Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 6. december 2018

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 4Co/415/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3114210522
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 12. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2018:3114210522.2

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudkýň
JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Alice Beňovej v spore žalobkyne U. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX,
zastúpenejAdvokátskoukanceláriouJUDr.M.C.,s.r.o.sosídlomR.,S.XX,protižalovaným1/R.E.,nar.
XX.XX.XXXX, bytom K. XX, 2/ N. W. zastúpenému U., o určenie neplatnosti zmlúv o záložnom práve, o
odvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduTrenčínzodňa12.mája2017,č.k.16C/55/2014-293,

takto

r o z h o d o l :

P r i p ú š ť a späťvzatie žaloby v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva
č. Z XXXXXX-XX zo dňa 27.05.2013 uzavretej medzi žalovaným 1/ ako záložcom a žalovaným 2/ ako
záložným veriteľom, rozsudok Okresného súdu v Trenčíne zo dňa 12.05.2017, č.k. 16C/55/2014-293 v
napadnutej zamietajúcej časti z r u š u j e a konanie v tejto častz a s t a v u j e.

Žiadnej zo strán n e p r i z n á v a náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o určenie neplatnosti zmluvy o
zriadenízáložnéhoprávač.Z722332-12zodňa03.10.2012uzavretejmedzižalovaným1/akozáložcom
a žalovaným 2/ ako záložným veriteľom, predmetom ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení
záložného práva za účelom zabezpečenia pohľadávky vo výške 25.468,50 € zo zmluvy o úvere č. Z

XXXXXX-XX zo dňa 04.10.2012, ktorá bola uzatvorená medzi C. N. ako dlžníkom a žalovaným 2/ ako
veriteľom, kde predmetom záložného práva sú nehnuteľnosti vedené katastrálnym odborom Okresného
úradu Trenčín na LV č. XX, obec K., k. ú. K., ako rodinný dom súp. č. XX postavený na pozemku parcely
registra C KN č. XXXX/X, pozemok parcely registra C KN č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy
a nádvoria o výmere XXX m2, pozemok parcely registra C KN č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady o
výmere XXX m2. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania

nepriznal. Žalovanému 2/ priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %.
Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že zmluva o zriadení záložného
práva č. Z XXXXXX-XX zo dňa 03.10.2012 uzavretá medzi žalovaným 1/ ako záložcom a žalovaným 2/
ako záložným veriteľom, predmetom ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva za
účelom zabezpečenia pohľadávky vo výške 25.468,50 € zo zmluvy o úvere č. Z XXXXXX-
XX zo dňa 04.10.2012, ktorá bola uzatvorená medzi C. N. ako dlžníkom a žalovaným 2/ ako veriteľom,

kde predmetom záložného práva sú nehnuteľnosti vedené katastrálnym odborom Okresného úradu
Trenčín na LV č. XX, obec K., k. ú. K., ako rodinný dom súp. č. XX postavený na pozemku parcely
registra C KN č. XXXX/X, pozemok parcely registra C KN č. XXXX/X, druh pozemku - zastavané plochy
a nádvoria o výmere 556 m2, pozemok parcely registra C KN č. XXXX/X, druh pozemku - záhrady o
výmere XXX m2, je neplatná a určenia, že zmluva o zriadení záložného práva č. Z XXXXXX - 13 zo
dňa 27.05.2013 uzavretá medzi žalovaným 1/ ako záložcom a žalovaným 2/ ako záložným veriteľom,

predmetom ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva za účelom zabezpečenia
pohľadávky vo výške 30.188,50 eur zo zmluvy o úvere č. U XXXXXX-XX zo dňa 29.05.2013, ktorá bolauzatvorená medzi C. N. ako dlžníkom a žalovaným 2 / ako veriteľom, kde predmetom záložného práva
sú nehnuteľnosti vedené katastrálnym odborom Okresného úradu Trenčín na LV č. XX, obec K., k.ú.
K., je neplatná. Posúdením výsledkov vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru,

že žaloba je nedôvodná. Žalobkyňa žalobu v časti o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva č. Z XXXXXX-XX zo dňa 03.10.2012 vzala späť dňa 04.10.2016, s čím žalovaný 1/ a žalovaný 2/
súhlasili, preto súd konanie v uvedenej časti podľa § 144 a § 145 CSP zastavil. Po čiastočnom zastavení
konania tak predmetom konania zostala žaloba o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného
práva č. Z XXXXXX - 13 zo dňa 27.05.2013 uzavretej medzi žalovaným 1/ ako záložcom a žalovaným 2/

ako záložným veriteľom, predmetom ktorej bola dohoda zmluvných strán o zriadení záložného práva za
účelom zabezpečenia pohľadávky vo výške 30.188,50 eur zo zmluvy o úvere č. U XXXXXX-XX zo dňa
29.05.2013,ktorábolauzatvorenámedziC.N.akodlžníkomažalovaným2/akoveriteľom.Vkonaníbola
spornou otázka, či nehnuteľnosti zapísané na LV č. XX pre k.ú. K. patria do BSM žalobkyne a žalovaného
1/. Ohľadom pozemkov parc.č. XXXX/X a parc.č. XXXX/X, súd uviedol, že hoci bola kúpna zmluva zo
dňa 11.02.1955 uzavretá pred uzavretím manželstva žalobkyne so žalovaným 1/ dňa 30.04.1955, časť

prostriedkov na nadobudnutie týchto pozemkov bola použitá zo spoločných prostriedkov žalobkyne a
žalovaného 1/ ako manželov, keď v konaní nebolo sporným, že časť kúpnej ceny zaplatili zo svadobných
darov. Z predloženého stavebného povolenia, z výpisu z LV a z výpovedí žalobkyne a žalovaného 1/
vyplýva, že so stavbou rodinného domu s.č. XX začali žalobkyňa a žalovaný 1/ približne v roku 1960
s tým, že stavbu stavali spoločne. Z uvedených skutočností mal súd za to, že predmetné nehnuteľnosti

zapísané na LV č. XX pre k.ú. K. v zmysle § 143 Občianskeho zákonníka sú predmetom BSM žalobkyne
a žalovaného 1/. V konaní nebola spornou okolnosť, že uzavretie záložnej zmluvy, ktorej predmetom
zálohu je nehnuteľnosť v BSM, nie je bežnou vecou týkajúcou sa spoločných vecí manželov a pre
jej vybavenie je v zmysle § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka potrebný súhlas oboch manželov.
Žalobkyňasapodaniamizodňa13.05.2014dovolávalarelatívnejneplatnostiuvedenejzmluvyozriadení

záložného práva voči žalovaným 1/ a 2/. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru,
že uvedené tvrdenie žalobkyne je v rozpore s výpoveďou svedkyne T. U., ktorá jednoznačne uviedla,
že žalobkyni vysvetlila, aké úkony sa idú uzatvárať a že žalobkyňa bola pri rozhovore pána S. so
žalovaným 1/, kedy pán S. upozornil žalovaného 1/ na následky nesplácania úveru v podobe možného
výkonu záložného práva, po ktorom žalobkyňa vyjadrila iba obavu, aby neprišli o dom s tým, že je to

vecou žalovaného 1/ ako sa rozhodne. Svojím konaním tak žalobkyňa vyjadrila v zmysle § 145 ods. 1
Občianskeho zákonníka konkludentne súhlas s uzavretím záložnej zmluvy žalovaným 1/. Súd poukázal
tiež na následné konanie žalobkyne, ktorá spolu so žalovaným 1/ uhradila splátky zabezpečovaného
úveru a snažila sa vyriešiť situáciu viacerými spôsobmi, napr. návrhom, že úver prevezme na seba
niektorý z členov rodiny. Až následne, keď úver nebol naďalej splácaný, sa žalobkyňa 1/ rozhodla

riešiť situáciu podaním žaloby. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že právne účinky využitia práva
dovolať sa relatívnej neplatnosti sú v praxi obmedzené zákonnými ustanoveniami chrániacimi dobrú
vierunadobúdateľa.Bolobyvšakočividnevrozporesprincípomprávnejistotyaochranynadobudnutých
práv v dobrej viere apriori odmietnuť ochranu žalovanému 2/ ako nadobúdateľovi záložného práva,
ktorý pri uzavieraní záložnej zmluvy objektívne nemohol ani pri dodržaní náležitej opatrnosti vedieť, že

prevádzané nehnuteľnosti nie sú iba vo vlastníctve žalovaného 1/, hoci ten bol ako ich výlučný vlastník
evidovaný v katastri nehnuteľností a taktiež vystupoval voči žalovanému 2/ z pozície vlastníka, ale že
tvoria bezpodielové spoluvlastníctvo žalovaného 1/a žalobkyne, ktorá naopak mohla pred predmetným
zriadením záložného práva spôsobom predvídaným právom dosiahnuť zápis v katastri nehnuteľností o
tom, že je nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve, a že teda žalovaný 2/ pristupuje k uzavretiu

tzv. relatívne neplatného právneho úkonu, ktorého neplatnosť nastane, ak sa jej dovolá manželka
žalovaného 1/. V tomto konkrétnom prípade žalobkyňa so žalovaným 1/ od roku 1957, napriek
rozporu so skutočným stavom nechali zapísať vlastnícke právo k pozemkom výlučne na žalovaného
1/, a rovnako aj v roku 1963, kedy bol do PKN vložky zapísaný dielny list a zámenná zmluva zo
dňa 23.06.1960. O tom, že žalovaný konal v dobrej viere, že nehnuteľnosť je vo výlučnom vlastníctve

žalovaného 1/ svedčí nielen samotná dĺžka trvania nesprávneho zápisu na liste vlastníctva, ale aj
skutočnosť, že stavba bola zapísaná do PKN vložky v roku 1966. Súd preto mal zato, že by bolo zjavne v
rozpore s princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv v dobrej viere žalovaným 2/ odmietnuť
mu ochranu ako nadobúdateľovi záložného práva, ktorý pri uzavieraní zmluvy o zriadení záložného
práva objektívne nemohol ani pri dodržaní náležitej opatrnosti vedieť, že prevádzané nehnuteľnosti nie

sú iba vo vlastníctve žalovaného 1/, ktorý bol ako výlučný vlastník evidovaný v katastri nehnuteľností
po dobu 58 rokov, resp. 49 rokov a voči žalovanému 2/ opakovane vyhlásil, že je výlučným vlastníkom
predmetných nehnuteľností, ale že predmetné nehnuteľnosti sú v BSM žalovaného 1/ a žalobkyne, ktorá
objektívne mohla pred uzavretím uvedených zmlúv o zriadení záložného práva spôsobom predvídanýmprávom dosiahnuť zápis v katastri nehnuteľností o tom, že nehnuteľnosti sú v BSM. Z uvedených
dôvodov mal súd zato, že v konaní bol preukázaný konkludentný súhlas žalobkyne s uzavretím zmlúv
o zriadení záložného práva a že neposkytnutie ochrany žalovanému 2/ pred konaním žalobkyne a

žalovaného 1/ by bolo v príkrom rozpore s princípom právnej istoty a ochrany nadobudnutých práv v
dobrej viere. Preto súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol. O trovách konania rozhodol v
zmysle § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP, kedy mal súd za to, že žalobkyňa v časti určenia neplatnosti
záložnej zmluvy č. Z XXXXXX-12 zo dňa 03.10.2012 zavinila zastavenie konania späťvzatím žaloby v
uvedenej časti a vo zvyšnej časti podanej žaloby bola neúspešnou stranou konania. Žalovaným 1/ a

2/ preto patrí podľa § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP náhrada trov konania proti neúspešnej žalobkyni
v rozsahu 100 %, ktorú aj žalovanému 2/ vzhľadom na jej uplatnenie priznal. Nakoľko si žalovaný 1/
náhradu trov konania neuplatňoval, súd žalovanému 1/ náhradu trov konania nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výroku o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti a vo výroku o priznaní
náhrady trov konania žalovanému 2/ podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa. Dôvodila, že

súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a
že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala zistenia súdu prvej
inštancie, že s uzavretím zmluvy o zriadení záložného práva dala nevýslovný súhlas tzv. konkludentným
spôsobom, a preto tak právny úkon záložnej zmluvy zostal platným. Mala za to, že k právnym úkonom,
kde je zo zákona potrebná písomná forma a kde je potrebný aj súhlas druhého manžela, tento treba

udeliť písomne. Nejde tu z jej strany o akýsi prepiaty formalizmus, ale práve o systematickosť výkladu
viacerých podstatných civilných noriem, pretože písomnosť určitých právnych úkonov bola účelne
zavedená pri takých, ktoré majú vyvolať významné právne následky a najmä vznik, zmenu a zánik práva
a povinnosti k nehnuteľným veciam. V danej veci išlo o záložnú zmluvu, kde je zákonom predpísaná
písomná forma, tak aj preto mal byť prípadný súhlas urobený písomne. Ďalej dôvodila, že súd prvej

inštancie vôbec neuviedol, z akého jej konkrétneho prejavu vyvodil, že dala žalovanému 1/ súhlas k
napadnutému právnemu úkonu mlčky. Nestačí iba poukaz na to, ako sa súd prvej inštancie obmedzil,
že bola prítomná zavše pri tom, ako riešil sprostredkovateľ žalovaného 2/ záležitosť so žalovaným
1/ a neprotestovala. Rovnako tak nestačí ani nejaký všeobecný záver, že so žalovaným 1/ riešila
spoločne finančné záležitosti, nakoľko to boli zrejme iba bežné, ktoré sa k takejto mimoriadnej situácii

nevzťahovali. Na druhej strane zase aktivite žalobkyne, kedy sa snažila pomôcť pri riešení akútneho
problému súd bez ďalšieho účelovo a svojvoľne prisudzuje zase význam dodatočného súhlasu s
právnym úkonom, hoci tomu tak nebolo. Predpokladom pre udelenie nejakej formy súhlasu je určitosť
a zrozumiteľnosť konania, čo však v prejavoch žalovaného 1/ aj v rozhodnom období nebola prítomná.
Navyše aj vyšší vek a skúsenosti sú ďalšími zo spomínaných faktorov, ktoré ovplyvňujú prípadnosť

konkludentného súhlasu. Toto v spojení so všetkými ostatnými okolnosťami aj psychickými ovplyvňovali
jej vedomie a orientáciu v dianí okolo nej, z čoho potom nemožno aplikovať konkludentnosť za prejav
determinujúci udeliť súhlas. Za najpodstatnejšie pochybenie súdu prvej inštancie považovala to, že
hodnotil jej „nekonanie“ spätne, teda potom, ako ním bola prejudikovaná predbežná otázka o patričnosti
založených vecí do BSM a s takým nesprávnym predsudkom, ako by s týmto predpokladom bola

stotožnená od samého začiatku. Žalobkyňa však v čase, kedy sa jej konanie dodatočne interpretuje
pre potreby súhlasu minimálne do času, ako išla podávať túto žalobu vo svojom vedomí nebola nijako
uzrozumená, že pôjde o záloh patriaci súčasne aj jej do BSM. Rovnako s tým teda nevedela ani
to, že k nemu má spoludispozičné právo minimálne vo forme súhlasu alebo nesúhlasu podľa § 145
Obč. zákonníka. Zrejme aj preto sa vyjadrila, že sa obáva, aby neprišli o dom, ale že je to vecou

žalovaného 1/, teda vyjadrila sa iba v akomsi sociálnom rozmere, že aby mala kde s manželom dožiť,
ak to žalovaný 1/ urobí. Súd prvej inštancie teda objektívne nemohol nahliadať na vtedajšie skutkové
správanie sa žalobkyne v žiadnom právnom význame, nakoľko nevedela o svojom majetkovom statuse
k žalovanému 1/ a vo vzťahu k zakladaným veciam, teda, že sú v BSM. Táto nová vedomosť pristúpila
až dodatočne, keď sa muselo začať pátrať po všetkých príčinách a východiskách zo stavu, do akého

žalovaná strana žalobkyňu napadnutou záložnou zmluvou dostala. Zároveň však nemožno jej a ani
žalovanému 1/ priviniť akúsi právnu konšpiráciu, že by snáď úmyselne utajovali faktickú existenciu BSM,
aby to potom použili nejakým úskočným spôsobom len pre účely tejto relatívnej neplatnosti. Mala za to,
že súd prvej inštancie sa až nadmerne starostlivo zaoberal ochranou dobromyseľnosti nadobúdateľa
práv z dotknutého právneho úkonu, teda žalovaného 2/. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej

inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zmenil tak, že jej žalobe v celom rozsahu vyhovie.

3. Žalovaný 1/ sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril.4. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v
napadnutej výrokovej zamietajúcej časti potvrdiť. Mal za to, že rozsudok v odvolaním napadnutej časti
dáva jasné, zreteľné a po právnej stránke správne odpovede na zásadné otázky sporu; výroková časť

rozsudku, ako i jeho odôvodnenie sú v plnom súlade s príslušnou právnou úpravou a zodpovedajú
vykonanému dokazovaniu. Vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalobkyňa v skutočnosti poskytla
konkludentný súhlas s uzavretím záložnej zmluvy, pričom tvrdenia žalobkyne naprieč celým súdnym
konanímvykazovalivýraznéznakyprotirečivosti,zmätočnostianejasnýchpamäťovýchstôpzasúčasnej
prítomnosti jej záujmu na úspechu v konaní. Žalobkyňa mala dlhoročnú vedomosť o nesúlade zápisu

BSM k založenej nehnuteľnosti, no až do roku 2015 neuskutočnila žiadne kroky na jeho nápravu. Bolo
preukázané, že žalobkyňa spoločne so žalovaným 1/ ako svojim manželom riešila všetky finančné
záležitosti týkajúce sa ich majetku spoločne, pričom žalovaný 1/ opakovane voči ich spoločnosti
ako záložca vyhlásil, že je jediným a výlučným vlastníkom zakladaných nehnuteľností, a teda jeho
spoločnosť nemala objektívny dôvod na osobité vyžadovanie pripojenia podpisu uzavretia záložnej
zmluvy aj so žalobkyňou. S poukazom na ustálenú súdnu prax považoval právny názor súdu prvej

inštancie formulovaný v odseku 53 odôvodnenia rozsudku, v zmysle ktorého súhlas so zriadením
záložného práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v BSM môže druhý manžel dať aj ústne, prípadne
mlčky, za správny. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku správne vyvodil, že súhlas
žalobkyne s uzavretím záložnej zmluvy bol daný tým, že jej uzavretie nenamietala, čo navonok prejavila
vyslovením konkrétnej obavy o prípadnú stratu založenej nehnuteľnosti v prípade, ak dôjde k realizácii

záložného práva. A contrario, obavu o prípadnú stratu založenej nehnuteľnosti z dôvodu výkonu
záložného práva by žalobkyňa nemohla mať v prípade, ak by s uzavretím záložnej zmluvy nesúhlasila.
Súhlas žalobkyne bol zároveň umocnený aj tým, že po určité obdobie sama spoločnej so žalovaným
1/ úver splácala a až následne pristúpila k žalobe o určenie neplatnosti záložnej zmluvy. Tvrdenia
žalobkyne uvedené v odvolaní o nevedomosti o existencii BSM na zálohu nekorešponduje ba priam je

v rozpore s jej skoršími tvrdeniami. Žalobkyňa na pojednávaní dňa 28.03.2017 totiž výslovne uviedla,
že záloh s manželom vždy považovala za spoločný. Odvolanie žalobkyne tak len pokračuje v trende
rozporuplných tvrdení prezentovaných naprieč celým súdnym konaním, ktoré však súd prvej inštancie
správne identifikoval a primerane zohľadnil. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania súdom prvej
inštancie je jednoznačne preukázané, že záložná zmluva bola uzavretá platne. Súd prvej inštancie

konal správne, ak pri rovnosti ochrany vlastníckeho práva a princípu ochrany dobrej viery nadobúdateľa
práva pri ich kolízii uprednostnil ochranu dobrej viery jeho spoločnosti pred právom nedbalého vlastníka,
ktorému na predídenie celého sporu stačilo len toľko, aby kedykoľvek počas celých 40 rokov zosúladil
stav v katastri nehnuteľností so skutočnosťou. Práve toto hľadisko a okolnosti konkrétneho prípadu boli
zo strany súdu prvej inštancie vyhodnotené nielen v súlade s právnou úpravou, no najmä spravodlivo.

5. Žalobkyňa v písomnej replike k vyjadreniu žalovaného 2/ uviedla, že zotrváva na svojom odvolaní
vrátane odvolacích dôvodov. Trvala na tom, že pokiaľ sa jedná o záložnú zmluvu, kde je zákonom
predpísaná písomná forma, tak aj prípadný súhlas s jej uzavretím mal byť urobený písomne. V ostatom
zotrvala na svojich argumentoch uvedených v podanom odvolaní.

6. Písomným podaním zo dňa 04.12.2018, doručeným odvolaciemu súdu dňa 06.12.2018, žalobkyňa
oznámila, že berie podanú žalobu o určenie neplatnosti zmlúv o záložnom práve v celom rozsahu späť
z dôvodu mimosúdneho urovnania sporu. Žiadala, aby odvolací súd súdne konanie zastavil a rozhodol
o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

7. Žalovaný 1/ v písomnom vyjadrení k späťvzatiu žaloby uviedol, že so späťvzatím žaloby súhlasí.
O náhrade trov konania navrhol rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov
konania.

8. Žalovaný 2/ v písomnom vyjadrení k späťvzatiu žaloby uviedol, že so späťvzatím žaloby súhlasí.
V zmysle uzavretej dohody o mimosúdnom urovnaní sporu si žiadna zo sporových strán nebude
uplatňovať náhradu trov konania. V nadväznosti na uzavretú dohodu uviedol, že si náhradu trov konania
neuplatňuje.

9. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd posudzoval účinky späťvzatia žaloby žalobkyňou bez
nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že účinky späťvzatia žaloby vyvolali postup odvolacieho
súdu podľa § 370 ods. 1 a 2 CSP.10. Podľa § 370 ods. 1, 2 CSP ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť, odvolací súd rozhodne o pripustení späťvzatia. Súd späťvzatie

žaloby nepripustí, ak s tým protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí,
odvolací súd zruší rozhodnutie súdu prvej inštancie a konanie zastaví.

11. Vychádzajúc z dikcie citovaného ustanovenia § 370 ods. 1, 2 CSP je zrejmé, že disponovať s
predmetom konania môže strana sporu nielen tým, že podá žalobu v zmysle ustanovenia § 131 CSP,

ale aj tým, že podanú žalobu vezme účinne späť nielen počas konania na súde prvej inštancie, ale
aj po vydaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, avšak len do tej doby, pokiaľ rozhodnutie nenadobudlo
právoplatnosť. Vziať žalobu späť je možné počas odvolacej lehoty bez toho, aby muselo byť súčasne
podané odvolanie, a ak bolo podané odvolanie, tak kedykoľvek počas odvolacieho konania, najneskôr
do právoplatnosti rozhodnutia. O pripustení späťvzatia žaloby v tomto prípade rozhoduje odvolací súd.

12. Odvolací súd tak skúmal procesnú situáciu, ktorá nastala po vyhlásení rozsudku súdu prvej inštancie
a zistil, že žalobkyňa vzala svoju žalobu späť po tom, čo súd prvej inštancie rozhodol vo veci, ale skôr,
ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť v dôsledku podaného odvolania žalobkyňou. Žalovaní 1/, 2/
so späťvzatím žaloby súhlasili. Za týchto okolností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku
tohto rozhodnutia pri rešpektovaní práva žalobkyne disponovať podanou žalobou, späťvzatie žaloby v

časti o určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva č. Z XXXXXXX-13 zo dňa 27.05.2013
uzavretej medzi žalovaným 1/ ako záložcom a žalovaným 2/ ako záložným veriteľom pripustil, rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti zrušil a konanie v tejto časti zastavil. Odvolací
súd poznamenáva, že pokiaľ ide o výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti zastavenia konania o
určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva č. Z XXXXXX-12 zo dňa 03.10.2012 tento nebol

napadnutýodvolaním,nadobudoltedaprávoplatnosť,apretoodvolacísúdotomtovýrokunerozhodoval.

13. O vrátení zaplateného súdneho poplatku rozhodne súd prvej inštancie podľa § 11 ods. 3 a 4 zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov.

14. O náhrade trov prvoinštančného a odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1,
§ 262 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP. Z písomných podaní strán sporu vyplýva, že k späťvzatiu žaloby došlo
v dôsledku uzavretej dohody o mimosúdnom urovnaní sporu, pričom sporové strany zhodne uviedli, že
v zmysle uzavretej dohody si žiadna zo strán nebude uplatňovať náhradu trov konania. Odvolací súd
pretoonáhradetrovkonania(prvoinštančnéhoaodvolacieho)rozhodoltak,žežiadnejzostránnepriznal

náhradu trov konania.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).