Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. január 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/105/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314204745
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2314204745.2

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a Mgr. Renáta Gavalcová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35
724 803, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, zastúpeného splnomocnencom: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o.,
IČO: 36 613 843, so sídlom Bratislava, Pajštúnska 5, proti žalovaným: 1/ C. C., nar. XX.X.XXXX, bytom
B., V. XXXX/XX, t.č. ÚVTOS Hrnčiarovce nad Parnou, 2/ V. C., nar. XX.X.XXXX, bytom B., V. XXXX/XX,
zastúpenej AK: JUDr. Ivan Rendek, so sídlom Galanta, Šafárikova 1522, o zaplatenie 7.856,19 Eur s
príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 5C/279/2014-349 zo
dňa 14. decembra 2017 - II. výrok, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku a v závislých výrokoch
III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému 1/ n e p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

III. Žalovanej 2/ p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. výrokom zastavil konanie v časti 1.545,48 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 345,17 Eur a 8,75 % ročne zo sumy 1.545,48 Eur od 26.3.2013 do
zaplatenia, II. výrokom žalobu v ostatnej časti zamietol, III. výrokom nepriznal žalovanému 1/ právo
na náhradu trov konania, IV. výrokom žalovanému 2/ priznal právo na náhradu trov konania v celom
rozsahu.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 39, § 524 a nasl.
Občianskeho zákonníka, § 497 a nasl., § 303 a nasl. Obchodného zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č.
483/2001 Z. z. o bankách, s poukazom aj na procesné ust. § 145 ods. 2, § 256 ods. 1 a § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku.

3. Okresný súd vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobcu v postavení banky
poskytol žalovanému 1/ úver na základe zmluvy o úvere zo dňa 29.3.2015 (správne 29.3.2005) vo výške
9.958,18 Eur (300.000,- Sk), ktorý mal byť splácaný v mesačných splátkach vo výške 128,79
Eur k 20. dňu v mesiaci (úroková sadzba 9,10 % p.a.). Toho istého dňa bola uzavretá aj dohoda o ručení
za záväzok žalovaného 1/ so žalovaným 2/. Zmluvou zo dňa 13.12.2012 právny predchodca žalobcu
postúpil pohľadávku zo zmluvy na žalobcu.

4. Prvoinštančný súd právne uzavrel, že žaloba nie je dôvodná v celom rozsahu. Na daný vzťah je
potrebné aplikovať § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a prednostne aplikovať právne predpisy na

ochranu spotrebiteľa. V zmluve o úvere je uvedený účel úveru „rekonštrukcia rodinného domu“. Z
uvedeného dôvodu má žalobca za to, že na daný prípad sa nevzťahuje zákon o spotrebiteľských úveroch
vzhľadom na výnimku v § 1 ods. 2, písm. a) tohto zákona. Žalovaní mali za to, že úver mal byť
bezúčelový, ktorý mal byť žalovaným 1/ použitý na financovanie kúpy vozidla. Vychádzajúc z uvedených
zhodných tvrdení žalovaných, berúc tiež do úvahy, že sám žalobca v žalobe uviedol, že zmluva o
úvere spĺňa všetky náležitosti zmluvy podľa zákona o spotrebiteľských úveroch (teda aj žalobca bol
zrejme toho názoru v čase kedy podával žalobu, že uvedený zákon sa aplikuje na úverový vzťah) a
berúc do úvahy prílohu 1 zmluvy o postúpení pohľadávok a oznámenia o postúpení pohľadávok, v
ktorých je uvedená špecifikácia úveru „Spotrebný úver na Čokoľvek“, okresný súd má za to, že v danom
prípade sa jednalo o úver bezúčelový a na tento prípad je potrebné aplikovať ustanovenia zákona o
spotrebiteľských úveroch. Žalovaní v konaní tvrdili, že im nebola doručená výzva banky pred postúpením
predmetnej pohľadávky. Žalobca sa bránil tým, že žalovaní zmenili adresu pobytu, a túto skutočnosť
neoznámili banke. Avšak žalobca nepreukázal doručovanie výzvy ani na adresu, ktorá bola banke
známa. Žalobca predložil okresnému súdu výzvu banky zo dňa 25.11.2008 adresovanú žalovanému
1/ ako aj oznámenia právneho predchodcu žalobcu adresované žalovaným o postúpení pohľadávok
zo zmluvy o úvere, avšak ani v jednom prípade nemá okresný súd za preukázané doručenie
jednak výzvy a ani predmetného oznámenia žalovaným. Z podacích hárkov predložených žalobcom
vyplýva doručovanie zásielok žalobcu ohľadne „zosplatnenia“. Výzva banky, ktorá mala byť doručená
žalovanému 1/ je z obdobia spred 4 rokov pred postúpením a v texte je uvedená informácia, ktorá
by s ohľadom na následné postúpenie mohla byť vyhodnotená ako klamlivá, resp. zavádzajúca, t.j.
upozornenie banky, že v prípade, že nesplní dlžník svoj dlh, tak banka pristúpi k zvereniu vymáhania
predmetnej pohľadávky tretej osobe formou mandátnej správy. Žalobca sa odvoláva na bod 19.16 VOP
a § 89 ods. 1 zákona o bankách, ktorého úprava však nebola ani účinná v čase uzatvorenia zmluvy o
postúpení pohľadávok. Žalovaní navyše tvrdia, že neboli oboznámení so znením VOP, a tieto im neboli
predložené, ani vysvetlené. Nakoľko žalobca nepredložil znenie VOP podpísané žalovanými, resp. v
zmluve nie je uvedené, kde sa môžu žalovaní oboznámiť s aktuálnym znením VOP, existuje naozaj
pochybnosť o tom, že tieto tvorili súčasť zmluvy o úvere. Okresný súd má za to, že právny predchodca
žalobcu postúpil pohľadávku zo zmluvy na žalobcu v rozpore s § 92 ods. 8 zákona o bankách, preto je
postúpenie pohľadávky neplatné, a teda žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný.

5. K jednotlivým námietkam okresný súd poukázal na to, že § 92 ods. 8 zákona o bankách, obsahuje
osobitnú úpravu postúpenia pohľadávky, pričom špeciálna úprava postúpenia pohľadávky vychádza z
osobitného postavenia bánk, ktoré disponujú bankovým povolením. Zákonom stanovené podmienky
postúpenia, akými sú postúpenie iba splatnej pohľadávky, písomná výzva, aspoň 90-dňová lehota trvania
omeškania, umožňujúce postúpiť bankovú pohľadávku iba na vybrané subjekty, nepodporujú záver, že
by hlavným cieľom sprísnenia cesie bankovej pohľadávky bola ochrana bankového tajomstva. Striktné
podmienky postúpenia pohľadávky vo svojom súhrne opodstatňujú záver o zákaze postúpenia bankovej
pohľadávky so súčasným stanovením výnimiek z tohto zákazu a neumožňujú odklon od pravidiel cesie
bankovej pohľadávky v neprospech spotrebiteľa (uvedené už odznelo v rozhodnutiach Krajského súdu v
Prešove). Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému právnemu stavu,
ak by banky postupovali „živý“ úver na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá v zmysle zákona o
bankách pod dohľad Národnej banky Slovenska [abstrahované z rozsudku KS TT sp. zn. 10Co/187/2016
zo dňa 26.4.2017; pozri aj rozsudok KS TT sp. zn. 25Co/443/2015 zo dňa 8.6.2016, rozsudok KS
TT sp. zn. 24Co/716/2015 zo dňa 8.6.2016, rozsudok KS TT sp. zn. 9Co/56/2016 zo dňa 30.5.2017].
Obdobné závery vyplývajú aj z rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/363/2016 zo dňa
27.4.2017. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno, že žalovaní boli písomne vyzvaní na splnenie
svojho záväzku z predmetnej zmluvy o úvere pred postúpením pohľadávky, preto nesplnil zákonom
stanovené predpoklady pre postúpenie bankovej cesie, ktoré mali byť v zmysle ustanovenia § 92 ods.
8 zákona o bankách naplnené pred uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávky, postúpenie pohľadávok
zo zmluvy o úvere je teda absolútne neplatné pre rozpor so zákonom (§ 39 Občianskeho zákonníka), a
teda žalobca nie je v konaní aktívne vecne legitimovaný.

6. Na záver uzavrel, že zastavenie konania je potrebné prisúdiť zavineniu žalobcu. Okresný súd priznal
náhradu trov konania vo vzťahu k časti konania vo výsledku vo výroku I. podľa § 256 ods. 1 Civilného
sporového poriadku a vo vzťahu k časti konania vo výsledku vo výroku II. podľa § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku žalovanému 2/. Žalovanému 1/ nepriznal náhradu trov konania, nakoľko tento si ani
náhradu trov konania neuplatnil a zo spisu mu ani žiadne trovy nevyplývajú.

7. Proti tomuto rozsudku výlučne podal odvolanie žalobca výlučne zamietnutej časti (II. výrok)
prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
rozsahu zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie s poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku. Zároveň vyčíslil
trovy odvolacieho konania vo výške 654,03 Eur, ktoré pozostávajú zo súdneho poplatku za podané
odvolanie vo výške 378,50 Eur a trov právneho zastúpenia odvolacieho konania vo výške 275,53 Eur s
DPH. Argumentoval tým, že v konaní predložil relevantné oznámenia postupcu žalovaným o postúpení
pohľadávky, spolu s podacími hárkami, preukazujúcimi odoslanie týchto písomností žalovaným, ktoré
bez ďalšieho zakladaj aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky
a okresný súd má povinnosť z týchto oznámení vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku
skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. 4Obo210/01 a
uznesenia KS v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016, sp. zn. 5Co/248/2016, sp. zn. 8Co/564/2015, uznesenie
KS v Košiciach sp. zn. 1Co/387/2015, uznesenie KS v Nitre sp. zn. 9Co/133/2013. Okresný súd pochybil
a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal
platnosť zmluvy o postúpení. Poukázal na bod 19.16. Všeobecných obchodných podmienok a § 89 ods.
1 zákona o bankách, ktorý pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchýlne od ustanovení
zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchýlnu úpravu
vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona,
a to v bode 19.16. Všeobecných obchodných podmienok. Poukázal na uznesenia KS v Prešove, sp.
zn. 10Co/76/2016, sp. zn. 9Co/145/2015, sp. zn. 11Co/206/2015, sp. zn. 11Co/11/2015. Pohľadávka
zodpovedajúca nesplácanému dlhu zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok
dlhu žalovaných, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaných, t. j. takúto
pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a dosiaľ nesplatné
splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti
úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. Ani zo samotného znenia ust.
§ 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byt' iba pohľadávka alebo
jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia
je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy - pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť
peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že
zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé,
že ak v druhej vete súvetia požije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame.
Správnosť' záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť'
posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo banka
alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil
banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého
peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok." Toto ustanovenie
nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že
pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením
pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Predmetné
ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti
svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného
záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na
mysli postúpenie len časti peňažného záväzku. s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom
ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného
ustanovenia, inak by nebolo formulované v tom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len
časti svoj peňažného záväzku, ale bolo by formulované v tom zmysle, že časť peňažného záväzku, s
ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia (poukázal na uznesenie KS v Banskej
Bystrici sp. zn. 16Co/73 /2016, uznesenie KS v Žiline sp. zn. 5Co/228/2016, uznesenie KS v Banskej
Bystrici sp. zn. 15Co/511/2015, uznesenie KS v Žiline sp. zn. 7Co/540/2015. Postupca svoje právo
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť nevyužil, vyhlásil ju až žalobca podaním zo dňa 5.2.2013 označeným ako
„Výzva k úhrade a oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru. Postúpením pohľadávky sa stal
sám žalobca veriteľom pohľadávky, pričom základným právom veriteľa je v zmysle § 488 Občianskeho
zákonníka právo na plnenie od dlžníka záväzkového vzťahu. Žalobca považuje za nesporné, že spolu
s postúpenou pohľadávkou na neho prešli všetky práva s touto pohľadávkou spojené, teda aj právo
vyhlásiť' mimoriadnu splatnosť úveru (poukaz na rozhodnutie KS v Bratislave sp. zn. 8Co/163/2015.

8. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako
postupníka pohľadávky. Ak by teda zákonodarca mienil v ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách upravit'
podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň
premietol do poznámky pod čiarou k ust. § 4 ods. 6 zákona o spotrebiteľských úveroch. Aj prípadné
porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 zákona o bankách nemožno spojiť s občianskoprávnym
následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 zákona
o bankách nezakladá občianskoprávnu povinnosť' vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade
žalovaným, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50
ods. 1 zákona o bankách. Poukázal na názor doc. JUDr. K. E., PhD., LL.M. publikovanom v časopise
Súkromné právo č. 1/2015 účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva.
Ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky,
ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Doručenie
písomnej výzvy banky dlžníkovi v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné
postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala
dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť' postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 Občianskeho
zákonníka. Poukázal na to, že v súlade s prílohou č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok boli žalovaní ku
dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1209 dní, teda súčet všetkých omeškaní žalovaných so
splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcií
ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách, s poukazom na to, že omeškanie žalovaných trvalo nepochybne
viac ako rok zastáva žalobca názor, že postupca by konal v súlade ust. § 92 ods. 8 zákona o bankách
(a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal
(poukaz na uznesenie KS v Prešove sp. zn. 12Co/223/2015).

9. Žalovaní 1/ a 2/ odvolanie nepodali, žalovaná 2/ sa vyjadrila k odvolaniu žalobcu a uviedla, že
napadnutý rozsudok považuje za vecne správny. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách je možné vyvodiť, že
spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky môže byť len pohľadávka alebo časť
pohľadávky, ktoré sú už splatné. Bolo by v rozpore s účelom zákona o bankách a viedlo by k neúnosnému
právnemu stavu, aby by banky postupovali „živý úver“ na akýkoľvek subjekt, ktorého činnosť nespadá
v čom čase pod dohľad NBS. V takomto prípade by sa spotrebitelia vstupujúci do zmluvného vzťahu
s bankou ocitli v zmluvnom vzťahu s iným nebankovým subjektom (napr. rozsudok KS Prešov sp. zn.
19Co/177/2014). Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 6.3.2013 je bez právnej relevancie,
keďže žalobca na taký úkon nemá oprávnenie (poukaz na rozhodnutie KS v Nitre sp. zn. 8Co/35/2017,
KS v Trnave sp. zn. 23Co/381/2016), rozhodnutie KS v Prešove sp. zn. 3Co/108/2017, rozsudok
KS v Bratislave sp. zn. 6Co/58/2016, rozhodnutie KS v Prešove sp. zn. 3Co/103/2017, rozhodnutie
KS v Prešove sp. zn. 11Co/24/2017, rozsudok KS v Prešove sp. zn. 4Co/145/2014, rozsudok KS v
Trenčíne sp. zn. 16Co/363/2016, rozsudok KS v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/204/2016, rozsudky KS v
Prešove sp. zn. 4Co/380/2015, sp. zn. 12Co/157/2015, sp. zn. 5Co/151/2016, sp. zn. 6Co/58/2016, sp.
zn. 17Co/48/2016). S názorom žalobcu, že pokiaľ postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky,
toto bez ďalšieho zakladá aktívnu vecnú legitimáciu postupníka (žalobcu), nesúhlasí s poukazom na
rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo/76/2007, rozsudok NS SR sp. zn. 2 Obo/49/2008, rozsudok KS v
Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/152/2016. Rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/01, na ktoré poukázal
žalobca v konaní sa týka vzťahu medzi dvomi podnikateľmi a tu ide o spotrebiteľský vzťah. Nebolo
preukázané, že by žalobca žalovaným zaslal výzvu na úhradu pred postúpením pohľadávky. Podacie
hárky predložené žalobcom preukazujú len, že žalobca zasielal obom žalovaným zosplatnenie úveru
(netýkajú sa doručovania iných písomností). Zmluvy neobsahuje údaj ohľadne RPMN, teda úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, tým vznikla žalovaným povinnosť vrátiť pôvodnému veriteľovi
len požičanú sumu 9.958,18 Eur, podľa žalobcu žalovaný 1/ uhradil sumu 7.483,94 Eur. Avšak žalovaný
1/ podľa prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok dňa 20.10.2011 uhradil sumu 250,- Eur, spolu teda
uhradil minimálne sumu 7.733,94 Eur. V prípade, že by žalobca bol teoreticky aktívne legitimovaným
prichádzali by do úvahy len splátky za obdobie od 20.3.2010 do 20.11.2012, keď žalovaný 1/ uhradil
Slovenskej sporiteľni 92 splátok a 93. aspoň čiastočne, mal uhradené všetky splátky do decembra 2012
a zo splátky splatnej dňa 20.1.2013 mal uhradených 16,80 Eur. Bod 19.16 VOP obsahuje neprijateľnú
zmluvnú podmienku, banka si nemohla upraviť pravidlá postúpenia pohľadávky odchylne od ustanovenia
§ 92 ods. 8 zákona o bankách. Nesúhlasí s názorom žalobcu, že keďže omeškanie žalovaných trvalo
nepochybne viac ako rok, postupca by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách aj v takom
prípade, ak by písomnú výzvu žalovaným nezasielal a to s poukazom na rozsudok KS v Trenčíne sp.
zn. 19Co/363/2016. Má za to, že úprava v zákone o bankách upravuje špeciálne postup postúpenia
pohľadávky v prípadoch, ak postupcom má byť banka a postúpená má byť splatná pohľadávka alebo

jej splatná časť, pričom pohľadávka vznikla z bankového úveru. Úprava v zákone o spotrebiteľských
úveroch je všeobecnom úpravou na spotrebiteľské úvery ako také. Úprava v zákone o bankách je
lex specialis ku všeobecnej úprave v zákone o spotrebiteľských úveroch a má preto prednosť v
tomto prípade. Žalobca v odvolaní tvrdí, že postupca právo vyhlásiť mimoriadnu splatnosť nevyužil,
mimoriadnu splatnosť vyhlásil žalobca podaním zo dňa 5.2.2013 ku dňu 25.3.2013 v zmysle § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka s čím žalovaná 2/ nesúhlasí s poukazom na rozsudok KS v Banskej Bystrici
sp. zn. 15Co/271/2016, rozsudok KS v Trenčíne sp. zn. 19Co/540/2014 a rozsudok KS v Žiline sp. zn.
Co/26/2016.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej
neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému
zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné
náležitosti (akt. § 127 a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§
365 ods. 1 písm. h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379
CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa
procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako
ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech,
keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom zamietajúcom výroku vecne správny,
v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

11. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery
súdu prvej inštancie vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a už iba
odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na
uplatnené odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie
odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Odvolací súd zhodne s okresným súdom dospel
k záveru, že pri vyhodnotení vykonaného dokazovania každého z vykonaných dôkazov jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach bolo v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že návrh navrhovateľa je
v celom rozsahu nedôvodný. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

12. Predmetom konania pred súdom prevej inštancie je žaloba žalobcu, ktorou sa domáha od žalovaných
1/ a 2/ zaplatenia sumy 7.856,19 Eur, úroku z omeškania 629,61 Eur, úroku z omeškania 8,75 % ročne
zo sumy 7.856,19 Eur od 26.3.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Výrok (I.), ktorým okresný súd
konanie v časti 1.545,48 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 345,17 Eur, úrokom z omeškania
8,75 % ročne zo sumy 1.548,48 Eur od 26.3.2013 do zaplatenia zastavil nebol žalobcom ani žalovanými
1/ a 2/ napadnutý odvolaním, preto nadobudol právoplatnosť.

13. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo tu
posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak II. výrokom žalobu zamietol (suma 6.310,71
Eur, úrok z omeškania 284,44 Eur, úrok z omeškania 8,75 % ročne zo sumy 6.310,71 Eur od 26.3.2013
do zaplatenia) z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a to s poukazom na odvolacie
argumenty uplatnené odvolateľom.

14. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil.

15. Z obsahu spisu vyplýva, že právny predchodca žalobcu uzatvoril dňa 29.3.2005 zmluvu o splátkovom
úvere č. 0179073380 so žalovaným 1/, predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru vo výške 300.000,-
Sk/9.958,18 Eur, s premenlivou úrokovou sadzbou 9,10% ročne. Splatnosť prvej splátky (3.880,-
Sk/128,79 Eur) bola dňa 20.4.2005 a konečnou splatnosťou úveru dňa 20.3.2015. Zároveň dňa

29.3.2005 uzavrela žalovaná 2/ s právnym predchodcom žalobcu Dohodu o ručení vzťahujúcu sa k
zmluve o splátkovom úvere č. 0179073380. Výzvou zo dňa 29.3.2005 mala Slovenská
sporiteľňa, a. s. oznámiť žalovanému 1/, že je v omeškaní so splácaním pohľadávky z úverovej zmluvy
ku dňu 31.10.2008 vo výške 29.395,- Sk/975,74 Eur a zároveň ho vyzvala, aby dlžnú sumu uhradil do
10 dní od doručenia výzvy. Slovenská sporiteľňa, a. s. a žalobca uzatvorili dňa 13.12.2012 Zmluvu o
postúpení pohľadávok číslo 1514/2012/CE.0900/2012/CE. V prílohe číslo 1 k Zmluve o postúpení
pohľadávok je uvedený zostatok pohľadávky 12.695,02 Eur. Oznámením zo dňa 18.12.2012 Slovenská
sporiteľňa, a. s. oznámila žalovaným 1/ a 2/ (každému samostatne), že na základe Zmluvy o postúpení
pohľadávok uzatvorenej dňa 13.12.2012 postúpila pohľadávku z úverovej zmluvy vo výške 12.695,02
Eur s príslušenstvom žalobcovi.

16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným 1/, bolo preto potrebné,
aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 13.12.2012 uzavretú medzi Slovenskou
sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v spore sa niekto
môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá
žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v
takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom
práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej
legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je napriek
písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych
dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke
zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu
tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou
(ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky
nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej
banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet
všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo
pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka
zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,
na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

18. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi
za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so
zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

19. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená
vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone

o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými
obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila
pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol
inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ
zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že
by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé
splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

20. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu
iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92
ods. 8 zákona o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k
vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane
úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 24.3.2011 je preto neplatným
právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka (pre rozpor so zákonom). Obdobne rozsudok
Najvyššieho súdu sp. zn. 7Cdo/26/2017: „Podmienky podľa § 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách za
splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku inému subjektu sú z povahy veci podmienkami,
bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je zakázané). Nerešpektovanie takejto úprava má
potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 Občiansky
zákonník)“.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek
písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.
Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

22. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona
o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1
Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní
aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,
ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr.
kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a
postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné,

ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadné
oznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník
teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o
postúpení.

23. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré
má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti.
Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité
podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách je postupca v súdnom konaní, v
ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady
svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupca,
ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že
pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient
napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto
skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

24. Ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie
uvedené v cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú
pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej
legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia
pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka
jej splatnosti, predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na
splnenie si povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle
uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na
splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň
90 dní. Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie
postupníka.

25. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť
pohľadávka Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovaným naňho dňa 13.12.2012 postúpená, boli
podmienky postúpenia podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že
jeho právny predchodca pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaného na splnenie jeho záväzku
(§ 92 ods. 8 zákona o bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o
úvere vyzvaný), čo žalobca v konaní nepreukázal, keď síce predložil výzvu zo dňa 25.11.2008, ktorou
postupca vyzval žalovaného 1/ na plnenie sumy 975,74 Eur vyčíslenej ku dňu 31.10.2008, avšak ani jej
účinné doručenie žalovanému 1/ podľa odvolacieho súdu, by nemalo za následok, že by postupca mal
splnené zákonné podmienky na postúpenie (zvyšku žalovanej) pohľadávky vo výške 6.310,71 Eur za
obdobie od 20.3.2011 do 20.3.2015, pričom bolo nesporné, že právny predchodca nevyhlásil mimoriadnu
splatnosť úveru. Nič na tom nemohlo zmeniť ani predloženie oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa
18.12.2012 (č.l. 11 a 12), vyhlásenie mimoriadnej splatnosti a výzvy na zaplatenie zo dňa 5.2.2013 (č.l.
303 a 306) vyhotovené žalobcom. V konaní bolo preukázané, že mimoriadnu splatnosť predmetného
úveru nevyhlásil pôvodný veriteľ (Slovenská sporiteľňa, a. s.), ale až žalobca listom zo 5.2.2013. Žalobca
však nie je subjektom oprávneným poskytovať úvery a preto ich nemôže vo vlastnej réžii ani spravovať.
Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je úkonom, ktorý možno podradiť pod pojem spravovanie úveru.
Žalobca preto nebol oprávnený vyhlásiť mimoriadnu splatnosť predmetného úveru a pokiaľ tak urobil,
tento jeho úkon nemohol vyvolať žiadne následky, teda nemohol spôsobiť splatnosť predmetného úveru.

26. Žalobca teda nepreukázal ani to, že sa platne a účinne stal veriteľom uplatňovanej pohľadávky,
nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

27. Je nesporné, že žalobca v konaní neuniesol svoju dôkaznú povinnosť a relevantným
spôsobom nepreukázal, že pohľadávka voči žalovanému bola v čase jej postúpenia na žalobcu spôsobilá
na postúpenie v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za
dokázané, že toto postúpenie je platné (aj keby zmluva o postúpení bola účinná, aj keby bolo žalovaným
1/ a 2/ doručené oznámenie postupcu o postúpení pohľadávky a že žalobca je oprávnený pohľadávku
voči žalovaným uplatňovať pred súdom. Keďže podľa preukázaného, v danom prípade táto zákonná
podmienka splnená nebola, na čo poukázal i súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku,
žalobca v tomto smere neuniesol svoje dôkazné bremeno, k postúpeniu pohľadávky zo Slovenskej

sporiteľne, a.s., na žalobcu došlo v rozpore so zákonom a preto je takýto právny úkon v zmysle § 39
Občianskeho zákonníka skutočne neplatný.

28. Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh.

29. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

30. Citované ustanovenia zakotvujú dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, teda povinnosť označiť
dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania.
Strana, ktorá neoznačí dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky
v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti
svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie
nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť strany za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.
Dôsledkom toho je, že tvrdenie strany nie je preukázané v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé
na základe navrhnutých dôkazov, je pre stranu nepriaznivé rozhodnutie.

31. Hodnotenie dôkazov v zmysle § 191 ods. 1 CSP je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd
v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz
hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale
nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí
súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím
významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.

32. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v
ktorých súd skonštatoval, že Občiansky súdny poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť
dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná.
To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný
vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou
spôsobujúcou účastníkovi konania odňatie možnosti konať pred súdom a zakladajúcou tým prípustnosť
dovolania. (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999).
Odňatie možnosti konať pred súdom s následkom prípustnosti dovolania nezakladá bez ďalšieho
ani prípadná skutočnosť, že by bolo možné mať výhrady voči dôvodom, pre ktoré súd navrhnuté
dôkazy nevykonal (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. apríla 2012, sp. zn. 6 Cdo 51/2012). Súd pri
vykonávaní dokazovania nie je viazaný návrhmi účastníkov a nemá povinnosť všetky navrhnuté dôkazy
vykonať. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou účastníkovi odňatie
možnosti konať pred súdom, pretože v zmysle ustanovenia § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. je vecou
súdu, aby rozhodol, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná. Toto oprávnenie súdu sa neviaže na návrhy
účastníka konania (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 14.9.2011, sp. zn. 6 Cdo 153/2011).

33. Odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, v ktorom súd
skonštatoval, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia
dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je
právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu
korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh
konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v
mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej
veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, je jeho
zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy (§
157 ods. 2 Občiansky súdny poriadok).

34. K argumentácii odvolateľa, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky
bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom
na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu
so zákonom zakladá jeho absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo
aj bez toho, aby ju niektorá zo strán namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka). K argumentácii odvolateľa,
že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu
legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky s poukazom na rozhodnutie NS SR sp.
zn. 4Obo/210/2001, odvolací súd poukazuje na to, že rozpor právneho úkonu so zákonom zakladá jeho
absolútnu neplatnosť, na ktorú musí súd prihliadať z úradnej povinnosti ex offo aj bez toho, aby ju niektorá
zo strán namietal (§ 39 Občianskeho zákonníka).

35. K námietke odvolateľa, že ak bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1209
dní (v zmysle prílohy č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok), teda súčet všetkých omeškaní žalovaného
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok, právny
predchodca žalobcu by konal v súlade s § 92 ods. 8 zákona o bankách (a teda by neporušil bankové
tajomstvo) aj v prípade, by písomnú výzvu žalovanému nezasielal, odvolací súd uvádza nasledovné:

36. Interpretácia, resp. výklad právnej normy je nevyhnutnou súčasťou tak právnej teórie, ako aj
právnej praxe. Právny výklad je integrálnou súčasťou procesu aplikácie práva, čo sa najzreteľnejšie
prejavuje v súdnej aplikácii práva. Úlohou výkladu je konkretizácia zákona v danom prípade, teda úloha
aplikácie práva. Predstavuje predovšetkým proces objasňovania zmyslu, obsahu a významu textov
prameňov práva ako nosičov právnych pravidiel. Cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a
objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom
výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých
prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva a je výsledkom právno kreatívnej činnosti
sudcov. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka
racionality je kľúčová. Teleologický výklad právnej normy postihuje zmysel resp. cieľ právnej normy v
súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Ide o hľadanie účelu
zákonného ustanovenia a to v kontexte spoločenských podmienok v okamžiku interpretácie. Pre výklad
právneho predpisu je rozhodujúca v ňom vyjadrená vôľa zákonodarcu, ktorú možno objektivizovať tak,
ako to vyplýva zo znenia zákonného ustanovenia a významových súvislostí, do ktorých je zaradené.
Sudca sa pritom nemusí zastaviť u doslovného znenia normy. Viazanosť zákonom neznamená viazanosť
písmenami spolu s nutnosťou doslovného výkladu, ale väzbu na zmysel a účel zákona.

37. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách je potrebné vykladať systematicky a nemožno jeho
obsah vykladať iba vyňatím určitej vety či časti vety bez toho, aby sa táto vybratá časť posudzovala
a vykladala v korelácii celého ustanovenia. Takto nesprávne k výkladu pristupuje odvolateľ, ktorý má
za to, že ak bol žalovaný v omeškaní po dobu 1209 dní (že súčet všetkých omeškaní žalovaného
so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok), právny
predchodca žalobcu by konal v súlade s obsahom citovaného ustanovenia aj vtedy ak by písomnú
výzvu nezasielal (a teda by neporušil bankové tajomstvo). Podľa názoru odvolacieho súdu citované
ustanovenie treba vykladať v celom kontexte tak, že banka môže postúpil pohľadávku aj bez súhlasu
klienta v prípade, ak je klient napriek písomnej výzve banky, v omeškaní dlhšie ako 90 kalendárnych dní.
Ak však klient pred postúpením uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho
príslušenstva, a jeho omeškanie nepresiahlo jeden rok, už nemôže banka peňažný záväzok postúpiť.
Ak klient pred postúpením síce uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane
jeho príslušenstva, avšak súčet jeho omeškaní presiahol jeden rok, môže banka peňažný záväzok (ešte
nesplatený) postúpiť (aj bez súhlasu klienta), ale zákonná podmienka predchádzajúcej bezvýslednej
písomnej výzvy klienta na plnenie, musí byť splnená i v takomto prípade. V prípade, že tieto podmienky
kumulatívne splnené neboli, postúpenie pohľadávky na žalobcu, ako právny úkon, je pre rozpor so
zákonom absolútne neplatné (§ 39 OZ). Následkom toho je nedostatok aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu.

38. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. zákona o bankách účinného v čase uzatvorenia zmluvy
o úvere (25.8.2006), banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať
preukázanie totožnosti klienta okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient
povinný vyhovieť každej takejto žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu
so zachovaním anonymity klienta banka pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.

39. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona č. 483/2001 Z.z. zákona o bankách účinného od 10.6.2013
banka alebo pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti
z obchodov odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne
nezakazuje alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva
musí mať formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a
pobočka zahraničnej banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na
inom trvanlivom médiu najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

40. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom
odvolaní odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Preto ani účastníci zmluvy o úvere
uzatvorenej dňa 25.8.2006 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i budúcich)
odchýlne od vtedy účinného a platného zákona o bankách (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Odvolací
súd sa teda nemohol stotožnil s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej odkazoval na ustanovenie
citované v odseku 38.

41. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu
žalobcu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou
argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie,
vrátane správnych závislých výrokoch o náhrade trov konania (odvolaním osobitne nenapadnutých)
potvrdil.

42. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému 1/ znikol zásadne nárok na náhradu trov
konania odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal
žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani
žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

44. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu
jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli.

45. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia CSP alebo iného zákona
(analogia legis alebo iuris). Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval
na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov
žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal
pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v
konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcich procesnú ekonómiu
rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodnutie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

46. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalobcovi nepriznal.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej 2/ odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods.
1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP, pričom v odvolacom konaní úspešnej žalovanej 2/ voči žalobcovi priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne
súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením,
ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

48. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 2. 4. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.