Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 3. júl 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 5Co/89/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3817200198
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 07. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denis Vékony
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3817200198.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Denisa Vékonyho a sudkýň JUDr.
Beáty Čupkovej a JUDr. Márie Vrtochovej v spore žalobcu PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, IČO 35 792 752, zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO 47 233 516 proti žalovanému W. W., nar. X.X.XXXX,
štátnemu občanovi W. republiky, trvale bytom V., I. ulica XXX/X o zaplatenie sumy 688,38 eur s

príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza č. k. 18Csp/3/2017-37
zo dňa 13. decembra 2017, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a rozhodol, že žalovanému sa

náhrada trov konania nepriznáva. Na odôvodnenie tohto rozsudku súd uviedol, že žalobca sa podanou
žalobou domáhal od žalovaného zaplatenia 688,38 eur s úrokom z omeškania s odôvodnením, že
poskytol žalovanému na základe zmluvy o revolvingovom úvere úver v sume 1.170,- eur, ktorý žalovaný
nesplatil v súlade s dohodnutými podmienkami. Súd vykonal v spore dokazovanie, ktorého výsledky
posúdil podľa § 43c ods. 1, § 44 ods. 1 a 2, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 100 ods. 1, §
101, § 451 a § 457 Občianskeho zákonníka, § 5b zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení

účinnom od 1.5.2014, podľa § 1 ods. 2, § 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §
1 ods. 2 a § 261 ods. 6, § 497 Obchodného zákonníka a uviedol, že predmetom konania bol nárok
žalobcu,ktorýodvíjalodformuláru-žiadosťoposkytnutierevolvingovéhoúveru/zmluvaorevolvingovom
úvere zo dňa 10.12.2012, ktorej účelom bolo poskytnutie úveru podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch. Žalobca poskytol žalovanému finančné prostriedky, ktorý sa zaviazal tieto
splácať v dohodnutých mesačných splátkach. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k tomu záveru, že

Zmluva o revolvingovom úvere č. 850008500018499 zo dňa 10.12.2012, ktorá vytvára právny rámec
vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako z úverového vzťahu je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou,
nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by žalovaný pri uzatváraní zmluvy konal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania,
povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že žalobca
ako veriteľ uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z Obchodného registra, kde týmto predmetom (okrem iných) je
„poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov“. Z toho dôvodu sa veriteľ
považuje za dodávateľa. Predmetná zmluva medzi účastníkmi má charakter spotrebiteľského úveru v
zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 zákona č. 129/2010 Z.z.. Súd mal ďalej za to, že predmetná zmluva
je neplatná. Žalovaný dňa 27.11.2012 podpísal formulárovú žiadosť tak, ako to vyplýva zo zmluvných
dojednaní bodu 2 - 2.1, t.j. že sa zmluva uzatvára na predtlačenom formulári veriteľa. Uvedenú žiadosť

súd posúdil ako návrh na uzatvorenie zmluvy. Predmetná zmluva, predložená ako dôkaz žalobcom, nie
je platnou zmluvou v súlade s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko zmluva o spotrebiteľskomúvere vyžaduje pre svoju platnosť v súlade s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnú formu.
Právna istota a bezpečnosť právneho styku vyvolali potrebu výslovne v zákone vymedziť, ktoré zmluvy
musia mať písomnú formu. V súlade s § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre uzavretie zmluvy

písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a jeho písomnému prijatiu, pričom musia byť
splnené podmienky v súlade s § 43a, 44 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka. V konaní nebolo žalobcom
preukázané, že by písomný návrh - žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru predložený dlžníkom
(žalovaným) bol prijatý veriteľom (žalobcom), nakoľko prijatie návrhu, ktoré obsahuje dodatky, výhrady,
obmedzenia alebo iné zmeny, je odmietnutím návrhu a považuje sa za nový návrh. Žalobca v bode 6

žiadosti (ktorý nemohol vyplniť žalovaný pri podávaní žiadosti) uviedol iné údaje oproti návrhu v bode
5, napr. nachádzajú sa tu iné údaje - iná RPMN za úver, iná predpokladaná RPMN úveru po poskytnutí
revolvingu. Pokiaľ ide o Oznámenie veriteľa o schválení úveru, toto tiež súd posudzoval z hľadiska,
či ide o prijatie návrhu takého, ako ho predložil dlžník. Súd z tohto oznámenia zistil, že v oznámení
veriteľa o schválení úveru sú uvedené, okrem údajov uvádzaných vyššie, zase ďalšie zmeny, a to okrem
iného napr. schválená výška revolvingu, na rozdiel od zmluvy sa tu uvádza dátum splatnosti poslednej

splátky úveru, pričom ide o náležitosti, ktoré vyžaduje zákon o spotrebiteľských úveroch, aby boli
obsahom zmluvy. V žiadnom prípade preto Oznámenie veriteľa o schválení úveru nemožno považovať
za prijatie návrhu predloženého dlžníkom. Súd nepovažoval konanie veriteľa - žalobcu za prijatie návrhu
predloženého žalovaným, ale za nový návrh. Dojednanie vo všeobecných podmienkach v bode 2, že
dlžník súhlasí s tým, že veriteľ je oprávnený po posúdení schopnosti dlžníka splácať úver, výšku úveru

znížiť a schváliť iné parametre požadovaného úveru, ako dlžník uviedol v bode 5 žiadosti, aj keď je
to uvedené vo všeobecných podmienkach, nemôže v súlade so zákonom umožniť veriteľovi uzatvoriť
platne zmluvu bez toho, aby dlžník takýto nový návrh prijal v súlade so zákonom; išlo by o neprijateľnú
zmluvnú podmienku, a teda neplatné dojednanie. Pre platnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa v
tomto prípade vyžadoval písomný návrh a písomné prijatie. Žalobca v spore netvrdil, ani nepreukázal, že

by jeho návrh vyplnený v bode 6 žiadosti (ktorý vyplnil až následne po podpise návrhu dlžníkom) alebo
navrhnutý obsah zmluvy v oznámení veriteľa o schválení úveru bol totožný so „žiadosťou“ dlžníka, resp.
že by takýto nový návrh dlžník v súlade s § 44 ods. 1 a § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka prijal, teda,
že by návrh bol totožný alebo obdobný s prijatým návrhom veriteľom a bolo by to urobené písomnou
formou. Pokiaľ prijatie návrhu obsahovalo iný obsah, ako bol predložený návrh, išlo o nový návrh a dlžník

mal možnosť takýto návrh buď prijať alebo neprijať. Keďže nedošlo k uzatvoreniu zmluvy v písomnej
forme tak, ako to pre jej platnosť vyžaduje zákon v súlade s § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ide o
neplatnýprávnyúkon.Podľa§457Občianskehozákonníka,akjezmluvaneplatná,jekaždýzúčastníkov
povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal. Keďže ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd
prihliadal z úradnej moci na premlčanie (§5b zákona č. 250/2007 Z.z.). Súd posudzoval premlčanie

práva žalobcu v danej veci podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Keďže zmluva je neplatná,
žalobcovi by v tomto prípade vznikol len nárok na zaplatenie bezdôvodného obohatenia. Tento nárok
sa premlčuje podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe,
najneskôr v trojročnej objektívnej premlčacej dobe a to odo dňa, kedy došlo k poskytnutiu finančných
prostriedkov (v danom prípade ide o absolútnu neplatnosť právneho úkonu, t.j. právny úkon je neplatný

od začiatku) - t.j. od 10.12.2012. Doba na uplatnenie nároku žalobcom tak uplynula dňa 10.12.2014.
Žalobca si nárok na súde uplatnil až 10.01.2017, teda po uplynutí premlčacej doby. Nárok žalobcu je
preto aj z dôvodu premlčania nedôvodný. Vzhľadom k vyššie uvedenému súd žalobu zamietol v celom
rozsahu. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil súd podľa § 255, § 262 zákona č. 160/2015
Z.z. Civilný sporový poriadok /CSP/. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak trovy si neuplatnil, preto mu

súd právo na ich náhradu nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Podľa neho závery súdu prvej inštancie sú
nesprávne, odporujú Občianskemu zákonníku a právnej úpravy vzniku zmluvy, a tiež ustanoveniam
zákona č. 129/2010 Z.z.. Aby nejaká zmluva vznikla, musí mať obligatórne náležitosti ustanovené

právnym poriadkom. Ak tieto dodržané nie sú, potom nedochádza k vzniku zmluvy. Ak však ide o iné
ako obligatórne náležitosti (t.j. fakultatívne), potom absencia takýchto fakultatívnych dojednaní (či už
pre ich neplatnosť, nedojednanie a pod.) má za následok len to, že takéto dojednania nie sú platné.
Ich nedodržanie ale nemá za následok nevzniknutie zmluvy. Určenie podstatných zložiek právneho
úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka. Podľa uvedeného ustanovenia

Zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné
prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Podstatnými náležitosťami zmluvy je dohoda o úvere, záväzok tieto prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
Z toho vyplýva, že pre vznik úverovej zmluvy primárne žiadna dohoda o RPMN (aj keby bola reálnemožná) nie je potrebná. Napokon z § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. vyplýva, že ak zmluva neobsahuje
RPMN, potom zmluva nie je neplatná ale bezúročná a bez poplatkov. V tomto spore je tak rozhodnutie
súdu založené na závere o neuzavretí zmluvy pre náležitosť, na ktorej sa strany pre vznik zmluvy nikdy

dohodnúťnemusiaasúčasne,naktorejsaanidohodnúťnemôžu.Zákonč.129/2010Z.z.aaniinýprávny
predpis neurčujú, že údaj o „RPMN“ bude dohodnutý. Údaj o RPMN je určený tak, že je vypočítaný na
základe údajov platných v čase uzavretia zmluvy, čo znamená, že pri jeho určení sa vychádza z údajov
jestvujúcich v danom čase. Medzi tieto údaje patrí aj dátum prvého čerpania úveru (ktorý je známy
v čase uzavretia zmluvy, nie v čase kedy sa podáva žiadosť o poskytnutie úveru). Zákonná úprava

určenia RPMN teda nielen svojím textom (v podobe spojenia „vypočítané na základe údajov platných
v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere“), ale aj spôsobom jeho určenia (viď údaje, ktoré
sú rozhodujúce pre určenie RPMN) vychádza z toho, že nejde o údaj dohodnutý, ale určený presne
stanoveným spôsobom. Z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súdu dospel k
záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN. Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru
žiadny návrh RPMN neobsahuje, uvádza sa v nej len údaj o predpokladanej RPMN. Súd prvej inštancie

preto nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. Údaj RPMN bol uvedený do každej zmluvy
v čase jej uzavretia, tak ako to vyžaduje zákonná úprava. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

4. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b), c) CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP).

5. Dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku
ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č.
250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 7.2.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci
PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

6. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č.

250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek
tomu nález Ústavného súdu SR treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad
napadnutého ustanovenia s Ústavou SR. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom
neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov SR)
- predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení

s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak než ich vyložil zákonodarca pri
prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie
bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané
nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v
prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v

súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami
čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle
zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.

7. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu SR

z 11. októbra 2006 sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov
nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo
vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie
zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

8. Aplikácia protiústavného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. súdom prvej inštancie v danej
veci, predstavuje nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým bolo znemožnené strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, preto aj keď súd prvejinštancie vykonal vo veci dokazovanie, tak toto vyhodnocoval len v rozsahu potrebnom pre zistenie
premlčania, nie v celej miere uplatneného práva žalobcu /napríklad zo skutočností, ktoré doposiaľ
vykonaným dokazovaním zistil súd prvej inštancie nemožno urobiť záver o omeškaní žalovaného s

plnením jej záväzku a nemožno tak v celej miere posúdiť dôvodnosť žaloby žalobcu, ktorý si v spore
uplatňoval aj právo na úrok z omeškania/ . Vykonanie dokazovania resp. jeho doplnenie pred odvolacím
súdom tak, aby bolo podkladom pre rozhodnutie vo veci samej, by nebolo účelné. Bol preto daný
dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

9. Odvolací súd po preskúmaní veci je ďalej aj toho názoru, že záver súdu prvej inštancie o neplatnosti
zmluvy o úvere, resp. o tom, že takáto zmluva nevznikla neobstojí. Tu je potrebné v prvom rade uviesť,
že ak podľa záverov súdu prvej inštancie nedošlo k riadnej akceptácii návrhu zmluvy o úvere tak potom
zmluva nevznikla a všetky ďalšie úvahy súdu o jej prípadnej neplatnosti pre nedodržanie písomnej
formy sú chybné. Ak zmluva nevznikla, pretože návrh žalovaného na uzatvorenie zmluvy nebol zo

strany žalobcu bezvýhradne akceptovaný, potom nemožno uvažovať o neplatnosť nejakej zmluvy pre
nedostatok jej písomnej formy. K takýmto úvahám by súd mohli priviesť len zistenia, že popri písomnom,
vadnom kontraktačnom procese prebehol aj iný, bezvadný kontraktačný proces /v zmysle bezvýhradnej
akceptácie návrhu/ pri ktorom bola vôľa strán prejavená výslovne v ústnej forme alebo konkludentným
spôsobom, ktorého výsledkom bolo uzatvorenie zmluvy o úvere, avšak nie v písomnej forme. Takéto

skutočnosti však z vykonaného dokazovania nevyplývajú.

10. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný na vopred predpripravenom formulári žalobcu
navrhla tomuto uzatvorenie zmluvy o úvere, keď vo formulári vypísal údaje o požadovanom úvere /bod
5. Žiadosti/. Žalobca tento jej návrh v bode 6. Žiadosti akceptoval a to bezvýhradne, keď jeho akceptácia

je zhodná s návrhom žalovaného pokiaľ ide o výšku úveru, výšku a počet splátok úveru, úrokovú sadzbu
úveru. Účastníci sa tak dojednali na podstatných náležitostiach zmluvy o spotrebiteľskom úveru, čím
medzi nimi došlo podľa § 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom
úvere v zmysle § 497 Obchodného zákonníka v spojení s ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch k uzatvoreniu písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

11. Za právne irelevantnú pre otázku riadneho uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere medzi
stranami sporu považuje odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, skutočnosť, že žalobca pri
prijatí návrhu žalovaného na uzatvorenie zmluvy napísal do údajov o schválenom úvere /bod 6. Žiadosti/
údaj o RPMN úveru líšiaci sa od toho, ktorý uviedol vo svojom návrhu na uzatvorenie zmluvy žalovaný /

aj keď tento ho uvádzal ako predpokladanú RPMN za úver/. Podľa názoru odvolacieho súdu uvedená
skutočnosť neznamená, že žalobca prijal návrh žalovaného na uzatvorenie zmluvy so zmenami, čo by
v zmysle § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka znamenalo, že odmietol návrh na uzatvorenie zmluvy,
adresoval žalovanému nový návrh, ktorý však potom nebol žalovaným písomne prijatý a preto medzi
stranami nedošlo k uzatvoreniu zmluvy.

12. Hodnota RPMN úveru nie je jednak podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere a potom nejde ani
o náležitosť zmluvy o úvere, na ktorej by sa mali účastníci zmluvy konsenzuálne dohodnúť. Takáto
hodnota zohľadňuje parametre poskytovaného úveru a je daná výpočtom matematického vzorca
stanoveného v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre

spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Ak sa teda účastníci zmluvy o spotrebiteľskom
úvere dojednali na podstatných náležitostiach zmluvy o úvere, vykoná sa výpočet RPMN úveru podľa
zákonom stanoveného matematického vzorca a zistená hodnota sa uvedie veriteľom do akceptácie
návrhu dlžníka na uzatvorenie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a to bez ohľadu na to, či samotný dlžník
nejakú hodnotu RPMN úveru vo svojom návrhu uviedol alebo nie.

13. Je teda zrejmé, že súd prvej inštancie výsledky vykonaného dokazovania nesprávne právne posúdil,
keď dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo k uzatvoreniu riadnej zmluvy o spotrebiteľskom
úvere,resp.žejetátoprenedodržaniepísomnejformyneplatná.Dôsledkomtohobolpotomajnesprávny
právny záver súdu prvej inštancie, že v spore uplatnený nárok žalobcu je nárokom na vydanie

bezdôvodného obohatenie a tento nárok je premlčaný.

14. V ďalšom konaní súd prvej inštancie vyvodí z vykonaného dokazovania nové skutkové zistenia a
právne závery ohľadne uzatvorenia zmluvy o úvere medzi stranami a o platnosti takejto zmluvy /súcpritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu/, a dokazovanie podľa návrhov strán sporu doplní
na zistenie skutočností o skutočnej sume čerpaného úveru, žalovaným zaplatených splátkach úveru a
podobne, a to v takom rozsahu, aby mohli byť výsledky tohto dokazovania po ich právnom posúdení

podkladom pre rozhodnutie o celom predmete sporu v zmysle podanej žaloby žalobcu. Opätovne potom
vo veci rozhodne.

15. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného
konania, ako aj o trovách odvolacieho konania /§ 396 ods. 3 CSP/.

16. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).