Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/165/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4217219038
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4217219038.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň Mgr.

Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej, v právnej veci žalobcu: BENCONT
COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, zast. Advokátska
kancelária JUDr. Veronika Kubriková, PhD., s. r. o., so sídlom Bratislava, Martinčekova 13, IČO: 50 361
368, proti žalovanému: B. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., I. XX, t. č. X., priečinok XX, I. nad O., o
zaplatenie 781,37 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno
zo dňa 5. marca 2018 č. k. 8Csp/201/2017-98 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách

konania p o t v r d z u j e .

Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
781,37 eura, úroky vo výške 700,90 eura, úrok z omeškania vo výške 7,08 eura spolu s úrokom z
omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 781,37 eura od 27. 07. 2017 do zaplatenia, poplatky vo
výške 39,28 eura všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti o zaplatenie úrokov vo
výške 162,57 eura súd žalobu zamietol. V časti o zaplatenie úrokov vo výške 25,50% ročne zo sumy

781,37 eura od 27. 07. 2017 súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanému
na náhradu trov konania vo výške 80,31%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, § 53
ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), d), § 9
ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z., § 497, § 499 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 23a ods. 1, 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a uviedol, že dňa 02. 06. 2011 uzatvorili
strany sporu úverovú zmluvu č. 7382413411. Na základe tejto zmluvy žalobca poskytol žalovanému
úver vo výške 1000 eur. Tento úver sa žalovaný zaviazal splácať v 70 mesačných splátkach po 28 eur

v období od 07. 07. 2011. Úroková sadzba bola v zmluve dojednaná vo výške 25,50% ročne, pričom
RPMN bola v zmluve ustálená vo výške 28,70% pri priemernej RPMN vo výške 25,85%. Celková výška
nákladov spotrebiteľa bola 912,39 eura. Dátum konečnej splatnosti úveru bol stanovený na deň 07. 04.
2017. Neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky účinné od 02.
11. 2010. Žalovaný zmluvné povinnosti vyplývajúce mu z úverovej zmluvy riadne neplnil, preto žalobca
využil svoje právo v zmysle zmluvy o úvere o obchodných podmienkach a ku dňu 11. 07. 2014 vyhlásil
svoju pohľadávku titulom úveru za splatnú (list žalobcu zo dňa 11. 07. 2014, ktorú listinu, vychádzajúc

z predloženej kópie doručenky žalovaný si v odbernej lehote neprevzal). Žalobca svoju pohľadávku ku
dňu predčasného zosplatnenia úveru vyčíslil na sumu vo výške 963,27 eura, ktorá pozostávala z dlžnej
istiny vo výške 781,37 eura, úroku vo výške 142,62 eura a poplatkov za upomienky vo výške 39,28 eura.
Lehotu na zaplatenie dlžnej sumy žalobca určil na 10 dní od doručenia výzvy. Žalovaný dlžnú sumutitulom predčasne zosplatneného úveru neuhradil, keď z predloženého výpisu z úverového účtu mal súd
nepreukázané realizované transakcie na tomto účte. Žalobca poukázal na listinu „Aktuálny stav úveru“,
ktorá však súdu predložená do rozhodnutia nebola.

1.2. Predmetom konania v tejto veci bol záväzok žalovaného, ktorý vznikol z úverovej zmluvy. I
keď sporná zmluva predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 6 písm. d)
Obchodného zákonníka), predmetná zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného
je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, teda na právny vzťah založený zmluvou o úvere je
potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52
a nasl. Občianskeho zákonníka) a to cez odkaz podľa ustanovenia § 1 ods. 2 druhá veta Obchodného
zákonníka. Podľa názoru súdu uvedený záver vyplýva zo skutočnosti, že tzv. spotrebiteľské zmluvy (i
keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na
občianskoprávne vzťahy, naopak, príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať

na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny
alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách
sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný
zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah založený zmluvou o úvere aplikoval súd
ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností), ako aj ustanovenia

Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľa a spotrebiteľských zmlúv). V tejto súvislosti súd
upriamil pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. 04. 2015 (sp. zn. 3MCdo/14/2014), podľa
ktorého ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa na právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by
sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho

účinnosťou. V prejednávanej veci súd vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že podaná žaloba
je dôvodná len sčasti a tejto nie je možné v plnom rozsahu vyhovieť. Zo skutkového tvrdenia žalobcu
nepopretého žalovaným mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu ako veriteľ a žalovaný ako
dlžník uzavreli dňa 02. 06. 2011 úverovú zmluvu. Nakoľko žalovaný si svoje povinnosti vyplývajúce z
uzavretej úverovej zmluvy neplnil, úver riadne a včas nesplácal, právny predchodca žalobcu ku dňu

11. 07. 2014 predčasne zosplatnil úver a žalovaného vyzval na úhradu sumy zosplatneného úveru
vo výške 963,27 eura. Zmluva uzatvorená medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným spĺňa
charakteristiku štandardných spotrebiteľských zmlúv, ktorých základnou črtou je, že sú pripravené pre
spotrebiteľa vopred a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny pred ich
uzavretím. Súčasťou zmluvy sú tiež všeobecné obchodné podmienky - úverové zmluvné podmienky,

ktoré žalovaný ako dlžník ovplyvniť nemôže, sú pripravené vopred a pre veľký počet spotrebiteľov.
Nakoľko je predmetnú zmluvu potrebné posudzovať ako zmluvu spotrebiteľskú, kde žalobca vystupuje
ako dodávateľ v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a žalovaný ako spotrebiteľ, ktorý nekoná v
rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, pričom ide o formulárovú
zmluvu (vrátane všeobecných obchodných podmienok - úverových zmluvných podmienok), do ktorej

textu nemôže dlžník žiadnym spôsobom zasahovať a táto obsahovala zákonom predpísané náležitosti.
Súd, vychádzajúc zo žalobcom predloženého výpisu čerpania, splátok a úhrad žalobcovi priznal dlžnú
istinu vo výške 781,37 eura, priznal úroky vo výške 700,90 eura (zmluvný úrok do vyhlásenia splatnosti)
+ úrok z omeškania vo výške 7,08 eura (do vyhlásenia splatnosti) + sumu 39,28 eura (poplatky). Taktiež
súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 1.000 eur od 27. 07. 2017 do

zaplatenia, ku ktorému dňu už žalovaný bol v omeškaní s plnením dlhu. Žalobcom uplatnený úrok z
omeškania je v súlade s § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia vlády č. 87/1995
Z. z. Vo zvyšnej časti súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, a to v časti úrokov vo výške 162,57 eura,
keďže nebol špecifikovaný ich výpočet, obdobie. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na zaplatenie zmluvného
úroku vo výške 25,50% ročne zo sumy 781,37 eura, súd v tejto časti považoval žalobu za nedôvodnú aj

vzhľadom na účel zmluvného úroku, ktorým je odplata za poskytnuté peňažné prostriedky, vyhlásením
splatnosti úveru poskytnutého na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá je spotrebiteľskou
zmluvou, stratil žalobca právo uplatňovať si zmluvné úroky aj naďalej. Podľa názoru súdu, dohodnuté
zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov platia len do splatnosti dlhu a od splatnosti úveru je dlžník
v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. V opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo

k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo
by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. V danej veci žalobca pristúpil
k vyhláseniu splatnosti úveru a tým treba považovať celý dlh za splatný a nastupuje režim platenia
úrokov z omeškania. V tejto súvislosti súd poukázal na ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka,v zmysle ktorého by sa zmluvné dojednanie, ktoré by zaväzovalo žalovaného k plateniu zmluvných
úrokov aj po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru odchyľovalo od zákona v neprospech spotrebiteľa,
pretože by zhoršilo jeho postavenie. S poukazom na uvedené súd (postupujúc podľa § 5b zákona

č. 250/2007 Z. z.) žalobu v časti uplatneného zmluvného úroku za obdobie odo dňa nasledujúceho
po zosplatnení úveru (t.j. od 23. 05. 2014) do zaplatenia zamietol. Súd doplnil, že splácanie úveru
v splátkach na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne
vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje
cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii,

nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný
spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý
a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých
dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty
získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný
pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie

požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade
svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu
požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva
na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo
vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku

veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom
by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a
právnyporiadokmupomimoriadnomzosplatneníúveruposkytujeviaceréprávneprostriedkyvymoženia
jednorazovo zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať
peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by

mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol
založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým
sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej inkasoval úroky zo sumy,
ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli
účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene

záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť,
lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že
veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku
spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o

spotrebiteľskomúvere.Takétokonanieveriteľaneponímavslovenskomprávnomporiadkunijakúprávnu
ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Ohľadne tohto právneho názoru súd
odkázalajnarozhodovaciupraxsúdovSR,napr.rozsudokKrajskéhosúduvPrešovez30.júna2015sp.
zn. 6Co/190/2014. Tento záver súdu korešponduje aj s judikatúrou Najvyššieho súdu Českej republiky
(napr. rozsudok sp. zn. 35 Odo/101/2002 z 24. 03. 2004), ale aj uznesením Ústavného súdu ČR sp. zn.

I. US 1893/08 zo dňa 13. 11. 2008. Dlžný úrok z úveru je súčasťou dlžných splátok, ktorých splatnosť
nastala do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. Po márnom uplynutí lehoty splatnosti splátok úveru
a splátok úroku z úveru, ako aj poplatkov splatných do vyhlásenia predčasnej splatnosti a po márnom
uplynutí lehoty splatnosti predčasne splatnej istiny úveru má veriteľ dlžníka nárok už len na úrok z
omeškania z dlžnej istiny, keďže omeškaním dlžníka sa odmena za úver (t.j. zmluvný úrok) nezvyšuje.

Tento záver vyslovil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí publikovanom pod R 59/98, podľa ktorého
veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov iba do splatnosti dlhu.
S ohľadom na vyššie uvedený právny názor súdu, súd žalobu v časti, ktorá zostala predmetom sporu,
zamietol. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 262 ods. 1 CSP. O
nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci. S ohľadom na čiastočný úspech oboch strán sporu (keď žalobca mal úspech v časti 90,15%
a žalovaný 9,84%) vyčíslil pomer úspechu žalobcu vo výške 80,31%. O výške trov konania rozhodne
po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník tunajšieho súdu osobitným uznesením v zmysle
§ 262 ods. 2 CSP.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol v zákonnej lehote odvolaním žalobca v zamietajúcom
výroku, odôvodniac ho tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo kporušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutievoveci,súdprvejinštancienevykonalnavrhnutédôkazy,potrebnénazistenierozhodujúcich
skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, zistený

skutkovýstavneobstojíarozhodnutiesúduprvejinštancievychádzaznesprávnehoprávnehoposúdenia
veci.Žalobcamázato,ženapadnutérozhodnutiejenepreskúmateľnéaarbitrárne,pretoženiejezrejmé,
z akého právneho predpisu vychádzal, keď uzavrel záver, že po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru
žalobca nemá nárok na dohodnuté zmluvné úroky. Je zrejmé, že súd a akýkoľvek štátny orgán v SR má
postupovať na základe a v medziach zákona, čo zaujatím takéhoto právneho názoru súdu bez podpory

právnym predpisom zjavne naplnené nebolo. Pokiaľ ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4
Obo 143/1998, toto rozhodnutie nevyhovuje potrebám súčasného právneho stavu, keďže po jeho vydaní
došlo k vstupu SR do EÚ. Poukázal na § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. a uviedol, že výkladom a
contrario, v prípade, ak dôjde k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru veriteľom pre porušenie platobnej
disciplíny dlžníka, veriteľ by mal mať rovnako zachované právo na vrátenie peňažných prostriedkov
spolusdohodnutýmúrokomaždookamihusplateniaúveru.Poukázalnato,žerozhodovaciapraxsúdov

v otázke priznávania zmluvných úrokov po zosplatnení úveru je rôznorodá, čo nie je v súlade s princípom
právneho štátu. V prípade zmluvného úroku žalobca zastáva názor, že ide o dohodnuté zmluvné plnenie
akcesorickej povahy. Takéto plnenie je nevyhnutne spojené s istinou úveru, od ktorej existencie závisí aj
samotný zmluvný úrok ako forma odmeny veriteľa za poskytnutie predmetného úveru. Úroky z úveru sú
odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov na základe úverovej zmluvy predstavuje cenu úveru.

Dlžník je povinný platiť úroky od okamihu reálneho poskytnutia peňazí do okamihu ich reálneho vrátenia
a to, či už v lehote, alebo v omeškaní. Na povinnosť platiť úroky z úveru nemá vplyv ani zosplatnenie
úveru. Táto povinnosť zásadne trvá do času reálneho vrátenia poskytnutého úveru. Vzhľadom na fakt,
že k vráteniu celej poskytnutej istiny doposiaľ nedošlo, nedošlo ani k zániku dohodnutého záväzku
žalovaného, v zmysle ktorého je povinný naďalej uhrádzať zmluvne dohodnuté úroky. Dal do pozornosti

ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že dohodnuté úroky predstavujú odmenu
za požičanie peňazí, naproti tomu úroky z omeškania sú sankciou za porušenie povinnosti - nedodržanie
dohodnutejdobysplatnosti.Uviedol,žepredmetnérozhodnutiepovažujezanepreskúmateľné.Poukázal
na to, že na ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa vzťahuje na zákaz retroaktivity, a teda
nie je možné toto ustanovenie aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 04. 2015, v opačnom prípade

by došlo k porušeniu základných princípov nášho právneho poriadku. Úmyslom zákonodarcu bolo, že §
52 ods. 2 OZ v novelizovanom znení sa vzťahuje výlučne na právne vzťahy založené po 01. 04. 2015. Z
uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal
na náhradu trov konania.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§
379a§380ods.1CSP)prejednalvecbeznariadeniaodvolaciehopojednávania,sverejnýmvyhlásením
rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok

súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť
mu sumu istiny vo výške 781,37 eura, úroku vo výške 870,55 eura, úroku 25,50% ročne zo sumy 781,37

eura od 27. 07. 2017 do zaplatenia, úroku z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 781,37 eura
od 27. 07. 2017 do zaplatenia, poplatkov 39,28 eura a náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým,
že dňa 02. 06. 2011 došlo k uzavretiu úverovej zmluvy medzi pôvodným veriteľom (Poštová banka
a. s.) a žalovaným a následne dňa 13. 06. 2017 došlo k postúpeniu pohľadávky na žalobcu. Žalobu
žalobca odôvodnil skutkovým tvrdením, že jeho právny predchodca na základe zmluvy o úvere poskytol

žalovanému úver vo výške 1.000 eur. Tento sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných mesačných
splátkach po 28 eur počas 70 mesiacov. Keďže po čerpaní úveru žalovaný porušil svoje zmluvné
povinnosti, poskytnutý úver riadne a včas nesplácal, preto ku dňu 11. 07. 2014 vyhlásil poskytnutý úver
za predčasne splatný. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 781,37 eura, úroky vo výške 700,90 eura, úrok z omeškania vo výške 7,08 eura spolu s

úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 781,37 eura od 27. 07. 2017 do zaplatenia, poplatky
vo výške 39,28 eura všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V časti o zaplatenie úrokov vo
výške 162,57 eura súd žalobu zamietol. V časti o zaplatenie úrokov vo výške 25,50% ročne zo sumy
781,37 eura od 27. 07. 2017 súd žalobu zamietol. Rozhodol, že žalobca má nárok voči žalovanémuna náhradu trov konania vo výške 80,31%. V dôsledku odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho
konania preskúmanie len zamietajúceho výroku a výroku o trovách konania.

6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

7. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť.
Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu,

ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o
odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov
uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania (§ 380 ods. 1 CSP). Odvolateľ
v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody
preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.

8. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a
konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil
skutkový stav veci a jeho rozhodnutie je v napadnutom výroku vecne správne, preto ho podľa § 387
ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

9. K dôvodom odvolania žalobcu odvolací súd poukazuje na aplikačnú prax súdov, ktorá sa otázkou
priznania úrokov za úver po splatnosti, a teda, či popri úroku z omeškania a iných sankciách, tieto
žalobcovi patria, už zaoberala. Najvyšší súd SR vo veci sp. zn. 4Obo 143/1998 uviedol, že dohodnuté
úroky z poskytovaných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a
musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade

by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru,
ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi.
Uvedené rozhodnutie akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K
záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie
úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru“ ústavný súd nezistil

existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského
súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s
podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil
rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí
sťažovateľke iba do splatnosti dlhu.

10. Pokiaľ žalobca vyhlásil splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom k 11. 07. 2014, týmto svojím
jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky
a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné
úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú

sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať,
aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na základnú charakteristiku úverového
vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej
sumy istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý
predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru

v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve
úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru.

11. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe
jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu,

vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny
úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo
získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá
obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok
veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto

jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a
tedaužívaťasplácaťichpostupnevsplátkachavzniknemupovinnosťuhradiťcelúpožičanúsumuspolu
s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané
prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplnípovinnosťvrátiťzosplatnenúpohľadávku,sadostávadoomeškaniaajepovinnýuhradiťveriteľoviajúrok
z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa,
ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky

zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej
zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo.

12. Čo sa týka nároku žalobcu na odplatné úroky, odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie,
že tieto by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku

zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch
dohodnutých v zmluve, teda za stavu, ak by nedošlo k predčasnému zosplatneniu úveru. Tento stav však
netrvá, došlo k zmene záväzku, ktorý bol spôsobený omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným
zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Prípadná dohoda, podľa ktorej má spotrebiteľ popri úrokoch z
omeškania, prípadne ďalších sankciách platiť po splatnosti pohľadávky aj úroky za poskytnutie úveru do
splatenia úveru spôsobuje značnú nerovnováhu ku škode spotrebiteľa, predstavuje značné zhoršenie

postavenia spotrebiteľa oproti zákonnému pravidlu, ktoré chráni spotrebiteľa v úverových vzťahoch pred
nadmerným navýšením dlhu oproti výške úveru. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku a vo výroku o trovách konania podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému síce vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu, avšak keďže mu žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd
rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva. Odvolací súd síce v zmysle
ustanovenia § 262 ods. 1 CSP mal rozhodovať len o nároku na náhradu trov konania, ale keďže v

takom prípade by o výške náhrady trov konania po právoplatnosti rozhodnutia musel rozhodovať podľa
§ 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie, aj keď už v čase rozhodovania odvolacieho súdu bolo zrejmé, že
žalovanému žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, preto v záujme, aby bola vec čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá v zmysle čl. 17 CSP rozhodol, že žalovanému sa náhrada trov odvolacieho
konania nepriznáva.

Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).