Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. október 2016

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Co/272/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112203249
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 10. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2016:1112203249.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov
senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobkyne: W. Q. Á. Z. T. L.
T. O. Á. , narodená dňa X.XX.XXXX, bytom Z. Č.. XXX, zastúpená spoločnosťou FUTEJ & Partners,
s.r.o., Bratislava, Radlinského č. 2, IČO: 35 955 341, za ktorú koná konateľ JUDr. Daniel Futej, proti
žalovanému: Slovenská republika v jej mene Národná banka Slovenska, Bratislava, Imricha Karvaša

č. 1, o náhradu škody v sume 5.666,21 €, s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 31. marca 2014, č.k. 25 C 23/2012-195, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 31. marca 2014, č.k. 25
C 23/2012-195, vo výroku, ktorým zamietol žalobu žalobkyne (návrh na začatie konania vo veci samej),
s príslušenstvom, p o t v r d z u j e .

II. Žalobkyni p r i z n á v anáhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 31.3.2014, č.k. 25 C 23/2012-195, zamietol žalobu,
ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia sumy 5.666,21 € s 9,25 % úrokom z
omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom Národnej banky Slovenska podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti

za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Súčasne napadnutým
rozsudkom rozhodol, že nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie a zamietol aj s tým súvisiaci návrh žalobkyne na prerušenie
konania. Svoje rozhodnutie vo výroku, ktorým zamietol žalobu [návrh na začatie konania vo veci samej
(na zaplatenie istiny v sume 5.666,21 €) spolu príslušenstvom] odôvodnil tým, že žalobkyňa v konaní
nepreukázala vznik škody a nesprávny úradný postup žalovaného, ako ani príčinnú súvislosť medzi
škodou a nesprávnym úradným postupom. Rozhodol tak po tom, ako mal v konaní preukázané, že Úrad

pre finančný trh rozhodnutím zo dňa 21.3.2002 schválil PODIELOVÉMU DRUŽSTVU SLOVENSKÉ
INVESTÍCIE (ďalej "Družstvo") Prospekt investície, pri ktorom Družstvo požiadalo o schválenie jeho
dodatku spolu s prílohou, a to zápisnicou z riadnej členskej schôdze Družstva zo dňa 9.1.2003, podľa
ktorej mal Úrad pre finančný trh schválením Prospektu investície odobriť projekt družstiev. Úrad pre
finančný trh upozornil Družstvo, že nie je povinný preverovať pravdivosť alebo hodnovernosť údajov
uvedených v Prospekte investície s výnimkou identifikačných údajov vyhlasovateľa verejnej ponuky

majetkových hodnôt a oprávnenosti osôb podpisujúcich, pretože vykonáva dohľad nad činnosťou
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ale nie dohľad nad celkovou činnosťou Družstva.
Poukázal na to, že dňa 2.6.2008 uzavrelo Družstvo s obchodnou spoločnosťou H. R.,T..H..B.., F..M.., B. Č.. X, Z., R.: XX XXX XXX, (ďalej "obchodník s cennými papiermi") Zmluvu
o riadení portfólia, podľa ktorej sa obchodník s cennými papiermi, ako obhospodarovateľ, zaviazal riadiť
portfólio Družstva ako jeho klienta v súlade so schváleným Prospektom investície a jeho dodatkami, čo v

sebe zahŕňalo hospodárenie s portfóliom klienta na základe rozhodnutia obhospodarovateľa, sledovanie
a vyhodnocovanie spravovaného portfólia, obstarávanie predaja cenných papierov z portfólia klienta,
uschovávanie a správu cenných papierov, optimalizáciu portfólia, poskytovanie konzultácií a finančných
analýz a obchodník s cennými papiermi sa zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia portfólia klienta
vo výške 8 % ročne. Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č. OPK-9750/3/2007,

na základe vykonanej kontroly uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk
(16.596,96 €) za porušenie v rozhodnutí špecifikovaných ustanovení zákona č. 566/2001 Z.z., ktoré však
bolo v konaní o rozklade Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa 7.5.2008,
č. GUV-841/2008, zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Následne Národná banka Slovenska
rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu
v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) za porušenie ustanovenia § 54 ods. 2, § 73 ods. 1 písm. a/, § 74 ods.

1, ods. 7 písm. b/ zákona č. 566/2001 Z.z. Rozhodnutím zo dňa 22.4.2008, č. OPK-2744-5/2007-PLP,
zmenila obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb a povolila
mu, okrem iného, poskytovanie investičnej služby podľa ustanovenia § 6 ods. 1 písm. d/ v spojení s
§ 5 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zákona č. 566/2001 Z.z., s obmedzením podľa § 59 ods. 3 tohto zákona
a poskytovanie investičných služieb, investičných činností a vedľajších služieb podľa § 6 ods. 1 a 2

v spojení s § 5 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z. v špecifikovanom rozsahu. Po obdržaní výpovede
obchodníkascennýmipapiermizoZmluvyoriadeníportfóliaDružstvopožiadalolistomzodňa15.4.2010
NárodnúbankuSlovenskaopreskúmaniepostupuobchodníkascennýmipapiermiaovýkondohľaduna
mieste dôvodiac tým, že výpoveďou zmluvy sa dostalo do zložitej situácie, pretože obchodník s cennými
papiermi zabezpečoval pre Družstvo odbyt výrobkov a iné činnosti. Listom zo dňa 23.4.2010 požiadalo

Družstvo Národnú banku Slovenska o zjednanie nápravy v činnosti obchodníka s cennými papiermi,
pretože tento si neplnil voči nemu svoje základné povinnosti spočívajúce v zabezpečení zhodnotenia
finančných prostriedkov jemu zverených do správy. Súd prvej inštancie tiež poukázal na to, že Národná
banka Slovenska rozhodnutím o predbežnom opatrení zo dňa 12.7.2010, č. ODT-8305/2010,
podľa § 25 ods. 1 písm. a/ zákona č. 747/2004 Z.z. uložila obchodníkovi s cennými papiermi

povinnosť zdržať sa nakladania s majetkom klientov, ktorý mu bol zverený, bez písomného súhlasu
Národnej banky Slovenska, keďže najmä na základe oznámenia Družstva vzniklo dôvodné podozrenie
z možného poškodenia klientov obchodníka s cennými papiermi. Rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, potvrdeným Bankovou radou Národnej banky Slovenska rozhodnutím zo dňa
1.3.2011, č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie

investičných služieb z dôvodov podľa § 156 ods. 2 písm. a/, § 55 ods. 7, ods. 9, § 85 ods. 2 v
spojení s ustanovením § 84 ods. 1 písm. b/, § 76 ods. 2 a § 77 ods. 7 zákona č. 566/2001
Z.z., o čom informovala na svojej webovej stránke. Následne Národná banka Slovenska rozhodnutím
zo dňa 26.8.2010, č. OPK-5664/1-5/2010, zastavila konanie o schválenie dodatku k Prospektu
investície, nakoľko žiadosť neobsahovala náležitosti stanovené zákonom, čo potvrdila Banková rada

NárodnejbankySlovenskarozhodnutímzodňa7.12.2010,č.GUV-1744/2010.NapokonNárodnábanka
Slovenskarozhodnutímzodňa30.5.2011,č.ODT-10890-4/2010,právoplatnýmdňa18.7.2011,zakázala
Družstvu, ako vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt, predaj majetkových hodnôt, keďže
zmenou skutočností uvedených v Prospekte investície Družstvo tento Prospekt investície
nedodržiavalo a neurobilo žiadne kroky smerujúce k tomu, aby stav Družstva uviedlo do súladu s údajmi

v Prospekte investície, pričom túto skutočnosť taktiež zverejnila na svojej webovej stránke. Vykonaným
dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že majetok vložený do investičných nástrojov
Družstva je tvorený podielmi v družstvách S., N. F. X. a na 98,85 % podielom zmenkami emitenta
H. K., F..M.., a nakoľko v zmysle prijatej investičnej stratégie v Prospekte investície by angažovanosť
voči jednému emitentovi nemala prekročiť 30 % podielu na celkových aktívach vyhlasovateľa verejnej

ponuky a podiel emitenta H. K., F..M.., na celkových aktívach predstavoval 91,45 %, Prospekt
investície nebol zo strany Družstva dodržaný a Národná banka Slovenska preto považovala za vhodné
umiestniť finančné nástroje v aktívach družstva aj iných subjektov ako subjektov nachádzajúcich sa
v skupine H. K., F..M.., z dôvodu rozloženia investičného rizika. Vo vzťahu k obchodníkovi s cennými
papiermi mal prvoinštančný súd preukázané, že Družstvo po obdržaní vyúčtovania k zmluve o riadení

portfólia zo dňa 8.1.2010 upozorňovalo obchodníka s cennými papiermi na závažný nesúlad skutočnej
finančnej kondície ním riadeného portfólia a listom zo dňa 12.4.2010 obchodníka vyzvalo na predloženie
správy o zhodnotení finančných prostriedkov za štvrtý štvrťrok 2009 a prvý štvrťrok 2010. Následne
Družstvo listom zo dňa 16.4.2010 oznámilo obchodníkovi s cennými papiermi predbežnú stratu v sume24.764.991,-- € a nakoľko to považovalo za závažné porušenie jeho zmluvných povinností, ako aj
povinností stanovených právnymi predpismi, vyzvalo ho na náhradu vzniknutej straty. Napokon listom
zo dňa 18.5.2010 Družstvo vyzvalo obchodníka s cennými papiermi na vrátenie neoprávnene vyplatenej

odmeny v sume 228.954,-- € a doplatenie rozdielu zhodnotenia portfólia za IV. kvartál 2009 a I. kvartál
2010, keďže portfólio nebolo zhodnotené o zmluvne dohodnutých 8 %, ale bolo vo výraznej strate. Zo
spisu vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 19 C 56/2011 mal preukázané, že
v označenom konaní sa žalobca PODIELOVÉ DRUŽSTVO SLOVENSKÉ INVESTÍCIE domáha proti
žalovanému Slovenská republika - Národná banka Slovenska náhrady škody v sume 63.163.426,03

€ s príslušenstvom, spôsobenej nesprávnym úradným postupom Národnej banky Slovenska podľa §
9 zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka Slovenska napriek zisteniu
závažných nedostatkov v činnosti obchodníka s cennými papiermi pri výkone dohľadu neurobila riadne
a včas úkony potrebné na nápravu nedostatkov ani ich zamedzenie do budúcna a nevykonala potrebné
kroky na zabránenie vzniku škody na majetku Družstva, keď ho neupozornila včas na riziká vyplývajúce
z činnosti obchodníka s cennými papiermi, voči ktorému nezasiahla účinne a včas na základe podnetu

zo dňa 15.4.2010, ani listu zo dňa 26.4.2010 a tak spôsobila, že obchodník s cennými papiermi mohol
pokračovať v protiprávnom konaní, ktorým Družstvu vznikla ujma a taktiež neprijatím vhodných opatrení
a nečinnosťou nezabezpečila, aby obchodník s cennými papiermi nemohol s cennými papiermi nakladať
inak, než za účelom uspokojenia pohľadávky Družstva. Škoda, ktorej úhrady sa Družstvo domáhalo
v sume 63.163.426,03 €, predstavovala skutočnú škodu v sume 26.575.807,88 € a ušlý zisk v sume

36.587.618,15 €. Vo veci bol dňa 8.11.2013 vyhlásený rozsudok, ktorým súd žalobu v plnom rozsahu
zamietol; konanie je právoplatne skončené. Okresný súd Bratislava I. uznesením zo dňa 11.4.2011,
sp.zn. 3 K 95/2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5.5.2011, vyhlásil konkurz
na majetok Družstva ako úpadcu a do funkcie správcu ustanovil W.. W. Y.. Správca konkurznej podstaty
dôvodil, že v záujme úpadcu je vedených približne 200 súdnych sporov a konkurzné konanie nie je

ukončené. Žalobkyňa sa stala členkou Družstva dňa 22.4.2005 a dňa 11.2.2011 požiadala Družstvo o
zrušenie členského podielu; následne ku dňu 30.3.2011 zaniklo jej členstvo v Družstve a vzniklo jej právo
na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 5.666,21 € so splatnosťou do 30.9.2011. Túto pohľadávku
si žalobkyňa prihlásila do konkurzu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 3 K
95/2010, avšak jej pohľadávka bola správcom konkurznej podstaty popretá; proti správcovi konkurznej

podstaty podala incidenčnú žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 7 Cbi
1/2011, ktoré nie je právoplatne skončené.

2. Súd prvej inštancie dôvodil, že nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. môže byť v
občianskom súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie

pohľadávky veriteľa voči dlžníkovi iným titulom, napr. titulom vydania bezdôvodného obohatenia voči
tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Preto ak má žalobca pohľadávku voči subjektu,
ktorý ju získal ako prospech a má povinnosť tento prospech vydať, resp. kým nepreukázal bezúspešné
domáhanie sa úhrady pohľadávky voči dlžníkovi, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu
- existencia škody. Poukázal na to, že žalobkyňa bola ako bývalá členka Družstva v právnom vzťahu

s Družstvom, z tohto vzťahu jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu, a preto sa musí
domáhať zaplatenia svojej pohľadávky voči Družstvu, ktoré je vo vzťahu k nej v pozícii dlžníka, resp.
osoby, ktorá je povinná žalobkyni vydať získaný prospech v podobe vyrovnacieho podielu, voči ktorej si
predmetnú pohľadávku uplatnila aj v konkurze vyhlásenom na jeho majetok. Dospel preto k záveru, že
v čase rozhodovania žalobkyňa nepreukázala bezúspešnosť uplatňovania svojich práv voči Družstvu,

keďže oprávnenosť jej nároku uplatneného v konkurznom konaní voči Družstvu je predmetom konania
vedeného na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 7 Cbi 1/2011, ktoré nie je doteraz právoplatne
skončené; toho času nie je možné ustáliť majetok úpadcu - Družstva, z ktorého majetku by mala byť
žalobkyňa ako veriteľ uspokojená. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že v čase rozhodovania
o uplatnenom nároku neexistuje škoda a žalobkyňa svoj nárok uplatnila predčasne. V nadväznosti na

argumentáciu žalobkyne rozhodnutím Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 29 Cdo 4968/2009
uviedol, že dané rozhodnutie nemožno v danej veci aplikovať, nakoľko konkurzné konanie doposiaľ nie
je skončené a vzhľadom na jeho stav nemožno vylúčiť uspokojenie pohľadávky žalobkyne v rozsahu,
v akom sa v danej veci domáha náhrady škody. Pokiaľ ide o nesprávny úradný postup spočívajúci
v oneskorenom zistení neaktuálnosti údajov zahrnutých do Prospektu investície, a tým neplatnosti

Prospektu investície a následnom oneskorení zákazu činnosti Družstva, súd prvej inštancie dôvodil,
že dohľad Národnej banky Slovenska nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt bol regulovaný zákonom č. 566/2001 Z.z. v obmedzenom, resp. vymedzenom
rozsahu spočívajúcom v kontrole povinností uložených vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkovýchhodnôt zákonom a k takým povinnostiam patrila od 1.1.2009 i povinnosť aktualizácie Prospektu
investície podľa ustanovenia § 125c ods. 1 v spojení s ustanovením § 127 ods. 4 zákona
č. 566/2001 Z.z.; od 1.6.2010 povinnosť dodržiavania Prospektu investície podľa ustanovenia § 129

ods. 3 zákona č. 566/2001 Z.z. V prípade novej významnej skutočnosti, vecnej chyby alebo nepresnosti
týkajúcej sa údajov zahrnutých do Prospektu investície, ktorá by mohla ovplyvniť správne hodnotenie
majetkových hodnôt, malo Družstvo tieto uviesť v dodatku Prospektu investície a povinnosť aktualizácie
Prospektu investície sa vzťahovala primárne na Družstvo, ktoré malo v takom prípade vypracovať
dodatok Prospektu investície a predložiť ho na schválenie Národnej banke Slovenska, ktorá mohla

tieto skutočnosti zistiť až s určitým časovým odstupom, najmä pri plnení zákonom uloženej periodickej
informačnej povinnosti Družstva. V tejto súvislosti uviedol, že nie je možné opomenúť, že štatutárny
orgánDružstvapočascelejdobyverejnejponukyzodpovedalzapravdivosťaúplnosťúdajovvProspekte
investície, pričom schválenie Prospektu investície nemalo za následok aj schválenie Zmluvy o riadení
portfólia a Národná banka Slovenska nemala právomoc vykonávať dohľad nad celkovou činnosťou
Družstva, keďže Družstvo až do 15.4.2010 Národnej banke Slovenska zhoršenie jeho finančnej situácie,

príp. nedostatky v činnosti obchodníka s cennými papiermi, nesignalizovalo. Až pri výkone
dohľadunamiestesamom,od20.4.2010do6.5.2010,NárodnábankaSlovenskazistilazmenyvúdajoch
v Prospekte investície, ktoré by mohli ovplyvniť hodnotenie majetkových hodnôt, s
následkomneaktuálnostiProspektuinvestície,nievšakjehoneplatnosti,pretožezožiadnychustanovení
zákona č. 566/2001 Z.z. nevyplýva neplatnosť Prospektu investície pre neaktuálnosť jeho údajov. V tejto

súvislosti mal preukázané, že Národná banka Slovenska vyzvala Družstvo na predloženie žiadosti o
schválenie dodatku Prospektu investície, ktorú síce predložilo, táto však neobsahovala všetky náležitosti
podľa zákona č. 747/2004 Z.z., pričom rovnaké nedostatky mal aj dodatok Prospektu investície v zmysle
zákona č. 566/2001 Z.z. Súd prvej inštancie preto v postupe Národnej banky Slovenska, ktorá konala
iba v rámci svojich oprávnení stanovených zákonom, nezistil namietaný nesprávny úradný postup. Vo

vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcom v prijatí nedostatočných opatrení na nápravu
protiprávneho stavu sa taktiež nestotožnil s argumentáciou žalobkyne z dôvodu absencie príčinnej
súvislosti s tvrdenou škodou a tiež z dôvodu, že z listinných dôkazov, najmä z rozhodnutí Národnej
banky Slovenska o uložení pokuty v sume 500.000,-- Sk (16.596,96 €) a v sume 300.000,-- Sk (9.958,18
€) mal preukázané, že Národná banka Slovenska činnosť obchodníka s cennými papiermi sledovala.

Nebolo jej povinnosťou informovať Družstvo o výsledných zisteniach, nakoľko dohľad nad dohliadanými
subjektmi, ako aj konanie vo veciach dohľadu, sú neverejné a stranám sporu v konaní o uložení pokuty
alebo inej sankcie alebo opatrenia na nápravu, je len dohliadaný subjekt alebo iná osoba, ktorej sa
má pokuta, prípadne sankcia, uložiť. V tejto súvislosti prvoinštančný súd konštatoval, že vzhľadom na
záväzkový vzťah medzi obchodníkom s cennými papiermi a Družstvom založený primárne zmluvou o

riadení portfólia bolo primárne povinnosťou Družstva, ktoré malo všetky dostupné informácie o činnosti
obchodníka s cennými papiermi, zabezpečiť priamu kontrolu plnenia jeho povinností a dohľad nad jeho
činnosťou voči Družstvu. Nemožno opomenúť ani povinnosti žalobkyne, ktorá sa ako členka Družstva
mala aktívne a včas zaujímať o svoje práva a ich výkon voči Družstvu a jeho orgánom a zamedziť tak
znehodnocovaniu, príp. nevymožiteľnosti svojich majetkových a iných práv súvisiacich s

Družstvom.

3. Rozhodnutie vo výroku, ktorým súd zamietol návrh žalobkyne zo dňa 10.1.2014 na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie a s tým súvisiaci návrh na prerušenie
konania, odôvodnil vecne tým, že nie je povinný predložiť prejudiciálnu otázku formulovanú žalobkyňou

Súdnemu dvoru Európskej únie, keďže rozhoduje ako súd prvej inštancie a žalobkyňa nežiadala
o výklad platnosti aktu Európskej únie, pričom odpovede na žalobkyňou formulované prejudiciálne
otázky nie sú ani potrebné pre rozhodnutie vo veci s poukazom na predmet konania, ktorým je nárok
žalobkyne na náhradu škody z titulu zodpovednosti štátu za tvrdený nesprávny úradný postup Národnej
banky Slovenska, ktorý mal okrem iného spočívať aj v zanedbaní dohľadu Národnej banky Slovenska

nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt, ktorá spadala pod
úpravu zákona č. 566/2001 Z.z. Uviedol, že do tohto zákona bola transponovaná smernica Európskeho
parlamentu a Rady č. 2003/71/ES o prospekte, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov
alebo ich prijatí na obchodovanie a o zmene a doplnení smernice 2001/34/ES, ktorá sa týka primárne
právnej úpravy vzťahujúcej sa k prospektu, ktorý sa zverejňuje pri verejnej ponuke cenných papierov

alebo ich prijatí na obchodovanie, t.z. netýka sa oblasti právnej úpravy prospektu zverejňovanom pri
verejnej ponuke majetkových hodnôt. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru,
že v danej veci je irelevantné zaoberať sa otázkami uvedenými žalobkyňou v návrhu na začatie
prejudiciálneho konania. Zároveň z dôvodu nesplnenia predpokladov na prerušenie konania v zmysleustanovenia § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol aj návrh žalobkyne na prerušenie konania.
Právne dôvodil ustanoveniami § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 veta prvá a druhá veta pred bodkočiarkou,
§ 15 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vo vzťahu k zamietnutiu návrhu žalobkyne na začatie
prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie ustanovením § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením §
142ods.1O.s.p.,avšakúspešnémužalovanémunáhradutrovkonanianepriznal,nakoľkosiichnáhradu
neuplatnil a v konaní mu ani žiadne nevznikli.

4. Proti tomuto rozsudku vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu (návrh na zaplatenie istiny v
sume 5.666,21 € s príslušenstvom) zamietol, podala žalobkyňa včas odvolanie dôvodiac tým, že konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 205 ods. 2 písm. b/
O.s.p.), súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy,
potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/
O.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205
ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie navrhla v napadnutom výroku zmeniť a žalobe
vyhovieť, prípadne rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
žiadala priznať náhradu trov konania. Vo svojom odvolaní žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie

nezohľadnil, že Národná banka Slovenska nepostupovala v súlade s princípom
právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, keď základným atribútom je istota subjektov
práva, že sa voči nim bude zachovávať právo, a teda orgány verejnej moci budú vo vzťahu k nim
postupovať v súlade s ústavou a platnými právnymi predpismi, t.j. že ich postup bude zo strany subjektov
práva predvídateľný. Uviedla, že sa spoliehala na riadny výkon dohľadu zo strany Národnej banky

Slovenska, pretože nemohla predpokladať, že dohľad nad Prospektom investície je podľa Národnej
banky Slovenska len formálny, resp. že takýto je jeho obsah podľa výkladu žalovaného, pretože zákon
o dohľade takýmto spôsobom obsah dohľadu nad Prospektom investície nedefinoval a postup Národnej
banky Slovenska bol preto svojvoľný v neprospech každého, ktorý sa na žalovaného z
hľadiska stability a ochrany investície spoľahol. Argument žalovaného, že Národná banka Slovenska

upozornila Družstvo, že vykonáva dohľad nad činnosťou Družstva ako vyhlasovateľa verejnej ponuky
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona č. 566/2001 Z.z., ale nie dohľad nad
celkovou činnosťou Družstva, označila za úplne irelevantný, nakoľko nemohla mať o takto zúženom
dohľade vedomosť. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že neexistuje príčinná súvislosť medzi
škodou a porušením zákonných povinností Národnou bankou Slovenska spočívajúcom v nesprávnom

výkone dohľadu, ktorým bol porušený zákon č. 566/2001 Z.z. Za obzvlášť nepochopiteľný žalobkyňa
považovala záver súdu prvej inštancie, že sa mala viac starať o svoje záležitosti v rámci zásady
"právo patrí bdelým", nakoľko ku škode došlo v rámci porušenia zákonnej povinnosti banky vykonávať
zákonom stanovené povinnosti dohľadu a nie v dôsledku toho, že nebola "bdelá", keď jej nepatrili ani
zákonom stanovené právomoci dohľadu nad činnosťou Družstva, ani obchodníka s cennými papiermi,

ktorými mohla zabezpečiť dodržiavanie zákona o cenných papieroch, resp.
sankciami, k dodržiavaniu zákona porušujúci subjekt donútiť. Tým, že súd žalobu zamietol aj z dôvodu
nedostatku príčinnej súvislosti, resp. z dôvodu, že k nezákonnému postupu zo strany
žalovaného nedošlo, odobril podľa jej názoru výklad zákona č. 566/2001 Z.z., ktorý úplne popiera
zmysel právnej úpravy dohľadu, nakoľko takýto výklad umožňuje, aby aj v budúcnosti dochádzalo k

porušovaniuzákonanaúkorobčanov,ktoríakovhodnéazákonomchránenézhodnotenieichfinančných
prostriedkov zvolia ich investovanie v rámci subjektov dohliadaných Národnou bankou Slovenska, čím
je takéto investovanie dané na úroveň investovania do nebankových spoločností, pretože nepožívajú
ochranu zákona, ktorý ich má chrániť aj prostredníctvom Národnej banky Slovenska. Dôvodila, že
povinnosťou Národnej banky Slovenska podľa ustanovenia § 137 ods. 2 zákona o cenných papieroch

je a bolo zisťovanie a vyhodnocovanie informácií a podkladov o skutočnostiach, ktoré
sa týkajú dohliadaných subjektov a ich činností, pričom podľa ustanovenia § 135 ods. 1 zákona o
cenných papieroch, ktorý platí v tomto znení už od 1.5.2007, Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky
majetkových hodnôt, ako aj obchodník s cennými papiermi, patrili a patria k povinne dohliadaným
subjektom zo strany Národnej banky Slovenska, napriek tomu, že žalovaný v priebehu celého konania

tvrdil opak, a preto mala Národná banka Slovenska zisťovať všetky informácie a podklady o dodržiavaní,
resp. nedodržiavaní povolení na činnosť vydaných Národnou bankou Slovenska Družstvu (Prospekt
investície vydaný vtedajším Úradom pre finančný trh a následne pravidelne kontrolovaný Národnou
bankou Slovenska) a obchodníkovi s cennými papiermi, pričom povinný zákonný dohľad zo stranyNárodnej banky Slovenska bol dokonca koncipovaný tak široko, že má zisťovať informácie a podklady
aj o iných rizikách, ako tých, ktoré vyplývajúz povolení na činnosť, vrátane rizík, ktorým sú vystavené
dohliadané subjekty a v rámci nich aj Družstvo činnosťou obchodníka, ako i vrátane rizík, ktoré mohli

viesť k ohrozeniu záujmov klientov dohliadaných subjektov, teda aj žalobkyne. Poukázala na to, že v
konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 7 C 206/2011 bolo výpoveďou svedka
R.. E. V., H.., preukázané, že Národná banka Slovenska už v roku 2007 pri kontrole Družstva zistila,
že z hľadiska rizikovosti portfólia má nedostatočne rozložené portfólio, ktoré bolo tvorené zmenkou
jediného emitenta, a to spoločnosti H. K., F..M.., ktorá v tom čase akcionársky vlastnila obchodníka

s cennými papiermi. Z toho vyplýva, že Družstvo malo všetky peňažné prostriedky od neho získané,
investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom s cennými papiermi a
Družstvom a Národná banka Slovenska sa po zistení o rizikovosti portfólia Družstva uspokojila s
takou nápravou stavu, že toto portfólio bolo po tomto vytknutí zo strany banky rozložené namiesto
jednej do troch zmeniek, a to zmeniek vystavených spoločnosťou H. K. F..M.., H. L., M..L..T.. a Q. B.
M..L..T.., pričom posledné dve spoločnosti boli opäť 100 % dcérskymi spoločnosťami H. K., F..M.. Vo

všetkých troch spoločnostiach bol navyše, či už členom predstavenstva alebo konateľom, R.. Y. Č.S.,
vtedajší predseda predstavenstva obchodníka s cennými papiermi. Národná banka Slovenska naďalej
akceptovala stav, že celé portfólio Družstva je rozložené a investované do prepojených subjektov s H. K.,
F..M.., a obchodníkom s cennými papiermi a napriek tomu, že vydala právoplatné sankčné rozhodnutie
voči obchodníkovi s cennými papiermi, v ktorom konštatovala, že obchodník s cennými papiermi vo

svojej činnosti, pre svojich klientov a v rámci nich aj výslovne pre Družstvo, porušil zákon o cenných
papieroch vo viacerých podstatných ohľadoch, ani po vydaní tohto rozhodnutia, okrem udelenej pokuty
v sume cca. 10.000,-- €, nevyužila svoje kompetencie v zmysle zákona o cenných papierov a neprijala
žiadne následné kontrolné alebo významnejšie opatrenia (predbežne alebo celkom zakázať činnosť
obchodníkovi s cennými papiermi alebo Družstvu, resp. zrušiť povolenie na činnosť obchodníkovi s

cennými papiermi alebo udeliť sankcie priamo členom predstavenstva alebo obchodníka s cennými
papiermi). Následné podcenenie situácie a umožnenie ďalšej činnosti Družstva aj obchodníka s cennými
papiermi podľa žalobkyne vyústilo v roku 2010 do nedostupnosti ňou vložených prostriedkov do
Družstva, pričom banka svojou nečinnosťou a ľahostajným prístupom k svojim kompetenciám zapríčinila
aj to, že už nemohla rozpoznať riziko svojej investície, resp., že túto investíciu jej banka svojím

zanedbateľným dohľadom ani v minimálnej možnej miere neochránila. Poukázala tiež na to, že Národná
banka Slovenska tým, že dňa 4.3.2011 obchodníkovi s cennými papiermi odňala licenciu na činnosť
a Družstvu zakázala činnosť v roku 2011, potvrdila dlhodobé porušovanie zákona o cenných
papieroch, z čoho vyplýva jej tolerovanie porušovania právnych predpisov minimálne od roku 2008 do
roku 2011. V odvolaní ďalej uviedla, že Národná banka Slovenska rozhodnutím zo

dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, právoplatným dňa 18.7.2011, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt z dôvodu neaktuálnosti Prospektu investície, pričom ustálila trvanie neaktuálnosti
Prospektu investície až od mája 2010 účelovo, nakoľko údaje zahrnuté do Prospektu investície boli v
skutočnosti neaktuálne dlhodobo pred májom 2010, spätne k 31.12.2006, kedy došlo v sídle Národnej
banky Slovenska dňa 27.8.2007 k stretnutiu s poverenými členmi predstavenstva Družstva za účelom

prerokovania nezrovnalostí a problémov v jeho činnosti a údaje o subjektoch, s ktorými je Družstvo
majetkovo prepojené, boli neaktuálne minimálne od 1.10.2009. Údaje o majetkových aktívach, ktoré sa
majú nadobudnúť z peňažných prostriedkov nadobudnutých na základe verejnej ponuky majetkových
hodnôtazákladnéstrategickézámerypodnikateľskejčinnostiDružstva,bolineaktuálneužk31.12.2006,
z čoho vyplýva, že Družstvo svojím konaním porušovalo ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s § 128

ods. 1 písm. b/, c/ a h/ a § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch od
31.12.2006, avšak Národná banka Slovenska voči Družstvu úradne zasiahla až v máji 2011, kedy
činnosť Družstva zakázala. Žalobkyňa ďalej dôvodila, že existujúce konkurzné konanie samo osebe
nevylučuje možnosť podať veriteľom, ktorý si prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu, návrh na náhradu
škody proti štátu a nerobí takýto návrh predčasným, nakoľko je povinnosťou súdu v konaní o náhradu

škody skúmať, či aktuálny stav konkurzného konania objektívne vylučuje možnosť uspokojenia žalobcu
ako veriteľa v konkurznom konaní, prípadne v akom rozsahu, pričom súd pri
tomto hodnotení dokonca nemá čakať až na konečné rozvrhové uznesenie konkurzného súdu (rozsudok
NajvyššiehosúduČeskejrepublikyzodňa11.4.2012,sp.zn.29Cdo4968/2009),alejepovinnýzohľadniť
už napr. správy ustanoveného správcu konkurznej podstaty o stave daného konkurzu. Žiadna platná

právna norma preto podľa žalobkyne neumožňuje vysloviť záver o predčasnosti podania žaloby, a to
ani vtedy, ak žalobca doposiaľ nemal možnosť vymôcť plnenie od subjektu, ktorý jediný je podľa názoru
žalovaného a prvoinštančného súdu povinný mu dané plnenie vrátiť s tým, že ani zákon č. 514/2003
Z.z. nevyžaduje žiadne predchádzajúce vysporiadanie súkromnoprávnych vzťahov, naopak, pripúšťaregresnú náhradu. Ak by prebiehajúce konkurzné konanie vylučovalo podanie občianskoprávnej, či inej
žaloby o náhradu škody, potom by zákon o konkurze a reštrukturalizácii fakticky suspendoval
Občiansky zákonník, zákon o zodpovednosti za škodu, ako i Trestný zákon v platnom znení, a to až do

doby právoplatného skončenia konkurzného konania a súčasne by to znamenalo, že
občianskoprávna zodpovednosť, zodpovednosť štátu, či trestnoprávna zodpovednosť, je
subsidiárna voči zodpovednosti úpadcu podľa zákona o konkurze. Poukázala na to, že z
písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty o stave konkurzu zo dňa 20.8.2013 vyplýva, že
v konkurznej podstate nie sú žiadne prostriedky, celý majetok je tvorený hypotetickými pohľadávkami

z neukončených súdnych sporov proti Národnej banke Slovenska, Garančnému fondu investícií, či
poisťovni H. S. a iným žalovaným, a preto aktuálny stav konkurzu vylučuje jej možnosť svoju
pohľadávku z konkurzu uspokojiť. Taktiež namietala, že zo zápisníc o pojednávaní pred prvoinštančným
súdom vyplýva, že listinné dôkazy vyžiadané prvoinštančným súdom, resp. predložené stranami sporu,
neboli riadne vykonané spôsobom podľa § 129 ods. 1 O.s.p., s poukazom na uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.1.2012, sp.zn. 6 MCdo 11/2010.

5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej časti ako vecne a právne správny potvrdiť. Poukázal na to, že súd vo veci postupoval
maximálne zodpovedne, vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom spoľahlivého zistenia skutkového
stavu veci, riadne zabezpečil listinné dôkazy aj z iných súdnych konaní v skutkovo a právne identických

veciach, mal k dispozícii aj 11 právoplatných rozhodnutí Národnej banky Slovenska, z ktorých jej
úradný postup podrobne vyplýva. Z jeho činnosti mu boli známe aj iné dôležité skutočnosti z dôvodu
prebiehajúcich konaní v skutkovo a právne analogických veciach na súde prvej inštancie. Na základe
správnehozisteniaaposúdeniaskutkovéhoiprávnehostavuvecipotomdospelksprávnemu,logickému
a riadne odôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že je povinnosťou všeobecného

súdu dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranám sporu, keď aj podľa konštantnej judikatúry
Ústavného súdu Slovenskej republiky všeobecný súd musí dať odpoveď na tie otázky nastolené
stranám sporu, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/2003, III. ÚS 209/2004, I. ÚS 241/2007, uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 58/2012). Dôvodil, že podstatou práva na spravodlivé súdne konanie
nie je právo na úspech v konaní, a teda právo na rozhodnutie zodpovedajúce názorom a predstavám
žalobkyne. Jej tvrdenie, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti považuje za denegatio

iustitiae, označil za účelové. Zároveň uviedol, že žalobkyňa sa účelovo snaží dodatočne navrhovať
vykonanie ďalších právne irelevantných dôkazov, ktoré iba odďaľujú vydanie rozhodnutia vo veci a
zároveň sa snaží vyfabulovať fiktívnu existenciu jeho údajného nesprávneho postupu a tiež fikciu, kedy
sa tak stalo, pretože údajný nesprávny úradný postup nebol preukázaný a neexistuje a
žalobkyňanevyužilavšetkymožnostinauplatnenieavymoženiesvojhonároku,pretoženepodalažiadny

návrh proti členom predstavenstva ani členom kontrolnej komisie Družstva, ktorí boli zodpovední za jeho
riadenie, za hospodárenie a nakladanie s jeho majetkom. Poukázal na to, že kompetencie Národnej
banky Slovenska pri vykonávaní dohľadu nad dohliadanými subjektmi sú dané platnými právnymi
predpismi a ich medze vyplývajú aj z Ústavy Slovenskej republiky a konštantnej súdnej
judikatúry, podľa ktorej všetky orgány verejnej moci môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v

rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom je vylúčený extenzívny výklad (interpretácia) týchto
ústavných princípov vyplývajúcich z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že Národná
banka Slovenska postupovala v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a platnými právnymi predpismi,
nebola nečinná, nespôsobila žiadne prieťahy a pri svojom postupe voči Družstvu a aj
obchodníkovi s cennými papiermi dodržiavala zákonné pravidlá zakotvené v

ustanoveniach zákona o dohľade nad finančným trhom a zákona o cenných papieroch. Žalobkyňa
mohla požiadať Národnú banku Slovenska o vysvetlenie jej zákonom zverených kompetencií v oblasti
dohľadu nad finančným trhom a muselo jej byť známe, že s investíciou je spojené aj riziko a doterajší
alebo propagovaný výnos nie je zárukou budúcich výnosov s tým, že Národná banka Slovenska
môže ukladať sankcie dohliadanému subjektu len za také porušenie a neplnenie povinností, ktoré sú

dohliadanému subjektu uložené zákonom a ktoré zároveň patria do pôsobnosti a kompetencií orgánu
dohľadu. Až od účinnosti novelizovaného ustanovenia § 129 ods. 3 zákona o cenných papieroch, teda
až od 1.6.2010, boli povinnosti vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt rozšírené tak, že
Družstvo ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú aj povinnosťdodržiavať schválený Prospekt investície, a teda až odvtedy mohla Národná banka Slovenska dohliadať
na to, či Družstvo schválený Prospekt investície dodržiava. Uviedol, že povinnosť aktualizovať Prospekt
investície bola na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods. 4 zákona o cenných papieroch v

znení zákona č. 558/2008 Z.z. stanovená vyhlasovateľovi verejnej ponuky majetkových hodnôt až od
1.1.2009 a počas celej doby od vyhlásenia verejnej ponuky majetkových hodnôt štatutárny zástupca
vyhlasovateľa verejnej ponuky majetkových hodnôt nepretržite zodpovedal a zodpovedá investorom
za pravdivosť a úplnosť údajov v Prospekte investície a informácie. Podklady, ktoré má Národná
banka Slovenska zisťovať v rámci predmetu dohľadu, sa vždy vzťahujú výlučne ku konkrétnemu druhu

dohliadaného subjektu so zohľadnením jeho zákonom uložených povinností, pričom žiaden zákon
neukladal vyhlasovateľom verejnej ponuky majetkových hodnôt, na rozdiel od iných dohliadaných
subjektov, povinnosti v oblasti obmedzenia a rozloženia rizík ani krytia, a preto reálne neexistujúce
povinnosti Družstva nemohla Národná banka Slovenska kontrolovať, nakoľko vyhlasovateľ verejnej
ponuky majetkových hodnôt mal v súvislosti s rizikom iba jednu informačnú povinnosť podľa ustanovenia
§ 129 ods. 1 písm. b/ zákona o cenných papieroch spočívajúcu v tom, že zverejnené alebo hromadne

používané oznámenie o verejnej ponuke majetkových hodnôt muselo obsahovať taktiež upozornenie, z
ktorého vyplývalo, že s touto investíciou je spojené aj riziko a doterajší alebo propagovaný výnos nie
je zárukou budúcich výnosov. Preto za dodržiavanie Prospektu investície Družstva bolo aj voči členom
družstvavždyzodpovednépredstavenstvoakoštatutárnyorgán,atobezohľadunato,čivyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt táto povinnosť bola alebo nebola osobitne zákonom uložená.

NárodnábankaSlovenskamohlakontrolovaťlento,čisiDružstvoplníinformačnépovinnostioverejných
ponukách majetkových hodnôt podľa § 126 až § 130 zákona o cenných papieroch, či informácie
zverejňované Družstvom obsahujú náležitosti predpísané zákonom a či Družstvo ako vyhlasovateľ
verejnej ponuky majetkových hodnôt zverejňuje finančné správy v zmysle bývalého ustanovenia § 130
zákona o cenných papieroch, pričom tieto informácie Národná banka Slovenska nepotvrdzovala a ani

nemohla potvrdzovať, pretože mohla postupovať len v súlade s bývalými ustanoveniami § 129 a §
130 zákona o cenných papieroch a nemohla potvrdzovať správnosť finančných ukazovateľov Družstva.
Nesúhlasil s tvrdením žalobkyne, že vo vzťahu k Družstvu bola Národná banka Slovenska nečinná,
nakoľko vydala relevantné rozhodnutia, nedopustila sa žiadnych prieťahov v konaní a postupovala v
rámci jej oprávnení a v súlade so zákonom o cenných papieroch, zákonom č. 747/2004 Z.z. o dohľade

nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ako
aj Ústavou Slovenskej republiky. Vo vzťahu k rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky, sp.zn. 29
Cdo 4968/2009, na ktorý poukázala žalobkyňa, žalovaný uviedol, že tento primárne rieši problematiku
zodpovednosti iných subjektov ako štátu a iba sekundárne a marginálne sa zaoberá zodpovednosťou
za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pričom z jeho odôvodnenia zároveň vyplýva, že nie

je možné zmiešavať posúdenie otázky vzniku škody pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
výkonom verejnej moci s otázkou zodpovednostných nárokov osôb uvedených v ustanovení § 3 ods. 2
zákona o konkurze a vyrovnaní. V prípade prebiehajúceho konkurzu na majetok dlžníka sa posúdenie
nevymáhateľnosti pohľadávky poškodeného ako predpokladu vzniku škody štátom odvíja odo dňa,
keď poškodený dostal plnenie na základe právoplatného rozvrhového uznesenia súdu bez ohľadu na

to, že nebolo vydané rozhodnutie o zrušení konkurzu. Zodpovednosť štátu v prípade, ak existuje iný
dlžník, je zodpovednosť subsidiárna a tiež objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť s tým, že musia byť
najskôr využité všetky zákonné možnosti veriteľa voči iným dlžníkom a následne musia byť jednoznačne
a nespochybniteľne súčasne preukázané všetky tri predpoklady tejto zodpovednosti za škodu. Žalobkyni
doposiaľ nevznikla žiadna škoda a nemožno ani odhadnúť, v akej výške a kedy jej škoda v budúcnosti

eventuálne vznikne, pretože vznik škody a jej výška závisí na výsledku konkurzného konania, prípadne
likvidácie Družstva. Škoda môže vzniknúť až vtedy, ak sa právo veriteľa (žalobkyne) voči dlžníkovi stane
fakticky nevymáhateľným. K námietke žalobkyne, že v konkurze na majetok Družstva a v súvisiacich
incidenčných súdnych konaniach ani jeden a pol roka od vyhlásenia konkurzu nemajú veritelia ani len
zistené pohľadávky, poukázal na písomné vyjadrenie správcu konkurznej podstaty Družstva zo dňa

14.9.2011,vktoromsprávcakonkurznejpodstatykonštatujekatastrofálnystavúčtovníctvaúpadcu,ktoré
bolovedenélendojúla2010apotomtodátumesavúčtovníctvenenachádzajúžiadneúčtovnézáznamy,
účtovné doklady sú v neporiadku, mnohé z nich chýbajú a veľká časť finančných operácií úpadcu bola
realizovaná v hotovosti bez riadneho zaznamenania v účtovníctve, pričom pohľadávky neboli popreté z
dôvodu, že by boli nedostatočne zdokladované, ale v dôsledku veľmi podozrivého hospodárenia úpadcu

v období pred konkurzom. K námietkam žalobkyne, ktorá vytýkala prvoinštančnému súdu nevykonanie
listinných dôkazov v súlade s ustanovením § 129 ods. 1 O.s.p. uviedol, že v zápisnici o
pojednávaní síce nie je osobitne uvedené, že na tomto pojednávaní boli prečítané určité listiny alebo ich
presne označené časti, ale z nej jasne vyplýva, že súd prvej inštancie jednotlivé dôkazy nachádzajúce sadoteraz v súdnom spise oboznámil a presne špecifikoval o aké doklady išlo, pričom v zápisnici z
pojednávania zo dňa 22.1.2014 sa výslovne uvádza, že k oboznámenému právna zástupkyňa žalobkyne
a splnomocnená zástupkyňa žalovaného zhodne udávajú, že obsah oboznámených listinných dôkazov

a vyjadrení je im známy, nakoľko ich majú k dispozícii a nie je potrebné ich detailne oboznamovať
čítaním. Navyše poukázal na to, že v súlade s ustanovením § 121 O.s.p. netreba dokazovať skutočnosti
všeobecne známe alebo známe súdu z jeho činnosti, keď z odôvodnenia uznesenia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 27.2.2008, sp.zn. 1 Obo 283/2006, vyplýva, že dôkazy, na ktoré strana
sporu dodatočne poukazuje, sú súdu všeobecne známe, pretože strana sporu viedla desiatky sporov

na rovnakom skutkovom a právnom základe voči rôznym dlžníkom, takže dokazovanie v tomto smere
nebolo potrebné vykonať. Je mu známe, že na Okresnom súde Bratislava I. sú proti nemu vedené stovky
sporov na rovnakom skutkovom a právnom základe a vo všetkých sporoch majú žalobcovia
rovnakého právneho zástupcu. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6
M Cdo 11/2010, na ktorý sa žalobkyňa v tejto súvislosti odvolávala, poukázal na vyňatie jej argumentácie
z kontextu citovaného rozhodnutia, pričom poukázal na jeho inú časť a skutočnosť, že zo zápisníc súdu

prvej inštancie jednoznačne vyplýva, že súd oboznámil (vykonal) jednotlivé dôkazy nachádzajúce sa v
súdnom spise.

6. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23.6.2016, sp.zn. 8 Cdo
93/2016,rozsudok(vporadíprvý)odvolaciehosúduzodňa22.7.2015,sp.zn.2Co665/2014,zrušilavec

mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 5 O.s.p.). Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že žalobkyňa vady
konania podľa ustanovenia § 237 ods. l písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a ich existenciu
po preskúmaní veci nezistil ani dovolací súd. Postupom odvolacieho súdu ale došlo k odňatiu možnosti
konať pred súdom u žalobkyne, čo je potrebné považovať za procesnú vadu v zmysle ustanovenia § 237
ods. 1 písm. f/ O.s.p. v nadväznosti na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 242 ods. l veta druhá

O.s.p. (len) tým, že odvolateľke (žalobkyni) nebolo doručené vyjadrenie žalovaného k odvolaniu, a teda s
ním nebola oboznámená. Vyjadrenie pritom obsahovalo riadnu skutkovú a právnu argumentáciu. V tejto
súvislosti zdôraznil rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike zo dňa 13.1.2015 (sťažnosť č. 17127/12). Uložil odvolaciemu súdu vec opätovne prejednať a
rozhodnúť a rozhodnúť aj o trovách dovolacieho konania.

7. Odvolací súd opätovne preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania a právnym
názorom dovolacieho súdu [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. l C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky
súdny poriadok (O.s.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. l C.s.p.), keď pre

nariadenie pojednávania neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie
je dôvodné. Podmienky, za ktorých rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, okolnosti,
ktoré tomu predchádzali, náležitosti napadnutého rozsudku, ale posúdil podľa Občianskeho súdneho
poriadku. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. októbra 2016 (§ 378 ods. l, § 219 ods. l, ods.

3, § 385 ods. 1 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca
žalobkyne, upovedomení zákonným spôsobom.

8. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku odvolaním napadnutom, ktorým súd zamietol
žalobu (návrh na začatie konanie vo veci samej spolu s príslušenstvom) potvrdil, pretože je vecne

správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, ods. 2 O.s.p.). Pre správnosť dôvodov
napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné.

9. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové

závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z
ustanovenia§157ods.2O.s.p.Vňomdalsúdprvejinštanciejasnúapresvedčivúodpoveďnapodstatnú
otázku, prečo žalobe na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nevyhovel. Dôkazy hodnotil v
súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko,
čo vyšlo za konania najavo.

10. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako
aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná.Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva
strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu,

ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa
nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34,

rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na
spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný
súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo

na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami (I. ÚS 50/2004).

11.Jenepochybné,žežalobkyňasažaloboudomáhauloženiapovinnostižalovanémunahradiťjejškodu
v sume 5.666,21 € spolu s 9,25 % úrokom z omeškania ročne od 19.4.2011 do zaplatenia podľa zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov, ktorá jej vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom Národnej
banky Slovenska špecifikovaným v podanej žalobe, ktorý mal spočívať v tom, že Národná banka
Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva, keď Družstvo porušovalo
ustanovenie § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ a § 125c ods. 1 v

spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z. o cenných papieroch. Národná banka Slovenska zasiahla
až v máji 2011, kedy vydaním rozhodnutia o zákaze činnosti zakázala Družstvu činnosť, hoci
neaktuálnosť Prospektu investície bola už od 31.12.2006 evidentná, v prijatí nedostatočných opatrení
zo strany Národnej banky Slovenska po 24.8.2007, kedy pri kontrole Družstva zistila, že z hľadiska
rizikovosti portfólia, má portfólio nedostatočne rozložené, t.j. že Družstvo malo všetky získané peňažné

prostriedky investované v subjekte personálne a majetkovo prepojenom s obchodníkom
s cennými papiermi, pričom rizikovosť rozloženia portfólia je jedným z najdôležitejších ukazovateľov,
ktoré Národná banka Slovenska pri výkone dohľadu sleduje a má sledovať. Národná banka Slovenska
prijala od 20.8.2008 do 4.3.2011, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o odobratí povolenia,
nedostatočné opatrenia a zapríčinila, že žalobkyňa nemohla rozpoznať riziko svojej investície už skôr,

najmä po zisteniach, že obchodník s cennými papiermi poskytol Družstvu investičnú službu, ktorú mu
poskytovať nemohol.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa bola od 22.4.2005 členkou B. X. M. R., B. Č.. X, Z., R.T.: XX
XXX XXX, toho času v konkurze vyhlásenom uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011,

č.k. 3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, je členstvo v Družstve zaniklo ku dňu 30.3.2011 a
zároveň jej vzniklo právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu v sume 5.666,21 €; túto pohľadávku
si žalobkyňa prihlásila do konkurzu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 3
K 95/2010. Jej pohľadávka však bola správcom konkurznej podstaty popretá, a preto proti správcovi
konkurznej podstaty podala incidenčnú žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod

sp.zn. 7 Cbi 1/2011, ktoré nie je právoplatne skončené.

13. Z obsahu spisu je ďalej nepochybné, že dňa 2.6.2008 bola medzi Družstvom ako klientom
a obchodnou spoločnosťou H. R., T..H..B.., F..M.., Z., PoĽ. Č.. X, R.: XX XXX XXX, ako
obhospodarovateľom uzavretá Zmluva o riadení portfólia podľa ustanovenia § 43 zákona č. 566/2001

Z.z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých
zákonov, predmetom ktorej (čl. I. bod 2 Zmluvy) bol záväzok obchodníka s cennými papiermi hospodáriť
s portfóliom Družstva, pravidelne sledovať a vyhodnocovať spravované portfólio, obstarávať predaj
cenných papierov z portfólia, nákup cenných papierov a prvé nadobudnutie cenných papierov
od emitenta do portfólia Družstva, v súlade so schválenými prospektami investícií, uschovávať

a spravovať cenné papiere nachádzajúce sa v portfóliu Družstva, uskutočňovať optimalizáciu a taktické
zmeny v portfóliu Družstva a poskytovať mu konzultácie a finančné analýzy, pričom podľa Prílohy č. 2
k Zmluve sa obchodník s cennými papiermi zaviazal zabezpečiť mieru zhodnotenia Družstva vo výške
8 % ročne.14. Medzi stranami sporu nebolo sporným, že po výpovedi Zmluvy zo dňa 30.3.2010 zo strany
obchodníka s cennými papiermi Národná banka Slovenska rozhodnutím zo dňa 21. 12.2010, č.

ODT-8305-5/2010, potvrdeným rozhodnutím Bankovej rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011,
č. GUV-274/2011, odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných
služieb a rozhodnutím zo dňa 30.5.2011, č. ODT-10890-4/2010, zakázala Družstvu predaj
majetkových hodnôt podľa ustanovenia § 144 ods. 4 písm. c/ zákona č. 566/2001 Z.z. z dôvodu
porušenia § 129 ods. 3 v spojení s ustanovením § 128 ods. 1 písm. b/, c/, h/ zákona č.

566/2001 Z.z. a ustanovením § 125c ods. 1 v spojení s § 127 ods. 4 zákona č. 566/2001 Z.z.

15. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody je ustanovenie § 9
zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom.

16. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom má povahu objektívnej
zodpovednosti, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch
podmienok, ktorými je nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody.

17. Prvotnou podmienkou pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom je existencia nesprávneho úradného postupu, ktorý zákon č. 514/2003 Z.z. v ustanovení §
9 bližšie definuje tak, že za nesprávny úradný postup je potrebné považovať aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah

do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa konkrétnych okolností
toho - ktorého prípadu, môže však ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého
štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených
právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy,
funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do

najmenšíchpodrobností,apretojepotrebnésprávnosťúradnéhopostupuposudzovaťizhľadiskaúčelu,
k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj
nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných
lehôt na jeho vydanie, lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu
alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na

prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

18. Ani vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi nesprávnym úradným postupom a škodou
zákon č 514/2003 Z.z. nevysvetľuje. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba javov
(objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah

príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku.
Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva, pričom otázka
príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len v
konkrétnych súvislostiach. Pre posúdenie vzniku zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam
otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je náhrada požadovaná. Práve

vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (pokiaľ vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak
je protiprávne) sa zisťuje príčinná súvislosť. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo
všeobecných súvislostí a skúmať, ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko,
alevecnásúvislosťpríčinyanásledku;časovásúvislosťalenapomáhapriposudzovanívecnejsúvislosti.
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou

spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na
neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok,
pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku
musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní
príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich

do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu.

19. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty.
Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) avznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda, aby protiprávne konanie
bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť
príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať.

Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale
vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len
také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test
conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý
následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa

teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej
povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne
však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Existenciu príčinnej súvislosti
zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie
je. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou
(ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre

posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda
(majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada.

20. Škoda ako kategória občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala v
majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, t.j. všeobecným ekvivalentom a

je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, teda poskytnutím predovšetkým peňazí. Skutočnou
škodou (damnum emergens) sa rozumie ujma, ktorá musí spočívať v zmenšení majetkového stavu
poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou. Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. Ušlý zisk
je v podstate ušlým majetkovým prospechom a spočíva v nenastalom zväčšení (rozmnožení) majetku
poškodeného, ktoré by bolo možné dôvodne očakávať s ohľadom na pravidelný beh vecí nebyť škodnej

udalosti. Poškodený je povinný vznik škody preukázať, v súdnom konaní ho preto zaťažuje dôkazné
bremeno o tom, že škoda vznikla.

21. Nevyhnutným predpokladom pre záver o tom, či postup Národnej banky Slovenska v preskúmavanej
veci bol nesprávny, je vymedzenie "správneho úradného postupu" a zistenie, že Národná banka

Slovenska tento postup nezachovala, keď v danej veci mal nesprávny úradný postup spočívať aj v
tom, že Národná banka Slovenska oneskorene zistila neaktuálnosť Prospektu investície Družstva a na
zistené nedostatky riadne a včas nereagovala. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ak v posudzovanej
veci úradným postupom je postup Národnej banky Slovenska ako orgánu štátu súvisiaci s výkonom
štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka žalobkyne, predovšetkým jej individuálnych práv a

povinností, tak neobstojí jej námietka spočívajúca v tvrdení, že povinnosťou Národnej banky Slovenska
bolo dohliadať na aktualizáciu Prospektu investície. Povinnosť aktualizovať Prospekt investície bola
Družstvu uložená až s účinnosťou od 1.1.2009, na základe novelizovaného ustanovenia § 127 ods.
4 zákona č. 566/2001 Z.z. v spojení s ustanovením § 125c ods. 1. zákona č. 566/2001
Z.z. o cenných papieroch, a preto sa na Národnú banku Slovenska nemohla vzťahovať povinnosť

dohliadať na aktuálnosť Prospektu investície realizovanú pred týmto dátumom, t.j. pred 1.1.2009. Z
toho potom vyplýva, že v rozhodnom období, t.j. do novelizácie zákona č. 566/2001 Z.z. vykonanej
zákonom č. 558/2008 Z.z. neexistovala povinnosť Družstva aktualizovať Prospekt investície. Z povahy
veci je v tomto smere vylúčený aj dohľad zo strany Národnej banky Slovenska, keďže nebolo možné
kontrolovať povinnosť, ktorá v rozhodnom čase neexistovala. Zároveň je potrebné uviesť, že Družstvo

ako vyhlasovateľ verejnej ponuky majetkových hodnôt malo zákonom uloženú povinnosť dodržiavať
schválený Prospekt investície až od 1.6.2010, kedy boli novelou ustanovenia § 129 ods. 3 zákona
č. 566/2001 Z.z. vykonanej zákonom č. 129/2010 Z.z. rozšírené povinnosti družstva, a preto pokiaľ
Družstvo od 31.12.2006 do 1.6.2010 zo zákona takúto povinnosť nemalo, nemohla Národná banka
Slovenska túto povinnosť skúmať ani prostredníctvom výkonu dohľadu, keď Družstvo samo osebe

nebolo povinné Prospekt investície dodržiavať.

22. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne o povinnosti Národnej banky Slovenska v
oblastiskúmaniarizikovostiportfóliaDružstva,nakoľkozákonč.566/2001Z.z.neukladalvyhlasovateľovi
verejnej ponuky majetkových hodnôt v tomto smere žiadne povinnosti, a preto ani Národnej banke

Slovenskaznehonevyplývalapovinnosť,ktorábyjejakopovinnémusubjektutakútopovinnosťukladala.
Je nepochybné, že ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu
zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv subjektu, avšak
na druhej strane nemožno prehliadnuť, že štát je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej(škodu nepôsobiacej) interpretácii vo svetle presne zákonom stanovených povinností Národnej banky
Slovenska. Nemohol by sa preto zbaviť zodpovednosti za postup Národnej banky Slovenska v prípade,
ak by sa tento postup ukázal mylným, zasahujúcim do základných práv žalobkyne, ktorý však nemôže

vychádzať z toho, ako takýto postup žalobkyňa vyhodnotila, ale musí vychádzať výlučne z toho, že
nemožno prisúdiť Národnej banke Slovenska pri aplikácii zákonov viac povinností ako tie, ktoré jej
konkrétnymspôsobomvyplývajúzozákona,čojeproporcionálnestým,ženemožnoposkytovaťochranu
štátnemu orgánu, ktorý si prisvojí pri aplikácii zákona viac práv.

23. Z obsahu Zmluvy uzavretej medzi Družstvom a obchodníkom s cennými papiermi vyplýva, že
jej podstatou bol výkon finančných operácií za účelom obhospodarovania cenných papierov a iných
finančných nástrojov a iných operácií súvisiacich s riadením portfólia Družstva, čo v praxi znamenalo,
že obchodník s cennými papiermi obchodoval vo vlastnom mene na účet Družstva, čiže riziko nieslo
samotné Družstvo, ktoré bolo iniciátorom celého obchodu, dávalo pokyny na nákup, či predaj toho-
ktorého finančného nástroja (čl. III bod 1 písm. c/ Zmluvy v spojení s § 5 zákona

č. 566/2001 Z.z.). V danom prípade išlo o služby, ktoré Družstvo ako klient obchodníka s cennými
papiermi využívalo na vlastné riziko s vedomím, že ziskovosť uvedených operácií nie je zaručená.
Žalobkyňa si pritom ako členka Družstva, ktoré za týmto účelom zhodnocovalo portfólio, musela byť
vedomá, že vývoj na finančných trhoch nemožno s istotou predpovedať a odhadnúť, čo je podstatným
znakom obchodov vykonávaných prostredníctvom obchodníkov s cennými papiermi. Až do rozhodnutia

Národnej banky Slovenska zo dňa 21.12.2010, č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s
cennými papiermi povolenie na poskytovanie investičných služieb, potvrdeným rozhodnutím Bankovej
rady Národnej banky Slovenska zo dňa 1.3.2011, č. GUV-274/2011, vykonával obchodník s
cennými papiermi túto činnosť ako regulovanú Národnou bankou Slovenska a činnosť Družstva, ktorého
bola žalobkyňa v rozhodnom čase členkou, spĺňala znaky investovania s finančnými prostriedkami,

disponibilnými za účelom ich zhodnotenia, pričom táto forma nakladania s vlastným majetkom
je spôsob zhodnocovania na vlastné riziko, teda riziko v zmysle neistého výnosu z realizovaného
finančného investovania. Zodpovednosť štátu nemôže nahrádzať primárnu zodpovednosť obchodníka
s cennými papiermi voči Družstvu, či sekundárnu zodpovednosť Družstva voči žalobkyni.

24. Nebolo možné stotožniť sa ani s námietkou žalobkyne o nedostatočných opatreniach Národnej
banky Slovenska na nápravu protiprávneho stavu po zistení závažných pochybení obchodníka s
cennými papiermi pri činnosti voči Družstvu, nakoľko odhliadnuc od aktívneho prístupu Národnej banky
Slovenska k obchodníkovi s cennými papiermi, preukázaného jej rozhodnutím zo dňa 8.1.2008, č.
OPK-9750/3/2007, ktorým uložila obchodníkovi s cennými papiermi pokutu v sume 500.000,-- Sk

(16.596,96 €), kedy po zrušení a vrátení veci na ďalšie konanie Bankovou radou Národnej banky
Slovenska rozhodnutím zo dňa 20.8.2008, č. OPK-9750-5/2007, uložila obchodníkovi s cennými
papiermi pokutu v sume 300.000,-- Sk (9.958,18 €) a následne rozhodnutím zo dňa 21.12.2010,
č. ODT-8305-5/2010, ktorým odobrala obchodníkovi s cennými papiermi povolenie na poskytovanie
investičných služieb, odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť nasledovné.

25. Žalobkyňa sa nemôže v konaní domáhať náhrady škody titulom nesprávneho úradného postupu,
ktorý má spočívať v takom pochybení v postupe Národnej banky Slovenska, ktoré sa týka
hmotnoprávneho posúdenia veci, keď takéto hmotnoprávne pochybenia sa môžu priamo odraziť v
obsahu rozhodnutí Národnej banky Slovenska, nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup

považovať výklad zákona, právne posúdenie veci, či aplikáciu zákona na daný skutkový stav zo strany
štátneho orgánu, odlišný od subjektívneho očakávania strany sporu, ktorého práv, či právom chránených
záujmov sa má rozhodnutie dotýkať.

26. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej

inštancie, že Národná banka Slovenska svojím postupom neporušila svoje povinnosti, keďže pri výkone
verejnej moci postupovala v rozsahu svojich kompetencií daných jej zákonom, nedopustila sa pri svojom
rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupovala spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných
práv a ľudských slobôd, a preto jej postup nie je možné kvalifikovať ako nesprávny úradný
postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

27. Odvolací súd považuje za potrebné osobitne poukázať na to, že postup Národnej banky Slovenska
bol v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na
základe Ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pokiaľ Národná bankaSlovenska zisťovala podmienky a predpoklady pre vydanie vyššie uvedených rozhodnutí, za týmto
účelom nepochybne zhromažďovala podklady (dôkazy), hodnotila zistené skutočnosti, tieto právne
posúdila a iné opatrenia, ktoré od Národnej banky Slovenska žalobkyňa očakávala a namietala ich

nedostatočnosť, nemôžu byť na ujmu žalovanému. V daných prípadoch išlo o činnosť priamo smerujúcu
k vydaniu rozhodnutí a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní
sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia. Z hľadiska zodpovednosti štátu môžu takéto rozhodnutia
zakladať (za splnenia všetkých zákonných podmienok) zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie,
avšak žalobkyňa v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie vytýkala len nesprávny úradný

postup Národnej banky Slovenska. V tejto súvislosti je zároveň potrebné zdôrazniť, že všetky uvedené
rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom, neboli zrušené a majú povahu tzv. zákonného
rozhodnutia s tým, že subjektívne presvedčenie žalobkyne o tvrdenej, avšak v konaní nepreukázanej,
nesprávnosti úradného postupu a nedostatočnosti opatrení prijatých Národnou bankou Slovenska, ktorá
nemá oporu v zákone, sa nemusí vždy legitímne zhodovať s objektívnou realitou.

28. V súvislosti s vyhlásením konkurzu uznesením Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 11.4.2011, č.k.
3 K 95/2010-21, právoplatným dňa 5.5.2011, na majetok Družstva ako úpadcu odvolací súd uvádza,
že nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom voči žalovanému môže byť
v občianskom súdom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej
pohľadávky v konkurznom konaní. Nakoľko si však žalobkyňa pohľadávku, ktorá je predmetom tohto

sporu, uplatnila v konkurznom konaní, škoda jej ešte nevznikla. Nárok na náhradu škody od štátu
by mohla žalobkyňa uplatniť iba vtedy, ak by preukázala, že sa bezúspešne domáhala jej vydania v
konkurznom konaní, keďže existencia pohľadávky uplatnenej v konkurznom konaní vylučuje vznik škody
ako majetkovej ujmy, a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou
konkurzu. V prejednávanej veci preto nie je daný ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu,

a to existencia samotnej škody (analogicky rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa
31.5.2006, sp.zn. 4 Cdo 199/2005).

29. Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobkyne v odvolaní týkajúcou sa procesného
pochybenia súdu prvej inštancie, ktorý na pojednávaní nevykonal dokazovanie listinnými dôkazmi

predpísaným spôsobom, nakoľko z obsahu zápisnice o pojednávaní pred prvoinštančným súdom
vyplýva, že súd strany sporu riadne oboznámil s obsahom listinných dôkazov (č.l. 135 a nasl. spisu).

30. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi.

S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľka, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

31. Žalobkyni úspešnej v dovolacom konaní v celom rozsahu odvolací súd priznal náhradu trov

dovolacieho konania v rozsahu 100 %, o čom rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods.
l, ods. 3, § 255 ods. l, § 262 ods. l, ods. 2 C.s.p.).

32. Žalovanému úspešnému v odvolacom konaní v celom rozsahu odvolací súd priznal náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o čom rozhodne súd prvej inštancie (§ 378 ods.

l, § 255 ods. l, § 262 ods. l, ods. 2 C.s.p.).

33. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s
účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za
peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a

ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona).

34. Záverom odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Ako vyplýva z rozsudku
odvolacieho súdu v poradí prvého žalobkyni nedoručoval vyjadrenie žalovaného k jej odvolaniu protinapadnutému rozsudku, pretože neobsahuje žiadne nové argumenty, skutočnosti, na skutočnostiach
tam tvrdených odvolací súd nezaložil svoje rozhodnutie; vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobkyne
nemalo vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu. Správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie

spočívala v správnej aplikácii zákona č. 514/2003 Z.z.; nebola porušená zásada rovnosti zbraní (§
18 veta prvá O.s.p.). Aj prípadné vyjadrenie sa žalobkyne k danému vyjadreniu, vedomosť o takomto
vyjadrení, by nemalo vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno
dôvodiť, že týmto postupom súdu žalobkyni bola odňatá možnosť konať pred súdom, žeby jej súd odňal
ústavné právo na súdnu ochranu (porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo

dňa 28.1.2015, sp.zn. 6 Cdo 273/2014; porovnaj tiež rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 14.12.2010, č. 24880/05 vo veci Ladislav Holub v. Česká republika, zo dňa 29.3.2011,
č. 17696/07 vo veci Jan Čavajda v. Česká republika, zo dňa 29.3.2011, č. 9965/08 vo veci Vladimír
Matoušek v. Česká republika). Na tomto mieste odvolací súd pripomína ustanovenie § 135 ods. 1
veta druhá O.s.p., podľa ktorej bol súd viazaný (o.i.) rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva,
ktoré sa týka základných ľudských práv. Postačovalo preto doručenie vyjadrenia žalovaného žalobkyni

spolu s doručovaním predmetného rozsudku odvolacieho súdu súdom prvej inštancie (§ 225 O.s.p.),
čo sa stalo dňa 24.8.2015 (č.l. 250 spisu). Dovolací súd len veľmi stroho odkázal na iné rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva (vo veci Trančíková proti Slovenskej republike) bez akejkoľvek
viazanosti na vyššie uvedené dôvody. Odhliadnuc od uvedeného v obdobných konaniach ide už o
ustálenú rozhodovaciu prax súdom v Slovenskej republike a akékoľvek ďalšie úkony boli nadbytočné.

V dovolaní zo dňa 9.9.2015 (č.l. 267 a nasl. spisu) sa žalobkyňa vôbec nevyjadrila k vyjadreniu
žalovaného k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie a nestalo sa tak ani neskôr osobitným
podaním. Na tomto mieste odvolací súd uvádza, že dané uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky je v rozpore s iným rozhodnutím (uznesením) Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo
dňa 28.1.2015, sp.zn. 6 Cdo 273/2014, s rozsudkom zo dňa 6.8.2008, sp.zn. 6 Sžo

15/2008.VrozhodnutíoznačenomvporadídruhomNajvyššísúdSlovenskejrepublikypoukázalnato,že
rozhodnutie správneho orgánu sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady,
ktoré nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Z toho vyplýva všeobecný záver,
že ak by aj súd považoval konanie súdu prvej inštancie za pochybenie, potom treba mať na pamäti,
že zrušenie rozhodnutia pri pochybení, ktoré nemá vplyv na zákonnosť postupu, alebo rozhodnutia

súdu, nemá za cieľ, aby sa formálne zopakoval postup, ktorý by viedol k takému istému meritórnemu
rozhodnutiu.

35. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).