Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Odmietajúce podanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 29. január 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 5Cdo/178/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5814203336
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Bajánková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:5814203336.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ I.K., bývajúceho v G., 2/ U.K., bývajúcej v G.,
obaja zastúpení JUDr. Vladimírom Kašubom PhD., advokátom so sídlom v Martine, Holubyho č. 51, proti
žalovanejKOMUNÁLNEJpoisťovni,a.s.ViennaInsuranceGroup,sosídlomvBratislave,ul.Štefánikova
č. 17, IČO: 31 595 545, zastúpený advokátskou kanceláriu Legal Cases s.r.o., so sídlom v Dunajskej
Strede, Alžbetínske námestie č. 328, IČO: 36 720 097, o zaplatenie 30.000 eur s príslušenstvom,

vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 10C/56/2014, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/165/2017 z 25. augusta 2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcom 1/ až 2/ priznáva náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia žiadali žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť každému žalobcovi po 15.000 eur, titulom
náhrady nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby (syna), ktorý bol usmrtený pri dopravnej nehode.

2. Okresný súd Námestovo (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“ alebo „okresný
súd“) rozsudkom č.k. 10C/56/2014-144 z 18. októbra 2016 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi
1/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok

I.) a zároveň zaplatiť žalobcovi 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 eur do troch dní od
právoplatnosti rozsudku (výrok II.). Žalovanú zaviazal nahradiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne
trovy konania v rozsahu 100 % (výrok III.). Z odôvodnenia vyplýva, že si osvojil právne závery uvedené v
náleze ÚS SR sp. zn. I. ÚS 474/2016-17 zo dňa 17.08.2016, v ktorom sa poukazuje na znenie rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci sp. zn. C-22/12 z 24.10.2013, a ktorý nález podľa súdu prekonal
rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 301/2012 zo dňa 31.03.2016.

3. Krajský súd v Žiline na odvolanie žalovaného rozsudkom z 25. augusta 2017 sp. zn. 8Co/165/2017
rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalobcom 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd sa s rozsudkom súdu prvej inštancie stotožnil. Mal za
to, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým

záverom a prejednávanú vec aj správne právne posúdil. Potvrdil, že súd prvej inštancie správne
konštatoval vecnú pasívnu legitimáciu žalovaného, vyplývajúcu z aplikácie ust. § 15 ods. 1 zák.
č. 381/2001 Z.z. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za neho poskytol
poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák. č. 381/2001 Z.z. Na zdôraznenie
správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd uviedol, že pasívna legitimácia žalovaného,
ktorý je poistiteľom a jeho povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch krytú povinným

zmluvným poistením (§ 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z.z.) vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zák. č.
381/2001 Z.z. čo správne uzavrel už súd prvej inštancie. Daný zákon zaviedol všeobecný priamy nárokpoškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby tak, ako to poznajú všetky
obdobné právne úpravy v Európe, preto v prípade škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla
si poškodený môže vybrať, či nárok na náhradu škody uplatní voči škodcovi (poistenému) alebo voči

poisťovateľovi alebo voči obom súčasne (solidárne). Vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo
poškodeného a výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to do výšky (v tom rozsahu), v akom za škodu
zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie
zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Súčasťou náhrady (ujmy) spôsobenej
na zdraví sú nielen ujmy majetkovej povahy (náhrada nákladov spojených s liečením, strana na zárobku

a pod.) ale aj nemajetkové ujmy na základe výslovného znenia zákona, akými sú napr. bolesti a sťaženia
spoločenského uplatnenia (§ 444 Občianskeho zákonníka), ktoré sa odškodňujú v peniazoch. Právna
teória prisudzuje zmysle škody (inej než materiálnej) aj iným ujmám nemajetkovej povahy, ktoré môžu
vzniknúť z porušenia práva v dôsledku zásahu do inej než majetkovej sféry poškodeného, t.j. ujmám
imateriálnym, morálnym, citovým, za ktoré prináleží poškodenému peňažná náhrada (odškodnenie),
pričom v danej súvislosti bolo poukázané aj na smernice (Smernicu Rady č. 72/66/EHS, Smernicu č.

90/232/EHS, Smernicu č. 2000/26/ES), podľa ktorých sú členské štáty povinné prijať všetky primerané
opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán
a potencionálnych obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy v oblasti povinného poistného krytia
cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. S použitím eurokonformného výkladu pojmov

„náhrada škody“, „škoda na zdraví“ v citovaných ustanoveniach zák. č. 381/2001 Z.z. (§ 4 ods. 1, 2, 4
a § 15 ods. 1) a s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel - sa v rámci náhrady škody
odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obetí dopravnej nehody (ako poškodeným),

za ktorú možno priznať náhradu (zadosťučinenie) peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho
zákonníka - ktorú v širšom ponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zák.
č. 384/2001 Z.z. Požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 Občianskeho
zákonníka preto spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zák. č. 381/2001 Z.z., uzavrel odvolací súd.

4. Proti potvrdzujúcej časti vyššie uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej
aj „dovolateľka“) dovolanie, ktoré odôvodnila poukazom na § 421 ods. 1 písm. c/ zák. č. 160/2015
Z.z., Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“) argumentujúc tým, že rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky (vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu

nemajetkovej ujmy za stratu blízkej osoby, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode), ktorá je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Žalovaná v rámci dovolania opätovne poukázala na svoju
predchádzajúcu argumentáciu použitú pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom ohľadne
nemožnosti pripustenia prednosti komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom „za každých
okolností“. Podľa názoru žalovanej prednosť komunitárneho práva pred vnútroštátnym právom je

potrebné uplatňovať v súlade s právnymi účinkami noriem európskeho práva, v závislosti na záväznosti
a priamej uplatniteľnosti jednotlivých právnych aktov inštitúcií Európskych spoločenstiev (Smernice,
nariadenia, rozhodnutia ESD), ktorá je určená primárnym právom Európskych spoločenstiev (Zmluva
o založení európskeho spoločenstva) a ktorých uplatňovanie je potvrdené početnou európskou
judikatúrou. Súd prvej inštancie a odvolací súd sa prijatým extenzívnym výkladom § 4 ods. 2 zákona

č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla (ďalej len „ZoPZP“) dostali do priameho rozporu s týmto zákonom, keďže § 4 ZoPZP
neumožňuje uhradiť poisťovňou aj náhrady nemajetkovej ujmy. Uviedol, že priamy účinok smerníc je
možný len voči štátu, nesmie mať za následok uloženie povinnosti fyzickej alebo právnickej osobe, teda
smernica nikdy nemôže mať horizontálny ani obrátený vertikálny účinok. Podľa žalovanej Slovenská

republika pri transponovaní Smerníc EÚ týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
motorovými vozidlami do svojho vnútroštátneho poriadku ustanovenie § 4 ods. 2 ZoPZP nerozšírila o
náhrady poisťovne z titulu nemajetkovej ujmy podľa § 11 OZ s odkazom na písomné stanovisko vo
veci Haas, Haasová pred ESD. V súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom žalovaná poukázala
na uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z 20.4.2011 a na rozsudok NS SR sp. zn. 3 Cdo

301/2012 z 31.3.2016. Obsahovú a pojmovú odlišnosť týchto právnych inštitútov „škoda“ a „nemajetková
ujma“ potvrdili podľa nej aj ďalšie súdy (napr. Usnesení ÚS ČR-III. ÚS 8/06, rozsudok Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 12Co/89/2013 zo dňa 26.06.2014 vydané po rozsudku ESD vo veci Haasová
sp. zn. C-20/12). Vzhľadom na hore spomenuté podľa žalovanej bola rozhodovacia prax dovolacíchsúdov jednotná v otázke nemožnosti považovať škodu za nemajetkovú ujmu a o nedostatku pasívnej
poisťovní v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia motorových
vozidiel (rozhodnutie NS SR sp. zn. 4 Cdo 168/2009 z 20.4.2011, 3 Cdo 301/2012 z 31.3.2016 a 8 Cdo

219/2016 z 15.5.2017). Pri riešení nastolenej dovolacej otázky, či zamestnávateľ má právo, aby Sociálna
poisťovňa uhradila za neho aj priznanú nemajetkovú ujmu ako nárok z občianskoprávnej zodpovednosti
za zásah do osobnostných práv, vychádzal súd z ustanovenia § 44a ods. 2 zák. č. 274/1994 Z.z., v
zmysle ktorého zamestnávateľ má právo, aby pri vzniku poistnej udalosti Sociálna poisťovňa uhradila
„preukázané nároky na náhradu škody na zdraví“. Mal za to, že uvedenú nemajetkovú ujmu zmiernenú

peňažným zadosťučinením nemožno stotožňovať s náhradou škody zo smrteľného pracovného úrazu.
K prelomeniu doterajšej jednotnej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu došlo rozhodnutím NS SR sp.
zn. 6 MCdo 1/2016 z 31.7.2017, ktorým rozsudkom súd mimoriadne dovolanie zamietol a v dôvodoch
svojho rozhodnutia poukazuje na nutnosť vychádzať z chápania pojmu škoda v komunitárnom práve.
Zodpovednostný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc EÚ. Dané rozhodnutie sa podľa
žalovanej dostáva do rozporu s úpravou súčasne platného občianskeho zákonníka, ktorý jednoznačne

rozlišuje pojem „škoda“ a „nemajetková ujma“. Skutočnosť, že ZoPZP bol výsledkom transpozície
smernícEÚnepostačujenapriameuplatneniepovinnostivočižalovanej,akvtomtorozsahutranspozícia
smerníc EÚ do vnútroštátneho práva nebola premietnutá. Preto dôsledná aplikácia komunitárneho
práva vyžaduje podľa žalovanej v prvom rade prijatie vnútroštátneho právneho poriadku sledujúceho
zjednotenie komunitárneho a vnútroštátneho práva. Žalovaná zdôraznila, že aj rozhodovacia prax

Ústavného súdu SR v tejto otázke zostala nejednotná s poukazom na názor podporujúci nedostatok
pasívnej legitimácie poisťovní zo ZoPZP, ktorí vyjadrili vo svojich odlišných stanoviskách sudca Milan
Ľalík k rozhodnutiu I. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. I. ÚS 206/2015 a
sudca Lajos Mészáros k rozhodnutiu II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. II.
ÚS 847/2016. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby dovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na
ďalšie konanie alebo aby napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že žalobu voči nej v celom rozsahu zamieta.

5. Podľa žalobcov dovolací dôvod nie je daný s odkazom na to, že aj samotná žalovaná poukazuje
na posledné aktuálne rozhodnutie NS SR sp. zn. 6 MCdo 1/2016 z 31.7.2017, ktoré je dôkazom toho,

že je daný zrejmý smer ohľadom posudzovanej otázky, a to aj v súvislosti s rozhodnutiami Ústavného
súdu Slovenskej republiky ako aj všeobecných súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 2Co/123/2016 zo dňa 21.06.2017). Zdôraznil, že právo nie je statický fenomén a žalovaná si zjavne
zamieňa vývoj a posun v judikatúre za antagonistický stav.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie bolo podané včas (§ 427 CSP) a naň oprávnenou osobou (§ 424 CSP), zastúpenou v zmysle
§ 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady
prípustnosti dovolania, pričom dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

7. Podľa § 419 CSP, proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

8.Podľa§421ods.1CSP,dovolaniejeprípustnéprotirozhodnutiuodvolaciehosúdu,ktorýmsapotvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ ktorá je dovolacím
súdom rozhodovaná rozdielne.

9. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v

konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku spomenutej viazanosti
dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným
dovolacím dôvodom.

10. Dovolateľka v dovolaní vymedzila konkrétnu právnu otázku: „či v spore o náhradu nemajetkovej ujmy
za stratu blízkej osoby, ktorá bola usmrtená pri dopravnej nehode je daná vecná pasívna legitimácia
poisťovne“. Súčasne tvrdí, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktoráje dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Prípustnosť dovolania teda vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm.
c/ CSP.

11. Dovolací súd v prvom rade posudzoval, či ide o otázku, ktorá je v zmysle tohto ustanovenia
rozhodovaná rozdielne (t. j. riešená nejednotne).

12. Z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP vyplýva, že za relevantnú zákon označuje otázku, ktorá „je“ (teda nie
„bola“) dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Z uvedeného teda plynie, že dôležitá je v tomto smere

súčasná nejednotnosť rozhodovania dovolacieho súdu (teda nie minulá, už prekonaná a neexistujúca
rozdielnosť rozhodovania).

13. Z hľadiska časovej chronológie prvým rozhodnutím dovolacieho súdu, na ktoré poukázala
dovolateľka s cieľom preukázať rozdielnosť rozhodovania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP, je
rozhodnutie najvyššieho súdu z 20. marca 2011 sp. zn. 4 Cdo 168/2009. Dovolací súd v ňom podal

výkladustanovenia§4zákonač.381/2001Z.z.,zktoréhovyplýva,žepredmetnézmluvnépoisteniekryje
nároky explicitne uvedené v citovanom ustanovení § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. z titulu zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného
titulu. Posudzoval otázku pasívnej legitimácie žalovanej poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z.

so záverom, že pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
381/2001 Z.z. nie je daná.

14. Druhým dovolateľkou označeným rozhodnutím je rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. marca 2016
sp. zn. 3 Cdo 301/2012, ktorý konštatoval, že do pojmu náhrady škody a nákladov pri usmrtení v

zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. nemožno subsumovať náhradu nemajetkovej
ujmy pozostalých po obeti dopravnej nehody. Povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, z čoho vyplýva záver
o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovní pri náhrade nemajetkovej ujmy.

15. Ako tretie označila dovolateľka rozhodnutie najvyššieho súdu z 15. mája 2017 sp. zn. 8 Cdo
219/2016, ktorý rovnako ako vyššie uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu dospel k záveru, že podľa
súčasne platnej právnej úpravy možno nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením
blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t. j. podľa § 11 a nasl.

Občianskeho zákonníka, a teda povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia
zodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidlasanevzťahujenaprávonanáhradu
nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

16. Ako štvrté označila dovolateľka rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. júla 2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016,

ktorým poukazuje na rozdielnosť doterajšej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, nakoľko daným
rozsudkom najvyšší súd mimoriadne dovolanie zamietol a v dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal
na nutnosť vychádzať z chápania pojmu škoda v komunitárnom práve. V odôvodnení vysvetlil, že
pri výklade pojmu škoda pre účely zák. č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu
v komunitárnom práve, pretože citovaný zákon bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie,

ktoré boli nahradené toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo
16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem
škoda, ale z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp.
používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“

alebo „akákoľvek škoda“, z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj
nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje škodu majetkovú a aj nemajetkovú. K záveru o potrebe
krytia pozostalým priznanej náhrady nemajetkovej ujmy z povinného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dospel dovolací súd s prihliadnutím na samotný účel
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel

zohľadňujúc skutočnosť, že neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby bol vyvolaný prevádzkou
motorového vozidla, v súvislosti s ktorou vzniknutá zodpovednosť za spôsobené škody je predmetom
povinného zmluvného poistenia v zmysle zák. č. 381/2001 Z.z.17. Po vydaní rozhodnutia z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016, najvyšší súd nevydal rozhodnutie,
ktoré by v porovnaní s týmto rozhodnutím bolo založené na odlišných právnych záveroch. Dovolateľkou
nastolená otázka bola najvyšším súdom posudzovaná v súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom

rozhodnutí napríklad už v rozhodnutiach z 27. februára 2018 sp. zn. 6 Cdo 206/2017, z 27. februára
2018 sp. zn. 6 Cdo 143/2017, zo 14. júna 2017 sp. zn. 3 MCdo 1/2016 a z 29. novembra 2018 sp. zn.
6 Cdo 80/2018, sp. zn. 8 Cdo 6/2018 z 27. septembra 2018.

18. K otázke pasívnej legitimácie poisťovne v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy, bolo v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 8/2018 uverejnené rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2017 sp. zn. 6 MCdo 1/2016 pod č. 61 s právnou
vetou: „Škodou pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších zmien a doplnení je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu

takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“.

19. Výskyt rozdielnych rozhodnutí v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou
súčasťou v zásade každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch
práva (viď m. m. nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 51/2014).

19.1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 10. novembra 2016 sp. zn. 3 Cdo 174/2016
vyslovil, že aj v rozhodovacej praxi senátov najvyššieho súdu môže byť niekedy riešenie interpretačných
a aplikačných problémov (odstraňovanie nejednotností) spojené s procesom postupného zjednocovania
názorov, v počiatočných fázach ktorého nie je vylúčená možnosť výskytu rozhodnutí spočívajúcich na
odlišných alebo až protichodných názoroch. Právny poriadok Slovenskej republiky predvída možnosť

existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach a
upravuje procedúru, prostriedky a nástroje, ktoré majú zabezpečiť koherentnosť judikatúry (k tomu viď
napríklad ustanovenie § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus spočíva najmä v inštitúte zverejňovania súdnych
rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom a v inštitúte prijímania stanovísk k zjednocovaniu

výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo
príslušným kolégiom najvyššieho súdu. Uvedené rozhodnutie bolo aj ako judikát zverejnené v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 3/2017 pod č. 17.

20. Dovolací súd, s ohľadom na argumenty uvedené v bode 19, považuje označené rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 MCdo 1/2016, 6 Cdo 143/2017, 6 Cdo 206/2017, 8 Cdo
6/2018 za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky pasívnej legitimácie poisťovne
v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou
motorovéhovozidla,odktorejsaodvolacísúdneodklonil.Toutoustálenoupraxoubolzároveňprekonaný
právny názor uvedený v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009,

4 Cdo 139/2011, 8 Cdo 219/2016, 3 Cdo 172/2012 a sp. zn. 3 Cdo 301/2012, na ktoré poukazovala
dovolateľka. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ CSP,
t. j. rozdielna rozhodovacia činnosť dovolacieho súdu v danej otázke.

21. Dovolací súd je viazaný iba vymedzením dovolacieho dôvodu a právnou otázkou, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré považuje dovolateľ za nesprávne, nie však už určením, pod
ktorý prípad prípustnosti riešenia (§ 421) táto otázka spadá. Takéto určenie významovo nespadá pod
vymedzenie dovolacieho dôvodu (§ 432 ods. 2 CSP).
21.1.Dovolacísúdskúmal,čivdanomprípadenebolsplnenýpredpokladprípustnostidovolaniavzmysle
§ 421 ods. 1 písm. a/ CSP, t. j. odklon odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho

súdu.

21.2. Odvolací súd vyslovil, že pasívna legitimácia žalovaného, ktorý je poistiteľom a jeho povinnosť
zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch krytú povinným zmluvným poistením je daná. Jeho
rozhodnutie je teda súladné s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu, preto nie je splnený

predpoklad prípustnosti dovolania ani podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP.

22. So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie žalovanej ako procesne neprípustné podľa § 447
písm. c/ CSP odmietol.23. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.