Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 27. február 2014

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 20Co/78/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8812202275
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michal Boroň
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2014:8812202275.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v právnej veci navrhovateľa: Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36
062 235, Trnavská cesta 82, Bratislava, zast. Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., IČO: 00 151 700,
Dostojevského rad č. 4, 815 74 Bratislava proti odporcovi: K. T., nar. X.X.XXXX, bytom R. č. XX, o
zaplatenia 2691,95 Eur s príslušenstvom, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov
nad Topľou č. k. 10C 84/2012-58 zo dňa 10.7.2012 v spojení s opravným uznesením zo dňa 18. 1. 2013

č. k. 10C 84/2012-72 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e sa rozsudok vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sumu 2691,95 Eur s 9% úrokom
z omeškania od 14. 2. 2012 do zaplatenia a v rozsahu zrušenia sa vec vracia prvostupňovému súdu
na ďalšie konanie.

II. Z r u š u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len ,,prvostupňový súd“) napadnutým rozsudkom v spojení s
opravným uznesením uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 691,95 Eur s 9,00 %
úrokomzomeškaniaročneod14.2.2012dozaplatenia,tovšetkodotrochdníodprávoplatnostirozsudku
a v prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že o nich bude rozhodnuté
samostatným uznesením do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Rozsudok odôvodnil citujúc ust. § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. MF SR č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje
rozsah a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla (ďalej len „vyhl.“), § 28 ods. 2, 3 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov tým, že „predloženým rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T/414/95 zo

dňa 15.3.1996, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.5.1996, bol žalovaný uznaný vinným z trestného
činu ublíženia na zdraví a trestného činu ohrozenie pod vplyvom návykovej látky. Konaním, za ktoré bol
právoplatne odsúdený, spôsobil škodu osobám, ktorým Sociálna poisťovňa plnila dôchodkové dávky.
Následne žalobca Sociálnou poisťovňou vyplatené dávky dôchodkového poistenia formou invalidného
dôchodku uhradila Sociálnej poisťovni z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Výplatu náhrady jednotlivých dávok žalobca preukázal výpisom z

podnikateľského účtu, z ktorého okrem iného vyplýva, že dňa 13.7.2011 bola uhradená suma 2.691,95
euraakonáhradazavyplatenédávkydôchodkovéhopoisteniaformouinvalidnéhodôchodkuzaobdobie
od 18.2.2010 do 17.2.2011, pričom v uvedenej sume žalobca zohľadnil 25 percentný podiel spoluviny.

Podľa ust. §-u 420 ods. 1 Obč. zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej
povinnosti. Porušenie právnej povinnosti, v dôsledku ktorej došlo k dopravnej nehode, pri ktorom utrpel

zranenia okrem iných osôb B. Z., príčinná súvislosť medzi týmto porušením právnej povinnosti a vznikomškody B. Z. bola preukázaná listinnými dôkazmi (rozsudok Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn.
1T/414/95 zo dňa 15.3.1996).

Žalobcovi plnením Sociálnej poisťovni z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla, vzniklo voči žalovanému - poistenému postihové právo (regres), ktoré
nemožno považovať za právo na náhradu škody. Za predpokladu naplnenia zákonom stanovených
podmienok (§-u 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 423/1991 Zb.) má poisťovňa postihové právo plynúce priamo
zo zákona.

Súd žalobu v časti úroku z omeškania prevyšujúceho percentuálnu sadzbu 9,00% zamietol, nakoľko v
návrhu uplatnená výška 9,25% ročného úroku z omeškania nie je v súlade s Nariadením vlády SR č.
87/1995, podľa ktorého úrok z omeškania je o 8 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková
sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania splnením peňažného dlhu. Žalobca
požadoval priznať úrok z omeškania odo dňa podania žaloby na súd - pre toto obdobie bola výška

úrokovej sadzby ECB 1,00 %, čo po zvýšení o 8 percentuálnych bodov predstavuje súdom priznanú
výšku úrokov z omeškania v sadzbe 9,00 % ročne.“

Odporca v podanom odvolaní namieta nesprávne právne posúdenie veci dôvodiac, že v danom prípade
je nárok premlčaný, keďže sa žalobca podanou žalobou domáha zaplatenia sumy 2 691,95 Eur, a nie

regres. Dodal, že i v inom konaní tamojší súd ho rozsudkom zo dňa 26.6.2012 vo veci sp. zn. 10C
57/2010 zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 5 592,84 Eur s 9% úrokom z omeškania od 7.9.2010 do
zaplatenia a nahradiť trovy konania vo výške 492 Eur. Jeho mesačný zárobok činí sumu 600 Eur a
výdaje spolu s manželkou prevyšujú bežné rodinné potreby. Súd už štyrikrát konal a vyhovel žalobcovi
o náhradu. Teda až do smrti bude platiť náhrady, a to cca 60% z jeho mesačného platu, čo je z ľudského

hľadiska nemorálne. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ sa k podanému odvolaniu vyjadril navrhujúc rozsudok potvrdiť.

Napadnutým bolo tiež uznesenie prvostupňového súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov
odporcovi.

Odporca v podanom odvolaní navrhol žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov vyhovieť.

Krajský súd v Prešove (ďalej len ,,odvolací súd“) preskúmal vec a dospel k záveru, že prvostupňový
súd nesprávne vec právne posúdil.

Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav,
teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne

mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne
interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku
toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa žalobou domáhal v zmysle ust. § 11 ods. 1 písm.

a) vyhl. voči žalovanému zaplatenia sumy 2.691,95 Eur z dôvodu, že žalovaný dňa 3.9.1995 spôsobil
dopravnú nehodu, pri ktorej došlo k stretu s protiidúcim osobným motorovým vozidlo, ktoré viedol B. O..
Pri dopravnej nehode utrpel vodič B. O. ťažké zranenia. Zároveň utrpel ťažké zranenia aj spolujazdec
žalovaného B. Z., pričom spolujazdkyňa žalovaného M. T. dokonca zomrela. Nakoľko dychovou skúškou
u žalovaného bolo zistené najmenej 1,6 až 1,8 promile alkoholu dychu, žalovaný bol právoplatným

rozsudkom Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 1T/414/95 zo dňa 15.3.1996, uznaný vinným z
trestného činu ublíženia na zdraví a trestného činu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky.

Obrana odporcu spočívala predovšetkým v tom, že nie je možné, aby platil za uvedené náhrady až do
smrti, a teda pre rodinu by mu nezostávali prostriedky.

Je dôvodné konštatovať, že sa prvostupňový súd vôbec nevyporiadal s obranou odporcu vo vzťahu
k námietke, že ide o situáciu, kedy by nároky navrhovateľa bol povinný uhrádzať až do svojej smrti s
existenčnými následkami pre jeho rodinu.Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami
účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia

(§ 157 ods. 2 O. s. p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky
a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie
ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou
rozhodnutia.

Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené.
Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností
každej veci. Judikatúra teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument (rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997,

sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti
Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I). Ústavný
súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na
tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia“.

Súd prvého stupňa uvedené nerešpektoval, pretože sa v nedostatočnom rozsahu vyporiadal s
argumentom odporcu.

Odvolací súd naviac poukazuje na právny názor vyplývajúci z rozsudku Krajského súdu v Prešove

vo veci 6Co 42/2011: „Na dôvažok odvolací súd poznamenáva, že vec nepredložil ústavnému súdu
len z dôvodu, že nič nebránilo rozhodnúť vo veci podľa podústavných noriem. Odvolaciemu súdu sa
totiž nepozdáva a považuje právnu úpravu, podľa ktorej sa poisťovňa môže domáhať neobmedzeného
regresu až do výšky celej škody bez ohľadu na formu zavinenia z ústavnoprávneho hľadiska za
problematickú. Pre porovnanie poisťovňa Allianz v Nemecku uplatňuje regres len pri úmyselnom

nenahlásení škodovej udalosti, zákon explicitne neupravuje regres, ale všeobecné podmienky a je
pravidlom limit náhrady do 2500 eur bez ohľadu na výšku škody. Aj uvedená úprava indikuje pochybnosti
o proporcionalite slovenskej právnej úpravy.“

Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil v zmysle ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec

vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Prvostupňový súd rozhodne opätovne, rozhodnutie odôvodní s tým, že sa vyporiada s námietkou
odporcu i s vysloveným právnym názorom vo veci 6Co 42/2011.

Podľa ust. § 4 ods. 2 písm. za) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z
registra trestov od poplatku je tiež oslobodený spotrebiteľ domáhajúci sa ochrany svojho práva podľa
osobitného predpisu.

Ide o zákonné osobné oslobodenie a dôvodom, prečo zákonodarca ustanovil oslobodenie spotrebiteľov

odsúdnychpoplatkovjeskutočnosť,žesúdnypoplatokvspotrebiteľskýchveciachodrádzaspotrebiteľov
uplatňovať svoje nároky na súde alebo brániť svoje práva. Spotrebiteľ je teda v súlade s týmto zákonným
ustanovením oslobodený od súdnych poplatkov v sporoch, ktoré vznikli zo spotrebiteľskej zmluvy a v
každom konaní, ktoré má základ v spotrebiteľskej zmluve. Zákon o súdnych poplatkoch uvádza len
príkladný výpočet možných právnych predpisov, na základe ktorých spotrebiteľ môže uplatniť svoje

práva na súde. Teda osobitným predpisom môže byť každý predpis, podľa ktorého môže spotrebiteľ
uplatniť svoje právo vrátane predpisov, ktoré majú povahu kódexu.Oslobodenie spotrebiteľa sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícii žalobcu.
Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje svoje práva v pozícii žalovaného, napríklad
pri odpore proti platobnému rozkazu, odpore proti rozkazu na plnenie, v súvislosti s námietkami proti

exekúcii, pri žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku, atď.

Smernica Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách predpokladá vecnú
pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy (čl. 2 písm. c)). Spotrebiteľsko-právna ochrana
nekončí pri perfektných spotrebiteľských zmluvách, ale je opodstatnená aj pri právach z porušenia práva

(náhrada škody, bezdôvodné obohatenie). Dôležité je len, či na strane dodávateľa ide o jeho právo
vzťahujúce sa k jeho obchodom, podnikaniu, či profesii. Odvolací súd zastáva názor, že aj v prípade
Slovenskej kancelárie poisťovateľov ide o dodávateľa služby. Niet preto dôvod vylučovať odporcu zo
spotrebiteľsko-právnej ochrany na účely poplatkovej povinnosti.

Keďže sa rozhodlo bez návrhu, nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané

neexistovali, odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil (§ 221 ods. 1 písm. i) O.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.