Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 15. február 2018

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 10C/167/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5816204060
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Krivdová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2018:5816204060.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, samosudkyňou JUDr. Zuzanou Krivdovou, v sporovej veci žalobcu: P. V., nar.

X.X.XXXX, bytom ul. S. XXX, XXX XX T., právne zastúpeného: Mgr. Ľudovít Paulovič, advokát so sídlom
Martina Rázusa 19, 984 01, Lučenec, proti žalovaným: 1/ F. B., rod. S., nar. X.XX.XXXX, bytom Y.
W. XXX, XXX XX Y. W., právne zastúpenej: JUDr. Jozef Polák, advokát so sídlom Radlinského 1718,
026 01 Dolný Kubín a 2/ K. W., a.s., M. J. X., so sídlom M. 4, XXX XX A., J.: XX XXX XXX právne
zastúpenej: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom Vajnorská 55, 831 04 Bratislava, v konaní o
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000,-Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovaným 1/ a 2/ p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu 9.8.2016 domáhal, aby súd žalovanej 1/ a žalovanej
2/ uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 12.000 Eur a to titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
s tým, že v rozsahu plnenia jednej zo žalovaných zaniká druhej z nich povinnosť plniť, a to do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku, a zároveň aby žalovaným v rade 1/ a 2/ bola uložená povinnosť nahradiť
mu trovy konania a trovy právneho zastúpenia ako budú súdu v zákonnej lehote vyčíslené, s tým,
že v rozsahu plnenia jednej so žalovanej zaniká druhej z nich povinnosť plniť a to do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

2. Podanie žaloby odôvodnil tým, že žalovaná 1/ viedla dňa 9.8.2013 v čase okolo 07.35 hod. po ceste
číslo 1/78 cez obec T. v smere na mesto N., rýchlosťou minimálne 73 km/hod., osobné motorové vozidlo
značky KIA SPORTAGE evidenčné číslo: N. XXX A., pričom v kilometri XX,XX, v rovnom a prehľadnom
úseku cesty, z dôvodu neprimeranej rýchlosti a oneskorenej reakcie prednou časťou vozidla, po obídení
na okraji stojaceho vozidla narazila do, cez cestu prechádzajúcej, chodkyne Q. F., nar. X.X.XXXX,

následne došlo k jej pádu na vozovku, v dôsledku čoho chodkyňa utrpela plošné zakrvácanie pokrývok
lebečných v ľavej temenno-spánkovej oblasti, odkrvenie a opuch mozgu, zakrvácanie svalstva hrudníka
v mieste zlomením rebier, pomliaždenie svaloviny pravej srdcovej komory s trhlinou vnútroblany,
zlomenia rebier vľavo v strednej kľúčnej čiare, v prednej pazušnej čiare a prichrbticovej čiare odkrvenie
orgánov dutiny brušnej, zakrvácanie malej panvy so zakrvácaním zapobrušnicového priestoru, šokové
odkrvenie obličiek, viaceré trhliny závesov tenkého a hrubého čreva, zlomeniny oboch ramienok ľavej
lonovej kosti s výrazným okolitým zakrvácaním prechádzajúcim až do zapobrušnicového priestoru,

ktorým po prevoze do S. N. s W. C. dňa X.X.XXXX o 09.45 hodine podľahla, kde žalovaná 1/ ako vodička
svojím konaním porušila § 3 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1 písm. e), § 16 ods. 1, 4 zákona č. 8/2009 Z.z.
o cestnej premávke, teda inému z nedbanlivosti spôsobila smrť a čin spáchala závažnejším spôsobomkonania(porušenímdôležitejpovinnostiuloženejjejpodľazákona),čímspáchalaprečinusmrteniapodľa
§ 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Žalovaná 1/ bola za tento svoj skutok právoplatne odsúdená rozsudkom Okresného súdu Námestovo

zo dňa 10.1.2014, sp. zn. 6T/159/2013.
Následkom trestného činu žalovanej 1/ bola bezprostredná a náhla smrť jeho matky, pričom v
dôsledku náhlej smrti najbližšej osoby sa mu navždy zmenil život. Konaním žalovanej 1/ bolo
neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv, ako ich ustanovuje v § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Spôsobením náhleho úmrtia matky žalobcu bolo trvalo a neodstrániteľné zasiahnuté do

jeho súkromného a rodinného života. Ako pozostalý po nebohej Q. F. citlivo vníma tento traumatizujúci
dôsledok konania žalovanej 1/ na jeho rodinnom živote. S nebohou mal harmonický vzťah, po celý život
mu bola oporou a starostlivou matkou. Jej smrť prišla neočakávane a absolútne nepredvídateľne. Náhla
smrť ho šokovala a ochromila a do dnešného dňa sa nevie zmieriť so stratou najbližšej osoby. Rodinné
vzťahy medzi ním a nebohou boli harmonické a bezproblémové. Rodina bola pre každého prvoradá.
Nebohá bola žalobcovi spoľahlivou oporou pre rodinný život. Nebohá vedela žalobcovi poradiť, pomôcť,

zabaviť a vychovávala svoje deti k pracovitosti, statočnosti, zodpovednosti, morálnym hodnotám a úcte
k ľuďom. Každá spomienka na matku v ňom vyvoláva smútok a beznádej niečo zmeniť. Po tragédii
prežíva opodstatnenú traumu, zúfalstvo, smútok, citovú ujmu, úzkosť z trvalej straty blízkej osoby a
nemožnosti ďalšieho spoločného života s blízkou osobou. Žiadna z morálnych foriem zadosťučinenia nie
je preto v prípade tak intenzívneho zásahu do jeho osobnostných práv, postačujúca. Neodstrániteľnosť

a trvalosť následku, spočívajúceho v úmrtí blízkej osoby, preto podľa názoru žalobcu opodstatňuje
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Žalovaná 1/ ako vodička motorového vozidla, ktorým bola spôsobená škoda, je osobou, ktorá priamo
svojím konaním zasiahla do jeho osobnostných práv a zodpovedá tak za jemu spôsobenú nemajetkovú
ujmu podľa § 16 Občianskeho zákonníka.

Motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, bolo v čase vzniku nemajetkovej ujmy
žalobcu povinne zmluvne poistené u žalovanej 2/ poistnou zmluvou č.: XXXXXXXXXX. Povinnosť
nahradiť spôsobenú nemajetkovú ujmu pozostalému žalobcovi má aj žalovaná 2/ ako poisťovateľ,
pričom on poškodený má právo domáhať sa náhrady priamo aj proti žalovanej 2/ ako poisťovateľovi.
Žalovaný nárok, nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do jeho osobnostných práv, je predmetom

povinného zmluvného poistenia. Povinné zmluvné poistenie je nástrojom na ochranu oprávnených
nárokov poškodených pred nežiaducimi následkami prevádzky motorových vozidiel, ako aj nástrojom
na ochranu škodcov pred neprimeraným rizikom zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel. Účel zákonných ustanovení o povinnom zmluvnom poistení je pritom vymedzený
sekundárnym právom Európskej únie (najmä článkom 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla

1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti), článkom
1 ods. 1 a 2 smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
a článkom 1 prvého odseku smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel. Uvedené smernice Rady majú tzv. „nepriamu záväznosť", čo znamená, že súd je
povinný pri uplatnení vnútroštátneho práva vykladať vnútroštátne právo v maximálnej možnej miere vo
svetle znenia a účelu predmetnej smernice na dosiahnutie smernicou sledovaného cieľa (rozsudky z
23.10.2003 Adidas - Salomon a Adidas-Benelux C-408/01/, Zb. s. I-12537, bod 21 a z 5.10.2003, Pfeiffer

a i., C-397/01 až C-403/01, Zb. s. I-8835, bod 113).
Citujúc z rozsudku (body 49, 50, 54, 55) Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj len „Súdny dvor EÚ“)
vo veci C-22/12 K. S. proti T. W. a A. S. (ďalej tiež len „rozsudok C-22/12 S."), uviedol, že „Keďže
rôzne jazykové verzie článku 1 ods. 1 druhej smernice v podstate používajú pojem "ujma na zdraví",
ako aj pojem "osobná ujma", treba sa sústrediť na štruktúru a účel týchto ustanovení a smernice. V tejto

súvislosti treba uviesť, že tieto pojmy dopĺňajú pojem "škoda na majetku", a pripomenúť, že uvedené
ustanovenia a smernica sa snažia najmä o posilnenie ochrany obetí. Za týchto okolností treba uplatniť
extenzívny výklad uvedených pojmov, ktorý je uvedený v bode 47 tohto rozsudku. V dôsledku toho medzi
škody, ktoré sa musia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí nemajetková ujma,
ktorej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

v danom spore. Pokiaľ ide o okruh osôb, na ktorých ochranu má byť vnútroštátne právo zamerané,
rozsudok uvádza, že „na základe žiadneho ustanovenia v prvej, druhej ani tretej smernici nemožno
dospieť k záveru, že normotvorca Únie si želal zúžiť ochranu zaručenú týmito smernicami len na osoby,
ktoré sa priamo zúčastnili na škodovej udalosti. Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škodypodľa ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki
rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v
určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice.“

Vsúvislostisuplatnenouvýškounáhradynemajetkovejujmypoukazovaljednaknazávažnosťvzniknutej
ujmy,ktorájenenapraviteľnáabudesprevádzaťpozostaléhožalobcupocelýzvyšokjehoživotaajednak
na samotné okolnosti prípadu a to najmä hrubé porušenie viacerých dôležitých povinností žalovanou 1/,
ktoré viedli k tragickej dopravnej nehode a zapríčinili stratu najbližšej osoby pre pozostalého žalobcu.

3.Kžalobesaprostredníctvomsvojhoprávnehozástupcuvyjadrilažalovaná1/(č.l.22-25)tak,ženárokv
celomrozsahupopiera,pričomnavrhuje,abysúdžalobuvočijejosobezamietol.RozsudkomOkresného
súdu Námestovo zo dňa 10.1.2014 č.k. 6T/159/2013-181 bola uznaná za vinnú z prečinu usmrtenia
podľa §149 ods. 1, 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h) Trestného
zákona. Za to bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorý jej bol podmienečne
odložený a bola jej určená skúšobná doba 4 roky. Spáchanie tohto trestného činu oľutovala a zobrala zaň

plnú zodpovednosť, o čom svedčí aj vyššie spomínaný rozsudok, ktorý bol vydaný na základe schválenej
dohody o vine a treste. Je na materskej dovolenke, je matkou maloletého dieťaťa R. M., nar. XX.X.XXXX,
na ktorého poberá rodičovský príspevok vo výške 203,20 Eur mesačne. Takisto poberá na nezaopatrené
dieťa prídavok na dieťa.
V ďalšom zaoberajúc sa otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/ uviedla, že je rozhodujúce

vyriešenie otázky, čo treba rozumieť pod pojmom škoda použitým v zákone zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“). Pokiaľ podľa súdnej
praxe usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu, ale
aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto

zodpovednosť predmetom poistného krytia.
V ďalšom citujúc odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Čirča pripojené k uzneseniu Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/168/2009 z 20.4.2011 (viď bod 25. tohto rozsudku) uviedla, že pri
výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
komunitárnom práve. S poukazom na bod 22 Smernice 2009/103/ES a bod 36 označenej smernice ako

aj kapitolu č.1, článok I, bod 2 smernice 2009/103/ES uviedla, že právnymi aktmi na pôde Európskej
únie bolo tiež zakotvené priame právo poškodeného domáhať sa svojho nároku voči poisťovni. V
zmysle označenej smernice je dôležité aby mal poškodený právo uplatniť poistnú zmluvu a nárok na
náhradu škody priamo voči poisťovacej spoločnosti a to všetko s cieľom zabezpečiť účinnú a rýchlu
likvidáciu škody a tak sa v maximálnej možnej miere vyhnúť nákladným súdnym konaniam. Z judikatúry

Európskeho súdneho dvora vyplýva, že členské štáty musia pri výkone svojich právomocí v tejto oblasti
rešpektovať právo Únie, a že vnútroštátne ustanovenia, ktoré upravujú náhradu škody pri dopravných
nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu odňať smernici jej účinok (rozsudok
Európskeho súdneho dvora /tretia komora/ z 9. júna 2011 vo veci C-409/20091).
Citujúc z rozsudku Krajského súdu Prešov sp.zn. 21 Co/60/2015 z 31.3.2016 uviedla, že usmrtenie

človeka je vážnym zásahom do súkromia a duševného zdravia blízkych osôb a zakladá právo na
náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy s priamym nárokom proti
poisťovateľovi.
Po rozsudku súdneho dvora vo veci C-22/12 Hassová by nemali byť pochybnosti o tom, že ak
vnútroštátne právo priznáva právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri usmrtení osoby prevádzkou

motorového vozidla, tak že štát musí zabezpečiť právnu úpravu o poistnom krytí takejto ujmy.
Ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. upravuje škodu na zdraví vo všetkých jej
zložkách - zákonodarca teda nesledoval (explicitne nevypočítal) poistné krytie len niektorej zložky škody
na zdraví, napr. bolestné, stratu na zárobku, vecnú škodu a pod. Pod škodou na zdraví treba zaradiť
všetky jej zložky tak v rovine majetkovej, ako aj nemajetkovej. Zákonodarca nevylúčil pri škode na

zdraví napríklad nemajetkové bolestné, či sťaženie spoločenského uplatnenia a niet pochybností, že sú
poistením kryté. Niet dôvodu na odlišný názor ani pri nemajetkovej škode na zdraví s následkom smrti,
ktorá dopadla najmä na pozostalé blízke osoby.
Teleologickývýkladpodporujezmyselacieľceléhopoisteniarizikovýchvzťahovspojenýchsprevádzkou
motorových vozidiel. Niet najmenšieho dôvodu presúvať bremeno, ktoré majú znášať pri najrizikovejších

spoločenských vzťahov poisťovne, na plecia často krát nesolventných osôb a tým vystavovať
ekonomickémutlakuaprávnejneistotepoistenéosobyaprinevymoženíajdotknutéobete.Nemajetková
škoda dosahuje čiastky, ktoré zodpovedné osoby nedokážu zaplatiť. Práve z dôvodu predídenia takýmto
situáciám bolo zriadené povinné poistenie.Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. sa poistenie zodpovednosti vzťahuje na každého, kto
zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve. Podľa
§ 4 ods. 2 písm. a) označeného zákona má poistený z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ

za neho nahradil poškodenému náhradu škody, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej škoda vznikla a za
ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti. Podľa § 15 ods. 1 označeného
zákona poškodený je môže uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo voči poisťovateľovi. Z týchto
ustanovení vyplýva, že predpokladom priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi je jednak
vznik nároku, ktorý je vôbec krytý poistením zodpovednosti (spomedzi nárokov určených v § 4 ods.

2 označeného zákona), jednak existencia poistenia zodpovednosti prevádzkovateľa vozidla za takúto
škodu. Trvanie poistenia žalovanej 1/ v čase nehody existovalo.
Ustanovením § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 381/2001 Z.z. sa do slovenského právneho poriadku
implementovali ustanovenia smernice Rady 72/166/EHS o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly
plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, ako aj druhej smernice Rady 84/5/EHS o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (v súčasnosti kodifikované v spoločnej smernici č. 2009/103/ES o
poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a kontrole plnenia tejto
povinnosti).
Podľa čl. 1 druhého bodu smernice č. 2009/103/ES „poškodený“ znamená akúkoľvek osobu oprávnenú

na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu spôsobenú motorovými vozidlami. Podľa čl. 3 označenej
smernice každý členský štát prijme všetky vhodné opatrenia, aby zabezpečil, že zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území je pokrytá poistením.
Rozsah krytia zodpovednosti a podmienky tohto krytia sa určia na základe opatrení uvedených v prvom
pododseku. Poistenie povinne pokrýva ujmy na zdraví.

Výkladom citovaných ustanovení (resp. obsahovo totožných ustanovení smerníc 72/166/EHS a 84/5/
EHS) sa zaoberal Súdny dvor EÚ v už spomínanom rozsudku vo veci C-22/12 Haasová, v ktorom
rozhodol, že čl. 3 ods. 1 smernice 2009/103/ES sa má vykladať tak, že povinné zmluvné poistenie má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej
nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo

uplatniteľné v spore vo veci samej. Súdny dvor v tejto súvislosti vyslovil, že smernica ponecháva
členským štátom určiť, aká škoda bude krytá a aké budú podmienky poistenia, no ich sloboda v tomto
smere bola neskôr obmedzená (ods. 43 a 46). Medzi jazykovými verziami čl. 3 poslednej vety smernice
2009/103/EHS sú rozdiely, avšak s prihliadnutím na ich účel a štruktúru treba tento pojem interpretovať
tak, že medzi škody, ktoré sa musia nahradiť, patrí nemajetková ujma, ktorej náhradu na základe

zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore (ods. 40
až 50). Súdny dvor EÚ navyše dodal, že na veci nič nemení ani zaradenie § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka do inej časti než úpravy náhrady škody.Ak totiž zodpovednosť poisteného vznikla z dopravnej
nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa nevzťahuje
vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice. Uvedený

rozsudok jednoznačným spôsobom rieši otázku zodpovednosti poisťovne a jej ním prekonaný aj skorší
názor Najvyššieho súdu SR v konaní sp.zn. 4Cdo 168/2009. Argumenty o systematickej odlišnosti
nároku na náhradu škody a náhrady nemajetkovej ujmy sú vyvrátené závermi Súdneho dvora EÚ v ods.
57 a 58 uvedeného rozsudku, kde Súdny dvor EÚ vykladal právo Európskej únie. V zmysle záverov
rozsudku vo veci C-22/12 Haasová článok 3 ods. 1 smernice 2009/103/EHS treba vykladať tak, že

pod pojem „opatrenie... určujúce rozsah krytia a podmienky tohto krytia“ sa musí zaradiť aj § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka upravujúci tento nárok a tento nárok musí byť podľa národného práva krytý
poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v konaní vo veci
samej v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami (rozsudok vo veci C-81/12 z

24.4.2013 Asociatia ACCEPT/Consiliul National pentru Combaterea Discriminării- ods. 71; rozsudok vo
veci C-282/10 z 24.1.2012 Maribel Dominguez/Centre informatique du Centre Ouest Atlantique, Préfet
de la région Centre - ods. 27).
V ďalšom na porovnanie k výkladu „škoda“ dal do pozornosti rozsudky Súdneho dvora EÚ v iných
právnych veciach (C-63/09 Axel Walz/Clickair S.A.; C-350/2014 Florin Lazar/Allianz SpA).

Súdny dvor EÚ v prerokovanom prípade C-22/12 Haasová zaujal stanovisko, že podľa prvej a tretej
smernice sú členské štáty povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na ich území bola
pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených osôb a obetí nehôd a aby akékoľvek škody a ujmy voblasti krytia povinným poistením cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Súdny dvor EÚ
musel poskytnúť taký výklad, aby bola štátom pokiaľ možné zrejmé, že článok 3 ods. 1 prvej smernice,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice a článok I prvý odsek tretej smernice sa majú vykladať v tom zmysle,

že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravne) nehode, ako
aj náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej.
Z týchto vyššie uvedených dôvodov zastáva názor, že pokiaľ súd prizná žalobcovi náhradu nemajetkovej

ujmy, tá má byť v celom rozsahu pokrytá z povinného zmluvného poistenia a plniť by mala v celom
rozsahu len žalovaná 2/. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhla, aby súd žalobu voči jej osobe zamietol
a priznal jej náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. K žalobe sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrila aj žalovaná 2/ (čl. 13 -17) a to písomným
podaním doručeným súdu 3.2.2017 tak, že návrh žalobcu v tomto konaní považuje za nedôvodný,

nakoľko nemajetková ujma ako taká nie je krytá poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Poukázala na to, že žalobca si v predmetnom konaní uplatňuje nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch 3 roky po škodovej udalosti.
Namietajúc nedostatok pasívnej vecnej legitimácie uviedla, že s argumentáciou prezentovanou
žalobcom sa nestotožňuje. Citujúc právnu vetu z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12 Haasová, podľa

ktorej „Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a
kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice
Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom
zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo
uplatniteľné v spore vo veci samej“, uviedla, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu
osobnosti a z nej vyplývajúci nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu
škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia.
Slovenská právna úprava pod pojmom škoda nerozumie nemajetkovú ujmu, teda ujmu, ktorú je povinná

uhradiťosoba,ktorázásahdoosobnostnýchprávspôsobila,akinýspôsobnápravyniejemožný,naopak
tieto pojmy striktne odlišuje. V zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. „... má poistený z
poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané
nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.“ V prípade usmrtenia poškodeného
majú rodinní príslušníci poškodeného nárok na náhradu nákladov na výživu a nákladov spojených s

pohrebom, a to vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka v platnom a účinnom znení. Náhrada
nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4 vyššie citovaného zákona, a preto
žalobca nemá nárok vymáhať túto náhradu od žalovanej 2/, a to ani po vydaní rozhodnutia Súdneho
dvora EÚ C-22/2012, nakoľko uvedené rozhodnutie je záväzné len inter partes a vzhľadom na odlišné
rozhodné právo, ktoré je aplikovateľné v danej veci, ho nemožno použiť ako argumentáciu v tejto

prejednávanej veci.
Vovšeobecnostijemožnékonštatovať,žeprávnyporiadokEurópskejúnieneriešináhradunemajetkovej
ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd a ani ju riešiť nemôže, pretože rozsah poistenia spadá
v úmysle zakladateľských dokumentov Európskej únie do právomoci národných štátov. Harmonizácia
v rámci Európskej únie sa týka iba poistného krytia v rámci povinného zmluvného poistenia, mimo

harmonizácie je spôsob a rozsah náhrady škody, ktoré upravuje národné zákonodarstvo v rámci svojej
právomoci.SúdnydvorEÚvovýrokusvojhorozsudkuuviedolžepovinnézmluvnépoisteniemápokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravný nehode, ak
jej náhradu na základe zodpovedností poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo. Z ustanovenia
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z., že toto ustanovenie nepokrýva uvedený druh nemajetkovej

ujmy, ale kryje iba škodu na zdraví a náklady pri usmrtení, pričom škodu na zdraví a nemajetkovú ujmu
Občiansky zákonník jasne od seba odlišuje § 13 ods. 2 až 16 Občianskeho zákonníka na jednej strane a
§ 444 a nasl. Občianskeho zákonníka na strane druhej. Súdny dvor EÚ v rámci výkonu svojej právomoci
nekonštatoval v citovanom rozsudku, že ustanovenie § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z.z. sú vrozpore s únijným právom. Súkromné právo členského štátu Európskej únie, pokiaľ sa neprieči právu
Európskej únie, je oprávnený vykladať iba národný súd, ktorý musí vychádzať z platného právneho stavu
zakotveného v zákona č. 381/2001 Z.z. a v Občianskom Zákonníku, pričom nemajetková ujma nie je

totožná so škodou ako to vyplýva i z vyššie uvedeného.
Podľa jej názoru, v danom prípade poistenie kryje len náhradu škody, pretože každý má predchádzať
vzniku škody a pri spôsobení smrti človeka motorovým vozidlom vždy dochádza k porušeniu určitých
právnych noriem konkrétnou osobou, v danom prípade žalovanou 1/. Na základe uvedeného, teda že
určitá konkrétna osoba zasiahne do osobnostných práv inej osoby, ktorých porušenie je dôvodom na

priznanie nemajetkovej ujmy, pričom tento zásah a teda i zodpovednosť zaň nie je možné preniesť na
iný tretí subjekt, a to ani v prípade, ak ide o poisťovateľa zodpovedného subjektu, ak nemajetková ujma
nie je výslovne predmetom poistenia.
Vo výklade a právnom posúdení nároku na nemajetkovú ujmu zastáva i po vydaní rozhodnutia ESD
C-22/12právnynázor,ženemajetkováujmaniejekrytázpovinnéhozmluvnéhopoisteniazodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.

S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/168/2009 z 20.04.2011
a sp.zn. 3Cdo/301/2012 z 31.03.3016, uviedla, že Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane vyslovil
názor, že nemajetková ujma ako taká nie je krytá ustanovením § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z., preto
nepovažuje a relevantnú argumentáciu žalobcu, ktorý poukazujú na rozhodovaciu prax súdov nižšej
inštancie.

V ďalšom poukázala na stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 31.5.2016 ako
oficiálne stanovisko Slovenskej republiky k problematike krytia nemajetkovej ujmy zákonom č. 381/2001
Z.z., podľa ktorého slovenská právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti
a právom na náhradu škody. Podľa názoru Slovenskej republiky ide o dve samostatné práva s
rôznym predmetom a režimom ochrany. Preto podľa platnej slovenskej právnej úpravy možno náhradu

nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv uplatňovať len mimo rámca inštitútu zodpovednosti
za škodu. Tento princíp nespochybnilo ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci Haasová. Dotknutá
smernica nikdy nemala ani nemohla mať ambíciu riešiť, čo je obsahom náhrady škody (vecnej či na
zdraví) v jednotlivých členských krajinách, keďže toto spadá do výhradnej kompetencie členských krajín.
Preto môže byť v jednotlivých rôzny rozsah škody na zdraví napr. v Českej republike aj jednorazové

odškodnenie v stanovenej sume pre pozostalých. V Slovenskej republike takýto typ odškodnenia zatiaľ
nie je civilnom práve zavedený. Ak chceme chrániť záujmy pozostalých a to nie len pri dopravných
nehodách, bolo by vhodné zaviesť podobný inštitút aj do slovenského civilného práva, avšak to je mimo
pôsobnosť Ministerstva financií Slovenskej republiky.
Existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré jasne deklarujú, že finančné plnenia,

ktoré vyplývajú z nárokov na ochranu osobnosti nie sú kryté zákonom a tieto rozhodnutia najvyššieho
súdu by mali byť záväzné pri rozhodovaní súdov nižšej inštancie.
Podľa jej názoru nie je možné stotožniť právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby (dotýkajúcej sa napr. zdravia) a obdobne
nie je možné subsumovať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniknutý z dôvodu

neoprávneného zásahu do tzv. osobnostných práv pod pojem „škoda na zdraví“ uvedený v § 4 ods. 2
písmeno a) zákona č. 381/2001 Z.z.. Uvedené subsumovanie sa nedá zdôvodniť ani eurokonformným
výkladom predmetného ustanovenia, nakoľko tzv. motorové smernice, ktoré sa týkajú poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla hovoria o „poistení zodpovednosti
za škodu", o „náhrade škody" a odškodnení poškodených osôb“ (napr. Smernica 2009/103/ES, ktorá

predstavuje kodifikované znenie tzv. motorových smerníc).
S poukazom na čl. 3 názov kapitoly 4; článok 18, článok 22 i jeho názov; čl. 24 ods. 2, uviedla, že
smernice sa zaoberajúce zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a nie
postenímnárokovvzniknutýchzinéhotitulunežjezodpovednosťzaškodu.Aktedasmernice stanovujú,
že treba odškodniť „ujmy na zdraví“ tento pojem treba vnímať v celkovom kontexte smerníc tak, že aj

tento pojem predstavuje nároky pri poškodení zdravia v rámci vzniku zodpovednosti za škodu a nie
nároky priznávané z iného titulu než je vznik zodpovednosti za škodu.
Smernice teda nestanovujú konkrétne to, akým spôsobom a akými konkrétnymi nárokmi si má členský
štát vymedziť rozsah náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla a teda nepopierajú
právočlenskéhoštátuupraviťjednotlivénárokyztituluzodpovednostizaškodu,vrátaneškodynazdraví.

Je teda na členskom štáte aj to, akými princípmi sa riadi odškodnenie zásahu do zdravia človeka.
Podľa vnútroštátnej úpravy v Slovenskej republike sa škoda na zdraví alebo pri usmrtení odškodňuje
nárokmi uvedenými v § 444 až 449 Občianskeho zákonníka, pričom iné nároky už nie sú nárokmi z titulu
náhrady škody na zdraví resp. pri usmrtení (teda ani náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je nárokom z titulu škody na zdraví). V uvedenom kontexte
je potrebné vnímať aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné poistenie
zodpovednosti škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej

ujmy spôsobenej blízkym osobám obeti usmrtených pri dopravná nehode, ak jej náhradu na náklade
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné spore vo veci samej.
Slovenské občianske právo nesubsumuje nemajetkovú ujmu pod rozsah poistného krytia zodpovednosti
za škodu, čo bolo v konečnom dôsledku potvrdené justičnou praxou, ktorá jednoznačne deklaruje, že
v danom prípade nejde o náhradu škody.

Poisťovňa je viazaná pri výkone povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla zákonom č. 381/2001 Z.z., do ktorého obsahu boli podľa príslušných
dôvodových správ transponované aj smernice Európskeho parlamentu a Rady Európskej únie. Ak by
obsahom smerníc malo byť skutočne to, že povinné poistenie pokrýva aj nároky z neoprávnených
zásahov do osobnosti človeka, potom by to bolo možné vyjadriť jednoznačným spôsobom legislatívne
v texte zákona a keďže zákon č. 381/2001 Z.z. napriek deklarovanej aproximácii smerníc takéto

nároky neuvádza a nijako výslovne nespomína, podľa jej názoru ani Slovenská republika ako členský
štát nevníma predmetné smernice tak, že predmetom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla je i nemajetková ujma.
Nielen z názvu zákona č. 381/2001 Z.z., ale aj z jeho celého obsahu vyplýva, že predmetné povinné
zmluvné poistenie kryje nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového

vozidla, nie však iné prípadné nároky vzniknuté z iného titulu.
Poisťovňa nie je oprávnená rozširovať poistné krytie v protiklade so znením zákona a v rozpore s
dlhodobým výkladom pojmu „náhrada škody“ čo by malo dopad aj na kalkuláciu poistného a celý trh
s povinným zmluvným poistením.
Namietajúc svoju pasívnu legitimáciu v predmetnom konaní zdôraznila, že predmetom poistného krytia

nie je nemajetková ujma, čo svojím rozhodnutím potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom
uvedené nezmenilo ani rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C-22/12.
Motorové smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravujú
poistné krytie v rámci povinného zmluvného poistenia, pričom spôsob a rozsah náhrady škody upravuje
vnútroštátne právo, ktoré nezaraďuje nemajetkovú ujmu pod rozsah poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
V prípade, ak by sa súd stotožnil s argumentáciou žalobcu, že nemajetková ujma je krytá poistením
v zmysle ustanovenia § 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. nakoľko sa jedná o škodu, v takom prípade
by pri uplatňovaní nárokov z predmetnej škodovej udalosti voči poisťovni bolo potrebné vychádzať z
ustanovení § 106 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú premlčaciu lehotu v prípadoch

náhradyškody,vzmyslektorýchbybolonutnéaplikovaťsubjektívnu2ročnúpremlčaciulehotu,zktorého
dôvodu v súlade so zásadou právnej istoty znáša námietku premlčania.

5. K vyjadreniam žalovaných 1/ a 2/ sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadril žalobca podaním
doručeným súdu 6.7.2017 (č.l. 39-44). K námietke žalovanej 1/ vo vzťahu k jej pasívnej vecnej legitimácii

uviedol, že táto sa neopiera o žiadne zákonné ustanovenie, ktoré by ustanovovalo zánik možnosti
domáhať sa náhrady škody, resp. ujmy voči škodcovi, ak bolo toto právo zároveň uplatnené priamo
voči poisťovateľovi. Pasívna vecná legitimácia žalovanej 1/ je odôvodnená § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka,atovnadväznostinaustanovenia§420anasl.Občianskehozákonníkaavýsledkytrestného
konania vo veci vedenej na tunajšom súde pod sp.zn. 6T/159/2013, nakoľko práve žalovaná 1/ je tým,

kto svojím konaním, za ktoré niesla i trestnoprávne následky, zasiahla do osobnostných práv žalobcu.
Žalovaná 2/ je pritom pasívne vecne legitimovaná na podklade iného zákonného ustanovenia, konkrétne
§ 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. s prihliadnutím na zmluvný vzťah o povinnom zmluvnom poistení
medzi žalovanými v rade 1/ a 2/ navzájom. Vo vzťahu k žalovaným ide potom o dva samostatné
nároky, vyplývajúce z relatívne rôznych skutkových a právnych odôvodnení a táto skutočnosť má i svoj

následok na formulácii žalobného petitu, domáhajúceho sa plnenia tak, že v rozsahu plnenia jedného
zo žalovaných zaniká druhému z nich povinnosť plniť.
Námietka nedostatku pasívnej vecnej legitimácie je v rozpore aj s ustálenou rozhodovacou činnosťou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý opakovane rozhodoval o práve uplatnenom tak proti
škodcovi, ako aj proti poisťovateľovi a zároveň nedostatok pasívnej legitimácie škodcu nekonštatoval.

Inštitút priameho nároku slúži na posilnenie práv poškodeného pri domáhaní sa náhrady škody a ujmy
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, a to tým, že popri škodcovi si svoje právo môže uplatniť i
proti jeho povinnému zmluvnému poisťovateľovi. Je preto v úplnom rozpore s ideou posilnenia ochranypoškodeného, ak by malo v prípade takéhoto uplatnenia práva zaniknúť jeho právo na náhradu škody,
resp. ujmy voči škodcovi.
Vo vzťahu k námietke premlčania žalobou uplatneného nároku vznesenou žalovanou 2/ poukázal

nato, že táto námietka nie je v súlade s Občianskym zákonníkom, ani s ustálenou súdnou praxou, v
zmysle ktorej sa právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch premlčuje vo všeobecnej trojročnej
premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, k čomu dospel i Najvyšší súd Slovenskej
republikynapríkladivrozhodnutísp.zn.5Cdo265/2009,sp.zn.1Cdo100/2009,sp.zn.2Cdo194/2011.
Osobitosť úpravy premlčania práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzhľadom na úpravu

premlčania náhrady nemajetkovej škody upravenej v § 415 a nasl. O.z. s úpravou premlčania v § 106
O.z., je práve rozdielny charakter týchto nárokov, hoci sú obidva nárokmi vyplývajúcimi z dopravnej
nehody. V prípade nemajetkovej ujmy ide o satisfakčný nárok za ujmu, spôsobenú v nemajetkovej sfér
poškodeného,zatiaľčopriškodenamajetkuideoreparačnýnárok,smerujúcikodstráneniunastavšieho
zníženia majetku poškodeného.
Pokiaľ žalovaná 2/ prezentuje absenciu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch proti

poisťovateľovi, je toho názoru, že žalovaný nárok, nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do jeho
osobnostných práv, je predmetom povinného zmluvného poistenia, ako jeho rozsah ustanovuje § 4 ods.
2 zákona č. 381/2001 Z.z. Citujúc § 11, § 13 a § 16 Občianskeho zákonníka a § 4, ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z.z. uviedol, že zákon v ďalšom texte takto zadefinovaný rozsah povinného zmluvného
poistenia pojmami „škoda na zdraví a náklady pri usmrtení“ ďalej nedefinuje. Preto je nutné ustanovenie

§ 4 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z.z. osobitne vyložiť, a to s prihliadnutím na všetky okolnosti, najmä s
prihliadnutím na účel zákona č. 381/2001 Z.z. a najmä, v súlade s komunitárnym právom Európskej únie,
ktorého transpozíciu do právneho poriadku Slovenskej republiky zákon 381/2001 prestavuje. Citujúc z
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C22/12 (bod 49 a 50) poukázal nato, že súdy sú zákon č. 381/2001
povinné vykladať eurokonformne t.j. spôsobom, že predmetom krytia povinného zmluvného poistenia je

aj nemajetková ujma, ktorá je predmetom tohto sporu.
S poukazom na rozhodnutia obdobných veciach, v ktorých si súdy osvojili obdobný právny názor (napr.
rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 9.4.2014 sp.zn. 5C/351/2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre
zo dňa 28.5.2015 sp.zn. 8Co/470/2014, rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa 24.11.2015 sp.zn.
8C/21/2014, uznesenie Krajského súdu v Košiciach zo dňa 2.11.2015 sp. zn. 1Co/771/2014, rozsudok

Okresného súdu Nitra zo dňa 27.4.2016 sp.zn. 2C/2012/2013), ktoré konštatovali pasívnu vecnú
legitimáciu poisťovateľov, a teda právo poisteného, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému
poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona 381/2001 Z.z., ktoré zahŕňa aj náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
V ďalšom dal do pozornosti aj uznesenie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 7Co/819/2015 zo dňa 30.6.2016,

rozsudok Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10Co/566/2015 zo dňa 29.06.2016 a Krajského súdu v
Prešove sp. zn. 21Co/60/20I5 zo dňa 31.3.2016, ktoré boli vydané, resp. vyhotovené až po vydaní
rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016 pričom je zrejmé,
že široká prax sa nestotožňuje s právnym názorom žalovanej 2/. Ako vyplýva aj z odlišného stanoviska
JUDr. Rudolfa Čirča (k rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/168/2009 z

20.4.2011) ani samotný Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je v otázke pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej 2/ názorovo jednotný.
V ďalšom poukazujúc na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS
474/2016-17 zo dňa 17.8.2016 (ktorým podrobil ústavnej kontrole rozhodnutie Krajského súdu v
Trenčíne sp.zn 17Co/243/2015 z 22.3.2016) uviedol, že v tomto rozhodnutí Ústavný súd Slovenskej

republiky vyslovil jednoznačne svoj právny záver: „V súvislosti s citovaným rozsudkom Súdneho dvora
Európskej únie ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie - uznesenie sp.zn. III.
ÚS 646/2015 zo 16.12.2015, v ktorom v obdobnej veci konštatoval, že „hoci Súdny dvor viackrát
zdôraznil,ženiejeoprávnenývykladaťustanoveniavnútroštátnehopráva,jezjavné,žeakovnútroštátne
právo Českej republiky, tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych

ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá má
byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého má aj sťažovateľka ako

poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie zodpovednosti na území Slovenskej republiky. Ústavný
súd dodáva, že k uvedenému záveru dospel s prihliadnutím na samotný účel povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a súčasne zohľadňujúc
zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorovéhovozidla,akoajaplikujúcextenzívnyvýkladpojmunáhradaškody.Ústavnýsúdvtejtosúvislostipoukazuje
na svoje rozhodnutie sp. zn. I. ÚS 206/2015 z 29. apríla 2015, ktorým bola obdobná sťažnosť odmietnutá
ako zjavne neopodstatnená.“

Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS/666/2016 zo dňa 11.10.2016 poskytol
jednoznačný výklad k rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-22/12 Haasová, pričom zároveň poukázal
na nejednotnosť rozhodovacej praxe ohľadne posudzovania pasívnej vecnej legitimácie poisťovní v
identických prípadoch spolu s upozornením, že povinnosťou slovenského vnútroštátneho súdu, ktorá
je inkorporovaná aj v základnom práve na súdnu ochranu, nie je len ústavne konformná, ale aj

eurokomformná interpretácia zákonov.
V ďalšom poukazujúc na výklad Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci Haasová C-22/12,
kde ústavný súd jednoznačne uvádza okrem iného, že: „Interpretačná snaha sťažovateľa v relácii
k záverečnej časti právnej vety rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12, v ktorej sa odkazuje
na vnútroštátnu právnu úpravu („ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu
upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“) je podľa názoru ústavného súdu

účelová a márna. Právna veta sformulovaná Súdnym dvorom ako odpoveď na položenú prejudiciálnu
otázku je totiž zopakovaním textu obsiahnutého v bode 59 odôvodnenia predmetného rozsudku.
Pred týmto textom Súdny dvor uviedol:„Členské štáty teda majú zaručiť, aby náhrada škody podľa
ich vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki
rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením v

určitých minimálnych sumách určených v článku 1 ods. 2 druhej smernice. V prejednávanej veci by
to tak malo byť, pretože podľa informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, majú osoby nachádzajúce
sa v postavení pani Haasovej a jej dcéry v súlade s § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy utrpenej v dôsledku úmrtia ich manžela, resp. otca. Tento
záver nemôže spochybniť ani okolnosť predložená slovenskou vládou, podľa ktorej tieto paragrafy

patria do tej časti českého i slovenského Občianskeho zákonníka, ktorá sa týka zásahov do ochrany
osobnosti a ktorá je v zmysle týchto zákonníkov nezávislá od časti týkajúcej sa zodpovednosti za
škodu v pravom zmysle slova. Keďže totiž zodpovednosť poisteného, ktorá podľa vnútroštátneho
súdu v tomto prípade vyplýva z § 11 a 13 českého Občianskeho zákonníka, vznikla na základe
dopravnej nehody a mala občianskoprávnu povahu, nič nenasvedčuje, že na túto zodpovednosť sa

nevzťahuje vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu, na ktoré odkazujú uvedené smernice.“
Odpoveď na otázku, či české (a vzhľadom na textovú totožnosť i slovenské) vnútroštátne právo
upravuje náhradu nemajetkovej ujmy na základe zodpovednosti poisteného za škodu, teda nepriamo
poskytuje samotný Súdny dvor (nepriamo len preto, lebo, ako správne uvádza aj sťažovateľ, Súdny
dvor nie je oprávnený záväzne interpretovať vnútroštátne právo) v bode 58 odôvodnenia svojho

rozsudku, kde konštatuje, že české (i slovenské) vnútroštátne hmotné právo zodpovednosti za škodu
sa vzťahuje aj na náhradu nemajetkovej ujmy, a to s ohľadom na skutočnosť, že zodpovednosť za
nemajetkovú ujmu vznikla na základe dopravnej nehody a má občianskoprávnu povahu. Súdny dvor
nie je oprávnený podávať v konaní o predbežných otázkach výklad vnútroštátnych právnych predpisov.
Relevantnú časť odôvodnenia predmetného rozsudku Súdneho dvora však ústavný súd považoval za

potrebné odcitovať a vysvetliť nie preto, že je presvedčený o priamej právnej záväznosti tejto textovej
pasáže, ale preto, aby demonštroval absenciu arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu a
aby súčasne odpovedal na jeden z parciálnych argumentov viacnásobne sťažovateľom prednesených
v jeho sťažnosti. Zhrňujúco ústavný súd konštatuje, že úlohou okresného súdu i krajského súdu pri
rozhodovaní žalovaného sporu bolo jednoznačne ustáliť, či extenzívny výklad pojmu „škoda“ použitého

v zákone o povinnom zmluvnom poistení bude viesť k aplikácii práva contra legem alebo či, naopak,
zaužívané výkladové postupy a rešpektovanie súvislostí dotknutých právnych inštitútov a kategórií
umožňuje zmysluplne zahrnúť pod zákonnú terminológiu aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu aprobovanú
in abstracto v ustanoveniach Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti. Krajský súd (i okresný súd)
sa priklonili k druhej z vymenovaných možností a ústavný súd to nepovažuje za prejav svojvôle vedúcej

k ústavnej neudržateľnosti.“
Výškužalobouuplatnenejnemajetkovejujmyaskutočnosť,žesamotnéospravedlneniežalovanejv1/nie
je dostatočnou satisfakciou pre zmiernenie ujmy na jeho osobnostných právach, už žalobca odôvodnil
v žalobnom návrhu. Obranu žalovanej 1/ prezentovanú v jej vyjadrení považujú za všeobecnú, účelovú,
nezohľadňujúcu tragickosť následku a ujmy, ktorú svojím konaním žalobcovi spôsobil. S prihliadnutím

na vyššie uvedené žalobca trvá na písomne podanej žalobe v celom rozsahu.

6. Súd vykonal v dňoch 24.8.2017 a 16.1.2018 pojednávanie za prítomnosti všetkých sporových strán,
resp.ichprávnychzástupcov,naktorýchvykonaldokazovanie,atovýsluchomžalobcu,žalovanej1/,akoi výsluchom navrhnutých svedkov: H. K. (kamarát žalobcu), P. K. (sestra žalobcu), Q. S. (otec žalovanej
1/) a oboznámením s listinnými dôkazmi: výrokovou časťou rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k.
6T/159/2013-181 z 10.1.2014; pasážami zo znaleckého posudku Ing. Jána Rabčana č. 59/2013 (z

vyšetrovacieho spisu) - č. strany 34 a 35 prvý odsek zhora - bod 2.9.7. znaleckého posudku (č.l. 89 -
90 vyšetrovacieho spisu), oznámenie zamestnávateľa žalobcu - vedúcej kpt. Mgr. Márie Šindlerovej (čl.
64 - červené číslo listu); výkaz dochádzky - „rozdeľovník august 2013“ (čl. 65 - 67 červené číslo listu),
potvrdenie obce T. (čl. 66 (červené číslo listu).

7. Na pojednávaní žalobca prostredníctvom právneho zástupcu zotrval na podanej žalobe s tým, že v
zmysle judikatúry je tento nárok opodstatnený a oprávnený, pričom pri uplatňovaní výšky nároku, ktorá
závisí od úvahy súdu, vychádzali z praxe súdov, ktoré v obdobných veciach takýto nárok priznávajú. Čo
sa týka zodpovednosti žalovanej 1/ tá je daná jednoznačne, pričom v plnom rozsahu súhlasí s názorom
právneho zástupcu žalovanej 1/ ohľadne danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovanej 2/.

8. V konaní pred súdom žalobca na pojednávaní konanom 24.8.2017 uviedol, že žalobu podal kvôli tomu
(nie je to nejaká pomsta), že teraz sa nemá kam vracať.
O vzťahu s nebohou matkou uviedol, že jeho vzťah s matkou bol taký dobrý ako len mohol byť medzi
matkou a synom, keďže nikto v tom rodičovskom dome už nebýval. Síce s matkou nebýval, pretože
má postavený svoj dom oproti cez cestu, ale každú voľnú chvíľu chodil k mame pomáhať. Keď nebol v

práci tak matku navštevoval každý deň, slúži v Bratislave chodil každý týždeň domov lebo vedel, že je
staršia, ale nedalo sa mu častejšie takže každý víkend. V ďalšom uviedol, že svoju mamu navštevoval,
keď služby dovolili každý víkend alebo každých 10 dní. Nie vždy sa to dalo, ale po 10 dňoch išiel domov
a o 4 dni naspäť. Volal jej skoro každý večer. Skôr on pomáhal matke. Chcela chovať kravu, tak kosil,
sušil seno. Dochádzali jej sily, ale snažil sa, keď bol doma podojil jej ráno a večer kravu. Dva mesiace

pred tým, si chcela kúpiť menšiu jalovicu, že nebude doma sama so psom, lebo jej bolo otupno. Teraz
už chodí domov raz za 14 - 20 dní. Stále keď príde domov a vidí prázdny dom, má to pred očami - jej
okuliare, diaľkový ovládač. Nevie vyhodnotiť kedy bol ten zásah vo vzťahu k strate matky najväčší.
Má iba sestru, otca už nemá. Jeho mama žila sama, bola vdovou, jej manžel a jeho otec zomrel v roku
2005. On je rozvedený od roku 2009.

Na otázku právneho zástupcu žalovanej 1/, či jeho puto s matkou tesne pred nehodou bolo silné uviedol,
že áno. Keď sa stala nehoda bol doma, robil mame kávu, 5 minút pred tým, sa s ňou rozprával. Do práce
išiel v sobotu ráno cca o pol druhej lebo tri hodiny mu trvá cesta do Bratislavy. Za účelom výmeny služby
kontaktoval telefonicky vedúcu, kolegov nie, pretože vedúca je na to. Aj ja keď niekoho zastupuje, tak
všetko sa oznamuje vedúcej. Keď má absenciu tak pol roka nemá žiadne osobné príplatky, nemá nič,

má odslúžený určitý vek a mohli by ho vyhodiť.
V ďalšej časti výsluchu na otázku právneho zástupcu žalovanej 2/, či kontaktoval vedúcu s cieľom
preložiť si službu, žalobca uviedol, že kontaktoval. Jednému kolegovi volal, lebo to je tak, keď sa končí
nočná, nemôže sa zobrať 24 hodinovka, keď sa začína nočnou nemôže sa ísť do služby s výnimkou
toho čo má tzv. „veľké voľno“, a to sú štyria ľudia. Ani v mimoriadnych prípadoch. Keď je to mimoriadne

treba požiadať riaditeľstvo. „Mimoriadka“ je keď spadne budova, alebo ukradne sa zbraň v službe alebo
je autonehoda.
K motívu podania žaloby a času jej podania žalobca na pojednávaniach predniesol nasledovné: Žalobu
podal po tak dlhej dobe preto, lebo sestra ho odhovárala, ale potom si povedal, že spravodlivosti by malo
byť učinené za dosť a že žalovaná 1/ má byť nejako potrestaná viac ako len dohodou o vine a treste, keď

za to čo urobila nejde do väzenia. Len to, že v dohodovacom trestnom konaní jej na 2 roky vzali vodičský
je málo za to čo urobila. Nevie sa vyjadriť k tomu, či by podal žalobu aj vtedy keby bola žalovaná 1/
odsúdená na trest odňatia slobody nepodmienečne. Nemá pocit zadosťučinenia. Ťažko povedať, čo by
pre neho znamenalo priznanie nemajetkovej ujmy, bola by to taká satisfakcia za ten prázdny dom a za
to všetko, čo ostalo. Nie je to pre neho nijaká pomsta, je to len jeho subjektívny pocit, že ten trest, ktorý

dostala žalovaná 1/, bol málo. S uplatnením nároku čakal tak dlho (takmer do uplynutia premlčacej doby)
preto, lebo sa mu ťažko rozhodovalo, bola tam sestra a rodina, ktorá ho v nároku podporuje, ale nechcú
chodiť po súdoch. Na jednej strane súhlasia s tým, že treba potrestať toho kto nám zabil mamu a z druhej
strany nechcú chodiť po súdoch. Uvažoval nad tým dlhšie, len to nechal na ten posledný deň. Radil sa s
právnikom, ktorý už povedal, že by bolo na čase sa rozhodnúť. Zvažoval to aj pred tým, nebolo to naraz.

Po zrelej a hlbokej úvahe pristúpil k tomuto kroku. Potom mu povedala sestra, že mama bola stará a
takéto cynické poznámky, tak si povedal, že dobre, už toho bolo dosť. Keď pýtal správu z nemocnice
tak zistil, že bola celá dolámaná a počúvať, že aj tak by raz zomrela. To mu povedala sestra, keď boli na
nejakom stretnutí. Pôvodcom takýchto rečí bol otec žalovanej 1/. Trest, ktorý bo uložený žalovanej 1/ anidohodu o vine a treste nevníma za dostačujúce. Priznanie nemajetkovej ujmy mu nenahradí matku, ale
znamenalo by to pre neho tú satisfakciu, „keď je niekto nie odsúdený na nepodmienečne“ si myslí, že
to „trošku nahradí“, ale nevie. Podľa jeho vyjadrenia sa to nedá takto jednoznačne povedať, že nahradí,

nič mu to nenahradí, ale povie si „aspoň takto bude potrestaná, že si to bude pripomínať, že neznamená
niekoho zraziť a zabaliť a ideme ďalej“. Taktiež v tejto súvislosti uviedol: Niektoré veci vyšli na povrch až
po určitej dobe: „ prečo to robili a akí to boli ľudia. Tá rýchlosť nebola 72km/h, ale 90km/h to tam bolo
úplne o niečom inom. Dalo sa to pekne plynule obísť.“ Jeho mama išla z jeho domu, bola za stredovou
čiarou, nešla šikmo, ale šla kolmo - to videl z okna.

O kontaktovaní žalovanej 1/ a o tom, či sa mu bola ospravedlniť žalobca uviedol: Žalovanú 1/
nekontaktoval, nechal to tak. Keď žalovaná 1/ a jej otec za ním prišli v súvislosti s trestným konaním,
poprosil ich, aby odišla a tým to skončilo. V ďalšej časti výsluchu uviedol, že žalovaná 1/ sa mu nebola
ospravedlniť po tragickej udalosti. Žalovanú 1/ vníma tak, že necíti, že by „ ju musel“, nenávisť, ani nič;
pozdraviť ju môže na cintoríne, ale to je všetko, nedokázal jej odpustiť. Na otázku, či sa mu žalovaná 1/
ospravedlnila, žalobca uviedol, že boli u neho, od žalovanej 1/ to však nepočul, počul reči jej otca. Jej

otcovi povedal, že ako inštruktor autoškoly, že by sa to stávať nemalo a zatvoril v tom momente dvere.
Keby začala žalovaná 1/ bolo by to úplne niečo iné, keď začal otec tak ho to rozrušilo. V ďalšom uviedol,
že nevie, či sa žalovaná 1/ zúčastnila na pohrebe, bolo tam viac ľudí, mohla tam byť, netvrdí, že nie.
Jemu ruku nepodali nepamätá si, nevie sa k tomu vyjadriť ani áno ani nie. Sestra hovorila, že žalovaná
1/ jej kondolovala, ale jemu konkrétne nie.

V trestnom konaní vedenom proti žalovanej 1/ nevystupoval ako poškodený preto, že už mal rozpis
služieb a v služobnom pomere sa to musí dodržiavať. Dovolenku si musí plánovať vopred. Keďže mal
nastúpiť 9. alebo 10. nastupoval na službu, tak ho nemal kto zastúpiť, musel ísť na otočku do práce
a odslúžiť si to. V ďalšej časti výsluchu uviedol, že v trestnom konaní nevystupoval ako poškodený a
neuplatňoval si nárok, lebo to zobrala sestra s bratovým synom, ktorý je policajt, že trestnému právu

lepšie rozumejú ako on a aby to nechal tak, lebo je to rodina.
Jeho sestra P. Kocúrová si uplatňovala iba náklady na pohreb lebo povedala, že je v príbuzenskom
vzťahu, takže nebude si uplatňovať žiadne iné nároky.
K požadovanej sume 12.000,-Eur dospel po porade s právnym zástupcom, ktorý ju považoval za
postačujúcu s tým, že nie je likvidačná.

9. Právny zástupca žalovanej 1/ na pojednávaní konanom 24.8.2017 odkazujúc na svoje podané
písomné vyjadrenie a namietajúc výšku uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy vzhľadom na
ekonomické a sociálne postavenie žalovanej 1/ (ktorá je matkou 2-ročného syna, je na materskej
dovolenke, na syna poberá prídavky a rodičovský príspevok a nevlastní žiadny nehnuteľný ani

hnuteľný majetok vyššej hodnoty) a s poukazom na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky
prezentovanývužspomínanomuznesenísp.zn.III.ÚS666/2016z11.10.2016aabsolútnuinterpretačnú
prednosť zásady eurokonformného výkladu uviedol, že pokiaľ usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva
nielen občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto
ujma predmetom poistného krytia. Ak súd prizná nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi, má

daný nárok priznať len voči žalovanej 2/ z titulu povinného zmluvného poistenia, keďže je náhrada
nemajetkovej ujmy krytá povinným zmluvným poistením.

10. V konaní pred súdom 24.8.2017 žalovaná 1/ uviedla, že žalobcu videla len 2-krát v živote a to na
pohrebe a druhý krát, keď sa prišla ospravedlniť k nemu domov s otcom. Žalobca sa nechcel s nimi

rozprávať. Len prišla oľutovať svoj čin a povedať mu „prepáčte“, ale žalobca je povedal, že „nechce s
nimi“ a že kto jej dal vodičský preukaz - to boli jeho slová. Povedal jej, že urobila zlú vec, čo ona vie.
Keď sa to stalo nevedela, že to bude tragické. S tetou (matkou žalobcu) sa stretla predtým, lebo vnuk
matky žalobcu a jej sesternica sú manželia. Žalobcova matka bola drobná, pri tom veľkom aute bola
ako len maketa. Tie zranenia boli hrozné. Mrzí ju to, stále chodí na cintorín. Z rodiny matky žalobcu

nikoho nepresviedčala, aby nepodávali trestné oznámenie, povedala im, že na čo majú nárok nech to
žiadajú,povedalatosestrežalobcu,ktorejajporadilaohľadnepohrebnýchvecístým,žesitoona(sestra
žalobcu) musí žiadať a že s tým ona už nemá nič spoločné. Sestru žalobcu stretáva na cintoríne, aj na
rodinných oslavách sa stretávajú, je to svokra jej sesternice. Sestre žalobcu nikdy nepovedala, aby nič
nežiadala alebo aby to nedávali na súd. Je pre ňu ťažké sa k tomu vracať, ale zobrala to tak, ako to

má byť tak to bude.
Na pojednávaní konanom 18.1.2018 žalovaná 1/ uviedla, že bolo veľmi ťažké ospravedlniť sa, postaviť
sa tým pozostalým a pozrieť sa im do očí. K tvrdeniu žalobcu, že sa mu nebola ospravedlniť uviedla,
že žalobca jej do očí povedal, že kto jej dal vodičský a ona mu povedala, len toľko, že to ľutuje a že sato môže stať komukoľvek. A nič viac mu potom nepovedala, lebo on im zavrel dvere pred očami. Na
jednej strane ho aj chápala.

11. Na výpoveď žalovanej 1/ reagoval žalobca tak, že netvrdil, že ho presviedčali, keď za ním boli 3-krát
s jednou klobásou, aby to nedával na súd, čo ho urazilo. Slovo „prepáčte“ nepadlo. On bol pri dverách
a otec žalovanej 1/ prišiel s jednou klobásou, aby to nechal tak. Keď zatvoril dvere možno potom to otec
žalovanej povedal, lebo on to nepočul. V ďalšej časti výpovedi žalobca uviedol, že najskôr rozprával
otec žalovanej 1/ už (po 3-krát) že sa to stáva. On mu ako inštruktor v autoškole povedal, že by sa to

nemalo stávať. Tak ho tým urazil a zatvoril dvere. Žalovaná 1/ prišla 3-krát, ale s otcom a neprišla sama
a neprišla sa ospravedlniť. V nedeľu po nehode bol v Bratislave v službe. Ráno v sobotu išiel do práce
do Bratislavy a vrátil sa v utorok na pohreb.

12. K tvrdeniam žalobcu žalovaná 1/ uviedla, že neprišla s klobásou, jej otec je mäsiar. Za žalobcom
neprišla s tým, že ho ide „uplatiť“. Najhoršie pre ňu bolo ísť sa ospravedlniť pozostalým. Boli mnohí,

ktorí jej pri úprimnej sústrasti ruku nepodali. Žalobca jej stále vytýka, že sa do toho pletie jej otec, ale
kto jej má byť oporou, ak nie jej otec, rodičia a blízki. Netvrdí, že je to zadosťučinenie, ale chodí na
cintorín často. Je to pre ňu veľmi ťažké, človek by za to chcel dať nejaké zadosťučinenie, ale nedá sa.
Zároveň žalobcovi položila otázku, či má tomu rozumieť tak, že žalobca by bol spokojný keby išla do
väzenia? Nevie si predstaviť prísť o matku, len ju zaráža, že žalobca hovorí, že bude spokojnejší keď

pôjde „sedieť“. Nevie ako by reagovala keby sa to stalo jej a že by ona mala reagovať na niekoho kto
jej takto silno ublížil.

13. V konaní pred súdom právny zástupca žalovanej 2/ opätovne namietajúc nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej 2/, premlčanie žalovaného nároku voči žalovanej 2/ uviedol, že pokiaľ

ide o rozhodnutie vo veci C-22/12 nárok bol posudzovaný podľa práva českého, rozhodné právo bolo
české. Pokiaľ ide o samotné znenie označeného rozhodnutia, aj keď preklad nie je úplne presný, je
tam deklarované, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy je kryté z povinného zmluvného poistenia len
vtedy, pokiaľ to upravuje vnútroštátne právo, čo naše vnútroštátne právo neupravuje, preto rozhodnutie
vo veci C-22/12 nepovažuje za smerodajné a odborné články, v ktorých sa uvádza sú nesprávne. Pokiaľ

ide o ďalšie otázky pasívnej legitimácie, žalobca poukázal na nejaké rozhodnutia nižších stupňov, z
ktorých drvivá väčšina alebo žiadne nie je právoplatné. Pri pozornejšom pozretí tých rozhodnutí je
zistiteľné, že Ústavný súd Slovenskej republiky vôbec neposudzoval otázky výkladu tohto ustanovenia,
ale hodnotil porušenie práva na obhajobu, kde sa možno nad rámec dotkol aj otázky výkladu tohto
ustanovenia vo vzťahu k eurokonformnému výkladu, ktorý možno považovať za subjektívny názor

sudcov ako nejakú právnu vetu. Dôkazom a dôsledkom tohto je, že Najvyšší súd Slovenskej republiky
aj naďalej pokračuje vo svojej línii a vo svojom najnovšom uznesení z mája 2017 opäť a zase rozhodol
tak, že nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia. Je pravdou, čo uviedol právny
zástupca žalobcu vo svojom vyjadrení ohľadne premlčania nemajetkovej ujmy, s čím sa stotožňuje,
ale zároveň im vo svojom vyjadrení aj pomohol, keďže jednoznačne napísal, že ide o dva samostatné

nároky, čiže voči žalovanému 1/ ide o uplatnenie nemajetkovej ujmy, a voči žalovanému 2/ ide o
uplatnenie nemajetkovej ujmy ako náhrady škody na účely povinného zmluvného poistenia. V tomto
prípade má za to, že pokiaľ to je škoda na účely povinného zmluvného poistenia, musí sa použiť
premlčanie práva na náhradu škody. V posudzovanom prípade je celý žalovaný nárok v subjektívnej
dobe premlčaný. Keďže sú dve rôzne právne odôvodnenia tak treba citovať dva rôzne premlčacie

inštitúty. Žalovaná 2/ ani nijako nezasiahla do práv žalobcu. Samotnú uplatňovanú výšku nároku
považuje za neprimerane vysokú, keďže zo žalovaného návrhu ani vyjadrenia nevyplýva žiadna väzba.
Sú to štandardné generalizujúce vyjadrenia „dobrý život, vzťah, odkázanosť jeden na druhého“. V tomto
smere poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 25Co/441/2016, kde súd konštatoval,
že už aj samotné odsúdenie, alebo potrestanie škodcu môže byť dostatočným zadosťučinením

nemajetkovej ujmy. V našom právnom poriadku sa často nemajetková ujma zamieňa s cieľom obohatiť
sa. Ale tá nemajetková ujma aj náhrada v peniazoch je nejaký vrchol, kde prvotne sa pozerá na to
satisfakčnéuspokojenie,kdetomôžebyťniekedyajtosamotnéodsúdenie.Ztohtodôvodužiadalžalobu
voči žalovanej 2/ zamietnuť s tým, že zároveň si uplatňuje náhradu trov konania.

14. Na pojednávaní konanom 24.8.2017 vypočutý svedok H. K. (kamarát žalobcu) uviedol, že so
žalobcomsapoznáodmalička,majúkamarátskyvzťah,žalovanú1/nepozná.Vzťahžalobcukmatkebol
dobrý,poznalsaajsmatkoužalobcuapomáhalisi.Žalobcamápostavenýdomblízkomatky,takžeonisi
pomáhali lebo bývali jeden pri druhom. So žalobcom sa stretáva sem-tam, lebo on dochádza za prácoudo Bratislavy. Žalobca je po smrti matky smutnejší, ako býval pred smrťou matky. Nevie presne ako sa
nehoda stala, bol vtedy v robote, len počul o nehode, nebol tam. Vie, že mu zrazilo matku, on mu sám
kedysi spomínal, že mu matka zomrela pri nehode. Žalobca si s matkou pomáhal v gazdovaní („švabku“

zbierať, hnoj voziť a tak). Žalobca bol u matky skoro stále, lebo to je dom pri dome. Nikdy na matku
nepovedal krivé slovo. Sestru žalobcu pozná len z videnia, ale v kontakte nie sú. Matke žalobcu chodil
pomáhať aj on, syna spomínala často, nikdy nepovedala na neho krivé slovo. Vzťah medzi žalobcom a
matkou bol ako syn ku mame, dobrý vzťah mali medzi sebou.

15. Na pojednávaní konanom 16.1.2018 svedkyňa P. K. (sestra žalobcu) uviedla, že žalobca si s mamou
dobre rozumel. Vzťahy medzi žalobcom a ich matkou boli dobré. Ešte pred smrťou bola v stredu u nej a v
piatok sa to stalo; taký šok prežila. Nevie sa rozhodnúť či ona osobne chcela uplatňovať nárok, žalobca
nech si však tento nárok uplatňuje. Žalovaná 1/ sa bola u nej doma ospravedlniť aj s otcom. To, či sa bola
ospravedlniť žalobcovi musí povedať sám žalobca. S matkou sa vzájomne navštevovali každý týždeň.
Aj keď sa to stalo ležala na zemi, tak sa s ňou rozprávala - ešte žila. Matka jej povedala, že ju všetko

bolí a nech jej prizrie dom. Myslela, že matka nezomrie, ale že prežije. Žalobca sa stretával s matkou
každý deň, keď bol doma. Býva 3 km od matkinho domu a na miesto nehody prišla po tom, čo jej zavolali
susedky. Aj brat bol na mieste nehody, volal sanitku. Náhradu nemajetkovej ujmy - finančné odškodnenie
si neuplatnila kvôli deťom, kvôli jej synovi, lebo žalovaná 1/ je jeho sesternica. Je vdova, nemá toho veľa,
ale nemôže si nárok uplatniť lebo deti by ju potom znenávideli a „koruny“ nie sú všetko - nechce ich, ale

chce, aby ju deti mali v úcte, aby sa s ňou rozprávali. To, že si žalobca uplatňuje takýto nárok vedela,
nech si žalobca zoberie, jej je to jedno. Pohreb zabezpečovala ona (svedkyňa) z financií matky. Keď bol
žalobca doma tak matku navštevoval každý deň. Dvor je pokosil, keď potrebovala, potom jej pomohol
seno doviezť. Žalobca jej pomáhal najviac. Úmrtie matky znášal žalobca ťažko. Žalobca chodieva aj na
cintorín, keď je doma tak ide. S pohrebom matky žalobca pomohol, ale väčšinou ona robila pohreb.

16. V konaní pred súdom konanom 16.1.2018 svedok P. S. (otec žalovanej 1/) uviedol, že 2. deň alebo
3. deň boli so žalovanou 1/ za žalobcom v T. ospravedlniť sa. Myslel, že pôjdu aj dnu, ale žalobca ich
nepozval. Bol za žalobcom s tým, že keď chce odškodné tak mu hneď vyplatí 5.000 Eur, čo žalobca
odmietol. Aj sa mu ospravedlnil. Chceli sa so žalobcom dohodnúť dnu v dome, kde býval, ale on nechcel

ani počuť. Nechcel ani 5.000 Eur, nič. Chceli sa s ním dohodnúť mimosúdne. To čo sa stalo, už sa to
nevráti nazad. Za žalobcom boli len raz, chceli sa vyrovnať, ale on nechcel. Poznal sa s bratom žalobcu
- boli najlepší kamaráti. Bol aj za sestrou žalobcu s tým, že to treba vyrovnať, ale ona povedala, že
nechce nič lebo sú rodina. Chcel som všetko vyrovnať, ale nechceli. Žalobca povedal, že ich nechce
ani vidieť. Podľa jeho mienky žalobca by nemal mať nárok na odškodné, lebo to je už dosť dávno a

keď mu vtedy dával (ponúkal odškodnenie), tak nechcel. Keď vtedy nechcel, tak isto teraz už po toľkých
rokoch mu ich nedá.

17. Žalobca sa k výpovedi menovaného svedka vyjadril tak, že si nepamätá na to, že by mu svedok
ponúkal nejaké ,,odškodné“. On čakal ospravedlnenie od žalovanej 1/, nie od svedka - otca žalovanej

1/. Keby bol svedok vzadu a žalovaná vpredu tak to berie, že sa prišiel ospravedlniť. Ale nie, že vbehne
ku dverám a dcéra stála vzadu.

18. Z pripojeného trestného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 6T/159/2013 je zistiteľné, že rozsudkom č.k.
6T/159/2013-181 z 10.1.2014 vydanom v tzv. dohodovacom konaní (v konaní o dohode o vine a treste)

bola žalovaná 1/ ako obvinená uznaná za vinnú zo spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods.
1, 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bola odsúdená na trest odňatia slobody vo výmere 2 roky,
výkon ktorého jej bol podmienečne odložený a určená skúšobná doba na 4 roky. Zároveň bol žalovanej
1/ uložený aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 4 roky. Súd
poškodenú P. K. (sestru žalobcu) s nárokom na náhradu škody odkázal na občianske súdne konanie.

Predmetný rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť v deň jeho vyhlásenia (t.j. 10.1.2014).

19. Vedúca žalobcu kpt. Mgr. Mária Šindlerová vo svojej odpovedi na žiadosť súdu (č.l. 64 - červené
písmo) uviedla, že z dôvodu dlhého časového odstupu (rok 2013) nemá vedomosť o žiadaní vypustenia
služby (zmeny) žalobcu na dni 9.8.-10.8.2013 z dôvodu úmrtia matky. S poukazom na § 76 ods. 1 písm.

e) bod 2 zákona č. 200/1998 Z.z. o štátnej službe colníkov, podľa ktorého pri úmrtí rodičov a súrodencov
colníka, rodičov a súrodencov jeho manžela, ako aj manžela súrodenca colníka sa poskytne služobné
voľno na jeden deň a na ďalší deň, ak colník obstaráva pohreb týchto osôb. Využitie zákonného nároku
žalobcom dokazuje výkaz dochádzky za mesiac august 2013. Pokiaľ by žalobca žiadal o zmenu služiebz vyššie uvedeného dôvodu, preloženie služby by mu bolo umožnené. Podľa rozdeľovníka služieb na
august 2013 žalobca mal schválenú riadnu dovolenku od 5.8.-9.8.2013, na ktorú nastúpil 5.8.2013.
Vo výkaze dochádzky, ktorý sa odovzdáva koncom daného mesiaca, žalobca čerpal riadnu dovolenku

5.8.-8.8.2013 a 9.8.2013 a 13.8.2013 vykázal dôležité osobné prekážky - pohreb. Na 13.8.2013 doložil
potvrdenie Obecného úradu v Rabči. Žalobca 10.8.2013 nastúpil do dennej zmeny (od 7.00 -19.00 hod.)
a 11.8.2013 nastúpil do nočnej zmeny (od 19.00 - 7.00 hod.). Ak by žalobca bol žiadal o vypustenie
služby na dni 10.8. a 11.8.2013, bolo by mu vzhľadom na príčinu žiadosti určite vyhovené.

20. Z rozdeľovníka služieb Colného úradu Bratislava pre august 2013 (č.l. 64 - červené písmo) vyplýva,
že žalobca mal čerpať dovolenku v dňoch 2.8.2013 a od 5.8.-9.8.2013, v dňoch 10.8.-12.8.2013 mal byť
v službe, 13.8.2013 službu nemal mať, nasledujúci deň (t.j. deň po pohrebe) 14.8.2013 mal byť v službe
12 hodín a taktiež mal byť v službe v dňoch 15.8.-16.8.2013, ako i v dňoch 18.8.- 20.8.2013, v dňoch
26.8.-28.8.2013 mal čerpať dovolenku.

21. Z kópie výkazu dochádzky za mesiac august 2013 (č.l. 67 - červené písmo) vyplýva, že žalobca bol
v tomto mesiaci vykonával službu v dňoch: 10.8.2013 (12 hodín), 11.8.2013 (5 hodín), 18.8.2013 (12
hodín) a 24.8.2013 (7 hodín).

22. Z potvrdenia Obecného úradu v Rabči sp.zn. 2013/11 z 13.8.2013 (č.l. 66 červené písmo) vydaného

na žiadosť žalobcu vyplýva, že žalobca sa staral o zabezpečenie pohrebných záležitostí svojej matky,
ktorá zomrela 9.8.2013 a pohreb sa konal 13.8.2013 v T..

23. V konaní posudzovanom prípade nebolo sporné, že pri dopravnej nehode dňa 9.8.2013 zomrela
matka žalobcu vo veku takmer (nedožitých) 82 rokov, pričom uvedenú dopravnú nehodu zavinila

nedbanlivostným konaním žalovaná 1/, ktorá bola za usmrtenie matky žalobcu v trestnom konaní
vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp.zn. 6T/159/2013 právoplatne uznaná vinnou zo
spáchania prečinu usmrtenia na tom skutkovom základe ako je citované v úvode žaloby, za čo jej bol
uložený podmienečný trest odňatia slobody a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek
druhu (viď bod 18. tohto rozsudku). Taktiež nebolo sporné že auto, ktorým žalovaná 1/ dopravnú

nehodu, bolo poistené u žalovanej 2/ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Spornou sa medzi stranami
stala len právne otázky, komu svedčí v prejednávanej veci pasívna vecná legitimácia, či žalovanej
1/, žalovanej 2/ alebo obidvom a či nárok žalobcu voči žalovanej 2/ je premlčaný, posúdenie ktorých
prináleží súdu.

K vecnej legitimácii žalovanej strany

24. S ohľadom na prezentované námietky žalovanej strany k danosti ich pasívnej vecnej legitimácie súd
poznamenáva, vo vzťahu k žalovanej 1/, že tak, ako podľa okolností konkrétneho prípadu zodpovedá za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla prevádzkovateľ vozidla poškodenému, zodpovedá
tento prevádzkovateľ (aj) za nemajetkovú ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach
fyzickej osobe (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Cdo 228/2012 z 26.9.2013). V
konaníonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejzásahomdoosobnostnýchprávjevzmysle§11anasl.
Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do

osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 168/2009
z 26.9.2013). Z uvedeného rezultuje jednoznačný záver, že žalovaná 1/ je primárnym nositeľom
hmotnoprávnejpovinnostivyplývajúcejzozodpovednostizaškodu,t.j.povinnostinahradiťškoduvrátane
nemajetkovej ujmy.

25. Čo sa týka danosti pasívnej vecnej legitimácii žalovanej 2/ súd v celom rozsahu odkazuje na
to, čo ohľadne tejto otázky s odkazom na príslušnú judikatúru uviedli právny zástupca žalovanej 1/
(viď bod 3. tohto rozsudku) a právny zástupca žalobcu (viď bod 5. tohto rozsudku). Žalovaná 2/ sa
stala nositeľom povinnosti na zaplatenie náhrady na základe skutočnosti, že auto, prevádzkovateľom
ktorého bola žalovaná 1/, bolo poistené u žalovanej 2/ a ich vzájomný právny vzťah je teda založený

osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z.. Pasívna legitimácia žalovanej 2/, ktorá je poistiteľom vozidla,
ktorým žalovaná 1/ spôsobila dopravnú nehodu, a jej povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch krytú povinným zmluvným poistením vyplýva z ustanovenia § 15 ods. 1 zákona č.
381/2001 Z.z., v zmysle ktorého „poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamoproti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať“ v spojení s § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z.z. a to s prihliadnutím na účel tohto zákona a zmysel uvedeného typu poistenia. Súd s
použitím extenzívneho eurokonformného a ústavne konformného výkladu pojem škoda, ktorý je použitý

v zákone č. 381/2001 Z.z. vykladá extenzívne, a to v tom zmysle, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých, a síce do práva na súkromný a
rodinný život spôsobený usmrtením blízkej osoby pri prevádzke dopravných prostriedkov. Vzhľadom
k tomu, že tak právny zástupca žalovanej 1/ ako i právny zástupca žalobcu vo svojich podaniach
predostreli dostatočne vyčerpávajúci výklad a argumentáciu ohľadne danosti pasívnej vecnej legitimácie

žalovanej 2/ súd považuje za nadbytočné duplicitne tieto argumenty opakovať a v podrobnostiach
na ne odkazuje a to i s poukazom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky
(napr. uznesenia sp.zn.: III. ÚS 610/2017 z 10.10.2017, III. ÚS 666/2016 z 11.10.2016, I. ÚS 474/2016
zo 17.8.2016, III. ÚS 645/2015 zo 16.12.2015, I. ÚS 206/2015 z 29.4.2015) a podporne i na už
spomínané odlišné stanovisko JUDr. Rudolfa Čirča pripojené k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4Cdo/168/2009 z 20.4.2011, v zmysle ktorého: „Účelom poistenia za škody spôsobené

prevádzkou dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s touto
prevádzkou. Aj podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu je usmrtenie pri dopravnej nehode
najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Pokiaľ podľa súdnej praxe usmrtenie pri dopravnej nehode
vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného

krytia. Ak by mal platiť výklad pojmu škoda vychádzajúci z textu zákona č. 381/2001 Z.z. (gramatický
výklad), resp. vychádzajúci z ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, teda
ak by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých nemala byť predmetom poistného krytia, mohlo by to
znamenať značné majetkové riziko subjektov zodpovedajúcich za takúto nemajetkovú ujmu, ktoré by v
individuálnych prípadoch mohlo viesť aj k ich finančnému bankrotu. Zároveň by to mohlo znamenať aj

neistotu pozostalých v tom smere, či im prisúdená náhrada bude aj skutočne poskytnutá, resp. riziko,
že pri insolventnosti zodpovedného subjektu nebude vymožiteľná. Neprijateľnosť týchto dôsledkov
vyžaduje extenzívnu interpretáciu pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. tak, že doň patrí
aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda že aj táto náhrada
je predmetom poistného krytia. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov totiž nemožno opomínať

ich účel a zmysel, pričom platí, že súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale
sa od neho smie a musí odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická
súvislosť a pod. Rozširujúci výklad pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 je aj ústavne konformný,
pretože zmierňuje, resp. odstraňuje disproporciu medzi zákonným úrazovým poistením, t.j. poistením pri
pracovných úrazoch, a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou

dopravných prostriedkov. Pokiaľ totiž dôjde pri dopravnej nehode k úmrtiu zamestnanca, zakladá §
94 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení pozostalým, ktorými sú manžel alebo manželka a
nezaopatrenédieťa,nároknajednorazovéodškodnenievovýške730násobkudennéhovymeriavacieho
základu, najviac však vo výške 46 485,40 Eur (u manžela alebo manželky). Toto odškodnenie, i keď je
limitované, nie je nič iné ako náhrada nemajetkovej ujmy poskytovaná z úrazového poistenia. Zastávam

názor, že niet rozumného dôvodu, prečo by náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých pri usmrtení ich
blízkeho pri dopravnej nehode ako zamestnanca mala byť predmetom poistného krytia (aj keď podľa
iného zákona), zatiaľ čo v prípadoch, ak by nešlo o zamestnanca, by tomu tak nemalo byť. Napokon
pri výklade pojmu škoda pre účely zákona č. 381/2001 treba vychádzať z chápania tohto pojmu v
komunitárnom práve. Predmetný zákon bol totiž výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré

boli nahradené teraz platnou Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra
2009opoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovýchvozidielaokontroleplnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“.

Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje
majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora zo 6. mája 2010 vo veci
C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA)."

26. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že osoba, ktorej bola nemajetková ujma spôsobená (poškodený),

má právo v zmysle citovaných právnych predpisov žiadať plnenie od dvoch odlišných subjektov (t.j.
vodiča motorového vozidla, ktorý neoprávnene zasiahol do chránených osobnostných práv tejto osobe
a subjektu, ktorý ako poisťovateľ v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., za podmienok v ňom uvedených a v
rozsahu ním určenom poskytuje poškodenému za poisteného náhradu škody podľa zákona č. 381/2001Z.z.), ale z iného právneho dôvodu s tým, že obidva tieto subjekty majú v civilnom konaní postavenie
samostatných spoločníkov.

27. K námietke premlčania nároku voči žalovanej 2/ vznesenej touto žalovanou (ktorou sa súd musel
zaoberať primárne bez toho, aby skúmal samu existenciu subjektívneho práva) súd poznamenáva,
že ju nepovažoval za dôvodnú. Vychádzajúc zo stanoviska Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
publikovaného pod Rc 58/2014 súd konštatuje, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
je právom majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, počiatok

ktorej je podľa § 101 Občianskeho zákonníka viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu
objektívne spôsobilému porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Premlčacia doba začína
plynúť dňom nasledujúcim po dni, kedy k takémuto zásahu došlo. V posudzovanom prípade začala
premlčacia doba plynúť 10.8.2013 a uplynula 10.8.2016. Žaloba bola podaná na súde 9.8.2016 - t.j.
jeden deň pred uplynutím premlčacej doby. Vzhľadom k tomu, že v posudzovanom prípade sa jedná
o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, hoci voči každej zo žalovaných uplatnený z iného právneho

dôvodu (žalovaná 1/ je primárnym nositeľom hmotnoprávnej povinnosti vyplývajúcej zo zodpovednosti
za škodu, t.j. povinnosti nahradiť škodu vrátane nemajetkovej ujmy a žalovaná 2/ sa stala nositeľom
povinnosti na zaplatenie náhrady na základe existencie poistného vzťahu a ich vzájomný právny vzťah
je teda založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z.), súd nevidí racionálny dôvod, prečo by mal na
ten istý nárok aplikovať dve rozdielne premlčacie doby. „Náhrada nemajetkovej ujmy“ má stále ten istý

charakter, a to aj za situácie, že v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. je zastrešená („len“) pod pojmom
„škoda“.

K samotnej opodstatnenosti nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch

28. V prvom rade súd poukazuje na to, že aktívna legitimácia na náhradu nemajetkovej ujmy prináleží
tomu subjektu, ktorému svedčí existencia kvalifikovaného vzťahu s nebohým, keďže právo na súkromie
je jedným zo základných osobnostných práv fyzickej osoby tak ako to má na mysli § 11 Občianskeho
zákonníka.

29. Náhrada nemateriálnej ujmy v peniazoch nie je náhradou za život, ale slúži len na zmiernenie
následkov vzniknutej ujmy, t.j. ujmy ktorú utrpela osoba, ktorá mala s nebohou osobou vzťah vykazujúci
dobre vyvinuté sociálne citové väzby a iné medziľudské väzby, ktoré sú charakteristické pre vzťahy
osôb blízkych s tým, že nenávratnou deštrukciou týchto väzieb v dôsledku smrti nebohej osoby došlo k
strate, ktorá bola prekonávaná s výraznými a pretrvávajúcimi ťažkosťami. Náhrada nemajetkovej ujmy v

peniazoch nie je náhradou za samotný neoprávnený zásah - „usmrtenie“ (resp. automatickou paušálnou
náhradou pre pozostalých v tom zmysle, že vzniknutý neoprávnený zásah musí byť automaticky spojený
s verdiktom súdu o priznaní takejto náhrady), ale je náhradou za ujmu, ktorá vznikla pozostalému v
dôsledku smrti jemu blízkej osoby a na jej priznanie je potrebné zistiť, či v dôsledku straty blízkej osoby
k ujme takej intenzity, ktorá má byť zmiernená (aj) finančnými prostriedkami, skutočne došlo.

30. V nadväznosti na uvedené súd poukazuje na to, že v prípade, že interpersonálne vzťahy tvoriace
základ a rámec súkromného života jednotlivca dosahujú určitú intenzitu a vykazujú určité ďalšie
charakteristiky, môže takouto deštrukciou vzťahov dôjsť k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
súkromia, ako čiastkového práva na ochranu osobnosti za podmienky, že konanie pôvodcu zásahu

je protiprávne, je objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a existuje príčinná
súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne spôsobilým vyvolať
nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v porušení alebo v ohrození osobnosti fyzickej osoby a vznikom tejto
nemajetkovej ujmy (uznesenie Krajského súdu v Košiciach 1Co/201/2005 z 13.10.2005).

31. Podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka každá fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, mena a prejavov osobnej povahy.

32. Súčasťou uvedeného práva je i právo na súkromie a rodinný život, ktoré v sebe zahrňuje tiež právo

fyzickej osoby na spolužitie s ďalšími osobami, predovšetkým s členmi rodiny a právo na vytváranie a
rozvíjanie rodinných vzťahov. Zásah do práva na ochranu osobnosti môže byť spôsobený len konaním,
ktoré je neoprávnené a je objektívne spôsobilé negatívne pôsobiť na práva na ochranu osobnosti.Medzi neoprávneným zásahom a poškodením niektorého z osobnostných práv musí byť vzťah príčinnej
súvislosti.

33. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa
upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky
týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa
odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v

spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

34. Predpokladom priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch je zistenie, že v konkrétnom prípade
zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepostačuje, a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov
vzniknutých konkrétnej fyzickej osobe najmä vzhľadom na jej dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti.

Iné dôvody pre rozhodnutie súdu o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch sú dôvody, ktoré svojou
vážnosťou a obsahom sú porovnateľné s demonštratívne uvedenými dôvodmi v ustanovení § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka. V prípade, ak
v dôsledku obzvlášť závažného neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby dôjde k vzniku
nemajetkovej ujmy, využíva sa satisfakčná funkcia peňazí. Určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch je predmetom voľného uváženia súdu, ktorý pritom musí vychádzať z úplne zisteného
skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a preskúmateľné hľadiská s prihliadnutím na okolnosti, za
ktorých k porušeniu práva došlo - tak u osoby zásahom postihnutej, osoby poškodenej ako i pôvodcu
zásahu.

35. Úmrtie blízkej osoby je za každých okolností traumatizujúcou skutočnosťou, ktorá má negatívny
vplyv na pozostalých. Prejavy smútku nad stratou blízkej osoby môžu byť rôzne, pričom sú závislé
od osobnosti pozostalého, úrovne jeho emocionálnej inteligencie. Smútok alebo (najmä ak má väčšiu
intenzitu) žiaľ či zármutok je potrebné definovať dlho trvajúci stav zachmúrenosti, clivoty a ľútosti,
ktorý je charakterizovaný celkovým útlmom psychickej aktivity a znížením psychickej odolnosti voči

aktuálne pôsobiacim vplyvom, je dôsledkom (oprávnenej či neoprávnenej) prevahy záporných prvkov
hodnotenia vlastnej osoby a/alebo okolia a je sprevádzaný pocitmi bezmocnosti, slabosti, opustenosti a
prázdnoty. Skutočnosť, že niekto neprejavuje smútok spôsobom, akým sa to všeobecne predpokladá,
neznamená, že žiaden smútok vôbec necíti. K hodnoteniu vnútorného postoja osoby, ktorej rodinný
príslušník bol usmrtený nemožno pristupovať paušálne bez zohľadnenia všetkých vyššie uvedených

vplyvov a okolností, ktoré nepochybne determinujú prejavy tohto postoja navonok.

36. Posudzujúc predmetnú vec z hľadiska zisteného skutkového stavu, zákonných ustanovení a vyššie
uvedených úvah dospel súd k záveru, že z vykonaného dokazovania nevyplývajú skutočnosti, ktoré
by preukazovali, že zásah do práva žalobcu na ochranu osobnosti, konkrétne do jej práva na rodinný

život, práva na spolužitie so zomrelou matkou a práva na vytváranie a rozvíjanie rodinných vzťahov
bolo porušené tak intenzívnym spôsobom, ako to má na mysli ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka.

37. V žalobe písanej právnym zástupcom žalobcu sa síce deklaruje, že žalobca „citlivo vníma

tento traumatizujúci dôsledok konania žalovanej 1/ na jeho rodinnom živote... po tragédii prežíva
opodstatnenú traumu, zúfalstvo, smútok, citovú ujmu, úzkosť z trvalej straty blízkej osoby a nemožnosti
ďalšieho spoločného života s blízkou osobou“ a pod., avšak tieto písomné tvrdenia v konaní pred súdom
neboli dostatočne preukázané. Naopak z viacerých prednesov žalobcu na pojednávaniach rezultuje
záver, že uplatnený nárok berie ako ďalšie potrestanie vodičky - žalovanej 1/, resp. satisfakciu zato,

že vodička, ktorá mu z nedbanlivosti usmrtila matku nedostala prísnejší trest (dostala iba „podmienku“,
nie nepodmienečný trest odňatia slobody a 2 roky mala zadržaný vodičský preukaz). Zo spontánnych
prednesov žalobcu (viď bod 38. tohto rozsudku) je citeľné a zrejmé, že žalobca považuje náhradu
nemajetkovejujmyvpeniazochzasatisfakciu,pretožepotrestanievodičavtrestnomkonaní,nepovažuje
za primerané zadosťučinenie.

38. Žalobca v konaní pred súdom totiž doslovne uviedol: „...potom som si povedal, že spravodlivosti by
malo byť učinené za dosť a nejako som si povedal, že má byť nejako potrestaná viac ako len dohodou a
za to čo urobila nejde do väzenia. Len to, že jej na 2 roky vzali vodičský a to je málo za to čo urobila.“ Naotázku, či keby bola žalovaná 1/ odsúdená na trest odňatia slobody nepodmienečne by žalobca podal
aj tak žalobu, žalobca odpovedal: „Neviem sa k tomu vyjadril prešiel nejaký čas.“ Na otázku, či má pocit,
že v trestnom konaní nedošlo k spravodlivosti žalobca odpovedal: „Nemám pocit zadosťučinenia.“ Na

otázku, čo by pre neho znamenalo priznanie nemajetkovej ujmy žalobca odpovedal: „Ťažko povedať.
Taká satisfakcia za ten prázdny dom a za to všetko čo ostalo. To nie je nijaká pomsta je to môj subjektívny
pocit, že ten trest, ktorý dostala žalovaná 1/, bol málo“.... „Ako vravím, nenahradí mi to matku, ale tú
satisfakciu, keď je niekto nie odsúdený na nepodmienečne, si myslím, že troška nahradí, ale neviem. To
sa nedá takto jednoznačne povedať, že nahradí, nič mi to nenahradí, ale poviem si aspoň takto bude

potrestaná aj ten otec, ktorý to viac menej spôsobil, že si to bude pripomínať, že neznamená len niekoho
zraziť a zabaliť a ideme ďalej.“ Žalobca vo vzťahu k rodine pred súdom tiež uviedol: „na jednej strane
súhlasia s tým, že treba potrestať toho kto nám zabil mamu a z druhej strany nechcú chodiť po súdoch.“

39. Súd zdôrazňuje, že účelom náhrady nemajetkovej ujmy nie je za žiadnych okolností ďalšie
potrestanie - postihnutie vodiča, ktorý už bol za svoj skutok vykazujúci znaky trestného činu súdený

a potrestaný v inom (trestnom) konaní. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je žiadnym „aktom odplaty“.
V neposlednom rade len pre úplnosť negatívneho vymedzenia účelu náhrady nemajetkovej ujmy súd
uvádza, že náhrada nemajetkovej ujmy nie je ani prostriedkom na zveľadenie majetku pozostalých (ich
profitovanie zo smrti rodinných príslušníkov).

40. Podľa názoru súdu za daných okolností tak potrestanie vodičky, ktorá tragickú dopravnú nehodu
zavinila svojim nedbanlivostným konaním, za čo bola trestne stíhaná i odsúdená, ako i aktívne prejavená
snaha tejto vodičky mimosúdne poskytnúť poškodeným (pozostalým) konkrétnu satisfakciu (napr.
ponuka poskytnutia finančných prostriedkov ako náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pokusom
zmierniť následky zásahu formou súčinnosti s poškodenými, prejavom úprimnej ľútosti a pod.) je tiež

prostriedkom primeraného zadosťučinenia za zásah do práva na ochranu osobnosti. V súdenej veci
bola preukázané takáto aktívna snaha žalovanej 1/ o poskytnutie morálnej satisfakcie (ospravedlnenie,
prejavenia úprimnej ľútosti, pravidelné navštevovanie hrobu nebohej) ako i snaha o poskytnutie
satisfakcie materiálnej (ponuka finančného odškodnenia). Skutočnosť, že žalobca nepovažuje trest pre
vodičku - žalovanú 1/ za dostatočný však nepostačuje na zistenie, že mu vznikla taká nemajetková

ujma, ktorá vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia vyžaduje priznanie náhrady v peniazoch
súdnym rozhodnutím.

41. V posudzovanom prípade naviac správanie sa žalobcu v súvislostí s úmrtím jeho matky
nenasvedčovalo tomu, že by v súvislosti so smrťou matky utrpel takú stratu, ktorá by bola prekonávaná

s výraznými ťažkosťami. V noci po tragickej dopravnej nehode svojej matky žalobca odišiel do služby
pričom v konaní nebolo preukázané jeho tvrdenie, že si túto službu skúšal vymeniť. V tomto smere
žalobca neuniesol dôkazné bremeno. V jeho výpovedí ohľadne tejto skutočnosti sú aj rozpory, nakoľko
raz tvrdil, že telefonicky kontaktoval „vedúcu, kolegov nie“, neskôr tvrdil, že takto kontaktoval kolegu.
Pravdivosť tohto tvrdenia žalobcu o pokuse vymeniť si službu spochybňuje aj odpoveď kpt. Mgr. Márie

Šindlerovej (viď bod 19. tohto rozsudku), z ktorej jednoznačne vyplýva, že pokiaľ by bol žalobca žiadal
o vypustenie služby na dni 10.8. a 11.8.2013, bolo by mu vzhľadom na príčinu žiadosti určite vyhovené.
Z výpovede sestry žalobcu - svedkyne P. K. jednoznačne vyplýva, že pohreb zabezpečovala ona, čomu
nasvedčujeajto,žežalobcatakrobiťfaktickynemohol,keďžebolvslužbevBratislave.Ďalšierozporyvo
výpovedi žalobcu spochybňujúce pravdivosť jeho tvrdení vystali aj v súvislosti s tým, či sa mu žalovaná

1/ bola osobne ospravedlniť alebo nie (body 8. a 11. tohto rozsudku), nakoľko raz tvrdil, že sa mu
ospravedlniť nebola, neskôr to pripustil, ale tvrdil, že ospravedlnenie nepočul, následne tvrdil aj to,
že ospravedlnenie očakával od žalovanej 1/ (bod 17. tohto rozsudku). Z výpovede žalovanej 1/, ako
i jej otca - svedka P. S. mal súd preukázané, že žalovaná 1/ vyvinula dostatočnú iniciatívu a snahu
ospravedlniť sa žalobcovi za ňou spôsobený tragický následok a dokonca mu aj poskytnúť finančné

zadosťučinenie, ktorého (hoci viac ako 2-násobok) sa v tomto konaní domáha. Uvedený záver o snahe
žalovanej 1/ poskytnúť žalobcovi satisfakciu (tak morálnu ako i materiálnu - finančnú) neneguje ani fakt,
akbytietoformysatisfakciezostalilen„zazatvorenýmidverami“akototvrdížalobca,tedažeichnepočul.
Je zrejmé, že pokiaľ žalobca prejavenie týchto foriem satisfakcie neumožnil, nemôže namietať, že k
nim fakticky nedošlo. Žalobca evidentne nemal záujem vypočuť si žalovanú 1/ v dobe bezprostredne

po skutku, ako ani neskôr. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca odmietal všetky formy zadosťučinenia
(ospravedlnenie i finančnú náhradu) ponúkané mu žalovanou 1/. So žalovanou 1/ „nadviazal kontakt“
až prostredníctvom súdu podaním žaloby 3 roky po škodovej udalosti. Z celkového postoja žalovanej1/ v konaní pred súdom bolo pritom evidentné, že to, čo sa stalo, úprimne ľutuje. Žalobca nevystupoval
ako poškodený ani v predmetnom trestnom konaní.

42. Vo vzťahu k rozporom vo vyjadreniach súd len všeobecne podotýka, že v podstate ide o bežnú
prax neúspešných účastníkov, resp. strán sporu, ktorý potom čo ich prvotné argumenty konajúci súd
nepresvedčili, pridávajú ďalšie neraz však v diametrálnom rozpore s pôvodnými tvrdeniami.

43. Odhliadnuc od už uvedeného súd tiež sumarizuje, že v konaní nebolo preukázané, že smrťou matky

žalobcu utrpel žalobca nemajetkovú ujmu, ktorá by vzhľadom na intenzitu, trvanie a rozsah pôsobenia
mohla byť považovaná za tak závažnú ako to má na mysli § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalujúca
strana ani neprodukovala v tomto smere žiaden dôkaz o fatálnych dôsledkoch smrti matky žalobcu na
jeho každodenný život. Žalobca bol v čase usmrtenia matky dospelým dieťaťom vo veku 46 rokov (v tom
čase už rozvedený), viedol samostatný život, žil v samostatnej domácnosti. S matkou sa podľa vlastných
slov navštevoval a pomáhal jej s prácami týkajúcimi sa hospodárstva, keď prišiel zo služby domov (každý

víkend, resp. každých 10 dní ako mu to pracovné povinnosti dovoľovali). Cez pracovný týždeň teda žili
každý vlastným životom nezávisle jeden od druhého. S matkou neboli na sebe vzájomne závislí ohľadne
poskytovania starostlivosti, opatery, ani odkázaní výživou. Žalobca v konaní síce na otázku s nádychom
sugescie, či jeho puto s matkou bolo silné, odpovedal „áno“ avšak ďalej silu tohto puta nešpecifikoval a
neuviedol nič, čím by deklaroval „nad štandardnosť“ svojho vzťahu s matkou.

44. Na základe vyššie uvedených dôvodov (primárne tých uvedených v bodoch 36. až 40. tohto
rozsudku) súd nepovažoval nárok žalobcu za dôvodný a preto žalobu zamietol. Vychádzajúc z
vyššie vyslovených záverov a právneho záveru súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa aj ďalšími
okolnosťami posudzovaného prípadu, ktoré by boli relevantné len z hľadiska určovania výšky relutárnej

satisfakcie.

45.Otrováchkonania(výrokII.tohtorozsudku)rozhodolsúd (§262ods.1CSP)podľa§255ods.1CSP,
pričom vychádzal z toho, že žalované 1/ a 2/ boli v celom rozsahu úspešné, keďže žalobe žalobcu nebolo
vyhovené (bola zamietnutá), preto im súd priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Je

výlučne vecou jednotlivých žalovaných, či a v akej výške (v rozmedzí stanovenom zákonom) si náhradu
trov konania voči žalobcovi uplatnia. O výške náhrady trov konania, pokiaľ bude žalovanými ich náhrada
uplatnená, bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Protitomutorozhodnutiu možnopodaťodvolanievlehote15dníoddoručeniarozhodnutianasúde,proti
ktorého rozhodnutiu smeruje, t.j. na Okresnom súde Námestovo. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1,
2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha /odvolací návrh/ (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(§ 365 ods. 1CSP).Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP).