Uznesenie ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. máj 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/76/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1196899736
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1196899736.4

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov
senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu : Lievre s.r.o.,
Bratislava, Sedmokráskova 6, IČO : 47 166 096, (predtým BAMF s.r.o., Kráľová pri Senci 271, 900
50 Kráľová pri Senci, IČO : 45 279 845), zastúpená AK Mišík, s.r.o., Bratislava, Bajkalská 21/A, proti
žalovaným : 1. E. P., rod. C., F.. XX. X. XXXX, bytom T. T., F. X, 2. P. A., S.. C., F.. XX. XX. XXXX, bytom

T. T., F.. J. XXA, žalované 1, 2 zastúpené JUDr. Romanom Hošovským, advokátom, AK Mikulášska 1/a,
Bratislava, o výnos z nehnuteľnosti, na odvolanie žalovanej 1 proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I
zo dňa 9. 11. 2017 - 1028 č.k. 14C/172/1996 - 1028 a na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava I zo dňa 6. 4. 2016 č.k. 14C/172/1996 - 954, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd bude v odvolacom konaní ďalej konať s obchodnou spoločnosťou Lievre s.r.o., Bratislava,
Sedmokráskova 6, IČO : 47 166 096, ako právnym nástupcom BAMF s.r.o., Kráľová pri Senci 271, 900

50 Kráľová pri Senci, IČO : 45 279 845, na strane žalobcu.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach z m e ň u j e nasledovne :
Žalovaná 1 m á nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 90 %.
Žalovaná 1 m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
Štát m á voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 95 % a voči žalovanej 1 v rozsahu

5 %.
Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 6. 4. 2016 č.k. 14C/172/1996 - 954 p o t v r d z u j e.

o d ô v o d n e n i e :

1/ Rozsudkom zo dňa 9. 11. 2017 č.k. 14C/172/1996 - 1028 súd prvej inštancie zaviazal žalovanú
1 povinnosťou uhradiť žalobkyni sumu 8.639,44 € v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
titulom peňažného plnenia v podobe výnosu z nehnuteľnosti, ktorý prislúcha spoluvlastníckemu
podielu menšinového spoluvlastníka, a to rozsudkom pre uznanie (§ 282 CSP). Vo zvyšku (žalobkyňa

uplatňovala zaplatenie pôvodne vo výške 121.109,68 €) konanie voči žalovanej 1 zastavil, z dôvodu
späťvzatia žaloby žalobkyňou, so súhlasom žalovanej 1. Rovnako zastavil konanie voči žalovanej 2 (v
celom rozsahu), nakoľko žalobkyňa voči žalovanej 2 vzala žalobcu v celosti späť (vzhľadom na výsledok
dedičského konania po pôvodnej žalovanej I. C., zomrelej dňa 12. 11. 2016 (právnej predchodkyni
žalovaných E. P. a P. A.).
2/ O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žiadna zo strán v spore nemá

nárok na náhradu trov konania, s poukazom na ust. § 255 ods. 1, ods. 2, § 257, §262 ods. 1 CSP.
Po zvážení všetkých okolností prípadu mal za to, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré
odôvodňujú aplikáciu ust. § 257 CSP, a to s poukazom na správanie strán v spore, resp. správanie
ešte ich právnych predchodcov. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že na výsledku konania má
podiel ako žalobkyňa, ktorá pôvodne uplatňovala plnenie vo výške 121.109,68 €, ktoré bolo čiastočne
nedôvodné, jednak čo do výšky, ako aj z dôvodu účinne vznesenej námietky premlčania; rovnako tak

žalovaná napriek čiastočnej dôvodnosti nároku, ktorý bol preukázaný znaleckým posudkom spočiatku
odmietala plniť a k čiastočnému plneniu pristúpila až po niekoľko rokov trvajúcom súdnom spore. Kuznaniu nároku žalobkyne do výšky nadobudnutého dedičstva žalovanou 1 došlo opäť až s odstupom
času a nie bezodkladne po tom, ako na ňu prešli práva a povinnosti jej právnej predchodkyne. Súd
prvej inštancie vzal do úvahy aj skutočnosť, že zastavenie konania nezavinila žalobkyňa ale k jeho

zastaveniu v časti, v ktorej by bola inak úspešná (časť príslušenstva týkajúca sa úrokov z omeškania)
došlo z dôvodu úmrtia pôvodne žalovanej, nakoľko dlhy poručiteľa prechádzajú na dedičov len do
výšky nadobudnutého dedičstva; ak by žalobkyňa vo zvyšku nezobrala žalobu späť, musel by ho súd v
uvedenej časti zamietnuť. Z uvedených dôvodov žiadnej zo strán sporu náhradu trov konania nepriznal.
3/ O náhrade trov, ktoré v konaní vznikli štátu, rozhodol súd prvej inštancie tak, že štátu voči žalobkyni

a rovnako aj žalovanej 1 priznal nárok na náhradu trov konania, a to voči každej z nich v rozsahu
po 50 % , s tým, že o ich samotnej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, vyšším súdnym úradníkom. V tejto časti svoje
rozhodnutie odôvodnil poukazom na to, že v konaní súdom ustanovený znalec vypracoval znalecký
posudok; uznesením zo dňa 20. 10. 2010 priznal súd znalcovi O.. E. P. odmenu za vypracovanie
znaleckéhoposudkuaodmenuzavypracovaniedoplnkuč.1kznaleckémuposudkuč.X/XXXX;zároveň

súd rozhodol o vyplatení odmeny súdnemu znalcovi tak, že suma 821,81 € bude vyplatená zo štátnych
finančných prostriedkov. Svoje rozhodnutie o priznaní náhrady trov, ktoré v konaní vznikli štátu odôvodnil
súdprvejinštanciečl.4ods.1,ods.2CSPvspojenís§255ods.1,§259CSP.Štátuvkonanívzniklitrovy
tým, že hradil výdavky spojené so znaleckým dokazovaním, pričom v súčasnej právnej úprave (CSP)
neexistuje procesné ustanovenie, ktoré by explicitne umožňovalo priznať náhradu trov konania štátu.

Za obsahovo a účelom najbližšie ustanovenia CSP možno v zmysle čl. 4 ods. 1 CSP považovať ust. §
255 CSP o náhrade trov konania podľa pomeru úspechu vo veci a tiež ust. § 259 CSP, ktoré umožňuje
uplatnenie výdavkov „inej osobe“ (okrem strany sporu a svedka), keď bolo nutné rozhodnúť o náhrade
trov štátu s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a rozumného usporiadania procesných
vzťahov v zmysle čl. 4 ods. 2 CSP. Preto stanovil žalobkyni ako aj žalovanej 1 povinnosť nahradiť

štátu trovy konania, ktoré mu vznikli z dôvodu, že štát hradil zo štátnych prostriedkov trovy konania,
ktoré vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním, a to v rozsahu po 50 % každej z nich. Prihliadol
na skutočnosť, že znalecký posudok bol vypracovaný v záujme každej z nich, nakoľko preukázal tak
čiastočnú dôvodnosť ako aj čiastočnú nedôvodnosť nároku, so zreteľom na to, že žiadnej zo strán
nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4/ Uvedený rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná 1; jej odvolanie smerovalo proti
výroku o náhrade trov konania, ako aj výroku o trovách štátu; v napadnutých výrokoch žiadal rozsudok
súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaná 1 nesúhlasila so záverom
prvoinštančného súdu, že v okolnostiach danej veci spočívajú dôvody hodné osobitného zreteľa,
umožňujúce aplikáciu ust. § 257 CSP. Uviedla, že použitie § 257 CSP prichádza do úvahy len ak existujú

celkom výnimočné okolnosti, pričom dané ustanovenie sa nemá vykladať reštriktívne a nemá spôsobiť
neprimeranú tvrdosť voči tej sporovej strane, ktorá by podľa zásady úspechu v spore mala nárok na
trovy konania. Závery súdu prvej inštancie nie sú plne v súlade so skutočným stavom veci a nie sú
takého výnimočného charakteru, aby odôvodňovali postup podľa § 257 CSP. Žalovaná 1 poukazovala
na uznesenie NS SR z 18. 1. 2012, sp. zn. 6MCdo 5/2011, podľa ktorého hodnotenie okolností pre

použitie § 257 CSP treba urobiť komplexne za celé obdobie sporu aj podľa správania sa sporových
strán v priebehu sporu, s okolnosťami uplatnenia nároku a podľa princípov spravodlivosti. Považovala
za nesporné, že žalobkyňa, vtedajší druhý žalobca Q.. I. a po účelovom postúpení pohľadávky aj BAMF,
s.r.o. v konaní uplatňovali proti pôvodne žalovanej (matke súčasných žalovaných) bezdôvodné nároky;
podľa uznesenia prvoinštančného súdu zo dňa 3. 5. 2011 požadoval BAMF s.r.o. zaplatenie 125.742,07

€ a po zaplatení uznaného nároku žalovanou vo výške 4.632,59 € žiadal podaním zo dňa 4. 11.
2011 (uznesenie prvoinštančného súdu zo dňa 30. 11. 2011) sumu 121.109,48 €. Žalobcovia sa v
konaní dopúšťali rady procesných pochybení, napr. pri špecifikácii nárokov žalobkyne E. T. a Q. I., pri
označovaní a odôvodňovaní svojich nárokov, pri postupovaní svojich pohľadávok na terajšieho žalobcu,
ignorovaním všetkých okolností potvrdzujúcich premlčanie nárokov, keď námietku premlčania pôvodne

žalovaná I.. C. uplatnila už vo vyjadrení zo dňa 21. 11. 2005. Tvrdošijne zotrvávali na tom, že ich nároky
premlčané nie sú, súd vykonával dokazovanie ohľadom celého žalovaného obdobia od 1. 7. 1992 podľa
žaloby, resp. od 1. 1. 1993 (podľa ďalších petitov) do 15. 5. 2006 (do prevodu podielu na dotknutej
nehnuteľnosti I.. C. na E.. P.). Aj tieto okolnosti v spôsobe vedenia sporu zo strany žalobcov mali za
následokneúmernéazbytočnépredĺženiekonanianahranicuaž21rokov,čímvzrástlinákladynastrane

žalovanej. Žalobcoviasvojenárokyuplatňovalivkonanívbezdôvodnejvýškeaneskoro.Ajkebynedošlo
k smrti pôvodne žalovanej I.. C., súd by musel žalobu v rozsahu nad žalovanou uznané nároky ako
bezdôvodnú zamietnuť, najmä z dôvodu ich premlčania. Uvedený záver korešponduje aj so stanoviskom
Krajského súdu v Bratislave v uznesení zo dňa 6. 11. 2014 č.k. 9Co/386/2012 - 910. Pôvodne žalovanáI..C. v priebehu konania od počiatku uznávala nepremlčané nároky žalobcov od 4. 7. 1994 do 30. 6.
1996, nebola jej však známa ich výška. Po znaleckom dokazovaní 30. 8. 2011 uhradila spoločnosti
BAMF, s.r.o. sumu 4.632,59 €. Pri výpočte uznaného nároku vychádzala žalovaná povahy nároku na

vydanie výnosov zo spoločnej nehnuteľnosti, ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia (ako
nárok označovali aj samotní žalobcovia). Premlčanie nároku tak posudzovala v zmysle ust. § 107 ods. 1
Obč. zák. v dĺžke dvoch rokov. Pokiaľ žalovaná plnila oneskorene vo vzťahu k nešpecifikovanej žalobe,
tak tu bola sankcionovaná tým, že v rozsudku zo dňa 9. 11. 2017 bola zaviazaná zaplatiť úroky z
omeškania; nie je preto správne a spravodlivé túto okolnosť použiť opätovne aj vo vzťahu k aplikácii

ust. § 257 CSP. Vzhľadom na stanovisko odvolacieho krajského súdu v zrušujúcom uznesení zo dňa
6. 11. 2014 o tom, že predmetom konania je právny vzťah z podielového spoluvlastníctva, ktorý plynie
z ust. § 137 ods. 1 Obč. zák. v spojení s § 123 Obč. zák. a nároky z neho sa premlčujú v trojročnej
všeobecnej premlčacej dobe podľa § 101 Obč. zák., žalovaná 1 vo svojom vyjadrení zo dňa 20. 7. 2017
uznala ešte aj nárok na zaplatenie výnosu zo spoločnej nehnuteľnosti za čas od 4. 7. 1993 do 4. 7. 1994
vo výške 1.618,25 €. Túto sumu akceptoval aj žalobca. Po zhrnutí uvedených skutočností sa žalobca

a jeho právni predchodcovia domáhali od pôvodne žalovanej zaplatenia istiny 125.742,07 €, z ktorej
ona uznala ako oprávnenú sumu 4.632,59 €. Žalovaná 1 ako právna nástupkyňa uznala ako oprávnenú
tiež sumu 1.618,25 €, spolu teda čiastku 6.250,84 €, čo vo vzťahu k uplatnenej sume 125.742,07 €
predstavuje podiel 4,97 %. Okrem toho, pôvodne žalovaná z uvedenej sumy 6.250,59 € uhradila sumu
4.632,59 € mimosúdne. Žalobca tak mal úspech iba v nepatrnej časti a zanedbateľnej miere, preto by

bolo na mieste postupovať podľa ust. § 255 ods. 2 CSP. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania treba
tiež vziať do úvahy, prečo by mala žalovaná 1 znášať náklady na jej právne zastúpenie, keď podľa
skutočného stavu a názoru súdu mala vo veci úspech. Žalobcovia navyše viac krát zavinili vznik trov
konania svojím nekvalifikovaným postupom pri uplatňovaní nárokov na súde (napr. rozsudok NS SR
sp. zn. 3 M Cdo 5/2006). Pokiaľ ide o náhradu trov konania, ktoré vznikli štátu, súd prvej inštancie v

ich prípade aplikoval ust. § 255 CSP, ale odchýlil sa od záverov týkajúcich sa náhrady trov konania
samotných sporových strán. Súd teda neakceptoval stanovisko uplatnené pri rozhodovaní o trovách
strán sporu, t.j. že žalovaná 1 mala v konaní vo veci samej plný úspech. Žalovaná 1 namietala, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie je v rozpore so skutočným stavom a vychádza v napadnutých častiach
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

5/ Na odvolanie žalovanej 1 sa písomne vyjadril žalobca tak, že navrhoval odvolaciemu súdu rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdiť. Žalobca vo vyjadrení
poukazoval na to, že v danej právnej veci bola preukázaná existencia dôvodov osobitného zreteľa,
ktorými argumentoval v rozhodnutí prvoinštančný súd. dodal, že v žiadnej časti svojho rozhodnutia
súd prvej inštancie neuvádza svoj záver o tom, že žalovaná 1 má podľa zásady pomeru úspechu voči

žalobcovi nárok na náhradu trov konania podľa §255 CSP, ale z dôvodov osobitného zreteľa pristúpil
k použitiu ust. § 257 CSP. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia týkajúcej sa náhrady trov
konania venuje len odôvodneniu aplikácie ust. § 257 CSP. Keďže predmetným rozsudkom súd prvej
inštancie zaviazal žalovanú 1 povinnosťou zaplatiť žalobkyni sumu 8.639,44 €, je žalobca názoru, že
jeho nárok bol dôvodný, hoci aj čiastočne, z ktorého dôvodu súd prvej inštancie nemohol žalovanej 1

priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Naopak, aj keby súd prvej inštancie nepristúpil
k použitiu ust. § 257 CSP (t.j. aj keby neexistovali dôvody hodné osobitného zreteľa), do úvahy by
podľa názoru žalobcu prichádzalo len použitie ust. § 255 ods. 2 CSP a teda ani jedna zo strán sporu
by nemala právo na náhradu trov konania, nakoľko došlo k preukázaniu dôvodnosti žalovaného nároku
znaleckým dokazovaním a následnej aj jeho uznaním zo strany žalovanej 1. Námietky žalovanej 1,

že žalobca uplatňoval v konaní bezdôvodné nároky, pričom sa mal dopúšťať v konaní procesných
pochybení považuje žalobca pre účely rozhodovania o nároku na náhradu trov konania za irelevantné.
6/ Ďalšie podania strán sporu v konaní neboli učinené.
7/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania (t.j. vo výrokoch o nároku na náhradu trov konania žalobcu a žalovanej 1 a o trovách
štátu), v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej 1 je dôvodné.

9/ Úvodom je nutné uviesť, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie rozsudkom zo dňa 9. 11. 2017
bol žalujúcou stranou v spore žalobca - obchodná spoločnosť BAMF, s.r.o., Kráľová pri Senci 271, 900 50
Kráľová pri Senci, IČO : 45 279 845, avšak po podaní odvolania žalovanou 1 voči rozsudku (odvolanie
žalovanej 1 podané na pošte dňa 7. 12. 2017), t.j. v priebehu odvolacieho konania obchodná spoločnosťBAMF s.r.o. zanikla výmazom dňa 6. 3. 2018, a to v dôsledku zlúčenia s obchodnou spoločnosťou
Lievre, s.r.o., Sedmokráskova 6, Bratislava, IČO : 47 166 096, ktorá spoločnosť sa tak stala právnym
nástupcom zaniknutej spoločnosti BAMF, s.r.o.

10/ Vzhľadom na uvedenú okolnosť odvolací súd v zmysle ust. § 64 CSP rozhodol, že v odvolacom
konaní bude pokračovať so spoločnosťou Lievre, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Sedmokráskova 6, IČO :
47 166 096, na strane žalobcu ako s právnym nástupcom spoločnosti BAMF, s.r.o.
11/ Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
12/ Podľa § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
13/ Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.
14/ V ust. § 255 ods. 1 CSP je premietnutá zásada úspechu v spore, ako základné kritérium priznania
náhrady trov konania. Úspech vo veci (tiež zodpovednosť za výsledok sporu) pritom súd skúma vždy
čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada úspechu vo veci (zásada

zodpovednosti za výsledok sporu) je charakteristická pre sporové konania (akým je aj predmetná právna
vec) a uplatní sa tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane (účelne
vynaložené, preukázané) trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Z odôvodnenia napadnutého
rozsudku je zrejmé (bod 9 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie), že prvoinštančný súd správne
najprv skúmal, ktorej zo sporových strán by vzniklo právo na náhradu trov konania, následne dospel

k záveru, že sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle ust. § 257 CSP, na základe ktorého
nárok na náhradu trov konania inak úspešnej strane neprizná.
15/ Citované ust. § 256 ods. 1 CSP vyžaduje zodpovednosť za zavinenie tej strany sporu, ktorej
procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Ak je dôvodom zastavenia konania späťvzatie
žaloby, platí, že žalobca nezavinil zastavenie konania vtedy, ak vzal späť žalobu, ktorá bola podaná

dôvodne, pre správanie žalovaného; je tomu tak napr. vtedy, keď žalovaný po začatí konania zaplatil
žalobcovi uplatňovanú pohľadávku alebo s ním uzavrel dohodu a pod. Znamená to, že ak má správanie,
ktoré spôsobilo zastavenie konania, ísť na ťarchu žalovaného, musí ísť z procesného hľadiska o takú
situáciu, kedy sa žalovaný zachová v intenciách žalobného návrhu (petitu), t.j. nastane situácia, kedy
bola požiadavka žalobcu splnená neskorším správaním sa (konaním) žalovaného, bez toho, aby o veci

meritórne rozhodol súd. V takýchto prípadoch má žalobca právo, aby mu žalovaný nahradil trovy, ktoré
účelne vynaložil na uplatňovanie svojho práva. Pokiaľ o takýto prípad nejde, je nutné uzavrieť, že to
bol žalobca, kto zavinil (z procesného hľadiska), že konanie muselo byť zastavené. Potom má naopak
žalovaný právo, aby mu žalobca nahradil trovy, ktoré účelne vynaložil na bránenie svojho práva.
16/ Predmetom konania bolo peňažné plnenie vo výške 125.742,07 € (v zmysle uznesenia zo dňa 3. 5.

2011), po čiastočnej úhrade 4.632,59 € ešte právnou predchodkyňou žalovaných 1, 2, bol nárok žalobcu
upravený na konečnú istinu 121.109,68 € (uznesenie súdu prvej inštancie zo dňa 30. 11. 2011), z ktorej
sumy bol žalobca úspešný čo do istiny 1.618,25 €. Rozsudkom súdu prvej inštancie bola síce žalovaná 1
zaviazaná na plnenie vo výške 8.639,44 €, z priznanej sumy však istina predstavuje len už spomínaných
1.618,25 €, zvyšok (8.639,44 € - 1.618,25 € = 7.021,19 €) predstavujú kapitalizované úroky z omeškania,

t.j. nie ďalšia istina. Z pôvodne uplatnenej istiny 125.742,07 € tak bol žalobca v konaní úspešný čo
do istiny 6.250,84 € (4. 632,59 € + 1.618,25 €). K (čiastočnému) plneniu zo strany ešte pôvodne
žalovanej došlo až po podaní žaloby na súde, čo do sumy 4.632,59 €, čím vznikol nárok na náhradu
trov konania žalobcovi na základe ust. § 256 ods. 1 CSP (konanie o návrhu čo do sumy 4.632,59 € súd
prvej inštancie zastavil uznesením zo dňa 30. 11. 2011 č.k. 14C/172/1996 - 796), keďže to bola právna

predchodkyňa žalovaných, ktorá procesne zavinila zastavenie konania o tejto časti nároku.
17/ Pomer úspechu (miera úspechu) je základným meradlom pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov;
ak dosiahla strana plný úspech v spore, súd jej prizná celú náhradu trov konania. Ak žiadna zo strán
nemala v spore plný úspech (§ 255 ods. 2 CSP), potom je potrebné uzavrieť, že každá z nich dosiahla
úspech čiastočný, t.j. každá zo strán je sčasti úspešná aj sčasti neúspešná. Pokiaľ mala strana úspech

v spore len čiastočný, náhrada trov sa pomerne rozdelí. Na to, aby čiastočný úspech založil nárok na
čiastočnú náhradu trov konania, musí ísť o prevažujúci úspech, t.j. po porovnaní procesnej úspešnosti
oboch strán musí zostať ešte suma, ktorá opodstatňuje záver o tom, že jedna zo strán dosiahla v
spore prevažujúci úspech. Náhrada sa neprizná žiadnej zo strán sporu spravidla vtedy, ak sa v spore
navzájom vyvážia úspech aj neúspech. Na rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania má tak

zásadný vplyv pomer úspechu jednej sporovej strany voči protistrane. Pomerné rozdelenie trov je potom
odrazom reálneho výsledku sporu. Vo vzťahu k prejednávanej právnej veci, vychádzajúc zo skutočnosti,
že zo žalovanej istiny 125.742,07 € dosiahol žalobca úspech čo do sumy 6.250,84 € (t.j. porovnaním
uplatneného a priznaného nároku) je potom odvolací súd uzavrel, že ako žalobca tak aj žalovaná 1dosiahli v konaní každý čiastočný úspech, pričom úspech žalovanej 1 je prevažujúci. V percentuálnom
vyjadrení dosiahla žalovaná 1 úspech (po zaokrúhlení) v rozsahu 95 %, kým žalobca bol úspešný v
rozsahu 5 % (zaokrúhlene). Potom žalovaná 1 má nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v

rozsahu 90 % (95 % - 5 %).
18/ Zároveň odvolací súd konštatuje, že na rozdiel od súdu prvej inštancie nezistil dôvody hodné
osobitnéhozreteľa,ktorébyodôvodňovalipodľa§257CSPžalovanej1výnimočnenáhradutrovkonania
v tom rozsahu, v akom jej vznikol nárok, nepriznať. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od
zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP), resp. za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) a znamená,

že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania. Použitie ust. § 257 CSP
teda negatívne dopadá na tú stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, z ktorého
dôvodu musí použite tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a
musí mať výnimočný charakter. Samotné dôvody hodné osobitného zreteľa a ani výnimočné okolnosti
zákon (Civilný sporový poriadok) bližšie nešpecifikuje. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného
zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán

sporu a všímať si aj okolnosti, ktoré viedli strany sporu k uplatneniu ich práva na súde a ich postoj v
konaní. Odvolací súd takéto výnimočné okolnosti (majetkové, sociálne, osobné, či zárobkové) z obsahu
spisového materiálu nezistil. V prípade postoja strán v konaní spravidla prihliada súd na to, ako si strany
plnili svoje procesné povinnosti, či sa v konaní snažili postupovať z procesného hľadiska účelne, a
v tejto súvislosti je podľa odvolacieho súdu nutné skonštatovať, že z procesného hľadiska žalobca v

konaní postupoval veľmi nekonzistentne, keď nemal po dlhú dobu vedenia súdneho sporu ujasnené,
v akej výške sa vlastne domáha peňažného plnenia, hoci podklady pre vyčíslenie svojho tvrdeného
peňažného nároku mal k dispozícii. Nutno tiež vziať do úvahy okolnosť, že by bolo nespravodlivé, aby
tá strana sporu, ktorá konanie neiniciovala a ktorá dôvodne bránila svoje právo, nedostala náhradu trov
konania, ktoré musela v súvislosti s tým v konaní účelne vynaložiť, včítane trov spojených s právnym

zastúpením. Odvolací súd v danom prípade teda nezistil dôvod na použitie ust. § 257 CSP.
19/ Pokiaľ ide o žalovanej 1 uloženú povinnosť nahradiť štátu trovy (spolu so žalobcom každý v rozsahu
50 %), Civilný sporový poriadok neobsahuje ustanovenie obdobné bývalému § 148 OSP, ktoré sa týkalo
náhrady trov konania štátu. Ako už správne uviedol súd prvej inštancie, štát, ktorý hradil trovy dôkazu,
má v konaní rovnaké postavenie, ako každý iný subjekt, ktorému v súvislosti s dokazovaním vznikli trovy,

a teda má rovnaké právo na ich náhradu. Bez ohľadu na chýbajúce ustanovenie, ktoré by upravovalo
náhradu trov štátu v CSP, považuje odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie za správne a logické
uložiť v danom prípade povinnosť nahradiť trovy, ktoré v konaní vznikli štátu tým, že hradil náklady
znaleckého dokazovania zo štátnych finančných prostriedkov. Náhrada týchto trov však musí vychádzať
z rozhodnutia o nároku na náhradu trov medzi stranami sporu žalobkyni, podľa výsledku konania, t.j.

pomerne, v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP, z ktorého dôvodu prináleží štátu nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 95 % voči žalobcovi a v rozsahu 5 % voči žalovanej 1, zohľadňujúc percentuálny
pomer dosiahnutého úspechu a neúspechu žalobcu a žalovanej 1 v konaní.
20/ Súd prvej inštancie v časti rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania a náhrade trov štátu vec
nesprávne právne posúdil, keď v prípade nároku na náhradu trov sporových strán aplikoval ust. § 257

CSP, hoci pre použitie tohto ustanovenia neboli splnené zákonné podmienky a z nesprávneho právneho
posúdenia vychádzalo aj jeho rozhodnutie o náhrade trov, ktoré v konaní vznikli štátu, keď rozhodnutie
o nich nevychádzalo z ust. § 255 ods. 2 CSP, t.j. z tej miery úspechu, ktorú dosiahli sporové strany v
konaní (95 % žalovaná 1 a 5 % žalobca).
21/ Napadnutým uznesením zo dňa 6. 4. 2016 č.k. 14C/172/1996 - 954 súd prvej inštancie žalobcovi

(v tom čase BAMF, s.r.o.) nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. V odôvodnení predmetného
uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že v tlačive pre zdokladovanie pomerov účastníka konania,
ktorý navrhuje, aby mu bolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, uviedol, že jeho zostatok na
účtoch v banke predstavuje sumu 11,53 €, tiež, že nevlastní žiadne nehnuteľnosti, nie je vlastníkom
žiadnych hnuteľných vecí nad 750 €, nemá bankové úvery, iné pôžičky, ani záväzky voči spriazneným

osobám, ani peňažné pohľadávky voči tretím osobám. Z uvedeného tlačiva tiež nevyplýva, že žalobca
má peňažné záväzky, s ktorých plnením bol v deň podania žiadosti 30 dní v omeškaní. Súd prvej
inštancie rozhodoval o návrhu žalobcu na priznanie mu oslobodenia od súdnych poplatkov ešte na
základe ust. § 138 ods. 1, ods. 2 O.s.p.; priznať oslobodenie od súdnych poplatkov možno len v prípade
kumulatívneho splnenia dvoch podmienok - ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné

alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Účastník konania musí tak preukázať
svoju nepriaznivú majetkovú situáciu, zároveň v konaní nemôže ísť o zrejme bezúspešné uplatňovanie
alebo bránenie práva. V prejednávanej veci je žiadateľom o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov
právnická osoba - podnikateľ v zmysle Obchodného zákonníka. Z uvedeného dôvodu nemožno žalobcupodrobiť rovnakému posudzovaniu majetkových pomerov ako sociálne slabú fyzickú osobu, ktorá
nevlastní žiaden majetok väčšieho rozsahu. Podnikanie je činnosťou, ktorou podnikateľ berie na seba
riziko, že jeho konanie môže viesť k zisku aj k strate; priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov

podnikateľovi by viedlo k neprípustnému prenášaniu jeho podnikateľského rizika na štát. Okolnosti, že
podnikateľ nie je pri svojej podnikateľskej činnosti úspešný a nedosahuje zisky, alebo že v dôsledku
neúspešného podnikania v minulosti sa v súčasnosti ocitol v nepriaznivej finančnej situácii, nemôžu
byť podľa názoru súdu dôvodmi pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Pomery žalobcu ako právnickej
osoby by odôvodňovali jeho oslobodenie od súdnych poplatkov vtedy, pokiaľ by sa dostal do ťaživej

finančnej situácie z dôvodov, ktoré by neboli v príčinnej súvislosti s jeho podnikaním, napr. z dôvodu
vyššej moci (napr. uznesenie NS SR zo 17. 5. 2012 sp. zn. 8Sžf/48/2011). Nakoľko žalobca nepreukázal
súdu existenciu takýchto dôvodov, podľa súdu prvej inštancie nesplnil predpoklady na oslobodenie
od súdnych poplatkov. Dodal, že v tlačive pre dokladovanie pomerov žalobca uviedol, že počet jeho
zamestnancov je nulový, čo znamená, že žalobca nemá ani zvýšené výdavky na výplatu mzdy pre
zamestnancov.

22/ Uvedené uznesenie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca, v celom rozsahu, domáhajúc
sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca podal odvolanie
z dôvodu, že v konaní bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom, že rozhodnutie súdu
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Žalobca poukazoval vo svojom odvolaní na to, že

zákon v ust. § 138 O.s.p. rovnako tak ani zásada rovnosti účastníkov konania, nerozlišujú medzi
subjektmi podnikateľskými a nepodnikateľskými. Oprávnenosť žiadosti preto súd hodnotí z hľadiska
splnenia zákonných podmienok, pričom vychádza zo skutočností, preukázaných žiadateľom. Žalobca
trval na tom, že spĺňa oba zákonné predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov.
Svoje majetkové pomery preukázal riadne vyplneným tlačivom, pričom nepriaznivé majetkové pomery

preukázal dostačujúcim spôsobom, čo nenamietal ani súd prvej inštancie, keďže súd žalobcu nevyzval
ani na doplnenie ani na dodatočné preukazovanie majetku. Nakoľko súd prvej inštancie uvedeným
spôsobom nekonal, má žalobca za to, že postupom prvoinštančného súdu bola žalobcovi odňatá
možnosť konať pred súdom. Zo strany žalobcu tiež nejde o o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné
uplatňovanie alebo bránenie práva, čo nespochybnil ani súd prvej inštancie v napadnutom uznesení.

Svojzáverodôvodnilsúdprvejinštancievýlučneskutočnosťou,žežalobcajepodnikateľskýmsubjektom,
a teda že riziko neúspechu žalobcu, ktoré z podnikateľskej činnosti pre neho plynie, nemôže znášať
štát. zákon stanovuje rovnaké kritériá pre všetkých účastníkov bez rozlišovania, či ide o fyzickú alebo
právnickú osobu a podnikateľa alebo nepodnikateľa. Výška preddavku v predmetnej právnej veci, v
súvislosti s ktorou žiada o priznanie oslobodenia, je pre žalobcu neprimerane vysoká, trvanie na úhrade

preddavku zo strany súdu môže spôsobiť zmarenie možnosti žalobcu domáhať sa svojich práv a prístup
k súdu, tiež by bolo ohrozené, resp. úplne znemožnené ústavou garantované právo na súdnu ochranu.
23/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté
predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

24/ Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali pre dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
25/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v
rozsahu podaného odvolania (t.j. v celom rozsahu), v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

26/ Podľa § 254 ods. 1 CSP súd na návrh prizná oslobodenie od súdneho poplatku, ak to odôvodňujú
pomery strany.
27/ Z hľadiska aplikácie ust. § 254 CSP (predtým ust. § 138 O.s.p.) sú relevantné dve kritériá : a)
nemajetnosť v širšom slova zmysle, t.j. či celková majetková situácia subjektu vyúsťuje do objektívnej
neschopnosti zaplatiť súdny poplatok, b) pravdepodobnosť v úspechu v danom konaní na strane

žiadateľa. Ustanovenie § 254 ods. 1 CSP umožňuje priznať oslobodenie od súdneho poplatku
každému účastníkovi konania, teda nielen fyzickej osobe (súkromnej), ale aj podnikateľovi (fyzickej,
ale aj právnickej osobe), za existencie podmienok pre toto oslobodenie, pričom určujúcim kritériom je
objektívna schopnosť zaplatiť súdny poplatok v stanovenej výške. Z aplikácie § 254 CSP (predtým
138 ods. 1 O.s.p.) nie je možné vylúčiť podnikateľské subjekty, nakoľko aj tieto sa môžu ocitnúť v

nepriaznivých pomeroch z dôvodov nesúvisiacich s podnikaním, najmä v prípade neodvrátiteľných
udalostí alebo iných prípadov vyššej moci. Iný výklad by viedol k neodôvodnenej diskriminácii určitej
skupiny účastníkov konania. Pri nepodnikateľských subjektoch sú pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov rozhodujúce majetkové, zárobkové, rodinné, zdravotné, osobné pomery účastníka; skúmaniepomerov podnikateľských subjektov však nesmeruje do ich sociálnej, ale predovšetkým majetkovej
sféry. Z hľadiska posudzovania ich platobnej schopnosti (solventnosti) nie je možné sa obmedziť len
na zistenie, či majú disponibilné peňažné prostriedky, ale je nutné vziať do úvahy aj ich celkové

majetkové pomery, teda aj spôsobilosť si tieto prostriedky zadovážiť; zároveň treba zohľadniť povahu
ich podnikateľskej činnosti, stav a štruktúru majetku; teda je potrebné hodnotiť ich celkové majetkové
pomery z hľadiska dlhodobého časového obdobia, a nielen prechodnú, dočasnú situáciu v hospodárení.
Samotný momentálny nedostatok disponibilných finančných prostriedkov nie je sám osebe dostatočným
dôvodom pre oslobodenie od súdnych poplatkov, pretože rozhodujúcim kritériom sú celkové majetkové

pomery žiadateľa zhodnotené z hľadiska dlhodobého hospodárenia. U oboch subjektov je okrem
ich pomerov potrebné tiež skúmať skutočnosť, či zo strany účastníka domáhajúceho sa priznania
oslobodeniaodsúdnychpoplatkov,nejdeosvojvoľnéalebozrejmebezúspešnéuplatňovaniečibránenie
práva; pričom obidva predpoklady musia byť naplnené súčasne. Hoci podnikajúce osoby nemôžu byť
vopred vylúčené z možnosti moderácie poplatkovej povinnosti, je potrebné zohľadniť, že do podnikania
nikto nevstupuje preto, že je to jeho povinnosťou, ale sa tak deje na základe jeho dobrovoľného

suverénneho rozhodnutia, a teda sám musí zodpovedne zvážiť svoje schopnosti, materiálne možnosti a
tiež väčšie nároky, ktoré budú na neho z tohto dôvodu z viacerých hľadísk kladené. Každý podnikateľský
subjekt, bez ohľadu na svoje postavenie, organizačnú formu alebo na to s akým majetkom podniká,
vstupuje do oblasti vzťahov, ktoré znamenajú nielen nádej na úspech v podnikaní, na zisky, ale
nevyhnutne so sebou nesú aj riziko neúspechu, strát a ďalších nepriaznivých dôsledkov. Odvolací súd sa

zhoduje s argumentáciou prvoinštančného súdu, že u všetkých podnikateľských subjektov je potrebné,
pokiaľideoposudzovaniepredpokladovpreoslobodenieodsúdnychpoplatkovrozlišovať,činepriaznivá
situácia podnikateľa vychádza z jeho podnikateľskej činnosti, teda či má pôvod v podnikaní, pričom tu
nie je dôležité, či postupoval pri tejto činnosti riadne a dostal sa do nepriaznivej situácie vplyvom zhody
okolností alebo postupoval nezodpovedne a sám si svoju situáciu zavinil, lebo to všetko treba zahrnúť

do pojmu podnikateľského rizika, alebo či sa podnikateľ ocitol v nepriaznivých pomeroch z dôvodov
nesúvisiacich s podnikaním.
28/ Po oboznámení sa s obsahom spisu má odvolací súd zato, že súd prvej inštancie správne skúmal
predpoklady v zmysle § 138 O.s.p. - teraz ust. § 254 CSP - pre priznanie oslobodenia od súdnych
poplatkov, za týmto účelom postupoval vecne správne, keď zisťoval pomery na strane žalobcu, t.j. jeho

majetkových a finančných pomerov, pričom prihliadal aj na okolnosť podnikateľského rizika. So záverom
súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia
od súdneho poplatku na strane žalobcu sa preto odvolací súd stotožnil.
29/ Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 9. 11. 2017 - 1028
č.k. 14C/172/1996 - 1028 v napadnutých častiach ( t.j. vo výroku o nároku na náhradu trov konania

sporových strán a vo výrokoch o náhrade trov štátu ) zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo
výroku tohto uznesenia; v prípade napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava I zo dňa 6. 4.
2016 č.k. 14C/172/1996 - 954 toto uznesenie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
30/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení
s § 255 ods.1 CSP a vzhľadom na úspech žalovanej 1 v odvolacom konaní jej priznal nárok na náhradu

trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O samotnej výške žalovanej 1 priznaných trov, ako aj výške
trov štátu, rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP, ktoré po
právoplatnosti rozhodnutia vydá vyšší súdny úradník.
31/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta CSP).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods.2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 CSP).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 CSP).