Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. marec 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 3To/34/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2118012354
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 03. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Klčová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2118012354.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Klčovej a sudcov
JUDr. Jozefa Piknu a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci proti obžalovanému V. O. pre prečin
nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b) Trestného zákona s poukazom
na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora
OkresnejprokuratúryTrnavaprotirozsudkuOkresnéhosúduTrnavazodňa13.12.2018,č.k.1T/68/2018

- 242 na verejnom zasadnutí konanom dňa 14.3.2019 v Trnave, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava, z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Trnava zo dňa 13.12.2018, č. k. 1T/68/2018 - 242 uznal
obžalovaného V. O. za vinného z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm.
a), písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona a § 139 ods. 1 písm.

c) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 15.05.2018 v čase okolo 23:00 hod. v rodinnom dome v F. č. XX, v mieste bydliska, sa slovne
vyhrážal zabitím svojim rodičom a to V. O. st. a F. O., pričom vo svojich vyhrážkach následne pokračoval
aj v čase okolo 24:00 hod., a to tak, že vykopol uzamknuté dvere na rodičovskej spálni, vošiel dnu,
pričom v ruke držal kuchynský nôž s červenou plastovou rukoväťou a čepeľou dlhou 10 cm, a týmto
nožom následne zaútočil na svojho otca V. O. st., ktorého sa snažil týmto nožom pichnúť do oblasti

hrudníka a brucha, pričom sa mu vyhrážal zabitím, následne mu v ďalšom konaní zabránila matka F.
O., čo poškodený V. O. st. využil, zo spálne utiekol preč a schoval sa v detskej izbe na prízemí domu,
kde počkal na príchod policajnej hliadky, čím uvedeným konaním u poškodených V. O. st. a F. O., trvale
bytom F., vzbudil dôvodnú obavu o ich život a zdravie tým, že svoje vyhrážky aj uskutoční.
Za to okresný súd obžalovanému uložil podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona s prihliadnutím na § 38
ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok. Podľa § 48 ods. 2 písm. a)

Trestného zákona obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s
minimálnym stupňom stráženia.
K výroku o vine obžalovaného okresný súd uviedol :
V konaní pred súdom na hlavnom pojednávaní, na základe vykonaných dôkazov, spôsobom a v rozsahu
tak, ako to navrhli procesné strany a určenom súdom so zreteľom na § 2 ods. 19 Trestného poriadku
a § 278 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku, vyhodnotením vykonaných dôkazov v súlade s § 2 ods. 12

Trestného poriadku, t.j. jednotlivo a vo vzájomnom súhrne bez ohľadu na to, ktorá z procesných strán
tieto dôkazy navrhla či obstarala, súd mal za preukázané, že sa skutok uvedený v obžalobe stal a že
tento spáchal obžalovaný V. O..
Prezentovaná obrana obžalovaného bola vyvrátená vykonaným dokazovaním na hlavnom pojednávaní,
ktorého výsledky boli v neprospech obžalovaného.
V uvedenom prípade nebolo možné aplikovať na predmetný prípad tzv. materiálny korektív (§ 10 ods. 2

Trestného zákona), nakoľko závažnosť spáchaného prečinu nepovažoval súd za nepatrnú.Obžalovaný konal vo forme priameho úmyslu podľa § 15 písm. a/ Trestného zákona, t.j. chcel spôsobom
uvedeným v Trestnom zákone porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, čo vyplynulo
najmä z usvedčujúcich výpovedí poškodených z prípravného konania či znaleckého dokazovania o jeho

príčetnosti.
Na strane obžalovaného V. O. neboli zistené žiadne okolnosti vylučujúce jeho trestnú zodpovednosť (§
22 a § 23 Trestného zákona).
K výroku o treste a ochrannom opatrení okresný súd uviedol :
Z oboznámených správ o povesti obžalovaného vyplynulo, že obžalovaný je slobodný a bezdetný. V

minulosti bol 2-krát súdne trestaný, avšak v prípade oboch jeho podmienečných odsúdení sa už na neho
hľadí, ako keby nebol odsúdený (v oboch prípadoch sa osvedčil). Pokiaľ ide o odsúdenie Okresným
súdom Trnava vedené pod sp. zn. 7T/11/2014, tak skúšobná doba podmienečného odsúdenia mu
uplynula dňa 18.09.2017, pričom v následnej 1-ročnej lehote prokurátor síce súhlasil s jeho osvedčením,
ale doteraz o osvedčení nebolo súdom rozhodnuté. Preto sa v prípade tohto odsúdenia uplatnila tzv.
fikcia osvedčenia v zmysle § 50 ods. 5 Trestného zákona. V minulosti bol obžalovaný tiež 1-krát

priestupkovo postihnutý pokutou vo výške 30,00,- eur pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu
podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov,
ktorý spáchal dňa 11.01.2018. Jeho správanie a vystupovanie počas výkonu väzby nebolo vždy na
požadovanej úrovni, keď v jednom prípade ho bolo potrebné formou pohovoru upozorniť na dodržiavanie
jeho základných povinností, konkrétne plniť pokyny a príkazy príslušníka a zamestnanca zboru.

Pri určovaní druhu a výmery trestu súd prihliadal najmä na spôsob spáchania trestného činu a jeho
následok, zavinenie a jeho mieru, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu
obžalovaného, jeho pomery a možnosti jeho nápravy. Súd po zvážení všetkých rozhodných skutočností
dôležitých pre určenie druhu a výmery trestu, s prihliadnutím na to, že nezistil u obžalovaného žiadnu
poľahčujúcu či priťažujúcu okolnosť (na prokurátorom v jeho záverečnej reči navrhované prihliadanie na

priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona súd nereflektoval, nakoľko všetky odsúdenia
obžalovaného sú už s účinkami, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený), dospel k záveru, že
obžalovanému V. O. je potrebné uložiť trest odňatia slobody vo výmere 1 (jeden) rok (teda pri spodnej
hranici trestnej sadzby určenej podľa § 360 ods. 2 Trestného zákona od 6 mesiacov do 3 rokov) so
zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, pretože obžalovaný v minulosti

nebol vo výkone trestu odňatia slobody a súd nezistil relevantný dôvod na jeho zaradenie do prísnejšieho
ústavu na výkon trestu (§ 48 ods. 4 Trestného zákona).
Takto uložený trest podľa názoru súdu zabezpečí v prípade obžalovaného najmä ochranu spoločnosti
tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti, vytvorí tiež podmienky na jeho výchovu k tomu, aby
viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov. Takýto trest bude nepochybne

vyjadrovať aj jeho morálne odsúdenie spoločnosťou. Súd bol toho názoru, že konanie obžalovaného
voči svojim najbližším, s prihliadnutím na jeho nezodpovedný prístup k svojmu psychického stavu čo do
ignorovania liečebného režimu, ako aj spôsob spáchania skutku (so zbraňou, vyhrážky smrťou obom
rodičom), je nutné „potrestať“ najprísnejším druhom trestu, a to trestom nepodmienečným, pretože len
jeho výkonom môže dôjsť k určitej pozitívnej zmene u obžalovaného do budúcnosti, a teda aj k splneniu

účelu trestu.
Súd zároveň nezistil splnenie zákonných podmienok na mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Tr.
zák., pričom na okolnosti, ktoré by mohli prípadne umožniť mimoriadne zníženie trestu, nepoukazoval
v priebehu trestného konania ani sám obžalovaný.
Súd tiež nezistil splnenie podmienok na uloženie ďalšieho (sekundárneho) trestu či akéhokoľvek

ochranného opatrenia.
V zmysle záverov uvedených v znaleckom posudku MUDr. Ľubice Ondrisovej č. 32/2018 nebolo
ňou navrhované uloženie akéhokoľvek ochranného liečenia obžalovanému, čo znalkyňa riadne
odôvodnila nezistením relevantných dôvodov pre taký návrh (zároveň bol jej znalecký posudok pre súd
„významnejším“ dôkazom oproti lekárskej správe MUDr. V. E., naviac túto správu aj znalkyňa brala do

úvahy v rámci podkladov pre svoje odborné zistenia, a to aj v kontexte celej tejto trestnej veci). Ani
vykonané dokazovanie na hlavnom pojednávaní nepreukázalo také okolnosti, ktoré by mali súd viesť k
záveru o potrebe (dôvodnosti) uloženia akéhokoľvek ochranného liečenia obžalovanému, pričom sám
obžalovaný uviedol, že v čase spáchania skutku už neužíval omamné a psychotropné látky a okrem
otca mal nervy aj na inú osobu, s ktorou mal niekoľko týždňov pred samotným skutkom fyzický konflikt.

Pre uloženie ochranného liečenia obžalovanému preto neboli splnené zákonné podmienky uvedené v
ustanoveniach§73ods.1,ods.2Trestnéhozákona.Jepotrebnévšakdodať,ženapriektomu,žeorgány
činné v trestnom konaní disponovali od počiatku trestného konania informáciou o tom, že obžalovaný je
užívateľom omamných a psychotropných látok, boli pasívne v tom smere, aby vôbec dôsledne zisťovali,či bol obžalovaný v čase spáchania skutku pod ich prípadným vplyvom (napr. odberom krvi či moči
obžalovaného po jeho zadržaní), ktoré pozitívne zistenie takýto záver súdu (a teda napokon aj znalkyne)
mohlo zmeniť.

Pokiaľ ide o zaistený kuchynský nôž, na hlavnom pojednávaní nebolo bez najmenších pochybností
preukázané vlastníctvo obžalovaného k tejto veci, a preto nebolo možné uvažovať o uložení trestu
prepadnutia veci či zhabania veci. K jeho vlastníctvu sa na hlavnom pojednávaní „prihlásila“ tiež
poškodená F. O..
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Okresnej prokuratúry Trnava čo do

výroku o treste v neprospech obžalovaného (č. l. 237), ktoré odôvodnil na č. l. 260 - 262.
V písomne odôvodnenom odvolaní prokurátor namietal, že súd nesprávne vyhodnotil pomer
poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri určení výšky trestu a zároveň nevyhovel návrhu prokurátora
na uloženie ochranného protitoxikomanického liečenia obžalovanému.
Podľa § 38 ods. 2 Trestného zákona, pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na
pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Obžalovaný V. O. podľa odpisu registra trestov bol v minulosti dvakrát súdne trestaný a to v roku
2008 rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2T/46/08 zo dňa 20.05.2008, právoplatným dňa
20.05.2008 a v roku 2014 trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/11/2014 zo dňa
28.08.2014, právoplatným dňa 18.09.2014, pričom v oboch prípadoch sa jednalo o totožnú násilnú
trestnú činnosť pre trestné činy ublíženia na zdraví podľa § 156 Trestného zákona a trestného činu

výtržníctva podľa § 364 Trestného zákona spáchaných spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného
zákona, pričom v oboch prípadoch boli V. O. uložené podmienečné tresty so skúšobnou dobou.
Podľa§38ods.4Trestnéhozákona,akprevažujepomerpriťažujúcichokolností(zapriťažujúcuokolnosť
u odsúdeného možno vymedziť okolnosť uvedenú v § 37 m) Trestného zákona, teda že odsúdený už bol
za trestný čin odsúdený), zvyšuje sa dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Pri trestnej sadzbe šesť mesiacov až tri roky je jednou tretinou z trestnej sadzby 10 mesiacov, čo
znamená, že súd mal ukladať trest v rozmedzí od 16 mesiacov (teda jedného roka a 4 mesiacov) až
na tri roky.
Vo vzťahu k ochrannému opatreniu prokurátor v odôvodnení odvolania uviedol, že podľa § 73 ods. 1
Trestného zákona, súd uloží ochranné liečenie v prípadoch uvedených v § 39 ods. 2 písm. c) a § 40

ods. 1 písm. d) alebo ak páchateľ činu inak trestného nie je pre nepríčetnosť trestne zodpovedný a jeho
pobyt na slobode je nebezpečný. Podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, súd tak môže urobiť aj
vtedy, ak páchateľ spáchal trestný čin pod vplyvom návykovej látky alebo v súvislosti s jej užívaním.
K názoru samosudcu Okresného súdu Trnava, ktorý v predmetnom rozsudku uviedol, že pre uloženie
ochranného liečenia obžalovanému neboli splnené podmienky uvedené v ustanoveniach § 73 ods. 1

alebo ods. 2 Trestného zákona, je na mieste konštatovať, že zo strany samosudcu Okresného súdu
Trnava nebol braný ohľad na možnosť nápravy obžalovaného. Samostatné uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov, bez uloženia ochranného protitoxikomanického liečenia, nie
je podľa názoru dozorového prokurátora samo o sebe dostačujúcou zárukou nápravy obžalovaného.
Prokurátor poukázal na doslovné znenie ustanovenia § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona, ktoré

okrem iného uvádza, že súd môže uložiť ochranné liečenie, ak je trestný čin spáchaný v „súvislosti"
s užívaním návykovej látky. Preto prvostupňovým súdom tvrdená skutočnosť o nedôslednosti orgánov
činných v trestnom konaní v smere zisťovania prítomnosti návykovej látky v tele obžalovaného v
čase spáchania skutku sa javí ako právne irelevantná, nakoľko materiálnou podmienkou podľa vyššie
citovaného ustanovenia nie je len spáchanie trestného činu pod vplyvom návykovej látky. V danom

kontexte je potrebné predovšetkým poukázať na dôkazy vykonané na hlavnom pojednávaní, a to najmä
na závery znaleckého posudku z odboru zdravotníctvo a farmácia odvetvie psychiatria č. 32/2018 zo
dňa 16.08.2018 znalkyne MUDr. Ľubice Ondrisovej, z ktorých okrem iného vyplýva, že obžalovaný v
čase spáchania skutku trpel duševnými poruchami, a to zmiešanou poruchou osobnosti a syndrómom
závislosti na viacerých psychoaktívnych látkach (marihuana, pervitín) - pravdepodobne v abstinencii.

Závislosť je viacročná, silne rozvinutá v psychickej zložke, ako je pre tieto drogy typické. Údaje o
frekvencii a množstve užívania drog poskytované obžalovaným sú málo spoľahlivé a nepresné. Nie
je isté, či v čase spáchania skutku konal pod vplyvom drogy, avšak v prípade ak by obžalovaný bol
v čase spáchania skutku pod vplyvom psychoaktívnych látok, navrhovala by mu uloženie ochrannej
protitoxikomanickej liečby ústavnou formou.

Odôvodnenosť uloženia protitoxikomanického liečenia je deklarovaná taktiež lekárskymi správami
MUDr. V. E. zo dňa 12.01.2018 a 19.06.2018, z ktorých okrem iného vyplýva, že obžalovaný je dlhodobo
psychiatricky sledovaný pre poruchu osobnosti, abúzus marihuany, v poslednej dobe vraj užíva pervitín,
následkom čoho býva agresívny, doma napáda príbuzných, správa sa vulgárne, hrubo, agresívne, jehomatka sa bojí, že ublíži deťom v rodine. Posledné roky sa u neho prejavujú stavy agresivity, býva
podráždený, zlostný, výbušný, potvrdil sa u neho konzum drog - marihuany a pervitínu, z dôvodu ktorého
bol hospitalizovaný. U obžalovaného by bola vhodná ústavná liečba s odsledovaním stavu, ale takúto

liečbu obžalovaný odmieta.
Vzhľadom na vyššie uvedené upozornila taktiež na rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej
republiky, najmä s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 20. augusta 1996,
sp. zn. 7 To/6/96: „ I. Ochranné liečenie je jedným z druhov ochranných opatrení, ktoré podľa § 73
ods. 1 Trestného zákona patria medzi prostriedky slúžiace na dosiahnutie účelu Trestného zákona.

Jeho účelom je, rovnako ako pri treste, zaistiť ochranu spoločnosti, ale špecifickým spôsobom. II.
U obvineného, ktorého vek a miera závislosti na návykovej látke, ani výsledky dosiahnuté v rámci
predchádzajúceho liečenia tejto závislosti neboli v znaleckom posudku psychiatrov náležite zohľadnené,
nie je možné bez ďalšieho, ani pri jeho negatívnom postoji k ochrannému liečeniu uzatvoriť, že ochranné
liečenie nie je indikované."
Z vyššie uvedených dôvodov sa s názorom samosudcu Okresného súdu Trnava vyjadrenom v

odôvodnení predmetného rozsudku tak do výroku o výške uloženého trestu, ako i vo vzťahu k absencii
výroku o uložení ochranného protitoxikomanického liečenia prokurátor nestotožňuje.
Vzhľadom na skutočnosti vyplývajúce z dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní je teda
nepochybné, že osobnosť obžalovaného, so zreteľom na jeho agresívne črty správania sa, je trvale
narušená taktiež aj dôsledkom užívania psychoaktívnych látok, pričom táto závislosť je viacročná a silne

rozvinutá v psychickej zložke, dôsledkom čoho je na mieste konštatovať, že trestný čin, z ktorého bol
obžalovaný prvostupňovým súdom uznaný vinným, bol spáchaný ako dôsledok užívania návykových
látok, resp. mal súvis s ich užívaním.
Obžalovaný V. O. sa takéhoto násilného konania dopúšťal už v minulosti (vyššie uvedené odsúdenia),
rovnako bol v minulosti dvakrát priestupkovo riešený pre priestupok proti občianskemu spolunažívaniu

(rok 2016 - voči bratovi a rok 2018), intenzita útokov a agresivita u obžalovaného graduje najmä voči
rodinným príslušníkom (poškodeným matke a otcovi), pričom pri žalovanom skutku to bol zároveň útok
so zbraňou - nožom, obžalovaného v tomto konkrétnom prípade, čo vyvrcholilo väzobným stíhaním v
tomto konkrétnom prípade.
S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má prokurátor za to, že trest uložený napadnutým

rozsudkom v trvaní 1 rok nepodmienečne nezohľadňujúci použitie priťažujúcej okolnosti § 37 písm. m)
Trestného zákona a teda i zvýšenie dolnej hranice sadzby a následné uloženie prísnejšieho trestu a
absentujúci výrok o uložení ochranného opatrenia má za následok oslabenie ochrany spoločnosti podľa
jednak podľa ustanovenia § 34 ods. 1 ods. 4 a zároveň i ustanovenia § 35 ods. 5 Trestného zákona,
pričom prvostupňový súd pri neuložení ochranného opatrenia absolútne odignoroval taktiež potrebu

liečenia obžalovaného.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody navrhol, aby Krajský súd v Trnave podľa § 321 ods. 1 písm.
d), písm. e) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok Okresného súdu sp. zn. 1T/68/2018 zo dňa
13.12.2018, a to vo výroku o treste a aby podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil Okresnému
sudu v Trnave na nové prejednanie a rozhodnutie, prípadne podľa § 322 odsek 3 Trestného poriadku

vo veci rozhodol sám.
Obžalovaný sa prostredníctvom svojho obhajcu vyjadril k odôvodneniu odvolania prokurátora v tom
zmysle, že prvostupňovým súdom uložený trest je zákonný a primeraný a preto navrhuje odvolanie
prokurátora v celom rozsahu zamietnuť.
Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.

1 (podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala
alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo
podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné) alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 (súd
rozhodol v nezákonnom zložení, obžalovaný nemal obhajcu, hoci išlo o prípad povinnej obhajoby,
alebo hlavné pojednávanie bolo vykonané v neprítomnosti obžalovaného, hoci na to neboli splnené

zákonné podmienky), preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti
ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení zistil, že odvolanie

proti rozsudku okresného súdu podala procesná strana na to oprávnená, a to proti výroku, proti ktorému
odvolanie podať mohla, pričom tak urobila v lehote ustanovenej v zákone.
Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil zástupca krajskej prokuratúry,
obžalovaný a obhajca obžalovaného.Zástupca krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí uviedol, že je potrebné obžalovanému zohľadniť
priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Trestného zákona a následne, pri prevahe priťažujúcich
okolností, uložiť tomuto trest v rámci trestnej sadzby so zvýšenou spodnou hranicou o jednu tretinu.

Zároveň má za to, že boli splnené podmienky na uloženie ochranného liečenia. Navrhol preto, aby
odvolací súd zrušil napadnutý výrok o treste postupom podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e) Trestného
poriadku a alternatívne buď vec vrátil prvostupňovému súdu, aby o nej znovu konal a rozhodol, alebo
sám rozhodol rozsudkom a uložil zákonný trest a súčasne doplnil chýbajúci výrok o ochrannom opatrení.
Obhajca obžalovaného Mgr. Michal Lyso, ktorého si obžalovaný splnomocnil na zastupovanie pred

verejným zasadnutím odvolacieho súdu, uviedol, že sa nestotožňujú s odvolacími argumentmi
prokuratúry. Priznanie priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. m) Trestného zákona by bolo extenzívnym
výkladom zákona. Pri takomto výklade zákona by potom prichádzalo do úvahy priznanie poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. c) Trestného zákona.
Vo vzťahu k neuloženému ochrannému liečeniu poukázal na závery znaleckého posudku, ktorý bol k
dispozícii už v auguste 2018. Pokiaľ boli pochybnosti o jeho správnosti, mali orgány činné v trestnom

konaní dať vypracovať nový znalecký posudok, čo sa nestalo. Závery znaleckého posudku nemožno
preklenúť lekárskou správou, preto považuje neuloženie ochranného liečenia za zákonné.
Obžalovaný súhlasil s prednesom svojho obhajcu, a navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť.
Preskúmaním obsahu spisového materiálu krajský súd zistil, že súd prvého stupňa vykonal na hlavnom
pojednávaní vo vzťahu k trestu dostatočné dokazovanie, správne vyhodnotil osobu obžalovaného, jeho

predchádzajúci spôsob života, jeho povesť ako aj všetky ďalšie skutočnosti potrebné pre uloženie
spravodlivého trestu a s odôvodnením prvostupňového súdu sa v celom rozsahu stotožňuje.
V odôvodnení rozsudku prvostupňový súd dostatočne vyhodnotil na základe akých skutočností dospel
k ustáleniu rozsahu poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností pričom správne v tomto smere
neaplikoval žiadnu poľahčujúcu ani priťažujúcu okolnosť.

Je pravdou, že obžalovaný V. O. podľa odpisu registra trestov bol v minulosti dvakrát súdne trestaný a
to v roku 2008 rozsudkom Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2T/46/08 zo dňa 20.05.2008, právoplatným
dňa 20.05.2008 a v roku 2014 trestným rozkazom Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/11/2014 zo dňa
28.08.2014, právoplatným dňa 18.09.2014. Obidve odsúdeniach majú účinky zahladenia a v súčasnosti
sa na obžalovaného hľadí, akoby nebol odsúdený.

Z predmetného odpisu registra trestov jednoznačne vyplýva že V. O. sa dňa 28.6.2010 osvedčil v
skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia vo veci Okresného súdu Piešťany sp. zn. 2T/46/08 a teda
sa na neho hľadí akoby nebol odsúdený.
Zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/11/2014, ktorý si prvostupňový súd správne pripojil na
hlavné pojednávanie a tento aj v podstatných častiach oboznámil, vyplýva tak ako to správne ustálil

prvostupňovýsúd,žeskúšobnádoba(3roky)podmienečnéhoodsúdeniatrestnýmrozkazomOkresného
súdu Trnava sp. zn. 7T/11/2014 zo dňa 28.8.2014, právoplatným dňa 18.9.2014 obžalovanému uplynula
dňa 18.09.2017, pričom v následnej 1-ročnej lehote (do 18.9.2018) prokurátor síce súhlasil s jeho
osvedčením, ale do dňa konania hlavného pojednávania vo veci Okresného súdu Trnava sp. zn.
1T/68/2018 o osvedčení nebolo súdom rozhodnuté a preto sa v prípade uvádzaného odsúdenia uplatnila

tzv. fikcia osvedčenia v zmysle § 50 ods. 5 Trestného zákona.
Krajský súd z pripojeného spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 7T/11/2014 navyše zistil, že Okresný
súd Trnava uznesením zo dňa 12.2.2019 sp. zn. 7T/11/2014 rozhodol o osvedčení sa menovaného v
skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia, čo však Krajský súd vzhľadom na § 50 ods. 5 Trestného
zákona (fikcia osvedčenia) považuje za nadbytočné.

Z uvedeného mal aj odvolací súd za preukázané, že obe doterajšie odsúdenia obžalovaného sú
zahladené a na obžalovaného sa hľadí akoby nebol odsúdený. Tieto skutočnosti správne a v súlade so
zákonom vyhodnotil aj prvostupňový súd, ktorý postupoval správne a zákonne, keď pri ukladaní trestu
u obžalovaného neaplikoval priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Trestného zákona.
Taktiež prvostupňový súd postupoval správne, keď obžalovanému neuložil ochranné protitoxikomanické

liečenie, nakoľko ani podľa názoru odvolacieho súdu na jeho uloženie neboli splnené zákonné
podmienky.
V prejednávanej trestnej veci nie je možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 20. augusta 1996, sp. zn. 7/To/6/1996, na ktoré v odvolaní poukazuje prokurátor, nakoľko nejde o
skutkovo totožné veci, pričom v prejednávanom prípade prvostupňový súd toto neuloženie dôsledne

odôvodnil okolnosťami súvisiacimi s osobou obžalovaného ako i samotným skutkom.
Je pravdou, ako uvádza prokurátor, že pojem „v súvislosti“ s užívaním návykovej látky a pojem
„pod vplyvom“ návykovej látky nie je totožný, avšak v prejednávanom prípade nebola zistená žiadna
relevantná súvislosť medzi užívaním návykovej látky a spáchaným skutkom. Takáto súvislosť by okremsituácie, že by bol skutok spáchaný pod vplyvom návykovej látky (čo v konaní preukázané a ani
preukazované nebolo), prichádzala do úvahy, ak by napríklad bol skutok spáchaný s cieľom zabezpečiť
sifinančnéprostriedkynanávykovúlátku,prípadneakbyužívanienávykovýchlátokmalotakývýznamný

vplyvnaosobnosťpáchateľa,žebybezďalšíchskutočnostíovplyvnilojehokonaniesmeromkspáchaniu
predmetného skutku.
Zo znaleckého posudku MUDr. Ľubice Ondrisovej č. 32/2018 však vyplýva, že okrem závislosti je
u obžalovaného prítomná porucha osobnosti zmiešaného typu, ktorá nemá forenzný význam, ale
vysvetľuje správanie obžalovaného - labilný, impulzívny, agresívny, pričom tieto vlastnosti sú jeho trvalou

osobnostnou výbavou. Znalkyňa zohľadniac závislosť obžalovaného od viacerých psychoaktívnych
látok v posudku uviedla, že nenavrhuje v tomto smere žiadne liečebné opatrenia. Uviedla, že zo
psychiatrického hľadiska obžalovaný nie je pre spoločnosť nebezpečný.
Ak teda v konaní nebolo preukázané, že by obžalovaný skutok spáchal pod vplyvom návykovej látky,
pričom agresivita je bez ohľadu na závislosť na návykových látkach jeho trvalou osobnostnou výbavou,
nemožno bez ďalšieho konštatovať, že by obžalovaný spáchal skutok v súvislosti s užívaním návykovej

látky a preto prvostupňový súd postupoval správne, keď vyhodnotil, že na uloženie ochranného
protitoxikomanického liečenia nie sú splnené zákonné podmienky.
Pre úplnosť odvolací súd k odvolacej námietke prokurátora k neuloženiu ochranného liečenia uvádza,
že podľa vyjadrenia znalkyne by protitoxikomanická liečba u obžalovaného bola úspešná len vtedy, ak
by bola realizovaná z jeho vlastného rozhodnutia a psychiatrická liečba, vo vzťahu k jeho agresívnym

črtám osobnosti, by nespĺňala nápravný účel, nakoľko, podľa znaleckého posudku, je táto jeho vlastnosť
trvalou osobnostnou výbavou.
Nezistiac preto žiadne podmienky pre zrušenie resp. zmenu napadnutého prvostupňového rozsudku
senát Krajského súdu v Trnave odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Trnava ako nedôvodné
podľa § 319 Trestného poriadku zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.