Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. november 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/308/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7215216953
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7215216953.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ K. U., O.. XX.XX.XXXX, bytom
Košice, H. X a 2/ U.. X.Í. I., O.. X.X.XXXX, V. F. Ľ., G. XX, zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár,
s.r.o., so sídlom Košice, Kuzmányho 29, IČO: 47234466, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa,
a.s., so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00151700, o zaplatenie úrokov z omeškania, o
odvolaní žalobcov proti rozsudku 28C/360/2015-64 z 30.6.2016 Okresného súdu Košice II

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.OkresnýsúdKošiceII(ďalej„súdprvejinštancie“alebolen„súd“)rozsudkomnávrhnazačatiekonania
zamietol (I.) a žalovanej náhradu trov konania nepriznal (II.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobcovia domáhali od žalovanej zaplatenia úrokov z omeškania
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 2.000,- € od 15.9.2011 do zaplatenia, podľa skutkového vymedzenia za
omeškanie žalovanej so zaplatením poistného plnenia za poistnú udalosť - škodu následkom požiaru v
byte na ul. Ž. X v Košiciach, na základe uzavretej poistnej zmluvy č. 7100491468 medzi žalovanou ako

poisťovateľom a právnou predchodkyňou žalobcov L. Š. ako poistenou, predmetom ktorej bolo poistenie
domácnosti poistenej v označenom byte tiež pre prípad škody spôsobenej požiarom. Dňa 29.12.2007 L.
Š.zomrela,pričomvsúladesdohodnutýmipoistnýmipodmienkamidopoisteniadomácnostiaždokonca
poistnéhoobdobia(09/2012)vstúpiližalobkyňa1/aG.Š.akodedičia;dňa20.1.2008došlokrozsiahlemu
poškodeniu zariadenia poistenej domácnosti (bytu) požiarom, nasledujúceho dňa 21.1.2008 poškodení
ohlásili poistnú udalosť žalovanej, ktorá však napriek značnému časovému odstupu k vyplateniu
poistného plnenia nepristúpila, G. Š. postúpil na neho pripadajúcu časť pohľadávky na zaplatenie

poistnéhoplnenianažalobcu2/.Žalobcoviavžalobetiežuviedli,žezaplateniaistinypohľadávky(poistné
plnenie) voči žalovanej sa domáhajú žalobou v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice II pod
sp. zn. 19C/22/2012 a poukázali tiež na to, že v uvedenom konaní súd rozšírenie návrhu o úroky z
omeškania nepripustil, preto si ich uplatnili samostatným návrhom v tomto konaní.

3. Súd po vykonaní dokazovania vec právne posúdil podľa ustanovení § 559 ods. 2, § 563, § 788 ods.
1, § 795 ods. 1, § 797 ods. 2, § 797 ods. 3 veta prvá, § 101, § 104 a § 121 ods. 3 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“) a prihliadol na námietku premlčania, ktorú žalovaná na svoju obranu v
konaní vzniesla, s odkazom na právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Cdo 157/2009 z 29.6.2010. Osvojil si pritom argumentáciu žalovanej, že najneskôr
s uplatnením istiny pohľadávky, k čomu došlo dňa 20.1.2012, žalobcovia mohli na súde uplatniť tiežnárok na úroky z omeškania (ako taký) a nakoľko tak účinne urobili až dňa 4.6.2015 (podaním žaloby
v tejto veci), k vykonaniu tohto práva došlo až po uplynutí premlčacej doby. Medzi stranami neboli
spornými skutočnosti, že dňa 6.8.2004 došlo k uzatvoreniu poistnej zmluvy č. 7100491468 medzi

žalovanou ako poisťovateľom a L. Š. v hmotnoprávnom postavení poistenej, predmetom ktorej bolo
poisteniedomácnosti,zariadeniektorejbolopoškodenépripožiaridňa20.1.2008,žededičiapozomrelej
L. Š. si v súvislosti s touto poistnou udalosťou uplatnili u žalovanej nárok na poistné plnenie, ktoré
však žalovaná dobrovoľne nevyplatila a zaplateniu sa bráni i v prebiehajúcom konaní vedenom pod
sp. zn. 19C/22/2012, ktoré v čase vyhlásenia rozsudku nebolo právoplatne skončené. Z pripojeného

spisu sp. zn. 19C/22/2012 súd zistil, že žalobcovia sa žalobou podanou na súde dňa 20.1.2012 v
tomto spore domáhajú voči žalovanej zaplatenia poistného plnenia, každý v sume 2.500,- € s tým,
že nárok na úroky z omeškania pôvodne žalobou neuplatnili, v priebehu konania na pojednávaní dňa
31.3.2014 uplatnili (popri istine) i 9,25 % ročné úroky z omeškania od doručenia výzvy, následne na
pojednávaní dňa 12.6.2014 sa vyjadrili, že na zaplatení úrokov z omeškania netrvajú a nakoniec v
písomnompodanídoručenomsúdu26.11.2014siúrokyzomeškaniaopätovneuplatniliasúduznesením

z 10.4.2015 zmenu návrhu spočívajúcu v rozšírení pôvodne uplatňovaného nároku tiež o úroky z
omeškania, nepripustil. Súd konštatoval, že vo všeobecnosti splatnosť poistného plnenia je zákonom
naviazaná na skutočnosť skončenia vyšetrovania, bez ohľadu na jeho výsledok v smere uznania alebo
neoprávnenosti uplatneného nároku alebo jeho časti, a nastáva uplynutím doby 15 dní od tohto okamihu.
V danom prípade žalovaná po skončení procesu likvidácie poistnej udalosti listom z 24.2.2009 oznámila

odmietavé stanovisko k uplatnenému nároku na vyplatenie poistného plnenia, ktorý deň (najneskôr)
je potrebné považovať za deň skončenia vyšetrenia potrebného pre zistenie rozsahu jej povinnosti
plniť. Podľa posúdenia súdu najneskôr dňa 11.3.2009 tak mohla žalovaná, za predpokladu dôvodnosti
nároku žalobcov na poistné plnenie plniť (pričom poznamenal, že otázkou dôvodnosti sa nezaoberal
a tá je predmetom iného konania) s následkami včasného plnenia a pokiaľ jej povinnosť plniť vznikla,

dňom nasledujúcim, teda 12.3.2009 sa s poistným plnením dostala do omeškania s následkom vzniku
práva žalobcov na úroky z omeškania. V tento deň žalobcovia právo na zaplatenie poistného plnenia
s príslušenstvom (včítane úrokov z omeškania) mohli prvýkrát vykonať uplatnením týchto nárokov na
súde. Vychádzajúc z ust. § 101, § 104 a § 101 ods. 3 OZ, bez ohľadu na čas splatnosti, všeobecná
trojročná premlčacia doba v prípade peňažnej pohľadávky žalobcov a jej príslušenstva, predstavujúcej

právo na plnenie z poistenia, začala plynúť za jeden rok po poistnej udalosti, teda dňa 20.1.2009 a
uplynula by tak, teoreticky vzaté, pokiaľ by nedošlo k vykonaniu tohto práva jeho uplatnením na súde dňa
20.1.2012. V posledný deň premlčacej doby dňa 20.1.2012 žalobcovia uplatnili na súde nárok smerujúci
k zaplateniu poistného plnenia, avšak bez úrokov z omeškania a na základe uvedených skutočností
súd uzavrel, že v konaní vedenom pod sp. zn. 19C/22/2012 k účinnému vykonaniu práva na úroky z

omeškania nedošlo. K uplatneniu nároku na úroky z omeškania podľa posúdenia súdu došlo až podaním
žaloby v tejto veci dňa 4.6.2015, teda viac ako tri roky po uplynutí premlčacej doby, preto námietku
premlčania vznesenú v konaní žalovanou pokladal za dôvodnú, musel na ňu prihliadnuť a v konaní
uplatnený nárok tak nemohol žalobcom priznať. V súvislosti s posúdením otázky spôsobu premlčania
úrokovzomeškania,ateda,čisajednáonárokvznikajúciosobitnezakaždýďalšídeňtrvaniaomeškania

alebo nárok ako taký, podliehajúci premlčaniu ako celok, súd prvej inštancie poznamenal, že v právnej
teórii, tak i v aplikačnej praxi súdov sa vyskytujú oba tieto názory na povahu úrokov z omeškania z
hľadiska ich premlčania. Pri svojom rozhodnutí si súd osvojil prevažujúci názor, podľa ktorého nárok
na úroky z omeškania vzniká prvým dňom omeškania s plnením peňažného záväzku a nakoľko je
možnéhovzhľadomnanespornýcharakteropakujúcehoplneniauplatniťajzaneskoršieobdobie(bežne

vyjadrením „až do zaplatenia“), jedná sa jeden nárok a teda nevzniká ako samostatné nároky za každý
deň omeškania (porov. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 157/2009 zo dňa 29.6.2010). Tento
prístup k posúdeniu povahy nároku na úroky z omeškania podľa názoru súdu výstižnejšie vyjadruje
ich akcesorický vzťah s hlavnou pohľadávkou (premlčuje sa s ňou) a bližšie smeruje k naplneniu účelu
premlčania, ktorým je primäť veriteľa k včasnému vykonaniu práva a ochrániť dlžníka pred uplatňovaním

nárokov bez časového obmedzenia. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a
keďže žalovaná bola v konaní plne procesne úspešná, vzniklo jej právo na náhradu trov konania, avšak
tohto práva sa zriekla, preto súd žalovanej náhradu trov konania nepriznal.

4. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalobcovia z dôvodu podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f)

O.s.p. [§ 365 ods. 1 písm. h) CSP], pretože mali za to, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Poukazujúc na nesprávne zistenie súdu, že nárok na úroky z omeškania nebol účinne
uplatnený v súdnom konaní sp. zn. 19C/22/2012, ako aj na všeobecne známu notorietu, podľa ktorej
príslušenstvo sleduje osud hlavnej veci, považovali rozhodnutie súdu za nesprávne. Mali za to, že nárokna úroky z omeškania im patrí bez ohľadu na (nekvalifikovanú) námietku premlčania zo strany žalovanej.
Citovali znenie ust. § 110 ods. 4 OZ a uviedli, že istina aj úrok sú samostatne uplatniteľné nároky - dajú
(môžu) sa žalovať samostatne, príp. iba jeden z nich. Nesúhlasili s názorom súdu prvej inštancie, ktorý

nepripustil samostatnosť existencie práva na úroky z omeškania v medziach jeho akcesorickej povahy
vzniku a zániku nároku na úroky z omeškania. Podľa názoru žalobcov právo na úrok z omeškania je
právom, ktoré sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom nemusí byť uplatnené za celé obdobie
omeškania. Uvedenému výkladu svedčí ust. § 101 OZ a z uvedeného im vyplynulo, že súd mal priznať
úroky z omeškania za obdobie tri roky spätne k prvému uplatneniu nároku na súde už v konaní sp. zn.

19C/22/2012 (akcentovali pritom, že proti uzneseniu súdu v konaní 19C/22/2012 nebolo možné podať
riadny opravný prostriedok). Uplynutím už len jediného dňa v rozsahu jeho 24 hodín sa dlžník môže
dostať do omeškania nezaplatením istiny a už za tento deň by mohol veriteľ uplatniť svoje právo na úroky
z omeškania, ako aj za každý nasledujúci deň omeškania bez toho, aby bolo potrebné súčasne uplatniť
aj nárok na zaplatenie istiny ako hlavného záväzku. Úrok z omeškania vzniká v dôsledku povinnosti
dlžníka splniť záväzok, t.j. z povinnosti nebyť v omeškaní a ak dlžník svoj záväzok nesplní, resp. záväzok

nezanikne najneskôr v deň jeho splatnosti, dlžník porušil povinnosť nebyť v omeškaní, z ktorej vzniká
právo na úrok z omeškania za tento deň. Zároveň k rovnakému dňu porušenia povinnosti začína plynúť
premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti k úroku z omeškania. Porušením
svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba každý
deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie omeškania je preto

potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok (porovnaj
tiež rozsudok Najvyššieho súdu SR 2 Obdo 36/2010). Taktiež poukázali na právny názor vyslovený v
rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 147/96, podľa ktorého „žiadne ustanovenie Občianskeho
súdneho poriadku nebráni tomu, aby súd po tom, ako bola žaloba o zaplatenie peňažnej pohľadávky
s úrokmi z omeškania vzatá späť v časti týkajúcej sa istiny, priznal žalobcovi úroky z omeškania za

budúce obdobie, ak je dlžník v čase rozhodovania súdu stále v omeškaní“. Podľa názoru žalobcov veriteľ
teda môže akokoľvek nakladať so samostatnou pohľadávkou, ktorá vznikla z titulu úrokov z omeškania,
čím sa vylučuje aplikácia zásady zdieľania právneho osudu hlavnej veci, keďže v tomto prípade nie
je zachovaný ani ďalší pojmový znak v podobe totožnosti veriteľa. Zaradenie úrokov z omeškania
medzi príslušenstvo pohľadávky nebude mať žiadny význam z pohľadu premlčania istiny a úrokov z

omeškania, pretože ide o vzťah závislý okrem iného od samotnej vôle veriteľa trvalo spoločne „užívať“
tieto dve samostatné pohľadávky. Takýto záver podľa žalobcov vyplýva aj z doslovného výkladu ust. §
110 ods. 3 OZ, teda úroky z omeškania sa premlčujú samostatne, vždy vo vzťahu ku každej jednotlivej
dennej splátke úroku z omeškania. Na základe uvedeného žalobcovia navrhli, aby odvolací súd zmenil
napadnutýrozsudokažalobevcelomrozsahuvyhovel,apriznalimprotižalovanejnáhradutrovkonania.

5. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny v celom
rozsahu, keďže súd prvej inštancie správne posúdil otázku premlčania nároku, ktorý bol uplatnený po
márnom uplynutí lehoty v zmysle ust. § 101 OZ. Stotožnila sa s názorom súdu, že povinnosť platiť úroky
z omeškania so splnením peňažného dlhu nevzniká samostatne za každý deň trvania omeškania, ale

jednorázovovdeň,vktoromsadlžníkocitolvomeškanísosplnenímtohtozáväzku,týmtodňomzačínau
tohto práva plynúť premlčacia doba a jej uplynutím sa právo premlčí ako celok (rozhodnutie Najvyššieho
súdu sp. zn. 1Cdo 157/2009 z 29.6.2010).

6. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len

„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z
ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, však zostávajú zachované.

7. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) v súlade s cit. prechodným ust. § 470 ods. 1 CSP

posúdil podmienky prípustnosti a dôvody podaného odvolania podľa príslušných ustanovení Civilného
sporového poriadku, ktorý bol účinný v čase podania odvolania žalobcami (19.9.2016), prejednal
odvolanie ako podané včas a oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379, § 380 ods. 1, 2 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm.

h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380
ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné a nimi uplatnený odvolací dôvod
v prejednávanej veci nie je preukázaný, preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP ako
vecne správny potvrdil.8. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 21.11.2018 o 10.00 hod. v pojednávacej
miestnosti č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu

na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a §
378 ods. 1 CSP.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Žalobcovia v odvolaní namietali, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci, t.j. uplatnili odvolací dôvod upravený v ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

11. Právnym posúdením sa rozumie činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu, to zn. vyvodzuje zo skutkového
zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávne
právne posúdenie veci [odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP] je omyl súdu pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie); dochádza k nemu vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo ak síce použil správny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo aplikoval na zistený skutkový stav, teda z podradenia skutkového stavu pod právnu
normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu.

12. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie
z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu a v rozsahu námietok odvolateľov uvedených v odvolaní

a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je opodstatnené a preskúmavaný rozsudok je vecne
správny. Na základe skutočností uvedených v odvolaní nemožno urobiť záver o nesprávnom právnom
posúdení veci, keďže súd prvej inštancie daný spor i otázku premlčania žalobou uplatneného nároku na
úroky z omeškania (príslušenstvo pohľadávky) správne právne posúdil, použil pritom relevantné právne
normy (ust. § 559 ods. 2, § 563, § 788 ods. 1, § 795 ods. 1, § 797 ods. 2 a 3, § 101, § 104 a § 121

ods. 3 Občianskeho zákonníka), ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav a
z preukázaných skutkových okolností vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach
sporových strán. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie, že právo na
úroky z omeškania žalobcovia uplatnili podaním žaloby na súde už po uplynutí premlčacej doby, ako
aj s názorom súdu, podľa ktorého príslušenstvo pohľadávky sa posudzuje podľa toho istého právneho

režimu ako samotná pohľadávka; povinnosť platiť úroky z omeškania so splnením peňažného dlhu preto
nevzniká samostatne (nanovo) za každý deň trvania omeškania, ale jednorázovo v deň, v ktorom sa
dlžník ocitol v omeškaní so splnením tohto záväzku, týmto dňom začína u tohto práva plynúť premlčacia
doba a jej uplynutím sa právo (vrátane úrokov z omeškania) premlčí ako celok (§ 101 až § 110 OZ).
Preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je v úplnom súlade s doterajšou aplikačnou praxou a

interpretáciou príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o premlčaní príslušenstva pohľadávky
(úrokov z omeškania), ako bola už vyslovená v judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
senátmi občianskoprávneho kolégia NS SR (pozri napr. rozsudok sp. zn. 1Cdo 157/2009 z 29.6.2010,
tiež rozsudok sp. zn. 7 MCdo 15/2011 z 27.9.2012). Ani odvolacie námietky a argumenty žalobcov
uvedené v odvolaní nič nemenia na vecnej správnosti rozsudku, nespochybňujú správnosť súdom

prvej inštancie vykonaného hodnotenia vykonaných dôkazov, zistených nesporných skutočností alebo
spôsobu právneho posúdenia prejednávanej veci vrátane otázky premlčania práva a neodôvodňujú
iné rozhodnutie v danom spore v prospech žalobcov. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní argumentujú
poukazujúc na právny názor vyslovený v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obdo 36/2010, 4 Obo 147/96, podľa ktorého právo na úroky z omeškania sa premlčuje za každý

deň omeškania samostatne, k uvedeným argumentom odvolací súd poukazuje na to, že Najvyšší
súd SR v cit. rozhodnutiach riešil premlčanie príslušenstva pohľadávky pri aplikácii ust. § 387 až
§ 408 Obchodného zákonníka, a preto na posudzovanú vec, v ktorej medzi sporovými stranami
nejde o obchodnoprávny vzťah, ale posudzovaný je nárok (príslušenstvo pohľadávky) vyplývajúci z
občianskoprávneho záväzkového vzťahu, tieto rozhodnutia nie sú aplikovateľné (k uvedenému porov.

tiež uznesenie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo 4/2017
z 18.12.2017).13. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovia podaným odvolaním nedôvodne
uplatnili odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, ktorý v prejednávanej veci nebol
preukázaný, a preto poukazujúc na správne a zákonné dôvody obsiahnuté v odôvodnení rozsudku,

odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.

14. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že pri potvrdení preskúmavaného rozsudku vychádzal z právnej
úpravy obsiahnutej v ust. § 387 ods. 2 CSP, pričom v tejto súvislosti poukazuje na rozsiahlu judikatúru
Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08 a IV. ÚS

372/08), ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle
ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho
rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože
odôvodneniarozhodnutiaprvoinštančnéhosúduaodvolaciehosúdutvoriajedencelok,apretovtakomto
prípade postačuje v odôvodnení svojho rozhodnutia obmedziť sa len na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia.

15. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia vzhľadom na svoj neúspech v odvolacom
konaní nemajú právo na náhradu trov a plne úspešná žalovaná náhradu trov neuplatnila, ani jej žiadne
trovy v odvolacom konaní preukázateľne nevznikli, preto odvolací súd stranám sporu nárok na náhradu

trov odvolacieho konania nepriznal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý

výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP), môže ho podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu

vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacomalebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). Podľa § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie
napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ

domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba

a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).