Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 4Co/79/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8316895078
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Klenková, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2018:8316895078.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD., predsedníčky senátu a

sudcov JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Karola Krochtu, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko,
a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 proti žalovanému: Y. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX,
XXX XX Z., o zaplatenie 6407,11 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Humenné č. k. 10 Csp/19/2016 - 59 zo dňa 23.05.2017 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v zamietavom výroku, vo výroku o splatnosti pohľadávky a vo výroku o
trovách konania.

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
4.995,26 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 4.995,26 eura od 12.07.2016
do zaplatenia, s tým, že povolil žalovanému splácať priznanú pohľadávku v mesačných splátkach po
200,- eur vždy do 20. dňa toho ktorého mesiaca k rukám žalobcu od právoplatnosti tohto rozsudku.
Nezaplatením čo len jednej zo splátok sa stáva zročným celý dlh. V prevyšujúcej časti súd žalobu
zamietol. Žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 55,92%.

V odôvodnení súd citoval ust. § 52 ods. 1, 2, 3. § 53 ods. 1, 5, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, § 261 ods. 6 písm. d), § 497, § 503 ods. 2, § 504, § 506 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, §
9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zák. č. 129/2010 Z.z.), § 3 ods. 3
zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľaaozmenezákonaSlovenskejnárodnejradyč.372/1990
Zb. v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1, 2 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z.
a uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny vo výške 6.407,11 eura,

nezaplateného úroku vo výške 240,12 eura, nezaplatených úrokov z omeškania vo výške 3,02 eura,
úroku z omeškania vo výške 5 % z nezaplatenej istiny 6.407,11 eura od 02.07.2016 do zaplatenia, úroku
z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 240,12 eura od 02.07.2016 do zaplatenia a
náhrady trov konania. Žalobu odôvodil tým, že dňa 31.08.2012 uzavrel so žalovaným úverovú zmluvu č.
0000000000141852, na základe ktorej žalovanému poskytol peňažné prostriedky vo výške 7.100,- eur.
Poskytnutý úver a úroky sa žalovaný zaviazal splácať v pravidelných anuitných splátkach a celý úver bol
povinný splatiť do 27.06.2024. Po vyčerpaní úveru žalovaný porušil svoje zmluvné povinnosti, a preto

listom zo dňa 01.07.2016 bol vyzvaný na predčasné splatenie úveru najneskôr do 11.07.2016. Žalovaný
dlžnú sumu neuhradil. Ku dňu podania žaloby predstavovala pohľadávka žalobcu voči žalovanému
sumu 6.650,25 eura, pozostávala z istiny vo výške 6.407,11 eura, nezaplateného úroku vo výške 240,12
eura, nezaplatených úrokov z omeškania vo výške 3,02 eura. Úroky vo výške 240,12 eura predstavujúdohodnutý úrok podľa zmluvy. Žalovaný s podanou žalobou súhlasil, požiadal o možnosť splatiť dlžnú
sumu formou splátok.

Na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca ako banka a žalovaný ako
dlžník dňa 08.07.2014 uzavreli úverovú zmluvu č. 0000000000141852 podľa § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. V zmysle bodu 1. zmluvy, sa banka zaviazala poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky
formou splátkového bezúčelového úveru vo výške 7100,- eur. Úver sa žalovaný zaviazal splatiť 120
anuitnými splátkami vo výške 101,83 eura mesačne, pričom termín splatnosti prvej splátky bol dňa

28.07.2014 a poslednej dňa 27.06.2024. Každá ďalšia splátka bola splatná k 27. dňu v kalendárnom
mesiaci. Dohodnutá výška úrokovej sadzby bola 11,90 % ročne a to až do splatnosti celého úveru. Výška
RPMN bola 14,23 %, priemerná hodnota RPMN bola 11,89 %. Dohodnutý poplatok za poistenie splácať
úver bol 2,49 eura mesačne. Celkovo sa žalovaný zaviazal žalobcovi zaplatiť sumu 12.574,60- eura.

Zmluva uzavretá medzi žalobcom a žalovaným je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou aj v zmysle

Zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách, v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a v zmysle § 52 Občianskeho
zákonníka. Uzatvorená úverová zmluva je zároveň zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona
č. 129/2010 Z. z.. Právny predchodca žalobcu je právnická osoba, ktorá v rámci predmetu svojho

podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalovaný je spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej
bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania.
Nakoľko zmluva uzavretá medzi stranami sporu má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle
ustanovenia § 1 ods. 2 a § 2 písm. d) zák. č. 129/2010 Z.z., musí obsahovať náležitosti ustanovené
zákonom pre takéto zmluvy podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z. Pristupujúc ku skúmaniu jednotlivých

obsahových náležitostí zmluvy, súd zistil, že zmluva neobsahuje v rozpore s ustanovením § 9 ods.
2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V
zmluve sa uvádza len výška splátky 104,32 eura s poistením bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená
požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.
Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie

povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si
veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Súd dospel k záveru, že poskytnutý
spotrebiteľský úver je potrebné podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. považovať za
bezúročný a bez poplatkov.

Pokiaľ žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 09.11.2016 v právnej veci
C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, súd konštatoval, že vzhľadom na explicitné
znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a
splátky poplatkov, nemožno priznať smernici 2008/48/ES ani nepriamy účinok, pretože by sa jednalo
o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. Napriek odkazu žalobcu na predmetné rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ, Zákon o spotrebiteľských úverov jednoznačne určuje náležitosti spotrebiteľskej
zmluvy a v prípade absencie čo i len jednej z nich, tak ako to ustanovuje § 11 tohto zákona, je úver
potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.

Vzhľadom na bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutej pôžičky bol žalovaný povinný zaplatiť sumu

7100,- eur, teda sumu, ktorá mu bola zo strany žalobcu reálne poskytnutá. Zo strany žalovaného
boli uhradené finančné prostriedky v celkovej výške o výške 2104,74 eura a teda nesplatená časť
úveru je vo výške 4.995,26 eura. Súd v tejto časti nárok žalobcu považoval za dôvodný a žalovaného
zaviazal na zaplatenie sumy 4995,26 eura. Tým, že žalovaný neuhradil dlžnú sumu riadne a včas,
t.j. ani v dodatočnej lehote na zaplatenie určenej žalobcom, teda do dňa 11.07.2016, dostal sa do

omeškania s plnením peňažného dlhu a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie úroku z omeškania.
Žalobcovi možno priznať nárok na úrok z omeškania v ním požadovanej výške 5 % ročne z dlžnej
sumy a príslušných období, t.j. zo sumy 4995,26 eura od 12.07.2016 do zaplatenia, ktorý je v súlade
s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka v spojení s príslušným nariadením vlády. Nie je
možné priznať nárok na kapitalizovaný úrok z omeškania vo výške 3,02 eura, nakoľko bol vyčíslený z

vyššej sumy než na akú žalobcovi vznikol nárok.

Vzhľadom na nepriaznivú finančnú situáciu žalovaného súd povolil žalovanému splátky dlžnej sumy v
mesačných splátkach po 200,- eur, pod stratou výhody splátok pri vynechaní čo i len jednej splátky, ktoréje povinný hradiť vždy do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca žalobcovi v zmysle § 232 ods. 4
Civilného sporového poriadku.

O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1, 2
Civilného sporového poriadku. V danom prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 6.407,11
eura s príslušenstvom. Súd priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 4.995,26 eura s príslušenstvom,
v prevyšujúcej časti t.j. o zaplatenie sumy 2.104,74 eura s príslušenstvom žalobu zamietol. Úspech
žalobcu predstavuje 77,96%, úspech žalovaného 22,04%. Vychádzajúc z pomeru úspechu strán sporu

v konaní, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,92 %. O výške trov konania
súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku odvolanie žalobca v rozsahu zamietavého výroku,
výroku o splatnosti pohľadávky a výroku o trovách konania. Namietal nesprávne právne posúdenie veci.
K výške, počtu a termínu splátok istiny a úrokov uviedol, že sú uvedené v samotnom texte zmluvy.

Banka bezplatne a kedykoľvek počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere poskytne
spotrebiteľovi výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky, ktorá uvádza splátky, ktoré sa majú zaplatiť,
lehoty a podmienky ich úhrady, vrátane rozpisu každej splátky s uvedením amortizácie istiny a úrokov
vypočítaných na základe úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru. Splácanie spotrebiteľského úveru
prebieha formou mesačných anuitných splátok a rozdelenie splátok na istinu a úroky z úveru obsahuje

amortizačná tabuľka, ktorú banka poskytuje klientovi už v rámci poskytovania informácii pred uzavretím
zmluvy prostredníctvom formulára pre štandardné informácie o spotrebiteľskom úvere. Anuita a anuitné
splátky sú definované ako pravidelné plynutie pevne stanovených platieb počas určitej špecifikovanej
doby. Anuitná splátka zostáva počas celej doby splácania rovnaká a skladá sa zo splátky istiny a splátky
úveru, výška anuitnej splátky sa nemení. Plynule sa nemení výška a pomer istiny a úroku. Povinnosť

úhrady poplatkov je zrejmá už v čase uzatvorenia zmluvy, lebo sú uvedené v samotnom texte zmluvy.
Ostatné poplatky a ich výška sú uvedené v sadzobníku poplatkov, ktorý je súčasťou všeobecných
obchodných podmienok a tým aj súčasťou zmluvy. Prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky
priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského
úveru na účely jeho zosplatnenia zmluva neuvádza, nakoľko na základe zmluvy o pôžičke nevznikajú

nesplatené zostatky s rôznymi úrokovými sadzbami. Každopádne bod 2.5.5 obchodných podmienok
určuje poradie uspokojovania pohľadávky. Žalobca uviedol, že v prospech jeho argumentácie svedčí aj
rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 zo dňa 09.11.2016. V zmysle predmetného
rozsudku povinnou náležitosťou zmluvy nie je podrobný rozpis výšky, počtu a termínov každej zo splátok
na časť pripadajúcu na istinu, úroky a iné poplatky, a zároveň štát nemôže zákonom upraviť povinnosť

pre veriteľov takýto presný rozpis v zmluve uvádzať. Predmetný úverový vzťah je potrebné posúdiť podľa
zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/
ES zo dňa 23.04.2008. Súdny dvor EÚ v rozsudku 14/83 Von Colson and Kamann v Land Nordhein-
Westfalen uviedol, že pri aplikácii vnútroštátneho práva majú národné súdy povinnosť interpretovať
svoje vlastné národné právo vo svetle textu a účelu smernice tak, aby bol dosiahnutý výsledok, na

ktorý odkazuje. V ďalšom rozsahu žalobca uviedol, že žalovaný mal od podania žaloby na súd možnosť
prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým preukázať, že mohol priebežne peňažný dlh splácať
aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jeho finančným možnostiam. Posúdenie finančných
možností žalovaného by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho
rozhodnutia. Vzhľadom na podané odvolanie v časti zamietavého výroku žalobca namietal aj výrok o

náhrade trov konania a žiadal priznať ich náhradu v rozsahu 100%. Navrhol rozsudok v napadnutom
rozsahu zmeniť, vyhovieť žalobe v plnom rozsahu, žalovaného zaviazať uhradiť dlžnú sumu do troch
dní od právoplatnosti rozsudku a priznať žalobcovi náhradu trov konania aj náhradu trov odvolacieho
konania vo výške zaplatených súdnych poplatkov.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že má vážny záujem o riešenie tejto situácie, ako
aj splatenie dlžnej sumy. Zo zaslanej pošty mu však nie je jasné, ako súd rozhodol v jeho veci, aké
mesačné splátky má uhrádzať a podobne.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní v zmysle § 34

zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 01.07.2016 v znení neskorších
predpisov (ďalej len CSP) vzhľadom na včas podané odvolanie osobou oprávnenou (§ 359 v spojení s §
362 ods. 1 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad
vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania s nariadením termínu verejnéhovyhlásenie rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke dňa
12.02.2018 (§ 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu
nie je dôvodné.

Úlohou odvolacieho súdu v odvolaní namietanom nesprávne právne posúdenie bolo zistiť, či súd prvej
inštancie na zistený skutkový stav správne aplikoval príslušné právne predpisy. Nesprávnym právnym
posúdením sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl v aplikácii ide vtedy, ak súd použil iný právny
predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Oboznámením sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom,
ako aj právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie
náležite zistil skutkový stav veci nevyhnutný pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku, ako aj
správne právne vec posúdil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným
súdom prvej inštancie.

5. K odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že za nedôvodnú považoval uplatnenú námietku týkajúcu
sa náležitosti zmluvy, a to počet, výška a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplatným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia (§ 9 ods. 1 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v

znení účinnom v čase uzavretia zmluvy). Z obsahu zmluvy vyplýva len stanovenie výšky anuitnej splátky
v sume 101,83 eura, termín splatnosti prvej anuitnej splátky 28.07.2014 a počet anuitných splátok 120,
ktoré je povinný žalovaný platiť mesačne v 27. deň kalendárneho mesiaca. V danom prípade súd prvej
inštancie správne posúdil nedostatok tejto náležitosti v zmluve o úvere uzavretej medzi stranami sporu,
pre ktorý určil, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov v súlade s ust. § 11 ods. 1 písm. b)

zákona č. 129/2010 Z.z..

K možnej aplikácii rozhodnutia Súdneho dvora vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára
Bíroóvá, C-42/15 odvolací súd uvádza, že pri konflikte smernice a vnútroštátneho zákona členského
štátu Európskej únie je povinnosťou vnútroštátneho súdu skúmať, či môže smernici priznať priamy

účinok. Nakoľko v sporoch medzi jednotlivcami je priamy účinok smernice v zásade vylúčený, je
povinnosťou súdu skúmať, či môže smernici priznať aspoň účinok nepriamy, teda či môže zákon
vykladať eurokonformne. Takýto eurokonformný výklad zákona však nie je absolútny, pretože nemôže
nahradiť výslovné znenie zákona, lebo by sa jednalo o výklad contra legem. Otázka priameho účinku
smernice vo všeobecnosti sa v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány

môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na
existenciu ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie na otázku priameho účinku smerníc v
spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že
žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také, sa
nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci (napr. vec Pfeiffer, C-397/01-

C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, vec Faccinni Dori, C-91/92, rozsudok zo dňa 17.07.1994,
vec Marshall, C-152/84, rozsudok zo dňa 26.02.1986). Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne
postupoval, ak o uplatnenom nároku žalobcu rozhodol v zmysle platného zákona č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy. Aj súd prvej inštancie sa vo vzťahu
k rozhodnutiu Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 správne vysporiadal s tým, že súdny

dvor poskytol výlučne výklad smernice a v žiadnom prípade sa nemohol, ani sa nevyjadroval k výkladu
zákonač.129/2010Z.z..Nepriamyúčinoksmerniceniejemožný,nakoľkovnútroštátneprávonadrámec
smernice zakotvuje prísnejšie podmienky v otázke členenia splátok, čo vzhľadom na zásadu zákazu
výkladu zákona contra legem a zásadu právnej istoty zakladá prekážku eurokonformného výkladu.

6. Vo vzťahu k namietanej splatnosti pohľadávky žalobcom, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie
postupoval správne v súlade s ust. § 232 ods. 4 CSP z dôvodu zhodnotenia celkových sociálnych a
majetkových pomerov žalovaného. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalovaný prezentoval svoje
pomery na pojednávaní zo dňa 23.05.2017. Uviedol, že manželku mu zomrela, stará sa o tri maloleté
deti, navyše musel po manželke zaplatiť nejaké dlhy. Syna má vo veku 20 rokov, dcéra navštevuje 2.

ročník strednej školy, ďalšia dcéra je žiačkou 9. ročníka základnej školy. S terajšou priateľkou má ďalšiu
jednoročnú dcéru. Zamestnal sa ako vodič kamiónu a pokiaľ nenastanú žiadne komplikácie, mal by
z čoho splácať dlh v mesačných splátkach vo výške 200,- eur. Pri posúdení výšky splátky, ktorá bola
stanovená v úverovej zmluve č. 0000000000141852 vo výške 101,83 eura, odvolací súd považovalsplátku určenú súdom vo výške 200,- eur za primeranú, zodpovedajúcu sociálnym a majetkovým
pomerom žalovaného, ktorú on sám navrhol. Ani v tejto časti preto uplatnenú odvolaciu námietku
nepovažoval za dôvodnú.

7. Za nedôvodnú považoval odvolací súd aj námietku, týkajúcu sa priznanej náhrady trov konania.
Náhrada trov konania sa v sporovom konaní spravuje zásadou úspechu, ktorá je vyjadrená v ust. § 255
CSP. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti (petitu) a výroku rozhodnutia. Plný úspech
vo veci by mal žalobca len vtedy, ak by žalobe bolo vyhovené v plnom rozsahu, v opačnom prípade má

vždy len čiastočný úspech, ktorý zakladá dôvod na aplikáciu ust. § 255 ods. 2 CSP, v zmysle ktorého,
ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie
správne postupoval, keď žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 55,92%, vzhľadom
na skutočnosť, že žalobca nebol úspešný čo do uplatnenej istiny vo výške 2.104,74 eura s prísl. v celom
rozsahu.

Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny v zmysle § 387 ods.
1,2 CSP.

8. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ust. § 396 ods. 1 v spojení

s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP. Odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, v dôsledku čoho vznikol nárok
na náhradu trov odvolacieho konania úspešnému žalovanému. Z obsahu súdneho spisu však vyplýva,
že žalovanému v priebehu odvolacieho konania žiadne preukázateľné trovy nevznikli, preto mu nárok
na ich náhradu nebol priznaný.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci. ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudca alebo nesprávne obsadený súd alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý' rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.