Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. marec 2016

Súd: Okresný súd Kežmarok
Spisová značka: 4Cpr/7/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8414206569
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2016
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Borovská

ECLI: ECLI:SK:OSKK:2016:8414206569.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Kežmarok samosudkyňou JUDr. Erikou Borovskou v právnej veci žalobkyne G. Č., P..

X.X.XXXX, X. Y. U., L. XXXX/XX, zastúpenej G.. C. C., P.. XX.X.XXXX, X. Y. Y., J. X, proti žalovanej
Tatranská mliekareň, a. s., so sídlom Kežmarok, Nad traťou 26, IČO: 31 654 363, o určenie, že pracovný
pomer trvá a o náhradu mzdy, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej založený pracovnou zmluvou z 19. 10.
2007 trvá, zamieta.

II. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy vo výške 4 184,20 eur do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobu o náhradu mzdy v prevyšujúcej časti zamieta.

IV. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajší súd 28.9.2012 v jej úprave pripustenej uznesením súdu z
20.2.2014 č. k. 4Cpr 3/2012-65 domáhala určenia, že okamžité skončenie jej pracovného pomeru u
žalovanej z 2.8.2012 je neplatné, určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, a uloženia povinnosti

žalovanej zaplatiť jej náhradu mzdy v súvislosti s požadovaným neplatným okamžitým skončením
pracovného pomeru v sume zodpovedajúcej jej priemernému mesačnému zárobku, a to v sume 524,62
eur mesačne spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5% ročne za dobu od 3.8.2012 do času, kým jej
žalovaná neumožní pokračovať v práci.

Okresný súd Kežmarok o žalobe rozhodol rozsudkom z 4.7.2014 č. k. 4Cpr 3/2012-97 tak, že vyslovil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej realizované podaním z 2.8.2012 je

neplatné (výrok I.), a konanie o určenie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovanej trvá a o náhradu
mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru za dobu od 3.8.2012 do času,
kým žalovaná neumožní žalobkyni pokračovať v práci, spolu s jej príslušenstvom vylúčil na samostatné
konanie (výrok II.). Rozsudok vo výroku I. nadobudol právoplatnosť v spojení s rozsudkom Krajského
súdu v Prešove z 11.3.2015 č. k. 4CoPr/7/2014-130, ktorým odvolací súd na odvolanie žalovanej
rozsudok v tomto I. výroku potvrdil, dňom 28.5.2015. Rozsudok vo výroku II., ktorý nebol odvolaním
napadnutý, nadobudol právoplatnosť 17.10.2014.

Zástupkyňa žalobkyne v priebehu tohto vylúčeného konania trvala na určení, že pracovný pomer
žalobkyne u žalovanej stále trvá a na nároku na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým
skončením pracovného pomeru. Podaním z 9.11.2015 požiadala súd o pripustenie zmeny žaloby v častinároku na náhradu mzdy tak, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy v
sume jej priemerného mesačného zárobku vo výške 464,91 eur brutto tak, ako ho v priebehu konania
vypočítala žalovaná, a to za dobu od 3.8.2012 do 27.4.2015 spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5%

ročne do 3 dní od právoplatnosti rozsudku súdu. Súd uznesením vyhláseným na pojednávaní 4.7.2014
pripustil zmenu žaloby v zmysle tohto návrhu žalobkyne.

Zástupkyňa žalobkyne tvrdila, že žalobkyňa v priebehu celého súdneho konania o neplatnosť
okamžitého skončenia jej pracovného pomeru vždy trvala na tom, aby ju žalovaná po doručení

okamžitého skončenia pracovného pomeru ďalej zamestnávala. Akékoľvek jej vyjadrenia a podania v
priebehu konania boli iba návrhmi na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru so žalovanou,
ktorévšakneboližalovanouakceptované.Pretokskončeniujejpracovnéhopomerunedošloastáletrvá.
Argumentovala, že spôsob skončenia pracovného pomeru je v Zákonníku práce taxatívne stanovený.
Pracovný pomer preto nemožno rozviazať iným spôsobom, než aký pozná Zákonník práce. Aplikácia
ust. § 79 ods. 3 Zákonníka práce nie je v danom prípade dôvodná, nakoľko toto ustanovenie rieši

situáciu, keď zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Tvrdila, že
písomným podaním z 23.4.2015 žalobkyňa reagovala na výzvu žalovanej z 16.4.2015 na nástup do
zamestnania najneskôr k tomuto dňu a žalovanej navrhla uzavretie dohody o skončení pracovného
pomeru k 27.4.2015. Návrh však nebol žalovanou akceptovaný. Realizovaním predmetnej výzvy z
16.4.2015 na nástup do zamestnania učinenej v čase, kedy už bolo rozhodnuté o neplatnosti okamžitého

skončenia jej pracovného pomeru, žalovaná sama prejavila ochotu prideľovať žalobkyni prácu a trvanie
jej pracovného pomeru v tom čase tak sama potvrdila. Žalovanou nebol akceptovaný ani predchádzajúci
návrh žalobkyne prednesený na pojednávaní 4.7.2014 na uzavretie dohody o skončení pracovného
pomeru ku dňu 31.1.2014 odôvodnený tým, že žalobkyňa sa 1.2.2014 zamestnala.

Zástupca žalovanej žiadosť žalobkyne o určenie, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, žiadal ako
nedôvodnú zamietnuť. Žiadosti o náhradu mzdy za dobu 3.8.2012 do 27.4.2015 navrhoval vyhovieť iba
čiastočne, a to tak, aby súd žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy iba za výpovednú
dobu 2 mesiacov vychádzajúc pritom z výšky jej priemerného mesačného zárobku vypočítaného
žalovanou na sumu 464,91 eur brutto, čo predstavuje celkom 929,82 eur.

Argumentoval, že v prípade neplatného skončenia pracovného pomeru je podľa ust. § 79 Zákonníka
práce pre trvanie pracovného pomeru zamestnanca a pre priznanie náhrady mzdy rozhodné, či
zamestnanec trvá alebo netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. S poukazom na
judikatúru slovenských a českých súdov poukazoval na právne závery vyslovené súdmi, podľa ktorých

oznámenie zamestnanca je neformálnym právnym úkonom a podľa ktorých zamestnanec môže svoje
stanovisko, aby ho zamestnávateľ naďalej zamestnával meniť, pričom rozhodné je, aké stanovisko
oznámil zamestnávateľovi v dobe vyhlásenia súdneho rozhodnutia o určení neplatnosti skončenia
pracovného pomeru. Tvrdil, že zo zápisnice z pojednávania konaného vo veci neplatnosti okamžitého
skončenia pracovného pomeru z 25.3.2014 vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne na tomto pojednávaní

jednoznačne vyhlásila, že žalobkyňa už nemá záujem, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Zo zápisnice
z pojednávania konaného následne 10.6.2014 vyplýva, že žalobkyňa na výslovnú otázku predsedníčky
senátu, či v prípade vyhlásenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru má naďalej
záujem pracovať u žalovanej uviedla, že nie. Zo zápisnice z pojednávania konaného 4.7.2014 vyplýva,
že zástupkyňa žalovanej na tomto pojednávaní opakovane poznamenala, že pracovný pomer žalobkyne

u žalovanej nemôže pokračovať. Žalobkyňa zastúpená osobou s právnickým vzdelaním teda v priebehu
súdneho konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru určito a zrozumiteľne
prejavila vôľu netrvať ďalej na pokračovaní pracovného pomeru u žalovanej. Rozsudok, ktorým súd
vyhlásil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, bol vyhlásený na pojednávaní 4.7.2014.
Žalobkyňa preto už nemôže svoje stanovisko, že na pokračovaní pracovného pomeru netrvá, meniť.

Vôľu žalobkyne nepokračovať v pracovnom pomere u žalovanej je možné vyvodiť aj z jej správania po
právoplatnosti rozsudku z 4.7.2014. Žalobkyňa ani po právoplatnosti rozsudku absolútne neprejavila z
vlastnej iniciatívy záujem nastúpiť u žalovanej do zamestnania, čo trvá doposiaľ. Žalovaná iba v záujme
istoty, či žalobkyňa má alebo nemá záujem u nej pracovať, listom z 16.4.2015 žalobkyňu vyzvala, aby
najneskôr do 27.4.2015 nastúpila do práce. Žalobkyňa list odmietla prevziať. Odmietla aj akúkoľvek

komunikáciu s poverenými zamestnancami žalovanej. Žalovaná preto zastáva názor, že v danej veci
žalobkyňa v priebehu konania o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru jednoznačne
zmenila svoje stanovisko a netrvala na tom, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Preto podľa § 79 ods.
4 Zákonníka práce jej pracovný pomer u žalovanej skončil fikciou dohody ku dňu, kedy sa mal skončiťokamžitým skončením pracovného pomeru, tzn. k 2.8.2012, a žalobkyňa podľa § 79 ods. 5 Zákonníka
práce má nárok na náhradu mzdy iba za 2-mesačnú výpovednú dobu.

Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu, kedy sa mal pracovný pomer žalobkyne
okamžitým skončením realizovaným podaním žalovanej z 2.8.2012 skončiť, tzn. k 2.8.2012 (ďalej
len Zákonník práce) ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo s ním neplatne
skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak

súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí
zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd
rozhodne o skončení pracovného pomeru.

Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne
inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný

pomer skončiť.

Rozviazanie pracovného pomeru okamžitým skončením pracovného pomeru alebo iným zákonom
stanoveným spôsobom je neplatné, len ak jeho neplatnosť bola určená právoplatným súdnym
rozhodnutím. Avšak aj keď neplatnosť skončenia pracovného pomeru zamestnávateľom bola

právoplatným rozhodnutím súdu určená, pracovný pomer zamestnanca nemusí naďalej pokračovať. V
zmysle citovaných ustanovení Zákonníka práce pracovný pomer zamestnanca naďalej trvá vtedy, ak
zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával. Ak zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, teda neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na
ďalšom zamestnávaní alebo oznámi, že na ďalšom zamestnávaná netrvá, aj napriek právoplatnému

rozhodnutiu súdu o neplatnosti skončenia pracovného pomeru pracovný pomer nepokračuje a nastáva
právna fikcia rozviazania pracovného pomeru dohodou upravená v citovanom ust. § 79 ods. 3
Zákonníka práce.

Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ pri neplatnom skončení

pracovného pomeru ďalej zamestnával, je jednostranným právnym úkonom zamestnanca adresovaným
zamestnávateľovi, ktorý k svojej platnosti nevyžaduje písomnú formu. Takýto prejav vôle môže
zamestnanec teda učiniť akýmkoľvek konaním alebo opomenutím, môže tak urobiť výslovne alebo
iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o tom, čo chcel prejaviť. Podľa ustálenej súdnej praxe
ak má mať takéto oznámenie zamestnanca z hľadiska cit. ust. § 79 ods. 1 a ods. 3 Zákonníka

práce právne účinky, oznámenie môže zamestnanec učiniť po tom, čo s ním zamestnávateľ skončil
pracovný pomer okamžitým skončením alebo iným zákonom stanoveným spôsobom, najneskôr však
do rozhodnutia súdu o žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. V súdnej praxi
nie sú pochybnosti o tom, že zamestnanec môže svoje stanovisko v tomto smere behom uvedeného
obdobia zmeniť a napríklad oznámiť zamestnávateľovi, že netrvá na tom, aby ho ďalej zamestnával,

aj keď mu pôvodne oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súdna prax vychádza z toho, že
zákon ani iné právne predpisy zamestnancovi takéto konanie nezakazujú. Rozhodným z tohto hľadiska
je pritom také oznámenie zamestnanca zamestnávateľovi, ktoré tu bolo v dobe rozhodnutia súdu o
určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie
neplatnosti skončenia pracovného pomeru právoplatne skončené.

V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné a vykonaným dokazovaním ani spochybnené, že
žalobkyňa písomným podaním vyhotovením 3.8.2012 (tzn. deň nasledujúci po dni, kedy jej v dôsledku
odmietnutia prevzatia písomnosti bolo okamžité skončenie pracovného pomeru z 2.8.2012 účinne
doručené) žalovanej oznámila, že skončenie pracovného pomeru z 2.8.2012 považuje za neplatné a

požiadala, aby jej žalovaná naďalej prideľovala prácu. Z písomného podania žalovanej z 13.8.2012
označeného ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru - stanovisko k oznámeniu“ vyplýva, že toto
oznámenie žalobkyne bolo žalovanej 3.8.2012 aj doručené.Sporným medzi účastníkmi bolo, či žalobkyňa toto svoje stanovisko v priebehu konania o neplatnosť
okamžitého skončenia pracovného pomeru a to až do rozhodnutia súdu o žalobnej žiadosti o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012, tzn. do 4.7.2014, zmenila tak,

že na ďalšom zamestnávaní po okamžitom skončení pracovného pomeru netrvala. Súd na základe
vykonaného dokazovania zastáva názor, že s argumentáciou zástupcu žalovanej odôvodňujúcou zmenu
pôvodného stanoviska žalobkyne, že trvá na tom, aby ju žalovaná po okamžitom skončení pracovného
pomeru naďalej zamestnávala oznámeného žalovanej podaním z 3.8.2012, nemožno súhlasiť.

Podľa § 15 Zákonníka práce prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých
sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Zákonník práce z dôvodu subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k prvej časti
Zákonníka práce nevymedzuje pojem právny úkon. Pre pracovnoprávne účely preto treba pojem právny
úkon používať tak, ako ho vymedzuje Občiansky zákonník. Zákonník práce v prvej časti upravuje

len osobitosti právnych úkonov pre oblasť pracovného práva. Citované ust. § 15 Zákonníka práce
stanovuje pravidlo o tom, ako má byť prejav vôle vyložený pre prípad, že vznikne pochybnosť o obsahu
pracovnoprávneho úkonu. Dobré mravy v uvedenom obsahovom kontexte ust. § 15 nevystupujú ako tzv.
„pozitívna hranica“ výkonu práv (čl. 2 Základných zásad Zákonníka práce), ale ako dôležité interpretačné
pravidlo pracovného práva, ktoré má chrániť najmä zamestnancov. Pri výklade prejavu vôle je potrebné

vychádzať vždy nielen z gramatického výkladu, ale prihliadať aj na logický a systematický výklad.
Výslovný prejav vôle sa vykladá predovšetkým podľa slovného vyjadrenia a podľa toho, aký mu účastník
pri prejave vôle prikladal význam. Zmyslom výkladu prejavu vôle je objasniť skutočný zámer účastníka
týmto spôsobom vyjadrený.

Súd pre účely výkladu vôle prejavenej žalobkyňou (resp. jej zástupkyňou) v priebehu súdneho konania o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, na ktorú poukazoval zástupca žalovanej
v súvislosti s tvrdením o zmene stanoviska žalobkyne z 3.8.2012, úvodom dáva do pozornosti judikatúru
českých súdov, podľa ktorej ak si zamestnanec v žalobe podanej proti zamestnávateľovi okrem
požiadavky na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru uplatnil aj nárok na náhradu mzdy v

súvislosti s požadovaným neplatným skončením pracovného pomeru, je v takomto úkone zamestnanca
obsiahnuté aj oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, a takáto žaloba nahradzuje
oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Nárok na náhradu
mzdy si zamestnanec pritom nemusí uplatniť vždy už priamo v žalobe, ktorou sa domáha určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Môže tak urobiť tiež v priebehu tohto súdneho konania, a to

tak, že so súhlasom súdu zmení žalobu a vedľa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru bude
požadovať tiež priznanie náhrady mzdy v súvislosti s týmto neplatným skončením pracovného pomeru
(porovnaj napr. rozsudok NS ČR z 24.6.2003 sp. zn. 21Cdo 387/2003 a pod).

Ak si teda zamestnanec žalobou v súdom konaní vedľa nároku na určenie neplatnosti skončenia

pracovného pomeru uplatní aj nárok na náhradu mzdy v súvislosti s týmto požadovaným neplatným
skončením pracovného pomeru, možno z toho logicky vyvodiť, že zamestnanec týmto právnym úkonom
(uplatnením nároku na náhradu mzdy ako aj trvaním na ňom) súčasne vyjadruje aj svoju vôľu trvať
na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Podľa vyššie uvedenej súdnej judikatúry uplatnenie
nároku nahradzuje oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával.

V prejednávanej veci žalobkyňa písomným podaním z 3.8.2012 žalovanej výslovne oznámila, že
po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 trvá na ďalšom zamestnávaní. Následne v
priebehu súdneho konania o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru písomným
podanímz25.4.2013,ktorékrátkoucestoudoručilasúdunapojednávaníkonanom26.4.2013,žalobkyňa

požiadala súd o pripustenie zmeny žaloby tak, aby súd vedľa určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru uložil žalovanej aj povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy v súvislosti s týmto
požadovaným neplatným skončením pracovného pomeru v sume jej priemerného mesačného zárobku
za dobu od 3.8.2012, kedy žalovanej oznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, do času, kým jej
žalovaná neumožní v práci pokračovať. Súd uznesením z 20.2.2014 č. k. 4Cpr 3/2012-65, ktoré

nadobudlo právoplatnosť 19.3.2014, pripustil túto zmenu žaloby. Právoplatným pripustením zmeny
žaloby súdom nastali hmotnoprávne účinky zmeny žaloby.Žalobkyňa teda v čase právoplatného pripustenia zmeny žaloby súdom, tzn. 19.3.2014, nepochybne
trvala na tom, aby ju žalovaná po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 ďalej
zamestnávala a žalobou sa v súvislosti s týmto požadovaným neplatným skončením pracovného

pomeru domáhala náhrady mzdy za dobu od 3.8.2012, kedy podaním z 3.8.2012 žalovanej oznámila,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, do času, kým jej nebude umožnené v práci pokračovať.

Zástupca žalovanej tvrdil, že žalobkyňa následne toto svoje stanovisko zmenila tak, že na ďalšom
zamestnávaní žalovanou po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 netrvala. Poukazoval

na vyhlásenia zástupkyne žalobkyne na pojednávaniach konaných 25.3.2014, 10.6.2014 a 4.7.2014,
ako aj na následne správanie žalobkyne.

Zo zápisnice z pojednávania konaného 25.3.2014 vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne pred otvorením
toho pojednávania uviedla, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná ďalej zamestnávala. Pri výklade
tohto prejavu vôľu zástupkyne žalobkyne je potrebné vychádzať z objasnenia toho, aký skutočný zámer

zástupkyňa žalobkyne týmto sledovala, a to so zreteľom na všetky okolnosti, za akých tento prejav
učinila. Výklad pritom musí zodpovedať dobrým mravom a chrániť záujmy zamestnanca. Zo zápisnice
z pojednávania vyplýva, že zástupkyňa žalobkyne hneď úvodom ospravedlnila neúčasť žalobkyne na
tomto pojednávaní tým, že 1.2.2014 sa žalobkyňa zamestnala v Rakúsku. To, že žalobkyňa nemá
záujem, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, zástupkyňa žalobkyne uviedla pred otvorením tohto

pojednávania v rámci pokusu súdu o zmier účastníkov, a po tom, čo súd v záujme uzavretia zmieru
opakovane uviedol, ako sa súdu javí právne posúdenie veci. Zástupkyňa žalobkyne tým reagovala na
prednes zástupcu žalovanej, ktorý uviedol, že nevylučuje možnosti jednania so žalobkyňou o vyriešenie
veci zmierom, avšak nie je mu zrejmé, či žalobkyňa chce, aby ju žalovaná aj naďalej zamestnávala a
aký je jej záujem pokiaľ ide o náhradu mzdy. Keďže pokus súdu o zmier nebol úspešný, súd otvoril

pojednávanie. Zástupkyňa žalobkyne po otvorení pojednávania predniesla, že na žalobe tak, ako ju
podala, teda aj na nároku na náhradu mzdy trvá.

Súd zastáva názor, že za danej situácie z prejavu vôle zástupkyne žalobkyne pred otvorením
pojednávania 25.3.2014, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, nemožno

usudzovať na to, že žalobkyňa tým vyjadrila zmenu svojho pôvodného stanoviska vyjadreného v liste z
3.8.2012 a vo vzťahu k okamžitému skončeniu pracovného pomeru z 2.8.2012 prejavila, že netrvá na
tom, aby ju žalovaná ďalej, tzn. po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala.
Zástupkyňa žalobkyne to, že žalobkyňa nemá záujem, aby ju žalovaná naďalej zamestnávala, uviedla
v rámci jednania strán o prípadnom uzavretí zmieru. Prejavom v nadväznosti na skutočnosť, že

žalobkyňa sa 1.2.2014 zamestnala v Rakúsku, sledovala zámer oznámiť žalovanej, že žalobkyňa
má záujem dohodnúť sa so žalovanou na skončení jej pracovného pomeru a na náhrade mzdy
v súvislosti s požadovaným neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru z 2.8.2012 za
obdobie do skončenia pracovného pomeru na základe tejto dohody. Zámeru žalobkyne nemeniť svoje
pôvodné stanovisko o tom, že trvá ďalej, tzn. po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012

na tom, aby ju žalovaná zamestnávala, plne nasvedčuje jej vyjadrenie učinené bezprostredne po
otvorení pojednávania v dôsledku neúspechu pokusu súdu o zmier, že na žalobe tak, ako ju podala
trvá (teda vrátane uplatneného nároku na náhradu mzdy od 3.8.2012 ). Za situácie, že zástupkyňa
žalobkyne bezprostredne po otvorení pojednávania 25.3.2014 naďalej trvala vedľa nároku na určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012 aj na uplatnenom nároku na náhradu

mzdy za dobu od 3.8.2012 do času, kým je žalovaná neumožní pracovať, niet žiadneho rozumného
dôvodu prejav vôle zástupkyne pred otvorením pojednávania vyjadrený v rámci jednania strán o zmieri
vykladať tak, že by ním žalobkyňa mala zámer zmeniť svoje pôvodné stanovisko vyjadrené v podaní
z 3.8.2012 a netrvať na tom, aby ju žalovaná ďalej, tzn. po rozviazaní pracovného pomeru z 2.8.2012
zamestnávala, ako aj na nároku na náhradu mzdy od 2.8.2012, a to minimálne do času, kedy sa

zamestnala 1.2.2014. Súd zastáva názor, že výklad prejavu vôle zástupkyne žalobkyne pred otvorením
pojednávania dňa 25.3.2014 tak, ako ho vykladá zástupca žalovanej, nie je so zreteľom na okolnosti v
súlade s dobrými mravmi a je v rozpore s ochranou práv žalobkyne ako zamestnanca, ktoré mu ako
určitá sankcia za neplatné skončenie jeho pracovného pomeru zamestnávateľom prislúchajú. Takýto
výklad prejavu vôle učineného na viac v rámci pokusu účastníkov o uzavretie zmieru vo veci by bol v

rozpore aj so všeobecnými právnymi zásadami, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho
protiprávneho konania (neplatnosti skončenia pracovného pomeru) a nikto nemôže mať prospech z
vlastnej nepoctivosti.Obdobný záver súd prijal aj v prípade výkladu prejavu vôle zástupkyne žalobkyne vyjadrenej pred
otvorením pojednávania konaného dňa 10.6.2014, kedy podľa zápisnice z pojednávania zástupkyňa
žalobkyne opakovane v rámci opätovného pokusu súdu o zmier účastníkov pred otvorením tohto

pojednávania na výzvu súdu uviedla, že v prípade vyhlásenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru žalobkyňa nemá naďalej záujem u žalovanej pracovať. Z následnej reakcie
zástupcu žalovanej, ktorý v rámci jednania o zmieri uviedol, že žalovaná je ochotná žalobkyni zaplatiť
náhradu mzdy iba vo výške jej 2-3 mesačného zárobku je zrejmé, že k uzavretiu zmieru pred týmto
pojednávaním nedošlo práve z dôvodu, že žalobkyňa nesúhlasila s náhradou mzdy iba vo výške 2-3

mesačnéhozárobkuavrámcijednaníozmieritrvalananárokunanáhradumzdyod 3.8.2012minimálne
do tohto pojednávania, resp. do prípadnej dohody účastníkov o skončení pracovného pomeru. Aj tu
súd dáva do pozornosti, že išlo o prejav vôle zástupkyne žalobkyne učinený v rámci jednania strán o
uzavretí zmieru, a že žalobkyňa po otvorení aj tohto pojednávala ako aj v celom jeho ďalšom priebehu
nepredložila súdu žiadny návrh na zmenu žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy v sume
jej priemerného zárobku za dobu od 2.8.2012 do času, kým jej nebude umožnené pokračovať v práci.

Aj pokiaľ ide o pojednávanie konané 4.7.2014, na ktorom súd vyhlásil rozsudok, ktorým vyslovil
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012, súd poukazuje, že vyjadrenie
zástupkyne žalobkyne pred otvorením tohto pojednávania opäť v rámci pokusu účastníkov o zmier,
že trvá na tom, že jej pracovný pomer trval u žalovanej do 31.1.2014, a že do tejto doby požaduje aj

náhradu mzdy, iba potvrdzuje výklad súdu vo vzťahu k prejavom zástupkyne žalobkyne učinených na
predchádzajúcich pojednávaniach. Aj tu súd poukazuje, že v priebehu aj tohto pojednávania nedošlo
k zmene pôvodnej žaloby v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy, a vyjadrenia zástupkyne
žalobkyne, že žalobkyňa vzhľadom na dĺžku doby trvania súdneho konania už nemôže v zamestnaní u
žalovanejpokračovať,ibapotvrdzujú,žežalobkyňamalazáujemdohodnúťsasožalovanouna skončení

pracovného pomeru a na náhrade mzdy iba do 1.2.2014, nie však zámer zmeniť svoje pôvodné
stanovisko vyjadrené v podaní z 3.8.2012 a netrvať na tom, aby ju žalovaná ďalej, tzn. po rozviazaní
pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala, ako aj na nároku na náhradu mzdy od 2.8.2012, a
to minimálne do 1.2.2014. Súd tu poukazuje tiež na prednes zástupkyne žalobkyne pred otvorením
pojednávania dňa 27.10.2015, ktorý je obsahom zápisnice z toho pojednávania, v rámci ktorého sama

zástupkyňa žalobkyne objasňuje dôvody svojho postoja na uvedených pojednávaniach. Súd dodáva,
že v nadväznosti na prednes zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania 4.7.2014 v spojení
s prednesmi zástupkyne žalobkyne pred otvorením pojednávania dňa 27.10.2015 súd uznesením
vyhláseným 27.10.2015 vyzval zástupkyňu žalobkyne na jasnú špecifikáciu návrhu na zmenu žaloby,
na čo zástupkyňa žalobkyne reagovala písomným návrhom z 9.11.2015.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd pre účely aplikácie cit. ust. § 79 ods. 1 a 3 Zákonníka práce prijal
záver, že žalobkyňa žalovanej oznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej, tzn. aj po okamžitom skončení
pracovného pomeru z 2.8.2012 zamestnávala, a že toto svoje stanovisko následne nezmenila, v
dôsledkučohoajnapriekprávoplatnémurozsudkusúduoneplatnostiokamžitéhoskončeniapracovného

pomeru z 2.8.2012 pracovný pomer žalobkyne u žalovanej naďalej trvá.

Súd len dodáva, že správaním žalobkyne po vyhlásení rozsudku z 4.7.2014, na ktoré tiež poukazovala
zástupca žalovanej, sa súd nepovažoval za dôvodné sa zaoberať vzhľadom na vyššie uvedený právny
záver, že z hľadiska ust. § 79 ods. 1 a 3 Zákonníka práce je rozhodné také oznámenie zamestnanca

zamestnávateľovi, ktoré tu bolo v dobe rozhodnutia súdu o určení neplatnosti skončenia pracovného
pomeru, ktorým bolo konanie o žalobe zamestnanca o určenie neplatnosti skončenia pracovného
pomeru právoplatne skončené,

Žalobkyňa sa žalobou v rámci tohto samostatného vylúčeného konania domáhala nielen uloženia

povinnosti žalovanej zaplatiť jej v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru
z 2.8.2012 náhradu mzdy, ale aj určenia, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá. Súd takýto návrh
žalobkyne pre nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobkyne na takomto určení v zmysle § 80
písm. c) Občianskeho súdneho poriadku zamietol.

K zamietnutiu žiadosti žalobkyne v tejto časti súd udáva:

Žalobu zamestnanca proti zamestnávateľovi o určenie, že pracovný pomer trvá, nie je možné zamieňať
so žalobou na neplatnosť skončenia pracovného pomeru v zmysle ust. § 77 Zákonníka práce, sktorou Zákonník práce výslovne počíta ako so zvláštnym prostriedkom obrany zamestnanca proti
neplatnému skončeniu pracovného pomeru. Predmetom žaloby o neplatnosť skončenia pracovného
pomeru podľa § 77 Zákonníka práce je existencia právnej skutočnosti (neplatnosti právneho úkonu

rozviazania pracovného pomeru), nie priamo určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie. Trvanie
pracovného pomeru v prípade žaloby podľa § 77 Zákonníka práce je logickým dôsledkom neplatného
skončenia pracovného pomeru (uvažujúc, že pracovný pomer neskočil v medziobdobí inak) vtedy, ak
skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa so zamestnancom bolo súdom vyslovené za neplatné,
a za podmienky, že zamestnanec zamestnávateľovi oznámil, že trvá na tom, aby ho zamestnával (§

79 ods. 1 Zákonníka práce). V opačnom prípade, ak skončenie pracovného pomeru zamestnávateľa
so zamestnancom bolo súdom vyslovené za neplatné, avšak zamestnanec netrval na tom, aby ho
zamestnávateľ ďalej zamestnával, a ak sa zamestnanec a zamestnávateľ nedohodnú inak, zákon
stanovuje nevyvrátiteľnú právnu domnienku, že pracovný pomer zamestnanca skončil dohodou (§79
ods. 3 Zákonníka práce). Oznámenie zamestnanca, že trvá na ďalšom zamestnávaní, alebo aj okolnosť,
že na ďalšom zamestnávaní zamestnanec netrvá, sa v právnych vzťahoch účastníkov môže prejaviť len

vtedy, ak bolo právoplatne súdom určené, že rozviazanie pracovného pomeru je neplatné, teda iba v
konaní podľa § 77 Zákonníka práce. Preto v konaní podľa § 77 Zákonníka práce nie je právny záujem
zamestnancadomáhaťsasamostatnevyslovenia,žepracovnýpomertrvá.Právnyzáujemzamestnanca
na požadovanom určení neplatnosti skončenia pracovného pomeru pritom vyplýva priamo z ust. § 77
Zákonníka práce a nie je potrebné ho výslovne tvrdiť a dokazovať.

V danej veci tak, ako už súd vyššie uviedol, súd prijal záver, že žalobkyňa žalovanej oznámila, že trvá
na tom, aby ju naďalej, tzn. aj po okamžitom skončení pracovného pomeru z 2.8.2012, zamestnávala,
a že toto svoje stanovisko následne nezmenila, v dôsledku čoho aj napriek právoplatnému rozsudku
súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012 pracovný pomer žalobkyne u

žalovanej naďalej trvá. Trvanie pracovného pomeru žalobkyne u žalovanej je teda logickým dôsledkom
súdom vyhlásenej neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z 2.8.2012. Ak žalobkyňa
sa žalobou domáhala, aby súd výrokom rozsudku určil, že jej pracovný pomer u žalovanej trvá, takúto
žiadosť bolo možné posúdiť len ako žiadosť o určenie trvania pracovného pomeru podľa § 80 písm. c)
Občianskehosúdnehoporiadku,abolonažalobkyni,abypreukázala,ženatakomtourčenímánaliehavý

právny záujem. V danej veci žalobkyňa neuviedla žiadne dôvody, z ktorých by súd mohol vyvodiť jej
naliehavý právny záujem na takejto žalobe. Preto súd žiadosť žalobkyne o určenie trvania jej pracovného
pomeru zamietol.

K nároku na náhradu mzdy súd udáva:

Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť
náhrada mzdy, presahuje deväť mesiacov, patrí zamestnancovi náhrad mzdy za čas deväť mesiacov.

Podľa § 134 ods. 1 Zákonníka priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný

zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. 2 Zákonníka práce rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu

kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 134 ods. 4 Zákonníka práce priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok.
Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na štyri desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych

predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa
vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného
pracovnéhočasuzamestnanca.Priemernýmesačnýzároboksazaokrúhľujenanajbližšíeurocentnahor.

Podľa § 134 ods. 7 Zákonníka práce ak sa zamestnancovi v rozhodujúcom období zúčtuje na výplatu

mzda (časť mzdy), ktorá sa poskytuje za dlhšie obdobie ako kalendárny štvrťrok, na účely zisťovania
priemerného zárobku sa určí jej pomerná časť pripadajúca na kalendárny štvrťrok. Zvyšná časť (časti)
sa zahrnie (zahrnú) do mzdy pri zisťovaní priemerného zárobku v ďalšom období (ďalších obdobiach).
Počet rozhodujúcich období zamestnávateľ určí podľa počtu štvrťrokov, za ktoré sa mzda poskytuje.Mzda poskytnutá zamestnancovi pri príležitosti jeho pracovného výročia alebo životného výročia podľa
§ 118 ods. 3 sa považuje za mzdu poskytnutú za obdobie štyroch kalendárnych štvrťrokov. Pri určovaní
pomerných častí mzdy zamestnávateľ prihliada na podiel obdobia odpracovaného zamestnancom v

rozhodujúcom období alebo v ďalších rozhodujúcich obdobiach z fondu pracovného času na príslušné
obdobie.

Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu, kedy mal okamžite
pracovný pomer žalobkyne u žalovanej skončiť, tzn. k 2.8.2012, súd prijal záver, že žalobkyni v

súvislosti s neplatným okamžitým skončením jej pracovného pomeru z 2.8.2012 patrí náhrada mzdy za
9 mesiacov.

Za rozhodujúce obdobie pre výpočet výšky náhrady mzdy súd považoval II. kalendárny štvrťrok 2012,
tzn. mesiace apríl, máj a jún 2012 (§ 134 ods. 3 Zákonníka práce). Podľa podkladov predložených
žalovanou súčet hrubých miezd žalobkyne za toto obdobie spolu s pomernou časťou odmeny za

životné výročie v sume 166 eur zúčtovanej žalobkyni vo výplate za mesiac apríl 2012 (§ 134 ods. 7
Zákonníka práce) predstavuje 1.340,11 eur za 470 odpracovaných hodín. Priemerná hrubá hodinová
mzda žalobkyne (§ 134 ods. 4 Zákonníka práce) tak po zaokrúhlení na 4 desatinné miesta predstavuje
2,8513 eur ( 1.340,11 eur : 470 hodín). Priemerný mesačný zárobok žalobkyne tak podľa § 134
ods. 4 Zákonníka práce predstavuje násobok hodinového zárobku vo výške 2,8513 eur, počtu hodín

pripadajúcich na jeden deň, t.j. 7,5 hodiny, a priemerného počtu pracovných dní pripadajúcich na
jeden kalendárny mesiac v roku 2012, t.j. 21,74 dní, čo predstavuje priemerný mesačný hrubý zárobok
žalobkyne vo výške 464,91 eur.

Vychádzajúc z tejto výšky priemerného hrubého zárobku súd žalobkyni priznal náhradu mzdy za

9 mesiacov v celkovej výške 4.184,19 eur. Žalobu žalobkyne v časti nároku na náhradu mzdy
v prevyšujúcej časti súd zamietol. Súd žalobu žalobkyne o náhradu mzdy zamietol aj v časti jej
príslušenstva, tzn. požadovaného nároku na zaplatenie úrokov z omeškania. Tu súd poukazuje na
súdnu prax, na základe ktorej náhrada mzdy podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce je splatná až v čase
vydania súdneho rozhodnutia. Preto zamestnávateľ sa tak nemôže dostať do omeškania so splatením

pohľadávky zamestnanca uplatnenej titulom náhrady mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru
(porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Žiline z 21.1.2013 sp.zn. 5Co 420/2012 a ďalšie).

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku. Žalobkyňa
bola ohľadne žiadosti o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru úspešná. Jej

úspech v časti žalobnej žiadosti o náhradu mzdy v súvislosti s týmto neplatným okamžitým skončením
pracovného pomeru závisel od rozhodnutia súdu. Preto súd mal za to, že žalobkyni prislúcha právo na
náhradu trov, ktoré účelne vynaložila v tomto konaní na uplatnenie svojich práv. Podmienkou priznania
náhrady trov konania je uplatnenie nároku na náhradu (§ 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).
Keďže žalobkyňa si nárok na náhradu trov v konaní neuplatnila, súd jej žiadnu náhradu nepriznal .

Poučenie:

P o u č e n i e :

Proti rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného
súdu Kežmarok na Krajský súd v Prešove.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 205 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody
odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).