Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 20. február 2019

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/208/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4316219216
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2019:4316219216.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu
JUDr. Lenky Halmešovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobkyne: H. E., nar. XX. XX. XXXX
bytom E. XXX/XX, V. zastúpená: Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho
29, Košice, IČO: 47234466, proti žalovanej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava IČO: 35
807 598, o zaplatenie 1 247,53 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného

súdu Levice (ďalej len „súd prvej inštancie") zo dňa 13. júna 2018 pod č.k. 9Csp/167/2016-219 (ďalej
„napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti trov konania p
o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobkyni 1 037,53 eura s úrokom z omeškania 5% ročne od 26. 11. 2016 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalobkyni
priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 66,33%, ktoré je povinná zaplatiť žalovaná.
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobkyňa so žalovanou uzavreli dňa 26.
09. 2013 zmluvu o spotrebiteľskom úvere číslo 601600395 (ďalej len „zmluva o úvere“), na základe

ktorej žalovaná poskytla žalobkyni finančné prostriedky 800 eur a žalobkyňa sa zaviazala poskytnuté
finančné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojné so spotrebiteľským úverom
772 eur, spolu teda 1 572 eur do 03. 10. 2014. Zo zmluvy ďalej vyplýva, že celkové náklady spotrebiteľa
predstavujú 39,15% ročne, čo predstavuje 313,20 eura a administratívne náklady 458,80 eura, ročná
percentuálna miera nákladov (ďalej len „RPMN“), bola určená vo výške 96,50%. Súčasne dňa 26. 09.
2013 strany uzavreli aj dohodu o plnení v splátkach, podľa ktorej sa žalobkyňa zaviazala splatiť sumu
1572 eur v 12 mesačných splátkach po 131 eur, RPMN je vo výške 302,67%, výška priemernej RPMN

je 49,13%. Žalobkyňa na úvere uhradila spolu 2 047, 53 eura, čo vyplýva z evidencie v klientskej zóne.
Z dohody o plnení v splátkach možno zistiť, že bola uzavretá 26. 09. 2013 a ňou sa žalobkyňa zaviazala
splatiť 1572 eur v 12 splátkach po 131 eur, počnúc od 03. 11. 2013.
1.2. Strany uzavreli dňa 26. 09. 2013 aj rozhodcovskú zmluvu, v ktorej v článku II. je dohodnuté, že
všetky spory budú riešené: písm. a/ pred Stálym rozhodcovským súdom, b/ pred všeobecným súdom;
ak bola však podaná žaloba na rozhodcovský súd skôr, je založená právomoc Stáleho rozhodcovského

súdu, ktorákoľvek zmluvná strana môže od tejto zmluvy odstúpiť. Na návrh žalovaného Stály
rozhodcovský súd rozhodol rozhodcovským rozsudkom dňa 30. 05. 2016, spisovej značky SRSAspA
01141/16, právoplatným 24. 10. 2016, vykonateľným 01. 12. 2016 tak, že žalobkyňu zaviazal zaplatiťúrok 32,54 eura a úrok z omeškania 2, 85 eura, zmluvnú pokutu 33 eura, trovy mediačného konania
203,37 eura, poplatok za upomienky 100 eur, tiež trovy konania 96,16 eura a vo zvyšnej časti žalobu
zamietol.

1.3.Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 1 ods. 2, § 9 ods. 2 § 11 ods. 1
písm. d/, ods. 7 zákona číslo 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
spotrebiteľov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“), § 52 ods. 1,
ods. 2, § 53 ods. 1, § 54 ods. 1, ods. 4 písm. r/, § 54 ods. 1, ods. 2, § 451 ods. 1, ods. 2, (zákon číslo
40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov) a § 497 zákona číslo 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v

znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný zákonník“).
1.3. Dospel k záveru, že v predmetnom konaní medzi stranami sporu bola uzavretá spotrebiteľská
zmluva preto sa na ňu vzťahujú ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa Občianskeho zákonníka
a zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v danom prípade pri uzatváraní predmetnej úverovej
zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa uzatvárala zmluvu o úvere
ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci svojho

podnikania, povolania, alebo zamestnania. Ide o typovú zmluvu, v ktorej žalobkyňa ako spotrebiteľ
nemala možnosť meniť obsah a podmienky zmluvy. Nesporne právny vzťah, ktorý vznikol uzavretím
zmluvy treba považovať za absolútny obchod, avšak právny režim sa spravuje predovšetkým zákonmi
upravujúcimi ochranu spotrebiteľa a podporne Občianskym zákonníkom. Táto zmluva bola uzatvorená
za účinnosti zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane

spotrebiteľa a aj Smernice Rady 93/13 EHS.
1.4. Súd prvej inštancie podrobil prieskumnej činnosti v prvom rade skutočnosť, či v danej veci
existencia rozhodcovského rozsudku tvorí prekážku veci rozhodnutej. Po preskúmaní kvality daného
zmluvného vzťahu a podmienok zmluvy dospel súd k záveru, že neobstojí procesná obrana
žalovaného, že pre prekážku veci rozhodnutej už nemôže všeobecný súd konať a rozhodnúť vo

veci. V rovnaký deň, súčasne s uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uzavrela žalobkyňa
so žalovaným rozhodcovskú zmluvu. Aj tento dokument je vyhotovený na predtlačenom formulári
s vopred stanovenými podmienkami. Súd je toho názoru, že rozhodcovská doložka, ktorá zakladá
exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by
v konaní vystupoval na strane žalovaného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská

doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v
neprospech spotrebiteľa. V tejto súvislosti je treba tiež poukázať na čl. 6 ods. 1, čl. 8, čl. 2 písm.
a/ a čl. 3 bod 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
zo dňa 05.04.1993 (ďalej len „Smernica“), podľa ktorej zmluvná podmienka, ktorá nebolo dohodnutá
individuálne sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v

právach a povinnostiach zmluvných strán, ku škode spotrebiteľa. Rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už v deň podpisu zmluvy, síce na samostatnej, individuálnej listine,
avšak formou predtlačeného formulára. Žalobkyňa obsah dohodnutej rozhodcovskej doložky nemohla
ovplyvniť, čím spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
žalobkyne ako spotrebiteľa. Žalovaná ani nepreukázala, že žalobkyňa bola poučená o dôsledkoch

uzavretia rozhodcovskej zmluvy. Ak sa spotrebiteľ vzdáva svojho ústavného práva na prejednanie
veci pred všeobecným súdom, potom vôľa spotrebiteľa v takomto prípade musí byť jasne preukázaná
a nespochybniteľná. Z obsahu rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd síce použil
príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a aj zákona o spotrebiteľských úveroch, ale aj to, že
v zmysle príslušných ustanovení dospel k nesprávnemu právnemu záveru. Zmluvu o spotrebiteľskom

úvere vyhodnotil ako súladnú so zákonom napriek tomu, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere je
nesprávne a skresľujúco udaná hodnota RPMN a ani to, že postup žalovaného v procese uzatvárania
zmluvy bol nekalý, keď uzavretím dohody o plnení v splátkach sa obsah spotrebiteľskej zmluvy zmenil v
neprospechžalobkynespotrebiteľa (§54ods.1Občianskehozákonníka).Súdprvejinštancievyhodnotil
rozhodcovský rozsudok ako nulitný, ničotný paakt, ktorý nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle

§ 230 CSP (21XECdo/8/2016).
1.5. Prieskumnej činnosti podrobil i samotnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere zo dňa 26. 09. XXXX číslo
XXXXXXXXX. Dospel k záveru o nepresnosti, resp. skreslení výšky skutočných nákladov na úver. Táto
bola spôsobená tým, že žalovaná dohodu o plnení v splátkach uzavrela so žalobkyňou až po uzavretí
úverovej zmluvy, čím žalobkyňu uviedla do omylu o skutočnej cene úveru. Podľa zmluvy bol žalobkyni

poskytnutý úver vo výške 800 eur, ktorý sa zaviazala splatiť v celkovej výške 1 572 eur do 03. 11.
2014 pri ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“) vo výške 96,50%, celkové náklady
žalovaný vyčíslil na sumu 772 eur, čo je 39,15% ročne z poskytnutého úveru. Za nekalú obchodnú
praktiku vo forme klamlivého konania alebo opomenutia vyhodnotil súd prvej inštancie až následnédojednanie splatenia úveru v splátkach, a to samostatnou dohodou. Týmto postupom žalovaný celkom
skreslil informácie o tom, aké celkové náklady bude mať žalobkyňa v súvislosti s poskytnutým úverom.
Dohoda o plnení v splátkach, ktorú žalobkyňa podpísala bezprostredne popri zmluve o spotrebiteľskom

úvere hovorí o inom spôsobe splatenia úveru. Žalobkyňu zaväzuje uhrádzať pravidelné mesačné splátky
počas obdobia, ktoré zodpovedá dĺžke trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Až z dohody o plnení
v splátkach vyplynulo, že hodnota RPMN je v skutočnosti 302,67%, kým v zmluve o úvere je uvedená
nižšia hodnota RPMN, a teda, že úver je pre žalobkyňu menej výhodný, resp. nevýhodný. Vo vzťahu k
žalobkyni žalovaná konala v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 Občianskeho zákonníka), pretože ju uviedla

do omylu v otázke výhodnosti úveru a spôsobila, že uzavrela zmluvu, ktorú by možno inak, z dôvodu
jej menšej výhodnosti, neuzavrela. Žalovaná predložením klamlivých informácií pred uzavretím zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vyvolala v žalobkyni dojem o určitej cene úveru (RPMN vo výške 96,50%),
následne došlo k zmene úveru na úver s vyššou cenou, pričom nepreukázala, že potrebným spôsobom
poskytla informáciu o novej, zmenenej cene (RPMN vo výške 302,67%). Dohoda o plnení v splátkach sa
javí ako samostatný právny úkon, náležitosti tejto dohody neupravuje zákon o spotrebiteľských úveroch,

preto sa môže zdať, že sa takáto dohoda ani nemá posudzovať v zmysle jeho ustanovení. Predkladanie
takýchto zmlúv však zákon vylučuje (§ 11 ods. 7). Žalobkyňa od počiatku zmluvného vzťahu nepoznala
skutočné zmluvné podmienky a zmluvné povinnosti na plnenie ktorých sa zaviazala, pretože v zmluve
o spotrebiteľskom úvere je nepresná obligatórna náležitosť a to údaj RPMN. Skutočná RPMN sa stala
zrejmou až uzavretím dohody o splátkach, žalobkyňa sa tento údaj dozvedela až po zavretí zmluvy o

spotrebiteľskom úvere. Pritom evidentne je RPMN vyššia, než ako bola deklarovaná v zmluve o úvere.
Zmluva o spotrebiteľskom úvere je tak bezúročná a bez poplatkov v zmysle § 11 písm. d/ zákona o
spotrebiteľských úveroch, keď je v nej nepresný údaj, vyžadovaný v § 9 ods. 2 písm. j/ tohto zákona.
1.6. Prieskumnej činnosti súd prvej inštancie podrobil i výšku úroku z úveru, ktorá predstavuje 39,15%
ročne. Úrokové miery podobného úveru v bankách pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou od 1-5

rokov (12 mesačných splátok), predstavovali výšku 3, 92% p. a. Z toho je zrejmé, že ročná sadzba
úroku v danom prípade desaťnásobne prevyšuje mieru úrokov poskytovaných v tomto období bankami.
Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť
dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté
úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009). Úroková miera dohodnutá medzi účastníkmi
takmer jedenásťnásobne (teda podstatne) prevyšuje obvyklú úrokovú mieru, preto je takéto dojednanie
neplatné pre rozpor s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené
závery súd považoval dohodu o výške úrokov za absolútne neplatnú. Pokiaľ sú úroky neplatné nemožno
ich ďalej moderovať. Poskytnutý úver je z uvedeného dôvodu bezúročný. Poukázal na súdnu prax,

rozhodnutia súdov SR, najmä napr. NS SR sp. zn. 1MCdo 1/09 z 31.7.2009, NS SR sp. zn. 5Cdo
26/2011 z 26.4.2012, NSČR sp. zn. 21Cdo 1484/04 z 15.12.2004, KS v Prešove sp. zn. 3Co 3/2011 z
12.10.2011, 3Co 67/2012z 24.10.2012, 6Co/138/2012 z 7.5.2013.
1.7. Žalobkyni bol poskytnutý úver vo výške 800 eur, z ktorého uhradila sumu 2047,53 eura, posledná
splátka bola uhradená 22. 06. 2016. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia 1247,53 eura, žalovaný vrátil

žalobkyni dňa 01. 07 .2016 preplatok 175 eur a 12. 08. 2016 preplatok 35 eur. Keďže vyhodnotil
spotrebiteľskú zmluvu ako bezúročnú a bez poplatkov, suma 1 037,53 eura (1247,53 - 210) predstavuje
bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobkyne, z ktorého dôvodu v tejto časti žalobe vyhovel a
v časti o zaplatenie 210 eur žalobu zamietol. Zároveň priznal žalobkyni aj úrok z omeškania od 26. 11.
2016, t.j. odo dňa uvedeného vo výzve na vydanie bezdôvodného obohatenia.

1.4. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobkyni priznal súd nárok na
náhradu trov konania vo výške 66, 33 %, v pomere jej úspešnosti. O výške náhrady rozhodne súd podľa
§ 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná namietajúc vadu konania, ktorá má za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2.1. Poukázala na neodstrániteľnú prekážku konania, ktorá predstavuje existenciu veci rozhodnutej, na
ktorú je súd povinný prihliadať počas ktorejkoľvek časti konania, pričom súd prvej inštancie sa vôbec

nevysporiadal s námietkou res iudicata uplatňovanou žalovanou. O platnosti jednotlivých časti zmluvy
o úvere bolo rozhodnuté dňa 30. 05. 2016 rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri
Asociácii pre arbitráž sp.zn. SRSspA 01141/16, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť. Z tohto
rozsudku je zrejmé, že rozhodcovský súd posúdil zmluvu ako platný a odplatný právny úkon a na jehozáklade priznal žalovanej voči žalobkyni plnenie. Dodala, že rozhodcovská zmluva bola uzavretá, ao
nevýhradná zmluva, podľa § 3 a nasl. zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. V tejto
súvislosti poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. Obdo V 73/2003, Najvyššieho súdu

Českej republiky sp.zn. 29Odo 1222/2005, uznesenie Nejvyššího soudu ČR, sp.zn. 29Cdo 2254/2011 p.
zn. 3 Cdo 100/01, Krajského súdu v Prešove zo dňa 20. decembra 2011, sp. zn. lCo/79/2011, Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 03. 05. 2012, 5Co/43/2012-207, uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.
septembra 2011, sp. zn. 3 M Cdo 11/2010, 6 Cdo 143/2011, 3 Cdo 122/2011.Žalovaný má za to, že
Okresný súd Levice nie je oprávnený rozhodovať o „platnosti“ Rozhodcovského rozsudku.

2.2. Žalovaná namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, zakladajúce jeho
nepreskúmateľnosť. Odôvodnenie rozsudku má vysvetľujúcu povahu. Úlohou súdu v časti odôvodnenia
je vyložiť pravdivosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku súdu. Konajúci súd v
odôvodnení rozsudku nijakým spôsobom nezdôvodnil, ktorý predpis mu dáva právomoc konštatovať,
že rozhodcovský rozsudok je nulitný. Žalovaná žiada, aby jej súd dal odpoveď na otázku, z akého
ustanovenia zákona vyvodzuje svoje oprávnenie konštatovať, že právoplatný a vykonateľný rozsudok

je nulitny a následne konštatovať, že plnením na základe tohto rozhodnutia vzniklo niektorej zo strán
bezdôvodné obohatenie.
2.6. Navrhuje zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň
si uplatnil nárok na náhradu trov konania.

3. Žalobkyňa v podanom vyjadrení k odvolaniu žalovanej, Žalobkyňa v podanom vyjadrení k odvolaniu
žalovanej uviedla, že v plnom rozsahu súhlasí s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie, ako aj
s jeho odôvodnením.
3.1. K neplatnosti rozhodcovského rozsudku poukázala na skutočnosť, že rozhodcovská doložka v
znení tak, ako je formulovaná vo všeobecných obchodných podmienkach, je neprijateľnou zmluvnou

podmienkou a teda absolútne neplatným právnym úkonom. Preto nároky plynúce z rozhodcovského
rozsudku sú od počiatku neexistujúce a nie je potrebné to dokazovať platným rozhodnutím súdu o
zrušení takéhoto rozhodcovského rozsudku. Nároky vyplývajúce z rozhodcovského rozsudku možno
tak považovať za neexistujúce. O tom, že podanie takejto žaloby nie je potrebné a nulitný akt
zostáva nulitným, svedčia a rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, napr. Ústavného súdu sp.zn. I.

ÚS 25/2014, Krajského súdu v Trnave sp.zn. 10CoE 308/2011, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29. 01. 2015, 7 Cdo 85/2013, 6Cdo 31/2013, 6ECdo 199/2013, 2Cdo
458/2014 zo dňa 27. 08. 2015, 4MCdo/6/2012, 6MCdo/9/2012, 6MCdo 14/2012, 6Cdo 31/2013 podľa
ktorých nulitný rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
3.3. K výške odplaty dohodnutej v úverovej zmluve poukázala žalobkyňa na ustanovenie § 53 ods.

6 Občianskeho zákonníka, pričom v prejednávanom prípade nie je dôležité to, z čoho sa predmetná
odplata skladá, ale to, že jej výška dosahuje mieru vyše 96,0%, čo je v absolútnom rozpore s
dobrými mravmi, a to tým, že podstatne prevyšuje odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za
spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch, ktorá v roku 2013 bola vo výške 8,46%. Aj pri zohľadnení
miery rizika a toho, že žalovaná je nebankovým subjektom, je ňou požadovaná odplata neprimerane

vysoká, viac ako 11x. Poukázala v tejto súvislosti na rozhodnutia krajských súdov.
3.4. K bezúročnému a bezpoplatkovému charakteru úveru poukázala žalobkyňa na skutočnosť,
že samotná formulárová zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje hneď niekoľko obligatórnych
náležitostí, napr. údaj o termíne vrátenia úveru, výške úrokov, údaj o ročnej percentuálnej miere
nákladov. V zmysle ustanovenia §11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch absencia týchto

náležitostí v spotrebiteľskej zmluve ma za následok bezúročný a bezpoplatkový charakter takéhoto
úveru.
3.5. K žalovanou namietanej nepreskúmateľnosti rozhodnutia, žalobkyňa vyjadrila svoj nesúhlas. Podľa
jej názoru, napadnuté rozhodnutie spĺňa parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia.
Konajúcisúdvosvojomrozhodnutívýstižneadostatočneodôvodnil,čohoviedlokvydaniurozhodnutiaa

vyporiadal sa s rozhodujúcimi argumentmi oboch strán. Podľa názoru žalobcu tak odvolaním napadnuté
rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle a odôvodnenie tohto rozhodnutia spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP.
3.5. Žalobkyňa sa v podanom vyjadrení vyjadrila k princípu právnej istoty, poukazujúc na rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 01. 2013 sp.zn. 6MCdo 9/2012.

3.6. Žiada napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaná v podanom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne iba poukázala na svoje predchádzajúce
vyjadrenie. Doplnila ho iba o poukázanie na ustanovenie § 451 Občianskeho zákonníka s tým, že podľajej názoru zo zmluvy o úvere nenastala ani jedna z foriem bezdôvodného obohatenia, ktorú stanovuje
zákon.Žalobkyňaplnilanazákladeplatneuzavretejzmluvyoúvere,ktoránebolavyhlásenázaneplatnú,
rovnako tak právny dôvod na plnenie z tejto zmluvy o úvere nikdy neodpadol a majetkový prospech

získala žalovaná z poctivých zdrojov.

5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
účinný od 01. 07. 2016, ďalej iba „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech
ktorej bolo rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že

odvolanie spĺňa náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej,
vyhovujúcej časti, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP),
skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho
pojednávania a s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru,
že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne
posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387

CSP potvrdil.

10.1. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáha zaplatenia sumy 1247,53
eura z titulu bezdôvodného obohatenia žalovanej dôvodiac, že zmluva o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa
26. 09. 2013, je bezúročná a bez poplatkov, nakoľko výška odplaty bola dohodnutá v rozpore s dobrými

mravmi a je teda neplatne dohodnutou podmienkou. Podľa § 11 zákona o spotrebiteľských úveroch je
potrebné takúto zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov.
10.2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni sumu 1 037,53
eura z titulu bezdôvodného obohatenia v dôsledku toho, že zmluvu o úvere vyhodnotil ako bezúročnú
a bez poplatkov dôvodiac neprimeranosťou výšky odplaty a preto podľa § 11 ods. 1 písm. a/ zákona o

spotrebiteľských úveroch je bezúročná a bez poplatkov.
10.3. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnila žalovaná, namietajúc záver súdu o tom,
že rozhodcovský rozsudok nie je prekážkou veci rozhodnutej, je neplatný pre rozpor rozhodcovskej
zmluvy so zákonom a teda pre nedostatok právomoci rozhodcovského súdu konať. Žalovaná namietala
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku.

6.Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.
7.Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako

aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvého stupňa, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého stupňa.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

7.1. Odvolací súd, rozhodujúc o odvolaní podanom žalovanou, súc viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania žalovanej, preskúmal v danej veci tak napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, konanie, ktoré

mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a skonštatoval, že súd prvej inštancie vykonal dostatočné
dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne právne posúdil. Následne vo
veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil a preto ho
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rozsudok aj v
dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením

sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba
poukazuje.8. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalovanej, preskúmal napadnuté rozhodnutie,
konanie, ktoré mu predchádzalo a odvolanie žalovanej a dospel k záveru o správnosti tak zisteného
skutkového stavu, ako aj právneho zdôvodnenia tohto rozhodnutia. Odvolací súd sa preto v plnom

rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval absolútnu neplatnosť rozhodcovskej
zmluvy a následne neprávomoc konania rozhodcovského súdu a teda nulitnosť rozhodcovského
rozsudku, ako aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť predmetného úveru z dôvodu absencie základných
náležitostí zmluvy o úvere podľa § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a pre rozpor výšky odplaty
s dobrými mravmi.

8.1. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia iba dodáva, že predmetná zmluva o úvere
je nespochybniteľne zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú sa vzťahujú tak ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka, ako aj ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Súd prvej inštancie bol
zo zákona povinný preskúmať jednotlivé zmluvné podmienky z hľadiska ich prijateľnosti a primeranosti
odplaty. Ak po preskúmaní dospel k záveru, že výška odplaty za poskytnutý úver v podobe úroku vo
výške 39,15% ročne, je neprimerane vysoká, bol jeho záver správny. Za situácie, že v čase poskytnutia

úveru bola úroková sadzba bánk pri spotrebiteľských úveroch so splatnosťou do jedného roka iba 3,92%
ročne,javísapotomvýškaúrokovejsadzby39,15%ročne,ktorúžalobkyňauviedlavzmluveoúvere,ako
neprimerane vysoká, odporujúca dobrým mravom. Z rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky,
vrátane Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, jednoznačne vyplýva záver, že neprimeranou a preto
odporujúcou dobrým mravom je taká výška úrokov, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe

dojednania obvyklú (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 07. 2009 sp.zn. 1MCdo 1/2009,
5Cdo 26/2011). Takéto dojednanie je následne pre neprijateľnosť neplatné. Ak teda odvolací súd,
zhodne so súdom prvej inštancie skonštatoval neplatnosť dohodnutej výšky úrokovej sadzby (39,15%
ročne), sankciou za túto nesprávnosť je vyhlásenie úveru za bezúročný a bez poplatkov v zmysle
ustanovenia § 11 ods. 1 písm. b/ zákona o spotrebiteľských úveroch.

9.2. Odvolací súd sa však nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie o uvedení nesprávnej výšky
RPMN v dôsledku uzavretia dohody o plnení v splátkach, ktorú mala podľa tvrdenia súdu prvej inštancie
uzavrieť žalobkyňa so žalovanou v ten istý deň, ako zmluvu o úvere, t.j. dňa 26. 09. 2013. Po
preskúmaní predmetnej zmluvy o úvere, ktorú strany sporu uzavreli dňa 26. 09. 2013, odvolací súd
dospel k rovnakému záveru, ako súd prvej inštancie o bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného

úveru a to s poukazom na odplatu, ktorá predstavovala výšku 39,15% ročne z dôvodov, uvedených
v predchádzajúcom odseku tohto rozhodnutia. Dohoda o splátkach, o ktorej súd prvej inštancie tvrdí,
že bola medzi stranami uzavretá, sa v spise nenachádza a toto tvrdenie nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. V ďalšom sa však odvolací súd v plnom rozsahu s tvrdením súdu prvej inštancie stotožnil.
9.3. Za správny záver považoval odvolací súd aj záver súdu prvej inštancie o povinnosti žalovanej vydať

bezdôvodné obohatenie žalobkyni vo výške 1 037,53 eura. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že
žalobkyňa na predmetnom úvere, poskytnutom žalovanou vo výške 800 eur, zaplatila sumu 2 047,53
eura. Žalovaná vrátila žalobkyni ako preplatok sumu 210 eur. Vzhľadom na záver súdu prvej inštancie o
bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetného úveru, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožnil, mala
žalobkyňa na predmetnom úvere zaplatiť iba sumu 800 eur, ktorú však preplatila o sumu 1 037,53 eura,

po odpočítaní vrátenia preplatku vo výške 210 eur. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok ako vecne
správny potvrdil.

10. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vyporiadať sa so všetkými podstatnými
tvrdeniami odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.

10.1. Žalovaná v podanom odvolaní namieta predovšetkým nesprávny záver súdu prvej inštancie o
neplatnosti, resp. nulitnosti rozhodcovského rozsudku.
10.1.1. Odvolací súd k tejto námietke žalovanej upriamuje pozornosť na doterajšiu rozsiahlu
rozhodovaciu prax súdov v Slovenskej republike, jednak v spotrebiteľských veciach a jednak v
exekučných konaniach. Už Ústavný súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp.zn. I. ÚS

25/2014, v ktorom sa stotožnil s tvrdením odvolacieho súdu: ....“Žalovanému (2) treba uznať aj
tvrdenie, že právoplatný rozhodcovský rozsudok na plnenie predstavuje prekážku rozsúdenej veci v
konaní o určenie. Nie však rozsudok založený na neprijateľnej rozhodcovskej doložke (porov. „Nulitný
rozhodcovský rozsudok nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci“, uznesenie Krajského súdu
v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k 10 CoE/308/2011-39“), pričom v tomto konaní práve Ústavný súd

SR odmietol sťažnosť žalovanej ako neopodstatnenú. Následne aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
vo svojich rozhodnutia potvrdzujú tento záver Ústavného súdu SR, že nulitný rozhodcovský rozsudok
nezakladá prekážku veci rozhodnutej. Ide o rozhodne vo veciach napr. 3Cdo/27/2011 zo dňa 29.01. 2015, 7 Cdo 85/2013, 6Cdo 31/2013, 6ECdo 199/2013, 2Cdo 458/2014 zo dňa 27. 08. 2015,
4MCdo/6/2012, 6MCdo/9/2012, 6MCdo 14/2012, 6Cdo 31/2013 a v ďalších.
10.1.2.K oprávneniu všeobecného súdu preskúmavať platnosť rozhodcovskej doložky aj v

občianskoprávnom konaní, odvolací súd poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky - uznesenie zo dňa 29. 01. 2015 sp.zn. 3Cdo 27/2011, v ktorom konštatoval: „...k otázke, že
právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, sa najvyšší
súd vyjadril napríklad v uznesení z 13. októbra 2011 sp. zn. 3 Cdo 146/2011 (R 46/2012). V tomto
uznesení, i keď pre účely exekučného konania, konštatoval, že súd je povinný nakladať s takýmto

rozsudkom rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, lebo inak by porušil zásadu rovnocennosti
a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak sa uplatňuje právo na základe
rozsudku vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak sa uplatňuje právo na základe rozsudku
vydaného v rozhodcovskom konaní. Tento právny záver je opodstatnený nielen v exekučnom konaní, ale
v každom občianskom súdnom konaní. Rozhodcovský rozsudok ukladajúci povinnosť niečo plniť podľa
spotrebiteľskej zmluvy, môže predstavovať prekážku veci rozsúdenej pre občianske súdne konanie,

v ktorom sa žalobca domáha určenia, že spotrebiteľská zmluva je neplatná. Tento právny záver
je ale opodstatnený len vtedy, ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe platne uzavretej
rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, nakoľko iba platná rozhodcovská doložka lebo
rozhodcovská zmluva totiž zakladá oprávnenie rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť spor
medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Najvyšší súd v už spomenutom judikáte R 46/2011 konštatoval,

že oprávnenie (exekučného) súdu skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej doložky, nevedie k posudzovaniu vecnej správnosti rozsudku rozhodcovského súdu,
súvisí však s potrebou vyriešiť otázku, či a aké právne účinky má vydaný rozhodcovský rozsudok. Pri
posudzovaní, či v občianskom súdnom konaní predložený rozhodcovský rozsudok má pre účastníkov
rozhodcovského konania rovnaké účinky, ako právoplatný rozsudok súdu (viď § 35 zákona č. 244/2002

Z.z. o rozhodcovskom konaní), môže súd pristúpiť k riešeniu otázky platnosti rozhodcovskej doložky
alebo zmluvy nielen v exekučnom konaní (napríklad v súvislosti s posudzovaním, či rozhodcovský
rozsudok alebo nie je vykonateľný exekučný titul), ale aj v iných konaniach (napríklad pri riešení otázky,
či vydaný rozhodcovský rozsudok zakladá pre občianske súdne konanie prekážku res iudicata). Ak je
rozhodcovská doložka (zmluva) absolútne neplatná, treba mať na zreteli, že jej absolútna neplatnosť

(negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa na takúto
doložku (zmluvu), hľadí tak, ako keby nebola nikdy urobená. Na dôvod zakladajúci absolútnu neplatnosť
(každého) právneho úkonu musí súd vždy prihliadnuť, a to aj bez návrhu (ex officio).“.
10.1.3. V danom prípade bola súčasťou zmluvného dojednania účastníkov konania rozhodcovská
zmluva, uzavretá na samostatnom liste, v zmysle ktorej všetky ich spory budú riešené pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. K právnemu posúdenia rozhodcovskej zmluvy s takýmto
(a obdobným) obsahom už najvyšší súd zaujal závery v množstve rozhodnutí, v ktorých konštatoval,
že takáto rozhodcovská zmluva je neprijateľná a neplatná zmluvná podmienka, ktorá v neprospech
spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu v ich právach a povinnostiach, lebo od spotrebiteľa fakticky

vyžaduje aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu (k tomu viď rozhodnutia najvyššieho súdu
napríklad sp. zn. 1 ECdo 12/2014, 2 ECdo 147/2013, 3 Cdo 13/2013, 4 ECdo 92/2014, 5 Cdo Í4/2013,
6 ECdo 184/2013). Neplatná rozhodcovská zmluva nemohla ani v danom prípade založiť právomoc
rozhodcovského súdu, preto ním vydaný rozhodcovský rozsudok nemohol - z pohľadu preskúmavanej
veci - založiť prekážku veci právoplatne rozhodnutej.

10.1.3. Vzhľadom na uvedené dôvody, odvolací súd preto jednoznačne dospel k záveru, že súd prvej
inštancie bol oprávnený aj v tomto, občianskoprávnom konaní, preskúmavať platnosť rozhodcovskej
zmluvy, ktorá je podmienkou pre konanie rozhodcovského súdu. S konštatovaním o neplatnosti tejto
rozhodcovskej zmluvy sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil. Následkom neplatnosti rozhodcovskej
zmluvy je potom nulitnosť (neplatnosť) aj celého rozhodcovského rozsudku, ktorý následne nemôže

založiť prekážku veci rozhodnutej. Z uvedeného dôvodu námietku odvolateľa preto odvolací súd
vyhodnotil ako účelovú a neopodstatnenú, navyše za situácie, keď v nespočetnom množstve rozhodnutí
bol tento záver konštatovaný na všetkých úrovniach súdov Slovenskej republiky.
10.2. Odvolateľ v podanom odvolaní ďalej namieta nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v
dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia. Odvolací súd preto skúmal, či súd prvej inštancie

nezaťažil konanie vadou konania, namietanou žalovanou, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na stálu
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie
sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bolauž dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu
konania“), nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky
nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam

najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad
rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30.
januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil
k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku
nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm.

b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015
a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp. zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia
najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna
veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods.
2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie
dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania

podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.
10.3.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“
10.4. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací

súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti
konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu súdu
podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť.
10.5.Odvolacísúdpopreskúmanínapadnutéhorozsudkuvdanejvecivšaknezistilžalovanounamietanú
vadu konania, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP,

obsahovalo dôvody a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v
napadnutom rozsudku podrobne tak obranou žalovanej, ako aj všetkými podstatnými skutočnosťami,
potrebnými pre rozhodnutie v danej veci. Námietku žalovanej, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia
rozhodnutia a následného odňatia možnosti strane sporu konať pred súdom, vyhodnotil ako účelovú a
neopodstatnenú.

11. Odvolateľ sa v podanom odvolaní domáha, aby mu súd dal odpoveď na otázku z akého ustanovenia
zákona vyvodzuje svoje oprávnenie konštatovať, že právoplatný a vykonateľný rozsudok je nulitný a
následne konštatovať, že plnením na základe tohto rozhodnutia vzniklo niektorej zo strán bezdôvodné
obohatenie. Odvolací súd v tejto súvislosti iba poukazuje a žalovanú odkazuje na vyššie uvedené

odôvodnenie tohto rozhodnutia, ako aj na už ustálenú súdnu prax pri ochrane slabšej strany sporu a
na nespočetné množstvo rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky, v ktorých ako strana
sporu vystupovala žalovaná a v ktorých bolo jednoznačne konštatované oprávnenie všeobecného
súdu preskúmavať platnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky aj v občianskoprávnom konaní (napr.
Okresný súd Žiar nad Hronom 5C/155/2014, Okresný súd Zvolen 13C/94/2014, Okresný súd Dolný

Kubín sp.zn. 7C/117/2014, Okresný súd Trebišov 6C/241/2014, Okresný súd Čadca č. 4C/208/2013,
Krajský súd v Trnave sp.zn. l0CoE/308/2011, Najvyšší súd Slovenskej republikv sp. zn. 3Cdo/27/2011
zo dňa 29.01.2015, Krajský súd v Banskej Bystrici pod sp. zn. 17Co/275/2014 zo dňa 20.05.2015,
uznesenie Najvyššieho súdu sp. zn. 4MCdo/6/2012, sp. n. 6MCdo/9/2012, sp. zn. 6MCdo/14/2012,
sp. zn. 4MCdo/6/2012, 6MCdo 9/2012, 6MCdo14/2012, 6Cdo 31/2013, 7Cdo 85/2013, 6Cdo 1/2012,

Krajského súdu v Trnave zo dňa 31. mája 2012, č. k 10 CoE/308/2011-39.).

13. Vzhľadom na vyššie závery odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vo výroku
vecne správny, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 396 ods.1 v spojení s § 262 ods.1 CSP. O
výškenáhradytrovrozhodnesúdprvejinštanciepoprávoplatnostirozhodnutia,ktorýmsakonaniekončí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).