Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/152/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4414212922
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Kálmánová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4414212922.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Kálmánovej PhD. a

sudcov JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Jarmily Pogranovej, v právnej veci žalobkyne: C. P., nar.
XX.XX.XXXX, bytom X. B., T. Y. XXXX/XX, zastúpená: Advokátska kancelária Timoranská & Štofková,
s.r.o., so sídlom Nové Zámky, Podzámska 32, IČO: 36 813 401, proti žalovaným: 1. E. A. s.r.o., so
sídlom X. Y. č. XXX, IČO: XX XXX XXX, zastúpený: JUDr. Ema Zacharová, advokát s.r.o., so sídlom
Forgáchova bašta 5676/7, Nové Zámky, IČO: 47 237 023, 2. C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. B., V.
5125/21, zastúpená Mgr. Annou Kohajdovou, advokátkou so sídlom v Nových Zámkoch, Forgáchova
bašta 7, IČO: 42 209 625, o určenie vlastníckeho práva a určenie neplatnosti záložnej zmluvy, o odvolaní

žalovaných proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky, č. k. 16C/28/2014-324 zo dňa 24. novembra
2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e .

Vo výroku o trovách prvoinštančného konania rozsudok m e n í tak, že žalobkyni p r i z n á v a v
časti predmetu konania o určenie vlastníckeho práva nárok na náhradu trov konania proti žalovanému
v 1. rade v rozsahu 100 % a v časti predmetu konania o určenie neplatnosti záložnej zmluvy nárok na

náhradu trov konania proti žalovaným v 1. a 2. rade, ako spoločne a nerozdielne povinným osobám, v
rozsahu 100 %, o výške ktorých trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej
inštancie.

Odvolací súd žalobkyni p r i z n á v a v časti predmetu konania o určenie vlastníckeho práva
nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v 1. rade v rozsahu 100 % a v časti
predmetu konania o určenie neplatnosti záložnej zmluvy nárok na náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovaným v 1. a 2. rade, ako spoločne a nerozdielne povinným osobám, v rozsahu 100%, o výške

ktorých trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie určil, že žalobkyňa je vlastníčkou
nehnuteľností v kat. území X. B., zapísaných v katastri nehnuteľností Okresného úradu Nové Zámky na
LV č. XXXX ako parcely registra „C“ evidované na katastrálnej mape, parc. č. XXX, zastavané plochy
a nádvoria 428 m2, parc. č. XXX, záhrady 62 m2, parc. č. XXX, záhrady 196 m2 a stavba so súp. č.
XXX na parc. č. XXX-školská družina, v celosti. Žalobkyni podľa § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na
náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade vo výške 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania

rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia (výroky I., II.). Ďalším výrokom určil, že
záložná zmluva uzavretá medzi žalovaným v 1. rade a žalovanou v 2. rade dňa 08.07.2014, ktorej vklad
bol povolený pod V XXXX/XXXX a ktorou bolo v prospech žalovanej v 2. rade zriadené záložné právo k
sporným nehnuteľnostiam (vo výroku špecifikovaným) je neplatná. Žalobkyni priznal nárok na náhradutrov konania voči žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne vo výške 100 % s tým, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie (výroky III., IV.).

1.2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 137 písm. c) CSP, § 37 ods. 1, 2 , § 39 , § 552 , § 51, § 607 ods.
1, 2 , § 602 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

1.3. Konštatoval, že žalobkyňa sa domáhala určenia vlastníckeho práva k vyššie popísaným
nehnuteľnostiam, ktorých je ako vlastník v katastri nehnuteľnosti zapísaný žalovaný v 1. rade.

Nehnuteľnostinadobudolzmluvouzodňa07.09.2010odY.H.,sktorýmuzatvoriladonotárskejzápisnice
dňa 06.07.2010 kúpnu zmluvu a zmluvu o predkupnom práve. Žalobkyňa tvrdila, že kúpna zmluva
je v zmysle § 37 Obč. zákonníka absolútne neplatná, pretože nebola urobená vážne. Uvádzala, že
na Okresnom súde Nové Zámky prebiehalo pod sp. zn. 9C/159/2011 konanie, v ktorom sa jej manžel
domáhal určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do ich BSM. Súd žalobu zamietol. Kvôli finančným
problémom s prevádzkou materskej školy (prevádzkovanej Občianskym združením F. zázrakov, v

ktorom je štatutárnou zástupkyňou) a problémom so splácaním úveru potrebovala pôžičku, o ktorú
požiadala p. H., ktorého poznala. Poskytol jej pôžičku 8.000 eur a požadoval úrok 1.120 eur. Na
zabezpečenie vrátenia peňazí navrhol založiť nehnuteľnosť, s čím súhlasila; u notára zariadil kúpnu
zmluvu s predkupným právom, podľa ktorej nadobudol do vlastníctva nehnuteľnosť za kúpnu cenu 9.120
eur; ona mala právo nehnuteľnosť odkúpiť v prípade, že by ju chcel predať za rovnakú sumu do

3 mesiacov. Bola v zlej finančnej situácii, ktorá sa dotýkala prevádzky škôlky a strata vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti by sa dotkla aj rodín, ktoré mali v detskom zariadení umiestnené svoje deti.
Mala záujem v lehote 3 mesiacov získať úver a nehnuteľnosť odkúpiť späť, čo sa jej nepodarilo. Po
prevode nehnuteľnosti na žalovaného v 1.rade jej bola predložená nájomná zmluva, v ktorej podľa čl.
IV „uzavretím nájomnej zmluvy zaniká pohľadávka z pôžičky voči nájomcovi“; tým teda v podstate uznal

existenciu pôžičky. Tvrdila, že v žiadnom prípade nemala záujem odpredať nehnuteľnosti za 9.120
eur, keď trhová hodnota nehnuteľnosti sa pohybuje okolo 70 000 eur. Vôľa na uzavretie kúpnej zmluvy
chýbala aj u kupujúceho, ktorý tiež nemal záujem odkúpiť nehnuteľnosť, chcel si len zabezpečiť vrátenie
pôžičky. Poukazovala na nedostatok vážnosti vôle oboch účastníkov kúpnej a zdôrazňovala, že otázka
neplatnosti tejto v poradí prvej zmluvy je pre posúdenie nároku podstatná. Pokiaľ právnym úkonom má

byťzastretýinýprávnyúkon,jetentozastieranýprávnyúkonplatný,aksúsplnenévšetkyjehonáležitosti.
V danom prípade zastieraným právnym úkonom mala byť záložná zmluva, ktorá ale vzniknúť nemohla,
pretože zmluva obsiahnutá v notárskej zápisnici nespĺňa náležitosti záložnej zmluvy (rozhodnutie NS
SR 2M Cdo/2/2006). Žalobkyňa tvrdila, že kúpna zmluva nebola urobená ani z jednej strany vážne,
a preto je podľa ust. § 37 absolútne neplatná, s poukazom na rozhodnutia (NS SR 3Cdo/144/2010),

1Cdo/96/95). Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona. Absolútne
neplatný právny úkon nespôsobí právne následky ani vtedy, že už o ňom bolo rozhodnuté v rámci zápisu
do katastra nehnuteľností. Ak je teda prvá kúpna zmluva neplatná, nestal sa prvý kupujúci vlastníkom
a nemohol vlastnícke právo previesť na žalovaného v 1. rade.

1.3. V priebehu konania žalovaný v 1. rade záložnou zmluvou zo dňa 08. 07. 2014 zriadil záložné právo
k sporným nehnuteľnostiam v prospech C. L. (V XXXX/XX). Uznesením č. k. 16C/28/2014-58 zo dňa
22.09.2014 súd pripustil vstup žalovanej v 2. rade do konania na strane žalovaného a uznesením č. k.
16C/28/2014-57 zo dňa 22.09.2014 pripustil zmenu petitu.

1.4. S poukazom aj na závery odvolacieho súdu súd prvej inštancie vychádzal z názoru, že po vrátení
veci na nové prejednanie sa na skutkovom stave nič nezmenilo, teda vec sa nevrátila do stavu pred
vydaním rozhodnutia, ako tvrdil žalovaný v 1.rade. Z predložených listinných dôkazov a výpovedí strán
sporu mal preukázané, že žalobkyňa mala finančné problémy s vyplatením úveru nehnuteľnosti, v
ktorej bývala aj s deťmi. Tieto skutočnosti vyplývajú aj z konania sp. zn. 9C/159/2011 v spojení s

konaním pred odvolacím súdom sp. zn. 7Co/263/2012-436, kde žalovaná uviedla, že kúpnu zmluvu
podpísala, ale predpokladala, že sumu 9.120 eur v stanovenej lehote bude mať, vráti ju žalovanému
v 1. rade a nehnuteľnosť sa prepíše na ňu. Poukázal na to, že od Y. H., fyzickej osoby, si žalobkyňa
v r. 2010 požičala sumu 8.000 eur, ktorú potrebovala vrátiť a zaplatiť ňou inú pôžičku. Kúpna cena
9.120 eur tak v danom prípade bola dojednaná ako pôžička 8.000 eur a úroky 1120 eur. Notársku

zápisnicu si prečítala, avšak v tom čase bolo jej jediným záujmom aby nestratila dom, pretože v čase
uzatvorenia kúpnej zmluvy bola už na dom exekúcia. Zo získaných peňazí chcela vyplatiť dlžobu, ktorá
bola vymáhaná v exekučnom konaní. Bola v zlom psychickom stave a neuvedomila si dosah svojho
konania. Na notárskom úrade jej bol vysvetlený dosah podpisu kúpnej zmluvy, pričom pri podpise zmluvyjej kupujúci odovzdal 8.000 eur. Rovnako vypovedala i vo svojej výpovedi a jednoznačne poukázala na
to, že mala záujem požičať si finančné prostriedky, čo žalovaný v 1. rade nepoprel, pretože sám uviedol,
že jej povedal, že peniaze nepožičiava, keďže sú s tým ďalšie problémy a navrhol žalobkyni odpredaj

nehnuteľnosti. Podľa súdu preto pri podpise kúpnej zmluvy žalobkyňa neprejavila svoju skutočnú vôľu,
teda mala záujem len o pôžičku finančných prostriedkov, nie uzavretie zmluvy o pôžičke, aj z jej
konania vyplýva, že mala snahu pôžičku vrátiť do 06.09.2010. Tvrdenia žalobkyne, že bola nútená riešiť
nepriaznivú finančnú situáciu týkajúcu sa nehnuteľnosti, v ktorej býva s deťmi potvrdzuje aj výpis z LV č.
XXXX pre kat. úz. X. B., kde v časti C je uvedená ťarcha pre R. L. záložná zmluva. Z uvedeného vyplýva,

že jej vôľa uvedená v notárskej zápisnici uzatvoriť kúpnu zmluvu bola simulovaná. Žalobkyňa konala
pod vplyvom situácie v tiesni. Právo spätnej kúpy, ako je uvedené v notárskej zápisnici, odzrkadľuje
snahu žalobkyne vrátiť finančné prostriedky. Dojednanie účastníkov zmluvy o spätnej kúpe nie je
dojednaní podľa § 51 OZ s dôrazom na to, že právny predpis pozná ustanovenie o predkupnom
práva, ale v notárskej zápisnici dojednané predkupné právo nespĺňa zákonné náležitosti. Súd ďalej
konštatoval, že kúpna zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, pretože kúpna

cena zodpovedala sume požičaných finančných prostriedkov, t.j. 8.000 eur a úrokov 1.120 eur. Z
pripojeného rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že kúpna cena spornej nehnuteľnosti v zmysle kúpnej
zmluvy zo dňa 22.06.2004 a dodatku č. 1 uzavretého medzi žalobkyňou a predávajúcim Mestom X.
B. bola 48.664 eur. Z kúpnej zmluvy vyplýva, že žalovaný v 1.rade si chcel zabezpečiť pohľadávku
záložnou zmluvou podľa § 552 OZ, ktorá však nespĺňa zákonné ustanovenia. Žalobkyňa vyhľadala

konateľa žalovaného v 1. rade Y. H., ktorého požiadala o pôžičku, ale Y. H. nemal záujem poskytnúť
žalobkyni pôžičku kvôli možným problémom pri jej vymáhaní, preto navrhol uzatvorenie kúpnej zmluvy, z
čoho vyplýva, že jeho primárnym záujmom bolo zabezpečiť si vrátenie peňazí, ak by žalobkyňa pôžičku
nevrátila. To bol dôvod, pre ktorý bola vypracovaná kúpna zmluva a zmluva o predkupnom práve.

1.5. Žalobkyňa mohla nehnuteľnosť odkúpiť do 06. 09. 2010. Išlo o dojednanie práva spätnej kúpy.
Súd konštatoval, že predkupné právo závisí od vôle kupujúceho, či vec kupujúci vôbec chce predať;
v notárskej zápisnici predávajúca a kupujúci deklarovali právo žalobkyne odkúpiť nehnuteľnosť, teda
neuzatvorili zmluvu o predkupnom práve. Ak by úmysel kupujúceho smeroval výhradne k uzavretiu
kúpnej zmluvy, nemal by dôvod robiť úkon smerujúci k navráteniu vlastníctva žalobkyne, navyše formou,

ktorej obsah nezodpovedá v notárskej zápisnici označenému právnemu úkonu. Takéto dojednanie
nasvedčuje, že strany sporu mali záujem uzatvoriť zmluvu o pôžičke a podporuje to i tvrdenie žalobkyne,
že nemala vôľu previesť vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na kupujúceho, iba si požičať 8.000 eur.
Žalovaný potvrdil, že žalobkyňa chcela uzatvoriť zmluvu o pôžičke, pričom on nemal záujem o takúto
zmluvu z dôvodu možných problémov pri vymáhaní pôžičky. Podľa súdu preto vôľa žalovaného

smerovala k zabezpečeniu vrátenia pôžičky, keďže žalobkyňa mohla do 06.09.2010 vyplatiť kúpnu
cenu, ktorá sa v podstate rovnala výške pôžičky s úrokmi a žalovaný by bol mal povinnosť vrátiť jej
nehnuteľnosť uzatvorením kúpnej zmluvy. Jeho vlastnícke právo bolo závislé na tom, či žalobkyňa
vyplatí sumu 9.120 eur. Vôľa žalovaného bola kúpiť nehnuteľnosť len na dva mesiace, pretože v zmysle
zmluvných dojednaní bol po vyplatení kúpnej ceny, ktorá predstavovala výšku pôžičky a úroky previesť

nehnuteľnosť na žalobkyňu. Kúpna zmluva spísaná do notárskej zápisnice neobsahuje skutočnú a
vážnu vôľu žalobkyne. Žalobkyňa uzavrela kúpnu zmluvu bez ohľadu na jej označenie s úmyslom získať
finančné prostriedky za účelom vyriešenia exekúcie týkajúcej sa jej bytovej otázky. Z týchto dôvodov súd
uzavrel, že sa jednalo o simulovaný právny úkon, o ktorom žalovaný vedel, pretože vedel, že žalobkyňa
požiadala Y. H. o pôžičku, s ktorou nesúhlasil.

1.6. Na záver súd uviedol, že v danej veci by sa mohlo jednať i o úžernícku zmluvu, kedy zmluvná
strana, t. j. žalovaný zneužil tieseň a rozrušenie žalobkyne a dal si poskytnúť plnenie, ktorého hodnota
je v hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere. Kúpna cena nehnuteľnosti vo výške pôžičky
neodzrkadľovala ani hodnotu nehnuteľnosti spred 6. rokov, v čase jej nadobudnutia žalobkyňou. Podľa

súdu kupujúci využil uvedené skutočnosti vo svoj prospech, čomu svedčí aj to, že hneď na druhý
deň po uplynutí lehoty uvedenej v notárskej zápisnici uzavrel kúpnu zmluvu so žalovaným v 1. rade.
Vzhľadomnato,žesúdvyhodnotilkúpnuzmluvuuzavretúvnotárskejzápisniciako absolútneneplatnúv
rámci predbežnej prejudiciálnej otázky, určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností. Žalobkyňa mala
naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, pretože iným spôsobom nebolo možné odstrániť

a usporiadať skutkový stav so stavom právnym. Tvrdenia žalovaného v 1. rade, že nemal v úmysle
uzatvoriť so žalobkyňou zmluvu o pôžičke vyvracia i nájomná zmluva, ktorú uzatvoril so žalobkyňou dňa
08.09.2010 na dobu určitú do 06.02.2012 za symbolickú sumu 1 euro a na 18 kalendárnych mesiacov,
kde zároveň uviedol, že touto zmluvou zaniká i pohľadávka z pôžičky voči nájomcovi. Vysvetlenie,že tento zápis zostal v zmluve omylom, keďže bola prepisovaná z iných zmlúv súd nepovažoval za
preukázané, pretože sám žalovaný v 1. rade vo svojej výpovedi uviedol, že zápis tam zostal zo zmluvy
uzatváranej s p. C. ale predložil nájomnú zmluvu uzatvorenú s p. L..

1.7. Súd prvej inštancie posúdil aj zmluvu uzatvorenú medzi Y. H. a žalovaným v 1. rade ako
neplatnú, nakoľko predávajúci nemohol previesť viac práv ako mal; teda v dôsledku absolútne neplatnej
prvej kúpnej zmluvy sa prvý kupujúci nestal vlastníkom nehnuteľnosti, preto v prípade ďalšieho
prevodu nesvedčí v prospech ďalších nadobúdateľov vlastnícke právo, ktoré by malo byť odvodené

od vlastníckeho práva prvého kupujúceho. Na základe absolútne neplatného právneho úkonu nemohlo
dôjsťanikplatnémuprevoduprávaaaniinýchprávnychúkonovviažucichsaknehnuteľnosti. Vzhľadom
na vyššie uvedené, s dôrazom i na výpoveď žalovanej v 2. rade, ktorá ani nevedela bližšie ozrejmiť
skutočnosti uzatvorenia záložnej zmluvy k spornej nehnuteľnosti, keď žalovaný v 1. rade vlastnil i
ďalšie iné nehnuteľnosti zapísané na LV a keď podľa žalovaného v 1.rade mala táto nehnuteľnosť len
hodnotu 9.120 eur pri zabezpečení pôžičky vo výške 150.000 eur konanie za účelové, pretože ani do

rozhodovania súdu žalovaná v 2. rade nepodnikla žiadne kroky voči žalovanému v 1. rade i napriek
tomu, že uplynula lehota na vrátenie pôžičky a pôžička jej vrátená nebola.

2. Proti rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade.

2.1. Žalovaný v 1. rade navrhol rozsudok zmeniť žalobu zamietnuť a priznať mu nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100%. Dôvodil porušením práva na spravodlivý proces, inou vadou konania,
ktoré mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nesprávnymi skutkovými zisteniami
a nesprávnym právnym posúdením veci. Poukázal na to, že princíp viazanosti právnym názorom
odvolacieho súdu sa v zmysle Ústavného súdu nemusí uplatniť napríklad ak zmenou skutkových zistení,

z ktorých vychádzal odvolací súd, už jeho právny názor nie je možné rešpektovať, pretože je potrebné
aplikovať inú právnu normu. Súd bol viazaný nesprávnym právnym názorom odvolacieho súdu o tom,
že právo spätnej kúpy je možné dohodnúť len pri hnuteľnej veci. Vyslovil, že s prihliadnutím na ust. § 610
Občianskeho zákonníka je ho možné dohodnúť aj pri predaji nehnuteľnej veci, keď nič nebráni stranám
usporiadať si právne vzťahy odlišne od úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku, pokiaľ to výslovne

zákon nezakazuje, Súd teda pre nesprávny výklad práva spätnej kúpy krajským súdom nemal vychádzať
z názoru, že žalobkyňa nemala vôľu odpredať nehnuteľnosť, keď hneď v zmluve dohodla úkon smerujúci
k navráteniu. Poukázal na rozsudok KS Prešov sp. zn. 9Co/66/2012, ktorý objasnil právo spätnej kúpy
aj pri nehnuteľnosti a na uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo 292/2012, ktoré riešilo obdobnú situáciu;

2.2. Nestotožnil so záverom o konaní žalobkyne v tiesni. Uvádzal, že vzniesol námietku premlčania
a vyslovil, že ak by žalobkyňa konala vo finančnej tiesni, mala možnosť v zmysle § 49 OZ v zákonnej
lehote odstúpiť od zmluvy, čo neurobila.

2.3. Poukazoval na skutočnosť, že po doplnení dokazovania oboznámením spisu Krajského súdu v Nitre

sp. zn. 7Co/263/2012-436 na pojednávaní dňa 28.11.2013 sa súd zaoberal otázkou vôle žalobkyne
vyjadrenej v kúpnej zmluve. Potvrdila, že vedome uzatvorila kúpnu zmluvu; teda pri uzatvorení zmluvy
žiadnu inú vôľu nevyjadrila. Tým deklarovala vedomosť, že uzatvára kúpnu zmluvu, dôsledky jej boli
vysvetlené a potvrdila, že peniaze použila na zaplatenie dlhov, aby neprišla o rodinný dom. Pred Y. H.
pri uzatváraní kúpnej zmluvy nepredstierala žiadny iný úkon ako uzatvorenie kúpnej zmluvy a Y. H. v

inom postavení, ako kupujúci nevystupoval.

2.4. Nesúhlasil s názorom súdu, že nenastala zmena v skutkovom stave po zrušujúcom rozhodnutí.
Súd sa oboznámil so spisom OS Nové Zámky sp. zn. 9C/159/2011, v ktorom bol zamietnutý návrh
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. V tomto spore súd posudzoval vlastnícke právo k

tým istým nehnuteľnostiam a neplatnosť kúpnej zmluvy ako otázku predbežnú posúdil tak, že kúpna
zmluva je platná. V uvedenom konaní návrh nebol zamietnutý len pre nedostatok naliehavého právneho
záujmu žalobcu.

2.5. Poukazoval na to, že v žalobe žalobkyňa uviedla, že mala záujem v lehote 3 mesiacov, v ktorej

sa domnievala, že bude môcť získať nehnuteľnosť, túto odkúpiť späť, získať úver, čo sa jej nepodarilo.
Následneúčelovovypovedalainakapopierasvoje predchádzajúcetvrdenia.Totovysvetleniežalobkyne
sa nedá vyhodnocovať inak ako situáciu vyhodnotenú NS SR v uznesení sp. zn. 5Cdo/292/2012. Y. H.
poprel, že zaplatil žalobkyni 8.000 euro. Tvrdil, že jej odovzdal pri podpise kúpnej zmluvy 9.120 euro,čo je uvedené aj v kúpnej zmluve, ale podľa odôvodnenia rozsudku jej požičal 8.000 euro. Nebolo
preukázané, že kupujúci pred podpisom dal žalobkyni 8.000 eur ako pôžičku. Ide o účelové tvrdenie. Z
kúpnej zmluvy vyplýva, že prevzala sumu 9.120 euro, doklad o pôžičke nepredložila a pôžičku nevrátila.

Aj to svedčí vedomosti, že si peniaze nepožičala, ale prevzala ich ako kúpnu cenu pri uzatvorení kúpnej
zmluvy. Súd podľa jeho názoru účelovo vyhodnotil dôkazy v prospech žalobkyne napr. v tom, že mala
snahu pôžičku vrátiť. Žalobkyňa sa pokúšala presvedčiť súd, že si vzala pôžičku, čo nepreukázala a
účelovo uvádzala nepravdy. Podľa súdu žalobkyňa pri podpise zmluvy neprejavila skutočnú vôľu, čo
vyvodzuje z toho, že mala záujem o pôžičku, tento záver je ale v rozpore s obsahom spisu, notárskej

zápisnice, tvrdením žalovaného a Y. H. a jej vyjadrením v konaní sp. zn. 7Co/263/2012. Iná vôľa, ako
predať nehnuteľnosť nebola známa ani kupujúcemu a ani notárke. Na strane 15 bod 24. súd uvádza,
že kupujúci vedel, že žalobkyňa si chce požičať peniaze, teda že neuzatvára kúpnu zmluvu z vlastnej
vôle, čo je nesprávny výklad vyjadrení Y. H., ktorý jednoznačne uviedol, že žalobkyňa si chcela peniaze
požičať a že jej povedal, že peniaze jej nepožičia.

2.6. Nesúhlasil so záverom súdu, že kúpna zmluva bola simulovaným právnym úkonom. Z tvrdenia
žalobkyne v žalobe, že si myslela, že bude môcť odkúpiť nehnuteľnosti aby dostala úver, čo sa
jej nepodarilo vyplýva, že simulovaný právny úkon neurobila; ide o dodatočné účelové tvrdenie.
Obdobne vo svojej výpovedi na pojednávaní 24.03.2015 uviedla, že až u notárky jej bola predložená
kúpnopredajná zmluva, ktorú si prečítala, vedela o tom a túto podpísala. Tiež uviedla, že v čase podpisu

spornej listiny nemala voči nej žiadne výhrady. Poukázal na to, že neplatnosti simulovaného právneho
úkonu sa nemožno dovolávať voči tomu, kto úkon pokladal za nezastretý (§ 41a ods. 2 posledná veta
OZ). To, že úkon H. pokladal za nezastretý tvrdil v konaní. Súd v rozpore s uznesením odvolacieho súdu
uvádza, že v kúpnej zmluve dohodnuté právo spätnej kúpy nemá náležitosti zákona, pričom k takémuto
záveru nedospel ani odvolací súd, ktorý len konštatoval, že je dohodnuté právo z kúpnej zmluvy, teda len

ho nebolo možné platne dohodnúť k nehnuteľnosti. K záveru, že žalobkyňa uzatvorila kúpnu zmluvu za
nevýhodných podmienok uviedol, že súd opomenul vyhodnotiť, akú inú svoju nehnuteľnosť žalobkyňa
uchránila pred predajom a vôbec sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že dala prednosť predaju za cenu,
ktorú si dohodla s kupujúcim pred exekúciou domu, v ktorom žila so svojimi deťmi. Poukázal na to, že
od začatia exekučného konania, v ktorom jej mal byť predaný dom, v ktorom žila s deťmi, do dražby

mala dostatok času doriešiť situáciu a zrejme nevedela predať výhodnejšie nehnuteľnosť, než za cenu
na akej sa dohodli a preto ju predala.

2.7. Poprel, že z obsahu kúpnej zmluvy vyplynulo že si chcel zabezpečiť svoju pohľadávku. V
prvom rade nebol zmluvnou stranou spätnej kúpy. Y. H. poprel pôžičku a z obsahu kúpnej zmluvy ani

nevyplýva, že pôžičku poskytol a že si zabezpečuje jej vrátenie. Krajský súd v zrušujúcom uznesení
objasnil, že je v notárskej zápisnici nesprávne označenie zmluva o predkupnom práve, z čoho súd
vyvodil nesprávny záver, že spätnú kúpu nie je možné dohodnúť pri kúpnych zmluvách, predmetom
ktorých je nehnuteľnosť. Nie je preukázané tvrdenie žalobkyne, že si požičala 8.000 euro a mala
zaplatiť úroky 1.120 euro. Súd na strane 14. konštatuje, že z notárskej zápisnice mal preukázané, že

kupujúci a predávajúci neuzatvorili zmluvu o predkupnom práve. S týmto sa stotožňuje aj odvolací súd
aj účastníci, súd ale nelogicky ďalej uvádza, že preto bolo v rozpore s inštitútom práva spätnej kúpy a
popiera možnosť vôle účastníkov dohodnúť právo spätnej kúpy; z toho vyvodzuje, že kupujúci nemal
dôvod robiť úkon smerujúci k navráteniu vlastníctva žalobkyne a teda takéto dojednanie nasvedčuje,
že strany nemali záujem uzatvoriť zmluvu o pôžičke. Opätovne uvádzal, že jednak žalovaný v 1. rade

nebol účastníkom kúpnej zmluvy a jednak zákonná existencia práva pri kúpnych zmluvách uzatvoriť
aj dohody o spätnej kúpe nemôže byť vykladaná tak, že ak sa v kúpnej zmluve zakotví takéto právo,
ide o simulovaný úkon. Dôvodov, prečo takto účastníci konajú je množstvo a nemôže byť v rozpore so
zákonom. V celom konaní popieral, že vôľa Y. H. smerovala k zabezpečeniu pôžičky. Skutočnosť, že so
Y. H. si dohodli lehotu na uplatnenie práva spätnej kúpy je zákonnou požiadavkou - možnosťou určenia

lehoty v akej môže predávajúci uplatniť svoje právo. Nesúhlasil s názorom súdu, že kúpna zmluva
neobsahovala skutočnú vôľu žalobkyne, keďže zmluvu uzatvorila s úmyslom získať finančné prostriedky
za účelom vyriešenia bytovej otázky. Takýto záver popiera logiku uzatvárania kúpnych zmlúv, keď
spravidla človek pristupuje k predaju svojho majetku preto, aby získal finančné prostriedky na iný účel.

2.8. Nestotožnil sa ani s názorom o úžere, pretože kúpnu cenu zmluvne dohodli a deklarovali u notárky.
Úžerabolavprávnomporiadkuzavedenávroku 2014.VzmyslejudikatúryNSSRdovtedyplatnejkúpna
cena nemusela odzrkadľovať hodnotu veci. V jeho prípade navyše, pri aplikácii úžery by sa muselo
skúmať, prečo dala žalobkyňa prednosť speňaženiu nehnuteľností za 9.125 eur pred vyčkaním nakupca, ktorý by jej ponúkol viac. Odpoveď je, že žalobkyňa bola v exekučnom konaní, bola pasívna
a spoliehala sa, že exekútor neodpredá domovú nehnuteľnosť. V tomto prípade ani za účinnosti zák.
č. 106/2014 Z. z. a vedomosti Y. H. o tiesni žalobkyne by o úžere nemohla byť reč. Y. H. nevedel o

problémoch žalobkyne, vedel, že si chcela požičať, čo odmietol a vedel, že mu ponúkla na predaj, čo
prijal.

2.9. K záveru súdu, že kupujúci po uplynutí lehoty, ktorou bol viazaný vrátiť nehnuteľnosť, predal
nehnuteľnosť žalovanému v l. rade, a preto pokladá zmluvu za neplatnú zdôraznil, že Y. H. po

06.10.2010 už nebol viazaný právom spätnej kúpy a ako vlastník mal plné právo s nehnuteľnosťou
nakladať. Súd sa nevysporiadal s tým, že nájomná zmluva bola uzatvorená podstatne neskôr, ako
kúpna zmluva. V deň uzatvorenia kúpnej zmluvy účastníci nevedeli, že uzatvoria niekedy nájomnú
zmluvu a teda nemôže nikto preukázať úmysel pri uzatvorení kúpnej zmluvy uzatvoriť zmluvu o pôžičke
s nájomnou zmluvou. Kúpna zmluva bola spísaná v notárskej zápisnici 06.07.2010, nájomná zmluva
08.08.2010. Y. H. vysvetlil, že dôvodom uzatvorenia nájomnej zmluvy bolo, že žalobkyňa mu oznámila

už 08.08.2010, že nevyužije právo spätnej kúpy a tak sa dohodli na nájme za podmienok, ktoré dohodli.
Pokiaľ súd tvrdí, že na strane žalobkyne nebola preukázaná vôľa uzatvoriť kúpnu zmluvu, potom bol
povinný vysporiadať sa s tvrdením v žalobe a v predchádzajúcom súdnom spore, že jej úmysel pri
uzatvorení kúpnej zmluvy bol predaj a následne uplatniť právo spätnej kúpy. V tejto súvislosti uviedol,
že jednou z legitímnych foriem riešenia finančných problémov je predaj majetku. Žalobkyňa v žalobe

uvádza, že mala záujem v lehote 3 mesiacov, počas ktorých sa domnievala, že bude môcť nehnuteľnosť
odkúpiť, ak získa úver, čo sa nestalo. Tvrdenie, že kúpnu zmluvu neuzatvorila vážne nepreukázala,
pretože Y. H. uzatvoril kúpnu zmluvu s úmyslom vážnym a pokiaľ úmysel nemala, poukázal na rozsudok
NS SR sp. zn. 3Cdo/144/2010, na ktorý sa odvolávala žalobkyňa, ale ktorý sa netýka posudzovanej
veci. Žalobkyňa a Y. H. neuzatvorili zmluvu o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Žalobkyňa

nebola záložcom a Y. H. nebol záložným veriteľom.

2.10. Kúpna zmluva výklad, že ide o pôžičku nepripúšťa. Vytýkal súdu, že sa nezaoberal znením
zákona § 35 ods. 2 OZ o výklade právnych úkonov a konal v rozpore s judikatúrou rozhodnutím NS
SR sp. zn. 3Cdo/81/2011, podľa ktorého právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa

ich jazykového vyjadrenia, ale tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak nie je vôľa v rozpore s
jazykovým prejavom.

2.10. V závere odvolania namietal výrok o trovách konania tvrdiac, že aj v prípade úspechu žalobkyne
z výrokov II. a IV. nie je zrejmé, z akého úspešného nároku jej boli priznané trovy konania, keďže nároky

sú dva. Žiadal rozsudok vo výrokoch I., III. zmeniť, žalobu zamietnuť, vo výroku II. zmeniť, priznať mu
nárok na náhradu trov konania o určenie vlastníckeho práva voči žalobkyni v rozsahu 100 % a výrok IV.
zmeniť a priznať mu nárok na náhradu trov konania o určenie neplatnosti záložnej zmluvy voči žalobkyni
v rozsahu 100 %.

3. Žalovaná v 2. rade odvolaním napadla výroky I. a III. rozsudku, ktoré navrhla zmeniť, žalobu
zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Namietala porušenie práva
na spravodlivý proces, inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedla, že súd nedostatočne
odôvodnil závery o neplatnosti záložnej zmluvy, v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie NS SR sp.

zn. 4Cdo 56/2012. Úvahy súdu uvedené v bode 24. odôvodnenia rozsudku nepovažovala za dôvodné,
vrátane konštatovania, že do rozhodnutia nepodnikala žiadne kroky voči žalovanému v 1. rade, ktorému
uplynula lehota na vrátenie pôžičky, pretože jej pohľadávka nie je predmetom tohto konania; ako si
vysporiadajú vzťahy zo zmluvy o zriadení záložného práva je v tomto prípade irelevantné. Namietala
neurčitosť výroku o trovách konania, z ktorého nie je zrejmé, z akého úspešného nároku sú žalobkyni

trovy konania priznané.

4. Žalovaný v l. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 2. rade sa stotožnil s dôvodmi jej odvolania.

5. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaných v l. a 2. rade navrhla rozsudok súdu

prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K tvrdeniu, že súd nebol viazaný nesprávnym názorom
odvolacieho súdu z dôvodu zmeny skutkového stavu po oboznámení spisu Okresného súdu Nové
Zámky sp. zn. 9C/159/2011 uviedla, že výpoveď žalobkyne v uvedenom konaní nemohla zmeniť nič na
skutkovom stav v čase uzatvárania kúpnej zmluvy. Skutkovým stavom nie sú tvrdenia strán sporu, aleskutočné a reálne prežitie a vnímanie danej situácie za okolností, ktoré boli v čase realizácie právneho
úkonu. Preto oboznámenie s obsahom spisu nie je zmenou skutkového stavu, na ktorý žalovaný
poukazuje a dôvod, pre ktorý súd nemusel byť viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, pričom

žiadne iné skutkové okolnosti prejednávanej veci po zrušení a vrátení veci súdom prvej inštancie nevyšli
najavo. K názoru odvolacieho súdu o neplatnosti dojednania právnej skutočnosti uviedla, že napriek
tomu, že žalovaný poukázal na rozhodnutie, ktoré právo spätnej kúpy pripustil aj pri nehnuteľnostiach,
je toho názoru, že judikatúrou nemožno zmeniť zmysel a účel ustanovenia právneho predpisu, ktorý
je jednoznačný a nenavádza na nejasný výklad ust. § 607 OZ jednoznačne nesporne vyplýva, že

zákonodarca pri tomto ustanovení jasne a zreteľne vyjadril zámer upraviť právo spätnej kúpy len
pri hnuteľných veciach. Okrem toho aj vo vzťahu k právu spätnej kúpy je potrebné vychádzať zo
všetkých súvislostí prejednávanej veci, keď žalobkyňa nemohla mať záujem na tom, aby predala
výrazne pod cenu nehnuteľnosť, ktorú potrebuje na výkon svojho povolania a tomuto jej nezáujmu
nehnuteľnosť predať nasvedčovala aj „kvázi“ možnosť túto si odkúpiť späť. Za podstatnú považuje
viazanosťsúduprvejinštancieprávnymnázoromodvolaciehosúduastotožnilasasNálezomÚstavného

súdu ČR IV. ÚS 3073/15. Uviedla, že dôvodom zrušenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nebola
neplatnosť dojednania práva spätnej kúpy, ale množstvo ďalších skutkových a právnych záverov, pre
ktoré odvolací súd rozsudok nepovažoval za správny. Žalovaný vytýka súdu závery hodnotiace prejav
vôle žalobkyne. Je toho názoru, že rozhodnutie je správne a k takémuto záveru možno bolo možné
dospieť nad všetky pochybnosti z vykonaného dokazovania, tvrdení a listín, založených v spise, ako aj

z výpovede Y. H., ktorý nepoprel, že ho žalobkyňa vyhľadala za účelom poskytnutia pôžičky. Žalobkyňa
vyhľadala žalovaného za účelom pôžičky peňazí, nie odpredaja nehnuteľnosti a že mala finančné
problémy nesporne bolo preukázané; žalovaný sa nedomáhal vypratania nehnuteľnosti, naopak, túto
dal žalobkyni do nájmu. Je potrebné prihliadnuť aj na to, že kupujúci previedol vlastnícke právo na
žalovaného v 1. rade nasledujúci deň po uplynutí lehoty na vrátenie. V danom prípade je tzv.

kúpna zmluva len simulovaným právnym úkonom, ktorý je neplatný, avšak ani disimulovaný právny
úkon, ktorým malo byť zabezpečenie splatenia pohľadávky veriteľa nemôže byť platný. Disimulované
zmluvnédojednanie,účelomktoréhobolouspokojeniepohľadávkyveriteľatak,žezískavlastníckeprávo
k nehnuteľnosti na zabezpečenie pohľadávky, predstavuje dojednanie spôsobu realizácie záložného
práva spôsobom, ktorý zákonom nedovoľuje a ktorý sa prieči § 552 OZ v spojení s § 151a až 151

OZ. Nemôže ísť ani o záložnú zmluvu a to pre absenciu zákonných náležitostí tejto zmluvy. K námietke
premlčania uviedla, že neexistuje žiadna lehota, ktorá by obmedzovala možnosť namietať absolútnu
neplatnosť právneho úkonu. Na túto musí súd prihliadať aj bez vznesenej námietky. Odstúpenie od
zmluvy pre tieseň a nápadne nevýhodné podmienky, na ktoré žalovaný v 1. rade poukazuje, prichádza
do úvahy pri právnom úkone, ktorý netrpí takýmito vadami vôle, pre ktorý je absolútne neplatný tento

právny úkon. V prejednávanej veci je preukázané, že predávajúca potrebovala požičať peniaze, tieto
jej kupujúci dal len za podmienky prevodu vlastníckeho práva, pričom na odkúpenie nehnuteľnosti a
nadobudnutie do vlastníctva sám kupujúci záujem nemal. Nasvedčuje tomu okrem iného aj konanie
žalobkyne a kupujúceho, ktorý nehnuteľnosť previedol na žalovaného, spriaznenú osobu s kupujúcim,
pričom ani žalovaný ako vlastník svoje vlastnícke právo nerealizoval. Ak by teda súd dospel k právnemu

záveru, že v danom prípade išlo o absolútne neplatný právny úkon, nebol dôvod otázku premlčania
vôbec riešiť. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je názoru, že vo vzťahu k žalovanému v 1. rade je
rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne, keď z logických súvislostí a vykonaného dokazovania
vyplýva záver o neplatnosti zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a Y. H. ako kupujúcim, v dôsledku čoho
je potom záver, že je aj po prevode vlastníckeho práva vlastníčkou nehnuteľností, ktorých sa spor týka.

5.8. Vo vzťahu k žalovanej v 2. rade výrok rozsudku bol dôsledkom samotného právneho záveru o
neplatnosti právneho úkonu urobeného medzi žalobkyňou a žalovaným v 1. rade. keďže tieto neboli
platné, vlastník nemohol zriadiť záložné právo k nehnuteľnosti. Je potrebné poukázať aj na vykonané
dokazovanie, tvrdenia žalovanej v 2. rade, ktorá obsahom svojej výpovede len potvrdila právny názor o

tom, že záložná zmluva bola uzavretá len naoko, zjavne, za účelom znemožnenia žalobkyni výkon jej
vlastníckeho práva pre prípad úspechu v konaní.

6. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu žalovaného v 2. rade uviedol, že sa stotožňuje s jeho odvolacími
dôvodmi, rovnako tak žalovaná v 2. rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného v 1. rade sa

stotožnila s jeho odvolaním.

7. Žalovaný v 1. rade k vyjadreniu žalobkyne poukázal na vyjadrenie žalobkyne v konaní pred Okresným
súdom Nové Zámky sp. zn. 9C/159/2011. Za podstatné považoval dôvody, na aký účel boli peniazepoužité a ako žalobkyňa vnímala situáciu v čase realizácie právneho úkonu. Považoval jej tvrdenie za
účelové, s pokusom poprieť odpoveď, ktorú dala na vnímanie danej situácie v konaní pred KS Nitre sp.
zn.7Co/263/2012napojednávanídňa28.11.2013,kedysaodvolacísúdzaoberalijejvôľouvyjadrenouv

kúpnej zmluve. Vtedy jednoznačne, jasne a zrozumiteľne potvrdila, že vedome uzatvorila kúpnu zmluvu
a uviedla, že pri uzatváraní kúpnej zmluvy žiadnu inú vôľu nevyjadrila. Teda deklarovala, že vedela, že
uzatvára kúpnu zmluvu, dôsledky jej boli vysvetlené a potvrdila, že peniaze použila na zaplatenie dlhov,
aby neprišla o iný dom. Obdobne v konaní sp. zn. 9C/159/2011 na pojednávaní dňa 24.03.2015 uviedla,
že u notárky jej bola predložená zmluva, ktorú prečítala a podpísala. V čase podpisovania spornej listiny

nemala proti nej žiadne výhrady. Žalobkyňa je názoru, že NS SR rozhoduje inak ako si ona myslí, teda
že právo spätnej kúpy je možné podľa rozhodnutí Najvyšších súdov dohodnúť aj pri nehnuteľnostiach a
z toho vyvodzuje, že judikatúra mení účel v zmysle právneho predpisu, čo nie je možné a poukazuje na
jednoznačnéznenie§607OZ,ktorýhodnotíizolovane,akokeby neobsahovalOZajďalšieustanovenia.
Nepoprela odklon od uznesenia NS SR sp. zn. 5Cdo 292/2012, ktorý riešil obdobnú situáciu a ktorý
jednoznačne uznáva platnosť dohody o spätnej kúpe pri nehnuteľnostiach. Pri akceptácii jeho tvrdenia,

že judikatúra mení účel zákona, by bol popretý zmysel a účel viacerých ustanovení zákona, napríklad
§ 2 ods. 3, § 610 a ďalších. K tvrdeniu žalobkyne, že súd je viazaný právnym názorom odvolacieho
súdu uviedol, že takéto dogmatické aplikovanie zákona právna teória nepripúšťa. Omyl je možný u
súdu každej inštancie, môžu sa zmeniť i skutkové zistenia, preto ústavný súd dospel k záveru, že princíp
viazanosti sa nemusí uplatniť v prípade zmeny skutkových zistení. Ďalej poukázal aj na ust. § 391 CSP,

v spojitosti s ním na právny názor vyslovený v rozhodnutí III ÚS 46/2013. Žalovaná závery, že dôvodom
zrušenia prvostupňového rozsudku boli aj iné skutočnosti bližšie neuvádza. Ďalej poukázala na to, že
vyhľadala žalovaného, zrejme myslela Y. H., za účelom pôžičky. Žalobkyňa konštatuje simulovanosť
úkonukúpnejzmluvy,čímpopierasvojevyjadrenie vkonanísp.zn.7Co263/2012.Námietka premlčania
je dôvodná, keďže súd vyvodzuje neplatnosť kúpnej zmluvy aj pre tieseň. Pokiaľ by bola žalobkyňa

konala vo finančnej tiesni, mala možnosť podľa § 49 OZ v zákonnej lehote od zmluvy odstúpiť, čo
neurobila; právo na odstúpenie mohla uplatniť najneskôr vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe. Na
záver dodal, že Y. H. konal ako vlastník s neobmedzeným právom spätnej kúpy.

8. Žalobkyňa v replike k vyjadreniam žalovaných v 1. a 2. rade zotrvala na svojich vyjadreniach.

9. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v
ktorej neprospech bolo rozhodnuté, v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359 CSP,362
ods. l CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti § 363 CSP, viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi
odvolania (§ 379 a § 380 CSP), prejednal odvolanie na nariadenom odvolacom pojednávaní (§ 385

ods.1 CSP), s následným verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že
odvolanie žalovaných nie je dôvodné.

10. Vzhľadom na to, že vec bola predložená krajskému súdu na rozhodnutie za účinnosti nového
procesného kódexu (zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok), odvolací súd bol povinný pri

svojom postupe aplikovať novú právnu úpravu (§ 470 ods. 1 CSP) s tým, že účinky procesných úkonov
strán sporu i súdu prvej inštancie ostali zachované (§ 470 ods. 2 CSP). Zároveň v odôvodnení svojho
rozhodnutia krajský súd prispôsobil terminológiu novej právnej úprave, ktorá reguluje civilné sporové
konanie.

11. Predmetom konania je žaloba, ktorou sa žalobkyňa domáha určenia vlastníckeho práva k vyššie
popísaným nehnuteľnostiam v kat. území X. B., zapísanými na LV č. XXXX a určenia neplatnosti
zmluvy o zriadení záložného práva k sporným nehnuteľnostiam zo dňa 08. 07. 2014, uzatvorenej medzi
žalovanými v 1. a 2. rade. Žalobkyňa tvrdila, že kúpna zmluva a zmluva o predkupnom práve spísané
do notárskej zápisnice N/177/2010, NZ/24083/2010 dňa 06. 07. 2010 je neplatná pre rozpor vôle,

pretože nemala záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, ale zmluvu o pôžičke, nakoľko potrebovala finančnú
hotovosť pre odvrátenie exekúcie nehnuteľnosti, v ktorej bývala. Pre neplatnosť uvedených zmlúv
sú neplatné ďalšie právne úkony kupujúceho a ona vlastnícke právo nestratila. Tvrdila, že kupujúci
(konateľ žalovaného v 1. rade) vedel, že chce iba pôžičku a zmluvou o predkupnom práve si chcel
zabezpečiť svoju pohľadávku. Kupujúci a súčasne konateľ žalovaného v l. rade nepopieral, že žalobkyňa

chcela pôvodne pôžičku, ale tvrdil, že napokon súhlasila s uzatvorením spornej zmluvy, vedela čo
podpisuje. Popieral simuláciu právneho úkonu, pretože vôľou zmluvných strán bolo uzatvoriť kúpno-
predajnú zmluvu s právom spätnej kúpy, ktorú ani nízka kúpna cena nerobí neplatnou.12. Súd prvej inštancie prvýkrát rozsudkom zo dňa 26. októbra 2015. č. k. 16C/28/2014-157 žalobu
zamietol konštatujúc, že účastníci jasne a bez akýchkoľvek pochybností vyjadrili vôľu uzatvoriť kúpnu
zmluvu, túto uzatvorili slobodne a bez prinútenia a ak by žalobkyňa konala v tiesni pod vplyvom daných

okolností, mala možnosť od zmluvy odstúpiť. Tvrdenia o neplatnosti zmluvy z dôvodu simulácie
zmluvy o pôžičke , keďže nemala záujem uzatvoriť kúpnu zmluvu, ale zmluvu záložnú preukázané
neboli, pretože ak jedna strana chcela zmluvu uzavrieť a byť jej obsahom viazaná tak, ako to bolo v
prípade kupujúceho, ktorý jednoznačne uviedol, že chcel uzatvoril kúpnu zmluvu a mal záujem o kúpu
nehnuteľností zatiaľ a druhá strana konala naoko bez toho, aby to druhej strane muselo byť zrejmé, išlo

u strany konajúcej len o mentálnu rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu.

13. Odvolací súd uznesením č. k. 8Co/189/2016-201 z 27. októbra 2016 rozsudok súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávnych
právnych záverov. Následne súd prvej inštancie doplnil dokazovanie a rozsudkom, ktorý je predmetom
prieskumu odvolacieho súdu, žalobe vyhovel.

14. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania preskúmaval rozsudok súdu prvej inštancie
v rozsahu odvolacích dôvodov žalobcu (§ 380 ods. 1 CSP). Tie spočívali v tvrdeniach o tom, že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane uskutočňovať jej patriace práce, konanie má inú
vadu, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím uplatnili dôvody na odvolanie
uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f),h) CSP.

14.2. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia 389 ods.1 písm. b) CSP treba
rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných

procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva.

14.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, t.j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla

mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci je vymedzený vadami konania, ktorými sú všetky
vady s výnimkou tých, ktoré sú uvedené v § 389 CSP a spočívajú v chybnom postupe súdu
napr. pri dokazovaní (ak pri vykonávaní dokazovania nebolo postupované v súlade s príslušnými
ustanoveniami), pri posudzovaní procesných otázok v priebehu konania (ktoré neboli predmetom
samostatného rozhodovania), v chybnom poučovaní účastníkov a v ďalších nedostatkoch jeho činnosti,

ku ktorým došlo počas konania alebo v súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím
dôvodom tieto vady nie sú samy osebe (bez ďalšieho), ale len vtedy, ak sú dôsledkom takého porušenia
predpisov procesného práva, ktoré mohlo mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

14.4. K nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v

súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie
vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní.
Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade
s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov
alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul

rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo.
Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov.
Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli
z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo

malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 až § 194 CSP.

14.5. Nesprávnym právnym posúdením veci podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je činnosť súdu, pri ktorej
zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový
stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.15. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu odvolacích dôvodov
žalovaných sa po prejednaní na odvolacom pojednávaní veci sa stotožnil so skutkovými i právnymi
závermi súdu prvej inštancie. Odvolacie námietky žalovaných vo veci samej sú totožné s námietkami,

ktoré uplatnili pred súdom prvej inštancie a tieto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a rozhodol
na základe zisteného skutkového stavu, vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, vyhodnotil vykonané dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol pritom
starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP. Žalovaný

v 1. rade v odvolacie dôvody upriamil aj na pojednávanie dňa 28.11.2013 pred Krajským súdom v Nitre
v konaní sp. zn. 7Co/263/2012, preto odvolací súd na nariadenom pojednávaní oboznámil namietaný
obsah spisu. Nakoľko ani v odvolacom konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať
za následok odlišné rozhodnutie vo veci, odvolací súd si osvojil dôvody napadnutého rozsudku v časti
rozhodnutia vo veci samej a v podrobnostiach na tieto v zmysle § 387 ods. 2 CSP odkazuje, s výnimkou
záverov uvedených v bode 16 tohto rozsudku.

16.Reagujúcnaodvolaciedôvodyodvolacísúddodáva,že(sohľadomajnaprávnupraxarozhodovaciu
činnosť súdov) súhlasí so žalovaného v 1. rade, že ust. § 610 Obč. zákonníka umožňuje zmluvným
stranám dohodnúť si právo spätnej kúpy aj pri predaji nehnuteľnosti. Týmto odvolací súd ustupuje od
svojho právneho názoru vysloveného v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, že predkupné právo

je možné dohodnúť len pri hnuteľných veciach. Uvedený právny názor odvolacieho súdu (ktorým sa
súd prvej inštancie riadil, § 391 ods. 2 CSP) ale nemal ale za následok nesprávne skutkové zistenia
a nesprávne právne závery súdu prvej inštancie o neplatnosti spornej zmluvy z dôvodu, že išlo o
simulovaný právny úkon.

17. Je možné súhlasiť s odvolateľom v tom, že Občiansky zákonník v § 49 má úpravu, podľa ktorej
účastník, ktorý uzatvoril zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, môže od zmluvy odstúpiť.
V danej veci ale súd prvej inštancie (str. 13, bod 24 , str. 14, 15) právny dôvod neplatnosti kúpnej zmluvy
vzhliadol v nedostatku vážnosti vôle zmluvných strán uzatvoriť kúpnu zmluvu, v simulácii právneho
úkonu. Uvádza, že „vôľa (žalobkyne) uvedená v notárskej zápisnici, že uzatvorila kúpnu zmluvu, bola

simulovaná. Konala tak pod vplyvom situácie v tiesni“. Citovaná formulácia súdu neznamená, že súd
dôvod neplatnosti zmluvy vzhliadol v konaní žalobkyne vo finančnej tiesni, išlo len o opis situácie,
v ktorej sa žalobkyňa v čase podpisu zmluvy nachádzala. Nakoľko súd prvej inštancie svoje právne
závery nevyvodil z právneho úkonu v tiesni, nebol dôvod ani posudzovať námietku premlčania vznesenú
žalovaným v 1. rade a s ňou súvisiacu otázku včasnosti podania žaloby.

18. S tvrdením žalovaného v 1. rade o zmene skutkového stavu, ktorý mal nastať po oboznámení spisu
Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 9C/159/2011 (kde súd platnosti kúpnej zmluvy riešil ako otázku
predbežnú) sa odvolací súd nestotožňuje. Zastáva názor, že pre súd je výrok právoplatného rozsudku v
iných veciach, ako statusových záväzný len ak posudzuje ako predbežné otázky medzi stranami sporu

také otázky, ktoré boli právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím. Z toho nie je možné vyvodiť, že pre
súd je záväzné riešenie ktorejkoľvek z otázok, ktorými sa súd, príp. iný orgán musel pre potrebu svojho
rozhodnutia vyporiadať. Ust. § 194 CSP je treba v prípade, ak pôjde o rozhodnutie súdu vykladať v
súvislostisust.§228CSP;posúdeniepredbežnejotázkyinýmsúdomjepretozáväznépresúdlenvtedy,
ak bola táto predbežná otázka riešená vo výroku rozhodnutia. Riešenie otázky, ktorá nebola priamo

predmetom sporu v inom konaní a o ktorej preto iný súd nerozhodoval vo výroku, iba sa s ňou (ako
predbežnou) pre účely svojho rozhodnutia vyporiadal len v odôvodnení svojho rozhodnutia, pre súd v
inom konaní záväzná nie je (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo 4004/2011, zo dňa 3.
12. 2013).

18.2. Predmetom konania sp. zn. 9C/159/2011 bola žaloba žalobcu A.. B. P., manžela žalobkyne
na určenie, že sporná nehnuteľnosť patrí do BSM manželov. Súd prvej inštancie žalobu zamietol,
pričom posudzoval otázku platnosti spornej kúpnej zmluvy len z hľadiska predmetu tohto sporu, teda
či nehnuteľnosti nadobudli počas trvania manželstva, nie z hľadiska tvrdení namietaných v súvislosti
s predmetom tohto konania.

19. Ďalšie odvolacie tvrdenia žalovaného v 1. rade sa viažu k otázke právneho posúdenia sporného
právnehoúkonu,keďodvolateľjednoznačneodmieta,žeišloosimulovanýprávnyúkon;tvrdil,žezmluva
uzatvorená v notárskej zápisnici zodpovedá skutočnej vôli oboch zmluvných strán.19.2. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a
zrozumiteľne; inak je neplatný.

19.3. Prvé dve podmienky platnosti právneho úkonu sa týkajú vôle konajúcej osoby. Vôľa je základným
prvkom právnych úkonov, a preto sa na ich vznik vyžaduje danosť vôle. Pritom nestačí danosť
akejkoľvek vôle. Vôľa má právnu relevanciu len vtedy, ak vyhovuje náležitostiam, ktoré predpisuje
právo. Občianskym právom požadovanou náležitosťou takejto vôle, okrem toho, že to musí byť vôľa

skutočne daná, je to, aby bola vážna, bez omylu a slobodná. Právny úkon je urobený vážne, ak vôľa
smerujenaozajkuskutočneniuprávnehoúkonu.Vôľaniejevážna,akprejavujúcinechcelvyvolaťprávne
následky, ktoré by inak v dôsledku prejavu takej vôle nastali.

19.4. Vôľa, ktorá nie je vážna (nesleduje právne následky), nemôže byť vôbec základom právneho
úkonu, a preto ide o absolútne neplatný právny úkon. O neplatnosti zmluvy pre nedostatok vážnosti vôle

strán spočívajúcej v simulácii možno uvažovať len v prípade, že vôľu uzavrieť zmluvu nemá ani jedna
zmluvná strana. Pokiaľ jedna strana chce zmluvu uzavrieť a byť jej obsahom viazaná, zatiaľ čo druhá
strana koná „naoko“, bez toho, aby to druhej strane muselo byť zrejmé, ide u strany konajúcej „nevážne“
len o mentálnu rezerváciu, ktorá nemôže mať vplyv na platnosť právneho úkonu.

19.5. Prípadom nevážnej vôle je simulovaný právny úkon, t. j. právny úkon, ktorý bol urobený zo žartu,
pri hre a pod. Ide o predstieraný prejav, ktorý má pôsobiť ako vážny úkon, ale v skutočnosti vážny nie je,
lebonevyjadrujevôľuspôsobiťprávnenásledky.Simulovanýprávnyúkonjeprenedostatokvážnostivôle
podľa§ 37 ods. 1 Obč. zák. neplatný. Táto neplatnosť sa uplatní vo vzťahu oboch účastníkov právneho
úkonu, pretože obaja vedeli, že ide o simuláciu, a teda ani jeden z nich sa nemôže dovolať dôvery v

urobený prejav.

19.6. Existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu je možné posúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých
bol urobený, najmä, ak bol urobený spôsobom a za okolností, ktoré nevzbudzujú pochybnosti, že subjekt
prejavujúci vôľu zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takým prejavom vôle spája. Ak vzniknú

pochybnosti o vážnosti vôle, je potrebné posudzovať konkrétne okolnosti prípadu; na ich podklade a z
hľadiska ich vzájomných súvislostí je možné vysloviť príslušný záver ( NS ČR sp. zn. 22Cdo/1993/2003
z 24.6.2004 ).

20. V posudzovanej veci strany sporu uzatvorili do notárskej zápisnice dňa 06. 07. 2010 kúpnu

zmluvu, ktorou žalobkyňa previedla na kupujúceho, konateľa žalovaného v 1. rade, Y. H. nehnuteľnosti
v katastrálnom území X. B., zapísané na LV číslo XXXX ako parcela č. XXX o výmere 428 m2 -
zast- plochy a nádvoria, parcelu č. XXX o výmere 62 m2 -záhrady , parcelu číslo XXX o výmere 196
m2, - záhrady, školskú družinu na parcele číslo XXX za kúpnu cenu 9120 euro. Zároveň uzatvorili
zmluvu o predkupnom práve, podľa ktorej k uvedeným nehnuteľnostiam si predávajúca - žalobkyňa,

môže uplatniť predkupné právo do 6. 9. 2010 za kúpnu cenu 9.120 euro a povinný z predkupného
práva - Š. H. sa zaviazal s osobou oprávnenou uzavrieť kúpnu zmluvu najneskôr do desiatich dní po
ponuke a zaplatení kúpnej ceny. Zároveň dohodli, že v prípade, ak oprávnená osoba z predkupného
práva nedá povinnému z predkupného práva v dohodnutej lehote, do 6. 9. 2010 ponuku na odkúpenie
nehnuteľností, jej predkupné právo zaniká.

21. Odvolací súd sa po prejednaní veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že kúpna zmluva bola
obojstranne simulovaným právnym úkonom. Platnosť či neplatnosť právneho úkonu možno posudzovať
len so zreteľom na okolnosti, ktoré existovali v čase jeho vzniku (R 46/2009). Žalobkyňa jednoznačne
tvrdila a Y. H. potvrdil, že ho vyhľadala za účelom poskytnutia pôžičky. Okolnosti uzatvorenia zmluvy a

následné konanie kupujúceho aj podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú záver o simulácii právneho
úkonu pre chýbajúcu vážnu vôľu oboch strán uzatvoriť kúpnu zmluvu. Žalobkyňa nielen v tomto konaní,
ale aj na pojednávaní pred Krajským súdom v Nitre v konaní sp. zn. 7Co/263/2012, na ktoré žalovaný
poukazuje, výslovne uvádzala, že sumu 8.000 eur si požičala a suma 1.120 eur boli úroky. Nepopierala,
takakoanivtomtokonaní,žepodpísalakúpnuzmluvu,aleodpočiatku(atoikonanísp.zn.9C159/2011)

tvrdila, že si chcela peniaze len požičať. Jej snaha o získanie úveru smerovala len k tomu, aby vrátila
pôžičku a získala späť nehnuteľnosť. Bola si vedomá, že kúpnou zmluvou nehnuteľnosti previedla na
žalovaného, ale z hľadiska právneho posúdenia veci je podstatné, aká bola jej vôľa pri uzatváraní zmluvy
a tú je možné posúdiť z okolností v čase uzatvárania zmluvy. Š. H. vyhľadala preto, aby si požičalapeniaze a jediným dôvodom uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy bolo, že Š. H. (ako aj sám uviedol),
chcel mať zabezpečené vrátenie peňazí. Už toto jeho vyjadrenie nasvedčuje tomu, že dôvodom celej
transakcie bolo zabezpečenie vrátenia peňazí. Len vedomosť žalobkyne, že uzatvára kúpnu zmluvu

s ohľadom na okolnosti, ktoré predchádzali uzatvoreniu zmluvy nepreukazuje, že jej skutočná vôľa
smerovala k predaju nehnuteľnosti, ako tvrdí žalovaný v 1. rade. Žalobkyňa potrebovala peniaze, čo bolo
kupujúcemu známe, chcela si požičať 8.000 eur; kupujúco jej predložil už notárkou vopred pripravenú
spornú zmluvu, ktorú žalobkyňa podpísala. Kúpnu zmluvu s právom spätnej kúpy uzatvorila len z dôvodu
(pod ťarchou) svojej zlej finančnej situácie z obavy, že príde o nehnuteľnosť, v ktorej bývala. Zbaviť sa

nehnuteľnosti, v ktorej podnikala, úmysel nemala. Inými slovami, ani žalovaný netvrdil, že nehnuteľnosť
chcela predať za 8.000,- eur aj v prípade, ak by nebola v uvedenej situácii.

22. Taktiež z mechanizmu zmlúv, t. j. že kupujúci (veriteľ) kúpil dotknutú nehnuteľnosť do svojho
vlastníctva za kúpnu cenu rovnajúcu sa výške pôžičky a na základe kúpnej zmluvy vyplatil žalobkyni
túto sumu a súčasne uzavreli totožné zmluvné strany zmluvu o budúcom spätnom predaji nehnuteľnosti,

podľa ktorej v budúcnosti, ak dlžníčka vyplatí kúpnu cenu, uzavrie s ňou kúpnu zmluvu, na základe
ktorej sa predmetná nehnuteľnosť stane opäť vlastníctvom dlžníčky a zo skutočnosti, že k podpísaniu
oboch zmlúv došlo súčasne, teda sú to zmluvy, ktoré na seba nadväzujú, jednoznačne vyplýva, že
skutočným účelom týchto právnych úkonov bolo poskytnutie peňazí dlžníkovi - vlastníkovi nehnuteľností
zo strany veriteľa za odplatu, vyjadrenú v cene spätného prevodu, čo svedčí záveru, že išlo obojstranne

o predstierané právne úkony, účelom slúžiace na poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Žalobkyňa
v priebehu celého konania, rovnako i v konaní sp. zn. 7Co/263/2012 tvrdila, že pôžička bola 8.000
eur a suma 1.120 eur boli úroky. V kúpnej zmluve uvedená cena nehnuteľnosti 9.120 eur zodpovedá
tvrdeniu žalobkyne a námietky žalovaného, že kúpna cena nebola preukázaná považoval odvolací súd
s prihliadnutím na záver o simulovanom právnom úkone kúpnej zmluvy za účelový.

23. Simulácii právneho úkonu nasvedčuje aj to, že žalobkyňa od uzatvorenia spornej kúpnej zmluvy v
nehnuteľnosti naďalej podniká, žalovaný v 1. rade s ňou uzatvoril k nehnuteľnostiam nájomnú zmluvu za
symbolickú sumu 1 eur a zároveň sa dohodli na tom, že uvedenou zmluvou zaniká pohľadávka z pôžičky
(čl. IV., 4.1.). Toto ustanovenie taktiež svedčí tomu, že išlo o predstierané právne úkony a ich účelom

bolo poskytnutie pôžičky a jej zabezpečenie. Žalovaný v 1. rade tvrdenie, že išlo len o mylný text zmluvy
nepreukázal, na čo dôvodne poukázal aj súd prvej inštancie. Aj to, že žalobkyňa mohla naďalej užívať
nehnuteľnosť tiež potvrdzuje záver, že uzavretie kúpnej zmluvy bolo len predstieraným (simulovaným)
právnym úkonom, s cieľom spolu s dohodou o práve spätnej kúpy vytvoriť systém poskytnutia pôžičky
a takouto formou obísť zákonné obmedzenia a obmedzenia dobrých mravov platné pri poskytovaní

pôžičiek a ich zabezpečení. Dojednané právo spätnej kúpy a následný prevod nehnuteľností po uplynutí
lehoty na uplatnenie práva spätnej kúpy z kupujúceho na žalovaného v 1. rade svedčí o tom, že kupujúci
zmluvuuzatvorillennaoko,ženemalvážnuvôľuuzatvoriťkúpnuzmluvuanehnuteľnosťpresebazískať.
Na jednej strane tvrdí, že chcel nehnuteľnosť kúpiť ale na druhej strane bol uzrozumený s tým, že ju
bude musieť previesť späť na žalobkyňu. Vysvetlenie, že chcel takýmto spôsobom pomôcť žalobkyni v

jejzlejfinančnejsituácii,oktorejvedel(tútoskutočnosťnepoprel)niejepresvedčivé,najmäakzoberieme
do úvahy výšku tzv. kúpnej ceny oproti hodnote nehnuteľností, ktorú získal. Jeho vyjadrenie, že nevedel,
resp. ho vôbec nezaujímala skutočná hodnota nehnuteľnosti odvolací súd hodnotí ako účelové s
prihliadnutím aj na skutočnosť, že žalovaný prenajíma nehnuteľnosti, predložil nájomnú zmluvu s p. L.,
odkazoval aj na zmluvu s p. C., teda oblasť realít mu nebola neznáma.

24. Odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie v tom, že uzatvorením zmluvy o práve spätnej kúpy
kupujúci sledoval zabezpečenie vrátenia pôžičky v lehote dvoch mesiacov, do 06. 09. 2010. Dôsledkom
dojedania bolo, že ak žalobkyňa právo nevyužije, „navždy“ stratí vlastnícke právo.

25. Z uvedených dôvodov je právny úkon absolútne neplatný, nakoľko nespĺňa náležitosti vážnej vôle,
stanovenú ako podmienku platnosti právneho úkonu v § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ( NS ČR č.
30 Cdo 448/2005, NS ČR č. 21 Cdo 2535/99).

26. Súčasne ide o právne úkony neplatné v zmysle § 39 Obč. zákonníka, a to z dôvodu obchádzania

zákona, konkrétne obchádzania ustanovení o pôžičkách a ustanovení o zabezpečení záväzku.
Dojednanie, ktorého skutočným zmyslom bolo uspokojenie pohľadávky kupujúceho pre nevrátenie
pôžičky je v rozpore s účelom záložného práva a taká zmluva je pre rozpor s účelom zákona v zmysle
§ 39 Obč. zákonníka neplatná.27.2. Pod pojmom obchádzanie zákona (a to obsahom alebo účelom) právna teória a súdna prax
chápu prípad, keď právny úkon síce neodporuje výslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak

svojimidôsledkamisledujetencieľ,abyzákondodržanýnebol.Obchádzaniezákonaspočívavovylúčení
záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, ktorý sám osebe nie je zákonom zakázaný, v
dôsledku čoho sa uvedený stav stane z hľadiska pozitívneho práva nenapadnuteľným. Konanie in
fraudem legis predstavuje postup, keď sa niekto chová podľa práva, ale tak, aby zámerne dosiahol
výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

27.3. Vpredmetnejveciuzavretiekúpnejzmluvyasúčasne uzavretiezmluvyoprávespätnejkúpysamo
osebe zákonu neodporuje. Situáciu je však nutné posúdiť v kontexte ostatných konkrétnych okolností, z
ktorých vyplýva, že išlo s systém, ktorým sa žalobkyni ako dlžníčke poskytla pôžička, ktorá bola zároveň
zabezpečená tak, že pokiaľ nevráti peniaze, stratila možnosť spätne odkúpiť svoju nehnuteľnosť.

27.4. Práve takýto mechanizmus predstavuje obchádzanie zákona, nakoľko de iure je deklarovaný
iný právny režim vzájomných vzťahov, než de facto. Mechanizmus zmlúv má jediný cieľ, aby zámerne
dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiadúci, čiže, aby bola poskytnutá a zabezpečená
pôžička, teda aby boli poskytnuté peniaze za odplatu a aby takéto poskytnutie peňazí bolo zabezpečené
nehnuteľnosťou, avšak aby tieto úlohy (funkcie) neboli dosiahnuté štandardnými postupmi tak, ako to

predvídajú normy súkromného práva, teda zmluvou o pôžičke a súvisiacou zmluvou o zabezpečení
záväzku, či už zriadením záložného práva alebo zabezpečovacím prevodom práva.

27.5. Hoci treba rešpektovať zásadu zmluvnej slobody, v predmetnom prípade mechanizmus zmlúv
stavia dlžníčku ako predávajúcu do pozície rukojemníka, bez možnosti takej právnej ochrany, aká by

bolamožnávprípade,akbybolariadneuzavretázmluvaopôžičke azabezpečenípohľadávkyzáložným
právom.

27.6. Z tohto pohľadu sú dané zmluvy aj v rozpore s dobrými mravmi, a to práve z dôvodu, že spôsobujú
rukojemnícku pozíciu dlžníka, teda hrubý a príkry nepomer medzi právami oboch účastníkov právneho

vzťahu. Nakoľko je teda kúpna zmluva len simulovaným právnym úkonom (a teda je v rozpore s 37 Obč.
zákonníka) a súčasne týmito zmluvami, tak ich účelom, ako aj ich obsahom dochádza k obchádzaniu
zákona (teda sú v rozpore s § 39 Obč. zákonníka), sú oba právne úkony absolútne, teda od začiatku
neplatné a žalobkyňa nikdy neprestala byť vlastníčkou takto prevedených nehnuteľností.

28. Odvolací súd poukázať tiež na to, že novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č.
106/2014 Z. z., účinným od 1. júna 2014, zaviedla v § 39a ďalší prípad absolútnej neplatnosti právnych
úkonov. Ide o neplatnosť právnych úkonov, ktoré urobí fyzická osoba ako nepodnikateľ. Podľa cit.
ustanovenia je neplatný je právny úkon urobený fyzickou osobou nepodnikateľom, pri ktorom niekto
zneužije tieseň, neskúsenosť, rozumovú vyspelosť, rozrušenie, dôverčivosť, ľahkomyseľnosť, finančnú

závislosť alebo neschopnosť plniť záväzky druhej strany a dá sebe alebo inému sľúbiť alebo poskytnúť
plnenie, ktorého majetková hodnota je vzhľadom na vzájomné plnenie v hrubom nepomere.

28.2. Najčastejším prípadom hrubého nepomeru vo vzájomnom plnení je dojednanie neprimeranej
ceny, ktorá je podstatne nižšia, než aká je obvyklá. Tieseň ako jedna zo subjektívnych podmienok

neplatnosti právneho úkonu, je v účinnom Občianskom zákonníku v § 49 ako dôvod na odstúpenie
od zmluvy. Dôvodová správa k zákonu č. 106/2014 Z. z. vymedzuje tieseň ako: „Mimoriadne ťaživá
situácia poškodeného (alebo inej osoby, ktorej tieseň pociťuje poškodený ako tieseň vlastnú), vyvolaná
určitou, hoc len prechodnou naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v možnostiach poškodeného.
Spravidla pôjde o hospodárske ťažkosti, splatnosť dlhu, ktorého nesplatenie môže vážne ohroziť

spoločenské postavenie poškodeného či existenčné problémy. Môže ísť aj o iné ťažkosti, napr. záujem
zachovať vlastníctvo bytu na vyriešenie neľahkej sociálnej situácie. V tiesni môže poškodený konať aj
vtedy, ak má dostatočné prostriedky na jej odstránenie, nemá ich však k dispozícii okamžite.

28.3. Odvolací súd v tejto súvislosti zastáva názor, že aj keď ustanovenia o úžere boli do Občianskeho

zákonníka zavedené až od 01. 06. 2014, teda priamo táto úprava ust. § 39a nemá dopad na
posudzovanú vec, pretože sporná kúpna zmluva bola uzatvorená 06. 07. 2010, nie je možné obmedziť
(striktne ohraničiť) vymedzené závadné konanie ako neprípustné len od 01.06.2014 a do tohto dátumutakéto konanie považovať za právne akceptovateľné. Konanie definované v ust. § 39a Obč. zákonníka
bolo nesúladné už do účinnosti cit. ustanovenia a to podľa § 39 Obč. zákonníka.

29. Absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona
(ex lege) a hľadí sa naň, ako by nebol urobený; táto neplatnosť nemôže byť zhojená dodatočným
schválením (retihabíciou) a nemôže konvalidovať ani dodatočným odpadnutím dôvodu neplatnosti.
Absolútne neplatný právny úkon nepôsobí právne následky ani v prípade, že na jeho základe už bolo
kladne rozhodnuté o vklade vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. (rozsudok Najvyššieho súdu

sp. zn. 1 Cdo 96/95). Dôsledkom absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy a zmluvy o predkupnom práve
spísanými do notárskej zápisnice je, že nespôsobila zamýšľané právne účinky prevodu vlastníckeho
práva na kupujúceho Y. H.. Vlastníčkou nehnuteľností zostala naďalej žalobkyňa, preto nenastal účinok
platného prevodu vlastníckeho práva z kupujúceho na žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade, keďže
nebol vlastníkom nehnuteľnosti, nemohol v zmysle § 123 Obč. zákonníka disponovať s nehnuteľnosťou
a zriadiť záložné právo v prospech žalovanej v 2. rade. Takýto úkon je v zmysle § 39 Obč. zákonníka

neplatný a žalobkyňa má naliehavý právny záujem na takomto určení s prihliadnutím aj na ustálenú
prax,podľaktorejjetakýtonaliehavýprávnyzáujemdaný,aknapodkladepožadovanéhourčeniamožno
dosiahnuť zmenu zápisu v katastri nehnuteľnosti (6Cdo/137/2017).

29.2. Ustanovenia § 34 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

právainýchprávknehnuteľnostiam(katastrálnyzákon),prváčasťvetypredbodkočiarkoukatastrálneho
zákona, podľa ktorého ak súd rozhodol o neplatnosti právneho úkonu alebo o neplatnosti dobrovoľnej
dražby, okresný úrad vyznačí stav pred týmto právnym úkonom alebo pred dobrovoľnou dražbou. Z
citovaného ustanovenia výslovne vyplýva, že na vyznačenie, resp. obnovenie stavu, aký bol v katastri
pred neplatným právnym úkonom je potrebné rozhodnutie súdu o neplatnosti právneho úkonu. S

prihliadnutím na ústavný princíp dôvery v platné právo je takouto jasnou formuláciou zákona bez
ďalšiehodanýnaliehavýprávnyzáujemnaurčeníneplatnostiprávnehoúkonu,akideotakýprávnyúkon,
na základe ktorého bol v katastri vykonaný zápis a ak na základe rozhodnutia súdu o jeho neplatnosti
možno v katastri vyznačiť stav pred týmto právnym úkonom.

30. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa
§ 387 ods. 1 CSP potvrdil .

31. Rozhodnutie o trovách prvoinštančného konania v dôsledku odvolania žalovaných odvolací súd
podľa § 388 CSP zmenil; žalobkyni voči žalovanému v 1. rade priznal podľa § 255 ods. 1 CSP v časti

predmetu konania o určenie vlastníctva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v 1. rade v
rozsahu 100%, v časti predmetu konania o určenie neplatnosti záložnej zmluvy nárok na náhradu trov
konania voči žalovaným v 1. a 2. rade ako spoločne a nerozdielne povinným osobám v rozsahu 100% ,
o výške ktorých rozhodne o právoplatnosti tohto rozhodnutia súd prvej inštancie. Predmetom konania
bolo konanie o dvoch samostatných nárokoch s odlišným okruhom pasívne legitimovaných subjektov, a

preto žalovaní nemohli byť zaviazaní ku všetkým trovám solidárne.

32. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 CSP, v
odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% tak, ako
je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).