Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. február 2019

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5To/49/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8716010703
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Rešatková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2019:8716010703.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Evy
Pirkovskej a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 27.02.2019 v Prešove takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného C. T. proti rozsudku Okresného súdu
Poprad sp. zn. 4T/83/2016 zo dňa 12.06.2018.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 4T/83/2016 zo dňa 12.06.2018 bol obžalovaný C. T. uznaný
vinným z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, prečinu ublíženia na zdraví podľa
§ 156 ods. 1 Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

dňa 31.05.2015 v čase okolo 05.00 hod. v Poprade na Ul. Štefánikovej č. 4, na chodníku pred barom
Surprise, bez predchádzajúcej vzájomnej potýčky, fyzicky napadol P. O. a to tak, že ho svojou pravou

rukou zovretou v päsť udrel jedenkrát silou strednej intenzity do oblasti tváre, priamo do pery a následne
odišiel, čím svojím konaním spôsobil poškodenému P. O. zranenie a to pomliaždenie dolnej pery vľavo,
tržno-pomliaždenú ranu na koži dolnej pery vľavo, tržno-pomliaždenú ranu na sliznici dolnej pery vľavo,
subluxáciu (vykývanie) zubov č. 31, 41 (stredné rezáky vpravo a vľavo dolu) a zuba č. 12 (bočný
rezák vpravo hore), odlomenie polovice korunky zuba č. 42 (bočný rezák vpravo dolu) s otvorením
dreňovej dutiny, s dobou liečenia 21 dní a s obmedzením na obvyklom spôsobe života spočívajúcom vo

výraznejších bolestiach zubov a dolnej pery 4 - 5 dní, ktoré boli postupne menšie a ustúpili do 10 dní,
pričom bolesti sa zvýrazňovali pri jedení a hovorení, v potrebe prijímania iba tekutej stravy pre subluxáciu
zubov po dobu 4 - 5 dní a následne stravy mäkkej konzistencie po dobu 3 týždňov (21 dní), v dôsledku
čoho bol obmedzený v bežnom živote pri komunikácii, prijímaní potravy, bol mu spôsobený opuch dolnej
pery po dobu 3 - 4 dní, ktorý sa postupne zmenšoval a vymizol asi do 6 dní, bola spôsobená krvná
podliatina na dolnej pere, ktorá ho obmedzovala asi 10 - 14 dní, v potrebe prijímania stravy po dobu

7 dní, tržno-pomliaždené rany na koži a sliznici dolnej pery v ústach ho obmedzovali pri rozprávaní a
spôsobovali zvýraznenie bolesti po dobu asi 4 - 6 dní, rana na koži musela byť v suchom a bezprašnom
prostredí po dobu 7 dní, pričom úraz u poškodeného spôsobil stratu korunky zuba č. 42,

za čo mu bol podľa § 364 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 41 ods. 1, § 37 písm. h/, 38 ods. 2, 4 Tr. zákona
trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, výkon ktorého mu bol podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona

podmienečne odložený a podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona mu bola určená skúšobná doba 15 mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. poriadku bola obžalovanému uložená povinnosť zaplatiť E. a.s., T. pobočka G.,
škodu vo výške 39,72 eur, poškodenému P. O. škodu vo výške 601,- eur a podľa § 288 ods. 2 Tr. poriadku
bol poškodený P. O. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázaný na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný dňa 22.06.2018 prostredníctvom svojho obhajcu,
dôvody ktorého predložil dodatočne. V nich po rekapitulácii výrokov napadnutého rozsudku vyslovil, žeskutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, nie je trestným činom, skutok nespáchal obžalovaný a súd
na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym zisteniam. Súd sa v napadnutom rozsudku
vyjadruje nepravdivo a zavádza jeho adresáta závermi, ktoré z vykonaného dokazovania ani obsahu

spisu nevyplývajú a napadnuté rozhodnutie obsahuje ďalšie vady, ktoré neboli súdom zohľadnené. Za
prvý a zásadný odvolací dôvod považuje ignorovanie dôkazov, ktoré nasvedčujú tomu, že uvedený
skutok nie je trestným činom. V čase vznesenia obvinenia existovali vo vzťahu k zdravotnému stavu
poškodeného lekárske potvrdenie a lekárska správa Dr. T. z 31.05.2015 potvrdzujúce dobu liečenia
do 7 dní, lekárska správa menovanej lekárky prezentujúca, že 05.06.2015 došlo k vybratiu stehov

poškodeného, lekárska správa C.. N. z 17.06.2015 potvrdzujúca zhojenie rany a výpoveď poškodeného.
Vyšetrujúci orgán mal dostatočné množstvo dôkazov pre posúdenie následkov uvedeného incidentu
ako priestupku. Znalecký posudok C.. Y. č. 85/2015 a spôsob, akým bol vyhotovený, nie je objektívne
spôsobilý hodnoverne preukázať naplnenie jedného zo zákonných znakov skutkovej podstaty trestného
činu na zdraví, pretože tento posudok obsahuje zjavné vady, s ktorými sa ani rozhodujúci súd
nevysporiadal, iba nekriticky prevzal jeho závery do svojho rozhodnutia. Tvrdenie o dĺžke liečenia je

postavené na subjektívnej úvahe znalca, ktorý túto dobu posunul zo 7 na 10 dní, t. j. o 3 dni oproti
ostatným všeobecným lekárom a jeho záver vychádza iba z hypotetických úvah (obmedzenia bývajú -
a nie aké konkrétne boli); znalec sám skonštatoval, že poškodený zanedbal liečebný režim a na túto
skutočnosť pri posúdení doby liečenia nereagoval, znalec tak nezohľadňuje jeden faktor spolupričinenia
vzniku ujmy na zdraví; k osobe poškodeného sa znalec vyjadruje protirečivo, mechanizmus vzniku

poškodenia je sporný a nepresný, pretože znalec uvádza, že poranenie najpravdepodobnejšie spôsobil
útočník päsťou, pričom mohol mať pri údere nejaký prsteň alebo i nejaký malý predmet; konštatovanie
znalca, že vznik poranení v oblasti úst pádom na zem je nepravdepodobný, pretože na koži sa nenašli
iné sprievodné znaky, je v rozpore s jeho výpoveďou, keď uviedol, že tieto u poškodeného neskúmal,
pričom poškodený sa nevedel vyjadriť odkiaľ má poranenie na kolene; existuje nesúlad medzi použitými

zákrokmi pri liečení so stanovením dĺžky liečenia a spôsobom obmedzenia v obvyklom spôsobe života u
poškodeného, dôvodom ktorého je prekročenie právomoci, keď hypoteticky v rozpore so skutočnosťou
dotvára údajnú oficiálnu dobu liečenia zistených poranení a s tým spojeného obmedzenia v obvyklom
spôsobe života; dôveryhodnosť osoby znalca a jeho záverov znaleckého posudku spočíva taktiež
v nesprávnom posúdení doby liečenia, pretože znalec nahrádza skutočne uvedenú dobu liečenia

deklarovanú poškodeným a predloženými lekárskymi správami za obvyklú dobu liečenia, pričom na
toto tvrdenie neposkytuje žiadne relevantné dôkazy ani odborné zdroje. Obavy o objektívnom prístupe
znalca vzbudzuje aj posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia, pretože znalec bez
riadneho zdôvodnenia vychádzal z maximálnych položkových hodnôt prislúchajúcich tomu ktorému
poraneniu, aj keď mal rozpätie bodového ohodnotenia. Aj napriek uvedenému súd prvého stupňa

nepripustil verifikačný prostriedok nariadenie nového znaleckého dokazovania, ktoré pochybné tvrdenia
znalca mohli vo vzťahu k sporným skutočnostiam potvrdiť alebo vyvrátiť. Na skutočnosť, že nemohlo
dôjsť ani k trestnému činu výtržníctva, poukazovali už v sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia.
Po citácii zákonného ustan. § 364 Tr. zákona, skonštatoval, že súd pri posudzovaní trestného konania
nevzal do úvahy posúdenie materiálneho korektívu, pričom poukázal na rozhodnutie zverejnené pod

č. R 40/1977, na základe čoho potom usúdil, že stíhať obvineného za trestný čin výtržníctva vyžaduje
preukázať mu úmysel konať tak, aby došlo skutočne k narušeniu verejného poriadku. Už zo samotnej
obžaloby vyplýva, že nebola naplnená ani jedna z foriem výtržníctva, keď konanie v ňom nemožno
kvalifikovať ako hrubú neslušnosť ani ako výtržnosť, pre obe formy je charakteristické, že sa vyžaduje
konanietakejintenzity,ktoréhrubouráža,vzbudzujeobavyobezpečnosťzdravia,majetkualebovýrazne

znižuje vážnosť väčšieho počtu súčasne prítomných osôb. V danom prípade žiadna z prítomných osôb
mimo poškodeného konanie nepovažovala za tak závažné, že by ju to urážalo, znižovalo jej vážnosť
alebo by to pociťovala ako ohrozenie seba samého, keďže všetci uviedli, že páchateľ mal konflikt o
šiltovku s osobou poškodeného a bezprostredne po jednom údere odišiel. Z vykonaného dokazovania
totiž ani jeden zo svedkov nevypovedal, že by osobný konflikt medzi páchateľom a poškodeným mal

znaky zastrašujúceho a verejne provokačného charakteru. Výrok o vine súd postavil na výpovedi dvoch
svedkýň J. a E. a ignorácií všetkých ostatných dôkazov - výpovedi 3 svedkov, policajtov, poškodeného -
svedčiacich v jeho prospech. O nehodnovernosti výpovedi menovaných svedkýň svedčia predovšetkým
rozpory ohľadne miesta a času incidentu a oblečenia útočníka, či tendencia odstraňovať vlastný pocit
inferiority (nedostatku) dopĺňaním iných poznatkov a skúseností získaných následne v trestnom konaní.

Ak žiadna zo svedkýň nevedela najprv tvárovú časť útočníka opísať a následne pri vykonanej rekognícii
považovali takto doplnené skutočnosti za svoje spomienky, došlo k vytvoreniu klamlivých spomienok
týchto svedkýň. Jediným logickým vysvetlením je, že svedkyňa E. J., ktorá útočníka videla iba zozadu a
z profilu, že si tvár obvineného zapamätala, keď okolo neho prechádzala v budove policajného zboru anásledne sa v tom utvrdila aj po vykonaní rekognície. Nevierohodnosť výpovedí svedkýň je zrejmý aj zo
spôsobu ich výsluchu dňa 31.05.2015, ktoré boli vykonané nezákonným spôsobom, pretože neobsahujú
monologickú časť a časť, kedy im vyšetrovateľ kládol otázky, hoci svedkyne potvrdili, že im boli kladené

otázky pri výsluchu, pri ich výsluchoch je použitá právna terminológia, hoci vzhľadom na povolanie
nekorešponduje s jej ich laickým spôsobom vyjadrovania a to preukazuje účelovú formuláciu vyjadrení, a
tiež,žesvedkynesapostupnerozpamätávalinaďalšiepodrobnostiaskutočnostiajpripopisepáchateľa.
Súd prvého stupňa uveril týmto vykonštruovaným výpovediam a tieto aj dotvára a dopĺňa v rozhodnutí
tak, aby smerovali k jeho vopred prednastavenému záveru pre odsúdenie. Dôkazy rovnakej právnej sily

svedčiace v prospech obvineného, súd v rozhodnutí poprel. Z výpovedí troch priamych svedkov P., B. a
I. nepochybne vyplýva, že obvinený šiel z diskotéky v ich prítomnosti a nedopustil sa konania, ktoré sa
mu kladie za vinu. Označenie výpovede svedka P. za nepravdivú je súdom viazané na predpoklad, že
sa obvinený skutku dopustil, čo porušuje základnú zásadu prezumpcie neviny. O nesprávnom závere
súdu svedčí i to, že iná skutočnosť nepravdivosti výpovede svedka nenasvedčuje. Ďalšie výpovede,
ktoré nepriamo preukazujú nevinu obvineného, sú výpovede policajtov, ktorí zhodne vypovedali, že na

rukách obvineného nevideli žiadne jazvy, škrabance ani stopy krvi, ktoré by naznačovali predchádzajúcu
potýčku. Zásadný význam podľa obžalovaného majú aj vyjadrenia súdu prvého stupňa nachádzajúce sa
v odôvodnení napadnutého rozsudku, ku ktorým súd nemal žiadny podklad zo spisu a sám ich dotvoril a
doplnil. V tejto súvislosti poukázal na stranu 3, 8 a 9 rozhodnutia s konkrétnou citáciou častí rozhodnutia
a názorom obhajoby na tieto úvahy súdu s vysloveným záverom, že všetky tieto okolnosti, na ktoré v

tomto bode odvolania obžalovaný poukazuje, nasvedčujú neobjektívnemu a neprimeranému postupu
zo strany súdu a nepochybne viedli k následku spočívajúcemu vo vydaní nesprávneho rozhodnutia.
Vykonanúrekogníciupovažujezanezákonnú,pretoženebolaakceptovanánámietkaobvineného,keďže
svedkyňa M. E. priznala, že dňa 31.05.2015 prechádzala spoločne s J. okolo obvineného v budove
polície. Skutočnosť, že obidve svedkyne videli pred rekogníciou osobu obvineného sedieť na lavičke v

budove polície, má za následok spochybnenie vykonaného úkonu a jeho dôkazného významu, pretože
obvinený bol preukázateľne pred úkonom rekognície obidvom svedkyniam ukázaný. Súd nezohľadnil
ani námietku zaujatosti policajtky, ktorá bola vznesená v podanom návrhu na preskúmanie postupu
policajtky. Na základe vyššie uvedeného preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie, resp. sám rozhodol o oslobodení obvineného spod

obžaloby.

Napodkladetaktoriadneavčaspodanéhoodvolaniaobžalovanýmakoosobounatooprávnenoukrajský
súd, nezistiac dôvody zrušenia napadnutého rozsudku podľa § 316 ods. 3 Tr. poriadku, v zmysle § 317
ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, prihliadajúc pritom
i na chyby odvolaním nevytýkané, pokiaľ by opodstatňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1, a
zistil, že odvolanie nie je dôvodné.

V prvom rade odvolací súd preskúmaval postup konajúceho súdu z hľadiska existencie takých

závažných porušení, najmä práva na obhajobu, v dôsledku ktorých by napadnutý rozsudok nemal
svoj zákonný podklad. Zistil pritom, že obžalovaný mal možnosť vyjadriť sa ku skutku kladenému mu
obžalobou za vinu, čo nevyužil a vo veci nevypovedal, mal možnosť svedkov vypočúvať, navrhovať
doplnenie dokazovania, ako aj predniesť argumentáciu o svojej nevine v rámci záverečnej reči a
posledného slova. Svoje právo na obhajobu obžalovaný účinne uplatňoval aj prostredníctvom ním

zvoleného obhajcu, čo poukazuje spoločne so zisteným postupom konajúceho súdu tomu, že právo na
obhajobu obžalovaného porušené nebolo. Za takéto porušenie nemôže byť považované ani odmietnutie
vykonať dôkaz na návrh obhajcu, či iné hodnotenie dôkazov, pokiaľ je postup súdom odôvodnený a
vyhodnotenie dôkaznej situácie v súlade so zásadou trestného konania ustanovenou v § 2 ods. 12 Tr.
poriadku.

Konajúcisúdvykonaldokazovaniepodľapravidielstanovenýchprocesnýmpredpisom,ktoréobžalovaný
ostatne ani nenamietal, preto dôkazná situácia zabezpečená konajúcim súdom mohla tvoriť podklad pre
jeho rozhodnutie. Obžalovaný síce namietal objektívnosť znaleckého dokazovania z vyššie rozvedených
dôvodov, avšak po ich posúdení odvolací súd konštatuje, že ani jedna námietka vo vzťahu k objektívnosti

a hodnovernosti znaleckého posudku nie je opodstatnená. Ak znalec v podanom znaleckom posudku
na strane 7 v časti II. 1. a. označenej ako Štúdium spisu konštatuje, že dňa 31.05.2015 C. T. fyzicky
napadol P. O. s popisom útoku a ním spôsobených následkov, tak uvedené zodpovedá popisu skutku,
prektorýboloobž.M.T.vznesenéobvinenieuznesenímpoverenéhopríslušníkaPZpodČVS:ORP-615/PP-PP-2015 zo dňa 31.05.2015, čo znalec objasnil aj pri svojom výsluchu dňa 15.01.2016, a napokon
to logicky aj vyznieva zo zaradenia do označenej časti znaleckého posudku ako Štúdium spisu. Ak aj
znalec k tejto časti textu neuviedol, že ide o skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, čo by mohlo

byť za prísnych formálnych podmienok vyhodnotené ako chyba, táto skutočnosť nemôže byť podkladom
pre vyhodnotenie, že znalecký posudok je neobjektívny. Je síce faktom, že uznesenie o vznesení
obvinenia je v polohe dôvodného podozrenia, že skutok sa mal stať a mal ho spáchať obžalovaný C.
T., znalcovi však nemožno vyčítať, pokiaľ v znaleckom posudku v časti štúdium spisu opísal skutok
z uznesenia o vznesení obvinenia bez uvedenia takých gramatických výrazov, ktoré by zodpovedali

tomu, že zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin a je dostatočne odôvodnený
záver, že skutok spáchal obžalovaný spôsobom uvedeným vo výroku uznesenia o vznesení obvinenia.
Znalec sa totižto po uvedení základných faktov z obsahu predloženého vyšetrovacieho spisu venoval
v znaleckom posudku výslovne posúdeniu poranení, ktoré utrpel poškodený, ako aj mechanizmu jeho
vzniku a dobe liečenia a naň nadväzujúcej otázke práceneschopnosti.

V nadväznosti na namietané závery znaleckého posudku obhajobou je potrebné uviesť aj ďalšie
skutočnosti, ktoré súvisia s posudzovaním znaleckého posudku nielen ako objektívneho ale aj ako
hodnoverného dôkazu, o ktorý môžu súdy opierať výrok o vine obžalovaného a pre ktoré dôvody nebolo
potrebné priberať do konania ďalšieho znalca z odvetvia chirurgia - stomatológia.

Akotovyplývazuplatňovanýchodvolacíchnámietok,obhajobanapádaznaleckédokazovaniezdôvodu,
že znalec ustálil dobu práceneschopnosti na 10 dní a nie do 7 dní, ako sa k tomu vyjadrila ošetrujúca
lekárka C.. T.. Správne postupoval konajúci súd, ak závery znaleckého dokazovania pojal do dôkaznej
situácie, ktorá tvorila podklad pre jeho rozhodnutie, pretože doba liečenia a doba práceneschopnosti
nie je subjektívnou úvahou do konania pribratého znalca, ako to hodnotí obžalovaný. Znalec totiž

podrobne popísal zranenia, ktoré boli poškodenému spôsobené útokom obžalovaného na jeho fyzickú
integritu, a pri ich hodnotení vzal do úvahy i výpovede poškodeného, ktorý sa rozdielne vyjadroval k
obmedzeniam súvisiacich so vzniknutými poraneniami, a na podklade i ním vykonaného vyšetrenia
poškodeného stanovil celkovú dobu liečenia na 21 dní, pričom práceneschopnosť určil na dobu 10
dní, ktorá je obvyklou práve pri takýchto poraneniach. O určenú dobu liečenia stanovenú ošetrujúcou

lekárkou C.. T. nie je možné sa opierať, pretože z lekárskej správy ňou podanou je zrejmé, že táto pri
určení práceneschopnosti vychádzala iba z existujúceho poranenia - tržná rana pery a nebrala do úvahy
aj ďalšie zistené poranenie, ktorými sú subluxácia zubov. Z uvedeného dôvodu takto stanovená doba
práceneschopnosti nemôže byť objektívna, keďže nezahŕňa v sebe všetky zistené poranenia. Okrem
tohomenovanálekárkaniejestomatologičkou,pretojejposúdeniedobypráceneschopnostinemáreálny

základ v odborných teoretických a praktických vedomostiach a skúsenostiach. Tvrdenia poškodeného
o obmedzeniach pri prijímaní potravy a v pretrvávaní bolesti zodpovedajú podľa vyjadrenia znalca
objektívne zisteným poraneniam. Aj keď poškodený zanedbal liečebný režim a počas liečby nebol
práceneschopný a nedodržiaval režim prijímanej potravy, v dôsledku čoho vznikli komplikácie pri liečení
rany na pere a to jej zahnisaním, znalec určil minimálnu dobu práceneschopnosti pri obvyklej liečbe

a dodržaní liečebného režimu, ktorá zodpovedá 10 dňom. Z uvedeného dôvodu potom námietka
obhajoby, že záver znalca vychádza z hypotetických úvah, je nesprávny a nemá žiadnu oporu, pretože
znalec na základe konkrétnych skutočností zrozumiteľne a zreteľne objasnil objektívne vzniknuté
poranenia, ich rozsah, spôsob ich ošetrenia a minimálnu dobu ich liečenia na základe nielen medicínsky
stanovených postupov, ale aj vlastnej odbornej praxe. Znalec neuvádzal žiadne faktory, ktoré by sa mali

spolupodieľať na vzniku ujmy na zdraví, keď jednoznačne pri svojej výpovedi uviedol, že poranenia boli
spôsobené inou osobou a to úderom päsťou do oblasti úst. Samotná skutočnosť, či útočiaca osoba
mala alebo nemala na ruke nejaký prsteň nemá žiadny význam pre vznik poranenia ako takého a
nespochybňuje ani mechanizmus vzniku objektívne zistených poranení, ktorý ostatne korešponduje
ďalším dôkazom a to výpovediam svedkýň J. a E.. Aj záver znalca, že poranenia u poškodeného

nevznikli pádom na zem, majú svoje logické opodstatnenie. Nielenže tento mechanizmus vzniku
poranení poškodeného vylučujú iné dôkazy, ale aj neprítomnosť ďalších sprievodných poranení pre
poranenie súvisiace s pádom vylučujú spomenutý mechanizmus poranenia tváre. Vzhľadom k tomu,
že k poraneniu došlo v exteriéri, pád na zem by znamenal minimálne vznik druhotných poranení ako
sú napr. škrabance na tvári, či na rukách práve po dopade na nerovný povrch zeme, resp. došlo by u

neho k zašpineniu rúk alebo odevu. Ak obhajca spochybňoval vylúčenie mechanizmu vzniku poranení
pádom na zem poukazujúc na poranenie poškodeného na kolene, ktoré evidoval dňa 23.06.2015 pri
výsluchu poškodeného, k tomu je potrebné uviesť stanovisko znalca, že povrchové poranenie kolena
zo dňa 31.05.2015 by bolo do 23.06.2015 zahojené, pričom pri ošetrení poškodeného po napadnutížiadne poranenia kolena neboli objektívne zistené. Odvolací súd preto i túto námietku vo vzťahu
k spochybňovaniu objektivity znaleckého posudku vyhodnotil ako nedôvodnú. Stanovenie obvyklých
obmedzení súvisiacich so zranením je bežnou úlohou znalcov pri podávaní znaleckých posudkov

z odboru zdravotníctva, preto odvolací súd aj námietku obhajoby o prekročení právomoci znalcom
považuje za neopodstatnenú a ničím nepodloženú. Znalec objasnenie obmedzení, ktoré poškodený mal
povznikuporaneníspôsobenýmobžalovanýmúderompäsťoudooblastiúst,založilnielennacharaktere
poranení a ich povahe, ale aj na svojich teoretických a praktických odborných skúsenostiach, ktoré sú
dlhoročné, a svojimi závermi nedotvoril obvyklú dobu liečenia zistených poranení, pretože posudzoval

konkrétne zistené poranenia u poškodeného a ich rozsah.

Podľa názoru odvolacieho súdu spochybňovanie odborne posúdenej doby liečenia zavádzajúcimi
a nekonkrétnymi skutočnosťami, ako sú dĺžka doby liečenia stanovená inými dôkazmi ostatných
všeobecných lekárov, hoci sa k práceneschopnosti vyjadrila iba C.. T., ktorá je lekárkou ORL a
posudzovala iba poranenie pery, či údajné nezohľadnenie porušenia liečebného režimu poškodeným

pri stanovení doby práceneschopnosti, hoci znalec dôkladne vysvetlil dobu obmedzení a liečenia pri
takomto type poranení aké utrpel poškodený, alebo nezodpovedanie ďalšieho faktoru pri vzniku ujmy
na zdraví, ktoré je námietkou bez základu v skutkových zisteniach, je zo strany obhajoby neadekvátne
a založené na dosiahnutí hodnotenia spôsobených poranení poškodenému pod dobu 7 dní z dôvodu
iného právneho posúdenia skutku, čo ale z objektívneho hľadiska nie je možné.

Ustálené skutkové zistenia považuje odvolací súd za vecne správne a zodpovedajúce výsledkom
vykonaného dokazovania.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku plynie obsah vykonaného dokazovania, ktorého výsledky viedli

konajúci súd k záveru o vine obžalovaného. Tú oprel konajúci súd o výpovede svedkýň. M. E. a
E. J., ktoré boli priamymi svedkyňami konania obžalovaného a vnímali fyzický útok obžalovaného
na poškodeného, poukazujúc najmä na ďalšie konanie svedkyne, ktorá odfotila motorové vozidlo, do
ktorého nastúpil útočník, zastavila náhodne prechádzajúcu hliadku polície, ktorej podala informáciu o
skutku a označila útočníka i odchádzajúce vozidlo s útočníkom.

Odvolací súd sa stotožnil s postupom konajúceho súdu, keď za základ skutkového stavu zobral
výpovede svedkýň E. J. a M. E., ktorým korešpondovali výpoveď poškodeného T. O., či členov hliadky
M. J. a C.. M. M., ktorí zastavili motorové vozidlo označené svedkyňou E. J. a vyzvali obžalovaného,
aby sa dostavil s nimi na OO PZ, pretože podľa popisu svedkýň bol osobou, ktorá napadla poškodeného

T. O.. Je nesporné, že svedkyne E. J. a M. E. sa nachádzali v blízkosti poškodeného T. O., popri
ktorom prechádzali aj obžalovaný M. T., J. I., J. P. a M. P.. Za dokázaný je potrebné považovať aj
mechanizmus vzniku poranenia u poškodeného T. O. a tým je jeho napadnutie päsťou do oblasti úst, v
dôsledku čoho boli poškodenému spôsobené poranenia tržno-zmliaždená rana pery, vykývavosť zubov
a odlomenie korunky zuba. Spôsob vzniku poranenia poškodený popísal ako úder päsťou do oblasti úst

a takýto útok na tvár poškodeného evidovali aj obe svedkyne E. J. a M. E., čomu napokon korešpondujú
i poranenia objektívne zistené v oblasti úst a stanovený mechanizmus vzniku poranenia znaleckým
posudkom. Za daných zistení preto niet pochybností ani o tom, že práve v túto dobu boli poškodenému
spôsobené zistené poranenia. Sporným teda ostalo, kto napadol poškodeného, a konajúci súd na
podklade výsledkov vykonaného dokazovania správne uzavrel, že ním bol obžalovaný.

SvedkyneE.J.aM.E.popísali,žeokolonichatedaajpoškodenéhoprechádzalaskupinka4osôbatoza
sebou,čonapokonpotvrdiliajJ.I.aM.P..SvedokM.P.sícevypovedal,žeišielzaJ.I.aJ.P.astálemalv
zornom poli obžalovaného a nevidel, aby počas presunu došlo k nejakému konfliktu, avšak táto výpoveď
nie je v zhode s výpoveďami svedkýň, ktoré bez pochybností členom prechádzajúcej hliadky polície

opísali útočníka, presne identifikovali vozidlo, do ktorého nastúpil, a s ním aj odišiel. Práve tieto okolnosti
sú rozhodné pre posúdenie viny obžalovaného, pretože menované svedkyne po tom, čo bezprostredne
vnímali útok obžalovaného na poškodeného podali informácie o útoku a útočníkovi polícii, ktorá na
základe ich popisu zadržala obžalovaného v osobnom motorovom vozidle, ktoré bolo svedkyňou E.
J. odfotené na mobilný telefón, čím hodnoverným spôsobom došlo k identifikácii vozidla, do ktorého

obžalovanýnasadol.Tátoreťaznasebanadväzujúcichokolnostíjednoznačneabezpochybnostílogicky
vyúsťuje do identifikácie útočníka a preto ani odvolací súd nemal pochybnosti o tom, že útočníkom, ktorý
spôsobil poškodenému poranenia objektívne zistené lekárskym vyšetrením v krátkej dobe po ich vzniku,
bol práve obžalovaný M. T..Tento logický záver plynúci z vyhodnotenia dokazovania nemôže spochybniť ani tvrdenie obhajoby,
že vykonaná rekognícia osoby svedkyňami je nezákonná z dôvodu, že obe svedkyne sa stretli s

obžalovaným pred vykonaním tohto úkonu na chodbe v budove polície. Tento vyšetrovací úkon totiž
nebol podstatným pre identifikáciu osoby útočiacej osoby a teda páchateľa prečinu ublíženia na zdraví,
pretože na základe popisu oblečenia obžalovaného a jeho fyziognomickej výbavy celého tela došlo k
zadržaniu útočníka políciou, ktorého napokon obe svedkyne E. J. a M. E. opoznali na chodbe budovy
polície podľa jeho ošatenia, kde boli vypovedať vo veci.

Obhajoba spochybňuje vierohodnosť výpovedí svedkýň E. J. a M. E. najmä z dôvodu, že výpovede
menovaných v prípravnom konaní neboli zaobstarané zákonným spôsobom so zreteľom na obsah
zápisníc o ich výsluchoch. Odvolací súd k tomuto dôvodu posúdenia hodnovernosti výpovedí svedkýň
poznamenáva, že konajúci súd vypočul svedkyne na hlavnom pojednávaní a pri rozhodovaní o vine
vychádzalztýchtovýpovedí,pričomobhajobavypočúvalaobesvedkyne.Akbysaajkonajúcisúdopieral

o výpovede menovaných svedkýň z prípravného konania, samotná skutočnosť, že v zápisnici o výsluchu
svedkýň nie sú poznamenané otázky, ktoré boli uložené svedkyniam vyšetrovateľom, ešte neznamená,
že ide o nezákonný výsluch, pretože i počas zaznamenania výpovede svedka môže dôjsť k spresneniu
niektorých detailov práve prostredníctvom uloženia doplňujúcich otázok. Napokon svedkyňa E. J. a M.
E. boli vypočuté v prípravnom konaní viackrát a to aj za prítomnosti obhajcu, pri ktorých výsluchoch sú

zaznamenané aj doslovné znenia otázok, pričom aj z týchto výpovedí svedkýň sú zrejmé skutočnosti
uvádzané i na hlavnom pojednávaní. Samotná skutočnosť, že obhajoba inak hodnotí dôkaznú situáciu a
priustálenískutkovýchzistenívychádzazinýchdôkazovakokonajúcisúd,niejedôvodomnavyslovenie
pochybností o ustálených napadnutých skutkových zisteniach.

K hodnoteniu obhajoby výpovedí svedkov J. I., M. P. a M. P., dôkazov rovnakej právnej sily ako
výpovedí svedkýň E. J. a M. E., či poškodeného T. O., odvolací súd poznamenáva, že svedkovia J. I.
a J. P. nevideli okolnosti odohrávajúce sa za nimi, keďže išli vpredu obžalovaným a svedkom M. P.,
preto tieto výpovede nesvedčia v prospech obžalovaného. Jedinou výpoveďou, ktorá naznačuje, že
obžalovaný nemal napadnúť poškodeného, je výpoveď svedka M. P., ktorý ale tak isto nevidel zreteľne

na obžalovaného, vnímal ho iba vo svojom v zornom poli, teda zrakovom poli, preto jeho výpoveď
nepostačuje na to, aby tvrdenia svedkýň a poškodeného boli spochybnené v takom rozsahu, že by
to viedlo k dôvodným pochybnostiam o vine obžalovaného. Tvrdenie svedka M. P., že žiadny konflikt
pri presune do auta nevidel, zodpovedá spôsobu presunu ich spoločnosti do auta postupne za sebou,
ako aj spôsobu vedeného útoku, ktorý sa odohral vo veľmi krátkom čase, keď obžalovaný iba žiadal

o šiltovku a po negatívnej odpovedi udrel päsťou poškodeného. Okolnosť, že policajti neevidovali na
rukách obžalovaného žiadne poranenia, z čoho by sa dalo usudzovať, že obžalovaný sa žiadnej potýčky
nezúčastnil, nie je podstatnou so zreteľom na existujúce priame dôkazy, výpovede svedkýň E. J. a M.
E.. Napokon pri údere päsťou nemuselo uňho vôbec dôjsť k poraneniu.

Vo vzťahu k ďalším uplatňovaným námietkam obhajobou je potrebné uviesť, že konajúci súd si
nedotvoril podklad pre skutkový dej, ale vyvodil ho z výsledkov vykonaného dokazovania, ktoré je
obsahom aj odôvodnenia napadnutého rozsudku. Obhajoba nelogickými konštrukciami vyvodzuje v
dôvodoch odvolania závery, ktoré sú pre ňu dôležité na zvrátenie výsledku napadnutého rozsudku,
avšak takýto postup obhajoby nie je spôsobilý spochybniť závery konajúceho súdu, ktoré sú výsledkom

hodnotenia dôkazov v súlade so zásadou uvedenou v § 2 ods. 12 Tr. poriadku, pretože ich vyhodnotil
nielen jednotlivo ale i vo vzájomných súvislostiach. Všetky podstatné okolnosti a zistenia ku skutkovým
zisteniam boli súdmi vyhodnotené, preto odvolací súd ani nereagoval na ďalšie predložené dôvody
obhajobou, v ktorých rozvíjal úvahy o inom priebehu skutkového deja, ku ktorým z vykonaného
dokazovania nemal podklad.

Konanie obžalovaného je trestným činom, pretože obžalovaný svojím konaním, keď pred barom
Surprise v Poprade po skončení diskotéky prechádzajúc okolo poškodeného T. O. tohto bezdôvodne
udrel päsťou do oblasti tváre a spôsobil mu poranenia s dobou liečenia 10 dní, naplnil všetky znaky
skutkovej podstaty nielen prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zákona, ale aj prečinu

výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona. Objektívna stránka prečinu ublíženia na zdraví
bola naplnená tým, že obžalovaný úmyselne poškodenému ublížil na zdraví, ak ho udrel päsťou do
oblasti úst takou intenzitou, že mu spôsobil poranenia vyžadujúce práceneschopnosť najmenej 10
dní a súčasne mu spôsobil narušenia v obvyklom spôsobe života po dobu 21 dní, čo je dobou naupevnenie zubov. Okrem toho konanie obžalovaného naplnilo v jednočinnom súbehu aj objektívnu
stránku prečinu výtržníctva, pretože sa fyzicky dopustil na mieste verejnosti prístupnom výtržnosti
tým, že napadol iného. V posudzovanom prípade ide o výtržnosť zo strany obžalovaného, pretože tento

bezdôvodne fyzicky napadol poškodeného v čase skončenia diskotéky, kedy sa na ulici nachádzalo
viacero odchádzajúcich hostí, po tom, čo od neho žiadal šiltovku, ktorú mu poškodený odmietol dať.

Obhajoba síce namietala právnu kvalifikáciu prečinu výtržníctva poukazujúc pritom na rozhodnutie
publikované pod č. R 40/1977, avšak vo vzťahu k nemu je potrebné uviesť, že v čase vydania tohto

rozhodnutia bola zákonná úprava trestného činu výtržníctva odlišná od súčasnej úpravy vymedzenia
zákonných znakov tohto prečinu. V roku 1976, kedy súdy rozhodovali vo veci, bola objektívna
stránka trestného činu výtržníctva vymedzená znením objektívnej stránky „dopustí sa verejne alebo
na mieste prístupnom verejnosti hrubej neslušnosti alebo výtržnosti“, ktoré vymedzenie zákonných
znakov nezahrňovalo v sebe konkrétne konanie „napadnutie iného“, čo je súčasťou zákonných znakov
objektívnej stránky prečinu výtržnosti pri súčasnej jeho právnej úprave. Podradenie útoku obžalovaného

päsťou na oblasť úst poškodeného pod pojem „fyzicky napadol iného“ zodpovedá zákonu.

Za daných zistení a úvah, ktoré obšírne prezentoval odvolací súd len v dôsledku uplatňovaných
odvolacích námietok v súlade s úvahami konajúceho súdu, považuje odvolací súd výrok o vine za
správny a zákonu zodpovedajúci.

Obžalovanému bol uložený za oba prečiny úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov,
výkon ktorého mu bol podmienečne odložený na skúšobnú dobu 15 mesiacov. Takto uložený trest
nepovažuje odvolací súd za zákonný, pretože výmera trestu je pod trestnou sadzbou po jej úprave a
teda nezodpovedá aplikovaným ustanoveniam § 156 ods. 1,

§ 364 ods. 1 a § 38 ods. 4 Tr. zákona.

Konajúci súd nepriznal obžalovanému žiadnu poľahčujúcu okolnosť, keďže obžalovaný má v evidencii
priestupkov záznamy o ich spáchaní, i keď na úseku cestnej premávky. Obžalovanému priťažovalo to,
že spáchal viac skutkov, čo zodpovedá priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. h/ Tr. zákona. V

dôsledku prevahy priťažujúcej okolnosti sa v zmysle § 38 ods. 4 Tr. zákona upravovala dolná hranica
trestnej sadzby jej zvýšením o jednu tretinu z hornej hranice a dolnej hranice trestnej sadzby, v rámci
ktorej by sa trest ukladal. Za prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ zákon ustanovuje sadzbu
odňatia slobody až na 3 roky a za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 je ňou sadzba na
6 mesiacov až 2 roky. Podľa poslednej vety ustanovenia § 41 ods. 1 Tr. zákona základnou trestnou

sadzbou je rozmedzie 6 mesiacov až 3 roky. Pri aplikácii § 38 ods. 4 Tr. zákona za zvýšenú dolnú hranicu
trestnej sadzby je potrebné považovať 16 mesiacov (z rozdielu 3 roky a 6 mesiacov je jednou tretinou 10,
o ktorú sa zvyšuje dolná hranica). Z uvedeného je teda zrejmé, že ak konajúci súd uložil obžalovanému
trest odňatia slobody vo výmere 15 mesiacov, uložil ho pod sadzbou stanovenou zákonom. Vzhľadom
však k tomu, že odvolanie podal iba obžalovaný vo svoj prospech, odvolací súd túto zistenú chybu

nemohol napraviť. Takémuto postupu bránila zásada uvedená v § 322 ods. 3 Tr. poriadku.

Odvolací súd sa stotožnil s ukladaným druhom trestu odňatia slobody, pretože spáchanie dvoch
úmyselných trestných činov za okolností, kedy obžalovaný uplatnil bezdôvodne hrubú silu voči inej
osobe, neumožňujú ani uloženie iného alternatívneho trestu so zreteľom na zabezpečenie účelu trestu

vymedzeného v § 34 os. 1 Tr. zákona.

Vzhľadom k tomu, že u obžalovaného nejde o osobu zvlášť narušenú, správne postupoval konajúci
súd, ak výkon uloženého trestu odňatia slobody obžalovanému podmienečne odložil na skúšobnú dobu,
ktorú určil na 15 mesiacov. Hrozba výkonom odňatia slobody aj podľa názoru odvolacieho súdu môže

byť účinná pri náprave obžalovaného, ktorý sám vlastným pričinením bude musieť preukázať, že pre
jeho nápravu nie je nevyhnutné, aby sa naňho pôsobilo obmedzením osobnej slobody.

Výrok o náhrade škody nadväzuje na napadnutý výrok o vine, preto odvolací súd preskúmaval i jeho
opodstatnenie podľa § 317 ods. 2 Tr. poriadku. Dokazovaním bola preukázaná príčinná súvislosť medzi

konaním obžalovaného a spôsobeným následkom, v dôsledku čoho u poškodeného T. O. bolo znalecky
stanovené bolestné na 35 bodov, čo je v prepočte 601,- eur. E. X. G. uhradila náklady za liečenie
poškodeného vo výške 39,72 eur a to za poskytnutie služby prvej pomoci, za vyšetrenie a špecializovanú
ambulantnú starostlivosť. Poškodený si dňa 16.02.2016 a poškodená strana E. a.s. si dňa 24.09.2015uplatnili svoje nároky na náhradu škody riadne a včas, čo je zistiteľné z obsahu vyšetrovacieho spisu,
preto správne postupoval konajúci súd, ak týmto oprávneným subjektom priznal náhradu škody v
rozsahu uvedenom v napadnutom rozsudku. Keďže poškodený si uplatnil nárok na náhradu škody vo

výške 1.000,- eur a konajúci súd nemal podklad na jeho priznanie, poškodeného T. O. so zvyškom
nároku na náhradu škody odkázal v súlade s § 288 ods. 2 Tr. poriadku na civilný proces.

To boli podstatné dôvody, pre ktoré odvolací súd vyhodnotil odvolanie obžalovaného ako nedôvodné
a toto postupom podľa § 319 Tr. poriadku zamietol, pretože nemal podklad pre zmenu napadnutého

rozsudku v jeho prospech.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.