Uznesenie – Zmluvy ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 29. január 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4Co/95/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211426
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1312211426.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: X. D., nar. XX.X.XXXX, bytom D., X. X,
zast. Advokátskou kanceláriou B & S Legal, s.r.o., Gorkého 3, Bratislava, proti odporcovi: Slovenská
sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, zast. JUDr. Romanom Kvasnicom, advokát s.r.o., Sad A.
Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 3.636,90 Eur s prísl., na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku
Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19. júna 2013 č. k. 15C 215/2012-71, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa od odporcu
domáhala zaplatenia sumy 3.636,90 Eur mesačne za obdobie od mája 2010 do júla 2012 s
príslušenstvom zo Zmluvy o dôchodku. Navrhovateľke uložil povinnosť zaplatiť právnemu zástupcovi
odporcu náhradu trov konania v sume 747,03 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol,

že zistený skutkový stav posudzoval podľa zákonných ustanovení § 842 , § 843, § 844 veta prvá, §
582 ods. 1, § 34, § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 575 ods. 1, § 628 ods. 1, 2, § 629, § 630 Občianskeho
zákonníka , § 27 ods. 8, § 116, § 119 ods. 3 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a že z vykonaného
dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľky nebol podaný dôvodne. Konštatoval, že
každá zmluva musí byť konkrétnym zákonným spôsobom, resp. spôsobmi „právne ukončiteľná“ a že
samozrejme zmluva o dôchodku nie je „právnou výnimkou“ a mal za to, že pokiaľ by v tomto konkrétnom

prípade „právne neukončila“ platnosť zmluvy smrť navrhovateľky a keďže právo na dôchodok nemožno
previesť ani na iného, tak táto zmluva by skutočne bola „právne neukončiteľnou“, a to bez akejkoľvek
„právnej ingerencie“ odporcu. Uviedol, že k „právnemu režimu“ „právnej neukončiteľnosti“, tejto zmluvy
totiž „právne zavádza“ použitie „právneho termínu“ „doživotie“, avšak aj tento termín je treba podľa
neho posudzovať ako „dobu neurčitú“, t.j. ako neurčitosť možného času smrti navrhovateľky, pričom ho
nemožno zamieňať s „inak určenou dobou neurčitého trvania, po ktorú sa zakladá niekomu právo na

vyplácanie určitého dôchodku“, táto inak určená doba neurčitého trvania, po ktorú sa zakladá niekomu
právo na vyplácanie určitého dôchodku“, táto inak určená doba neurčitého trvania môže byť napríklad
doba štúdia, ale treba ho posudzovať aj ako možnú výpoveď zmluvy odporcom v neurčitej dobe, v tejto
súvislosti poukázal na to, že vypovedať zmluvu mohla aj navrhovateľka, ktorá podľa neho musela vedieť,
že zmluva o dôchodku bola odporcom vypovedateľná. Mal tiež za to, že odporca nebol povinný ani
uviesť dôvody výpovede, a teda ani dôvody uvádzané zástupcom odporcu v súvislosti s ním citovanými

ustanoveniami zákona o bankách zák. o bankách. Dospel k záveru, že v žiadnom prípade nemožno
prijať argumentáciu o „právnom vzťahu“ zmluvy o dôchodku s darovacou zmluvou, totiž, že zmluvy o
dôchodku sa „blíži“ svojim obsahom darovacej zmluve, keďže jednak právny úkon musel byť urobený
určite a zrozumiteľne, t.j. „buď ide o zmluvu o dôchodku alebo o darovaciu zmluvu“, darovacia zmluva
je z hľadiska ustanovení komplexným celkom, pri zmluve o dôchodku nemohlo dôjsť k odovzdaniu veci,
keďže dôchodok bol zasielaný na účet, nemôže mať vady a nemožno sa domáhať jeho vrátenia, ak

sa obdarovaný správa k nemu... O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a odporcovi,
úspešnému v konaní, priznal plnú náhradu trov konania.Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala napadnutý
rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jej návrhu v celom rozsahu vyhovieť a priznať jej náhradu trov

konania dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, nakoľko mala za to,
že zmluva o dôchodku je zmluvou uzavretou na dobu určitú, keď z gramatického výkladu ust. § 842
Obč. zák. vyplýva, že slovné spojenie „určená doba neurčitého trvania“ nie je zhodné s legislatívne
ustáleným pojmom „doba neurčitá“. Občiansky zákonník podľa nej nehovorí, že zmluvou o dôchodku
je možné uzavrieť na dobu neurčitú, ako je to pri iných zmluvách, možno ju uzavrieť v skutočnosti na

dve určené doby neurčitého trvania, a to buď na doživotne určenú dobu trvania alebo inak určenú dobu
neurčitého trvania, trvanie zmluvy o dôchodku je tak ohraničené nie presným dátumom, ale právnou
skutočnosťou. V prípade doživotne určenej doby je touto rozhodujúcou skutočnosťou smrť fyzickej
osoby. Skutočnosť, že takto určená doba má neurčité trvanie, považoval za pochopiteľnú, keďže nie
je možné v čase uzavretia zmluvy dopredu vedieť, kedy poberateľ dôchodku zomrie, s čím mal podľa
neho povinný zo zmluvy počítať. Poukázala na to, že o právnej otázke, či predmetná zmluva o dôchodku

uzavretá v zmysle § 842 Obč. zák. „na doživotie“ je zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú,
a či je ju možné platne vypovedať podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. rozhodol Ústavný súd Slovenskej
republiky svojim nálezom sp. zn. II. ÚS 26/2012-33, v zmysle ktorého je vylúčené tento zmluvný typ
ukončiť výpoveďou podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. a že dojednanie zmluvy o dôchodku „na doživotie“
je navyše nepochybne potrebné považovať z hľadiska povahy tohto dojednania za dojednanie zmluvy

na dobu určitú. Považoval tak za nesprávny právny záver súdu prvého stupňa, že zmluvu o dôchodku
možno vypovedať podľa § 582 ods. 1 Obč. zák. a že ide o zmluvu uzavretú na dobu neurčitú. Vytýkala
súdu prvého stupňa, že si sám vytvoril prezumpciu vypovedateľnosti takejto zmluvy, a to v rozpore
s vykonaným dokazovaním a v rozpore so závermi ústavného súdu. Za nepochopiteľné považovala
porovnávanie súdom prvého stupňa zmluvy o dôchodku podľa ustanovení Občianskeho zákonníka

upravujúceho darovaciu zmluvu, pričom ani jedna zo strán sporu sa na tieto ustanovenia Občianskeho
zákonníkaupravujúcedarovaciuzmluvuneodvolávalaazmluvaodôchodkuje vObčianskomzákonníku
upravená ako samostatný zmluvný typ. Takéto odôvodnenie súdu prvého stupňa považovala za omyl,
ktorý musel nastať pri vyhotovení rozsudku. Mala tiež za to, že súd prvého stupňa sa žiadnym spôsobom
nevysporiadalsjejargumentáciouapredloženýmidôkazmi.Považovalavzhľadomnauvedenérozsudok

súdu prvého stupňa za nepreskúmateľný a nepresvedčivý, čím bolo porušené jej právo na spravodlivý
proces, nakoľko riadne odôvodnenie rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho
procesu poukazujúc pritom aj na Nález Ústavného súdu SR III. ÚS 119/03-30.

Odporca žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť a priznať mu aj náhradu trov

odvolacieho konania majúc za to, že súd prvého stupňa správne právne vec posúdil, že zmluva o
dôchodku je uzatvorená v prípade uzatvorenia na doživotne na dobu neurčitú a túto navrhovateľke
aj platne vypovedal písomnou výpoveďou a platnosť a účinnosť tejto zmluvy o dôchodku sa tak
skončila 31.3.2010. Považoval za zrejmé, že dostupná právna literatúra v komentároch k Občianskemu
zákonníku vníma zmluvu o dôchodku ako zmluvu, ktorá je charakterizovaná svojou dobou neurčitou.

Uviedol, že voči navrhovateľke nemá žiadny záväzok zo zmluvy o dôchodku, o ktorú táto svoj nárok
opiera, pretože právo na plnenie, ktorého sa domáha, je v rozpore s hmotným právom a ak by v minulosti
existovalo, už zaniklo. Podľa neho sa na vec vzťahujú ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods.
3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov,
a následne sa na vec aplikuje ust. § 575 ods. 1 Obč. zák. a že plnenie zo zmluvy o dôchodku sa stalo

právne nemožné zo strany banky. Poukázal na to, že zákon o bankách upravuje okrem bankových
činností aj iné činnosti banky, a preto sa aj použije veta za bodkočiarkou § 119 ods. 3 tohto zákona o
bankách, ktorá výslovne neumožňuje banke uskutočňovať činnosti, ktoré sú v rozpore so zákonom o
bankách, keď vo vete za bodkočiarkou § 119 ods. 3 ustanovuje, že odo dňa nadobudnutia účinnosti
tohto zákona nikto nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s týmto zákonom.

tento zákona sa podľa neho použije okrem bankových činností aj na všetky činnosti banky, ktoré zákon
o bankách banke zakazuje. Za v rozpore so zákonom o bankách považoval aj poskytovanie plnenia
hospodársky neodôvodneného alebo plnenia zjavne nezodpovedajúceho poskytovanej protihodnote,
t.j. predovšetkým plnenie bez protihodnoty a plnenie zo zmluvy o dôchodku je svojim charakterom
plnením bez akejkoľvek protihodnoty banke a je tiež plnením hospodársky neodôvodneným. Mal za

to, že zákon o bankách musí byť aplikovaný na všetky právne vzťahy banky ako lex specialis a jeho
použitie je dané aj ustanovením § 1, podľa ktorého zákon o bankách upravuje niektoré vzťahy súvisiace
so vznikom, organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území SR a niektoré
vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území SR na účel regulácie a kontroly bánk,pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému,
vyplýva to aj zo Štatútu Podporného dôchodkového fondu Slovenskej štátnej sporiteľne, účinného od
1.7.1993, v čl. I ktorého sa uvádza, že podporný dôchodkový fond Slovenskej štátnej sporiteľne slúži

okrem iného na podporu stabilizácie pracovníkov SŠTSP, ktorý je vzťahom nepochybne súvisiacim
s organizáciou, riadením a čiastočne aj podnikaním banky. Za zrejmé považoval aj to, že zmluvu o
dôchodku neuzatvorila banka pri bankovej činnosti banky, pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia
nie je bankovou činnosťou.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p.
bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné,
keďže súd prvého stupňa neposúdil správne vec po právnej stránke, ale jeho rozhodnutie nezodpovedá
náležitostiam ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a jeho odôvodnenie je zmätočné a nepreskúmateľné.

Ústavný súd Slovenskej republiky otázkam týkajúcim sa nutnosti náležitého odôvodnenia rozhodnutia

už venoval značnú pozornosť vo svojej rozsiahlej judikatúre (napr. sp. zn. I. ÚS 243/07, sp. zn. I.
ÚS 114/08 sp. zn. III. ÚS 36/2010, sp. zn. IV. ÚS 1/02, sp. zn. II. ÚS 174/04, sp.zn. III. ÚS 117/07,
sp. zn. III. ÚS 332/09) a opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa
uskutočňuje v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny
rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu ako vyplývajú z čl. 46

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Jedným z týchto princípov, predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods.
1 Ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) a vylučujúcim ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdov svoje
rozhodnutia odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p., sp. zn. I. ÚS 243/07), spôsobom zakotveným
v ustanovení § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Z odôvodnenia totiž musí vyplývať vzťah

medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na
strane druhej, pritom súd starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho,
čo uviedli účastníci. Porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení
skutkových zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým
spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil. Ústavný súd Slovenskej republiky

vo svojej judikatúre súčasne konštatuje, že súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú, ale aj laickú
verejnosť prijateľné racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Odôvodnenie
má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné. Súd je povinný formulovať

odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí
spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Súd musí súčasne vychádzať z toho, že je povinný poskytovať v
občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá
ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p.). Taktiež Európsky súd pre ľudské práva vo

svojej rozsiahlej judikatúre venoval veľkú pozornosť problematike náležitostí odôvodnenia rozhodnutí,
v ktorej zdôrazňoval, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že majú význam
pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, séria A, č. 254-B, s. 49, § 30).

Podľa§157ods.2O.s.p.vodôvodnenírozsudkusúduvedie,čohosanavrhovateľ(žalobca)domáhalaz
akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal
a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec
právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Súd prvého stupňa sa vyššie uvedeným postupom neriadil a odôvodnenie jeho rozhodnutia je v rozpore
s ust. § 157 ods. 2 O.s.p., keď namiesto stručne uvedených vyjadrení navrhovateľky a odporcu a
skutkových okolností, v podstate odôvodnenie jeho rozhodnutia obsahuje doslovný prepis návrhu
navrhovateľky, vyjadrenia odporcu, a namiesto uvedenia právnych ustanovení, z ktorých vychádzal aj

vysvetlenie,ktoréskutočnostipovažovalzapreukázanéaktorénie,zktorýchvychádzalaakýmiúvahami
sa spravoval pri hodnotení dôkazov a to presvedčivým nepochybným spôsobom a ako vec posúdil,
stručne len z hľadiska vecného posúdenia veci uviedol polemiku o termíne „doživotne“ aj keď nie celkomjasne a okrem uvedenia § 582 ods. 1 Obč. zák. a zmluvy o dôchodku uviedol, že sa svojim obsahom
blíži darovacej zmluve, porovnáva ju s ňou.

Súd prvého stupňa sa ani nevysporiadal s poukazom navrhovateľky na doterajšiu judikatúru týkajúcu
sa danej problematiky aj s jej poukazom na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.4.2012 č. k. II. ÚS
26/2012-33, v zmysle ktorého záveru, ak by súd pripustil možnosť ukončenia zmluvy jednostrannou
výpoveďou zo strany odporcu, aplikoval by ust. § 842 a § 582 Obč. zák. ústavne nekomfortným
spôsobom, znamenalo by to porušenie základného práva účastníka na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1

ÚstavySRačl.6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávaslobôd.Vjehohodnotenískutkovýchzistení
však absentujú akékoľvek skutočnosti, ktoré vyšli podľa neho v konaní najavo a náležitým spôsobom v
celomsúhrneichnezhodnotil,vodôvodnenísvojhorozhodnutianedbalajnajehocelkovúpresvedčivosť,
aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel a aby
jeho odôvodnenie bolo spravodlivé a presvedčivé, čím porušil svojim postupom právo na spravodlivý
súdny proces. Odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné.

Súd je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického,
jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky
odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.

Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené pochybenia súdu prvého stupňa napadnutý rozsudok

súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/ a h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie, v ktorom sa bude riadiť názorom odvolacieho súdu, ktorým je viazaný (§ 226 O.s.p.), vykonané
dokazovanie náležite vyhodnotí (§ 132 O.s.p.) a svoje rozhodnutie aj náležite v súlade s ust. § 157 ods.
2 O.s.p. a v zmysle vyššie uvedených intencií. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách odvolacieho
konania (§ 224 ods. 3 O.,s.p.).

Toto rozhodnutie bolo prijate senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.