Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 21. jún 2018

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/230/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1715200314
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2018:1715200314.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členov

senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: Slovenská
kancelária poisťovateľov, Trnavská cesta 82, Bratislava, IČO: 36 062 235, zastúpený advokátskou
kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným: 1./ F.
N., Q.. XX.XX.XXXX, U. J. XXXX/X, R., štátne občianstvo SR, zastúpená advokátkou JUDr. Helenou
Čerešňovou, Horné predmestie 216/16, Svätý Jur, 2./ J. F., Q.. X.X.XXXX U. U. XX, J., štátne občianstvo
SR, zastúpený advokátom JUDr. Adam Puškár, Karpatská 5, Bratislava, 3./ J. Š., Q.. XX.XX.XXXX,
bytom K. J. XX, R., štátne občianstvo SR, zastúpený advokátom JUDr. Petrom Belicom, Konventná 9,

Bratislava o náhradu škody vo výške 1.062,97 € s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 3,/ proti
rozsudku Okresného súdu Pezinok, č.k. 5 C 25/2015-150 zo dňa 27.júna 2017 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením č.k. 5 C 25/2015-60
zo dňa 15.8.2017 v napadnutých častiach a to výrok II. v časti uloženia povinnosti žalovanému 3./ a
výrok V. potvrdzuje.
Odvolací súd odvolanie žalovaného 3./ proti výroku I., výroku II. v časti uloženia povinnosti žalovanému
2./ a proti výroku IV. odmieta.

Žalobca má voči žalovanému 3./ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že : I. Súd žalobu voči žalobkyni 1./ zamieta.
II. Žalovaní 2./ a 3./ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1062,97 €, žalovaný 2./ s úrokom z omeškania vo
výške 5,25 % ročne od 7.6.2014 do zaplatenia a žalovaný 3./ s úrokom z omeškania vo výške 5,05%
ročne od 24.2.2016 do zaplatenia, s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo žalovaných zaniká povinnosť
druhému žalovanému. IV. Súd žalovanej 1./ voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
V. Súd žalobcovi voči žalovanému 2./ a 3./ priznáva nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
1.1. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 24 ods. 2 písm. b), § 24 ods. 7

zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ustanoveniami § 35 ods. 1,2, § 145 ods.
1 , § 420 ods. 1, § 427 ods. 1, 2, § 588 Občianskeho zákonníka , keď z vykonaného dokazovania mal
za preukázané, že dňa 22.1.2014 osobným motorovým vozidlom Š. P. : R. - XXX O. bola spôsobená
škoda a to v súvislosti s prevádzkou tohto osobného motorového vozidla obchodnej spoločnosti ARVAL
SLOVAKIA, s.r.o. Ďalej mal súd za preukázané, že škodu zavinil vodič osobného motorového vozidla
značkyečv:R.-XXXO..Výškaškody,ktorátoutoškodovouudalosťouvzniklabolavsume1.062,97€.V

čase vzniku škodovej udalosti na osobné motorové vozidlo ečv : R. - XXX O. nebolo uzatvorené povinné
zmluvné poistenie a poškodenému uhradila škodu Slovenská kancelária poisťovateľov. Všetky tieto
skutočnosti medzi účastníkmi neboli sporné a žiadna zo strán tieto skutkové okolnosti udávané v návrhu
na začatie konania nenamietala. Žalovaný 2./ písomne uznal pred súdom svoju zodpovednosť, čo dodôvodu a výšky a preto vo vzťahu k nemu súd rozhodol rozsudkom pre uznanie v zmysle § 282 C.s.p.,
keď hmotnoprávna zodpovednosť žalovaného 2./ vyplývala z ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho
zákona a aktívna legitimácia žalobcu v zmysle ustanovenia § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z.

1.2. Spornou zostala otázka kto bol prevádzkovateľom osobného motorového vozidla ečv : R. - XXX
O. ku dňu 22.1.2014, keď došlo k vzniku škody. Žalovaná l./ tvrdila, že nebola prevádzkovateľkou
uvedeného motorového vozidla, nakoľko v septembri 2013 toto predala žalovanému 3./. Žalovaný 3./
namietol túto skutočnosť a uviedol, že nikdy sa nedohodol na kúpe sporného motorového vozidla. Z
vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, a to z výsluchu svedka N., ktorý

potvrdil svedok H., že v čase vzniku dopravnej nehody bol vlastníkom motorového vozidla žalovaný
3./. Svedok N. vo svojej výpovedi uviedol, že pôvodne bolo sporné motorové vozidlo napísané na jeho
manželku N.. V skutočnosti však bolo toto používané pre potreby obchodnej spoločnosti N., s.r.o. a
slúžilo na prepravu pracovníkov na stavbe. V uvedenej obchodnej spoločnosti do septembra 2013 užíval
uvedené motorové vozidlo žalovaný 3./. V septembri 2013 sa dohodol so žalovaným 3./ na ukončení
spolupráce s tým, že mu povedal, aby pripravil motorové vozidlo, že toto pôjde do šrotu, nakoľko bolo v

zlom technickom stave. Vtedy žalovaný 3./ sa dostavil a povedal, že by si chcel toto vozidlo ponechať,
že toto si opraví a tak sa dohodli na odkúpení za symbolickú cenu 1,-€. Vtedy mu pán N. povedal, že
uvedené motorové vozidlo si môže ponechať za symbolickú cenu 1 €. V tejto súvislosti bolo vystavené
i splnomocnenie, ktoré vystavila jeho manželka pre žalovaného 3./, aby vykonal prevod motorového
vozidla v evidencii motorových vozidiel. Niekedy v novembri 2013 bol volaný na kriminálnu políciu na

Y. ulici, nakoľko mu bolo oznámené, že sporným motorovým vozidlom bol spáchaný trestný čin. V
tom čase na polícii povedal, že nie je vlastníkom tohto vozidla, čo ho svedkom bol i pán H. a toto
povedal za prítomnosti žalovaného 3./, ktorý potvrdil, že je vlastníkom sporného motorového vozidla. Z
pripojeného trestného spisu Okresného súdu Pezinok 3T3/2004 súd prvej inštancie zistil a to konkrétne
z vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP- 865/PE-PK-2014, kde bolo v súvislosti s trestnou činnosťou ako

svedok vypočutý i žalovaný 3./, tak tento pred vyšetrovateľom uviedol ako svedok vo výpovedi zo dňa
14.11.2013, že okrem osobného motorového vozidla T. E. ečv R. - XXX D. má ešte jedno motorové
vozidlo a to Š. A.. Toto má od R. N. a toto vozidlo mu dal za vykonanú prácu. V ďalšej výpovedi ako
svedok dňa 9.12.2013 pred vyšetrovateľom uviedol osobné motorové vozidlo Š. A. ečv R. - XXX O.,
ktoréhooficiálneniejedržiteľom,aleakouviedolvzápisnicizodňa14.11.2013totokúpilibadodnešného

nestihol prehlásiť na dopravnej evidencii na svoju osobu.
1.3. Súd prvej inštancie uviedol, že v súlade so zaužívanou súdnou praxou sa za prevádzkovateľa
motorového vozidla v zmysle § 427 ods. 2 Občianskeho zákonníka považuje ten, kto má právnu a
faktickú možnosť dispozície s motorovým vozidlom; spravidla ide zároveň o vlastníka motorového
vozidla (R55/1971). Z vykonaného dokazovania súd ustálil, že žalovaný 3./ bol v čase vzniku dopravnej

nehody prevádzkovateľom sporného motorového vozidla, nakoľko mal právnu aj faktický možnosť
dispozíciestýmtovozidlom.PrávnumožnosťdispozíciemalnakoľkouzatvorilspánomN.kúpnuzmluvu,
na základe ktorej mu uvedené osobné motorové vozidlo previedol. Toto mal súd za preukázané z
výsluchu R. N., ktorý bol potvrdený výsluchom svedka H.Č.. V danom prípade R. N. bol oprávnený konať
a uzatvoriť kúpnu zmluvu so žalovaným 3./, nakoľko v čase uzatvárania kúpnej zmluvy v septembri

2013 uvedené motorové vozidlo patrilo do bezpodielového spoluvlastníctva manželov F. N. a R. N. a to
napriek tomu, že bolo zapísané na F. N., keď z výsluchu mal súd za preukázané, že toto bolo zakúpené
počas trvania manželstva R. N. a F. N.. Súd vyhodnotil tento úkon vzhľadom na hodnotu veci ako že
sa jedná o bežnú vec, nakoľko motorové vozidlo malo minimálnu hodnotu v zmysle ustanovenia § 145
ods. 1 Občianskeho zákona. Skutočnosť, že mal žalovaný 3./ i faktickú možnosť dispozície s vozidlom

vyplýva z jeho výsluchov pred vyšetrovateľom z novembra a decembra 2013, z ktorých bolo zrejmé,
že uvedené motorové vozidlo požičiaval podľa výsluchov vtedy neznámym osobám a následne bolo
zistené, že s uvedeným motorovým vozidlom došlo k spáchaniu trestnej činnosti. Z uvedeného dôvodu
súd zaviazal žalovaného na náhradu škody podľa § 427 ods. 2 Občianskeho zákona, pričom aktívnu
legitimáciu žalobcu súd zdôvodnil podľa ustanovenia § 24 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z.z. Vzhľadom k

tomu, že nemal za preukázané, že žalovaná l./de je prevádzkovateľkou osobného motorového vozidla,
ktorým bola spôsobená škoda súd žalobu voči nej zamietol.
1.4. Súd prvej inštancie žalobcovi voči žalovanému 2./ a 3./ priznal i úrok z omeškania v zmysle
ustanovenia § 517 ods. 1 Občianskeho zákona. V tejto súvislosti súd vo vzťahu k žalovanému 2./
rozhodol na základe uznania a vo vzťahu k žalovanému 3./, čo sa týkalo dátumu od kedy priznal

úrok z omeškania, tak tento priznal od 24.2.2016, keď žalobný návrh bol preukázateľne doručený
žalovanému3./dňa22.2.2016nazákladežalobnémunávrhumuvzniklapovinnosťplniťdňom23.2.2016
a nasledujúci deň od 24.3.2016 sa dostal do omeškania. Súd v tejto súvislosti poukazuje, že splatnosťnároku na náhradu škody je daná výzvou poškodeného, v danom prípade za výzvu poškodeného mal
súd za preukázané doručenie žalobného návrhu.
1.5. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej 1./ súd rozhodol podľa § 257 C.s.p. a

napriek jej plnému úspechu v spore jej nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodov hodných
osobitného zreteľa. Za dôvody hodné osobitného zreteľa súd vzhliadal práve jej konanie, keď po tom
ako previedla vlastníctvo osobného motorového vozidla, ktorým vznikla škoda v januári 2014 pričom
vlastníctvo previedla v septembri 2013 napriek povinnosti nevykonala záznam v evidencii držiteľov
motorových vozidiel a bezdôvodne sa spoľahla, že takýto záznam na základe jej plnomocenstva vykoná

žalovaný 3./e. Súd nemal preukázané ani založenie plnomocenstva. Vzhľadom na uvedené svojim
nezodpovedným postupom si privodila občiansko súdne konania, keď žalobca nemal inú možnosť ako
žalovať osobu, ktorá bola v čase vzniku dopravnej nehody vedená v evidencii ako držiteľ motorového
vozidla.
1.6. Vo vzťahu k žalovaným 2./ a 3./ súd rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa § 255 ods.
1 C.s.p. a priznal žalobcovi voči žalovaným 2./ a 3./ plný nárok na náhradu trov konania, nakoľko mal

plný úspech vo veci.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti všetkým výrokom podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaný 3./, ktorý žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že : I. Súd žalobu voči
žalovanému 3./ zamieta. II. Žalovaní 1./ a 3./ sú povinní zaplatiť žalobcovi 1062,97 €, žalovaná 1./ s
úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne od 12.8.2014 do zaplatenia a žalovaný 2./ rade s úrokom z

omeškania vo výške 5,25% ročne od 7.6.2014 do zaplatenia, s tým, že v rozsahu plnenia jedného zo
žalovaných zaniká povinnosť druhému žalovanému., III. Súd žalovanému 3./ voči žalobcovi priznáva
nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. IV. Súd žalobcovi voči žalovaným 1./ a 2./ priznáva
nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Alternatívne žiadala, aby odvolací súd zrušil napádaný
rozsudok a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie s pokynom žalobe žalobcu voči žalovanému

3./ zamietnuť, keďže neboli splnené procesné podmienky na vyhlásenie napádaného rozsudku resp.
súd vyhlásením napádaného rozsudku a svojím nesprávnym postupom znemožnil žalovanému 3./ ako
strane, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom resp. keďže
súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal relevantné dôkazy,

keďže nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
2.1.Vodvolanínamietal,žesúdprvejinštanciesavodôvodnenísvojhorozhodnutianevysporiadalsjeho
námietkami, v odôvodnení nevysvetlil dostatočne, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil. Rovnako nevysvetlil prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy

a ako vec právne posúdil, neodkázal dostatočne na ustálenú rozhodovaciu prax a preto odôvodnenie
napádaného rozsudku nie je presvedčivé. Napádaný rozsudok má vo výroku aj odôvodnení vážne chyby
v označení procesných strán - ktoré nemôžu byť považované len za chyby v písaní, keď napríklad vo
výroku I. súd žalobu voči žalobkyni 1./ rade /. Takéto vážne chyby spôsobujú nepreskúmateľnosť tohto
rozsudku a zakladajú dôvod na zrušenie resp. zmenu rozsudku.

2.2. Súd v napádanom rozsudku vyvodil nesprávny právny záver o jeho zodpovednosti za náhradu
škody z údajnej možnosti mať dispozíciu s motorovým vozidlom (P.: R.-XXX O.) z dôvodu, že údajne
nadobudol toto vozidlo od žalovanej 1./ čo údajne vyplýva z výsluchu svedkov R. N. a H.Č.. Trval na
tom,žežalovaná1./munikdynepredalapredmetnémotorovévozidloamedzižalovanou 1./ anímnikdy
nedošlo k uzavretiu akejkoľvek zmluvy (kúpnej či darovacej), v zmysle ktorej by nadobudol predmetné

vozidlo. Svedkovia (R.. N. a H.) nepotvrdili jednoznačne, že žalovaná 1./ mu scudzila vozidlo a navyše
menovaní svedkovia nie sú hodnoverní (R.. N. je manžel žalovanej 1./ a H. je zamestnanec svedka R..
N.). On nikdy od žalovanej 1./ nedostal žiadnu plnú moc (ani písomnú ani ústnu) na registráciu zmeny
vlastníka predmetného vozidla. Existenciu takejto plnej moci nevedeli preukázať ani svedkovia R. N. a
H.. Z dokazovania vyplynulo, že žalovaná 1./ nebola osobne zainteresovaná vo veci scudzenia (predaja /

daru) vozidla , keď táto skutočnosť nebola sporná, vyplynula aj z výpovedí svedkov. Právny úkon (kúpna
zmluva), ktorý musí byť určitý, zrozumiteľný, nezameniteľný, keďže spôsobuje vážne právne následky
týkajúce sa vlastníckeho práva, nemôže byť preukazovaný účelovými výpoveďami svedkov, ktorí sú v
blízkom príbuzenskom a pracovnom vzťahu voči žalovanej 1/. Žalovaná 1/. v rámci konania (zásada
ústnosti) navyše nijak nevypovedala, nebola podrobená „konfrontácií“ s ním a so svedkami R.. N. a H.K..

Žalovaný ďalej uviedol, že technický prekaz od predmetného vozidla nikdy nevidel ani nemal k dispozícií.
Predmetné vozidlo fyzicky nedržal, približne 1 rok predmetné vozidlo len užíval ako služobné vozidlo
pre účely podnikania v spoločnosti N., IČO: 46 335 927, v ktorej bol od októbra 2011 do decembra 2013
spoločníkom s obchodným podielom 20percent, kde 80percentný podiel mal v tom čase R. N. - manželžalovanej 1/. Čestné prehlásenie žalovanej 1./, ktoré sa snažila potvrdiť účelovými výpoveďami svedkov
R..N. a H. uvádza skutočnosti, ktoré sú vymyslené, nepravdivé a lživé. Žalovaný 3./ trval na tom, že
nikdy pred vyšetrovateľom nepovedal, že je vlastníkom vozidla a že ho kúpil od žalovanej 1/.. Napokon aj

čítaním vyšetrovacieho spisu Č.: K.-XXX/PE-R.- XXXX, ktorý čítal súd na pojednávaní, vôbec nevyplýva,
že by sa vyjadril tak, že vozidlo patrí do jeho vlastníctva. Z jeho výpovede v trestnom konaní nanajvýš
vyplýva, že ku nadobudnutiu vozidla by došlo až po splnení odkladacej podmienky opravy tohto vozidla,
ktorá ale nenastala. Nesporné v konaní je to, že on nie zodpovedný za škodu na vozidle, keďže nebol
účastníkom dopravnej nehody a keďže žalovaný 2./ nepochybne uznal svoju zodpovednosť a uznal

nárok žalobcu skonzumoval (v zmysle ustálenej súdnej praxe) celú zodpovednosť za škodu, preto nie
je možné, aby on (solidárne alebo inak) zodpovedal za škodu voči žalobcovi.
3. Žalobca, žalovaný 1./, žalovaný 2./ sa k odvolaniu žalovaného 3./ písomne nevyjadrili.
4. Opravným uznesením č.k. 5 C 25/2015-60 zo dňa 15.8.2017 súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I.
Súd opravuje výrok I, rozsudku Okresného súdu Pezinok č. k. 5C/25/2015-150 zo dňa 27. júna 2017 tak,
že správne znie „Súd žalobu voči žalovanej 1./ zamieta.“ II. V ostatnom rozsudok zostáva nezmenený.

4.1. Opravné uznesenie odôvodnil ustanovením § 224 C.s.p. a tým, že vo výroku I. písomného
vyhotoveniarozsudkuč.k.5C/25/2015-150zodňa27.júna2017jenesprávneuvedenéoznačeniestrany
sporu, voči ktorej bola žaloba zamietnutá, a preto aj bez návrhu opravil túto chybu v písaní.
5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na

konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu
podaného odvolania žalovaného 3./, keďže na strane žalovaných išlo o samostatné spoločenstvo v
zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím
súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie

žalovaného 3./ proti rozsudku je potrebné čiastočne odmietnuť (§ 386 písm. b/ C.s.p.) a vo zvyšku
odvolaniu žalovaného 3./ nemožno priznať úspech.
7. Odvolací súd sa predovšetkým zaoberal prípustnosťou odvolania žalovaného 3./. Podľa § 359 C.s.p.
odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Rozhodujúcim kritériom
pre posúdenie toho, v prospech ktorej strany bolo rozhodnutie (eventuálne určitý výrok rozhodnutia)

vydané, je porovnanie petitu či už žaloby alebo v širšom zmysle procesného úkonu strany s výrokom
prvoinštančného rozhodnutia. Možno konštatovať, že rozhodnutie (resp. jednotlivý výrok), proti ktorému
je odvolanie prípustné, je spravidla vydané vždy len v neprospech niektorej strán (buď žalobcu alebo
žalovaného). Nemôže teda vyznieť v neprospech obidvoch strán a právo podať odvolanie proti tomu-
ktorému výroku rozhodnutia má vždy len jedna strana sporu. Nato aby bolo rozhodnutie vydané

v neprospech strany, stačí, ak bola strane spôsobená aj len nepatrná ujma. Táto ujma však musí
objektívne existovať, nestačí len subjektívne presvedčenia, že jej bola spôsobená ujma. Podmienka
existencie ujmy by však nebola splnená, ak by sa odvolaním sledovalo len uspokojenie vnútorných
pomerov žalovaných. Preto ak by sa zmeny rozsudku samostatný spoločník (žalovaný 3./) domáhal len
vo vzťahu k druhým samostatným spoločníkom (žalovanej 1./, žalovanému 2./) a požadoval by, aby

bola povinnosť plniť uložená tiež druhým žalovaným a aby bola povinnosť uložená solidárne tak toto
objektívne nevedie (za predpokladu, že by mu bolo vyhovené) k zmenšeniu plnenia a preto nie je osobou
oprávnenou podať odvolanie.
8. Žalovaný 3./ napadol predmetný rozsudok svojim odvolaním v celom rozsahu. S poukazom na vyššie
uvedené nebol ale oprávnený podať odvolanie voči výroku I., ktorým súd žalobu voči žalovanej 1./

zamietol, výroku II. v časti uloženia povinnosti žalovanému 2./ a proti výroku IV. ktorým bolo rozhodnuté o
nároku náhrady trov konania žalobcu a žalovanej 1./. Odvolací súd preto odvolanie žalovaného 3./ proti
týmto výrokom, v zmysle §386 písm. b/ v spojení s § 359 C.s.p. odmietol ako podané neoprávnenou
osobou.
9. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalovaného 3./ vo zvyšnej časti, smerujúcej proti

vyhovujúcemu výroku rozsudku voči nemu a závislému výroku o trovách konania, keď vo svojom
odvolaní zotrval na tom, že nie je a ani nebol vlastníkom t.j. ani prevádzkovateľom motorového vozidla
Š. P.T. : R. - XXX O. keďže medzi ním a žalovanou 1./ nikdy nedošlo k uzavretiu akejkoľvek zmluvy
(kúpnej či darovacej), v zmysle ktorej by nadobudol predmetné vozidlo.
10. Podľa § 24 ods. 2 písm. b) zákona č.381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov Kancelária
poskytuje z poistného garančného fondu poistné plnenie za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla, za ktorú zodpovedá osoba bez poistenia zodpovednosti.11. Podľa § 24 ods. 7 citovaného zákona Kancelária má právo proti tomu, kto zodpovedá za škodu
podľa odseku 2 písm. a), b), f) a g), na náhradu toho, čo za neho plnila. Kancelária má právo proti
poisťovateľovi na náhradu toho, čo plnila za poisteného podľa odseku 2 písm. c). Kancelária je povinná

požadovať od príslušnej kancelárie poisťovateľov náhradu toho, čo plnila poškodenému podľa odseku
2 písm. e) a podľa § 24a ods. 1 písm. a).
12. Pre rozhodnutie vo veci vzhľadom na predmet konania bolo vyriešenie tejto otázky podstatné, keď
skutkový stav ako bol zistený súdom prvej inštancie (pozri odsek 1.1.) sporný nebol. Po oboznámení sa
s obsahom spisu sa odvolací súd stotožňuje zo závermi súdu prvej inštancie, že žalovaný 3./ bol v čase

vzniku dopravnej nehody vlastníkom a prevádzkovateľom sporného motorového vozidla, nakoľko mal
právnu aj faktický možnosť dispozície s týmto vozidlom a preto je v konaní s poukazom na ustanovenie
§ 24 ods. 2 písm. b) , § 24 ods. 7 citovaného zákona a § 427 ods. 1, 2, Občianskeho zákonníka pasívne
legitimovaný.
12.1. Žalovaný 3./ spochybňoval vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie a to Čestné prehlásenie
o predaji motorového vozidla podpísané žalovanou 1./, R. N., Jurajom Jurkovičom (č.l. 90 spisu )

ako aj svedecké výpovede menovaných, ktoré podľa jeho názoru nie sú hodnoverné, keďže svedok
N., je manželom žalovanej 1./ a svedok Jurkovič je zamestnancom svedka N.. Táto skutočnosť
sama o sebe nemá za následok, že tieto výpovede svedkov, sú nepravdivé, keď svedkovia zhodne
potvrdili skutočnosti, ktoré obsahuje aj čestné prehlásenie a to, že žalovaná 1./ previedla vlastníctvo k
motorovému vozidlu v septembri 2013 na žalovaného 3./, ktorý mal vybaviť prepis vozidla na polícii,

k čomu ale nedošlo. Nadovšetko skutočnosť, že žalovaný 3./ je vlastníkom tohto motorového vozidla
potvrdil sám žalovaný 3./ pri svojich výpovediach pred orgánmi činným v trestnom konaní čo súd prvej
inštancie zistil z trestného spisu Okresného súdu Pezinok sp. zn. 3 T 3/2004, s ktorými výpoveďami
sa súd prvej inštancie oboznámil na pojednávaní dňa 30.5.2017 ( č.l.139 ) čo rovnako vyplýva aj zo
zvukového záznamu z tohto pojednávania a preto neobstojí tvrdenie žalovaného 3./ v odvolaní, že nikdy

pred vyšetrovateľom nepovedal, že je vlastníkom vozidla a že ho kúpil od žalovanej 1/ a rovnako ani
tvrdenie, že z jeho výpovede v trestnom konaní nanajvýš vyplýva, že ku nadobudnutiu vozidla by došlo
až po splnení odkladacej podmienky opravy tohto vozidla, ktorá ale nenastala. Odvolací súd má zato,
že rozdielna obrana žalovaného 3./ pred orgánmi činnými v trestnom konaní a rozdielna obrana v rámci
tohto konania preukazuje len účelovosť jeho tvrdení, keď svoje výpovede mení podľa procesnej situácii

v ktorej sa nachádza.
12.2. Pri hodnotení dôkazov Civilný sporový poriadok vychádza zo zásady ich voľného hodnotenia, ktorá
vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov (§ 191 ods. 1 C.s.p.). Táto zásada znamená, že záver,
ktorý si sudca urobí o vykonaných dôkazoch z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie,
je vecou jeho vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Hodnotiaca úvaha

súdu musí vždy zodpovedať zásadám formálnej logiky, musí vychádzať zo zisteného skutkového stavu
veci a musí byť preskúmateľná v inštančnom postupe. V priebehu dokazovania súd po vytriedení
nepodstatných a nezákonných dôkazov ďalej hodnotí len dôkazy zostávajúce, teda dôkazy dôležité a
právne relevantné, ktoré treba posúdiť z hľadiska ich pravdivosti. Posudzovanie pravdivosti konkrétneho
dôkazu predpokladá, že sudca takýto dôkaz posudzuje najskôr izolovane z hľadiska vierohodnosti

toho, kto ho podáva, a či získané informácie sú svojim obsahom pravdepodobné alebo nie. Následne
súd pristúpi k posudzovaniu jednotlivých dôkazov v ich vzájomných súvislostiach tak, aby informácie
vyplývajúce z dôkazov, ktoré považuje za pravdivé, tvorili ucelenú a logicky usporiadanú reťaz.
12.3. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené a zásady hodnotenia jednotlivých dôkazov v súlade
so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná 1./ uniesla svoju dôkaznú povinnosť prevode

vlastníckeho právna na žalovaného 3./ a jeho obrana v tomto smere zostala len v rovine nepodložených
tvrdení.
13. Žalovaný 3./ tiež namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nie je presvedčivé, keď súd prvej
inštancie neodkázal dostatočne na ustálenú rozhodovaciu prax a rozsudok má vážne chyby v označení
procesných strán - ktoré nemôžu byť považované len za chyby v písaní, keď napríklad vo výroku I. súd

žalobu voči žalobkyni 1./ , ktoré skutočnosti majú za následok nepreskúmateľnosť rozsudku.
13.1. Odvolací súd má zato, že uvedené námietky neobstoja. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu
prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle §
220 ods. 2,3 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci
skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej

veci, citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne
závery. Samotná skutočnosť, že súd prvej inštancie neodkázal na ustálenú rozhodovaciu prax, nemá za
následok jeho nepreskúmateľnosť, keď súd prvej inštancie nemá túto povinnosť, čo je priamo vyjadrené
slovným spojením „ prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax“ ( í § 220 ods. 2 C.s.p.) Iná by bolasituácia, ak by sa súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe, čo ale nie je tento prípad. Čo sa týka
námietky zmätočnosti rozsudku z dôvodu nesprávneho označenia procesných strán sporu vo výroku
rozsudku, tak toto pochybenie bol postupom v zmysle § 224 C.s.p. odstránené súdom prvej inštancie

vydaním opravného uznesenia č.k. 5 C 25/2015-60 zo dňa 15.8.2017
14. Záverom odvolací súd uvádza, že neobstojí ani obrana žalovaného 3./, že pokým žalovaný 2./
uznal svoju zodpovednosť a uznal nárok žalobcu skonzumoval (v zmysle ustálenej súdnej praxe) celú
zodpovednosť za škodu, preto nie je možné, aby on (solidárne alebo inak) zodpovedal za škodu voči
žalobcovi.

14.1. Zodpovednosť prevádzateľa dopravného prostriedku za škodu spôsobenú jeho prevádzkou podľa
§ 427 a nasl. Občianskeho zákonníka nevylučuje súbežnú (solidárnu) zodpovednosť vodiča tohto
dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorý škodu spôsobil
pri tej istej škodovej udalosti zavineným porušením právnej povinnosti, ak nejde o prípad uvedený v
ustanovení § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ide o prípady, keď prevádzateľ a osoba, ktorá v čase
nehody riadila motorové vozidlo sú 2 rozdielne subjekty (R 3/1984, R 29/1979, R 54/2017). Ustanovenie

§24 ods. 7 veta prvá v spojení s § 24 ods. 2 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z.z. je preto potrebné vykladať
tak, že kancelária má právo postihu proti každému, kto za škodu zodpovedá a za koho plnila. Kancelária
má teda právo postihu aj proti prevádzkovateľovi aj proti osobe, ktorá za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla zodpovedá na základe zavinenia, t.j. aj proti vodičovi (pozri rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4 Cdo 134/2009) a to bez ohľadu nato, či niekto z nich resp. v danom prípade žalovaný 2./ ako vodič

uzná nárok alebo nie.
15. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s
opravným uznesením č.k. 5 C 25/2015-60 zo dňa 15.8.2017 v napadnutých častiach a to výrok II. v
časti uloženia povinnosti žalovanému 3./ a výrok V. ako závislý výrok podľa § 387 ods.1,2 C.s.p. ako
vecne správne potvrdil .

16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle §396 ods. 1, § 262
ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 a 256 ods. 1 C.s.p.. Pokiaľ išlo o odmietnutie odvolania
žalovaného 3./, odvolací súd analogicky na vec aplikoval § 256 ods. 1 C.s.p., nakoľko Civilný sporový
poriadok nemá osobitnú úpravu pre rozhodovania o trovách konania v prípade odmietnutia odvolania,
keď ustanovenia o náhrade trov konania v prípade zastavenia konania upravujú situáciu najbližšiu

odmietnutiu podania (odvolací súd vec meritórne neprejednal), a keď možno uzavrieť, že žalovaný 3./
procesne zavinil, že jeho odvolanie bolo čiastočne ako podané neoprávnenou osobou odmietnuté. V
časti, v ktorej odvolací súd odvolanie meritórne prejedal, mal žalobca v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. v
odvolacom konaní plný úspech. Na základe uvedeného mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd

prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,
§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods.2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).