Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 11Co/247/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6716214033
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Zlocha

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2019:6716214033.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa

Zlochu a sudkýň JUDr. Renáty Deákovej a JUDr. Jany Haluškovej ako členiek senátu, v spore žalobcu:
EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, zastúpený
advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, 851 02
Bratislava, proti žalovaným: 1/ K.R.E. konkurzy a reštrukturalizácie, k.s., so sídlom kancelárie Tehelná
189, 960 01 Zvolen, správca konkurznej podstaty úpadcu: K. N., nar. XX. S. XXXX, bytom A. L. XXXX/
X, XXX XX X., 2/ B. N., nar. X. C. XXXX, bytom A. L. XXXX/X, XXX XX X. a 3/ W. P., nar. X. I. XXXX,
bytom K. Y. XXX/X, XXX XX X., o zaplatenie 1.665,93 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Okresného súdu Zvolen č.k. 14Csp/103/2016-102 zo dňa 13. marca 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Konanie voči žalovaným rade 1/ a v rade 2/ z a s t a v u j e .

II. Rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalovanému 3/ p o t v r d z u j e .

III. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II. o nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k
žalovaným v rade 1/ a v rade 2/ mení tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania pred súdom

prvej inštancie vo vzťahu k žalovaným v rade 1/ a rade 2/ n e p r i z n á v a .

IV. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v rade 1/ a v rade 2/ n e p
r i z n á v a .

V. Žalovaný 3/ m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100%,
ktoré je mu žalobca p o v i n n ý zaplatiť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej

inštancie o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Zvolen (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) odvolaním napadnutým
rozsudkom žalobu zamietol (prvá výroková veta). Žalovaným 1/, 2/ a 3/ priznal voči žalobcovi nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu (druhá výroková veta).

1.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovaným 1/,
2/ a 3/ zaplatenia sumy 1.665,93 Eur s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy

o postúpení pohľadávok uzatvorenej podľa § 524 a nasl. Občianskeho zákonníka zo dňa 23.10.2015
medzi postupcom Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151
653 (ďalej ako „postupca“) a postupníkom (žalobcom), postúpil postupca žalobcovi pohľadávku voči
žalovaným 1/ až 3/. Postupca uzatvoril so žalovanými 1/ a 2/ dňa 23.09.2005 Zmluvu č. 402686623,ktorej súčasťou sú Všeobecné obchodné podmienky postupcu v znení ich dodatkov (ďalej len „VOP“).
Na základe tejto zmluvy postupca poskytol žalovaným 1/ a 2/ peňažné prostriedky vo výške 5.311,03
Eur. Pohľadávka ku dňu postúpenia pohľadávky predstavovala sumu 3.011,31 Eur, ktorá pozostávala

z istiny vo výške 2.311,03 Eur, z riadneho úroku vo výške 503,51 Eur, z úroku z omeškania vo výške
196,77 Eur. Žalobca si v konaní uplatnil splátky úveru splatné od 20.11.2013 do 20.07.2015 v počte 21
splátok a celkovej výške 1.665,93 Eur (21 x 79,33 Eur = 1.655,93 Eur).

1.2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci platobným rozkazom sp.zn. 14Csp/103/2016-40 zo dňa

10.01.2017, proti ktorému podal žalovaný 3/ odpor, v dôsledku čoho okresný súd podľa § 267 ods. 3 prvá
veta zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) zrušil platobný rozkaz v plnom
rozsahu. Žalovaný 3/ v odpore uviedol, že záväzkový vzťah, ktorý je predmetom konania, je bankovým
úverom, ktorý na rozdiel od úverov od „nebankových“ spoločností je regulovaný aj špeciálnou právnou
úpravou a to zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„zákon č. 483/2001“ alebo „Zákon o bankách“). Poukázal na ustanovenie § 92 ods.8 zákona č. 483/2001

Z.z., ktoré vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, pričom táto výzva je jedným zo
zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Táto skutočnosť v
danom prípade zachovaná nebola, preto žalobcu nepovažoval za aktívne legitimovaného na podanie
žaloby.

1.3. Po vykonanom dokazovaní vychádzajúc z ustanovení § 524 ods. 1, 2, § 526 ods. 1, 2, §
39, § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 92 ods. 8 Zákona o bankách, súd prvej inštancie
konštatoval, že dňa 23.09.2005 uzatvorili Slovenská sporiteľňa, a.s., ako banka na jednej strane (ďalej
len „veriteľ“) a žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci na strane druhej Zmluvu o splátkovom úvere č. 0402686623,

ktorá bola uzatvorená typovo podľa § 497 až 507 Obchodného zákonníka. Predmetom zmluvy bolo
poskytnutie splátkového úveru žalovaným 1/ a 2/ v sume 5.311,03 Eur, išlo o spotrebný bezúčelový úver.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli Všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“) veriteľa účinné
odo dňa 01.08.2002. Podľa bodu 19.16. VOP „Klient výslovne súhlasí s tým, že banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné,

podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu
na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči
klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s
predchádzajúcim písomným súhlasom banky“. Dňa 23.09.2005 bola medzi veriteľom na jednej strane
a žalovaným 3/ ako ručiteľom na strane druhej uzatvorená Dohoda o ručení, v ktorej žalovaný 3/

prehlásil, že uspokojí pohľadávku veriteľa, ktorá vznikla z úverovej zmluvy, na základe ktorej veriteľ
poskytol dlžníkom úver vo výške 5.311,03 Eur. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 30.10.2015
postupca oznámil žalovaným 1/ až 3/, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1237/2015/CE
uzatvorenej dňa 23.10.2015 banka postúpila pohľadávku z predmetnej zmluvy o úvere spoločnosti EOS
KSI Slovensko, s.r.o., Bratislava, IČO: 35 724 803. Oznámenie o postúpení pohľadávky bolo odoslané

na poštovú prepravu žalovaným 1/ až 3/ dňa 11.11.2015, o čom svedčia podacie hárky Slovenskej
pošty, a.s., zo dňa 11.11.2015. Výzvou zo dňa 23.09.2015 banka vyzvala žalovaného 1/ na úhradu sumy
398,12 Eur s príslušenstvom, s ktorou úhradou sumy bol žalovaný 1/ v omeškaní ku dňu 31.12.2011 z
predmetnejzmluvyoúvere.Tútosumubankažiadalauhradiťdo10dníoddoručeniavýzvystým,žeinak
pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky do mandátnej správy tretej osobe. Doručovanie

tejto výzvy žalovanému 1/ okresný súd preukázané v konaní nemal. Rovnako nemal preukázanú výzvu
banky pre žalovanú 2/.

1.4. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca nepreukázal splnenie podmienky pre platné postúpenie
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, ktoré ustanovenie zdôrazňuje,

že tento zákon ako osobitná právna úprava pre platné postúpenie pohľadávky banky vyžaduje súčasné
splnenie oboch podmienok (osobitná písomná výzvy banky klientovi a relevantná doba omeškania
dlžníka aj napriek písomnej výzve banky). Súd prvej inštancie nemal v konaní preukázané splnenie
jednej z týchto zákonných podmienok, a to hodnoverné preukázanie zaslania písomnej výzvy banky
žalovaným 1/ a 2/ ako dlžníkom tak, ako to predpokladá uvedené zákonné ustanovenie. Preto zmluvu

o postúpení pohľadávky, ktorou mal pôvodný veriteľ voči žalovaným 1/ až 3/ postúpiť predmetnú
pohľadávku žalobcovi považoval za absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka
v spojení s § 525 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zároveň uviedol, že dojednanie na základe ktorého si
strany možnosť postúpenia dojednali v bode 19.16. VOP, je v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách atiež je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie zdôraznil, že nepostačuje len
preukázanie výzvy dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách ale aj preukázanie, že táto výzva
bola daná do dispozičnej sféry dlžníka pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok, ktorá v danom

prípade bola uzatvorená dňa 23.10.2015, čo však žalobca nepreukázal. Z dôvodu nedostatku aktívnej
vecnej legitimácie na strane žalobcu preto žalobu zamietol.

1.5. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenie § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalovaným 1/, 2/ a 3/, ktorí mali vo veci úspech v celom rozsahu, priznal nárok na

náhradu trov konania voči žalobcovi v plnom rozsahu.

2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobe
vyhovie, alternatívne aby ho postupom podľa § 389 ods. 1 C.s.p. zrušil a vec vrátil okresnému súdu
na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na

odvolacie dôvody uvedené v ustanovení § 365 ods. 1 písm. f), h) C.s.p..

2.1 V konkrétnostiach poukázal na § 92 ods. 8, § 89 ods.1 Zákona o bankách a na bod 19.16. VOP.
Nakoľko ustanovenie § 89 ods.1 zákona č. 483/2001 Z.z. pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a
klientom odchýlne od ustanovení citovaného zákona, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia

odchýlne. V bode 19.16. VOP, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy, si zmluvné strany
dohodli možnosť postúpenia pohľadávky nepodmienenú počtom dní omeškania, prípadne zaslaním
písomnej výzvy. Vzhľadom na uvedené mal za to, že došlo k platnému postúpeniu pohľadávky. Bod
19.16. VOP nie je v rozpore so zákonnými ustanoveniami, keďže samotný zákon o bankách umožňuje
zmluvným stranám upraviť si vzájomné vzťahy odchýlne od ustanovení zákona. Ustanovenie bodu

19.16. VOP je v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Poukázal na uznesenie Krajského
súdu v Prešove sp.zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017 a sp.zn. 9Co/35/2013 zo dňa 11.03.2014
a na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp.zn. 24co/147/2017 zo dňa 10.01.2018. Žalovaný 1/ v
konaní nespochybnil doručenie výzvy, preto je potrebné tvrdenia žalobcu, ktoré zo strany žalovaného
neboli nijakým spôsobom spochybnené, považovať za nesporné. Ďalej tvrdil, že ustanovenie § 92

ods. 8 zákona č.483/2001 Z.z. nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka
pohľadávky. Účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o
podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza
k porušeniu bankového tajomstva. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom
ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Poukázal na skutočnosť,

že oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky spolu s podacím hárkom preukazuje
odoslanietejtopísomnostižalovanému,ktorébezďalšiehozakladáaktívnuvecnúlegitimáciupostupníka
na vymáhanie postúpenej pohľadávky. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Krajského súdu v Nitre
sp.zn. 9Co/133/2013 zo dňa 27.06.2014.

3. Žalovaný 3/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. kogentne
upravuje, že ak je ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient
nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného
záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky
svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe,

a to aj osobe, ktorá nie je bankou, aj bez súhlasu klienta, pričom z povahy tohto ustanovenia vyplýva,
že sa od neho nemožno odchýliť, pretože predstavuje minimálnu ochranu klienta pred postúpením
pohľadávky tretej osobe, ako aj podmienky, za ktorých môže banka takýmto spôsobom postupovať.
Podľa názoru žalovaného 3/ je nesporné, že na žalobcu bola postúpená pohľadávky z bankového
úveru, preto postúpenie pohľadávky z banky na inú osobu, a to aj osobu, ktorá nie je bankou, je možné

realizovať len v súlade s § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o
bankách vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý je nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní
v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku a táto výzva je potom jedným zo
zákonných predpokladov platného postúpenia pohľadávky z banky na inú osobu. Zo strany žalobcu však
nebol v konaní doposiaľ predložený taký dôkaz, ktorým by preukázal doručenie písomnej výzvy banky

žalovaným 1/ a 2/. Pokiaľ žalobca uvedenú skutočnosť v konaní nepreukázal, nebol splnený zákonný
predpoklad pre platné postúpenie pohľadávky a žalobca preto nie je na podanie žaloby aktívne vecne
legitimovaný. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
C.s.p. ako vecne správny potvrdil.4. Žalobca a žalovaní v rade 1/ a v rade 2/ sa k vyjadreniu žalovaného 3/ nevyjadrili.

5. Ďalšie relevantné vyjadrenie podané nebolo.

6.OdvolacísúdpopredloženíspisunarozhodnutieoodvolanílustráciouvObchodnomvestníkuzistil,že
po vyhlásení napadnutého rozhodnutia Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp.zn. 2OdK/573/2018
zo dňa 29.06.2018 vyhlásil konkurz na majetok žalovaného 1/ a zároveň rozhodol o zbavení dlžníka

všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú uspokojené v
konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Uvedené rozhodnutie bolo zverejnené v Obchodnom
vestníku č. 131/2018 dňa 10.07.2018. Ďalej zistil, že Okresný súd Banská Bystrica uznesením sp.zn.
5OdK/214/2018 zo dňa 29.06.2018 vyhlásil konkurz na majetok žalovanej 2/ a zároveň rozhodol o
zbavení dlžníka všetkých dlhov, ktoré môžu byť uspokojené iba v konkurze v rozsahu, v akom nebudú
uspokojené v konkurze a dlhov, ktoré sú vylúčené z uspokojenia. Uvedené rozhodnutie bolo zverejnené

v Obchodnom vestníku č. 129/2018 dňa 06.07.2018.

6.1. Podľa § 167e Zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z.z.“), ak bol vyhlásený konkurz, súd bez zbytočného odkladu
zastaví konanie, v ktorom sa uplatňuje pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze (§ 166a)

alebo sa považuje za nevymáhateľnú (§ 166b).

6.2. Vzhľadom na vyššie uvedené mal odvolací súd preukázané, že v prejednávanej veci sú splnené
zákonné podmienky na zastavenie konania vo vzťahu k žalovanému 1/ a 2/ predpokladané osobitným
predpisom, ktorým je zákon o konkurze a reštrukturalizácii, a preto v zmysle § 167e ods.1 zákona

č. 7/2005 Z.z. zistiac vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaných v rade 1/ a v rade 2/ a splnenie
podmienok pre zastavenie konania (§ 167e zákona č. 7/2005 Z.z.) konanie vo vzťahu k nim zastavil.
Vo vzťahu k žalovanej v rade 2/ na tom nič nemení skutočnosť, že následne vzhľadom ku skutočnosti,
že konkurzná podstata nepokryje ani náklady konkurzu podľa § 167t zákona č. 7/2005 Z.z. správca v
zmysle § 167v ods.1 zákona č. 7/2005 Z.z. oznámil, že konkurz sa končí a oznámením v Obchodnom

vestníku (10.10.2018) bol konkurz zrušený.

7. Krajský súd ako funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 C.s.p., preskúmal vec bez
potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. len v rozsahu odvolania podľa §
379 C.s.p. z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok súdu prvej inštancie

vo vzťahu k žalovanému 3/ podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

7.1 Podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

8. Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu, ako aj predchádzajúce
konanie spolu s napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie dospel ku správnym
skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne

právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný, pri posudzovaní
veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie,
ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či v konaní došlo k vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 380 ods. 2 C.s.p.).

9. Odvolanie nie je dôvodné.
Námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, odvolací súd nepovažuje za opodstatnené z dôvodu, že súd
prvej inštancie sa s nimi už náležite vysporiadal vo svojom rozhodnutí, pričom žalobca v odvolaní
neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť alebo zvrátiť výsledky doterajšieho
dokazovania.

9.1 Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že právne posúdenie veci zo strany súdu prvej
inštancie ohľadne nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v prejednávanom spore je správne.9.2 Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom aktívna vecná legitimácia sa rozumie také hmotnoprávne
postavenie žalobcu, z ktorého mu z hmotného práva vyplýva uplatňovaný nárok uplatnený žalobou v
sporovom konaní; skúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane

žalobcu) alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania; súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna
zo strán konania nenamieta. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vedie vždy k zamietnutiu
jeho žaloby. Aktívnu vecnú legitimáciu v spore je možné nadobudnúť aj postúpením pohľadávky, ktorá
je predmetom konania.

9.3 Súd prvej inštancie skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v prejednávanom spore a dospel
k záveru, že žalobca nie je nositeľom nároku voči žalovaným, ktorý uplatnil žalobou. Žalobca v
podanom odvolaní okrem iného namietal, že aktívnu vecnú legitimáciu nadobudol zmluvou o postúpení
pohľadávok, pričom oznámenie o postúpení pohľadávok bolo bankou ako postupcom žalovaným 1/ a
2/ oznámené.

9.4 Postúpenie pohľadávky podľa § 524 a nasledujúce Občianskeho zákonníka zakladá nový záväzok
len medzi postupníkom a postupcom; obsahom nového záväzku je prechod pohľadávky z majetku
postupcu do majetku postupníka; obsah pôvodného záväzku sa postúpením nemení a samotným
uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky sa nemení ani postavenie dlžníka; jeho postavenie sa mení

až tým, že mu postúpenie postupca alebo postupník oznámi (§ 526 Občianskeho zákonníka); nemení sa
nič na jeho postavení dlžníka, teda na jeho povinnosti dlh splatiť; postavenie dlžníka sa po tom, ako mu
niektorý z účastníkov zmluvy o postúpení pohľadávky postúpenie oznámi spôsobom predpokladaným
v ustanovení § 526 Občianskeho zákonníka, mení len v tom, že namiesto pôvodnému veriteľovi
musí dlh splniť postupníkovi; pokiaľ mu postúpenie neoznámia, musí plniť pôvodnému veriteľovi a

takýmto plnením sa zbaví záväzku (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1ObdoV/82/2005 zo dňa 28.11.2007).

9.5 Súdna prax dospela k záveru, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z

takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť
zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky
preukazoval zmluvou o postúpení postupník (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 zo dňa 11.06.2003 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003); zo skutkových okolností veci, v ktorej
bolo vydané uvedené rozhodnutie R 119/2003 vyplýva, že riadne doručenie oznámenia o postúpení
pohľadávky zo strany postupcu dlžníkovi bolo v konaní nepochybne preukázané.

9.6 Neskoršia súdna prax sa čiastočne odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník

je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola
uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo
preukázal postupník (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008
zo dňa 14.05.2008, ale najmä rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 zo dňa 28.01.2009 uverejnený v Zbierke
stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009); túto súdnu prax

odobrilajústavnýsúd(porovnajuznesenieÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikysp.zn.IV.ÚS/337/2012
zo dňa 03.07.2012).

9.7 Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý

(porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý
odmietol názor súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu v incidenčnom konaní sp. zn. 1Cbi/48/2009,
resp. sp. zn. 2CoKR/56/2010, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy
skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky
nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej

úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí,
že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy
o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže
namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom;inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu,
t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka; podľa ústavného súdu je nerozhodné,
či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda

zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka,
ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia; na základe
uvedeného ústavný súd zjednodušený záver súdu prvej inštancie i odvolacieho súdu, že skúmanie
platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok je akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou kompetencie
súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, považoval na pozadí existujúcej

zákonnejúpravyzaarbitrárnyanezodpovedajúcipožiadavkámprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky). V zmysle vyššie uvedeného právnou skutočnosťou, na ktorú hmotné
právo viaže zmenu osoby oprávnenej prijať plnenie, je oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení
pohľadávky; dlžník v tomto prípade nie je oprávnený namietať neexistenciu alebo neplatnosť samotnej
zmluvy o postúpení pohľadávok, pretože ak podľa hmotného práva na určenie osoby oprávnenej
prijať plnenie dlžníka postačuje oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky dlžníkovi bez ohľadu

na existenciu alebo platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok, nemôže byť táto skutočnosť významná
ani v súdnom konaní; súd skúma predovšetkým čo je dané podľa hmotného práva a to sa nemení
len preto, že dôjde k sporu (v podrobnostiach porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
sp. zn. 33Cdo/4148/2014 zo dňa 30.03.2015); na prípadnú absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávok pre rozpor so zákonom (napríklad § 525 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka; § 92 ods. 8

zákona č. 483/2001 Z. z.) je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti, pretože absolútne neplatný
právny úkon podľa hmotného práva nespôsobuje žiadne právne následky.

9.8 Uvedené závery v plnom rozsahu platia za predpokladu, že k postúpeniu pohľadávky dôjde pred
začatím konania (ide o skúmanie vecnej legitimácie účastníkov konania). Len pre úplnosť odvolací súd

udáva, že rozdielna situácia vo vzťahu k nutnosti preukázať postúpenie pohľadávky predložením zmluvy
o postúpení pohľadávky nastáva v prípade, že k postúpeniu pohľadávky dôjde po začatí konania a je
na základe príslušného procesného návrhu potrebné rozhodnúť o zmene strán sporu podľa § 80 ods.
1 a 2 C.s.p. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/546/2014 zo dňa
10.09.2015).

9.9 Z ustanovenia § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka súčasne vyplýva, že v prípade, ak by
postupca svoju notifikačnú povinnosť voči dlžníkovi nesplnil, je potrebné, aby postúpenie pohľadávky
preukázal dlžníkovi postupník; na rozdiel od postupcu, ktorý dlžníkovi postúpenie pohľadávky oznamuje
bez toho, že by musel čokoľvek dokazovať, je v prípade postupníka potrebné, aby postúpenie

pohľadávky dlžníkovi preukázal; preukázaním sa má na mysli predloženie písomnej zmluvy o postúpení
pohľadávky dlžníkovi; v prípade vymáhania nároku postupníkom súdnou cestou stačí, ak je okolnosť
postúpenia pohľadávky súčasťou skutkového odôvodnenia žaloby a preukázaná priloženými dôkazmi
(ako prílohami žaloby) s tým, že doručením žaloby je oznámené (resp. preukázané v prípade absencie
oznámenia postupníka) postúpenie pohľadávky žalovanému ako dlžníkovi.

9.10 Odvolací súd po vyššie uvedenom zhodnotení právnej úpravy a relevantnej súdnej praxe
vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávaného sporu uvádza, že súd prvej inštancie bol
oprávnený skúmať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23. októbra 2015, ktorou mal
žalobca nadobudnúť spornú pohľadávku voči žalovaným, pretože na preukázanie svojej aktívnej vecnej

legitimácie ju predložil samotný žalobca. Súdna prax pripustila možnosť skúmania platnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky v prípade postúpenia pohľadávky v rozpore so zákonom; v prejednávanom
spore súd dôvodne skúmal platnosť postúpenia spornej pohľadávky voči žalovaným v dôsledku postupu
v rozpore s ustanovením zákona, ktoré slúži na ochranu žalovaných ako klienta banky (pôvodného
veriteľa); skúmanie platnosti postúpenia bolo preto správne, pretože predstavuje overenie dodržania

zákonného ustanovenia, ktorého účelom je ochrana žalovaných, ktorej sa inak nemôžu domôcť. Zo
záverov súdu prvej inštancie pritom vyplýva, že žalobca dôkaz o doručení oznámenia postupcu o
postúpení pohľadávky žalovaným nepredložil.

9.11 Odvolací súd sa stotožňuje s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie ohľadne

neplatnosti predmetnej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23. októbra 2015 vo vzťahu k postúpeniu
spornej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., voči žalovanému z uzavretej zmluvy
o úvere na žalobcu pre nesplnenie podmienok podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., ktorého
prvá a druhá veta ku dňu 23. októbra 2015 zneli: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočkyzahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo
len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo
pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť

písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez
súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred
postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v
celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo
len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden

rok.“. Z uvedeného ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. (v znení účinnom v čase postúpenia
pohľadávky) jednoznačne vyplýva, že právo banky na postúpenie pohľadávky voči dlžníkovi tretej osobe
vznikne až po splnení zákonných podmienok, t.j. omeškanie dlžníka s plnením peňažného záväzku
nepretržitedlhšieako90dnínapriekpísomnejvýzvenaplnenie(podľaodvolaciehosúdučasťdruhejvety
za bodkočiarkou sa vzťahuje len na možnosť banky postúpiť pohľadávku aj napriek jej čiastočnej úhrade
v prípade ak omeškanie klienta presiahlo jeden rok, nemá však vplyv na povinnosť banky písomne

vyzvať dlžníka na plnenie). Účelom uvedeného ustanovenia je ochrana klientov pred postúpením
pohľadávky voči nim pred splnením na subjekty, ktoré nepodliehajú dohľadu národnej banky. Zákonné
predpoklady na vznik práva postúpiť pohľadávku musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky.
Postúpenie pohľadávky napriek nesplneniu zákonných podmienok predstavuje postup v rozpore so
zákonom, ktorý má za následok absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok (vo vzťahu k

tejto pohľadávke) podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu predstavuje uvedené
ustanovenie špeciálnu úpravu vo vzťahu k všeobecnej úprave postúpenia pohľadávky v Občianskom
zákonníku. Odvolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou žalobcu, že predmetné ustanovenie má
charakter len ochrany bankového tajomstva, pretože i keď je zaradené v časti zákona č. 483/2001
Z.z. upravujúcou bankové tajomstvo, podľa obsahu nejde len o bankové tajomstvo v zmysle úpravy

podmienok sprístupnenia neverejných informácií o klientovi tretej osobe, ale o nadobudnutie pohľadávky
a všetkých práv s ňou spojených, čo jednoznačne presahuje inštitút bankového tajomstva (zaradenie
ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. do časti o bankovom tajomstve považuje odvolací
súdzanedôslednosťzákonodarcu,čopotvrdilaajneskoršiaúprava,pretožesúčinnosťouod10.06.2013
došlo zákonom č. 132/2013 Z. z. k zmene označenia uvedenej časti zákona na „ochrana klientov

a bankové tajomstvo“). Z vykonaného dokazovania nevyplýva doručenie písomnej výzvy na plnenie
žalovaným pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 23. októbra 2015, táto zmluva je tak
v časti postúpenia spornej pohľadávky voči žalovaným na žalobcu neplatná pre rozpor so zákonom,
pretože bez preukázania doručenia písomnej výzvy na plnenie žalovaným pred uzavretím uvedenej
zmluvy o postúpení pohľadávok nebolo v prejednávanom spore preukázané splnenie zákonných

podmienok na postúpenie pohľadávky voči žalovanej strane z uzavretej zmluvy na žalobcu ako tretiu
osobu; žalobca preto spornú pohľadávku od pôvodného veriteľa Slovenská sporiteľňa, a.s., zmluvou
o postúpení pohľadávok zo dňa 23. októbra 2015 platne nenadobudol. Zamietnutie žaloby žalobcu z
dôvodunedostatkujehoaktívnejvecnejlegitimácievdôsledkuabsolútnejneplatnostizmluvyopostúpení
pohľadávok vo vzťahu k spornej pohľadávke voči žalovanej strane zo strany súdu prvej inštancie bolo

preto vecne správne.

9.12 Pokiaľ žalobca v odvolaní konkrétne namietal, že písomné oznámenie o postúpení pohľadávky
realizoval jeho právny predchodca, čo preukazoval oznámením a a podacím hárkom, odvolací súd
dospel k záveru, že uvedené nič nemení na vecnej správnosti napadnutého rozsudku súdu prvej

inštancie. Písomnú výzvy banky na plnenie je potrebné podľa odvolacieho súdu považovať za
hmotnoprávny úkon, na nastúpenie účinkov ktorého sa vzťahuje ustanovenie § 45 ods. 1 Občianskeho
zákonníka (t.j. aby vyvolalo zamýšľaný hmotnoprávny účinok musí sa dostať do dispozičnej sféry
adresáta); takýto záver však vo vzťahu k žalovanej strane z vykonaného dokazovania nevyplýva;
aplikáciu tohto kogentného ustanovenia Občianskeho zákonníka nemôžu strany vylúčiť ani svojou

dohodou; preto bez doručenia písomnej výzvy na plnenie do dispozičnej sféry žalovaným nemohli byť
splnené podmienky ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. a to ani v zmysle všeobecných
obchodných podmienok pôvodného veriteľa, pretože tieto na nastúpenie účinkov doručenia písomnosti
namiesto dôjdenia do dispozičnej sféry adresáta zakotvujú samotné odoslanie písomnosti a uplynutie
stanovenej lehoty od odoslania, ktoré nevyhovuje ustanoveniu § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka

(tzv. teória dôjdenia); navyše z dokazovania nevyplýva ani samotná skutočnosť odoslania predmetnej
písomnej výzvy na plnenie žalovanému resp. žalovaným zo strany pôvodného veriteľa. V konečnom
dôsledku žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie a ani v podanom odvolaní ani netvrdil, že byvýzva v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. bola jeho právnym predchodcom pred
postúpením pohľadávky realizovaná.

9.13Neobstojítakanipoukazodvolateľanaustanoveniečl.19.16.Všeobecnýchobchodnýchpodmienok
platných ku dňu uzavretia zmluvy, podľa ktorého „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená
kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné,
podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu
na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči

Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený
postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne
s predchádzajúcim písomným súhlasom Banky“. Toto ustanovenie VOP je v rozpore s kogentným
ustanovením § 92 ods.8 Zákona o bankách a nemôže vylúčiť potrebu aplikácie citovaného ustanovenia
na právny vzťah medzi veriteľom, ktorý je bankou a dlžníkom, ktorý má v predmetnom právnom vzťahu
postavenie spotrebiteľa. V konečnom dôsledku ide o ustanovenie, ktorým sa dlžník ako spotrebiteľ

vopred vzdáva svojich práv bez toho, aby došlo k zákonnému postupu pri postúpení pohľadávky veriteľa,
ktorý je bankou.

9.14 Odvolací súd záverom uvádza, že podmienky pre postúpenie pohľadávky banky alebo pobočky
zahraničnej banky na tretiu osobu sú upravené v § 92 ods. 8 Zákona o bankách, pričom uvedené

ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 524 Občianskeho zákonníka upravujúceho postúpenie
pohľadávkyprávnounormoulexspecialis,ktorásauplatníprednostne.Dodržaniezákonnýchpodmienok
stanovených v § 92 ods.8 zákona č. 483/2001 Z.z. pre postúpenie pohľadávky banky alebo pobočky
zahraničnej banky v prípade, ak banka alebo pobočka zahraničnej banky nedisponuje súhlasom klienta
s postúpením pohľadávky, ktorú má voči klientovi, je predpokladom platného postúpenia pohľadávky

bankou, alebo pobočkou zahraničnej pobočky na tretiu osobu.

9.15 Povinnosťou banky (právneho predchodcu žalobcu) pred postúpením pohľadávky bolo písomne
vyzvať dlžníka (žalovaných 1/ a 2/) na splatenie peňažného záväzku a preukázať doručenie takejto
výzvy žalovaným 1/ a 2/, ako zákonného predpokladu pre spôsobilé postúpenie pohľadávky podľa §

92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z.. Postupník, ktorému banka pohľadávku postúpila, je povinný tvrdiť a
dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a
klientnapriektomuzostalvomeškanísozaplatenímsvojhozáväzkuaspoň90dní.Nepreukázanietýchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka (žalobcu). Doručenie písomnej
výzvy banky dlžníkovi je jednou z podmienok pre platné postúpenie pohľadávky. V tejto súvislosti

odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo/147/2017 zo
dňa 24.04.2018, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „rozhodujúcou okolnosťou v prejednávanom
prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná o spotrebiteľský
spor(pohľadávkabankyzospotrebiteľskéhoúveru).Zároveňďalšímizozákonaobankáchvyplývajúcimi
skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky dlžníkovi (v omeškaní)

a následné dlžníkovo nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné špeciálne podmienky,
ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na tretiu (nebankovú)
osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku. V
prípade, ak by neboli splnené podmienky podľa § 92 ods. 8 prvá veta zákona o bankách pri postúpení
bankovej pohľadávky na nebankový subjekt, jednalo by sa o postúpenie v rozpore so zákonom (v tomto

prípade so zákonom o bankách), kedy je postúpenie pohľadávky v zmysle § 525 ods. 2 OZ vylúčené/
zakázané. Išlo by teda o neplatný právny úkon v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka“.

9.16 Keďže žalobca pred súdom prvej inštancie a ani v odvolacom konaní nepreukázal doručenie výzvy
žalovaným v rade 1/ a 2/ v zmysle § 92 ods. 8 zákona, okresný súd dospel k správnemu záveru, že

zmluva o postúpení pohľadávky, ktorou mal pôvodný veriteľ voči žalovaným 1/ až 3/ postúpiť pohľadávku
žalobcovi, je absolútne neplatná, v dôsledku čoho správne rozhodol, keď žalobu z dôvodu nedostatku
aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zamietol. Nič na tom nemení ani ručiteľský vzťah žalovaného v rade
3/; ak žalobca platne nenadobudol pohľadávku voči dlžníkom z úverového vzťahu, nemohol nadobudnúť
ani pohľadávku vyplývajúcu z ručiteľského vzťahu.

10. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo vzťahu k
žalovanému 3/ v celom rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý je výrokom závislým
podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., ako vecne správny potvrdil.11. Zastavenie konania voči žalovaným v rade 1/ a 2/ procesne zavinili žalovaní 1/ a 2/ (tým, že na
ich majetok bol vyhlásený konkurz, na základe čoho odvolací súd aplikoval ustanovenie § 167e ods.

1 zákona č. 7/2005 Z.z.), ktorí by mali v zmysle ustanovenia § 256 ods. 1 C.s.p. znášať povinnosť
náhrady trov konania. Pokiaľ účelom osobného bankrotu, o ktorý v danom prípade ide, je možnosť
zbavenia sa svojich záväzkov v prípade predĺženia, resp. umožnenia predĺženým fyzickým osobám
zbaviť sa svojich záväzkov, túto skutočnosť považoval odvolací súd za dôvod hodný osobitného zreteľa
v zmysle ustanovenia § 257 C.s.p.. Vzhľadom na uvedené odvolací súd výrok súdu prvej inštancie o

trovách konania vo vzťahu k žalovaným 1/ a 2/ podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že nárok na náhradu trov
prvoinštančného žalobcovi nepriznal. Rovnako nepriznal žalobcovi voči žalovaným v rade 1/ a v rade 2/
ani nárok na náhradu trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 1 v spojení s § 256 ods. 1, § 257 a § 262
ods. 1 C.s.p.). V konečnom dôsledku ani v prípade uplatnenia princípu úspechu v spore žalobcovi, v
konaní neúspešnému, by nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rade 1/ a v rade 2/ nepatril.

12. O trovách odvolacieho konania vo vzťahu k žalovanému 3/ rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods.
1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p., podľa pomeru úspechu strán sporu v odvolacom konaní a
žalovanému3/priznalvočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnomrozsahu,keďže
žalovaný 3/ bol v odvolacom konaní úspešný v plnom rozsahu.

13. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
C.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta
C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.); dovolanie
v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu

podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).