Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 31. december 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8CoP/192/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817205917
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marianna Hrabovecká
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7817205917.1

Uznesenie

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.MariannyHraboveckejačleniek
senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej vo veci starostlivosti súdu o maloletú V.
G. nar. X.X.XXXX zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Rožňava
dieťaťa rodičov W. G. nar. XX.X.XXXX bývajúceho v R. I. na W. XXX zastúpeného advokátkou JUDr.
Hedvigou Gallovou so sídlom Advokátskej kancelárie v Rožňave na Čučmianskej dlhej 45 a R. C. nar.

XX.XX.XXXX bývajúcej v I. na J. XXX zastúpenej advokátom JUDr. Alexandrom Milkom so sídlom
Advokátskej kancelárie v Rožňave na Cyrila a Metoda 4 a za účasti Krajskej prokuratúry v Košiciach
o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu o odvolaní otca proti rozsudku
Okresného súdu Rožňava z 28.5.2018 č.k. 5P 60/2017-117 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vracia vec na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancierozsudkomz28.5.2018č.k.5P60/2017-117zverilmaloletúV.G.nar.X.X.XXXXdo
striedavej osobnej starostlivosti rodičov tak, že dieťa bude každý párny týždeň v starostlivosti otca W. G.
nar. XX.X.XXXX a každý nepárny týždeň v starostlivosti matky R. C. nar. XX.XX.XXXX. Matka prevezme
maloleté dieťa v nedeľu o 16:00 hod. v mieste bydliska otca a otec prevezme maloletú nasledujúcu
nedeľu o 16:00 hod. v mieste bydliska matky. Výživné neurčil. Zaviazal otca zaplatiť trovy znaleckého
dokazovania139Eurnaúčetkonajúcehosúdu.Vostatnejčastirozhodol,žeštátnemánároknanáhradu

trov konania. O trovách konania medzi účastníkmi rozhodol tak, že žiaden z nich nemá nárok na ich
náhradu.

2. Rozhodol tak na základe zistenia, že rodičia dieťaťa nežijú v spoločnej domácnosti od 29.5.2017 a
maloletá V. je od tejto doby v starostlivosti otca, ktorý žije v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi.
Dieťa je zvyknuté na toto rodinné prostredie, kde žilo spolu so svojimi rodičmi. Matka má záujem

podieľať sa na starostlivosti o dieťa, ale otec jej v tom bráni s odôvodnením, že dcéra stále plače,
keď matka príde za ňou. Tvrdenia otca boli vyvrátené znaleckým posudkom znalkyne Mgr. V. V. z
23.11.2017, ktorá konštatovala, že vzťah medzi matkou a maloletou dcérou je pozitívny a jej nálady
nevyvoláva negatívny vzťah k matke, ale konflikty medzi dospelými. Rodičia nedokážu komunikovať
ohľadom výchovy maloletej dcéry a ich stretnutia sa stále končia hádkami, a to aj pred maloletou.
Tieto konflikty negatívne vplývajú na psychický vývoj maloletej a preto jej plač dieťaťa pri stretnutí s

matkou sa javí, akoby svoju matku nemala rada. Najhoršie na tom je, že sú rozpory aj medzi starými
rodičmi navzájom, ktoré rovnako neprispievajú k zabráneniu konfliktov medzi rodičmi, čo nie je v záujme
dieťaťa. Podľa záveru znaleckého posudku ako aj prešetrenia pomerov u rodičov, obaja majú vytvorené
rovnaké predpoklady a podmienky pre osobnú starostlivosť o dieťa, ktoré má rovnakú citovú väzbu k
obom rodičom. Súd neodkladným opatrením upravil styk matky s maloletou každú stredu od 15:00 hod.
do 17:00 hod. na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, ale sa nerealizuje, pretože otec

dieťaťa hľadá rôzne výhovorky, prečo sa stretnutie nemôže uskutočniť, tým bráni matke, aby sa mohla
podieľať na výchove maloletej a aby sa jej dcéra celkom odcudzila. Táto situácia nie je v záujme dieťaťa,ktoré potrebuje pri svojom psychickom vývine oboch rodičov. Vzhľadom na to, že styk matky s dieťaťom
napriek nariadenému neodkladnému opatreniu sa nerealizuje, považoval za najlepšie riešenie dieťa
zveriť do striedavej osobnej starostlivosti rodičov, keďže je nesporné, že obaja sa dokážu rovnako dobre

postarať o výchovu a starostlivosť o maloletú.

3. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec dieťaťa z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/
CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že sa matka odsťahovala zo spoločnej domácnosti 29.5.2017 a odišla
bývať k svojim rodičom do Plešivca, kde nemala vytvorené vhodné podmienky pre výchovu dieťaťa,
preto sa dohodli, že dieťa zostane v pôvodnom rodinnom prostredí, kde vyrastalo. V dôsledku dlhodobo
pretrvávajúcich nezhodách medzi rodinami rodičov dieťaťa sa stretávanie matky s maloletou realizovalo
iba sporadicky, maloletá od samého počiatku odmietala chodiť do prostredia, kde žila jej matka, neskôr
matku odmietala a stretávanie matky s dieťaťom sa muselo realizovať za prítomnosti pracovníkov Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave a detského psychológa. Záver znaleckého posudku potvrdil,
že vzťah dieťaťa s matkou je problematický, dieťa sa postupne matke odcudzilo, odmieta ju, zo stretnutí
s matkou je rozrušené a stres, ktorý prežíva, vyúsťuje až do zdravotných problémov (hnačky, zvracanie,
teploty). Nie je pravdou tvrdenie matky, že úmyselne jej bráni stretávať sa s dcérou, práve naopak,
vzhľadom k tomu, že maloletá stretnutia s matkou stále viac a viac odmieta a plače, čoho svedkom

boli aj zúčastnené osoby stretnutí na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, preto začal
vyhľadávať psychologické poradenstvo u detských psychológov a od 28.5.2018 maloletá pravidelne
navštevuje psychologické poradenstvo u PhDr. I. C. PhD v Košiciach. Súd prvej inštancie nevyhodnotil
celkovú rodinnú genézu, nezaoberal sa a neskúmal spôsob výchovy maloletej od jej narodenia a nebral
do úvahy skutočnosť, že dieťa vychovávali jeho rodičia, s ktorými bývali v spoločnej domácnosti a na

ktorých je maloletá citovo naviazaná. Súd pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do striedavej starostlivosti
nevychádzal zo záujmov maloletej a neskúmal, či uvedeným zverením búdú lepšie zaistené potreby
dieťaťa. V odôvodnení rozhodnutia neuviedol, z akých skutkových zistení vychádzal a na základe čoho
dospel k tomu, že sú splnené podmienky pre matkou navrhovanú striedavú starostlivosť. Zdôraznil,
že matka striedavú starostlivosť navrhla ako alternatívu až na pojednávaní 28.5.2018, kedy súd prvej

inštancie vo veci aj rozhodol bez toho, aby mu umožnil zaujať stanovisko k tomuto návrhu. O striedavej
starostlivosti rozhodol bez toho, aby prihliadol na záujem dieťaťa, najmä na jeho citové väzby, vývinové
potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a na schopnosti rodičov dohodnúť sa na výchove
o dieťa. Navyše nebral do úvahy skutočnosť, že maloletá od septembra 2018 začne navštevovať
povinný ročník predškolského zariadenia v obci Krásnohorské Podhradie, ktorá obec je od miesta

bydliska matky vzdialená cca 20 km, teda rodičia nebývajú v jednom meste. K aktuálnemu bydlisku
matky uviedol, že podľa jeho vedomostí iba občas prebýva v rodinnom prostredí u svojich rodičov v
Plešivci, pretože inak žije hýrivým životom a v súčasnosti má partnera pracujúceho v Anglicku, za ktorým
často aj vycestuje. Najväčší problém je, že dieťa prostredie u matky v Plešivci odmalička odmieta,
bojí sa rodinných príslušníkov (starých rodičov, sestry a švagra), ale najviac sa bojí nebezpečného

agresívneho psa - pitbulla, ktorý je voľne pustený na dvore domu. Nemá v úmysle brániť matke stýkať
sa s dieťaťom a aj pre neho samého je nepochopiteľné, z akého dôvodu päťročné dievčatko odmieta
svoju matku a práve z týchto dôvodov vyhľadal psychologickú pomoc. Aj zo znaleckého dokazovania
je jednoznačné, že styk maloletej s matkou sa musí budovať postupne a hľadať spôsob, aby nedošlo
k ďalším psychickým traumám dieťaťa. Maloletá nie je emocionálne pripravená na formu striedavej

osobnej starostlivosti. V prostredí matky nikdy neprespávala a takáto forma „násilnej starostlivosti“ môže
negatívne ovplyvniť jej ďalší vývin. V prípade odlúčenia od otca a starých rodičov by dieťa prežívalo
úzkosť, pretože nikdy nebolo dlhšiu dobu od nich odlúčené a navyše matka sa ani nevyjadrila, ako si
predstavuje starostlivosť o dieťa, kde by chcela žiť s maloletou v prípade takejto formy starostlivosti.
Tento návrh podal právny zástupca matky na pojednávaní, na ktorom súd rozhodol, iba ako alternatívu a

ani jeden z rodičov sa bližšie k tomuto návrhu nevyjadril. Odvolaním napadnutý rozsudok nemá zákonné
náležitosti a je nedostatočné, pretože sa v ňom jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
nevyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci
podstatné a právne významné. Súd prvej inštancie dostatočne nepreskúmal podmienky pre striedavú
starostlivosť, nesprávne vyhodnotil podmienky na strane matky, neprihliadol k jeho vyjadreniam, keď

navrhol dieťa zveriť do svojej osobnej starostlivosti a matke upraviť styk v prítomnosti detského
psychológa a rovnako neprihliadol na záver znaleckého posudku, ktorý taktiež uvádza lepšie podmienky
pre výchovu a starostlivosť o dieťa v prostredí u otca, čo dokazuje, že súd prvej inštancie nesprávne
vyhodnotil podmienky striedavej starostlivosti o maloletú. Z týchto dôvodov navrhol, aby odvolací súdzmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie a maloletú V. zveril do jeho osobnej starostlivosti, ktorý bude
dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok, matku zaviazal prispievať na výživu dieťaťa v rozsahu
minimálneho výživného od 1.6.2017 a upravil styk matky každú stredu od 15:00 hod. do 17:00 hod. na

Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, kde je povinný maloletú doniesť a umožniť, aby sa
matka mala možnosť stretnúť sa s maloletou. Spolu s odvolaním predložil správu psychológa PhDr. I.
C., PhD z 10.6.2018. Podľa jeho informácií sa matka maloletej opätovne zdržiava v Anglicku, nevolá mu
a nežiada komunikovať s maloletou ani telefonicky.

4. Matka dieťaťa sa k odvolaniu otca nevyjadrila.

5. Kolízny opatrovník dieťaťa vo vyjadrení k odvolaniu otca trval na svojich písomných a ústnych
vyjadreniach v priebehu súdneho konania a poukázal na závery znaleckého posudku Mgr. V. V. zo
7.11.2017, závery ktorého reflektovali reálnu situáciu v rodine dieťaťa. V súčasnosti otec dieťaťa

spolupracuje s referátom poradensko-psychologických služieb a podľa aktuálnej správy psychológa
zo 6.7.2018 sa sedenia uskutočňujú za účelom umožnenia súdom nariadených stretnutí maloletej
V. s matkou. Stretnutia s matkou doteraz neprebiehali úspešne, lebo maloletá vykazovala známky
úzkosti a strachu s následným plačom. Keďže otec má tendenciu nadmerne „ochraňovať“ dieťa aj pred
najminimálnejším kontaktom s matkou, preto psychológ rozhodol, že sa bude v rámci poradenských

hodín venovať otcovi a zvlášť otcovi s dieťaťom. Prognóza je nejasná a práca s dieťaťom bude
pravdepodobne trvať niekoľko mesiacov. Nesúhlasil s tým, aby sa styk matky realizoval na úrade práce,
sociálnych vecí a rodiny, nakoľko ani doposiaľ sa tieto styky týmto spôsobom nerealizujú a takáto súdna
úprava by sa míňala svojmu účinku. V priebehu odvolacieho konania predložil psychologickú správu
poradenského psychológa Mgr. N. V. zo 4.10.2018, ktorého záver odporúča dieťa zveriť výhradne do

starostlivosti otca a jeho rodiny, kde má vytvorené silné emocionálne väzby, pocit ochrany a bezpečia
a aktuálne nedoporučuje kontakt s matkou ani za prítomnosti rodiča - otca a sociálneho pracovníka,
pretože by reálne hrozila ďalšia závažnejšia traumatizácia dieťaťa.

6. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

7. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu

prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie
alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

8. Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

9. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdeniaaprávneargumentystrán,ktoréskutočnostipovažujezapreukázanéaktorénie,ktoré

dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté
dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP odôvodnenie rozsudku má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie

má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným
pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické
hľadiská. Z formulácie § 191 ods. 1 CSP vyplýva, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy
hodnotiť a zdôvodniť, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri
formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne, prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať.

Zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená v § 191 ods. 1 CSP totiž neznamená, že by súd vo
svojom rozhodovaní mal na výber, ktorý z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré z
vykonaných dôkazov svoje skutkové závery oprie a ktoré opomenie. Súd je povinný vysporiadať sa so
všetkým, čo vyšlo v priebehu konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom svoj výkladmusí prispôsobiť konkrétnym okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti
zisťovania skutočného stavu veci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a uviesť ho tak,
aby jeho závery o rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť

alebo nedostatok dôvodov nepreskúmateľné. Jednotlivé preukázané skutočnosti (skutkové zistenia) je
potrebné premietnuť do záverov o skutočnom stave (do tzv. skutkovej vety), ktorý stručne a výstižne
vyjadruje skutočný stav (§ 215 ods. 1, 2 CSP) a ktorý je rozhodujúci pre právne posúdenie. Posúdením
veci po právnej stránke treba pritom rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení Zákona alebo iného
právnehopredpisusúdvychádzalaakohoprípadnevyložilavýkladotom,akémajúúčastnícinazáklade

zisteného skutočného stavu podľa týchto ustanovení vo vzťahu k predmetu konania práva a povinnosti
a ako bola vec preto rozhodnutá. Takéto nedostatky odôvodnenia zakladajú vady nepreskúmateľnosti
rozhodnutia, ktoré je vo svojej podstate porušením základného práva účastníka súdneho konania na
spravodlivýproces,ktoréprávozaručujúvpodmienkachprávnehoporiadkuSRokremzákonovajčl.46a
nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Okrem porušenia
uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom,

ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných opravných prostriedkov, táto vada bráni odvolaciemu súdu v jeho preskúmavacej
právomoci, preto ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba nedostatočné dôvody,
prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nie je potrebné skúmať aj existenciu aj prípadných ďalších uplatnených odvolacích dôvodov.

11. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k
záveru, že súd prvej inštancie svojím procesným postupom v rozpore so zákonom odňal účastníkom
konaniamožnosťkonaťpredsúdom,atedaznemožnilimrealizáciutýchprocesnýchpráv,ktoréimzákon
priznáva na účelné uplatnenie či bránenie práva v konaní. Zo zápisnice o pojednávaní z 28.5.2018, na

ktorom bol vyhlásený rozsudok, nevyplýva, že by bol vykonaný čo i len jediný listinný dôkaz v súlade s
§ 188 ods. 1 CSP a § 204 CSP a účastníci konania sa teda ani k dôkazom vyjadriť nemohli podľa čl. 9
Základných princípov CSP napriek tomu, že v konaní bolo predložených niekoľko listinných dôkazov ,
ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku (napríklad znalecký posudok znalkyne Mgr. V. V.,
správou o prešetrení pomerov).

12. Súd prvej inštancie ďalej nepostupoval v súlade s § 182 CSP, keď neumožnil účastníkom konania
vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu a zhrnul svoje záverečné návrhy, pričom zmyslom tejto
procesnej garancie je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania bez ohľadu na charakter konania
súdom poskytnutá rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania

využitím svojich procesných práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície
v porovnaní s druhým účastníkom konania. Povinnosť súdu vyzvať účastníkov konania, aby zhrnuli svoje
návrhy, vyjadrovali sa k dokazovaniu a právnej stránke veci, nie je len formálny a samoúčelný úkon,
jeho podstata má zásadný význam a spája sa s viacerými procesno-právnymi dôsledkami, keďže na
základe týchto vyjadrení účastníkov konania súd zhodnotí, či je potrebné pokračovať v dokazovaní alebo

či uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.

13. Z § 24 ods. 4 Zákona o rodine vyplýva povinnosť súdu pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a
povinností alebo schvaľovaní dohody rodičov, rešpektovať právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho
vzťahu k obidvom rodičom. Kritériami pre posudzovanie záujmov dieťaťa sú jeho citové väzby, vývinové

potreby, stabilita budúceho výchovného prostredia, ako aj schopnosti rodičov dohodnúť sa na výchove a
starostlivosti o dieťa. Spôsobilosť rodičov dieťa vychovávať nie je daná len ich hmotnými podmienkami,
ale aj ich prístupom k právam druhého rodiča a k právu dieťaťa na starostlivosť oboch rodičov. Neobstojí
preto argumentácia rodiča, že dieťa odmieta druhého rodiča a že nemôže dieťa nútiť do stretávania
sa s týmto rodičom, pretože rodič, ktorý má v osobnej starostlivosti dieťa, má prvotnú zodpovednosť

za prípravu dieťaťa minimálne na stretávanie s druhým rodičom a nemôže nechávať na dieťati, či má
alebo nemá chuť sa s druhým rodičom stretnúť. Obaja rodičia si musia uvedomiť, že úloha druhého
rodiča pri výchove má svoj význam, a pokiaľ jeden z rodičov nie je schopný zabezpečiť druhému rodičovi
právo podieľať sa na výchove dieťaťa, potom možno dôvodne pochybovať o výchovnej spôsobilosti
tohto rodiča. Do práva rodiča výchovne pôsobiť na svoje dieťa možno obmedzujúco zasiahnuť len

vtedy, ak na to existujú dôvody, ktoré by mohli viesť k pozastaveniu, obmedzeniu alebo pozbaveniu
výkonu rodičovských práv. Pokiaľ sa v konaní preukáže, že dieťa odmieta starostlivosť druhého rodiča,
je potrebné dostatočne zistiť dôvody a vykonať opatrenia smerujúce k náprave a obnoveniu normálneho
fungovania rodinno-právnych vzťahov, napríklad nariadením výchovných opatrení a pokiaľ tieto nebudúúspešné, zasiahnuť do výkonu rodičovských práv a povinností v závislosti od kvalifikácie stupňa ich
porušovania rodičom. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že rodičovské práva a povinnosti sú koncipované
na rovnoprávnom postavení oboch rodičov (§ 28 ods. 2 Zákona o rodine), a preto nie je ani pri plnom

rešpektovaní práv samotného maloletého dieťaťa žiaden zákonný dôvod, aby bol jeden z rodičov úplne
obmedzený vo výkone svojich rodičovských práv a povinností.

14. Súd prvej inštancie opomenul rozhodnúť o práve rodičov maloleté dieťa zastupovať a spravovať
jeho majetok napriek tomu, že táto povinnosť je obligatórna a vyplýva z ust. § 24 ods. 1 a § 28 ods. 1

písm.b/ a c/ Zákona o rodine. Právo zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok patrí obom rodičom,
pokiaľ sú známi, žijú a nebolo im súdom zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony, ani do výkonu
rodičovských práv a povinností (§ 38 a § 39 Zákona o rodine).

15. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo
podľa § 65 CMP bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario v rozsahu danom podľa

§ 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o úprave výkonu rodičovských
práv a povinností k mal. V. v rozpore s § 220 ods. 2 CSP dôsledne nerešpektoval právo účastníkov
konania na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré je súčasťou obsahu základného práva na
spravodlivé konanie (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR) a práva podľa čl. 6 Dohovoru, čím odňal účastníkom
konania možnosť konať pred súdom, a teda znemožnil im realizáciu tých procesných práv, ktoré im

zákon priznáva na účelné uplatnenie či bránenie práva v konaní. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozsudku jasne a výstižne nevysvetlil, akými úvahami sa riadil, ak zveril mal. V. do
striedavej starostlivosti rodičov a v tejto súvislosti sa obmedzil len na všeobecné konštatovanie, že
obidvaja rodičia sú spôsobilí vychovávať maloleté dieťa, ktoré má rovnaké citové väzby k obom rodičom
avzhľadomnato,žesastykmatkysmaloletouupravenýneodkladnýmopatrenímnerealizuje,považoval

za najlepšie riešenie dieťa zveriť do striedavej starostlivosti. Súd prvej inštancie dôsledne nezistil
skutočný stav a vykonané dôkazy riadne nevyhodnotil, iba konštatoval ich obsah (výpovede rodičov,
správa o prešetrení pomerov, znalecký posudok), nota bene zistený skutočný stav neposúdil podľa
príslušných zákonných ustanovení Zákona o rodine, pretože ak by tak spravil, zistil by, že jeho zákonnou
povinnosťou bolo vysporiadať sa nielen tým, že sú obidvaja rodičia spôsobilí vychovávať maloleté

dieťa, ale aj s tým, či a v čom budú lepšie zabezpečené potreby dieťaťa formou striedavej osobnej
starostlivosti rodičov. Súd prvej inštancie sa však uvedenými podstatnými skutočnosťami potrebnými pre
rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností dostatočným spôsobom nezaoberal ani v rámci
dokazovania a ani v rámci úvah o vhodnosti konkrétneho spôsobu zabezpečenia starostlivosti o maloleté
dieťa pri rešpektovaní jeho najlepšieho záujmu, ktoré posúdenie nie je otázkou skutkovou, ale právnym

posúdením a ktorým nemôže byť subjektívna predstava toho ktorého rodiča o realizácii výchovného
pôsobenia na dieťa. V tomto smere je potrebné upriamiť pozornosť na čl. 5 Základných zásad Zákona o
rodine, ktorý demonštratívnym spôsobom určuje kritériá pre posudzovanie záujmu maloletého dieťaťa.
Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal
pri rozhodnutí o zverení dieťaťa do striedavej starostlivosti, avšak dôsledne neuviedol, akými úvahami

sa pri hodnotení dôkazov jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti riadil, keď len opísal výpovede
rodičov na pojednávaní, ktoré sú protichodné, odlišne hodnotiace tie isté situácie bez toho, aby
jasne a zrozumiteľne uviedol, ktoré tvrdenia rodičov považoval za preukázané a nezdôvodnil, ktoré z
nich pokladá za nevierohodné a odmietal ich vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, nota bene
nevysporiadalsasdiametrálneodlišnýmitvrdeniamirodičov,ktoréuviedlivpriebehukonania,vdôsledku

čohootecdieťaťavodvolacomkonanírozsiahlymodvolanímargumentujetýmitoskutočnosťami,pretože
v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie na nich nedostal odpoveď. Súd prvej inštancie v
odôvodnení rozhodnutia doslovne opísal záver znaleckého posudku Mgr. V. V. z 23.11.2017 bez toho,
aby vyhodnotil, či záver posudku je logickým a prirodzeným vyústením rozboru skúmaného prípadu,
resp. skutočností, ku ktorým znalkyňa prihliadala, či odpovedala na všetky položené otázky a či medzi

jednotlivými dielčími závermi neexistujú rozpory.

16. Rovnaký záver o nepreskúmateľnosti rozhodnutia je potrebné prijať aj vo vzťahu k výroku, ktorým
súd rozhodol, že výživné pre dieťa neurčuje, pretože v tejto časti absolútne absentuje akékoľvek
odôvodnenie a právne posúdenie. Rovnako úplne absentuje odôvodnenie výroku o trovách štátu a

výroku o trovách konania medzi účastníkmi.

17. Odvolací súd uzatvára; súd prvej inštancie vydal nepreskúmateľné a zmätočné rozhodnutie,
ktorým postupom znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva, a teda relevantneargumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces, pričom takýto
nedostatok spočívajúci v absencii dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné napraviť v
konaní pred odvolacím súdom, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1

písm.b/ CSP zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

18. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie dostatočne zistiť skutočný stav v naznačenom
smere, ako aj eventuálne zmeny pomerov, ktoré nastali u účastníkov konania po rozhodnutí súdu prvej

inštancie, vyhodnotiť znalecký posudok, eventuálne vypočuť znalkyňu PhDr. V. V. vzhľadom na to, že od
vypracovania znaleckého posudku uplynula dlhšia doba, vyžiadať cielenú správu z príslušnej materskej
školy, ktorú dieťa navštevuje, lekárske správy o jeho zdravotnom stave, opäť prešetriť pomery v mieste
bydliska rodičov v širšom rozsahu (občianska vybavenosť, možnosti pre aktivity dieťaťa, zaradenie do
kolektívu rovesníkov a citové väzby dieťaťa na ostatných členov domácnosti), vyžiadať správu od mesta,
resp. obce o povesti rodičov a ich najbližších rodinných príslušníkov, zaujať stanovisko k psychologickej

správe vo veci ďalšieho postupu pri výchove dieťaťa vypracovanej poradenským psychológom Mgr. N.
V. zo 4.10.2018 a tiež vyžiadať cielenú správu od Referátu poradensko-psychologických služieb Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave, vyhodnotiť dôkazy v súlade s § 191 ods. 1 CSP, posúdiť
skutočný stav veci podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine a rozhodnutie jednoznačne odôvodniť
v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutia a úvahy, ktorými sa súd riadil pri rozhodovaní boli

spätne preskúmateľné, logicky správne a presvedčivé.

19. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).