Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 31. január 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Sži/5/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015200157
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Hargaš

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a

členov senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: D. K., nar.
XX.XX.XXXX, toho času H. I., L.. I., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o.,
Podzámska 41/A, Hlohovec, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné
námestie č. 13, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.
52RM/2014-34-I zo dňa 25.11.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.
k. 2S/24/15-52 zo dňa 30. marca 2016 takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/24/15-52

zo dňa 30. marca 2016 p o t v r d z u j e .

Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súdu v Bratislave s poukazom na § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len ako „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutia žalovaného č. 52RM/2014-34-I zo dňa 25.11.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie
žalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. Spr. 3261/14
zo dňa 17.10.2014 o zamietnutí žiadosti žalobcu zo dňa 14.08.2014 o sprístupnenie informácií podľa

zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len ZSI), ktorou žalobca žiadal o poskytnutie Zbierok stanovísk a
rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSFR, ČR a SR za obdobie rokov 1968 až 2005.

Krajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že povinná osoba v čase podania žiadosti žalobcu
nemala a nebola povinná mať k dispozícii Zbierku stanovísk a rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR,
ČSFR, ČR a SR za obdobie rokov 1968 až 2005 v požadovanej elektronickej podobe. Je všeobecne

známe, že Zbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je prístupná v digitalizovanej forme až od roku 2005,
pričom v relevantnom období, ktorého sa žiadosť týkala (1968-2005) vychádzala zbierka rozhodnutí
označených najvyšších súdov v knižnej, resp. časopiseckej (tlačenej) podobe, ktorú odoberali resp.
nakupovali nielen súdy, ale aj množstvo iných štátnych aj neštátnych inštitúcií a subjektov. Ide
nepochybne o obrovské množstvo informácií, ktoré sú dostupné vo verejných i súkromných knižniciach.
V intenciách citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR (III. ÚS 96/2010) nemohol krajský súd
akceptovať taký výklad zákona, podľa ktorého by toto množstvo tlačených strán mali zamestnanci

Krajského súdu v Banskej Bystrici po dobu, ktorú možno len ťažko odhadnúť, digitalizovať pre účely
vybavenia žiadosti žalobcu o informácie. Išlo by totiž o výklad celkom absurdný a zjavne sa vymykajúci
účelu ZSI, ktorým je predovšetkým zabezpečenie kontroly výkonu verejnej moci a práva verejnosti
podieľať sa prostredníctvom prístupu k informáciám na správe vecí verejných.Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že cieľom výkonu práva na informácie nemôže byť účelové
zaťažovanie povinnej osoby procesnými postupmi sprístupňovania požadovaných informácií. Výkon

tohto práva musí byť v súlade s princípmi a zásadami právneho štátu, medzi ktoré patrí i zákaz zneužitia
práva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Samotný fakt, že sa informácie poskytujú bez preukázania
právneho dôvodu alebo záujmu, neznamená, že neexistujú hranice pre realizáciu práva na informácie.
Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014 konštatoval, že „zneužitie práva v
oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci

úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať
informáciu. ...Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa, je
nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ
nemusí preukazovať. ...To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu
ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať.“

Napriek tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že žalobca, ktorý sa nachádza vo výkone trestu odňatia
slobody, požadované informácie potrebuje na prípadné uplatnenie riadnych alebo mimoriadnych
opravných prostriedkov, považoval súd žalobcovu žiadosť za obštrukciu, ktorej cieľom nemôže byť
obsah informácie, ale zahltenie povinnej osoby činnosťou na spracovaní žiadosti o sprístupnenie
informácií. Neexistuje totiž rozumné vysvetlenie, ktoré by mohlo dať zmysel žiadosti o sprístupnenie

tisícok strán v prevažnej väčšine neaktuálnych textov, ktoré nemajú s využitím opravných prostriedkov v
trestnom práve nijaký súvis. Dôsledkom vybavovania takejto žiadosti by bolo to, že časť zamestnancov
povinnej osoby by sa nemohlo venovať činnostiam, pre ktoré bola povinná osoba zriadená, ale
nezmyselnému výkonu práva žalobcu na informácie. Žalobcovu žiadosť preto považoval súd za
šikanózny a zneužívajúci výkon práva na informácie, ktorý nemôže požívať právnu ochranu.

Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v ktorom namietal, že
rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v predmetnej
veci je vyhotovenie rozsudku nepreskúmateľné, nakoľko v podstate opísalo vyjadrenie a tvrdenia
žalovaného v tomto konaní. Súd sa nezaoberal námietkami žalobcu, prevzal argumenráciu žalovaného

v tom smere, že by došlo k šikanóznemu výkonu práva žalovaného. Žalobca poukázal na detail, kde
konajúci súd bez akéhokoľvek odôvodnenia uviedol, že ide v predmetných zbierkach rozhodnutí o
neaktuálnerozhodnutia,pričomkonajúcisúdsanemôžekvalifikovanevyjadriťkrelevantnostiuvedených
rozhodnutí pre potreby žalobcu. Ak by žalobca vykonával šikanózne svoje právo vyplývajúce zo zákona
o slobodnom prístupe k informáciám, ak by žiadal napríklad počet odsúdených týmto súdom, ale žalobca

žiadal len podklady pre vypracovanie tak riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov nakoľko
je umiestnený v zariadení, kde nie je prístup k zbierkam, nakoľko ich nemajú. Tvrdenie súdu, že nemá
k dispozícii zbierky rozhodnutí súdov v elektronickej podobe je pre žalobcu hodná pozornosti, nakoľko
žalobca nevie, akým spôsobom zákonne odôvodňujú sudcovia trestného úseku svoje rozhodnutia.
Žalobca v závere odvolania uviedol, že odôvodnenie celého rozsudku je založené na elektronickej

nevýhodnosti vyhovenia žiadosti žalobcu. Žalobca žiadal aby najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 2S/24/2015 zo dňa 30.03.2016 a vrátil späť na nové prejednanie.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.

Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v
zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom
súdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb
v správnom súdnictve.

Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa
doterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci
postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia
odvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskehosúdneho poriadku). Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na
úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke najvyššieho súdu.

V zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú
povinné osoby k dispozícii.

V zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá
o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť

bola odložená (§ 14 ods. 3)

V zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje
nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného
úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej
správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na
konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26

ods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie
o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.

Podľa § čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.

Z obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že podaním doručeným Krajskému súdu
v Banskej Bystrici požiadal žalobca o sprístupnenie informácií podľa ustanovení ZSI, pričom žiadal o
poskytnutie Zbierok stanovísk a rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSFR, ČR a SR za obdobie rokov
1968 až 2005, a to v elektronickej podobe na CD nosiči. Rozhodnutím zo dňa 25.08.2014 povinná osoba

nevyhovela predmetnej žiadosti podľa § 18 ods. 2 ZSI.

Najvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k názoru, že povinná osoba sa
dopustila formálneho nedostatku, keď vo výroku rozhodnutia ako ustanovenie predstavujúce dôvod
nesprístupnenia požadovaných informácií uviedla § 11 ods. 1 písm d) zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko

vychádzajúc striktne z odôvodonenia napadnutého rozhodnutia, zákonným dôvodom pre odmietnutie
žiadosti o sprístupnenie informácií povinnou osobou je ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000
Z.z. Táto skutočnosť však podľa názoru súdu nemá dopad na zákonnosť vydaného rozhodnutia a v
prípade vecnej správnosti nemôže byť dôvodom pre zrušenie. Podľa súdu povinná osoba rozhodla
zákonne a vecne správne, keď žiadateľovi požadované informácie nesprístupnila s odôvodnením, že

požadované informácie nemá k dispozícií a pre ich sprístupnenie by musela pristúpiť k vytváraniu
kvalitatívne odlišných informácií.

Najvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené má za to, že povinná osoba nie je povinná na základe
žiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti nie sú k dispozícii. Je

nevyhnutné posúdiť, či ide o vytvorenie novej informácie alebo o informácie, ktoré povinná osoba má
k dispozícii, zozbiera ich, vyberie zo zdrojov a sprístupní. Súd nepopiera, že uvedené informácie sa
nachádzajú v knižničnej a časopiseckej podobe, ako potvrdila aj sama povinná osoba. Z hľadiska
náročnosti uvedených činností a z hľadiska enormného počtu stanovísk a rozhodnutí, ktoré by
sprístupňovali požadovanú informáciu by si to vyžadovalo personálne a organizačné úsilie, ktoré by

narušilo chod povinnej osoby.

Najvyšší súd dospel k záveru, že nakoľko v danom prípade žiadateľ považoval vytvorenie novej
informácie, žiadosti nebolo možné vyhovieť a požadované informácie nebolo možné v zmysle § 3 ods.
1 zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupniť s konštatovaním, že povinná osoba s požadovanými informáciami

nedisponovala. Odôvodnenie poskytnuté žiadateľovi povinnou osobou súd vyhodnotil ako náležité a
preskúmateľné.UvedenýmiúvahamisariadilNajvyššísúdSlovenskejrepubliky,keďrozsudokkrajskéhosúduakovecne
správny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2
OSP potvrdil.

O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal právo na náhradu
trov konania, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v systéme
správneho súdnictva v zásade neprináleží.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004
Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.