Rozsudok – Neplatnosť skončenia pracovného… ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa nedeľa 12. marec 2017

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Okresný súd Bratislava IV
Spisová značka: 16Cpr/1/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413207826
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Tóth
ECLI: ECLI:SK:OSBA4:2017:1413207826.11

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava IV v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Luciou Leňovou v právnej
veci žalobkyne: P. F., A.. X.XX.XXXX, N. XX, W., zastúpená JUDr. Vojtechom Földesom, advokátom,
Jaskový rad 163, Bratislava, proti žalovanému: Domov sociálnych služieb pre dospelých a zariadenie
podporovaného bývania Rozsutec, Furmanská 4, Bratislava, IČO: 31750761, zastúpený Mgr. Marošom
Palikom, advokátom, Muchovo námestie 12, Bratislava, o nároky z neplatného skončenia pracovného
pomeru, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti o zaplatenie 606,40 eur z a s t a v u j e.

II. Súd v zastavenej časti p r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

III. Súd v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

IV. Súd p r i z n á v a žalovanému voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 19.4.2013 domáhala od žalovaného zaplatenia 17.357,45
eur a náhrady trov konania titulom nezaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 29.10.2010 do 19.3.2013.
Zdôraznila, že jej pracovný pomer k žalovanému vznikol dňa 20.01.2003 na základe pracovnej zmluvy
z rovnakého dňa. Žalovaný jej listom zn. 91/2010 zo dňa 08.02.2010, označeným ako „Rozviazanie
pracovného pomeru výpoveďou“ oznámil, že jej dáva výpoveď podľa § 63 ods. 1. písm. e) Zákonníka
práce s tým, že jej pracovný pomer mal skončiť ku dňu 31.05.2010. Keďže výpoveď považovala za
nezákonný akt zamestnávateľa a žalovaný ju odmietal ďalej zamestnávať, bola nútená podať na súd
žalobu o určenie neplatnosti výpovede; spor o neplatnosť výpovede bol vedený na tunajšom súde pod
zn. 25C/273/2010. Dňa 14.05.2012 Okresný súd Bratislava IV v predmetnej veci vydal rozsudok č. k.
25C/273/2010 - 74, v ktorým určil, že výpoveď, ktorú dal žalovaný žalobkyni listom zo dňa 08.02.2010 č.
91/2010, je neplatná. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie a Krajský súd v Bratislave v konaní
3Co/455/2012 rozsudkom v napadnutých častiach potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Na základe
potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave nadobudol rozsudok Okresného súdu Bratislava
IV sp. zn. 25C/273/2010 právoplatnosť dňa 19.03.2013. V intenciách ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka
práce (v znení účinnom ku dňu výpovede), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď a
ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný
pomer sa nekončí. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada
patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi,
že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci

alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Žalovaný ani do právoplatnosti uvedeného
rozsudku tunajšieho súdu žalobkyni neumožnil pokračovať v práci podľa jej pracovnej zmluvy a napriek
ustanoveniam Zákonníka práce o nárokoch z neplatného skončenia pracovného pomeru nie je ochotný
vyplatiť náhradu mzdy. Nakoľko u zamestnávateľa bola v pracovnom pomere, v ktorom vykonávala
prácu vo verejnom záujme, jej odmeňovanie za prácu bolo upravené zákonom č. 553/2003 Z. z. a §
29 ods. 4 cit. zákona vylučuje použiteľnosť ustanovení § 134 a 135 Zákonníka práce. Jej posledný
funkčný plat, ktorý jej žalovaný priznal bol 606,50 eur mesačne brutto. O tom, že žalobkyňa trvá na
ďalšom zamestnávaní, sa žalovaný dozvedel 29.10.2010, kedy mu bola zo súdu doručená kópia jej
žaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, vedenej na tunajšom súde pod sp. zn.
25C/273/2010. Dátum doručenia kópie návrhu potvrdzuje aj vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa
29.11.2010, kde na strane 2 výslovne uvádza, že dňa 29.10.2010 obdržali cestou súdu na vyjadrenie
uvedenú žalobu. Nárok na náhradu mzdy si uplatňuje za obdobie od 29.10.2010 až do právoplatnosti
rozsudku sp. zn. 25C/273/2010, t. j. do 19.3.2013, a to vo výške jej funkčného platu 606,50 eura brutto
za každý mesiac, teda v celkovej výške 17.357,45 eur.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že predpokladom úspešného uplatnenia nároku na náhradu
mzdy v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, je potrebné kumulatívne splnenie dvoch základných
predpokladov: 1. neplatné skončenie pracovného pomeru a 2. trvanie pracovného pomeru aj po jeho
neplatnom skončení. V danej veci je nesporné, že predpoklad 1. je splnený, nakoľko súdy v danej veci
právoplatne rozhodli, že pracovný pomer žalobkyne skončil žalovaný. Neplatné skončenie pracovného
pomeru neznamená automaticky aj to, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného aj naďalej pokračuje,
teda neskončil. V prípade, ak žalobkyňa na ďalšom trvaní pracovného pomeru netrvá, a to aj napriek
podanej žalobe o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, platí zákonná domnienka ustanovená v §
79 ods. 3 Zák. práce. Žalobkyňa po prevzatí výpovede právne kvalifikovaným spôsobom neoznámila
žalovanému, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. Právnym dôsledkom tejto skutočnosti bolo
skončenie jej pracovného pomeru v zmysle § 79 ods. 3, písm. a) Zák. práce, a preto nemožno
tvrdiť, že pracovný pomer žalobkyne trvá. Žalobkyňa nikdy neoznámila žalovanému, či už písomne
alebo iným relevantným spôsobom, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. V lehote dvoch
mesiacov od začatia plynutia výpovednej lehoty, ani v čase po podaní žaloby o neplatné skončenie
pracovného pomeru, so žalovaným vôbec nekomunikovala. Navyše, žalobkyňa žalobou žiadala určiť
neplatnosť pracovného pomeru bez uplatnenia nároku na náhradu mzdy, ani počas súdneho konania
nikdy neuplatnila nárok na náhradu mzdy. Súdna prax akceptuje nahradenie oznámenia o trvaní
pracovného pomeru návrhom, aj v tomto prípade ale musia byť splnené určité podmienky, ktoré
v danom prípade splnené neboli. Žalobkyňa podala na súd žalobu, v ktorej neuvádzala, že žiada,
aby ju žalovaný naďalej zamestnával, v jej závere ako návrh znenia rozsudku (petit žaloby) však
uviedla, aby súd vydal rozsudok, ktorým určuje, že výpoveď, ktorá jej bola daná žalovaným listom
zo dňa 08.02.2010 je neplatná, pracovný pomer naďalej trvá. Na súdnom určení, že pracovný pomer
naďalej trvá však nie je daný právny záujem žalobkyne, pretože nemôže žiadať súd, aby takéto
učenie práva vykonal. Aj z toho dôvodu prvostupňový súd žalobu v tejto časti zamietol. Túto časť
petitu (v žiadnej inej časti textu žaloby sa žalobkyňa pokračovania pracovného pomeru nedožaduje
a nedožaduje sa ani náhrady mzdy) je preto nutné považovať za právne irelevantnú, ide výlučne o
právne nekvalifikovanú formuláciu petitu, ktorá nemôže pre strany sporu spôsobovať žiadne právne
následky. Podanie predmetnej žaloby a jej následné doručenie na vyjadrenie žalovanému teda nemôže
byť považované za právne kvalifikované oznámenie zamestnanca voči zamestnávateľovi v zmysle §
79 ods. 1 Zákonníka práce. Na podporu tvrdenia, že žalobkyňa neoznámila žalovanému, že trvá na
tom, aby ju naďalej zamestnával, poukázal tiež na rozhodnutie NS SR zo dňa 31.01.2012, sp. zn.
2Cdo 81/2010. Samotné podanie žaloby, ktorou žalobkyňa právne kvalifikovaným spôsobom žiada
o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru bez uplatnenia náhrady mzdy nepostačuje k
nahradeniu oznámenia zamestnanca zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Žalobkyňa,
ktorá neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v žalobe o určenie neplatnosti
skončenia pracovného pomeru výpoveďou si neuplatnila aj náhradu mzdy (titulom neplatného skončenia
pracovného pomeru), nesplnila podmienku pre priznanie nároku na náhradu mzdy z titulu neplatného
skončenia pracovného pomeru, pričom tiež poukázal na rozhodnutie NS SR publikované v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 24/1996. Pre prípad, ak by súd dospel k záveru, že pracovný
pomer napriek vyššie uvedeným skutočnostiam trvá, v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce žiadal,
aby súd zamestnancovi nepriznal náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov z nasledovných
dôvodov. Súdne určenie neplatnosti výpovede vyplýva z jej formálnych nedostatkov, počas súdneho
konania o určenie neplatnosti výpovede boli prezentované dôkazy, z ktorých jednoznačne vyplýva, že

skutkové dôvody pre výpoveď boli dané, žalovaná si neplnila riadne svoje pracovné povinnosti, spôsobila
svojim konaním žalovanému škodu, protiprávne uprednostňovala svojho rodinného príslušníka, iných
zamestnancov svojim konaním poškodzovala, v komunikácii so žalovaným ako zamestnávateľom
používala v pracovných vzťahoch medzi zamestnancom a zamestnávateľom neprimerané vyjadrovacie
prostriedky a urážala nadriadenú riaditeľku žalovaného. Je teda zrejmé, bez ohľadu na formálne
nedostatky výpovede, ktoré mali za následok jej neplatnosť, že nebolo možné od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. Uvedené skutočnosti vyplývajú z listinných dôkazov
založených v spise 25C/273/2010. Žalobkyňa mala po podaní výpovede príjem aj z inej závislej činnosti,
sama tiež pôsobila ako živnostníčka, a to na základe v súčasnosti stále platného živnostenského
oprávnenia. Uvedenú skutočnosť sama žalobkyňa priznala v komunikácii so žalovaným, vyplýva tiež
zo zápisu v živnostenskom registri SR. Keďže o tom, či pracovný pomer žalobkyne u žalovaného stále
trvá alebo nie, v konečnom dôsledku rozhodne prejudiciálne súd v tomto konaní, z dôvodu opatrnosti
žalovaný po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku umožnil žalobkyni výkon práce a písomne ju vyzval
na nástup do zamestnania. Žalobkyňa toto odmietla s tým, že má inú pracovnú aktivitu a na výzvu do
zamestnania nemôže nastúpiť. Žalovaný zotrváva na stanovisku, že pracovný pomer netrvá, v takom
prípade je jeho uvedený úkon voči žalobkyni právne bez významu, konal tak výlučne iba z dôvodu
opatrnosti, nakoľko daná skutočnosť je medzi stranami sporná. Priznanie náhrady mzdy v požadovanej
výške by bolo nadmieru zaťažujúce a nespravodlivé voči žalovanému, ktorý je rozpočtovou organizáciou
Bratislavského kraja, napojenou na finančné prostriedky Bratislavského kraja, teda prostriedky čisto
verejné. Žalovaný vykonáva činnosť humanitárneho charakteru s významným sociálnym aspektom,
keďže je poskytovateľom sociálnych služieb na riešenie nepriaznivej sociálnej situácie z dôvodu ťažkého
zdravotného postihnutia a nepriaznivého zdravotného stavu ľuďom s postihnutím a za týmto účelom
vykonáva odborné činnosti, obslužné činnosti i ďalšie potrebné činnosti a zabezpečenie týchto činností
vykonáva prostredníctvom svojich zamestnancov.

3. Tunajší súd rozsudkom č. k. 16Cpr/1/2013 - 133 zo dňa 03.12.2014 o podanej žalobe rozhodol tak,
že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.819,50 eur, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žiadnej
zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, keď dospel k záveru, že žalobkyňa splnila len jeden
predpoklad pre priznanie náhrady mzdy, a to neplatné skončenie pracovného pomeru. Pre priznanie
nároku na náhradu mzdy ale musí byť súčasne splnený aj ďalší predpoklad, a to trvanie pracovného
pomeru aj po jeho skončení, pričom žalobkyňa nepreukázala, že by žalovanému oznámila ústne alebo
písomne po tom ako jej bola daná výpoveď zo dňa 08.02.2010, že trvá na ďalšom zamestnávaní.
List žalobkyne - oznámenie zo dňa 11.02.2010 súd vyhodnotil ako účelový, nakoľko aj keď svedkyňa
B. S. potvrdila, že na doručenke, ktorou žalobkyňa doručovala žalovanému toto oznámenie, v ktorom
uviedla že trvá na pracovnom pomere a s výpoveďou nesúhlasí, patrí jej, na tomto oznámení sa
pečiatka žalovaného nenachádza a tento list nebol zapísaný ani v tzv. registratúrnej knihe žalovaného.
Taktiež ďalší svedkovia nemali o tomto oznámení žiadnu vedomosť. Navyše žalobkyňa toto oznámenie
predložila až v tomto konaní, počas konania vedeného na tunajšom súde pod sp. zn. 25C/273/2010,
v ktorom sa riešila otázka neplatnosti predmetnej výpovede, toto oznámenie nepredložila a ani súdu
neuviedla, že takéto oznámenie žalovanému zasielala a ani nežiadala o náhradu mzdy. Na základe
uvedeného dospel súd k záveru, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného skončil dňa 31.05.2010,
t. j. uplynutím výpovednej doby, za toto obdobie jej priznal nárok na náhradu mzdy v zmysle § 29 ods.
2 zák. č. 553/2003 Z. z. v celkovej výške 1.819,50 eura (3 mesiace x 606,50 eura - funkčný plat) a
vo zvyšku návrh zamietol. Vo vzťahu k náhrade trov konania súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko
žalobkyňa bola z celej sumy 17.357,45 eur úspešná len v časti 1.819,50 eur a neúspešná v časti o
zaplatenie 15.537,95 eur, rozhodol súd tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

4. Na odvolanie strán sporu Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 2CoPr 2/2015 - 176 zo dňa
02.11.2016 rozsudok tunajšieho súdu č. k. 16Cpr 1/2013 - 33 zo dňa 03.12.2014 potvrdil vo výroku,
ktorým súd prvej inštancie žalobu; vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
1.819,50 eur a vo výroku o trovách konania zrušil a vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že
žalovaný opodstatnene namietal záver súdu prvej inštancie, že pracovný pomer žalobkyne u žalovaného
skončil dňa 31.05.2010, a teda súd rozhodol o tom, čo nebolo predmetom konania. Napadnutým
rozsudkom súd priznal nárok žalobkyni za obdobie plynutia výpovednej doby v rámci pracovného
pomeru žalobkyne u žalovaného, teda za obdobie od 01.03.2010 do 31.05.2010 titulom náhrady mzdy,
a to bez toho, aby bol tento nárok uplatnený podanou žalobou, a teda došlo k odňatiu možnosti konať
pred súdom. Žalobkyňa sa v konaní domáhala zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 29.10.2010,
odkedy žalovaný prevzal jej žalobu o určenie neplatnosti výpovede, ktorá bola vedená pod sp. zn. 25C

273/2010 do 19.03.2013 do doby, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok, ktorým okresný súd určil, že
výpoveď, ktorú dal žalobkyni žalovaný listom zo dňa 08.02.2010 pod č. 91/2010, je neplatná. V danom
prípade súd správne posúdil otázku splnenia predpokladov pre priznanie náhrady mzdy žalobkyni,
že tieto predpoklady splnené neboli, nakoľko žalobkyňa neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom
pokračovaní pracovného pomeru, ale nesprávne rozhodol, keď uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 1.819,50 eur, nakoľko tento záver nevyplýva z vykonaného dokazovania a súčasne
súd rozhodol o tom, čo nebolo predmetom tohto konania, v rozpore s ustanovením § 131 a § 132
Civilného sporového poriadku a to bez podanej žaloby zo strany žalobkyne, ktorá si uplatnila svoj
nárok za obdobie od 29.10.2010 do 19.3.2013, nie za obdobie od 1.3.2010 do 31.5.2010, za ktoré súd
žalobkyni nárok priznal, a to i bez toho, aby skúmal, či jej nebola za toto obdobie mzda uhradená, čo
tiež namietal žalovaný v podanom odvolaní. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom
okresného súdu, podľa ktorého požiadavka zamestnanca, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával,
ako hmotnoprávna podmienka náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, nie je
splnená, ak zamestnanec podal na súde len žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.
Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, nahrádza len taká
žaloba, ktorou sa zamestnanec domáhal nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru,
ale touto žalobou uplatnil aj náhradu mzdy (v zmysle ustanovenia § 79 Zákonníka práce). Z dôvodu
nepreskúmateľnosti a nedostatočného odôvodnenia zrušil odvolací súd aj výrok o trovách konania.

5. Po vrátení veci na ďalšie konanie súd prvej inštancie vec prejednal na nariadenom pojednávaní, na
ktorom žalobkyňa navrhla zmenu žaloby tak, že žalobkyňa si uplatňuje v zmysle § 79 ods. 4 Zákonníka
práce účinného ku dňu doručenia výpovede, náhradu dvojnásobku priemerného mesačného platu, t.j.
2x 606,55 eur, to je spolu 1.213,10 eur za obdobie od 01.06.2010 do 31.07.2010 a v prevyšujúcej
časti žalobu berie späť, pričom nepoprela, že počas výpovednej doby mzdu dostala, pokiaľ nebola
práceneschopná, vtedy jej prislúchali nemocenské dávky, za obdobie od 01.03.2010 do 31.05.2010
neboli v konaní žalobkyňou uplatnené žiadne nároky.

6. S čiastočným späťvzatím žalovaný súhlasil, pričom zdôraznil, že uhradil žalobkyni mzdu až do
31.05.2010 a zmena žaloby nemôže byť pripustená, nakoľko doterajšie konanie nemôže byť podkladom
pre zmenenú žalobu. Súčasne vzniesol v tejto súvislosti námietku premlčania a rovnako považoval návrh
žalobkyne za neodôvodnený.

7. Podľa § 79 ods. 3, 4 Zákonníka práce účinného v čase výpovede (k 08.02.2010) ak zamestnávateľ
skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej
zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer
skončil dohodou:
a) ak bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby,
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.
V prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho
priemerného zárobku podľa § 134 a § 135 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 29 ods. 4 zák. č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce
vo verejnom záujme pri poskytovaní platu zamestnancom, na ktorých sa vzťahuje tento zákon,
zamestnávateľ neuplatní ustanovenia § 134 Zákonníka práce.
Podľa § 139 CSP, Žalobca môže počas konania so súhlasom súdu meniť žalobu.
Podľa § 142 ods. 1 CSP, o prípustnosti zmeny žaloby súd rozhodne spravidla na pojednávaní, na ktorom
bola zmena navrhnutá, alebo na pojednávaní, ktoré nasleduje bezprostredne po tom, ako bola zmena
žaloby uplatnená podaním mimo pojednávania.
Podľa § 143 ods. 1 CSP, súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom na konanie o zmenenej žalobe.
Podľa § 143 ods. 3 CSP, ak súd nepripustí zmenu žaloby, pokračuje v konaní o pôvodnej žalobe.
Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.
Podľa § 145 CSP, ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti,
súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci
samej.
Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa.
Podľa § 323 CSP, na konanie podľa tohto dielu (individuálne pracovnoprávne spory, pozn. konajúceho
súdu) sa primerane použijú všeobecné ustanovenia o konaní, ak nie je ustanovené inak.
Podľa § 391 ods. 2 CSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

8. Na základe dispozičného úkonu žalobkyne - čiastočného späťvzatia žaloby v časti o zaplatenie 606,40
eur, súd konanie v tejto časti zastavil. O náhrade trov konania v zastavenej časti súd rozhodol podľa
§ 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu
trov konania protistrane. Pri posudzovaní zavinenia na zastavení konania súd dospel k záveru, že toto
je potrebné pričítať žalobkyni, ktorá vzala žalobu späť v časti o zaplatenie 606,40 eur v súvislosti s
navrhovanou zmenou žaloby, teda nárok na náhradu trov konania patrí žalovanému.

9. Vo vzťahu k navrhnutej zmene žaloby spočívajúcej v povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni
1.213,10 eur ako náhradu mzdy za obdobie od 01.06.2010 do 31.07.2010 (žalobou z 17.04.2013
uplatnené nároky za obdobie od 29.10.2010 do 19.3.2013) konajúci súd túto zmenu nepripustil, keď
dospel k záveru, že výsledky vykonaného dokazovania nemôžu byť podkladom pre konanie o takto
zmenenej žalobe, pričom uznesenie o nepripustení zmeny žaloby bolo vyhlásené na pojednávaní za
prítomnosti zástupcov strán sporu, a preto nebolo potrebné ho písomne vypracovať a súd pokračoval
v konaní o pôvodnej žalobe.

10. Predmetom konania tak ostala (po čiastočnom späťvzatí) suma 1.213,10 eur z titulu náhrady mzdy
od 01.03.2010 do 31.05.2010, nakoľko zmena žaloby pripustená nebola.

11. Vykonaným dokazovaním mal súd za preukázané, že žalobkyňa pracovala u žalovaného od
20.01.2003 s funkčným platom vo výške 606,50 eura (rozhodnutie o plate zo dňa 31.12.2009). Žalovaný
jej listom zo dňa 08.02.2010 pod č. 91/2010 oznámil, že s ňou rozväzuje pracovný pomer výpoveďou
podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce ku dňu 31.05.2010. Žalobkyňa s výpoveďou nesúhlasila, a
preto podala na tunajší súd návrh o určenie, že uvedená výpoveď je neplatná a že jej pracovný pomer
naďalej trvá. Konanie o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bolo vedené na tunajšom súde pod
sp. zn. 25C/273/2010 a rozsudkom zo dňa 14.5.2012, č. k. 25C/273/2010-74 bolo rozhodnuté tak, že súd
určil že vyššie uvedená výpoveď je neplatná a návrh o určenie, že pracovný pomer naďalej trvá zamietol
s tým, že o trovách konaniach rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 19.3.2013. V tomto konaní žalobkyňa na základe
podanej žaloby uplatňuje nároky titulom nezaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 29.10.2010 do
19.3.2013.

12. Súd prvej inštancie viazaný vysloveným právnym názorom krajského súdu, ktorý ako správny
potvrdil záver, že neboli splnené predpoklady pre priznanie náhrady mzdy žalobkyni, nakoľko žalobkyňa
neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom pokračovaní pracovného pomeru a súčasne v konaní nebolo
medzi stranami sporné, že žalovaný počas výpovednej doby vyplatil žalobkyni prislúchajúcu mzdu a
zároveň za obdobie od 01.03.2010 do 31.05.2010 neboli v tomto konaní žalobkyňou uplatnené žiadne
nároky, súd teda v prevyšujúcej časti 1.213,10 eur žalobu ako nedôvodnú zamietol.

13. O trovách konania rozhodol súd v zmysle § 262 ods. 1 C. s. .p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.,
keď v konaní úspešnému žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu, nakoľko v spojení so skorším rozsudkom tunajšieho súdu zo dňa 03.12.2014 dospel k záveru,
že žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný. O výške trov konania rozhodne súdny úradník
samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti tohto rozsudku.

14. Pokiaľ sa žalobkyňa domáhala aplikácie § 257 CSP, v zmysle ktorého výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, súd dospel k záveru, že skutkové
okolnosti prejednávanej veci neumožňujú prijať záver, že u žalobkyne sa jedná o preukázané dôvody
hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by v konaní úspešný žalovaný, mal znášať ním účelne vynaložené
trovy konania.

15. Dôvody hodné osobitného zreteľa žalobkyňa videla v tom, že zaplatenie trov konania by bolo pre
ňu likvidačné, je vdova, 6 rokov nezamestnaná, a to vzhľadom na svoj zdravotný stav a vek, nedostáva
nemocenské, žije len z vdovského dôchodku, pokiaľ budú uplatnené trovy konania v plnej výške,
žalobkyňu to zruinuje. Súčasne právny zástupca žalobkyne zdôraznil, že žalobkyňu v spore zastupuje
pro bono.

16. Pri závere o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa je potrebné vziať do úvahy všetky
okolnosti prejednávanej veci. V takýchto prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové
a iné pomery oboch účastníkov, prihliada na postoj účastníkov v konaní a prípadne iné okolnosti a
môže dospieť k záveru o nepriznaní trov konania úspešnej strane, a to práve s ohľadom na intenzitu
preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa (mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 563/2011-14 zo dňa 08.12.2011).

17. Prvotne súd zdôrazňuje, že na preukázanie nepriaznivej sociálnej ako ani zdravotnej situácie
žalobkyne neboli predložené žiadne dôkazy, jednalo sa o všeobecné tvrdenia žalobkyne, ktoré žalovaný
poprel. Postup podľa § 257 CSP je na mieste výnimočne, pričom len nepriaznivá finančná situácia
jednej strany nemôže byť dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnej strane.
Samotná nepriaznivá finančná situácia jednej zo strán by tak vo veľkej časti súdmi prejednávaných vecí
odôvodňovala postup v zmysle § 257 CSP, čo však nemožno považovať jednak za cieľ tohto ustanovenia
a ani za zákonom požadovanú výnimočnosť pre nepriznanie náhrady trov konania v konaní úspešnej
strane.

18. Pokiaľ bolo žalobkyňou uvádzané, že žalobu v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn.
25C/273/2010 spísala sama, konajúci súd uvádza, že je na každej zo strán sporu, aký postup si zvolí
pri ochrane svojich práv, okolnosť, že žalobkyňa sa rozhodla, že nevyužije právnu pomoc, nemôže byť
dôvodom, pre ktoré by bolo spravodlivé od žalovaného v tomto konaní požadovať, aby sám znášal
trovy, ktoré na ochranu svojich práv účelne vynaložil. Súčasne súd zdôrazňuje, že obsah žaloby v
inej právnej veci nebol prioritne dôvodom pre zamietnutie žaloby v prejednávanej veci, keď žalobkyňa
mohla aj iným spôsobom, napríklad ústne alebo písomne, po tom ako jej bola daná výpoveď zo dňa
08.02.2010, oznámiť žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ktorý úkon žalobkyňa v tomto
konaní nepreukázala. Žalobkyňa mala a má v konaní postavenie tzv. dominus litis - pán sporu v tom
zmysle, že môže kedykoľvek za konania zobrať žalobu späť resp. ju meniť, pričom ide o jeden z prejavov
dispozičnej zásady, ktorá je procesným vyústením autonómnej vôle, a teda pokiaľ žalobkyňa uplatnila
nárok na náhradu mzdy práve vo výške 17.357,45 eur, bolo to prejavom jej dispozičného oprávnenia, a
teda výška predmetu konania (a s tým spojená tarifná hodnota veci pre výpočet tarifnej odmeny advokáta
v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z. z.) nemôže v prejednávanej veci predstavovať dôvod hodný osobitného
zreteľa v zmysle § 257 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne,
dvojmo, na Okresnom súde Bratislava IV.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 ods. 1 C. s. p. ) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci ( § 365 ods. 1 C. s. p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania ( § 365 ods. 3 C. s. p.).

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 6. 4. 2019. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.