Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. apríl 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/189/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7112229081
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7112229081.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcov : X. I. Š., narodený XX. D.
XXXX, bytom T. XX, T., 2. T. Š., rodená K., narodená XX. I.Ú. XXXX, bytom T. XX, T., oboch
zastúpených Advokátskou kanceláriou Martin Vasiľ&partners, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice,
proti žalovaným : 1. Y. O., rodená Čarná, narodená XX. C. XXXX, bytom Y. X, T., zastúpená Advokátskou
kanceláriou JUDr. Katarína Habiňáková, advokátka, so sídlom Štúrova 20, Košice, 2. E. K., rodená C.,
narodená X. S. XXXX, bytom N. X, T., 3. Mesto Košice, so sídlom Trieda SNP 48/A, Košice, o určenie
vlastníckeho práva vydržaním, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 18.

januára 2017 č.k. 38C/247/2012 - 150 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalovaní v 1. až 3. rade majú proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 18.
januára 2017 č.k. 38C/247/2012-150 zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že sú
bezpodielovými spoluvlastníkmi pozemku parcelného čísla 820/1 - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 107 m2, pozemku parcelného čísla 820/4 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 201 m2,
pozemku parcelného čísla 820/5 - zastavané plochy a nádvorie o výmere 17 m2, pozemku parcelného
čísla 820/6 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 61 m2, katastrálne územie Kavečany, obec Košice -
Kavečany, okres Košice I, tak ako sú znázornené na geometrickom pláne č. 1/2012 zo dňa 29. februára
2012 G. T. - KOMGEO, Lachova 28, Bratislava, ktorým bol overený 7. marca 2012 W.. C. S. W.. G.
J. dňa 16. marca 2012.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobcovia a
žalovaná v 1. rade dňa 24. októbra 1990 uzavreli Kúpnu zmluvu na prevod nehnuteľnosti zapísanej na
liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie Kavečany, a to dom bez pozemku, postavený na parcele č.
820 vo výmere 386 m2 za dohodnutú kúpnu cenu uvedenú v článku III. vo výške 134.380,94 Kčs, ktorá
cena je identická s hodnotou, ktorú v znaleckom posudku zo dňa 17.1.1990 určil znalec I.. I. Y. (posudok
si dal vypracovať brat žalovanej v 1.rade ešte pred uzavretím kúpnej zmluvy). Táto Kúpna zmluva bola
zaregistrovaná Štátnym notárstvom Košice - mesto rozhodnutím zo dňa 21.11.1990 pod č. RI 1986/90.

3. Ďalej vzal súd za preukázané, že dňa 27.5.1994 aj napriek tomu, že už 5.4.1991 nadobudlo
rozhodnutie, ktorým sa žalovaná v 1.rade stala výlučnou vlastníčkou časti (všetkých) sporných
pozemkov (nehnuteľnosti pôvodne vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 4188 ako parcela č. 12019 -záhrada o výmere 122 m2 v katastrálnom území Košice a nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej
vložkeč.8165akoparcelyč.12020domsdvoromovýmere187m2),žalovanáv1.radekúpnouzmluvou
previedla na žalobcov v 1. a v 2.rade aj pozemok pod domom, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX,

katastrálne územie T. ako parc.č. 820 vo výmere 386 m2 za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 12.325,35
Sk. V čl. IV. zmluvy žalovaná v 1.rade prehlásila, že jej kúpnu cenu už žalobcovia zaplatili ešte pri spísaní
kúpnej zmluvy na dom (24.10.1990) a že voči nim nemá žiadne pohľadávky.

4. Súd konštatoval, že túto, platne uzavretú zmluvu dňa 27.5.1994 nikto z účastníkov zmluvy nedoručil

spolu s návrhom na vklad vlastníckych práv v prospech žalobcov do katastra nehnuteľností.

5. Z platnej judikatúry vyplýva, že rozhodnutie správy katastra o povolení vkladu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti nie je rozhodnutím, s ktorým by zákon spájal vznik účinnosti zmluvy o prevode
vlastníckeho práva k nehnuteľnej veci (§ 47 Občianskeho zákonníka). Účinky vkladu podľa § 133 ods.
2 Občianskeho zákonníka spočívajú v nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, t. j. vo vecno-

právnych následkoch, a nie v obligačno-právnych následkoch (v účinnosti) zmluvy, ktoré nastali platným
prijatím návrhu na uzavretie zmluvy (§ 44 ods. 1 Občianskeho zákonníka). (Rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 28. februára 2006, sp. zn. 2 Cdo 184/2005).

6. K argumentácii strán sporu ďalej uviedol, že z platnej zmluvy vznikajú pre jej účastníkov obligačné

právne účinky, t. j. obsah zmluvy sa stáva pre účastníkov zmluvy rovnako a bezpodmienečne záväzným
(účinnosť zmluvy), tzn., že obligačné právne účinky zmluvy nezávisia od rozhodnutia katastra o povolení
vkladu vlastníctva.

7. V danom prípade súd právne uzavrel, že v dôsledku nepodania návrhu na vklad vlastníckeho práva

na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 27.5.1994 do katastra nehnuteľností v prospech žalobcov, v zákonom
stanovenej lehote do 3 rokov od uzavretia zmluvy, nastali priamo zo zákona predpokladané účinky § 47
ods. 2 Občianskeho zákonníka, t.j. došlo k odstúpeniu od Kúpnej zmluvy zo dňa 27.5.1994, a teda, v
zmysle § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka k zrušeniu tejto zmluvy od počiatku.

8.Vdôsledkutejtoskutočnostinedošlokprevoduvlastníckehoprávakspornýmpozemkomzožalovanej
v 1.rade na žalobcov na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 27.5.1994.

9. Súd ďalej posúdil podmienky vydržania tvrdeného žalobcami vo vzťahu k sporným pozemkom.
Žalobcovia si uplatňujú nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním voči trom žalovaným, ktorí sú

vo vzťahu k uplatnenému nároku samostatným spoločenstvom (§ 76 CSP), preto súd podmienky
nadobudnutia vydržania posudzoval vo vzťahu ku každému zo žalovaných (ako vlastníkov sporných
pozemkov) samostatne.

10. Po citácii § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 132 ods. 1 OZ, § 134 ods. 1,4 OZ

súd poznamenal, že OZ upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho
práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom.
Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej
po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je

podľa platnej právnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom
je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Účelom
vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

11. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi

vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom (u)stanovenej
doby.

12. Povinnosť tvrdiť a dokázať tieto okolnosti pritom zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu

práva vydržaním. Oprávnená držba sa nemusí nutne opierať o existenciu právneho dôvodu, postačí,
aby tu bol domnelý právny dôvod. Teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom ku všetkým okolnostiam
v dobrej viere, že mu takýto právny titul svedčí.13. Dobrá viera je psychický stav držiteľa, kedy sa držiteľ domnieva, že mu vykonávané právo patrí,
aj keď tomu tak v skutočnosti nie je. Dobrá viera musí byť podložená konkrétnymi okolnosťami, z
ktorýchjemožnéusúdiť,žetotopresvedčeniedržiteľajeopodstatnené.Okolnosťami,ktorémôžusvedčiť

pre záver o existencii dobrej viery sú spravidla týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva a
svedčiace o poctivosti nadobudnutia, to znamená, tzv. titul uchopenia sa držby (objektívne oprávnený
dôvod nadobudnutia držby, napríklad existencia zmluvy, ktorá je pre určitú vadu neplatná).

14. Vo všeobecnosti platí, že strata dobrej viery držiteľa veci nastane okamihom, keď sa mu stali známe

skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o
tom, že mu vec (právo) patrí. Môže k nej dôjsť tiež právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým sa ukladá
držiteľovi povinnosť vydať vec vlastníkovi, pripadne ktorým sa určuje, že vlastníkom veci je iná osoba
než držiteľ.

15. Žalobcovia moment podpísania kúpnej zmluvy v roku 1994 považujú za počiatok plynutia vydržacej

doby a dobromyseľnosť nadobudnutia pozemkov odvodzujú z Kúpnej zmluvy zo dňa 27.5.1994.

16. Z výsledkov vykonaného dokazovania mal súd za nesporne preukázané, že žalobcovia Kúpnou
zmluvou zo dňa 27.5.1994, ktorá nebola zavkladovaná na príslušnom katastrálnom úrade, získali od
žalovanej v 1.rade do užívania sporné pozemky, zapísané na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie

T. ako parc.č. 820 vo výmere 386 m2, a tieto pozemky od toho času nepretržite užívali spolu s domom na
pozemkoch stojacim, ktorý si od žalovanej v 1.rade zakúpili ešte v roku 1991. Z výpovedí oboch žalobcov
dňa 3.5.2016 však jednoznačne vyplynulo, že už v roku 2000 sa dozvedeli o tom, že nie sú vlastníkmi
sporných pozemkov potom, ako mali záujem odpredať svoj dom a zabezpečovali si podklady na jeho
predaj. Zároveň sa v roku 2000 dozvedeli aj o tom, že ide o tzv. nezaknihované pozemky. Okrem toho,

o vedomosti žalobcov svedčí aj dôkaz nimi predložený a to, list žalovanej v 1. rade zo dňa 6.3.2000,
ktorým žiadala starostu mestskej časti Košice - Kavečany o udelenie súhlasu so zápisom prevodu k
neknihovaným parcelám, ktoré sa taktiež dotýkajú parcely č. 820 z jej nebohého otca v jej prospech, a
následne, v prospech žalobcov.

17. V tomto spore sa nepochybne preukázalo, že okrem iných podobných momentov, žalobcovia
nepochybne už v roku 2000 získali vedomosť o skutočnostiach, ktoré u nich z hľadiska objektívneho
museli dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že im sporný pozemok patrí, a že sú jeho vlastníkmi, čím
nedošlo k naplneniu jedného zo základných predpokladov vydržania, a to k nepretržitosti držby počas
celej zákonom ustanovenej doby. Na základe toho súd dospel k záveru, že žalobcovia v dôsledku straty

dobrej viery držiteľa už v roku 2000, nemohli vydržať sporné pozemky vo vzťahu k žalovanej v 1.rade,
keďže neuplynula 10-ročná lehota držby sporných pozemkov (ktorá mala nepretržite trvať až do roku
2004).

18. Vo vzťahu k dobromyseľnosti súd uviedol, že z platnej judikatúry, na ktorú poukazovali aj žalovaní v

tomto spore vyplýva, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec
patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že
mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho
prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v
neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho

nesprávnehoposúdeniaprávnychdôsledkovprávnychskutočností.Vzhľadomnavšeobecne(ajvoblasti
súkromného práva) uznanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje),
vyplývajúcu zo samej podstaty práva, právny omyl držiteľa, vychádzajúci z neznalosti jednoznačne
formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby, nie je
ospravedlniteľný. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona

je nejasné a pripúšťa rôzny výklad. (viď uznesenie Najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo
30/2010)

19. Podľa právnej úpravy vykonanej Občianskym zákonníkom č. 40/1964 Zb., s účinnosťou od 1.4.1964,
sa vlastníctvo pri prevode nehnuteľnosti na základe zmluvy nadobúdalo účinnosťou zmluvy; na jej

účinnosť bola potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nešlo o prevod do socialistického vlastníctva
(§ 134 ods. 2).20. Zákonmi č.265/1992 Z.z. a č.266/1992 Z.z. bol založený „kataster nehnuteľností”, ako evidenčný
nástroj na uskutočňovanie funkcie štátu pri ochrane právnych vzťahov a pri využívaní a ochrane
nehnuteľností a ako štátny informačný systém o nehnuteľnostiach. Registrácia zmlúv štátnym

notárstvom bola od 1.1.1993 nahradená rozhodovaním o povolení vkladu do katastra nehnuteľností.

21.Nový„katastrálnyzákon”č.162/1995Z.z.okatastrinehnuteľnostíaozápisevlastníckychainýchpráv
k nehnuteľnostiam mal za cieľ prispôsobiť právnu úpravu katastra novému štátoprávnemu usporiadaniu,
ako aj zmenám, ktoré nastali v súvisiacich právnych predpisoch.

22. Okrem základného predpokladu nepretržitosti držby, žalobcovia nesplnili ani ďalší predpoklad, a to
oprávnenosť držby, pretože, za oprávnený dôvod vstupu do držby nemožno považovať skutočnosť (ako
sadomnievajú,odvolávajúcsanasvojuprávnunevedomosť)ibauzavretiekúpnejzmluvyvroku1994na
sporné pozemky bez toho, aby túto podali na príslušný katastrálny úrad za účelom rozhodnutia o vklade.

23. Ide v tomto prípade o tzv. neospravedlniteľný omyl žalobcov a to nielen s ohľadom na všeobecné
povedomie o tejto zákonnej povinnosti od 1.1.1993, ale aj s ohľadom na skutočnosť, že v roku 1991
samotní žalobcovia podpísali aj kúpnu zmluvu na dom, ktorá aj v tom čase podliehala určitému režimu
registrácie, a to štátnym notárstvom.

24. Preto nemožno túto ich nečinnosť považovať za tzv. výnimočný prípad, ktorý pripúšťa platná
judikatúra (uznesenie Najvyššieho súdu z 1. marca 2011, sp. zn. 5 Cdo 30/2010), keďže tu nešlo o
nejasné znenie zákona alebo o rôzny výklad zákona, v dôsledku ktorého by žalobcovia zostali nečinní.
Na základe uvedeného súd uzavrel, že nečinnosť žalobcov spočívajúcou v tom, že nepodali Kúpnu
zmluvu z roku 1994 na príslušný kataster nehnuteľností za účelom rozhodnutia o vklade vlastníctva v ich

prospech, je neospravedlniteľný omyl, ktorý nemohol vyvolať ich dobromyseľnosť pri vstupe do držby v
roku 1994 a teda nemohli vydržať sporné pozemky vo vzťahu k žalovanej v 1.rade, aj keď subjektívne
mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení.

25. Rovnako aj vydržanie sporných pozemkov vo vzťahu k žalovaným v 2. a v 3.rade je nepreukázané,

nakoľko žalobcovia v spore neoznačili žiadnu právnu skutočnosť, nejaký, hoc aj domnelý titul, ktorý by
zakladal ich vstup do držby vo vzťahu k vlastníckym podielom žalovaných v 2. a v 3.rade.

26. Tým, že žalobcovia neoznačili žiaden právny dôvod, t.j. zmluvu, alebo nejaký, hoc aj iný neperfektný
právny úkon, ktorým by žalovaní v 2. a v 3.rade prejavili svoju vôľu previesť na žalobcov svoj podiel na

sporných pozemkoch alebo úmysel vzdať sa svojho vlastníctva v prospech žalobcov, na základe ktorého
by žalobcovia, ako držitelia sporných pozemkov mohli od toho okamihu nadobudnúť presvedčenie o
tom, že sa stali vlastníkmi sporných pozemkov, tak nemohli byť nikdy dobromyseľní v tom, že im sporné
pozemky žalovaných v 2. a v 3.rade patria, a že sú ich vlastníkmi. Pre túto skutočnosť je nevyhnutné
uviesť aj dátum, kedy k tejto skutočnosti došlo, pričom žalobcovia v dôsledku neexistencie právnej

skutočnosti (zmluvy) vo vzťahu k žalovaným v 2. a v 3.rade neoznačili žiaden dátum, od ktorého by
počítali vstup do držby sporných pozemkov vo vzťahu k žalovaným v 2. a v 3.rade a teda, nikdy nevstúpili
do oprávnenej držby a sporné pozemky patriace žalovaným v 2. a v 3.rade nikdy nemohli nadobudnúť
vydržaním.

27. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1,2 CSP a § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní v 1.
až 3. rade mali úspech, a tak im priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % proti žalobcom.

28. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie. Navrhli zrušiť napadnutý
rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie podali z dôvodov uvedených

v § 365 ods. 1 písm. d/, f/,h/ CSP. Uviedli, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, lebo
nesprávne aplikoval ust. § 47 ods. 2 OZ. Poukazovali na rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára
2006 sp. zn. 2Cdo/184/2005, ktoré bolo publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí pod R/59/2007,
na ktoré poukázal aj súd prvej inštancie. Vyslovili názor, že po uplynutí trojročnej doby od uzavretia
kúpnej zmluvy zo dňa 27. mája 1994 nedošlo k jej zrušeniu od počiatku. Uvedená zmluva aj naďalej

zaväzuje účastníkov zmluvy, teda obligačné účinky naďalej trvajú. Z uvedenej kúpnej zmluvy žalobcovia
odvodzujú svoje presvedčenie, že sú oprávnenými vlastníkmi pozemku parcelného čísla 820 o výmere
386 m2, vedenej na LV č. XXX Kavečany. Uvedená parcela je podľa predloženého geometrického plánu
vedená ako pozemok parcelných čísiel KN 820/1, 820/4, 820/5 a 820/6 (ďalej len „sporné pozemky“).29. Poznamenali, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil dôkaz, list žalovanej v 1. rade zo dňa 6.
marca 2000, ktorým žiadala starostu Mestskej časti Košice-Kavečeny o udelenie súhlasu so zápisom

prevodu k neknihovaným pozemkom - parcelám, ktoré sa dotýkajú aj pozemku parcelného čísla 820 z
jej otca v jej prospech a následne v prospech žalobcov. Žalovaná v 1. rade sa v tom čase nedomáhala
doplatenia kúpnej ceny, práve naopak. Robila úkony, aby dosiahla zápis žalobcov ako vlastníkov
sporných pozemkov do katastra nehnuteľností. Ani v roku 2000 nemali dôvod žalobcovia mať objektívne
pochybnosti o tom, že im vlastnícke právo k sporným pozemkom nepatrí. Až po roku 2010 začala

žalovaná v 1. rade odmietať súčinnosť, čo viedlo žalobcov k podaniu žaloby.

30. Žalovaná v 1. rade nepredložila jediný dôkaz o tom, že by od žalobcov žiadala doplatenie kúpnej
ceny. Kúpna cena bola jej uhradená v celej výške 150.000,- Sk. Uvedená cena zodpovedala hodnote
domu aj s pozemkom v zmysle znaleckého posudku I.. I. Y. zo dňa 17. januára 1990 č. 4/680/1990-Hr, v
ktorom je súčet dohodnutej ceny za dom a pozemok vo výške 147.206,79 Sk. Počas konania žalovaná

v 1. rade uviedla, že v roku 1984 dala ohodnotiť dom I.. Y., ktorý ho ohodnotil na sumu 187.000,- Sk bez
pozemku. O tom ale nepredložila žiaden dôkaz. Až v roku 2010 začala žiadať žalovaná v 1. rade doplatiť
kúpnu cenu a zároveň prišla s argumentáciou, že ona nechcela sporné pozemky na žalobcov previesť,
že im tieto dala len do užívania. Toto tvrdenie je v rozpore s absenciou akejkoľvek nájomnej zmluvy,
resp. požadovania „nájomného“ žalovanou v 1. rade od žalobcov. Nesúhlasili ani s názorom súdu, že

žalobcovia nepreukázali oprávnenosť držby, pretože uzavreli iba kúpnu zmluvu v roku 1994 bez toho,
aby podali návrh na rozhodnutie o vklade. Poznamenali, že nemajú právne vzdelanie. V období medzi
uzavretím prvej kúpnej zmluvy z roku 1990, ktorou nadobudli vlastnícke právo k domu, a uzavretím
druhej kúpnej zmluvy v roku 1994, došlo k zmene právnej úpravy, kedy účastník zmluvy podáva návrh
na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností. Potom čo zistili uvedený nedostatok, podnikli

kroky za účelom zapísania vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností, čomu bola nevyhnutná aj
súčinnosť žalovanej v 1. rade. Poukázali na pochybenie súdu pri predbežnom právnom posúdení veci
a záverečnými prednesmi strán sporu.

31. Pokiaľ súd posúdil, že žalobcovia nedisponujú žiadnymi nadobúdacími titulmi voči žalovaným v 2. a

3. rade, mohol súd čiastočne žalobe vyhovieť, a to vo vzťahu k parcelám, ktorými disponovala žalovaná
v 1. rade.

32. Žalovaná v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok ako
vecne správny potvrdiť a zaviazať žalobcu na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie

z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobcovia uzavreli so žalovanou v 1. rade kúpnu
zmluvu, ktorá však nebola zavkladovaná. Po „oznámení“ katastrálneho úradu, ktorý vklad vlastníckeho
práva zamietol, mali žalobcovia vedomosť, že im vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nepatrí,
a tak nemohli byť v užívaní nehnuteľnosti dobromyseľní, a nesplnili jednu zo základných podmienok
vydržania dobromyseľnosť držiteľa.

33. Žalobcovia k vyjadreniu žalovanej uviedli, že ihneď po zistení, že žalobcovia nie sú zapísaní ako
vlastníci sporných pozemkov v roku 2000, vykonávali úkony za účelom zosúladenia právneho stavu
so stavom v katastri. Žalovaná v 1. rade poskytla plnú súčinnosť, čo dokazuje aj list zo dňa 6. marca
2000. Žalovaná v 1. rade tento list nijako nepoprela a nespochybnila ho, ani vo vyjadrení k odvolaniu.

Žalobcovia boli aj po roku 2000 dobromyseľní a následne dňa 27. mája 2004 vydržali vlastnícke právo k
sporným pozemkom titulom kúpnej zmluvy zo dňa 27. mája 1994. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že
Správa katastra Košice dňa 14. septembra 2009 zamietla návrh na vklad vlastníckeho práva na základe
kúpnej zmluvy zo dňa 27. mája 1994. Poukázali aj na to, že tvrdenia žalovanej v 1. rade o neuhradení
časti ceny za pozemky sú vymyslené, nepravdivé.

35. K stanovisku zo dňa 1. júna 2017 žalovaná v 1. rade uviedla, že návrh na vklad vlastníckeho práva
bol správou katastra zamietnutý, potom čo niekoľkokrát sa žalobcovia pokúšali o zavkladovanie kúpnej
zmluvyz27.mája1994.Pretoževlastníckeprávonažalobcovneprešlo,neboldôvoddomáhaťsakúpnej
ceny.

36. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcov ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadeniaodvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a §
380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcov nie je možné vyhovieť.

37. Rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

38. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 30. apríla 2018 o 13.25
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 212, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 24. apríla 2018 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa §

219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

39. Žalobcovia v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP.

40. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d/ CSP (t.j. konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie

také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide
predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ust. § 365 ods. 1
písm. a/, b/, c/ CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom
vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

41. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (t.j. súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí
ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a
ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú
vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP ( do 30.6.2016

s ust. § 132 O.s.p.), a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných
dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul
rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo.

42. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení

dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré
vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti,
pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo
malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP ( do 30.6.2016 z ust. §
133 až 135 O.s.p.).

43. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (t.j. rozhodnutie súdu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený

skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť
alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

44. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

45. Súd prvej inštancie vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazyvyhodnotilpodľa§191a§192CSP.Ztýchtodôkazovdospelajksprávnymskutkovýmzisteniam,
na ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver.

46. Mimoriadne podrobné, presvedčivé, vecne správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody

napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje.

47. Odvolací súd sa stotožňuje so správnym záverom súdu prvej inštancie, že vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcov
vydržaním k sporným pozemkom.

48. Žalobcovia v prejednávanom spore tvrdili, že dňa 27.5.1994 uzavreli kúpnu zmluvu so žalovanou
v 1. rade, predmetom ktorej mal byť pozemok parc. č. 820 o výmere 386 m2 a od tejto doby začalaim plynúť vydržacia doba, ktorá podľa nich uplynula 27.5.2004. Svoju dobromyseľnosť odvodzujú z
uvedenej kúpnej zmluvy.

49. Uzavretiu uvedenej kúpnej zmluvy predchádzal rozsudok Mestského súdu v Košiciach zo dňa
13.2.1991 č.k. 21C 1064/90-14 ktorým bolo určené, že Y. O., narodená XX.X.XXXX, bytom T., Y. X, je
výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti, pôvodne vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 4188 ako parcela č.
12019 - záhrada o výmere 122 m2 v kat. úz. T. a nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke 8165
ako parcela č. 12020 - dom s dvorom o výmere 187 m2. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť

dňa 5.4.1991.

50. Žalovaná v 2. rade E. K. nadobudla podiel 6/24 na základe osvedčenia o dedičstve 35D 220/95 na
parcele 12019 - záhrady o výmere 122 m2 vedenej v pozemnoknižnej vložke č. 4188, Košice. Svedčí o
tom výpis z Listu vlastníctva č. XXXX kat. úz. Kavečany.

51. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom
určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho
orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zároveň
tieto zákonné predpoklady:
a) nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu,

b) nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas
zákonom ustanovenej doby,
c) spôsobilý predmet vydržania.

52. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný,

že mu vec alebo právo patrí. Rozlišujúcim znakom medzi držbou oprávnenou a neoprávnenou je
teda dobromyseľnosť, resp. nedobromyseľnosť držiteľa, pričom otázku dobromyseľnosti je potrebné
posudzovať „so zreteľom na všetky okolnosti“. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či
držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z
posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť, ako vnútorný psychický stav, je potrebné

objektivizovať s prihliadnutím na všetky okolnosti, za ktorých došlo k faktickému nakladaniu s vecou,
resp. vykonávaniu práva pre seba. Z týchto okolností potom možno usúdiť, či držiteľ mohol alebo
nemohol rozpoznať, či mu vec alebo právo skutočne patrí. Okolnosťami, ktoré môžu svedčiť pre záver
o existencii dobrej viery, sú aj okolnosti týkajúce sa právneho dôvodu nadobudnutia práva (právneho
titulu), teda tzv. uchopenia sa držby. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre

vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami, objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby
práva.

53. V dobrej viere je teda držiteľ , ktorý sa domnieva, že mu držaná vec alebo vykonávané právo patrí,
aj keď v skutočnosti tomu tak nie je. Držiteľ je teda ohľadom existencie svojho práva v omyle, ktorý sa

môže vzťahovať k právnym skutočnostiam, k osobám alebo k právnej úprave. Základom oprávnenej
držby je teda ospravedlniteľný omyl.

54. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci postupoval s obvyklou
opatrnosťou, ktorú možno so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu požadovať. O

ospravedlniteľný omyl naopak nejde vtedy, ak mýliaca sa osoba z nedbalosti nevyužila možnosť
overiť si skutočnosti rozhodujúce pre uskutočnenie právneho úkonu. Omyl vychádzajúci z nevedomosti
jednoznačneformulovanéhoustanoveniaObčianskehozákonníkaplatnéhovdobe,kedysadržiteľdržby
ujíma (právny omyl), ospravedlniteľný nie je. Preto ak sa niekto uchopí držby nehnuteľnosti na základe
neurčitej písomnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti, nemôže byť s ohľadom na všetky okolnosti v dobrej

viere, že je vlastníkom veci, a to ani v prípade, ak je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu
vlastníctva k nehnuteľnosti postačuje a jej zápis v katastri nehnuteľností je len formálnym úkonom. Držba
nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (viď rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Cdo/49/2010 zo dňa 29.marca 2011).

55. K odvolacej námietke odvolateľov ohľadom interpretácie § 47 ods. 2 OZ odvolací súd uvádza toto :

56. Pod právny režim § 47 OZ nespadajú prípady, keď k nadobudnutiu vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam (pozemkom) je treba rozhodnutie katastrálneho úradu o povolení vkladu.57.Vprípadoch,keďsarozhodujeovkladevlastníckehoprávadokatastranehnuteľností,ideozaloženie
vecnoprávnych účinkov zmluvy, a nie o ich záväzkovo-právne účinky.

58. Púhou písomnou zmluvou (právny dôvod alebo titulus) vlastnícke právo ešte nevzniká. Zmluvou
vzniká nadobúdateľovi obligačno-právny nárok žiadať od scudziteľa prevedenie vlastníckeho práva k
nehnuteľnej veci.

59. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti vzniká (konštituuje sa) alebo vecno-právne účinky (translačné
účinky) nastanú až vkladom do katastra nehnuteľností, a to na základe rozhodnutia katastrálneho úradu
(druhá fáza - právny dôvod prevodu alebo módus) iba osobitný zákon by mohol stanoviť niečo iné (§
133 ods. 2 OZ).

60. Od uzavretia zmluvy o prevode nehnuteľnosti až do rozhodnutia katastrálneho úradu o vklade

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností sú účastníci zmluvy svojimi prejavmi viazaní.

61. Ako už bolo spomínané pri nehnuteľnostiach sa vlastnícke právo nadobúda vkladom (intabuláciou)
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností.

62. Z dôvodov vyššie uvedených nemožno v súvislosti s návrhom na vklad (intabuláciu) vlastníckeho
práva do katastra nehnuteľností použiť ani § 47 ods. 2 OZ.

63. To znamená, že v tomto smere sa neuplatňuje ani trojročná lehota od vzniku zmluvy k podaniu
návrhu, ani žiadne ďalšie právne následky uvedené v § 47 ods. 2 OZ.

64. Návrh na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností môže byť preto podaný, ktoroukoľvek
zo zmluvných strán v časovo neobmedzenej lehote (viď Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa
7.4.1996 IV. ÚS 201/96).

65. Ani uplynutie dlhšieho časového obdobia nemôže nič zmeniť na viazanosti účastníkov zmluvy ich
prejavom vôle.

66. Pozornosti odvolacieho súdu ale neušla tá skutočnosť, že rozhodnutím Správy katastra Košice zo
dňa 14.9.2009 bol zamietnutý nárok na vklad vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa

27.5.1994 z dôvodu jej neurčitosti.

67. Právoplatnosťou tohto rozhodnutia prestali byť účastníci kúpnej zmluvy viazaní svojimi prejavmi v
kúpnej zmluve.

68. Žalobcovia v konaní preukázali existenciu písomnej kúpnej zmluvy zo dňa 27.5.1994, ale návrh na
vklad vlastníckeho práva bol zamietnutý z dôvodu neurčitosti zmluvy.

69. Vzhľadom na to, že žalobcovia preukázali písomnú kúpnu zmluvu zo dňa 27.5.1994, a teda titul
vstupu do oprávnenej držby, správne súd prvej inštancie skúmal ďalšiu podmienku nepretržitosti držby

počas celej zákonom stanovenej desaťročnej vydržacej doby.

70. Vykonaným dokazovaním dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcovia už v roku 2000 získali
vedomosť o skutočnostiach, ktoré u nich z objektívneho hľadiska dôvodne vyvolali pochybnosti o tom,
že sporné pozemky im patria, že sú ich vlastníkmi.

71. O tom svedčí aj list žalovanej v 1. rade starostovi obce Mestskej časti Kavečany o udelenie súhlasu
so zápisom prevodu k ďalším neknihovaným parcelám, ktoré sa týkajú aj pozemku parcelného č. 820 z
jej nebohého otca na žalovanú v 1. rade a následne v prospech žalobcov.

72. Ako už bolo vyššie konštatované, držba je faktický stav, pri ktorom má držiteľ vec vo svojej moci a
užíva ju a požíva plody a úžitky z nej, disponuje ňou, prípadne vykonáva činnosť, ktorá pripúšťa trvalý
alebo opätovný výkon. Tvrdenie držiteľa, že mu vec patrí, a že s ňou nakladá ako s vlastnou, musí byť
podložená konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo po celúvydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). Oprávneným je držiteľ, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Neoprávneným je teda držiteľ, ktorý so zreteľom na
všetky okolnosti nie je (nemôže byť) dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí. Dobromyseľnosť

držby zaniká v momente, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne boli spôsobilé
vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

73. V tomto spore bolo nepochybne preukázané, že okrem už spomínaných momentov žalobcovia
nepochybne v roku 2000 získali vedomosť o skutočnostiach, ktoré u nich z hľadiska objektívneho museli

dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že im sporné pozemky patria, a že sú ich vlastníkmi, čím nedošlo k
naplneniu jedného zo základných predpokladov vydržania, a to nepretržitosti držby počas jej zákonom
stanovenej doby.

74. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobcovia v dôsledku straty dobrej
viery držiteľa v roku 2000 nemohli vydržať sporné pozemky vo vzťahu k žalovanej v 1. rade, pretože

neuplynula desaťročná lehota držby sporných pozemkov, ktorá mala nepretržite trvať od roku 1994 do
roku 2004.

75. Správne súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo preukázané vydržanie sporných pozemkov
žalobcami vo vzťahu k žalovaným v 2. a 3. rade. K žalovaným v 2. a 3. rade žalobcovia neoznačili žiadnu

právnu skutočnosť ani žiaden titul, ktorý by zakladal vstup žalobcov do držby vo vzťahu k ich vlastníckym
podielom. Tým, že žalobcovia neoznačili žiaden právny dôvod, neboli nikdy dobromyseľní v tom, že im
pozemky žalovaných v 2. a 3. rade patria, že sú ich vlastníkmi. Sporné pozemky žalovaných v 2. a 3.
rade nikdy nenadobudli vydržaním.

76. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil vrátane výroku o
náhrade trov konania.

77. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP. Žalobcovia neboli úspešní v odvolacom konaní, a
tak im náhrada trov odvolacieho konania nepatrí. Žalovaní v 1. až 3. rade boli úspešní v odvolacom
konaní,apretoimodvolacísúdpriznalnároknaplnúnáhradutrovodvolaciehokonaniavočineúspešným
žalobcom.

78. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).