Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 14. december 2017

Súd: Okresný súd Galanta
Spisová značka: 5C/279/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314204745
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Šefčíková

ECLI: ECLI:SK:OSGA:2017:2314204745.13

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Galanta pred sudcom JUDr. Táňou Šefčíkovou, v právnej veci žalobcu: EOS KSI

Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, zast.: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému 1/: C. C., N.. XX.X.XXXX, A. V.
XXXX/XX, B. a žalovanému 2/: V. C., N.. XX.X.XXXX, A. V.Á. XXXX/XX, B., zast.: JUDr. Ivan Rendek,
so sídlom Šafárikova 1522, Galanta, o zaplatenie 7.856,19 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti 1.545,48 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 345,17 EUR a 8,75% ročne
zo sumy 1.545,48 EUR od 26.03.2013 do zaplatenia, zastavuje.
II. Súd žalobu v ostatnej časti zamieta.

III. Žalovaný 1/ nemá právo na náhradu trov konania.
IV. Žalovaný 2/ má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.ŽalobcažalobouuplatnilnárokztitulupohľadávkypostúpenejspoločnosťouSlovenskásporiteľňa,a.s.
na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 s odkazom na § 524 a nasl. Občianskeho
zákonníka. Postupca a žalovaný 1/ uzatvorili dňa 29.3.2005 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX, ktorej
súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky („VOP“). Žalovaný 2/ prevzal ručiteľský záväzok.
Žalobca má za to, že zmluva sa spravuje § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tiež má za to, že
zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti zákona č. 258/2001 Z.z. Na základe uvedenej zmluvy postupca

poskytol žalovanému 1/ úver vo výške 9.958,18 Eur, ktorý mal byť splácaný v mesačných v mesačných
splátkach vo výške 128,79 Eur k 20. dňu v mesiaci. Žalobca si uplatňuje splátky splatné od 20.3.2010
do 20.3.2015 v počte 61 a v celkovej výške 7.856,19 Eur. Splátky pôvodne splatné od 20.3.2013 do
20.3.2015 sa stali splatnými dňa 25.3.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca
siuplatňujezákonnéúrokyzomeškaniaodsplatnostijednotlivýchsplátokaprisplátkach,priktorýchbola
vyhlásená mimoriadna splatnosť, si uplatňuje zákonné úroky z omeškania od 25.3.2013. Žalobca žiadal
súd, aby tento platobným rozkazom zaviazal žalovaných k úhrade sumy 7.856,19 Eur spolu s úrokom

z omeškania za obdobie od 21.3.2010 do 25.3.2013 vo výške 629,61 Eur a ročný úrok z omeškania
8,75% zo sumy 7.856,19 Eur od 26.3.2013 do zaplatenia. Žalobca si uplatnil náhradu trov konania. Súd
vydal dňa 27.3.2014 platobný rozkaz (č.k. 31Ro/445/2014-30), ktorým vyhovel návrhu žalobcu. Platobný
rozkaz bol doručený žalovaným. Voči platobnému rozkazu podal žalovaný 2/ v právnom zastúpení odpor
doručený súdu 25.6.2014.

2. Žalovaný 2/ uviedol, že zmluva o úvere nespĺňa náležitosti v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. účinného

v čase uzatvorenia zmluvy, konkrétne absentuje RPMN (§ 4 ods. 2, písm. g). Žalovaný 2/ tiež namieta
výšku splátok, ktoré mal žalovaný 1/ uhradiť. Splátky, ktoré mali byť podľa zmluvy vo výške 83,68 Eur
boli hradené vo výške 128,79 Eur a 1,66 Eur ako poplatok za správu úveru. Pri podpise uhradil žalovaný
1/ 199,16 Eur ako poplatok za poskytnutie úveru, ktorý bol podľa žalovaného 2/ neoprávnené účtovanýa mal by byť započítaný na splátky. Z uvedeného dôvodu teda postupca postúpil viac práv na žalobcu
ako mal on sám. Žalovaný 2/ uvádza, že žalobca si uplatňuje splátky počnúc 20.3.2010, pritom už z
prílohy č. 1 k zmluve o úvere vyplýva, že posledná splátka bola hradená 20.10.2011 vo výške 250 Eur.

Žalovaný 2/ má za to, že zmluva o úvere by sa mala primárne spravovať ustanoveniami Občianskeho
zákonníka (§ 52 až 54). Žalobca považuje za neprijateľnú zmluvnú podmienku čl. 7.6 VOP, v zmysle
ktorého je banka oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru ak nastane prípad porušenia zmluvy.
Tento krok urobil až žalobca, podľa žalovaného neoprávnene. Žalovaný 2/ uvádza, že VOP ani neboli
poskytnuté žalovaným pred podpisom zmluvy. VOP nie sú podpísané zo strany žalovaných, postupca

nevysvetlil žalovaným obsah ustanovení jednak zmluvy o úvere aj dohody o ručení, v zmysle ktorých
mali žalovaní prehlásiť, že sú oboznámení s VOP, pritom neboli. V prípade, že súd uzná nárok, resp.
jeho časť, žalovaný 2/ požiadal o umožnenie splátok vzhľadom na obmedzené príjmy.

3. Podaním doručeným súdu dňa 20.10.2014 oznámil vstup do konania vedľajší účastník - Všeobecná
ochrana práv spotrebiteľov. Na pojednávaní dňa 3.11.2014 sa zúčastnil žalovaný 2/ a jeho právny

zástupca a žalobca. Žalovaný 1/ nemal vykázané doručenie predvolania na pojednávanie. PZ
žalovaného 2/ uviedol, že žalovaný 1/ je zrejme vo výkone trestu. Prítomní na pojednávaní nemali
námietky voči vstupu vedľajšieho účastníka do konania. Žalobca sa zaviazal predložiť súdu VOP, ktoré
boli aktuálne v čase podpisu zmluvy o úvere a platobnú históriu žalovaných. Vedľajší účastník sa k
meritu veci vyjadril podaním zo dňa 23.1.2015, ktorý o.i. vzniesol námietku premlčania. Podaním zo

dňa 21.1.2015, doručeným súdu 23.1.2015 žalobca doručil súdu rozpis pohľadávky, ktorú si v konaní
uplatňuje (č.l. 92 až 95), platobnú históriu žalovaných (č.l. 103 až 105) a VOP ku dňu podpisu zmluvy
o úvere. Žalobca sa vyjadril k námietke premlčania vedľajšieho účastníka tak, že tento nie je vecne
legitimovaný k takejto námietke. Zároveň poukázal na to, že 4-ročná premlčacia doba (§ 397 ObchZ)
v danom prípade začala plynúť dňom 25.3.2013, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť. Žalobca

zároveň poukázal na § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., v zmysle ktorého má za to, že je možné
postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku. Žalobca zároveň doručil súdu výzvu postupcu adresovanú
žalovanému 1/ podľa predmetného ustanovenia zákona o bankách. Žalobca podaním doručeným súdu
16.4.2015 namietal prípustnosť vedľajšieho účastníctva v konaní z dôvodu nepreukázania súhlasu
žalovaných s jeho vstupom do konania. Dňa 25.8.2015 bol uskutočnený výsluch žalovaného 1/ v

ÚVTOS Hrnčiarovce. Pohľadávku žalobcu uznal s tým, že ohľadne splatenia sa so žalobcom dohodli na
splátkovom kalendári, ale následne bol vo výkone trestu a záväzok neplnil. Žalovaný 1/ vyjadril súhlas
so vstupom vedľajšieho účastníka do konania. Súd uznesením č.k. 5C/279/2014-142 (ppl. 3.11.2015)
pripustil Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov ako vedľajšieho účastníka do konania. Na žiadosť súdu,
aby Slovenská sporiteľňa, a.s. oznámila súdu kedy došlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru zo

zmluvy o úvere, táto uviedla, že všetku dokumentáciu z titulu predmetného úveru odovzdala žalobcovi
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Súd uložil poriadkovú pokutu banke Slovenská Sporiteľňa, a.s.
nakoľko si táto podľa súdu nesplnila povinnosť jej uloženú. Odvolací súd zrušil predmetné uznesenie s
tým, že preukázanie sporných skutočností je predovšetkým na účastníkoch/stranách konania. Odvolací
súd upozornil na dátum kedy mal vyhlásiť mimoriadnu splatnosť žalobca - 25.3.2013 a dátum, ktorý je

uvedený v prílohe č. 1 zmluvy o úvere - 20.3.2015.

4. Na pojednávaní dňa 11.9.2017 boli prítomní právny zástupca žalobcu, žalovaný 2/ a jeho právny
zástupca. Žalovaní 1/ mal riadne vykázané doručenie predvolania na pojednávanie. Súd nepredvolal
vedľajšieho účastníka, nakoľko jeho účastníctvo zaniklo ex lege od 1.7.2016, a to nadobudnutím

účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). Vedľajší účastník podľa §
93 ods. 1 OSP sa automaticky netransformoval na intervenienta podľa§ 81 CSP. Pre vstup intervenienta
do konania podľa ustanovení CSP bol potrebný úkon v zmysle § 82 ods. 1 CSP, ktorý zo spisu nevyplýva.
Na pojednávaní súd vec predbežne posúdil tak, že bude skúmať splnenie podmienok v § 92 ods. 8
zákona o bankách, ďalej aby sa žalobca vyjadril k skutočnostiam, ktoré namietal žalovaný 2/ v odpore

proti platobnému rozkazu. Žalovaný 2/ bol ochotný dohodnúť sa na splatení časti požadovaného nároku
s tým, že žalobca ustúpi ohľadne nároku, ktoré predstavuje 12 splátok (1.545,48 Eur). Žalobca s takýmto
urovnaním nesúhlasil. Právny zástupca žalobcu predniesol svoju žalobu v súlade s písomným podaním
a nad rámec uviedol, že pokiaľ ide o aktívnu leg. žalobcu, poukazuje na postúpenie pohľadávok, ktoré
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu žalobcu bez toho, aby súd skúmal ako prejudiciálnu otázku

existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Žalobca ďalej poukázal na bod 19.16 VOP, kde sa žalobca
spolu so žalovanými dohodli na tom, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje
pohľadávky. Predmetné ustanovenie VOP si zmluvné strany dohodli odlišne ako to upravuje § 92 ods.
8 zákona o bankách a túto odlišnú úpravu mu umožňuje § 89 ods. 1 zákona o bankách, kde sa uvádza,že banka si so svojim klientom môže zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov odchylne od
zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje. Právny zástupca žalobcu poukázal na súdnu prax, z ktorej
má vyplývať, že § 92 ods. 8 zákona o bankách sa dotýka prelomenia bankového tajomstva. Ďalej

poukázal na § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch, kde sa uvádza, že veriteľ môže postúpiť
pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. V danom prípade zákonodarca poznámkou pod čiarou
ako osobitný predpis uviedol občiansky zákonník, konkrétne § 524 a neuviedol § 92 od. 8 zákona o
bankách. V danom prípade bol úver poskytnutý účelovo, a to na rekonštrukciu rodinného domu, teda v
danom prípade, je žalobca toho názoru, že v zmysle § 1 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch je

tento úver vylúčený spod úpravy tohto zákona, a preto je v danom prípade námietka absencie RPMN
v zmluve irelevantná, a teda nemôže spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť daného úveru. V
súvislosti s tým zároveň poukázal na to, že v zmluve je uvedená výška splátky, výška úrokovej sadzby,
splatnosť prvej splátky, ako aj konečná splatnosť úveru, a teda žalovaný v danom prípade je dostatočne
informovaný o celkových nákladoch predmetného úveru. Pokiaľ ide o špecifikáciu žalobného návrhu,
spolu s podaním zo dňa 21.1.2015 bola predložená platobná história úveru s tým, že na prvej strane

sú uvedené aj všetky úhrady žalovaných uvedených v celkovej výške 7.483,94 Eur. Právny zástupca
žalobcu predložil súdu rozhodnutia krajských súdov (Krajský súd v Prešove sp. zn. 9Co/20/2016 zo
dňa 2.5.2017, Krajský súd v Bratislave, sp. zn. 8Co/163/2015 zo dňa 29.5.2015, Krajský súd v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Co/73/2016 zo dňa 25.1.2017), ktoré pojednávajú o možnosti postúpenia nesplatných
pohľadávok a o význame úpravy v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Mimoriadnu splatnosť vyhlásil až

žalobca, a to na základe podania zo dňa 5.2.2013 s tým, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti došlo ku
dňu 25.3.2013. V zmysle § 53 ods. 9 a 565 občianskeho zákonníka nesporne vyplýva, že neplnených
splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie celého dlhu len do splatnosti najbližšej nasledujúcej
splátky. Ak veriteľ svoje oprávnenie nevyužije, plynie premlčacia doba pre každú splátku samostatne.
Ohľadom posúdenia otázky premlčania jednotlivých splátok žalobca poukázal na rozhodnutie Krajského

súdu v Nitre sp. zn. 5Co/100/2017 zo dňa 30.3.2017).

5. Žalovaný 2/ sa vyjadril k skutočnostiam uvádzaným žalobcom podaním zo dňa 28.9.2017. Uviedol,
že žalobca nemal oprávnenie na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a banka mohla účinne postúpiť
len splatné pohľadávky, nie „živý úver“. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.

19Co/177/2014 zo dňa 24.2.2015, sp. zn. 4Co/145/2014 zo dňa 11.3.2015, sp. zn. 13Co/204/2016.
Podmienkou postúpenia teda je, že musí ísť už o splatnú časť pohľadávky, druhou podmienkou je,
že musí byť dlžník s touto časťou v omeškaní aspoň 90 kalendárnych dní po písomnej výzve banky
na jej úhradu a treťou podmienkou je, že k postúpeniu môže dôjsť až po uvedenej písomnej výzve
banky dlžníkovi. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by Slovenská sporiteľňa, a. s. zosplatnila

celý dlh, naopak, vyplýva z neho, že toto mal urobiť až žalobca (podľa jeho názoru). Rovnako, z doposiaľ
zabezpečených dôkazov nevyplýva, že by mala Slovenská sporiteľňa, a.s. pred postúpením pohľadávky
vyzvať žalovaných písomnou výzvou k úhrade už splatnej časti svojej pohľadávky. Žalovaný 2/ si nie je
vedomý akejkoľvek výzvy zo strany Slovenskej sporiteľne, a.s. K námietke žalobcu, že na daný prípad
sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch uviedol, že jemu bolo uvádzané, že má ísť o spotrebný

úver bezúčelový, z ktorého mal žalovaný 1/ financovať kúpu auta. Navyše, výnimka sa zrejme týka
hypotekárnych úverov, čo vyplýva aj zo zákona č. 129/2010 Z.z., ktorým nahradil zákon 258/2001 Z.z.,
a teda zmluva o úvere vzhľadom na absenciu náležitostí podľa zákona č. 258/2001 Z.z. sa považuje za
bezúročnú a bez poplatkov. Žalovaný ďalej uvádza, že v takom prípade, pokiaľ by bol žalobca aktívne
vecne legitimovaný, čo nie je, by mal žalobca nárok na vrátane sumy úveru 9.958,18 Eur. Žalovaný 1/

uhradil z titulu úveru sumu 7.483,94 Eur. Pokiaľ by mohla banka účinne postúpiť len splatné splátky, tak
by si mohla nárokovať na splátky splatné do 13.12.2012, teda mala by nárok iba na splátku poslednú
splatnú pred postúpením, t.j. splátku zo dňa 20.11.2012. Pokiaľ teda žalovaný uhradil všetky splátky
najmenej do 20.11.2012, žalobcovi v takom prípade nesvedčí žiaden právny titul. Vyjadril nesúhlas s
tvrdením ohľadne výkladu § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má pojednávať o prelomení bankového

tajomstva. Čl. 19.12 VOP považuje žalovaný 2/ za neprijateľnú zmluvnú podmienku a banka si v danom
prípade nemohla upraviť pravidlá inak. K absentujúcej poznámke pod čiarou k § 4 ods. 6 zákona
o spotrebiteľských úveroch ohľadne § 92 ods. 8 zákona o bankách uviedol, že zákon odkazoval na
všeobecnú úpravu, pričom zákon o bankách sa vzťahuje na postúpenie v prípade postupcu v postavení
banky. Žalovaný 2/ sa vyjadril k § 92 ods. 8 zákona o bankách tak, že práve z textu zákona priamo

vyplýva, že banka môže postúpiť len splatnú pohľadávku. Zákon výslovne hovorí, že ak je klient v
omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku, pričom má teda zákon na mysli tomu záväzku, s ktorým
je klient v omeškaní. Žalovaný 2/ ďalej poukázal ne nesplnenie podmienky v § 53 ods. 9 občianskehozákonníka. Tiež poukázal na to, že žalovaní sa nemali možnosť oboznámiť s VOP pred podpisom zmluvy
o úvere; poukázal na § 53 ods. 4 písm. l) občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého sa za neprijateľnú
podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve považujú aj také ustanovenia zmluvy, ktoré obmedzujú

prístup spotrebiteľa k dôkazom, alebo ukladajú spotrebiteľovi povinnosti niesť dôkazné bremeno, ktoré
by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, mala niesť iná zmluvná strana. Žalovaný 2/ žiadal žalobu
zamietnuť a uplatnil si náhradu trov konania. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 19Co/177/2014 zo dňa 24.2.2015, sp. zn. 4Co/145/2014 zo dňa 11.3.2015, sp. zn. 12Co/157/2015
zo dňa 1.6.2016, sp. zn. 5Co/151/2016 zo dňa 23.8.2016, sp. zn. 17Co/48/2016 zo dňa 16.6.2016,

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6Co/58/2016 zo dňa 21.3.2016, Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/271/2016 zo dňa 29.3.2017, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/540/2014 zo dňa
14.8.2014, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/26/2016 zo dňa 16.3.2016.

6. Žalobca sa vyjadril k skutočnostiam uvádzaným žalovaným 2/ podaním doručeným súdu dňa
27.10.2017. Žalobca uviedol, že súdu bolo predložené oznámenie banky adresované žalovaným

vrátane podacích hárkov. Poukazuje na tým preukázanú aktívnu legitimáciu bez ďaľšieho (uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 210/01 zo dňa 11.6.2003, uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 1Co/387/2015 zo dňa 4.5.2016, uznesenie Krajského súdu v Žiline zo dňa 30.11.2015 sp. zn.
8Co/564/2015, uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 27.6.2014 sp. zn. 9Co/133/2013. K § 92
ods. 8 zákona o bankách zotrval žalobca na svojom stanovisku a poukázal na uznesenie Krajského

súdu v Prešove zo dňa 2.5.2017 sp. zn. 9Co/20/2016. Podľa žalobcu, norma obsiahnutá v § 92
ods. 8 zákona o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť' vo vzťahu ku klientovi banky, ale
administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona
o bankách. Nedoručením výzvy môžu byť spojené len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, a
teda nemôže byť s tým spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len

sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách. V súlade s prílohou č. l k zmluve o postúpení pohľadávok boli
žalovaní ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1209 dní, teda súčet všetkých omeškaní
žalovaných so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok.
Vzhľadom k dikcii § 92 ods. 8 zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo
nepochybne viac ako rok zastáva žalobca názor, že právny predchodca žalobcu by konal v súlade s

uvedeným ustanovením aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal. Poukázal v
tomto smere uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.3.2016, sp. zn. 12Co/223 /2015. Žalobca
poukázal na výzvu zo dňa 25.11.2008 zo strany banky vo vzťahu k splneniu povinnosti z § 92 ods.
8 zákona o bankách. Žalobca trvá ďalej na tom, že banka môže postúpiť peňažný záväzok ako
celok vrátane jeho príslušenstva. Poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

15Co/511/2015 zo dňa 9.12.2015, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.5. 2015 sp. zn.
8Co/163/2015, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 4.11.2015 sp. zn. 7Co /540/2015. Ďalej,
žalovaný dal súhlas s postúpením pohľadávky zo zmluvy o úvere podľa čl. 19.16 VOP s odkazom
na § 89 ods. 1 zákona o bankách (uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19Co/2 /2016 zo
dňa 2.5.2017). K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru žalobcom uviedol, že základným právom

veriteľa je v zmysle § 488 občianskeho zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu.
Spolu s postúpenou pohľadávkou prešli na žalobcu všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda
aj právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru. Žalobca zotrváva v názore, že vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Rovnako zotrval v
názore, že na daný prípad sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch, nakoľko úver bol účelový

na rekonštrukciu rodinného domu a tento predstavuje výnimku podľa § 1 ods. 2, písm. a) zákona.
Žalobca zobral žalobu z časti späť, a to v sume 1.545,48 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške
345,17 EUR a 8,75% ročne zo sumy 1.545,48 EUR od 26.03.2013 do zaplatenia. Žalobca v podaní
doručenom súdu dňa 2.11.2017 špecifikoval žalobný návrh tak, že požaduje od žalovaných zaplatenie
neuhradených a nepremlčaných splátok ku dňu podania žaloby, t.j. 49 splátok splatných od 20.3.2011

do 20.3.2015 v celkovej sume 6.310,71 EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške zo splátok za
obdobie od 21.03.2011 do 25.03.2013 vo výške 284,44 EUR 8,75% ročne zo sumy 6.310,71 EUR od
26.03.2013 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 2.11.2017 žalovaní súhlasili s čiastočným späťvzatím
špecifikovaným vyššie. Právny zástupca uviedol, že v čase postúpenia pohľadávky bol účinný zákon č.
258/2001 Z.z., a teda sa nevyžadovalo povolenie NBS na postúpenie pohľadávky v zmysle zákona č.

129/2010 Z.z., ktoré je upravené v § 17 v spojitosti s § 20, a teda nemôže byť na ťarchu žalobcu, že týmto
povolením v čase povolenia pohľadávky nedisponoval, nakoľko to zákon nevyžadoval. V súčasnosti
žalobca predmetným povolením NBS disponuje v súlade s platnou legislatívou. Obsahom zmluvy o
úvere nebola povinnosť žalovaných po poskytnutí fin. prostriedkov preukázať, resp. zdokladovať využitietýchto prostriedkov, a teda smerodajný je účel úveru uvedený v zmluve, teda rekonštrukcia rod. domu
a vzhľadom na uvedené je bezvýhradne predmetná zmluva vyňatá spod zákona o spotrebiteľských
úveroch. Na pojednávaní bol uskutočnený výsluch žalovaného 1/, z ktorého vyplýva, že mu nebola

doručená výzva banky pred postúpením pohľadávky, predmetný úver nebol účelovo viazaný, nebol pred
podpisom zmluvy o úvere oboznámený s VOP, nikto mu nevysvetlil ustanovenia VOP a tieto mu neboli
odovzdané, od podpisu zmluvy o úvere zmenil adresu pobytu raz a túto skutočnosť neoznámil banke.
Na pojednávaní bol uskutočnený výsluch žalovaného 2/, z ktorého vyplýva, že mu nebola doručená
výzva banky pred postúpením pohľadávky, predmetný úver nebol účelovo viazaný, nebol pred podpisom

zmluvy o úvere oboznámený s VOP, nikto mu nevysvetlil ustanovenia VOP a tieto mu neboli odovzdané,
od podpisu zmluvy o úvere zmenil adresu pobytu raz a poštárka vedela kam má doručovať na novú
adresu. V záverečnom vyjadrení právny zástupca žalovaného 2/ nad rámec už uvedeného doplnil, že v
spore o neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky, resp. o jej splnenie, kedy postúpená pohľadávka nie
je ešte uhradená, je však súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo) ku skutočnostiam, ktoré
majú za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu, ak vyjdú v konaní najavo. Poukázal na súdnu

prax, z ktorej vyplýva, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o
postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie
oznámil postupca alebo preukázal postupník. Konštatoval, že pokiaľ ide o výzvu Slovenskej sporiteľne,
a.s. zo dňa 25.11.2008, žiadna takáto výzva žalovaným doručená nebola.

7. Žalobca sa bránil tým, že žalovaný 1/ zmenil adresu trvalého pobytu, čo banke neoznámil, na
druhej strane mu to však zmluva o splátkovom úvere zo dňa 29.3.2005 neprikazovala. Pokiaľ by aj
bola nejaká takáto povinnosť uvedená vo VOP, tieto pre žalovaných záväzné neboli. Pokiaľ si banka
vedela zistiť adresu žalovaných v čase, keď im posielala oznámenie o postúpení pohľadávky, mohla
si ju zistiť aj v čase zaslania výzvy. Keby aj k doručeniu výzvy došlo (čo sa nestalo), tak mohlo

dôjsť len k postúpeniu sumy, ktorá bola uvedená vo výzve, t.j. 975,74 Eur. Výzva má byt' zo dňa
25.11.2008 a k postúpeniu došlo zmluvou o postúpení zo dňa 13.12.2012, t.j. viac ako 4 roky na
to, čiže aj tak by nemohlo ísť o relevantnú výzvu v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. Podacie
hárky predložené žalobcom len preukazujú, že žalobca zasielal obom žalovaným zosplatnenie úveru
(vyplýva to z textu), netýkajú sa doručovania iných písomností. Ohľadne bezúčelnosti úveru, a teda

aplikácie zákona č. 258/2001 Z.z. na daný vzťah, poukázal na text samotného oznámenia o postúpení
pohľadávky, ktoré žalobca predložil, z ktorého vyplýva, že postúpená pohľadávka mala vychádzať zo
„Spotrebného úveru na Čokoľvek (kód 41A)", číslo zmluvy XXXXXXXXX. Právny zástupca žalobcu vo
svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 21.11.2017 poukázal na čl. 10.3 a 10.5 VOP, v zmysle ktorých
je klient povinný bezodkladne banke oznámiť zmenu údajov; banka doručuje písomnosti vo forme

obyčajnej poštovej zásielky; je tam upravená fikcia doručenia. Žalovaní zmenu svojej adresy postupcovi
v zmysle vyššie citovaného neoznámili, teda výpoveď žalovaných ohľadom nedoručenia výzvy na
úhradu pred postúpením pohľadávky je irelevantná a žalobca žiada, aby okresný súd na ne neprihliadal.
Žalobca však zdôraznil, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva
a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok. Nakoľko strany nemali ďalšie návrhy na

doplnenie dokazovania, súd na pojednávaní dňa 7.12.2017 ukončil dokazovanie a dňa 14.12.2017
vyhlásil rozsudok tak ako je uvedené vo výrokovej časti rozsudku.

8. Súd sa oboznámil s dôkazmi, najmä: zmluva o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 29.3.2005,
dohoda o ručení zo dňa 29.3.2005, Všeobecné obchodné podmienky banky Slovenská sporiteľňa, a.s.

k 1.9.2004, oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany Slovenská sporiteľňa, a.s. zo dňa 18.12.2012
adresované žalovaným, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 vrátane prílohy č. 1, pokusy
o zmier adresované žalovaným zo dňa 13.2.2014, platobná história žalovaných (č.l. 103 až 105), výzva
postupcu adresovaná žalovanému 1/ pred postúpením pohľadávky zo dňa 25.11.2008 (č.l. 120), výzvy
a oznámenia o zosplatnení adresované žalovaným zo dňa 5.2.2013, vrátane podacích hárkov.

9.Súdnavecaplikovalnajmänasledovnéprávnenormy:§497anasl.,§303anasl.,zákonač.513/1991
Zb., Obchodný zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej len „ObchZ.“), § 39, § 524
a nasl. zákona č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (ďalej
len „OZ“), § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách v znení v čase postúpenia pohľadávky (ďalej

len „ZoB“).

10. Súd má na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že právny predchodca žalobcu („PPŽ“)
v postavení banky poskytol žalovanému 1/ úver na základe zmluvy o úvere zo dňa 29.3.2015 vo výške9.958,18 Eur (300.000 SKK), ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 128,79 Eur k
20. dňu v mesiaci (úroková sadzba 9,10% p.a.). Na daný vzťah je potrebné aplikovať § 497 a nasl.
ObchZ. Avšak, aj v danom prípade je nepochybné, vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax, že na

vzťah medzi PPŽ, žalobcom a žalovanými je potrebné prednostne aplikovať právne predpisy na ochranu
spotrebiteľa. V zmluve o úvere je uvedený účel úveru „rekonštrukcia rodinného domu“. Z uvedeného
dôvodu má žalobca za to, že na daný prípad sa nevzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch (ďalej len „ZoSÚ“), účinný v čase uzavretia zmluvy o úvere vzhľadom na výnimku v § 1 ods.
2, písm. a) ZoSÚ: „Zákon sa nevzťahuje na .. dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených

stavieb a ich údržbu,..“. Žalovaní mali za to, že úver mal byť bezúčelový, ktorý mal byť žalovaným 1/
použitý na financovanie kúpy vozidla. Vychádzajúc z uvedených zhodných tvrdení žalovaných, berúc
tiež do úvahy, že sám žalobca v žalobe uviedol, že zmluva o úvere spĺňa všetky náležitosti zmluvy podľa
ZoSÚ (teda aj žalobca bol zrejme toho názoru v čase kedy podával žalobu, že uvedený zákon sa aplikuje
na úverový vzťah) a berúc do úvahy prílohu 1 zmluvy o postúpení pohľadávok a oznámenia o postúpení
pohľadávok, v ktorých je uvedená špecifikácia úveru „Spotrebný úver na Čokoľvek“, súd má za to, že

v danom prípade sa jednalo o úver bezúčelový a na tento prípad je potrebné aplikovať ustanovenia
ZoSÚ. Toho istého dňa ako bola uzatvorená zmluva o úvere uzatvoril PPŽ dohodu o ručení za záväzok
žalovaného 1/ so žalovaným 2/. Zmluvou zo dňa 13.12.2012 PPŽ postúpil pohľadávku zo zmluvy na
žalobcu. Podľa § 92 ods. 8 ZoB: „Ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej
banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti

svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka
zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou
zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta.
Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením
pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom

rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len
časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok.
Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj
dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo
pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových

vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu
ustanovených týmto zákonom.“. Žalovaní v konaní tvrdili, že im nebola doručená výzva banky pred
postúpením predmetnej pohľadávky. Žalobca sa bránil tým, že žalovaní zmenili adresu pobytu, a túto
skutočnosť neoznámili banke. Avšak žalobca nepreukázal doručovanie výzvy ani na adresu, ktorá bola
banke známa. Žalobca doručil súdu jednak výzvu banky zo dňa 25.11.2008 adresovanú žalovanému

1/ ako aj oznámenia PPŽ adresované žalovaným o postúpení pohľadávok zo zmluvy o úvere, avšak
ani v jednom prípade súd nemá za preukázané doručenie jednak výzvy a ani predmetného oznámenia
žalovaným. Z podacích hárkov predložených žalobcom vyplýva doručovanie zásielok žalobcu ohľadne
„zosplatnenia“. Výzva banky, ktorá mala byť doručená žalovanému 1/ je z obdobia spred 4 rokov pred
postúpením a v texte je uvedená informácia, ktorá by s ohľadom na následné postúpenie mohla byť

vyhodnotená ako klamlivá, resp. zavádzajúca, t.j. upozornenie banky, že v prípade, že nesplní dlžník
svoj dlh, tak banka pristúpi k zvereniu vymáhania predmetnej pohľadávky tretej osobe formou mandátnej
správy. Žalobca sa odvoláva na bod 19.16 VOP, v zmysle ktorého je banka oprávnená kedykoľvek
postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky na tretiu osobu bez súhlasu klienta, ale na druhej strane klient je
oprávnený postúpiť svoje pohľadávky výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky. Žalobca

poukázal na § 89 ods. 1 ZoB, kde sa uvádza, že banka si s klientom môže zmluvne upraviť práva a
povinnosti odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť. Táto úprava
však nebola ani účinná v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok. Žalovaní navyše tvrdia,
že neboli oboznámení so znením VOP, a tieto im neboli predložené, ani vysvetlené. Nakoľko žalobca

nepredložil znenie VOP podpísané žalovanými, resp. v zmluve nie je uvedené, kde sa môžu žalovaní
oboznámiť s aktuálnym znením VOP, existuje naozaj pochybnosť o tom, že tieto tvorili súčasť zmluvy o
úvere. Súd má teda za to, že PPŽ postúpil pohľadávku zo zmluvy na žalobcu v rozpore s § 92 ods. 8 ZoB,
preto je postúpenie pohľadávky neplatné, a teda žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný.

11. K jednotlivým námietkam žalobcu súd poukazuje na ustálenú súdnu prax:

ZoB upravuje vzťahy súvisiace s podnikaním bánk na území Slovenskej republiky s cieľom bezpečného
fungovania bankového systému (§ 1). V ustanovení § 2 ods. 1 tento zákon definuje banku ako právnickúosobu so sídlom na území Slovenskej republiky založenú ako akciovú spoločnosť, ktorá má bankové
povolenie (je osobitnou úverovou inštitúciou). Ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB preto obsahuje osobitnú
úpravu postúpenia pohľadávky, písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou,

avšak predmetom postúpenia môže byť peňažný záväzok klienta voči banke, s ktorým je nepretržite
v omeškaní po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní, pričom sa tiež vyžaduje existencia písomnej
výzvy na úhradu peňažného záväzku adresovaná klientovi. Špeciálna úprava postúpenia pohľadávky
vychádza z osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Keďže cieľom ZoB
je právna úprava pri zabezpečení fungovania celkového bankového systému, bolo žiaduce stanoviť

pevné pravidlá pri postupovaní pohľadávok bánk na iné subjekty, ktoré nie sú bankami, aby nedošlo k
obchádzaniu ZoB (napr. s postúpením nesplatných pohľadávok bánk súvisí ich ďalšia správa, pritom
poskytovanieúverubánkaichsprávaješpecifickouosobitneprávnympredpisomupravenoučinnosťou).
Ustanovením § 92 ods. 8 ZoB zákonodarca sledoval sprísnenie postúpenia cesie bankovej pohľadávky
zo sféry kontrolovanej centrálnou bankou a umožniť dlžníkovi, ktorý poruší zmluvné podmienky, aby v
primeranom čase vykonal nápravu a zotrval vo vzťahu s bankou, s ktorou dojednal finančnú službu...

Zákonom stanovené podmienky postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná
výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na
vybrané subjekty, nepodporujú záver, že by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky
bola ochrana bankového tajomstva. Striktné podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne
opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z

tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa
(uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove). Bolo by v rozpore s účelom zákona o
bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu, ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek
subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska
[abstrahované z rozsudku KS TT sp. zn. 10Co/187/2016 zo dňa 26.4.2017; pozri aj rozsudok KS TT

sp. zn. 25Co/443/2015 zo dňa 8.6.2016, rozsudok KS TT sp. zn. 24Co/716/2015 zo dňa 8.6.2016,
rozsudok KS TT sp. zn. 9Co/56/2016 zo dňa 30.5.2017]. Obdobné
závery vyplývajú aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/363/2016 zo dňa 27.4.2017:
„Postúpenie pohľadávky bankou bez splnenia podmienok uvedených v ustanovení§ 92 ods. 8 zákona o
bankách je potrebné považovať za konanie v rozpore so zákonom a takýto úkon je absolútne neplatný

podľa § 39 Občianskeho zákonníka, pričom na absolútnu neplatnosť právneho úkonu má súd povinnosť
prihliadať ex offo. V danom prípade, keďže právnym predchodcom žalobcu bola banka, bolo správne,
že súd prvej inštancie zisťoval, či boli pri postúpení pohľadávky na žalobcu dodržané podmienky
ustanovené zákonom o bankách, teda, či postúpenie pohľadávky bolo platné. V prejednávanej veci súd
prvej inštancie aplikoval a interpretoval ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách správne. Správne vyvodil,

že postup právneho predchodcu žalobcu - banky pred postúpením pohľadávky na pôvodného žalobcu
nebol v súlade s citovaným ustanovením...K tvrdeniu žalobcu, že omeškanie žalovaného trvalo viac ako
rok a v takom prípade by jeho právny predchodca konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách,
aj keby písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza, že z citovaného ustanovenia
takýto záver nemožno vyvodiť. Dôvetok v znení "to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so

splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky
presiahol jeden rok" je pripojený k druhej vete citovaného ustanovenia (za bodkočiarkou), teda zjavne
sa vzťahuje len na túto druhú vetu - jej časť pred bodkočiarkou. Podľa tohto ustanovenia banka nemôže
postúpiť pohľadávku inej osobe bez súhlasu klienta, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil
banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva (t.j. že banka nemôže

postúpiť pohľadávku, ak klient už uhradil omeškaný peňažný záväzok) neplatí, ak súčet všetkých
omeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvočibankepresiaholjedenrok
(zákonodarca tu rozlišuje medzi pohľadávkou a omeškaným peňažným záväzkom). Ak by časť druhej
vety začínajúca sa slovami "to neplatí, ak ..." mala predstavovať výnimku aj z prvej vety, muselo by to v
nej byť výslovne vyjadrené, resp. by legislatívno-technicky musela tvoriť samostatný odsek s výslovným

uvedením, ku ktorým ustanoveniam sa (táto výnimka) vzťahuje.“.

12. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi
ním uplatnené právo, resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať.
Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu alebo

pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho konania
[viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/205/2009]. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno,
že žalovaní boli písomne vyzvaní na splnenie svojho záväzku z predmetnej zmluvy o úvere pred
postúpením pohľadávky. Preto žalobca nesplnil zákonom stanovené predpoklady pre postúpeniebankovej cesie, ktoré mali byť v zmysle ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB naplnené pred uzavretím zmluvy o
postúpení pohľadávky, postúpenie pohľadávok zo zmluvy o úvere je teda absolútne neplatné pre rozpor
so zákonom (§39 OZ), a teda žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný. Súd preto žalobu

zamietol v celom rozsahu.

13. Žalobca zobral žalobu v časti späť a súd v tejto časti konanie zastavil (§ 145 ods. 2 CSP). Zastavenie
konania v predmetnej časti je potrebné prisúdiť zavineniu žalobcu. Súd priznal náhradu trov konania vo
vzťahu k časti konania vo výsledku vo výroku I. podľa § 256 ods. 1 CSP a vo vzťahu k časti konania vo

výsledku vo výroku II. podľa § 255 ods. 1 CSP žalovanému 2/. Súd žalovanému 1/ nepriznal náhradu
trov konania, nakoľko tento si ani náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu ani žiadne trovy žalovaného
1/ nevyplývajú.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden

rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis
s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti

odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v
akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č.
233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje

inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).