov so
zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaný nebol v
posledných 10 rokoch pred spáchaním skutkov vo výkone trestu odňatia slobody.”

Odvolací súd vo vzťahu k výroku o treste dospel k rovnakému záveru ako súd prvého stupňa a preto si
osvojil dôvody a úvahy, ktorými tieto svoje zistenia a závery rozviedol a vysvetlil.

Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, to jednak pri zásadách
ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov.

Pre ukladanie trestu platia zásady, ktoré ustanovuje Trestný zákon v § 34. Na jednej strane má trest
zabezpečiť ochranu spoločnosti tak, že páchateľovi zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a súčasne
iných odradí od páchania trestných činov, na druhej strane má uložený trest vytvoriť podmienky na
výchovu páchateľa k tomu, aby viedol riadny život, pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie

páchateľa spoločnosťou.

Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu,
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobupáchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby.

Pri ukladaní trestu je potrebné v prvom rade vychádzať zo závažnosti spáchaného trestného činu,
ktorá je určená trestnou sadzbou ustanovenou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov.
Jednotlivé trestné činy podľa zákonom ustanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia rozdeľuje Trestný
zákon na prečiny a zločiny, resp. obzvlášť závažné zločiny. Tomuto rozdeleniu zodpovedá možnosť súdu
ukladať rôzne druhy trestov, keďže podľa § 34 ods. 2 a 6 Trestného zákona, páchateľovi možno uložiť

len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to ustanovené v Trestnom zákone, pričom jednotlivé
druhy tresty možno uložiť samostatne alebo aj viac trestov popri sebe, avšak za trestný čin, ktorého
horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť
rokov, musí súd vždy uložiť aj trest odňatia slobody.

Teda k výroku o treste odvolací súd konštatuje, že pri úvahách o voľbe druhu trestu a jeho výmery

vo vzťahu k obžalovanému O. R. prvostupňový súd dôsledne hodnotil všetky okolnosti významné pre
rozhodnutie o treste, nepochybil ani pri úvahách súvisiacich s výrokom o treste a prihliadol na zásady
ukladania trestov (§ 34 G. zákona) a v odôvodnení rozsudku sa dôsledne a konkrétne vyrovnal najmä
s kritériami uvedenými v § 34 ods. 4 a 5 Trestného zákona.

Taktiež vzal do úvahy spôsob spáchania činu, motív, spôsobený následok a pohnútku, ako aj jeho
pomery a možnosť nápravy a konštatuje, že súd prvého stupňa nepochybil ani pri rozhodovaní o treste
vo vzťahu k obžalovanému, keď s prihliadnutím na zistené poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. l/ Tr.
zákona - tj. priznal sa k spáchaniu trestného činu a trestný čin úprimne oľutoval a podľa § 36 písm. n/
Tr. zákona - tj. napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom a zistené priťažujúce

okolnosti podľa § 37 písm. h/ Trestného zákona - tj. spáchal viac trestných činov a § 37 písm. m/
Trestného zákona - tj. bol už za trestný čin odsúdený, ustanovenie § 38 ods. 2 Trestného zákona, ale
aj s prihliadnutím a akceptovaním znenia ustanovenia § 49 ods. 2 Trestného zákona, podľa ktorého
sa ustanovenia o podmienečnom odložení uloženého trestu nepoužijú, ak súd odsudzuje páchateľa za
úmyselný trestný čin spáchaný v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, čo je prejednávaný prípad

obžalovaného O. R., uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere osemnásť mesiacov.

Správne dospel k záveru, že prichádza do úvahy uloženie úhrnného trestu odňatia slobody podľa
trestného činu najprísnejšie trestného, keďže ukladal úhrnný trest odňatia slobody tj. pri prečine
neoprávnenéhopoužívaniacudziehomotorovéhovozidlapodľa§216ods.2Trestnéhozákonajetrestná

sadzba od 1 roka až 5 rokov a postupom podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona (pomer poľahčujúcich a
priťažujúcich okolností je v rovnováhe) je potrebné trest ukladať v tomto rozpätí, v ktorom prvostupňový
súd trest aj správne ukladal.

Za zákonný, primeraný a spravodlivý považuje krajský súd aj uložený trest zákazu činnosti viesť

motorové vozidlá na dobu štyroch rokov.

Teda uložený trest považuje krajský súd nielen za zákonný ale aj za spravodlivý, ktorý zodpovedá
nielen zmyslu trestného konania, vrátane spravodlivého potrestania páchateľov, ale aj účelu trestu
vymedzeného v ustanovení § 34 ods. 1 Trestného zákona a ostaným rozhodným kritériám podľa

ustanovenia § 34 ods. 4 Trestného zákona

Súd prvého stupňa zákonne rozhodol aj v otázke zaradenia obžalovaného na výkon trestu odňatia
slobody do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm.
a/ Trestného zákona).

K námietkam uvádzaným obžalovaným v odvolaní je potrebné prioritne uviesť, že odpoveď na jeho
konštatovanie, že uložený trest je neprimerane vysoký dáva odpoveď vyššie zdôvodnené.

K návrhu obhajkyne na aplikáciu stanoviska Najvyššieho súdu SR Tpj. 55/2016 (publikované v zbierke

č. 5/2017) a uloženie niektorého z alternatívnych trestov (trest povinnej práce podľa § 54 Trestného
zákona, peňažný trest podľa § 56 Trestného zákona alebo trest domáceho väzenia podľa § 53 Trestného
zákona), pri zohľadnený dĺžky výkonu väzby obžalovaným, krajský súd udáva:- čo sa týka citovaného stanoviska, ku ktorému obhajkyňa vytýka, že prvostupňový súd v súlade s
týmto nepostupoval, pričom dala do pozornosti, že sa jedná len o prečiny a preto súdu nič nebránilo
aplikovať ustanovenie § 39 Trestného zákona, je potrebné zdôrazniť, že v citovanom stanovisku

najvyššieho súdu je súdom daná „možnosť“ takto postupovať (nie povinnosť), pričom pri ukladaní trestu
(vo všeobecnosti) je potrebné prihliadnuť na konkrétne okolnosti prípadu, ale tiež je dôležité hodnotiť
aj osobu obžalovaného.

Odvolací súd, na podklade dôvodov odvolania obhajkyne, ktorá navrhuje využiť znenie stanoviska a

aplikovať ustanovenie o mimoriadnom znížení trestu podľa § 39 Trestného zákona a tiež v kontexte s
uvedeným navrhuje uložiť trest, ktorý by bol uložený pokrytím dĺžkou doposiaľ vykonanej väzby, resp.
by bol uložený iný druh trestu (trest domáceho väzenia, trest povinnej práce a peňažný trest), prihliadol
na okolnosti prípadu, ku ktorým najrezonujúcejším bol fakt, že obžalovaný sa v priebehu 7 minút (!), dňa
05.05.2018, dopustil dvoma skutkami troch úmyselných trestných činov a pri ich páchaní ho nezastavila
ani skutočnosť, že v čase ich spáchania mu plynula skúšobná doba predchádzajúceho odsúdenia.

Je nutné dodať, že prejednávanej trestnej činnosti sa dopustil s odstupom necelých 5 mesiacov od
právoplatnosti odsúdenia, ktorým mu bola uložená skúšobná doba.

Na uvedené nadväzuje aj hodnotenie osoby obžalovaného, ktorú treba hodnotiť vo všetkých
súvislostiach a je treba posúdiť negatívny aj pozitívny význam jeho osoby a je nutné vziať do úvahy jeho

správanie sa v spoločnosti ako aj jeho osobnosť aj vo vzťahu k ďalším kritériám, ktoré sú rozhodujúce
z hľadiska určovania druhu trestu a jeho výmery ako aj prognózy jeho budúceho vývoja. V nadväznosti
na uvedené potom odvolací súd opätovne pripomína minulosť obžalovaného (doposiaľ päťkrát súdne
trestaný) to, že sa žalovaného konania dopustil dvoma skutkami v rozpätí 7 minút a spáchal tri úmyselné
prečiny, ktoré skutočnosti bolo nutné zohľadniť.

Z pohľadu vyššie rozvedeného, potom odvolací súd nemohol akceptovať návrhy obhajkyne a tieto
vyhodnotil ako neakceptovateľné.

S poukazom na vyššie uvedeného odvolací súd nezistiac dôvod na zmenu rozsudku prvostupňového

súdu, rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia a odvolanie obžalovaného O. R. ako
nedôvodné, postupom podľa § 319 Trestného poriadku, zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.