Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. máj 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/124/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112238905
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:5112238905.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu K. L., nar. X. X. XXXX, bývajúceho v W., A., v
dovolacom konaní zastúpeného JUDr. Petrom Vevurkom, advokátom so sídlom v Námestove, Ul. Mieru
312/13, proti žalovanému HARD FOREST s. r. o., so sídlom Lopušné Pažite 20, IČO: 36 414 298, v
dovolacom konaní zastúpenému ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA JUDr. Kuric, s. r. o., so sídlom v Žiline,
Dolný Val 11, IČO: 36 841 200, o zaplatenie 385.001,42 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom

súde Žilina pod sp. zn. 18C/79/2013, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z
29. novembra 2016 sp. zn. 10Co/ 201/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalovanýjepovinnýzaplatiťžalobcovináhradutrovdovolaciehokonania,ovýškektorejbuderozhodnuté
súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Žilina rozsudkom z 11. februára 2016 č. k. 18C/79/2013-400 v spojení s opravným
uznesením z 5.apríla 2017 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 67.383,655 eur spolu s
úrokmi z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 67.383,655 eur od 14. 1. 2012 do zaplatenia, do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, žalobný návrh vo zvyšnej časti (nárok v sume 269.129 eur a v sume
48.488,765 eur) zamietol a rozhodol o náhrade trov konania. K vecnej legitimácii žalobcu uviedol, že
pri uzatváraní zmlúv o postúpení pohľadávok medzi Urbariátom, pozemkovým spoločenstvom Kysucké

Nové Mesto (ďalej len „Urbariát“) a žalobcom, konala a vystupovala v mene Urbariátu oprávnená osoba.
Keďže Urbariát listom zo 14. 5. 2012 oznámil žalovanému postúpenie svojich pohľadávok na žalobcu,
dospel k záveru, že v danej veci na strane žalobcu je splnená podmienka aktívnej legitimácie. Za
nespornú považoval skutočnosť, že právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli dňa 8. 2. 2008
zmluvu o nájme lesných pozemkov, na základe ktorej prenajímateľ (Urbariát) prenechal nájomcovi
(žalovanému) do dočasného užívania lesné pozemky Urbariátu a nájomca sa zaviazal vykonávať

všetky výkony ťažbovej a pestovnej činnosti v požadovanom rozsahu s dobou trvania nájmu od 21.
1. 2008 do 31. 12. 2009 (dodatkami došlo k predĺženiu ťažby dreva až do konca roku 2010). K
nároku na zaplatenie sumy 67.383,655 eur (išlo o náklady na opravu a údržbu lesných ciest žalovaným
neoprávnene započítané) uviedol, že z nájomnej zmluvy, ani zo žiadnych iných predložených listinných
dôkazov nevyplývala predchodcovi žalobcu povinnosť akýmkoľvek spôsobom sa podieľať na nákladoch
za opravy lesných ciest. Ak žalovaný takéto opravy vykonal, mohol tak urobiť na vlastné náklady,

prípadne si uplatňovať vynaložené náklady od vlastníka pozemku, ktorým v čase vykonania opráv
lesných ciest (v roku 2010) boli Lesy SR. V tejto súvislosti poukázal na ich písomné stanovisko z 24. 8.
2010, v ktorom sa na žiadosť žalovaného vyjadrili, že súhlasia s vykonaním opráv na LC Kysucký háj s
tým, že žiadateľ vykoná opravy na vlastné náklady. Dospel preto k záveru, že žalovaný si neoprávnene
započítal svoju pohľadávku voči pohľadávke predchodcu žalobcu. Žalovaný sa tým bezdôvodne obohatil
na úkor žalobcu, ktoré obohatenie je povinný vydať tomu, na úkor koho sa obohatil. Žalobu žalobcu

považoval v tejto časti za opodstatnene podanú a preto jej vyhovel. K argumentácii žalovaného, podľa
ktorej bývalý predseda Urbariátu dal súhlas žalovanému na opravu lesných ciest uviedol, že Urbariátnebol oprávnený dávať v tomto prípade súhlas s opravou a údržbou týchto ciest. Oprávneným subjektom
na udelenie takéhoto súhlasu, prípadne aj so záväzkom na refundáciu takto vynaložených nákladov,
boli Lesy SR, ktoré napokon na žiadosť žalovaného súhlas s opravou udelili, ale výlučne na vlastné

náklady žalovaného. Uvedenú argumentáciu žalovaného považoval preto za právne irelevantnú. Keďže
žalobca si uplatnil aj príslušenstvo pohľadávky a žalovaný sa s plnením dlhu dostal do omeškania (deň
nasledujúci po splatnosti faktúry), priznal žalobcovi 9% úrok z omeškania z tejto sumy od 14. 1. 2012 do
zaplatenia. Čo sa týka nárokov žalobcu o zaplatenie sumy 269.129 eur a sumy 48.488,765 eur uviedol,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď sa mu nepodarilo preukázať, že žalovaný mal vyťažiť v

roku 2010 v skutočnosti viac drevnej hmoty, ako je vykázané vo výkaze ťažby podľa LHE, a to o 36
025,93 m3, za ktoré Urbariátu nezaplatil, resp. že žalovaný za drevo v objeme 1 324,13 m3 a 108 m3
vyťažené v dňoch 10. 1. - 25. 1. 2011, resp. odvezené dňa 31. 5. 2011, nezaplatil. Obidva tieto nároky
uplatnené žalobcom považoval za nedôvodné a preto žalobu v tejto časti zamietol. Právne vec posúdil
podľa § 451 ods. 1 a ods. 2, § 456, § 458 ods. 1, § 524 ods. 1 a ods. 2, § 526 ods. 1 a ods. 2, § 580, §
517 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom

na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. Keďže väčší úspech v konaní mal žalovaný, priznal mu právo na
náhradu uplatnených trov konania v rozsahu 64 percent.

2. Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29. novembra 2016 sp. zn. 10Co/201/2016, o odvolaniach oboch
strán sporu rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol o náhrade trov konania. Pokiaľ ide o

odvolanie žalobcu (napadol zamietajúci výrok rozsudku) uviedol, že v prípade čiastkového nároku o
zaplatenie sumy 269.129 eur sporným medzi stranami zostalo obdobie novembra a decembra 2009,
pričom žalobca nenavrhol vykonať ďalšie dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vylúčiť, že v
objeme vyťaženej drevnej hmoty 6.025,93 m3 nie je zahrnutá aj drevná hmota vyťažená v týchto dvoch
mesiacoch. Súd prvej inštancie opodstatnene preto žalobu v tejto časti zamietol. V celom rozsahu sa

stotožnil aj s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí žaloby v časti o zaplatenie sumy 48.488,765
eur. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného (napadol výrok, ktorým žalobe bolo vyhovené) konštatoval, že
súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nárok žalobcu v časti o zaplatenie sumy 67.383,655
eur je dôvodný. K argumentom žalovaného o existencii dohody medzi ním a predchodcom žalobcu,
uzavretím ktorej vznikol žalovanému nárok na úhradu za vykonané opravy ciest uviedol, že výsledkami

vykonaného dokazovania zmluvný základ takéhoto právneho vzťahu preukázaný nebol. Ak aj žalovaný
poukazoval na súhlas bývalého predsedu Urbariátu k vykonaniu opravy ciest mal za to, že akýkoľvek
súhlas predchodcu žalobcu s opravou, je právne irelevantný a ani neznamenal, že predchodca žalobcu
sa zaviazal náklady na opravu žalovanému uhradiť. Právne následky mohol vyvolať iba súhlas udelený
vlastníkom dotknutých pozemkov, a tým boli Lesy SR. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že

žalovaný nemohol voči predchodcovi žalobcu úspešne uplatňovať pohľadávku za opravu lesných ciest,
lebo tento nebol ich vlastníkom. Tejto skutočnosti si (v tom čase) bol vedomý sám žalovaný, čo je zrejmé
tiež z jeho dopytu na Lesy SR ako vlastníka ciest s požiadavkou na udelenie súhlasu s vykonaním ich
opráv a financovania. Na túto žiadosť Lesy SR poskytli odpoveď listom z 24. 8. 2010, v ktorom sa okrem
iného uvádza, že žiadateľ vykoná opravy na vlastné náklady. Fakturáciou nákladov na opravu ciest

žalovaným a ich následnou úhradou predchodcom žalobcu, žalovaný získal bezdôvodné obohatenie
na úkor žalobcu tak, ako to správne ustálil súd prvej inštancie. Rozsudok súdu prvej inštancie preto
vo všetkých výrokoch ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. O trovách odvolacieho
konania rozhodol poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalovaný z dôvodu, že rozsudok
odvolacieho súdu trpí vadou podľa § 420 písm. f) C. s. p. Vytýkal krajskému súdu, že preskúmal
vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, hoci v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. je povinný
pojednávanie nariadiť vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie. Nesúhlasil so záverom
krajského súdu, že žalovaný si bol vedomý skutočnosti, že právny predchodca nebol vlastníkom

cesty, čo malo vyplývať z dopytu žalovaného na Lesy SR ako vlastníka ciest. Krajským súdom
vyvodený záver, ktorý považoval za nový, nie je ničím podložený a nevyplýval ani z predchádzajúcich
dôkazov predložených žalobcom. Odvolací súd k nemu dospel bez zopakovania alebo doplnenia
dokazovania, čím porušil jeho právo vyjadriť sa k takémuto záveru. Okrem toho rozsudok krajského
súdu považoval za nepreskúmateľný. Podľa dovolateľa len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie

jednotlivých dôkazov, z ktorých by mali byť tieto zistenia vyvodené, sú nepostačujúce. Navyše, z
rozsudku odvolacieho súdu nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú jeho právnu argumentáciu
týkajúcu sa vlastníckeho práva k opravovaným cestám (nepreskúmateľnosť a nejasnosť rozsudku
súdu prvej inštancie). V dovolaní ďalej uviedol, že žalobca bol povinný ním tvrdený skutkový stavpreukázať predloženými a označenými dôkazmi. V tejto súvislosti vytýkal konajúcim súdom, že napriek
jeho tvrdeniu, že cesty boli a sú vo vlastníctve predchodcu žalobcu, nesprávne dospeli k záveru, že
vlastníkom ciest boli Lesy SR. Za účelom preukázania správnosti tohto tvrdenia uviedol v dovolaní

konkrétne argumenty a doložil do spisu spolu s dovolaním listinné dôkazy. Odvolací súd mu uvedeným
nesprávnym postupom znemožnil realizovať jeho procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Navrhol preto rozsudok krajského súdu
zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v danom prípade nebol dôvod pre nariadenie
pojednávania na prejednanie odvolania podľa § 385 ods. 1 C. s. p. Dokazovanie na súde prvej inštancie
bolo riadne ukončené a ani žalovaný nenavrhol vykonanie žiadnych ďalších dôkazov. Poukázal na to,
že podľa novej procesnej úpravy nedostatok riadneho odôvodnenia rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 420 písm. f) O.
s. p., lebo v takomto prípade nejde o nesprávny procesný postup súdu. Podľa jeho názoru nie je možné k

dovolaniu pripájať a navrhovať dôkazy, ktoré strana sporu mohla predložiť už v konaní pred súdom prvej
inštancie. Poukázal na to, že konajúce súdy sa so skutočnosťami uvádzanými žalovaným v dovolaní, vo
svojich rozhodnutiach vyčerpávajúco vyporiadali. Navrhol preto, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
jeho dovolanie zamietol a priznal mu trovy dovolacieho konania.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení,
že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C. s. p.), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané
(§ 424 C. s. p.), zastúpenou advokátom v zmysle § 429 ods. 1 C. s. p., bez nariadenia pojednávania, sa
zaoberal jeho prípustnosťou a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné ako neprípustné
odmietnuť.

6. V preskúmavanej veci bolo dovolanie podané po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový
poriadok. Najvyšší súd preto podmienky, za ktorých možno podať dovolanie, posudzoval podľa právnej
úpravy účinnej od uvedeného dňa, t. j. podľa Civilného sporového poriadku.

7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

8. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a podmienky prípustnosti
dovolania, sú uvedené v ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p. V preskúmavanej veci žalovaný
odôvodňoval prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.

9. Podľa citovaného zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť

taký nesprávny postup súdu, ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení,
vymykajúcich sa nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca. Podstatou tohto práva je
zabezpečiť fyzickým a právnickým osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v
konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva.

10. V preskúmavanej veci žalovaný odôvodnil porušenie práva na spravodlivý proces tým, že odvolací
súd na prejednanie odvolania nenariadil pojednávanie, hoci tak bol povinný urobiť (§ 385 ods. 1 C. s. p.),
že rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný a že odvolací súd (a aj súd prvej inštancie) založil
svoje rozhodnutie na nesprávnom skutkovom zistení.

11. K prvej námietke žalovaného treba uviesť, že v zmysle § 385 ods. 1 C. s. p. na prejednanie
odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie
alebo to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Z dikcie citovaného ustanovenia vyplýva, že na prejednanie
odvolania, odvolací súd musí nariadiť pojednávanie vždy aj vtedy, ak je potrebné zopakovať alebo
doplniť dokazovanie. Či v konkrétnom prípade je nevyhnutné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, je

však vecou úvahy odvolacieho súdu a nie strán sporu. Ak odvolací súd dospeje k záveru, že súd prvej
inštancie zistil náležitým spôsobom skutkový stav veci a preto nie je potrebné dokazovanie zopakovať
alebo doplniť, nič mu nebráni o odvolaní rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.12. V preskúmavanej veci sa odvolací súd stotožnil so skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej
inštancie. Svoje rozhodnutie nezaložil v porovnaní so súdom prvej inštancie na žiadnych „nových“
skutkových a právnych záveroch. Nepovažoval preto za potrebné súdom prvej inštancie vykonané

dokazovanie zopakovať alebo dokazovanie doplniť, o čom rozhodnúť je v jeho plnej kompetencii. Jeho
postup, keď prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia pojednávania, nebol preto v rozpore s §
385 ods. 1 C. s. p. Napokon, dovolateľ v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (ani v dovolaní)
neuviedol, konkrétne ktoré dôkazy bolo potrebné zopakovať, prípadne z akých dôvodov bolo potrebné
dokazovanie doplniť. V danom prípade nešlo preto zo strany odvolacieho súdu o nesprávny postup,

ktorý by sa prejavil v porušení § 385 ods. 1 C. s. p., resp. v porušení práva žalovaného vyjadriť sa k
skutkovým alebo právnym záverom, ktoré neboli pri doterajšom rozhodovaní veci použité.

13. Dovolací súd v súvislosti s druhou námietkou žalovaného pripomína, že právo na určitú kvalitu
súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany sporu na dostatočné odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie

vyplýva totiž aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Štruktúra práva na
odôvodnenie je v súčasnosti rámcovo upravená v § 220 ods. 2 C. s. p. (§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom
táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 ods. 1 C. s. p., resp. § 211 ods. 2 O. s. p.).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo

argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená,
že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument strany (II. ÚS 76/07). Ustanovenie § 387 ods.
2 C. s. p. dáva odvolaciemu súdu možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia,

ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. V takomto
prípade postačí, ak odvolací súd v rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a právne
posúdenie veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie
rozsudku súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu musí byť preto posudzované v
kontexte s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým vytvára organickú

jednotu. Treba zdôrazniť, že len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje žiadne
dôvody, resp. keď neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) C. s. p.

14. Dovolací súd po preskúmaní veci nezistil, že by v danej veci išlo o takýto extrémny prípad vybočenia

z medzí ustanovenia § 220 ods. 2 C. s. p. v spojení s § 387 ods. 2 C. s. p., ktorý by bol dôvodom pre
záver, že došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces.

15. Z obsahu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že v dovolaním napadnutej časti sa v
celom rozsahu stotožnil so skutkovými a právnymi závermi, z ktorých vychádzal súd prvej inštancie, a

teda, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku za vecne správny. V dôvodoch
rozsudku sa stručne vyjadril k nosnej argumentácii žalovaného uplatnenej v odvolaní, týkajúcej sa
existencie dohody medzi predchodcom žalobcu a žalovaným, ktorá mala zakladať žalovanému nárok na
úhradu za vykonané opravy ciest voči Urbariátu a týkajúcej sa udelenia súhlasu s ich opravou bývalým
predsedom Urbariátu. Žalovaný v odvolaní k záveru súdu prvej inštancie, že cesty, ktorých žalovaný

opravu vykonal, boli vo vlastníctve Lesov SR, iba poznamenal, že ide o ničím nepreukázanú skutočnosť,
a že podľa jeho názoru tieto cesty boli a sú vo vlastníctve predchodcu žalobcu, t. j. Urbariátu. V odvolaní
však žiadne bližšie argumenty k týmto svojim tvrdeniam neuviedol. Nemožno preto vyčítať odvolaciemu
súdu, že sa osobitne s týmito tvrdeniami žalovaného nezaoberal a že k nim nedal podrobnú odpoveď.
Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal, na základe akých

skutočností a ako sa vo veci vyjadril žalovaný. Pokiaľ ide o vyhovujúci výrok, z dôvodov jeho rozsudku je
zrejmé, ktoré skutočnosti mal preukázané, ktoré dôkazy vykonal a aj to, z ktorých dôkazov vychádzal, a
to aj v prípade jeho záveru o vlastníctve ciest v čase vykonaných opráv (str. 11 posledný odsek). Jasne
a zrozumiteľne vysvetlil, prečo v tejto časti nároku žalobu žalobcu považoval za opodstatnene podanú,
pričom vec aj náležite právne odôvodnil. Keďže odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej

inštancie stotožnil, treba jeho dôvody posudzovať v kontexte s dôvodmi uvedenými v tomto rozsudku,
s ktorým vytvára organickú jednotu. Podľa dovolacieho súdu, rozsudok odvolacieho súdu vo vyššie
uvedenom ponímaní v dovolaním napadnutej časti spĺňa požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 220
ods. 2 C. s. p. v spojení s § 387 ods. 2 C. s. p. Skutočnosť, že žalovaný sa nestotožňuje so skutkovými aprávnymi závermi, ku ktorým odvolací súd a súd prvej inštancie dospeli, ešte neznamená, že rozsudok
odvolacieho súdu je pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľný. Treba zdôrazniť, že za vadu konania v
zmysle § 420 písm. f) C. s. p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil

svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

16. K ostatne uvedenej námietke žalovaného spochybňujúcej nesprávnosť skutkového zistenia treba
uviesť, že v zmysle ustanovenia § 431 a § 432 C. s. p. dovolanie nie je možné odôvodniť tým, že odvolací
súd neúplne zistil skutkový stav veci, resp. že dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dovolanie

totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu len
výslovne uvedených procesných vád (§ 420 C. s. p.) a hmotnoprávnych vád (§ 421 C. s. p.). Navyše,
dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 C. s. p.). Dovolaním sa
preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie.
Námietky v tomto smere vznesené bez ďalšieho nespôsobujú ani vadu konania v zmysle § 420 písm.
f) C. s. p.

17. Napokon treba uviesť, že žalovaný uplatnil argumenty a predložil listinné dôkazy za účelom
preukázania jeho tvrdenia, že ním opravované lesné cesty sú a vždy boli vo vlastníctve Urbariátu, až
v dovolaní. Keďže v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného

dovolania (§ 435 C. s. p.), dovolací súd nemohol na tieto argumenty a dôkazy žalovaného prihliadnuť.

18. Na základe vyššie uvedeného možno uzavrieť, že odvolací súd v konaní nepostupoval spôsobom,
ktorý by bol v rozpore s kogentnými procesnými ustanoveniami, a ktorým by došlo k porušeniu práva
žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný nedôvodne namietal existenciu vady v zmysle § 420 písm.

f) C. s. p. Najvyšší súd preto jeho dovolanie podľa § 447 písm. c) C. s. p. ako neprípustné odmietol.

19. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s §
255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to
uložením povinnosti žalovanému zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

20. Toto uznesenie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.