Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. február 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/358/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4110233684
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Sakálová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4110233684.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Zeon, spol. s r.o., so sídlom v Bratislave,
Tomášikova 50/E, Bratislava, IČO: 35 865 105, zastúpeného JUDr. Vladimírom Ivančom, advokátom,
so sídlom v Bratislave, Hlavné námestie č. 5, proti žalovaným 1/ P., bývajúcej v N., 2/ B. bývajúcej v
M., 3/ Q., bývajúcej v M., 4/ W., bývajúcemu v M., 5/ K., bývajúcej v M., 6/ J., bývajúcemu v K. a 7/
M., bývajúcemu v N., o zaplatenie 168,044,46 Eur, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 12 C

298/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 20. februára 2013 sp. zn. 5 Co
183/2012, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 20. februára 2013 sp. zn. 5 Co
183/2012 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Nitra medzitýmnym rozsudkom zo 16. mája 2012 č.k. 12 C 298/2010-503 žalobu žalobcu,

ktorou sa domáhal, aby žalovaní boli zaviazaní na zaplatenie 168 044,46 Eur titulom náhrady škody
zamietol. Konanie v časti o zaplatenie 21 216,55 Eur zastavil s tým, že o trovách konania rozhodne
samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci samej. Vychádzajúc z § 152 ods. 1, 2 O.s.p.
mal za to, že v prejednávanej veci bolo účelné rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom o právnom nároku
žalobcu na náhradu škody (či je tento nárok daný) a ak bude právoplatne vyriešená otázka základu
nároku,potomprípadneriešiťotázkunárokužalobcunanáhraduškody.Nárokžalobcuzamietol,keďmal

za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, aby v konaní jednoznačne a bez pochybností preukázal,
že konanie žalovaných a úkony nimi robené boli uskutočnené práve s úmyslom poškodiť žalobcu.
Zdôraznil, že v prípade uplatneného nároku podľa § 424 Občianskeho zákonníka sa musí preukázať
úmyselné konanie škodcu, ktoré je konaním proti dobrým mravom a ktoré bolo v príčinnej súvislosti so
vznikom škody. Zdôraznil, že vec právne neposudzoval podľa § 415 Občianskeho zákonníka, pretože
toto ustanovenie zakladá všeobecnú povinnosť (tzv. generálnu prevenciu), v zmysle ktorej je každý

povinný počínať si vzhľadom na konkrétne okolnosti tak, aby nespôsobil vznik škody. Všeobecná
občianskoprávna prevencia je právnou povinnosťou, porušenie ktorej predstavuje protiprávne konanie
a má za následok (pri splnení ďalších podmienok) vznik všeobecnej občianskoprávnej povinnosti podľa
§ 420 Občianskeho zákonníka. Keďže existuje konkrétna právna úprava a to § 424 Občianskeho
zákonníka, súd vec právne posudzoval podľa tohto ustanovenia a nie podľa všeobecných ustanovení
§ 420 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej

povinnosti. Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby, súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie 21
216,55 Eur zastavil (§ 96 ods. 1, 2 O.s.p.). O trovách konania súd rozhodol s poukazom na § 151 ods. 3
O.s.p. tak, že o trovách konania bude rozhodnuté do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcu rozsudkom z 20. februára 2013 sp. zn. 5 Co 183/2012 rozsudok
súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti výroku potvrdil, keď v dôvodoch svojho rozhodnutia

nesprávne uvádza, že žalobca podal odvolanie proti medzitýmnemu rozsudku vo vyhovujúcej časti
výroku. Rozsudok súdu prvého stupňa považoval za vecne správny a v celom rozsahu sa stotožnils odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.) Aj podľa názoru odvolacieho súdu
žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno tak, aby v súlade s § 120 ods. 1 O.s.p. a § 424
Občianskeho zákonníka preukázal úmyselné konanie žalovaných v rozpore s dobrými mravmi, ktoré

by malo mať súvislosť so vznikom žalovanej výšky náhrady škody. Uviedol, že aj keď súd prvého
stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku necitoval esenciálne zložky zodpovednosti za škodu podľa
§ 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nevzhliadol porušenie právnej povinnosti, z odôvodnenia
jeho rozhodnutia je zrejmé, že žalobu žalobcu na náhradu škody, čo do jeho základu v zmysle § 424
Občianskeho zákonníka zamietol ako nedôvodný práve preto, že nemal za preukázané esenciálne

zložkytohtodruhuzodpovednostizaškodu,ktorýmimalibyťvtomtoprípadeúmyselnékonaniezostrany
žalovaných a príčinná súvislosť medzi takýmto konaním a vznikom škody.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal zrušiť a zároveň žiadal
zrušiť aj medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p., keď odôvodnenie rozhodnutí súdov nižších stupňov, v

rozpore s § 157 ods. 1 O.s.p. malo za následok odňatie mu možnosti konať pred súdom. Súdy sa podľa
jeho názoru vôbec nevyjadrili k jeho podstatným argumentom a tvrdeným skutočnostiam. Rozhodnutia
súdov nižších stupňov považoval za arbitrárne, nepresvedčivé, nespravodlivé a nepreskúmateľné.
Podstatnú časť dovolania žalobca venoval popisu predmetu sporu a danému skutkovému stavu. Vyčítal
súdom, že nerešpektovali zásadu rovnosti účastníkov konania a objektívne rovnocenného prístupu, keď

ignorovali skutočnosti, ktoré v konaní boli preukázané a svedčia v neprospech žalovaných a skutočnosti,
ktoré v konaní neboli preukázané a ktoré boli žalobcom vyvrátené považovali za preukázané. Mal za to,
že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Zároveň
namietal nesprávne právne posúdenie otázky aplikácie § 420 Občianskeho zákonníka v spojení s § 415
Občianskeho zákonníka.

Žalovaní sa k dovolaniu žalobcu nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal
včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom, pretože právoplatné rozhodnutia odvolacieho
súdu možno napadnúť dovolaním len vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Podmienky prípustnosti dovolania proti

rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

V zmysle ustanovenia § 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto
procesnej forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, ktorým sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v
jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného
významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Nakoľko je v prejednávanej veci dovolaním napadnutý rozsudok, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa (pričom v jeho výroku prípustnosť dovolania nevyslovil, ani v tejto veci nebolo
dovolacím súdom vydané predchádzajúce rozhodnutie, v ktorom by dovolací súd vyslovil záväzný
právny názor v tejto veci - rozsudok odvolacieho súdu bol zrušený z dôvodu procesného pochybenia), je
nepochybné, že prípustnosť dovolania žalobkyne z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť. Vzhľadom
na zákonnú povinnosť dovolacieho súdu podľa § 242 ods. 1 vety druhej O.s.p. sa však bolo potrebné

zaoberať i prípadnou existenciou vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a to osobitne so zameraním
sa na vadu tvrdenú dovolaním (keď podľa argumentácie v dovolaní malo dôjsť k odňatiu možnosti
žalobcovi konať pred súdom v dôsledku nedostatočného a nepreskúmateľného odôvodnenia rozsudku,
t.j. namietal, že konanie odvolacieho súdu je v danom prípade postihnuté procesnou vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p.

Vady konania vymedzené v § 237 O.s.p. (v znení účinnom do 31. decembra 2014) sú porušením
základnéhoprávaúčastníkasúdnehokonanianaspravodlivýproces,totoprávozaručujúvpodmienkach
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republikya čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie
(napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného

súdu Slovenskej republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho
rozhodnutia.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje

v dovolacom konaní, t.j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha
ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné právo. Jedným z takých
dôvodov je aj odňatie možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), pod ktorým pochybením
súdu sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať
dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.).

Rovnako do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho
veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku
Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a
boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych

predpisov.

Vydaniu rozhodnutia súdu musí predchádzať zákonné konanie (fair proces), t.j. taký postup súdu, v
ktorom je zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov. Na zabezpečenie
tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo

vyjadrovať sa k tvrdeným skutočnostiam, navrhovať dôkazy na ich vyvrátenie a vyjadrovať sa aj k
právnym dôsledkom z nich vyplývajúcim. Ide o procesné práva, ktoré môže účastník uplatniť nielen v
konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolacom konaní.

Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. stanovuje povinnosť súdu riadne a presvedčivo odôvodniť rozsudok.

Tejto povinnosti zodpovedá procesné právo účastníka konania na také odôvodnenie rozsudku, ktoré
spĺňa požiadavky vyplývajúce z uvedeného ustanovenia. Nedostatok riadneho a presvedčivého
odôvodnenia rozsudku je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“), ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože sa mu tým odníma možnosť vnímať rozsudok ako logicky pochopiteľný

celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať
pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. (por. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 171/2005 a nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 393/08, I. ÚS 342/2010,
III. ÚS 198/2011).

Presvedčivosť odôvodnenia rozsudku znamená, že premisy uvedené v rozhodnutí, rovnako ako aj
závery, ku ktorým súd na základe týchto premís dospel, sú pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť
prijateľné, racionálne, vzájomne bezrozporné a spravodlivé.

Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu bolo potrebné posudzovať v spojení s odôvodnením rozsudku
súdu prvého stupňa.

Súd prvého stupňa v prejednávanej veci rozhodol formou medzitýmneho rozsudku.

Podľa § 152 ods. 2 O.s.p. rozsudkom sa má rozhodnúť o celej prejednávanej veci. Ak je to však účelné,
môže sa rozsudkom rozhodnúť najskôr len o jej časti alebo len o jej základe.

Z citovaného ustanovenia nepochybne vyplýva, že prejavom hospodárnosti konania je rozhodnúť
jediným rozsudkom o celej prejednávanej veci a vyčerpať celý predmet konania (§ 152 ods. 2 prvá veta

O.s.p.). Z uvedeného pravidla predstavuje výnimku druhá veta § 152 ods. 2 O.s.p. Za podmienky, že
je to účelné, môže súd rozhodnúť rozsudkom najskôr o základe prejednávanej veci (tzv. medzitýmnym
rozsudkom) a o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku. Medzitýmny rozsudok predstavuje
rozsudok o základe uplatneného nároku. Súdna prax už v minulosti dospela k záveru, že za základprejednávanej veci, o ktorom súd môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je potrebné spravidla
považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu, ktoré musí súd posúdiť, ak má o
veci rozhodnúť s výnimkou výšky nároku. Rozhodnutie veci je v prvom rade rozhodnutím o skutkovom

základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého sa odvíja právne posúdenie
základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného
nároku s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samotnej výšky nároku. Treba zdôrazniť, že je možné
rozhodnúť iba kladným medzitýmnym rozsudkom, t.j., že je nárok opodstatnený (daný). Ak prichádza do
úvahy záporný medzitýmny rozsudok, je potrebné žalobu zamietnuť.

Z dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu nemožno vyvodiť (pre nedostatok dôvodov), či odvolací súd
na základe vyššie uvedených zásad, v rámci odvolacieho prieskumu, posudzoval správnosť záveru
súdu prvého stupňa o splnení podmienok pre vydanie medzitýmneho rozsudku. Vzhľadom na to,
že odvolací súd odvolanie žalobcu prejednal, možno usudzovať, že sa s týmto záverom stotožnil.
Posúdenie správnosti takéhoto procesného postupu súdu prvého stupňa však ostalo bez náležitého

vysvetlenia (zdôvodnenia) v dôvodoch rozsudku odvolacieho súdu. Dovolací súd poznamenáva, že
rozsudok odvolacieho súdu pôsobí nepresvedčivo aj v tej časti dôvodov, kde odvolací súd tvrdí, že
súd prvého stupňa síce esenciálne zložky náhrady škody podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka
necitoval, avšak ich zisťoval, so záverom o ich nepreukázaní. Uvedené nekorešponduje s dôvodmi
rozsudku súdu prvého stupňa. Ten totiž uzavrel, že vzhľadom na to, že existuje konkrétna právna úprava

- § 424 Občianskeho zákonníka, vec právne posúdil podľa tohto ustanovenia a nie podľa všeobecných
ustanovení § 420 Občianskeho zákonníka.

Tým, že odvolací súd náležite svoje rozhodnutie neodôvodnil, došlo k porušeniu procesného
ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 211 O.s.p.), z ktorého vyplývajú zákonné požiadavky na odôvodnenie

rozhodnutí. Nepreskúmateľné a nepresvedčivé odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu majúce za
následok vznik vady podľa § 237 O.s.p., zakladá nielen prípustnosť, ale aj dôvodnosť podaného
dovolania.

Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1

O.s.p.), bez toho, aby pristúpil k posúdeniu opodstatnenosti ďalších námietok dovolateľa.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.