Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. jún 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/381/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110209023
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7110209023.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: Sladovňa, a.s. Michalovce, so sídlom
Močarianska 14, Michalovce, IČO: 36 184 187, zastúpený: JUDr. Mikulášom Pavlikom, advokátom, so
sídlom Š. Kukuru 14, Michalovce, proti žalovanej: JUDr. L. Ď., nar. XX.X.XXXX, bytom B. XXXX/XX,
K., zastúpená JUDr. Adrianou Krajníkovou, advokátkou, so sídlom Kuzmányho 57, Košice, za účasti:
KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, Bratislava, IČO:
31 595 545, v procesnom postavení intervenienta na strane žalovanej, zastúpená JUDr. Daliborom
Tverďákom, advokátom, so sídlom Krmanova 1, Košice, o zaplatenie 31.738,91 Eur s príslušenstvom, o

odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 27. novembra 2015, č. k. 39C/76/2010-271,
v znení opravného uznesenia Okresného súdu Košice I z 30. júna 2016, č. k. 39C/76/2010-315

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť intervenientovi trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým

rozsudkom zamietol žalobu (I) a priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania žalovanej v
sume 9.786,48 Eur (II) a intervenientovi v sume 1904,- Eur (III). Opravným uznesením zo dňa 30.6.2016
súd prvej inštancie opravil zrejmú chybu, ktorej sa v písomnom vyhotovení rozsudku dopustil v časti
označenia žalovanej v jeho záhlaví.

2. V tejto veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 31.738,91 Eur
(956.166,50 Sk) s príslušenstvom (úrokmi z omeškania) na tom skutkovom základe, že žalovaná

ako súdna exekútorka podľa jeho tvrdenia pri výkone exekúcie v exekučnom konaní vedenom proti
žalobcovi pred Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 11Er/1670/99 nepostupovala správne, pokiaľ
po dobrovoľnom uhradení vymáhanej pohľadávky žalobcom nepodala návrh na zastavenie exekúcie,
v ktorom prípade by jej vznikol nárok na odmenu podľa § 14 ods. 1 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z. z.
vo výške 3.225,- Sk alebo neupustila od vykonávania exekúcie, kedy by jej odmena patrila len v 50%
výške, ale vydala príkaz na úhradu trov exekúcie a na jeho základe Poštová banka, a.s. odpísala z
účtu žalobcu a poukázala žalovanej sumu 33.300,97 Eur (1.003.225,- Sk, z toho 1.000.000,- odmena a

3.225,- Sk hotové výdavky). Takto žalovanou exekvovaná odmena spočíva podľa argumentácie žalobcu
nanesprávneaplikovanomust.§5ods.1vyhl.MSSRč.288/1995Z.z.,keďžekuspokojeniuvymáhanej
pohľadávky žalobcom došlo dobrovoľne bez toho, aby žalovaná vykonala akýkoľvek úkon smerujúci k
jej exekučnému vymoženiu. Žalobkyňa pri výpočte svojej exekučnej odmeny porušila podľa žalobcu tieži ust. § 24 ods. 3 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z. z., podľa ktorého preddavok nesmie byť vyšší ako 50%
odmeny, teda 16.596,96 Eur (500.000,- Sk).

3. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol už rozsudkom zo dňa 20.1.2012, ktorým čo do istiny uplatnenej
pohľadávky žalobe v celom rozsahu vyhovel na podklade právneho posúdenia zodpovedajúceho
argumentácii žalobcu o protiprávnom postupe žalovanej.

4. Krajský súd v Košiciach uznesením sp. zn. 3Co/137/2012 zo dňa 29.11.2013 rozsudok

prvoinštančného súdu zo dňa 20.1.2012 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V tomto zrušujúcom
uznesení odvolací súd zaujal právny názor hneď v niekoľkých rozhodujúcich právnych otázkach.
Predovšetkým však skonštatoval, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu,
ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a
subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom, že preto právny vzťah súdneho exekútora a účastníka
exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny, nevyhnutne preto na strane súdneho

exekútora nemôže dôjsť k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka a v
konečnom dôsledku k spôsobu právnej kvalifikácie uplatneného nároku uzavrel, že nakoľko k tvrdenému
nesprávnemu postupu žalovanej malo dôjsť ešte z roku 1999 a v tom čase platný zák. č. 58/1969
Zb. neupravoval zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom, nárok žalobcu je
treba posúdiť ako nárok na náhradu škody zo zodpovednosti exekútora, vyplývajúcej z ust. § 33 ods.

1 zák. č. 233/1995 Z. z. Odvolací súd vyložil, že predpokladom zodpovednosti súdneho exekútora
za škodu podľa uvedeného ustanovenia zákona je vznik škody v príčinnej súvislosti s protiprávnym
konaním súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti. Pritom protiprávnosť tohto konania podľa
vyjadreného právneho názoru odvolacieho súdu musí vyplývať z porušenia zákonom ustanovenej
povinnosti. Porušenie konkrétnej právnej povinnosti žalovanou ako súdnou exekútorkou odvolací súd

v záveroch prvoinštančného súd nevzhliadol. Odvolací súd naproti názoru, z ktorého vyšiel súd prvej
inštancie v zrušenom rozhodnutí, totiž nepovažoval za porušenie právnej povinnosti to, že žalovaná po
úhrade vymáhanej pohľadávky žalobcom nepodala návrh na zastavenie exekúcie. Vysvetlil pritom, že z
ust. § 57 ods. 1 písm. f) zák. č. 233/1995 Z. z., o ktoré svoje úvahy opieral prvoinštančný súd vyplýva, že
exekúciuzastavísúd,niesúdnyexekútor,pričomsúdnemuexekútoroviuvedenáprávnanormaneukladá

žiadnu povinnosť. Navyše podľa jeho názoru zaplatenie exekvovanej pohľadávky po začatí exekučného
konania nie je tou skutočnosťou, ktorá by odôvodňovala postup podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f),
prípadne tiež podľa ust. § 46 Exekučného poriadku. Odvolací súd v tejto súvislosti vysvetlil, že dôvody
zánikuprávaobsiahnutéhovexekučnomtitule,kuktorýmdošlopojehovydanísúupravenévzákladných
predpisoch a kódexoch súkromného práva (najmä Občiansky zákonník, Obchodný zákonník, Zákonník

práce), a že najčastejším dôvodom na použitie ustanovenia § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku
bude splnenie dlhu. Splnenie je však dôvodom zániku práva a nadväzne na to aj na zastavenie exekúcie
len vtedy, ak k splneniu došlo mimo vykonávania exekúcie, čo však nie je tento prípad. Odvolací súd
ďalej poukázal tiež na to, že z ust. § 46 ods. 3 zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom v čase vzniku škody
(28. júla 1999) vyplýva, že aj v prípade dobrovoľného splnenia dlhu povinným súdny exekútor mohol,

nie musel, upustiť od vykonania exekúcie. Dodal, že upustenie od vykonania exekúcie je osobitným
prípadom skončenia exekučného konania, ktoré nemôže byť len faktickým úkonom súdneho exekútora,
alesúdnyexekútormusíoupustenírozhodnúť.Vyjadrilzároveňprávnynázor,žeupustenieodvykonania
exekúcie je podmienené tým, že povinný dobrovoľne splní to, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie.
Patrísemajnáhradatrovexekúcievrátaneodmenyanákladovexekútorakudňudobrovoľnéhosplnenia.

Ak teda povinný nezaplatí (nenahradí) trovy exekúcie, nemožno použiť pravidlo správania o upustení
od vykonania exekúcie. Inak by sa exekučné konanie zbytočne predlžovalo alebo by sa vykonávalo
duplicitne, len na trovy exekúcie, čo by znamenalo ďalšie trovy novej exekúcie.

5. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie vyšiel zo zistení korešpondujúcich s opisom skutkového

deja žalobcom predovšetkým, že Okresný súd Michalovce poveril v exekučnej veci ním vedenej pod sp.
zn. 11Er/1670/99 žalovanú ako súdnu exekútorku vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu
- notárskej zápisnice spísanej JUDr. Máriou Kožuškovou dňa 3.9.1998 pod č. N 352/98, Nz 356/98
z 3.9.1998, fakticky vymožením sumy 111.547,93 USD s príslušenstvom od žalobcu a od spoločnosti
Starý prameň, a.s. v prospech Poštovej banky, a.s. V predmetnej exekučnej veci žalovaná ako súdna

exekútorkavydaladňa21.05.1999upovedomenieozačatíexekúcie,vktoromtiežurčilapredbežnétrovy
exekúcie vo výške 1.000.000,- Sk. Proti exekúcii i proti trovám exekúcie určeným v upovedomení podal
žalobca u žalovanej dňa 3.6.1999 námietky (pozn. odvolacieho súdu: návrh na zastavenie exekúcie
bol exekučným súdom posúdený ako námietky proti exekúcii). Dňa 22.06.1999 došlo exekútorskémuúradu žalovanej oznámenie oprávneného o tom, že povinný uhradil vymáhanú pohľadávku spolu s
príslušenstvom v plnej výške. Žalovaná podľa ďalších zistení prvoinštančného súdu listom zo dňa
29.06.1999 zaslala exekučnému súdu námietky povinného, o ktorých rozhodol Okresný súd Michalovce

uznesením sp. zn. 11Er/1670/1998 zo dňa 21.7.1999 tak, že obe námietky (aj proti exekúcii a proti
trovám exekúcie) zamietol. Nato žalovaná dňa 28.07.1999 vydala príkaz na úhradu trov exekúcie v
celkovej výške 1.003.225,- Sk, ktorú sumu Poštová banka, a.s. odpísala z účtu žalobcu a poukázala
žalovanej. Listom zo dňa 17.03.2000 žalovaná vrátila exekučnému súdu poverenie na vykonanie
exekúcie s odôvodnením, že exekučné konanie sa skončilo vymožením pohľadávky, príslušenstva a

trov exekúcie dňa 18.10.1999.

6. Súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav aplikoval ust. § 2, § 33 ods. 1, § 46 ods. 3 a §
57 ods. 1 písm. a) a f) zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení účinnom do 8.11.1999, § 24 vyhl. MS SR
č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 8.11.1999, vo

svojich úvahách vyšiel zo spôsobu právneho posúdenia rozhodujúcich otázok odvolacím súdom v
jeho zrušujúcom uznesení, na ich podklade dospel k záveru, že žalovaná pri výkone exekúcie proti
žalobcovi neporušila žiadnu právnu povinnosť, a preto nedošlo k naplneniu základného predpokladu
pre vznik jej zodpovednosti za uplatnenú škodu. Nad rámec právnych otázok, s ktorými sa vysporiadal
už odvolací súd v zrušujúcom uznesení, rozhodujúce časti ktorého súd prvej inštancie do odôvodnenia

napadnutého rozsudku prakticky v nezmenenej podobe prevzal, prvoinštančný súd neposúdil ako
porušenie právnej povinnosti žalovanou ani to, že exekučnému súdu neoznámila, že zo strany žalobcu
došlo k uhradeniu vymáhanej sumy s odôvodnením, že takúto oznamovaciu povinnosť súdneho
exekútora voči exekučnému súdu žiadne ustanovenie Exekučného poriadku neupravovalo. Napokon sa
súd prvej inštancie nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu o nesprávnosti žalovanou určenej výšky

predbežnýchtrovexekúciezpohľaduúpravyust.§24vyhl.MSSRč.288/1995Z.z.apoukázalpritomna
to,žezmienenánormaupravujeotázkupreddavkunaodmenusúdnehoexekútora,naktorúmáexekútor
nárok voči oprávnenému, a že teda ide o inštitút odlišný od predbežných trov konania. Akcentoval v tejto
súvislosti zároveň i tú skutočnosť, že proti trovám exekúcie podal žalobca námietky, ktoré exekučný súd
nepovažoval za opodstatnené. Výroky o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie s použitím ust.

§ 142 ods. 1 O.s.p. plným procesným úspechom žalovaného, na strane ktorého sa konania zúčastnil
tiež intervenient.

7. Proti tomuto rozsudku, čo do zamietavého výroku (I) i oboch výrokov o trovách konania ( II a III)
podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej

inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní žalobca vytkol prvoinštančnému súdu nesprávnosť skutkových
zistení a právnych úvah, ktoré vyústili do rozhodujúceho záveru, že žalovaná žiadnu zo žalobcom
tvrdených právnych povinností pri výkone exekúcie neporušila. Poukázal pritom na potrebu zahrnúť pod
rozsah právnych povinností tiež povinnosť počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám, vyplývajúcu
z ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Argumentoval, že i porušenie tejto povinnosti je protiprávnym

konaním a pri splnení ďalších predpokladov má za následok vznik občianskoprávnej zodpovednosti za
škodu podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka. Odvolateľ akcentoval špecifická a význam úvodnej
fázy exekučného konania od jeho začatia až do uplynutia lehoty na dobrovoľné plnenie na základe
výzvy v upovedomení o začatí exekúcie pre ochranu práv povinného. Zastával názor, že v tomto štádiu
exekúcie ešte stále má prioritu uspokojenie vymáhanej pohľadávky a plnenie povinného v tom čase,

kedy ešte k vykonaniu úkonov núteného uspokojenia nedošlo, sa musí prejaviť v adekvátnej odmene
súdneho exekútora, zodpovedajúcej ním vynaloženému úsiliu. Na podporu svojej argumentácie žalobca
poukázal na závery formulované Ústavným súdom Českej republiky v jeho uznesení sp. zn. Pl. ÚS 5/06
zodňa1.3.2007.VtomtorozhodnutísapodľaodvolateľaÚSČRvenovalpráveúvodnejfázeexekučného
konania a skonštatoval mimo iného tiež, že pokiaľ v tejto fáze pri dobrovoľnom plnení zo strany povinnej

osoby exekútor napriek tomu, že nevykonal žiadne úkony, resp. vlastnými úkonmi sa nepričinil o toto
dobrovoľné plnenie, vyúčtuje si plnú odmenu, takýto postup exekútora je v rozpore s dobrými mravmi.
S týmto názorom sa podľa odvolacej argumentácie žalobcu stotožnilo i Ministerstvo spravodlivosti
SR, ktoré naň odkázalo v predkladacej správe k novele vyhlášky o odmenách a náhradách súdnych
exekútorov a uviedlo v nej naviac tiež, že zahrnutie dobrovoľného plnenia do vymoženého plnenia bez

priamej účasti exekútora na dobrovoľnom plnení by predstavovalo neodôvodnené zvýhodnenie voči
exekútorom, ktorí fakticky exekúciu vykonávajú a plnenie priamo vymôžu. Posunutím dobrovoľného
plnenia na úroveň vymoženého plnenia by takáto konštrukcia opomínala i „výchovný“ prvok, kde de iure
by nebola daná možnosť „oceniť“ to, že povinný splní sám svoju povinnosť. Podľa žalobcu žalovaná privýkone exekučnej činnosti v posudzovanom exekučnom konaní porušila základné zásady exekučného
konania, § 3 a § 13 Exekučného poriadku, konala v rozpore s dobrými mravmi a porušila generálnu
prevenčnú povinnosť, pretože neoznámila exekučnému súdu, v tom čase rozhodujúcemu o námietkach

a o návrhu na zastavenie exekúcie žalobcu, že povinný v lehote určenej v upovedomení splnil to,
čo mu ukladalo vykonateľné rozhodnutie, po uspokojení vymáhanej pohľadávky povinným nenavrhla
exekučnému súdu zastaviť exekúciu a ani neupustila od vykonania exekúcie a ňou vyúčtovaná odmena
je v zjavnom rozpore s vynaloženým úsilím a princípom proporcionality. Vo vzťahu k spôsobu právneho
posúdenia ust. § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd exekúciu zastaví (tiež),

ak po vydaní rozhodnutia zaniklo právo ním priznané, žalobca argumentoval, že na základe notárskej
zápisnice, ktorá bola exekučným titulom, plnil ešte pred lehotou určenou v upovedomení, v čase keď
nevedel, že je voči nemu začaté exekučné konanie, a to priamo veriteľovi.

8. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávne právne posúdenie veci žalobca podľa
posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. V odvolaní

odvolateľom formulovaný odvolací dôvod podľa ust. § 205 ods. 2 písm. d) O.s.p. nebol podopretý
konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na nesprávnosť skutkových
zistení na základe vykonaných dôkazov, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší
odvolací dôvod žalobcom účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že záver súdu
prvej inštancie o nezistení porušenia právnej povinnosti žalovanou pri výkone činnosti súdnej exekútorky

v exekučnom konaní vedenom proti žalobcovi bol výsledkom právneho posúdenia inak nesporných
skutočností, a preto výhrady odvolateľa celkom zrejme smerujú voči právnym a nie skutkovým vadám
napadnutého rozhodnutia.

9. Žalovaný a intervenient sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.

10. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (C.s.p.), ktorým
došlo k zrušeniu zák. č. 99/1963 Zb. v znení účinnom do 30.6.2016, Občiansky súdny poriadok (O.s.p.).
V súlade s ust. § 470 ods. 1 C.s.p. odvolací súd po účinnosti tohto zákona vo veci postupoval podľa
nového procesného predpisu pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali dovtedy, v

zmysleust.§470ods.2vetaprváC.s.p.Nakoľkožalobca podalodvolanieeštepreddňomnadobudnutia
účinnosti C.s.p., zachovanie účinkov tohto procesného úkonu predpokladalo tiež, že pri preskúmavaní
splnenia podmienok na jeho prejednanie (úplnosť odvolania, jeho prípustnosť, včasnosť podania a
legitimácia subjektu konania podať odvolanie) postupoval odvolací súd podľa zákona účinného ku dňu
podania odvolania, a teda podľa ustanovení O.s.p. Na ďalší procesný postup, a tiež i rozhodnutie o

odvolaní však už odvolací súd plne aplikoval úpravu C.s.p. Pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že
po zmene procesnej úpravy intervenient dovtedy v procesnom postavení vedľajšieho účastníka konania
podaním doručeným dňa 9.8.2017 oznámil svoj vstup do konania už v novom procesnom postavení.

11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas

(§ 204 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.),
bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario C.s.p., v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 C.s.p. a ust. § 212 O.s.p., z hľadísk odvolaním uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust.
§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania
v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, z

ktorého dôvodu odvolanie žalobcu z hľadiska ním uplatneného odvolacieho dôvodu nemožno považovať
za opodstatnené. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade
s ust. § 387 ods. 1 C.s.p. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 20.6.2018
po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej
stránke tohto súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.

12. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách ním vymedzeného odvolacieho dôvodu podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť právneho
posúdenia veci, ktoré v konečnom dôsledku vyústilo do záveru súdu prvej inštancie o nesplnení
zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu podľa ust. § 33 ods. 1 zák. č.

233/1995 Z. z. v znení účinnom do 30.6.2004, keďže konanie, ktorým podľa tvrdenia žalobcu mala škodu
spôsobiť, nevyhodnotil ako protiprávne.13. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy
na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania
podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a

teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak
súd neaplikoval právnu normu vôbec alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť,
alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval avšak právnu normu nesprávne
na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne
závery o právach a povinnostiach strán.

14. Odvolací súd sa stotožňuje so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a len na
zvýraznenie jeho správnosti v kontexte odvolacích námietok žalobcu dodáva:

15. Žalobcovu argumentáciu, ktorú prezentoval v priebehu konania pred súdom prvej inštancie
na podporu svojej žaloby, a ktorou polemizuje so správnosťou právneho posúdenia veci súdom

prvej inštancie i v odvolaní, možno z dôvodu zjednodušenia rozdeliť na tri relatívne samostatné
časti. V tej prvej, v podstate korešpondujúcej so spôsobom skutkového vymedzenia uplatneného
nároku v žalobe, žalobca vyvodzuje zodpovednosť žalovanej za škodu z porušenia konkrétnych ním
tvrdených právnych povinností. Tvrdí pritom, že po úhrade vymáhanej pohľadávky žalovaná porušila
právnu povinnosť oznámiť túto skutočnosť exekučnému súdu, nenavrhla exekučnému súdu zastavenie

exekúcie, neupustila od vykonania exekúcie a nakoniec nedodržala tiež zákonom stanovený limit
preddavku na trovy exekúcie. V druhej argumentačnej línii žalobca poukazuje na to, že žalovaná pri
výkone exekučnej činnosti porušila všeobecnú prevenčnú povinnosť. Napokon odvolateľ protiprávnosť
konania žalovanej argumentačne odvodzuje aj od jeho rozporu s dobrými mravmi.

16. Ako už bolo zmienené Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 3Co/137/2012 zo dňa 29.11.2013
vyjadril a podrobne zdôvodnil rozhodujúce právne závery, že povinnosť, plnenia ktorej sa žalobca
domáha, nevznikla, vzhľadom na povahu právneho vzťahu strán, zo zodpovednosti za bezdôvodné
obohatenie podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ďalej že pre naplnenie zákonných
predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu podľa ust. § 33 ods. 1 zák. č. 233/1995

Z. z. v znení účinnom do 30.6.2004 je potrebné, aby táto v súvislosti s exekúciou porušila konkrétnu
právnu povinnosť, a že za porušenie právnej povinnosti v okolnostiach prípadu nemožno považovať
ani to, že po úhrade vymáhanej pohľadávky žalobcom nepodala návrh na zastavenie exekúcie (§
57 ods. 1 písm. f) zák. č. 233/1995 Z. z. ) a ani, že od výkonu exekúcie neupustila (§ 46 ods. 3
zák. č. 233/1995 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase). Súd prvej inštancie z týchto právnych

názorov odvolacieho súdu v ďalšom konaní správne vyšiel a ich podrobné zdôvodnenie prevzal do
odôvodnenia napadnutého rozsudku. Nakoľko žalovaný v súvislosti s týmito právnymi otázkami v
ďalšom konaní i v odvolaní už len zopakoval svoju skoršiu argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd
už podrobne vysporiadal v zrušujúcom uznesení, zotrvávajúc na už vyjadrených právnych názoroch v
týchto otázkach, odvolací súd v podrobnostiach len odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku presvedčivo vysporiadal tiež s ďalšími
žalobcom tvrdenými porušeniami konkrétnych povinností pri výkone exekučnej činnosti žalovanou.
Celkom správne uzavrel, že v upovedomení o začatí exekúcie žalovanou určená suma predbežných
trov exekúcie nie je v rozpore s ust. § 24 ods. 3 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z. z., keďže toto ustanovenie
naozaj limituje výšku preddavku na trovy exekúcie, ktorý môže žiadať súdny exekútor od oprávneného,

a nie výšku trov exekúcie či už podľa stavu dňu vydania upovedomenia o začatí exekúcie (predbežné
trovy exekúcie) alebo trov, ktoré vzniknú neskôr (ďalšie trovy exekúcie), ako sa žalobca mylne
domnieval. Niet čo vytknúť ani inak logickému záveru prvoinštančného súdu, že žalovaná neporušila
ani oznamovaciu povinnosť voči exekučnému súdu, pretože zo žiadneho ustanovenia Exekučného
poriadku platného v rozhodnom čase, povinnosť súdneho exekútora oznámiť exekučnému súdu, že

došlo k úhrade vymáhanej pohľadávky povinným, nevyplývala. Odvolaciemu súdu sa žiada na tomto
mieste poznamenať, že pokiaľ podľa predstavy odvolateľa k vzniku škody malo dôjsť alebo k jej
vzniku mala prispieť nevedomosť exekučného súdu, rozhodujúceho o námietkach proti exekúcii a proti
trovám exekúcie o úhrade vymáhanej pohľadávky žalobcom v čase po doručení upovedomenia o začatí
exekúcie, objektívne vzaté, mal to byť predovšetkým on, kto na podporu oboch námietok ako účastník

exekučného konania mal túto skutočnosť, pokiaľ ju považoval už vtedy za relevantnú, k v tom čase
prebiehajúcemu námietkovému konaniu exekučnému súdu oznámiť, či už priamo alebo prostredníctvom
žalovanej.17. Majúc na zreteli požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom
ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nedôsledností a nesprávností, ktorých
sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti

Rakúsku),odvolacísúdpovažujezapotrebnédoplniťodôvodnenienapadnutéhorozsudkutiežodôvody,
opodstatňujúce záver o nesplnení zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti za škodu žalovanej
z hľadiska všeobecnej prevenčnej povinnosti a z pohľadu tiež súladu jej postupu v exekučnom konaní
s dobrými mravmi.

18. Podľa ust. § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku
škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.

19. Citované ustanovenie zákona zakotvuje všeobecnú (generálnu) prevenciu v občianskoprávnych
vzťahoch. Povinnosť touto normou vyslovená je pre každého z účastníkov občianskoprávnych vzťahov
záväznou právnou povinnosťou určitým spôsobom sa chovať, nedodržanie ktorej zakladá protiprávnosť

ich konania. Preto na osobu, ktorá sa chová v rozpore s ust. § 415 Občianskeho zákonníka, dopadá
za splnenia ďalších predpokladov, včítane zavinenia, občianskoprávna zodpovednosť podľa príslušných
ustanovení Občianskeho zákonníka. Potiaľ možno s argumentáciou žalobcu i súhlasiť. Podľa názoru
odvolacieho sa však odvolateľ mýli, pokiaľ povinnosť predchádzať škodám, vyplývajúcu z citovaného
ustanovenia zákona a následok jej porušenia vzťahuje tiež na správanie sa exekútora v súvislosti s

činnosťou podľa zák. č. 233/1995 Z. z. Žalobca vo svojej argumentácii v tejto otázke totiž opomína,
že ako už bolo vysvetlené na inom mieste tohto odôvodenia (bod 4), právny vzťah súdneho exekútora
a účastníka exekučného konania nemožno považovať za súkromnoprávny; nevyhnutne preto v tomto
právnom vzťahu súdny exekútor a účastníci exekučného konania nemajú práva a povinnosti vyplývajúce
z predpisov upravujúcich súkromnoprávne vzťahy, včítane Občianskeho zákonníka ako základného

kódexu súkromného práva a v konečnom dôsledku porušenie ich povinností, majúcich preventívny
charakter, nemá za následok nastúpenie občianskoprávnej zodpovednosti, nevynímajúc zodpovednosti
za škodu podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Všeobecná prevenčná povinnosť podľa
ust. § 415 Občianskeho zákonníka teda nie je akýmsi zberným dôvodom pre založenie zodpovednosti
napriek celým spektrom právnej regulácie a jej záber je obmedzený len na občianskoprávne vzťahy

prípadne aj na iné oblasti súkromného práva so subsidiárnou pôsobnosťou Občianskeho zákonníka.
Mimo tohto rozsahu treba preto výjsť z toho, že len tam, kde zákonodarca mal záujem, aby pri realizácii
práv a povinností i z iných právnych vzťahov jeho účastníci zachovávali určitý stupeň starostlivosti,
ostražitosti a pozornosti a s porušením tejto preventívnej povinnosti spájal i právny následok, osobitne
to upravil pre tieto vzťahy v zákone. Absenciu takejto úpravy mimo oblasti občianskoprávnych vzťahov

či vzťahov so subsidiárnou pôsobnosťou Občianskeho zákonníka však podľa názoru odvolacieho súdu
nemožno nahrádzať generálnou občianskoprávnou prevenciou, vyplývajúcou z ust. § 415 Občianskeho
zákonníka.

20. Podľa ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z

občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

21. Citované ustanovenie zákona umožňuje súdu posúdiť vec v tom smere, či výkon subjektívneho práva
je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, odoprieť právnu ochranu uplatňovaného

práva. Aplikácia tohto ustanovenia umožňuje zásah do výkonu už existujúceho práva, vyplývajúceho
z občianskoprávnych vzťahov, nemôže ale viesť ku vzniku, zmene alebo k zániku práv a povinností.
Ustanovenie § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka nemá totiž vlastnú priamu normotvornú platnosť -
upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie iných ustanovení (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.
marca 2011, sp. zn. 3 Cdo 144/2010). V tomto konaní, v ktorom sa žalobca domáha zaplatenia peňažnej

sumy, ktorú žalovaná podľa skutkového vymedzenia žaloby exekučne vymohla na trovách exekúcie
neoprávnene, bez vynaloženia náležitej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi, ide výlučne o výkon
právažalobcu.Logickypretovtomtosporenietpriestorunaodopretieprávaprerozporsdobrýmimravmi
žalovanej, keďže ho nevykonáva. Zároveň, nakoľko ako už bolo zmienené, žalobcovi nemožno priznať
ním uplatnený nárok len na podklade prípadného záveru o nemorálnosti postupu žalovanej, pretože

sám o sebe nepredstavuje zaväzovací dôvod, ale len korektív spôsobu aplikácie a interpretácie iných
zaväzovacích titulov, možno konštatovať, že na podklade tvrdenia o nemorálnosti postupu žalovanej,
hoc by i bolo pravdivé, žalobe v tomto spore nemožno vyhovieť. Je potrebné v tejto súvislosti opätovne
pripomenúť, že povaha vzťahu medzi súdnym exekútorom a účastníkmi exekučného konania vylučuje,aby prípadný rozpor konania s dobrými mravmi súdneho exekútora pri výkone exekučnej činnosti mal za
následok vznik jeho občianskoprávnej zodpovednosti či už za bezdôvodné obohatenie alebo za škodu,
včítane škody spôsobenej úmyselným konaním proti dobrým mravom podľa ust. § 424 Občianskeho

zákonníka. Z toho podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že dobré mravy nesporne majú svoje miesto
priposudzovanítrovexekúcieexekučnýmsúdomnazákladenámietokprotitrovámaprotiďalšímtrovám
exekúcie, v sporovom konaní sa však ich vrátenia (zaplatenia) na podklade len tvrdenia o rozpore
postupu súdneho exekútora s dobrými mravmi, už s úspechom domáhať nemožno.

22. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne vysporiadal s tou časťou
judikatórnej argumentácie žalobcu, v ktorej odkazoval na závery vyplývajúce z nálezu ÚS SR sp. zn. I.
ÚS 212/2012 z 11.07.2012, uznesenia NS SR sp. zn. 6 M Cdo/4/2011 zo dňa 08.08.2012, uznesenia NS
SR sp. zn. 7 Cdo/60/2011 z 28.05.2012, rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/612/2014 zo
dňa 27.11.2014 a z rozsudku NS SR sp. zn. 4 Cdo 275/2007 z 31.3.2009. Odvolací súd na doplnenie
týchto dôvodov poznamenáva, že odkaz žalobcu na závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. Pl. ÚS 8/06 zo dňa 1. 3. 2007, ktoré predstavovali ťažisko jeho odvolacej
argumentácie, bol nepatričný, a to hneď z niekoľkých dôvodov. Predovšetkým žalobca odkazom na
zmienené rozhodnutie nereflektoval odlišnosť právnej úpravy vzťahujúcej sa na prejednávanú vec oproti
tej, z ktorej v tomto rozhodnutí vychádzal ÚS ČR. Pokým totiž základom odmeny exekútora podľa
úpravy § 5 ods. 1 vyhl. MS ČR č. 330/2001 Sb. bola exekútorom vymožená peňažná suma, odmena

súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti podľa ust. § 4 ods. 1 vyhl. MS SR č. 288/1995 Z. z. v
znení účinnom v rozhodnom čase sa odvíjala od výšky vymáhanej pohľadávky. Táto odlišnosť pritom
nemá pre použiteľnosť záverov ÚS ČR na tento prípad zanedbateľný význam pretože pokiaľ ÚS ČR
v uvedenom rozhodnutí posudzoval otázku ústavnosti zahrnutia dobrovoľne plnenej sumy v priebehu
exekúcie do rozsahu vymoženej sumy predstavujúcej základ pre výpočet odmeny exekútora, v tomto

prípade, ako už bolo uvedené, bola základom pre výpočet odmeny súdneho exekútora výška vymáhanej
pohľadávky a tak diskusia o vzťahu medzi dobrovoľným plnením a vymoženou sumou tu prirodzene
nemá miesto. Nemožno v tejto súvislosti prehliadať ani ten zásadný fakt, že ÚS ČR týmto nálezom
zrušil ako protiústavné ust. § 5 ods. 1 vyhl. MS ČR č. 330/2001 Sb. a dôvody uvedené v odôvodnení
tohto rozhodnutia, ktoré vo svojej argumentácii žalobca hojne citoval, vo svojej podstate vysvetľujú jeho

záver o neústavnosti právnej úpravy a nie spôsobu jej aplikácie, ktorý by bol podobný v tomto konaní
posudzovanému prípadu. Treba akcentovať, že ÚS ČR v tomto rozhodnutí konštatoval protiústavnosť
zásady tvorby základu odmeny exekútora bez akéhokoľvek zohľadnenia stavu exekučného konania,
ktorá však v podmienkach Slovenskej republiky bola a aj v súčasnosti je, až na malé výnimky, jediným
právom aprobovaným pravidlom odmeňovania súdnych exekútorov.

23. Odvolací súd z týchto dôvodov ako vecne správny potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako v
napadnutom zamietavom výroku, tak aj v napadnutých výrokoch o trovách konania, majúcich správny
základ v plnom procesnom úspechu strany žalovaného v spore i právnu oporu v súdom prvej inštancie
aplikovanom ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

24. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu
vo veci.

25. V súlade s citovaným ustanovením zákona odvolací súd priznal intervenientovi vzhľadom na

plný procesný úspech žalovaného, popri ktorom sa konania zúčastnil, nárok na náhradu 100% trov
odvolacieho konania Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným odvolací súd žiadnej zo strán nárok na
náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko procesne úspešnej žalovanej podľa obsahu spisu
v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli a ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať a
procesne neúspešnému žalovanému podľa citovaného ust. § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu trov

odvolacieho konania nevznikol.

26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.).

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.

2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v
ktorejneprospechbolorozhodnutievydané(§424C.s.p.).Dovolaniesapodávavlehotedvochmesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia
len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na
príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných
náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ
domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak
je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)

dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred
diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má

vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).